Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

utorok 30. júla 2013

Diskusie na webe - zaujímavý úkaz dneška

Nemám rád články na slovenských bulvárnych plátkoch. Nielen kvôli ich bezobsažnosti, ale aj kvôli neuveriteľnému bahnu, ktoré sa v ich diskusiách rozvíja. V menšej miere je to aj na online portáloch denníkov, kde urážky a nadávky sú denným chlebom diskutérov.

Jediným médiom, ktoému sa ako-tak darí selektovať vulgaritu a nenávisť je denník SME  Na blogu Filipa Struhárika, ktorý je projektovým manažérom denníka som zachytil viac zaujímavých informácií, a musím dať klobúk dole pred hektickou prácou, ktorú redakcia pri čistení diskusií robí.

Nebudem písať o tom, čo už bloger rozobral, posunul by som to ďalej. Samozrejme čísla o "predajnosti" portálu nemám, ale zaujímalo by ma, či takáto práca aj napriek určitej automatičnosti,  má finančný efekt. Keďže viem, že diskusie SME navštevuje len relatívne malý počet ľudí a diskutuje ešte menej, nevidím primárne zmysel takého supportovania portálu. Skôr  si myslím, že redakcii ide o udržanie "obrazu" seriózneho denníka, ktorý sekundárne predáva jednak služby, reklamy a tiež printové vydania.

Čo sa týka pesimizmu nad úrovňou diskutérov - samozrejme bol by som radšej, keby sa ľudia vyhýbali urážkam, a skúšali diskutovať bez emócií. Ovšem som väčším optimistom ako bloger, pretože viem, čo dáva účasť na diskusiách mne. Ak sa chcem zapojiť do debaty a nie som v téme práve najsilnejší, musím si vyhľadať zdroje, niečo naštudovať a spolu s ďalšími informáciami, ktoré pozbieram v diskusii si vytváram komplexnejší a farebnejší obraz reality. Iste, zdroje z interrnetu nie sú vždy najspoľahlivejšie, seriózny novinár by takto pracovať nemohol, ale pre náhľad za oponu, pre hlbšie vnorenie sa do "králičej nory" je diskusia užitočná. To čo tvrdí on, že by diskusia mala dospieť ku obecnému konsenzu, hľadaniu riešení, sa myslím deje, ale na individuálnej úrovni.

Okrem toho je veľmi dôležitým faktom utriedenie si myšlienok. To nie je zas tak málo, vážne. V dnešnej uponáhľanej dobe je príležitosť na zamyslenie sa vzácna a ľudia, ktorí su ochotní diskusiám venovať kúsok svojho času, dať na papier myšlienky a podeliť sa o ne s ostatnými, majú svoju cenu

Tiež ma napadlo kategorizovať ľudí podľa Fedora Gála na diskusiách  a samozrejme vlastné zaradenie

1) devianti, frustranti a blbci.
2) rasisti a ideologickí fanatici.
3) závistlivci v rúchu sociálnej spravodlivosti.
4) milovníci konšpiračných teórií.
5) ľudia, ktorí chcú naozaj diskutovať,

Pod jednotku asi nespadám keďže necítim frustrácie ani deviácie, aj keď už vidím škodoradostné úsmešky: "Ha, príznak devianta - nechce si priznať problém". Rasista nie som už kvôli rodinnému zázemiu :-)

Čo sa týka ideológie, tak sem sa bohužiaľ musím zaradiť podľa mienky mnohých ľudí, keďže vyznávam princíp rakúskej ekonomickej školy, ktorá hovorí že nie spotreba je motorom pokroku ale úspory či akumulovaný kapitál. To sa v dnešnej dobe, ktorá prisahá na spotrebu, nehodí. Takže pre kritikov hovorím dopredu - sorry, som fanatik zdravého sedliackeho rozumu, zmierte sa s tým :-)

K tým závistlivcom som videl dneska krásny vtip,
Zdroj neviem, stiahol som zo stránky FB Menej štátu
ktorý presne vystihuje aj moje pocity, takže sa sem nezaradím. Ak som za to, aby štát menej organizoval a nechal viac slobody a zodpovednosti, sociálnu spravodlivosť nechám na "blúznivcov".

Konšpiračné teórie nemám rád. Bodka.

Som diskutér? S určitou pravdepodobnosťou asi áno. Lenže diskutér je človek, ktorý nehľadá protivníka na rozdrvenie, zničenie vlastnou pravdou, hľadá pravdu a pripomína mi to príhodu, ktorú svojho času rozprával Richard Feynmann. Sedela hŕba fyzikov, každý povedal svoj názor, potom jeden z nich zhodnotil objektívne všetky pohľady, vybral "víťaza" a ostatní to akceptovali.

Pravda v sociológii, politike, či ekonómii je však značne subjektívny pojem, ktorý nie je výsledkom matematickej rovnice. Nedá sa striktne povedať, urobíš to, posunieš tamto a výsledok bude vždy ten istý.

Mám svoje presvedčenie na základe celoživotných skúsensostí, empirických faktov a preštudovaných vecí a toto presvedčenie v diskusii málokedy mením. Pre niekoho je to príznak fanatizmu, pre iného neschopnosť diskutérov predniesť iné fakty a postoje. To svedčí len o nejednoznačnosti spoločenských vied.

Nemyslím, že ľudia sú a priori zlí, frustrovaní. Sú ľahostajní, zahĺbení do seba, vlastných problémov ale vidím to skôr ako príležitosť na oslovenie. Vy nie?

pondelok 29. júla 2013

Totalita naša každodenná


Umlčaná pravda
Je podivné, ako sa režimy v totalitných krajinách, alebo krajinách, ktoré sa k totalite blížia míľovými krokmi podobajú a ako štátne orgány plnia objednávky tých ľudí, ktorí sú orientovaní správnym Smerom

Pri čítaní dennej tlače sa nedá už ani náhodou pochybovať, že strana, ktorá demokratickým spôsobom dostala do vienka absolútnu moc v štáte, ju zároveň nedemokratickým spôsobom premieňa na zdroj totality.

Či je to zneužitie schopností ovplyvniť voľbu ústredných kontrolných a mocenských orgánov ľuďmi ktorí im vyhovujú, alebo zabránenie voľby tých ktorí naopak nevyhovujú, ako je to pri obsadení postu predsedu NKÚ. Či je to zneužitie moci pri vyšetrovaní Vojenského spravodajstva, kde dokonca člen vedenia strany Smer nie je schopný ani konzistentných tvrdení v podobných prípadoch (keď je únik dokumentov hrdinstvom, ak to možno zariadil on sám, alebo trestným činom ak mu uniknuté fakty prílis nevoňajú).

Alebo máme spomenúť biedne výsledky dôveryhodnosti našej justície, kde sme na spodných priečkach rebríčka civilizovaných krajín? Kde obyčajný občan od štátu môže požadovať za akékoľvek ublíženie, či náhradu pár tisíc EUR, ale vedenie totality si bežne schvaľuje "odmeny" stovky tisíc EUR.

Čítal som záverečnú reč Alexeja Navaľného, odsúdeného ruského blogera vo vykonštruovanom procese. Navaľnyj sa preslávil tým, že hľadal a nachádzal porušovanie zákona tých najbohatších Rusov pri moci.

Vyšetrovatelia jeho prípad najprv dva krát odložili s odôvodnením, že sa nestal trestný čin. Až potom, čo zverejnil, že šéf vyšetrovateľov Alexander Bastrykin vlastní firmu v Česku, čím porušil zákon, bolo trestné stíhanie obnovené na základe fantastického tvrdenia Bastrykina, že vyšetrovatelia “ustupujú tlaku ulice”…

Pritom som si uvedomil paralely medzi tým čo on nazval “feudálny režim, ktorý sa v Rusku tvorí” a medzi súčasným Slovenskom.

Aj tu vlastní väčšinu štátu a majetku v štáte pár oligarchov, aj tu si dosadzujú mocní do vlády a do štátnych orgánov svojich kamarátov a potomkov. Aj tu je justícia rodinný podnik, ktorý sa dá dnes skôr nazvať iným menom známym skôr z talianskych filmov.

Títo všetci vyciciavajú národ feudálnym, nevoľníckym spôsobom. Sedia pri zdroji moci a každé euro daní, ktoré zaplatíme najskôr očešú o desiatky percent do vlastných vreciek aby nám bohorovne vrátili len almužnu.

Nedajme sa!

Na záver budem parafázovať výzvu Navaľného z jeho reči, na ktorej som zmenil len málo a predsa je aktuálna :

Vyzývam všetkých ľudí, ako som ja, ľudí, ktorí so mnou spolupracovali, i ľudí, ktorí by chceli spolupracovať, aby sa nebáli to robiť. Je nás viac, sú nás státisíce, sú nás milióny. Je smiešne, že moc má v rukách tá stovka len pre našu bezmocnosť a apatiu.

To, že je naša krajina podriadená hŕstke bastardov, ktorí nie sú ničím, však nemôže trvať donekonečna. Nehovorím o oligarchoch, ktorí nazhromaždili svoj kapitál vďaka svojej podnikavosti či múdrosti, ale o bande podlých boľsevických hochštaplerov, ktorí sa premenili na demokratov a vlastencov a zmocnili sa všetkého, čo im prišlo pod ruku. To je nonsens, ktorý zmeníme.

Vaša podpora na  Vybrali SME  poteší

Zdroj :
http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2013/cislo-28/odskodnenia-papalasov.html
http://komentare.sme.sk/c/6882024/nikto-nemoze-zostat-mimo.html
http://www.sme.sk/c/6883696/opozicia-s-nku-nepohne-jasovsky-nadsluhuje-uz-535-dni.html




štvrtok 25. júla 2013

Ak al-Assad v Sýrii vyhrá, čo to bude znamenať?

Posledné udalosti v Sýrii sa vyvíjajú smerom, ktorý by som nedokázal vôbec rozumne predpovedať pred rokom. Vtedy bol alawitský režim klanu al-Assada na kolenách a analytici sa preli len o dátum konečnej porážky, evakuácie vládnych predstaviteľov do bezpečia v zahraničí a uzavretia sa Alawitov v ozbrojených enklávach.

Bashar al-Assad
Dnešné správy však prinášajú iný obraz. Strategická iniciatíva je v rukách súčasnej vlády, po páde pevnosti opozície Al-Qusayr, dochádza k vyčisťovaniu celých oblastí od prítomnosti nepriateľských ozbrojencov, do rúk vládnych vojsk padajú ďalši zajatci.

Šokujúca správa však prišla v posledných dňoch, keď sa prevalilo, že časť ozbrojenej opozície, prechádza na druhú stranu. Vojsko opozície sa rozklada nie pod náporom vlády, ale pod dojmami z hrôzy teroru, ktorý rozpútali fundamentalisti (väčšinou prináležiacich k zahraničným skupinám, často sa hlásiacich pod krídla Al-Kajdy) . Skutočná opozícia, ktorá začala pred dvoma rokmi povstanie pod dojmami útlaku režimu al-Assada a masakrov z čias jeho otca, dnes priznáva, že sluhovia režimu sa majú ešte čo učiť. Teroristi Al-Kajdy ich ďaleko prekonávaju. Hovoria : "Assad je strašný, ale druhá možnosť je horšia."

Preto využívajú amnestiu vyhlásenu vládou al-Assada a vraj začínajú po stovkách prechádzať na stranu vlády. Ich rodiny nakoniec v oblastiach ovládaných pravidelnou Sýrskou armádou žijú už dávno.

Skúsme si premyslieť, čo to znamená. Ak sme pred rokom rozmýšľali ako to skončí v prípade pádu režimu, dnes je na stole otázka, ako ďalej keď bude krajina vyčistená od teroristov.

Krajina po vojne

al-Assad sa reálne nebude môcť nazývať víťazom. Krajina je dnes posiata tisíckami voľne dostupných zbraní, veľké množstvo bojovníkov sa len z nutnosti podriadilo realite, ale výcvik a skúsenosti z bojov nezabudnú nikdy. Okrem teritória na pobreží Stredozemného mora, kde leží srdce Alawitov a Damašku nemá al-Assad nikde moc pevne v rukách.

Na severe krajiny majú kurdské oddiely faktickú nezávislosť, naviac zbrane (a možno aj prísľub autonómie v rámci krajiny) im režim poskytol ešte v začiatkoch konfliktu, aby mal istotu, že sa neobrátia proti nemu. O tom svedčí aj posledná správa Reuters z turecko-kurdského pohraničia, kde zablúdená guľka zabila tureckého chlapca a agentúra už otvorene hovorí o boji Kurdov s islamistami a nie o pravidelnej armáde vlády.

Nenávisť je v kultúre Východu pevne zviazaná s pomstou a neverím, že niekto niekedy zabudne na hrôzy vojny a na človeka, ktorému budú tieto hrôzy pripisované. Celé oblasti s homogénnym sunitským obyvateľstvom budú naďalej nenávidieť diktátora a naviac dnes budú mať k dispozícii zbrane, odhodlanie a skúsenosti.

Štandartná západná ponuka riešenia - slobodné voľby sú v tejto situácii asi ťažko uskutočniteľné. Ak by vyhrali strany spojené s Moslimským bratstvom a pokiaľ by v tejto citlivej dobe Alawiti stratili vplyv na udalosti, mohli by sa vystaviť genocíde so strany sunitov.

Preto si myslím, že režim Bashar al-Assada sa prestane hrať na demokraciu a bude naďalej pokračovať na obmedzenom teritóriu Damašku, Alawitskej enklávy a koridoru medzi nimi, kde má vládu relatívne pevne v rukách a kde dokáže zabezpečiť záujmy klanu a Alawitov. Sunitské enklávy sa možno pokúsia prevziať kontrolu nad svojim územím - niečo ako Hizballah v Libanone. Ak sa im to podarí, mohlo by vzniknúť krehké status quo s centrálnou vládou, s oblasťami kontrolvanými Kurdami a sunitmi. Ak sa tajnej polícii a muchabarat podarí eliminovať odpor sunitov a al-Assad bude formálne vládnuť celej krajine, len sa oheň odporu pridusí, ale nikdy nevyhasne a násilie bude v inej forme pokračovať ďalej.

Zahranično-politické súvislosti

Prehra opozície a porážka teroristov by však znamenala nielen jednoduché konštatovanie - al-Assad vyhral. S ním by sa totiž posilnilo aj postavenie Ruska, Iránu a čiastočne Číny. Ak sa celá kampaň začala ako súčasť cesty Saudskej Arábie a Kataru (s tichou podporou Izraela, USA, NATO), kde je na konci porážka iránskej teokracie, tieto plány by zaznamenali definitívny krach...

Opätovné rozpútanie bojov však bude znamenať len jedno, vytvorenie špirály cyklu zbrojenia a eskalácie konfliktu so stále lepšími a sofistikovanješími zbraňami. Príde deň, keď sa Izraelu nepodarí odhaliť a zničiť zbrane ako boli tie, ktoré al-Assad plánoval odovzdať teroristom z Hizballáhu a tým sa otvorí cesta pre ohrozenie kohokoľvek, kto sa Hizballáhu znepáči. Rovnako sa teroristom z Al-Kajdy dostanú do ruk MANPADy, ktorými bude možné zostreliť napríklad štartujúce Air Force One hocikde na svete, či iné pokročilé zbrane a zbraňové systémy.

Pre Saudov, aj Katar by bolo lepšie zmieriť sa s nastávajúcou situáciou a počkať si na inú príležitosť

V zahraničnej politike prestane hrať Sýria tak dôležitú úlohu, ako tomu bolo pred pár rokmi, čím sa čiastočne naplní cieľ oslabenia Iránu. Napriek tomu symbolické víťazstvo chránenca ajjatolláhov bude znamenať vysokú prestíž a posilnenie ich vplyvu a sebavedomia. Rusku ostane naďalej strategický prístav Tartus, ktorý bude umožňovať lepšie kontrolovať záujmy Ruskej federácie v  Európe a blízkom okolí. Ak niekto vyjde ako jednoznačný víťaz konfliktu, bude to rozhodne Rusko.


Zdroj:
http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/middleeast/syria/10198632/Syria-disillusioned-rebels-drift-back-to-take-Assad-amnesty.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/alawiti-v-syrii-bojuju-o-hole-prezitie.html
http://www.sme.sk/c/6880370/turecky-tinedzer-zomrel-po-tom-co-ho-zasiahli-zabludene-gulky-zo-syrie.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/izrael-sa-pokusil-znicit-ruske-rakety-v.html
http://en.wikipedia.org/wiki/Man-portable_air-defense_systems

Ako rozumieť Českým Budejoviciam

Nespokojní miestni občania, Rómovia a policajti by sa mali vziať za ruky a spoločne si vyšliapnuť na úradníkov, aktivistov a profesionálnych bojovníkov proti diskriminácii.

Finmag.cz, Petr Hampl, Kaleidoskop, 24.07.2013

isifa/MAFRA/Slavomír Kubeš
Viete, čo je najhoršie na pouličných nepokojoch? Že nezapálite Audi Q7 toho grázla z Goldman Sachs, ktorý poradil vláde tak, že ste Vy a ďalšie tisíce ľudí kvôli tomu prišli o prácu. Ku škode príde stará renaultka vášho suseda, ktorý je na tom rovnako mizerne ako vy. A že nevytlčiete okná aktivistov Greenpeace, ktorí presadili také zdraženie energie, že prakticky nie je možné vytvoriť pracovné miesto vo výrobe. Nepokoje skôr skončia vydrancovaním obchodíku nejakého drobného živnostníka, ktorý sa aj tak ťažko uživí. Vinníci zatiaľ v pohode sedia vo svojich kanceláriách, píšu články o ľudovom rasizme a chystajú ďalšie opatrenia, ktoré normálnym ľuďom ešte viac zničia život.

Chceme pomáhať menšinám, alebo úradníkom?

Ako v Českých Budejoviciach, kde sa v posledných týždňoch mlátia tri skupiny ľudí, z ktorých každá má právo sa sťažovať. Českí daňoví poplatníci v posledných dvadsiatich rokoch vydali miliardy na "integráciu menšín". A výsledok? Vznikli getá, pribúda zločinnosť a vyrástla generácia ľudí, ktorí nikdy nepracovali a ktorí nikdy nevideli pracovať svojich rodičov. Jediným "prínosom" sú nové pracovné miesta pre profesionálnych bojovníkov proti diskriminácii, sociálnych pracovníkov, administrátorov, úradníkov, špecialistov na začlenenie menšín, expertov na integráciu školstva a ďalších príživníkov, ktorí by sa inak museli živiť obyčajnou prácou. A tiež to, že pár exekútorov a fikaných podnikateľov slušne zbohatlo.

Práve to je základnou príčinou celého problému. Všimnite si, že v tých mestách, kde kašlú na rady integračných expertov a držia sa obyčajného zdravého rozumu, žiadne geté nevznikli a etnické napätie neprekračuje únosnú hranicu. Preto tiež prípady typu Vsetína vyvolávajú také hysterické reakcie profesionálnych bojovníkov proti údajnému rasizmu. A všimnite si tiež, že tie menšiny, ktoré sa štát nepokúsil zachraňovať sociálnymi programami, si vôbec nevedú zle. Lenže sa na nich zase neuživí toľko profesionálnych "začleňovačov".

Tisíckrát čítame, že neexistuje žiadne jednoduché riešenie. Pritom praktické a jednoduché riešenia existujú. Len nie pre štátnu byrokraciu tak výhodné. Jedno z nich navrhol už pred časom predseda Slobodných Petr Mach (nie je to výrok Petra Macha - poznámka prekladateľa). Zrušiť všetky sociálne dávky a namiesto toho dať ponuku verejnej práce. Každý, kto dokáže prísť ráno o ôsmej triezvy a kto bude ochotný až do štvrtej hodiny hádzať lopatou (alebo vykonávať zodpovedajúcu ženskú prácu), si odnesie peniaze na ruku. To by sme pozerali, ako rýchlo by sa niektorí "preukázateľne nemohúci" rozhýbali, keby videli, že žiadne dávky už nebudú! A pozerali by sme, ako by sa v niektorých sociálnych skupinách znížila pôrodnosť (to nie je len hypotéza, údaje z USA ukazujú veľmi silný vzťah medzi systémom pomoci a rodičovstvom maloletých černošiek s neukončeným vzdelaním). Aj keby to mala byť práca úplne zbytočná, vyšla by daňových poplatníkov lacnejšie než súčasný systém podpory. Ich dnešní príjemcovia by neležali celý deň doma a nevymýšľali lotroviny. A navyše by si osvojovali pracovné návyky.

Zásady fungujúcej sociálnej politiky

Podobných praktických opatrení by bolo možné nájsť veľa a celá "rasová otázka" by mohla do roka zmiznúť. K tomu by ale bolo potrebné dodržať pár zásad.

  • Pripustiť si, že záujmy expertov na sociálnu problematiku sú opačné než záujmy "klientov". Ak pripustíme, aby sociálne programy navrhovali a riadili odborníci, vždy bude dôsledkom zhoršenie situácie (a teda ďalšie pracovné miesta pre týchto odborníkov). Odborníkov potrebujeme, ale rozhodovať musí ten, kto platí. To je zásada vyskúšaná tisícročiami.
    .
  • Je potrebné jasne a jednoznačne povedať, že za úspech sa môže považovať iba dosiahnutie stavu, kedy ľudia prestanú byť závislí na dávkach, dokážu sa sami uživiť a dokážu vychovať aj svoje deti tak, aby sa samy uživili. Čokoľvek menšieho je bezcenné. Cieľom nemôže byť počet integrovaných detí v školách, počet hodín strávených na programoch, počet vyplatených dávok a počet integračných projektov. Skoro by sa mi chcelo napísať, že by ľudia presadzujúci opatrenia, ktoré nevedú k osamostatneniu "klientov", mali byť trestaní prísnejšie ako ostatní tunelári. Rozhodne pôsobia väčšie škody.
    .
  • Sociálne a začleňovacie programy majú riadiť a platiť miestni ľudia. Je totiž predovšetkým v ich záujme, aby sa z geta, kam sa štítia a boja vkročiť, stala pohodová oblasť, kam budú radi chodiť trebárs za zábavou a kde sa budú cítiť dobre. Úradníkom, ktorí v Prahe navrhujú systém dávok, to môže byť ukradnuté.
    .
  • Pripustiť, že sociálne dávky sú rovnako zhubné ako heroín, alebo dokonca viac. Sú situácie, kedy skutočne nezostáva než odkázaným vyplatiť peniaze alebo prideliť potravinové lístky (napríklad vtedy, keď im hrozí smrť od hladu), ale zaviesť také dlhodobé dávky, ktoré môžu nahradiť zdroj obživy - to je zločin. Ak polícia stíha predavača heroínu, mala by navrhovateľa pomoci stíhať minimálne rovnakým spôsobom.
    .
  • Zabrániť, aby do situácie hovorili tí, ktorých vlastné výsledky sú preukázateľne katastrofálne. Trebárs aktivisti z krajín drancovaných moslimskými hordami. Kto chce, aby predmestia Prahy horeli rovnako ako predmestia Paríža a Štokholmu, nech im načúva.
    .
  • Nebáť sa súkromného podnikania. Ak si niekto založí firmu a s tou firmou naučí obyvateľov Chánova čistotnosti a pracovitosti, nech si zarobí napríklad aj sto miliónov. Rád sa na tom budem ako daňový poplatník podieľať. Ale súkromné ​​firmy musia dostať jasné zadanie a odmenu viazanú na výsledky. V poslednej dobe sa zdá, že s Rómami dokážu skvele pracovať kazatelia niektorých malých cirkví. Ak dokážu meniť návyky a morálku oni, prečo ich nepodporiť?

Ale to všetko sú len plané reči. V skutočnosti nie je žiadny spôsob, ako profesionálnym bojovníkom proti diskriminácii čeliť. Klára Samková nedávno napísala, že "Rómovia sú zrkadlom budúcich zlyhaní a katastrof". Má pravdu. Byrokratický aparát sa rozbehol, bude ničiť životné šance ďalších a ďalších skupín a nikto ho nedokáže zastaviť. Aspoň tak dlho, dokiaľ štátu úplne nedôjdu peniaze. Už aby to bolo.

Hra, v ktorej sa len prehráva

A ešte vysvetlenie. Keď píšem, že každá zo skupín zainteresovaných na dianie v Budějoviciach by mala právo sa sťažovať, mám na mysli toto:

Máme tu slušných občanov, ktorí chcú pokojne žiť, pracovať, baviť sa a vychovávať deti. Veľa z nich žije v strachu, že v dôsledku idiotských regulácií prídu o prácu. Financujú zo svojich daní sociálne programy a chcú žiť tak, aby mohli bez strachu vyjsť na ulicu, aby ich manželky neboli obťažované, aby sa nemuseli báť poslať deti do samošky. Chcú tak moc? Nezabúdajme, že nemusí ísť vždy o prípady ťažkej kriminality. Už "len" neporiadok, zápach, pokrikovanie a drobné krádeže znižujú kvalitu života. Je tak ťažké to pochopiť?

Máme tú rómsku populáciu, ku ktorej v predstavách mnohých ľudí prúdia neskutočné peniaze. Ale typická rómska rodina nežije vo vile s bazénom, pred ktorou by stál mercedes. Ak im niekto závidí životnú úroveň, môže sa pridať, prestať chodiť do práce a nasťahovať sa s ôsmimi inými ľuďmi do vybybanej garsónky. Určite nepreženieme, keď budeme tvrdiť, že nebyť zavedenia minimálnej mzdy, štedrých systémov sociálnych dávok a všadeprítomných rečí o diskriminácii, boli by na tom dnes dramaticky lepšie. Čo je vidieť aj z druhej strany - obmedzenie podpory v posledných rokoch vedie k znižovaniu počtu detí v rodinách. Práve toto zoškrtanie pomoci je pravdepodobne prvou dobrou vecou, ​​ktorú štát za mnoho rokov pre Rómov urobil. Väčšinová námietka hovorí, že keby boli dosť pracovití, húževnatí a mali dosť vysoké IQ, dokázali by všetky sociálne opatrenia v zdraví prežiť. Možno áno. A že sa prispôsobili až príliš ochotne. Aj to je pravda. Ale na podstate veci to nič nemení.

A potom tu máme policajtov. Chalanov z robotníckych a remeselníckych rodín, ktorí nastúpili do práce, kde mali chrániť ľudí, a namiesto toho sú nútení mlátiť a rozháňať tých, ktorí sú ako ich rodičia a súrodenci. Tí, s ktorými chodili do školy a chodia na pivo. Niet divu, že potom pracujú nervy a že v záberoch kamier by ste nerozlíšili České Budejovice 2013 od Národní třídy 1989. Bude zaujímavé pozorovať ďalší vývoj. Trebárs vo Francúzsku, kde sú policajti nútení mlátiť "homofobo", sa po pár týždňoch objavujú vzbury. Ako dlho by trvalo, než by sa vzbúrili českí policajti? Tým neobhajujem psychopatov, ktorí si zjavne prišli buchnúť a "ktorých" videá dnes kolujú po českom internete.

Predchádzajúce riadky by nemali vyznieť, že aktivisti a sociálni pracovníci sú tí zlomyseľní kapitalisti s veľkým bruchom a cigarou, aké poznáme z karikatúr. Sú to napospol ľudia, ktorí dokázali presvedčiť sami seba, že vlastne obhajujú dobro a že sú tak nejako morálnejší ako tí ostatní "ľahostajní" ľudia. A dokážu sami seba presvedčiť, že zničené životy "klientov" nie sú dôsledkom ich starostlivosti, takže riešením môže byť ešte viac programov a ešte viac boja proti diskriminácii. Ani týchto ľudí nemôžeme označiť za víťaza. Síce si dokázali vytvoriť slušnú obživu zo štátnych peňazí, ale spravidla zarábajú menej, než koľko by s rovnakými schopnosťami a rovnakým nasadením dostali v komerčnom sektore.

Budejovická situácia jednoducho nemá víťazov. Len samých porazených. To je v takýchto prípadoch obvyklé. Každý má pocit, že pre neho osobne znamená expandujúci štát výhodu. A nakoniec sa vždy ukáže, že každý alebo skoro každý je na tom horšie, než bol na začiatku. Leviatan odtrhnutý z reťaze postupne ničí morálku, medziľudské vzťahy aj ľudské životy.

Čím nepopieram, že k pogromom dochádzalo aj tam, kde bol štát minimálny alebo žiadny. Ale vtedy vyzerali inak a mali iné príčiny.

Originál článku :
http://www.finmag.cz/cs/finmag/kaleidoskop/jak-rozumet-ceskym-budejovicim/
http://nazory.euro.e15.cz/rozhovory/klara-samkova-romove-jsou-zrcadlem-budoucich-prusvihu-957428

streda 24. júla 2013

Dnes fanatik, zajtra katolícky terorista

To čo sa občas človek dočíta, neprináša pokojné spanie. Článok o ktorom je dnes reč je burcovanie katolíckeho fundamentalistu do boja za konzervatívne hodnoty, ktoré sú pre týchto ľudí prioritné a ktoré sú v rozpore s individuálnymi právami ako ich chápe sekulárna spoločnosť .

Som presvedčený, že každý má právo na to, aby žil podľa toho, ako cíti či už po stránke náboženstva alebo sexuálnej orientácie, že štát nemá najmenšie právo aby sa do týchto vecí staral a že pokiaľ sa dvaja ľudia slobodne rozhodnú koexistovať, musia mať ako pár plné právo na zastupovanie, dedenie a iné právne akty bez ohľadu na pohlavie. Sexuálna prudérnosť, ktorá je taká charakteristická pre rigidné náboženské predpisy judaizmu, kresťanstva alebo islamu je absolútne nefyziologická, naopak postavenie registrovaných partnerstiev na právne ekvivalentnú úroveň s manželským zväzkom (pod manželstvom myslím zväzok muža a ženy) zodpovedá potrebám človeka ako živočíšneho druhu.

Možno to vyzerá divne, ale napriek uvedenému som zároveň za ďaleko vyššiu preferenciu heterosexuálnej rodiny, ktorej účelom je plodenie detí. Dokonca som za ďaleko vyššiu sexuálnu spoločenskú diferenciáciu než je dnes, pretože rovnoprávnosť na atomárnej spoločenskej úrovni, t.j. na úrovni manželstva je ilúzia. Ak rozbijete atóm, výsledom je chaos výbuchu a rovnako aj dnes by sme rodinu zloženú zo ženy, muža a potomkov mali maximálne ochraňovať, podporovať a vyzdvihovať, čím zabránime zmätkom a chaosu v spoločnosti.

Dôvod je jednoduchý - rozbite intímnych spoločenských zväzkov v konečnom dôsledku povedie k rozbitiu spoločnosti ako takej a k jej zániku, resp. podľahnutiu v konkurenčnom boji s ďaleko rozumnejším prístupom na báze rodiny. Ak sa európska spoločnosť nevzchopí (čomu príliš neverím) ak sa kresťania nevzchopia (malá šanca tu je), otvorene hovorím, že islam bude v Európe skôr, či neskôr celkovým víťazom tohto historického súboja. Keďže niečo o islame viem, neverím v historickú budúcnosť Európy, nakoniec skončíme ako kontinent druho a treťotriednych krajín s odpovedajúcou životnou úrovňou a fatalistickým prístupom k životu.

Právo dvoch jedincov žiť je ich slobodné právo bez rozdielu pohlavia - to je princíp osobnej slobody. Avšak spoločnosť je tiež subjektom, ktorý má svoje potreby a svoje práva, ktoré nie sú homosexuálnymi partnerstvami naplnené. Preto musí nadradená kooperatívna jednotka organizácie ľudskej spoločnosti (obec, mesto, štát) podporovať partnerstvá, ktoré vytvárajú puto k danej entite a tým sa sama definuje a udržuje pri živote. Plodenie a výchova detí je tým putom, ktoré je nutné na zachovanie spoločenskej organizácie a preto registrované partnerstvo nikdy nemôže mať totožný spoločenský status ako manželstvo. Status má byť rovnaký len čo sa týka vzťahu dvoch jedincov navzájom, ale navonok to nemôže platiť.

Katolícka kontrarevolúcia ma však desí svojou netolerantnosťou a snahou riadiť život každého človeka v spoločnosti bez ohľadu na to či o to stojí alebo nie. A čo ma desí ešte viac je fanatizmus, v ktorom prevracajú naboženské pravidlá a hľadajú si náboženské dôvody na akékoľvek akcie. To, že čiastočne súhlasím s preferenciou manželstva, však neznamená že s týmito ľuďmi súhlasím vo všetkom, naopak som zásadne proti nim. Ich radikalizmus je hrozbou.

V článku sa dokonca píše, že pri presadzovaní jedných teologických princípov je možné porušovať ďalsie, ktoré stoja pri samotných základov kresťanstva. Takže autor otvorene hovorí, že ak sa nepodarí pokojnou cestou zvrátiť napr. zákon o registrovaných partnerstvách, správny katolík môže, alebo dokonca musí zobrať do ruky zbraň a začať vraždiť.

T.j. v mene dosiahnutia (katolíckeho) mieru môže začať vojnu a robiť akékoľvek zverstvá.

Možno by sa mali títo ľudia viac venovať štúdiu Nového zákona, scholastike a filozofii vôbec. Ježiš Kristus totiž násilie neakceptuje a významní teológovia tiež nie. V jednom článku som napísal práve o známom pravidle účel svätí prostriedky toto :

"Ignác z Loyoly, zakladateľ Spoločnosti Ježišovej, inak známej aj ako jezuiti vo svojich Exercíciách napísal, že zásada "Účel svätí prostriedky" neznamená, že k dobrému cieľu je možné používať aj nemravné prostriedky. V skutočnosti ide o to, že prostriedky mravne neutrálne, indiferentné (t.j. ani dobré, ani zlé) v spojení s dobrým cieľom nadobúdajú mravné hodnoty. Naproti tomu však ani najsvätejší cieľ nedovoľuje podľa jezuitských moralistov používať nemravné prostriedky."

To čo títo fanatici presadzujú je zas iná mantra, ktorú vyznávajú práve tí, voči ktorým sa chú vyhraniť - islamisti.
  1. Džihád je "vrcholom" v islame za to, že z islamu robí najvyšší cieľ
  2. "Nutnosť činí prípustným zakázané"
Vzhľadom na to že bojovať za víťazstvo islamu cestou džihádu je najväčšou prioritou, čokoľvek a všetko, čo je inak zakázané sa stáva prípustným. ...


Originál :
http://cirkev.wordpress.com/2013/07/18/na-programu-je-katolicka-kontrarevoluce/

Zdroj :
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/o-ceste-zivotom-nielen-o-nej.html

pošli na vybrali.sme.sk








Na programe je katolícka kontrarevolúcia

Dr Radomír Malý

Moc dobre viem, že si niektorí poklepú na čelo a poznamenajú na moju adresu niečo o psychiatrovi. Ja by som to ešte vlani urobil zrejme tiež. Avšak po tohtoročnom spontánnom odpore - hoci neúspešnom - miliónov Francúzov proti zákonu o adopcii detí homosexuálnymi pármi, už beriem túto myšlienku vážne. Nie je to z mojej hlavy, už pred pár desiatkami rokov volal po celosvetovej katolíckej kontrarevolúciu brazílsky zakladateľ tvrdo konzervatívneho hnutia "Tradícia, rodina, vlastníctvo" Plinio Correa de Oliveira. Vyslovil túto ideu ako reakciu na revolúciu ľavicovej mládeže r 1968 a na jej požiadavky liberalizáciu potratov a sexuálnej etiky. Tieto postuláty sa odvtedy stali súčasťou legislatívy úplnej väčšiny štátov sveta. A tie krajiny, kde ešte tomu tak nie je, sú vystavené zo strany OSN, UNESCO, EÚ, Medzinárodného menového fondu a ďalších podobných nadnárodných organizácií tvrdej ideologickej a hlavne ekonomickej masáži.

Od r 1968 sme svedkami permanentnej revolúcie s cieľom rozbiť rodinu a urobiť z celého sveta jeden obrovský globálny brloh a gayklub, v ktorom život nenarodených ľudských bytostí - a poťažmo aj ľudských bytostí na konci svojej dráhy - definitívne prestane byť nedotknuteľným a budú o ňom rozhodovať (pseudo) lekárske a iné zločinecké konzorciá v službách nadnárodných lobby s falošným a podvodným argumentom "slobodnej voľby" a "ľudských práv". Samozrejme ide o dôsledok celého vývoja protikatolického myslenia a boja už od osvietenstva, eventuálne už od protestantizmu, teraz ale je nevyhnutné reagovať tu a teraz, v prítomnom a budúcom čase.

Katolícka kontrarevolúcia je jedinou možnou obranou a zároveň odpoveďou. Keď ju neurobíme my, tradiční a konzervatívni katolíci v spojení s tými nekatolíkmi, ktorým je drahý prirodzený mravný zákon, vykonajú ju moslimovia - a už ju v Sýrii alebo v Egypte vykonávajú. Nebude to však kontrarevolúcie katolícka, ale moslimská - a to znamená vyháňanie diabla belzebubom. To teda rozhodne nie, s tým stojí a padá aj naša bezpečnosť podobne ako dnes bezpečnosť kresťanov v Sýrii, v Iraku či v Egypte. Ak sa katolicizmus nezmôže k celosvetovej - alebo aspoň lokálnej - kontrarevolúcii, stane sa zvetranou soľou a obeťou islamu, ktorý tú svoju kontrarevolúciu v donedávna kresťanských krajinách už úspešne realizuje predovšetkým vďaka populačným prírastkom moslimských rodín.

Ako ale na to? Cirkevné autority vo svojej väčšine myšlienku katolíckej kontrarevolúcie nepodporujú, nerobí tak ani značná časť katolíckych veriacich. Nepriateľom Katolíckej cirkvi sa podarilo infikovať ju zvnútra zhubným vnútrocirkevným slobodomurárstvom a modernizmom, ktorý naopak katolíkov masíruje k prijatiu mentality tohto sveta, nemravnosti a kultúry smrti. Francúzsky odpor proti homosexuálnej ideológii, v ktorom katolíci hrali nie nevýznamnú úlohu, bol preto celkom radostným prekvapením. To môže byť predsa len signálom - a kiež Boh dá - že v Katolíckej cirkvi zmysel pre prirodzený mravný zákon ešte neodumrel. Keby takých prejavov odporu v rôznych krajinách pribúdalo, potom by museli zatrúbiť - aspoň k čiastočnému - ústupu všetci tí tajomní režiséri z Bilderberg alebo z New Yorku.

Samozrejme v prvej fáze hrozí nebezpečenstvo ich tvrdého vojenského zásahu a masakru, lenže "krv mučeníkov je semenom kresťanov". Tu ale bude nutné sa brániť. Nota bene vziať do ruky zbraň k obrane, keď sa ukážu neúčinné všetky snahy o mierové riešenie, je katolíkom nielen dovolené, ale stáva sa niekedy aj povinnosťou. To vedel veľmi dobre hrdinský ekvádorský prezident Gabriel García Moreno, keď presadil v krajine v 19. storočia katolíckej zákonodarstvo, to vedeli už predtým katolícki povstalci vo Vendée za Veľkej francúzskej revolúcie, to vedeli v 20. storočia mexickí cristeros a španielski bojovníci na strane generála Franka. Povstanie alebo vojenský prevrat na obranu tradičnej rodiny a nenarodených detí by tu nielenže nebol niečím eticky chybným, ale naopak hrdinským prejavom odporu proti terajšej bezbožnej revolučnej totalite - a každý katolík, hodný toho mena, by mal morálnu povinnosť niečo také podporiť.

Iste, mnoho katolíkov vrátane biskupov by sa za takého status quo oháňalo demokraciou a slobodou. Tu ale musí už konečne zaznieť jasne a bez farizejov hranie sa na niečo: Do čerta s takou demokraciou a slobodou, ktorá legalizuje vraždy nenarodených detí a ľudí na smrteľnej posteli, sexuálnu promiskuitu a homosexuálne manželstvo! Katolík má tu morálnu povinnosť dať prednosť napríklad aj diktatúre, ak táto v mene kresťanstva a prirodzeného mravného zákona zakazuje potraty a eutanáziu, pornografiu, pohlavné neviazanosť a homosexuálne perverzii, a všemožne podporuje tradičnú rodinu a nerozlučiteľnosť manželstva.

Som si vedomý, že toto hic et nunc vyzerá nereálne. Lenže odpor miliónov Francúzov proti homozákonu ešte pred pár rokmi bol tiež niečím ťažko predstaviteľným. Nezahadzujte preto predčasne flintu do žita, ale modlime sa a šírme všade, kde môžeme, náležitú osvetu! To bude náš súčasný najlepší príspevok myšlienke katolíckej kontrarevolúcie.

Dr Radomír Malý
 

Od dnes sa stanem najdôveryhodnejším politikom

Tak som sa zamyslel, čo ten náš ovčan v súčasnej kleptokracii potrebuje. Aké sú jeho priority, akých politikov má rád a komu dôveruje. Konečne som na to došiel.


OVCA
Prečítal som si mimoriadne výživný článok redakciou SME ohrdnutého blogera Borisa Kačániho

V podstate rekapituluje a zamýšľa sa nad tým prečo vlastne ľudia volia zlodejov, kleptomanov a psychopatov bažiacich po moci. Prakticky po siedmych rokoch vlády Smeru s ročným medziobdobím, keď normálna vláda zastavila na okamih prudký prepad krajiny, dostali sme sa na kolená a napriek tomu má strana, ktorá toto zapríčinila, podporu skoro 50% ľudí.

Druhý štavnatý blog Jána Galána popisuje aj dôvody prečo Fico robí to, čo robí - lebo zadĺženie je dobré. Čím sa bude mať krajina horšie, čím viac dlhov zlodeji pri vláde nasekajú, tým budú lacnejšie zvyšky toho čo nám ešte ostalo - zopár prirodzených monopolov, zem, voda a vzduch.

Mimochodom predaj vody už Fico pripravuje, len treba ešte viac zadĺžiť Slovensko. Máme toľko vody, že by to nejakého "investora" ešte stále vyšlo príliš draho. Keď bude polovica národa vymetať popolnice, až potom príde tá správna chvíľa...

Pýtate sa čo s tým? Aké je poučenie, ktoré som na začiatku spomínal? Kritika ľudí neoslovuje, blogy nečítajú, budúcnosť im je ukradnutá.

Surové riešenie je také, že v  zastupiteľskej ovcokracii si politik musí zistiť akú pašu, aký trúnok, prípadne aké bééékanie si ovce vyžadujú a potom im predostrieť fatamorgánu lahôdok a vybraných sľubov, aby ovečky láskavo svojimi hlúpymi papuľkami posunuli pastiera do košiara parlamentu.
Je jedno, že budem kradnúť, je jedno, že deti našich detí budú otročiť o hlade a biede, ako je to dnes v chudobných krajinách. Hlavne treba sľubovať, sľubovať, sľubovať .

Vážený volič. Od dnes sľubujem, že keď ma zvolíš,

  • Tvoj plat bude do roka dvojnásobný.
  • S okamžitou platnosťou znížim dane na potraviny na 0 percent.
  • Každá mladá rodina dostane bezúročný úver na byt.
  • Zoštátnim každý podnik nad 50zamestnancov.
  • Kapitalistom zdaním aj vzduch ktorý dýchajú.
  • Pri kúpe auta dostane každá rodina s dieťaťom do troch rokoch šrotovné 2000 EUR
  • Zruším platbu a poplatky za lieky
  • Zavediem 13 a 14 plat pre štátnych zamestnancov
  • Skrátim pracovný čas na 7hodín denne
  • Zvýšim minimálnu mzdu o 50%
  • S okamžitou platnosťou zvýšim všetky dôchodky dvojnásobne.
  • Zavediem 13 a 14 dôchodok
Že sa tie sľuby vylučujú, že sú nereálne? Koho to zaujíma. Ovce určite nie...

Vaša podpora na Vybrali SME poteší


Zdroj:
http://boriskacani.blog.cz/1307/7-rokov
http://jangalan.blog.sme.sk/c/333722/Tato-kriza-nie-je-o-hluposti-ale-o-zamere-dlhoveho-zotrocenia.html
http://www.pluska.sk/spravy/ekonomika/predaj-vody-nie-je-mozne-zakazat.html

utorok 23. júla 2013

Alawiti v Sýrii bojujú o holé prežitie

Asma & Bashar al Assad
Prezident Assad a Alawiti nemajú žiadne východisko, bojujú za svoju vlastnú existenciu. Jediný spôsob, ako ukončiť túto občiansku vojnu, je nechať im kontrolu nad svojím osudom - buď ako autonómna oblasť v Sýrii, alebo ako nezávislý subjekt.

Kto sú to Alawiti

Alawiti sú relatívne malou, historicky utláčanou skupinou ľudí, ktorých politická budúcnosť závisí od toho, či Sýria zostane v nejakej forme jednotná alebo sa rozpadne na ešte menšie etnické a náboženské subjekty.

Čo by vlastne mal každý, kto do osudu regiónu hovorí, vedieť?

Je ťažké definovať alawitov po náboženskej stránke, budeme o nich spolu s Kurdami hovoriť ako o nesunitoch (nie je to celkom presné, lebo Kurdi sú suniti, ale nie sú Arabi). Až do konca osmanskej nadvlády nesuniti tvorili až 40% celej populácie na území Sýrie, avšak boli občanmi druhej kategórie. Osudy krajiny riadili sunitskí Arabi.

Keď sa v 19. storočí začali objavovať západné myšlienky nacionalizmu a rovnosti všetkých ľudí aj na Blízkom východe stretli sa s odmietnutím arabko-sunitskej vládnucej vrstvy, keďže nemuslimovia nemôžu byť rovní, musia byť ponížení, dhimmi a nesuniti takisto nemôžu byť rovní panskej arabsko-sunitskej vrstve. Avšak, aj keď sa všetci suniti zvyknú považovať za rovných pre zákonom islamu, v skutočnosti prevažujú klanové, kmeňové či etnické identity, nehovoriac už o pohlaví...

Po prvej svetovej vojne Sýriu ovládli Francúzi, ktorí sa snažili myšlienky "Liberté, égalité, fraternité" rovnosť pred zákonom zaviesť aj tu, avšak ľudia tieto zásady nikdy neprijali za svoje. Počas francúzskej vlády, ľudia dnes známi ako Alawiti, ktorí dnes ovládajú a riadia Sýriu,  prosili Francúzov o založenie vlastného štátu v ich starovekej vlasti pozdĺž pobrežia Stredozemného mora medzi dnešným Libanonom a Tureckom. Jedným z tých, ktorí najvášnivejšie podporovali túto myšlienku bol starý otec dnešného vládcu Sýria Süleyman al-Assad.

Bolo to hlavne preto, lebo dovtedy sýrski suniti volali Alawitov "Abid" [otrok], a zaobchádzali s nimi presne takto. Alawiti boli zamestnaní v domácnostiach sunitov ako sluhovia. História Alawitov je plná hororových príbehov o sunitskom zneužívaní, či už otročili v domácnostiach sunitov alebo hocikde inde.

Alawiti, odnož šiitského islamu, boli prišerne diskriminovaní podľa pravidla sunny. Pozícia sunitov k Alawitom je panská nadradenosť, či blahosklonnosť v niektorých prípadoch, alebo dokonca priamo nepriateľský postoj

Podľa alawitskej náboženskej viery, Mohamedov bratranec a zať Ali bol svätý. Avšak prehlasovať akéhokoľvek človeka za svätca je v islame rúhaním. Podobne aj kresťania sú oficiálne považovaní za dhimmi, občanov druhej kategórie, ktorých mnohí  moslimovia tiež považujú za pohanov. Kresťania zbožňujú Ježiša, ktorý bol v moslimských očiach iba prorok, narodeným ľudskej matke a otcovi.

Nedávna história

Počas francúzskej okupácie a v prvých rokoch nezávislosti Sýrie po roku 1946, bolo pod úroveň bohatých a vplyvných sunitov, aby ich synovia slúžili v armáde. Ich alawitskí sluhovia, však zazreli v armádnej kariére možnosť vymaniť sa z cyklu podriadenosti, presvedčili svoje sunitských pánov podpísať odporúčania, aby deti ich alawitských  zamestnancov  mohli vstúpiť do armády. Postupne sa zvýšil počet Alawitov v radoch armády na takú úroveň, že nakoniec v roku 1966 zvrhli existujúce vládu a prevzali moc v krajine.

Mnoho z týchto vojenských dôstojníkov, rovnako ako ich kresťanských náprotivkov, uchvátil panarabský nacionalizmus, snáď v nádeji že cez nacionalizmus opäť získajú rovnosť, ktorej sa nedočkali v náboženstve, v sunitmi ovládanej, spoločnosti. Títo dôstojníci robili čo mohli, aby odsunuli svoju nesunitskú identitu stranou, a dúfali (niekedy dokonca požadovali), že ich sunitskí arabskí partneri spravia to isté.

Ako rástol počet Alawitov v armáde, tak rástol aj ich počet vo vyšších pozíciách v strane Baas zakladajúcej sa na militantnom arabskom nacionalizme. Alawiti sa však báli prejaviť slabosť (aby ich prípadne suniti nezlikvidovali), nikdy si nedovolili zabudnúť, ako ich suniti nenávideli, takže sa dohodli s dôležitými sunitskými rodinami že výmenou za vojenskú moc im poskytnú stabilitu a bezproblémové hromadenie bohatstva, kde si sa samozrejme urvali svoj diel aj oni.

Počas tzv mierových rozhovorov medzi Sýriou a Izraelom, Alawiti podľa vlastných slov, menovali sunitov (a nie Alawitov!) na vyjednávanie s Izraelčanmi. Alawiti nechceli niesť zodpovednosť, za nejaké ústupky vykonané Izraelčanom. Alawiti sa s najväčšou pravdepodobnosťou obávali obvinenia, že ak by boli pristúpili na nejak izraelské požiadavky, suniti by ich obvinili, že nie su "praví" Arabi.

Mnoho Alawitov však verilo, že arabsko-nacionalistická cesta prijímaná väčšinou sunitmi nemala šancu. Podľa rozhovorov s ľuďmi, ktorí utiekli zo Sýrie, rovnako ako mnohých , ktorí tam ostali, suniti aj tak nikdy Alawitov nebudú akceptovať ako severovných. V tomto zmysle varovali aj starého otca dnešného prezidenta Bashar al Assada a zdá sa že k naplneniu týchto predpovedí došlo. Pre týchto Alawitov, by jediným riešením bol samostatná štát  Alawitov, alebo subjekt, kde by mohli riadiť svoj osud, a nie byť pod obávaným jarmom sunny.

Mnoho Alawitov, ktorí boli ticho pod Assadovským vedením, sú opäť, rovnako ako Assadov starý otec v roku 1930, postavení pred myšlienku vytvorenia nezávislého alawitského štátu. Každý deň vidia okolo seba, že blízkovýchodné kultúry prikladajú veľký význam pomste,  že suniti im nikdy neodpustia 46 rokov nadvlády. Alawiti by sa celkom rozumne mali obávať, že nech sa stane v Sýrii čokoľvek, suniti začnú masaker za to, že riadili Sýriu dlhé desaťročia a za to, že zabil toľko sunitov počas súčasnej občianskej vojny.

Východiská

Pojem kompromisu na Blízkom východe jednoducho neexistuje - buď vyhrá jeden alebo druhý, niet inej možnosti ako úplné víťazstvo alebo totálna prehra. Kompromis, keďže vždy znamená čiastočnú stratu, je zrejme považovaný za uvalenie hanby na seba a je potrebné sa mu vyhnúť za každú cenu. Alawitský režim v  Sýrii teda evidentne nevidí inú možnosť, než pokračovať v boji so sunitmi ovládanou opozíciou, ktorú vedú islamskí fundamentalisti a je mimochodom podriadená tureckému, saudskej a katarskému vplyvu. Alawiti sa musia pokúsiť etnicky vyčistiť alawitské oblasti od všetkých sunitov v nádej, že ustúpia do týchto oblastí s pomocou mimosýrskych spojencov - či už sú to Iránci, Rusi, alebo iní nesunitskí Arabi v oblasti - a zabarikádovať sa proti sunitom.

V dôsledku toho je ťažké si predstaviť si vyrovnanie, v ktorom Sýria zostáva centralizovaný a jednotný štát. Možno si predstaviť miestne autonómne oblasti, kde Alawiti budú môcť konečne riadiť svoj vlastný osud. Možno aj ďalšie skupiny - ako nearabskí kurdskí suniti na severe - sa budú snažiť zhodiť jarmo arabskej sunitskej nadvlády. Nezávisle od konečného výsledku, Kurdi totiž vedia, že ich sunitskí arabskí susedia, aj keď všetci zdieľajú rovnakú vieru, nikdy nenechajú minulosť minulosťou. Rovnako ako moslimovia vo všeobecnosti sú neúnavní prenasledovatelia Izraela, ani Arabi by nikdy neprijali žiadne riešenie, ktoré by im nedovoľovalo prevziať úplnú kontrolu nad oblasťou.

Preto neexistuje, žiadne, ani dočasné usporiadanie Sýrie, kde by zostal štát centralizovaný s jednou mocou, ktorá by ovládala všetkých. Zo všetkých etnických a náboženských skupín v Sýrii, Alawiti majú najviac čo stratiť, čo nepochybne vedia a čo je aj dôvod, prečo musia mať úplnú kontrolu nad svojím vlastným osudom. Oni nemajú inú možnosť ako zostať dobre vyzbrojení, pretože ak nie, tak by ich suniti opäť ovládli, podrobili a navrátili ich do otrockého stavu ako boli v minulosti.

Assad sa preto nemôže vzdať a Alawiti - či už podporujú alebo oponujú Assadovi - bojujú za svoju vlastnú existenciu. Je len jeden spôsob, ako ukončiť túto občiansku vojnu - nechať im kontrolu nad svojím osudom. Buď ako autonómna oblasť v Sýrii, alebo ako nezávislý subjekt, štát. Nech sa stane čokoľvek, budú trvať na tom, že ostanú aj naďalej dobre vyzbrojení. Alawiti, rovnako ako mnoho iných menšín na Blízkom východe, budú aj naďalej žiť vo večnom strachu z arabských sunitov.

Keďže koncept odpustenia, prenesenia sa cez viny minulosti je v tomto regióne úplne cudzí, skutočný mier medzi Alawitmi a arabskými sunitmi, alebo, ako je to v inom prípade, medzi arabskými a nearabskými sunitmi, bohužiaľ neprichádza do úvahy.

Sloboda slova na SME

Redakcia SME sa chváli titulom najväčší seriózny portál na Slovensku, investuje do kreatívnych riešení veľké peniaze a neustále prináša niečo nové. Pripravujú pre čitateľov nové služby, ktoré zabezpečujú rôznorodosť portálu, dávajú priestor pre názory čitateľov v diskusiách a blogoch, čím vytvárajú  novú kvalitu obsahu a generujú vysoké čísla čítanosti.

Sú to pozitívne veci, keby nebolo dvoch zásadných ale
  1. Redakcie SME fabuluje, občas zavádza a manipuluje. Možno nie schválne, ale výsledok je taký aký je - nedôveryhodný
  2. Redakcia SME má skutočne zvláštny názor na riešenie celospoločenských problémov. Ako povedal bývalý šéfredaktor SME Milan Šimečka:  "Z novín na mňa dýcha, že nehľadáte pravdu, ale ju viete. Novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu, nech je aj prekvapujúca a nepríjemná. Mám pocit, že SME pravdu pozná a písaním ju len potvrdzuje. Druhým kritickým postrehom je, že noviny nevypovedajú dostatočne o krajine. Ako keby písali pre politikov a nie pre čitateľov."
    Bohužiaľ táto pravda sa neustále potvrduje. Duch hľadania pravdy je skrčený v kúte redakcie a vládne ovzdušie elitarizmu, nedávajúce priestor na otázky a hľadanie odpovedí v diskusii. Tento postoj sa neukazuje len pri redakčných článkoch ale aj pri profilácii blogerov, ktorých redakcia preferuje. Politické a nonkonformné články nie sú príliš žiadúce, preferuje sa nezávadná bezfarebná debata a blogovanie o impresiách. V prípade nesúhlasu s názorom na citlivú tému redakcia SME okamžite pristupuje k radikálnym krokom typu vymazanie celého konta, aby po neželaných myšlienkach neostala ani stopa.
    Výsledkom je preferencia šedej bezpečnej zóny, kde diskusie a blogy sa držia len redakciou presadzovaných názorov a kde je vzruch nových nápadov a volanie po riešeniach skutočne nevhodné.
    Možno si poviete, že ako súkromný poskytovateľ služby majú právo usmerňovať názorovú pestrosť pre nich želaným smerom. Dalo by sa o tom (podľa mňa úspešne) polemizovať vzhľadom na ich výraznú informačnú prevahu na slovenskom trhu, čím sa začínajú približovať tomu, čo by sa dalo nazvať verejno-právny informačný priestor. Obmedzovanie názorov by sa potom dalo nazvať obmedzovaním Ústavou zaručenej slobody slova. Zvlášť keď sa v pravidlách blogovania redakcia zrieka zodpovednosti za zverejňované názory "Bloger nesie plnú zodpovednosť za to, že obsah jeho blogu nebude v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky. V prípade zistenia takéhoto rozporu môže prevádzkovateľ text odstrániť."

Fabulácie SME

K prvému bodu by som rád dodal moje štyri posledné komentáre k udalostiam v zahraničí. Jednak je to skresľovanie situácie v Sýrii, tzv. "informovanie" s rasistickým podtextom o prípade Martin v USA, agitačný článok ako vystrihnutý z čias komunistických o krásach imigrácie a naposledy článok spochybňujúci postoje redakcie SME. V prvých dvoch ide evidentne o závažné pochybenie pri objektívnom informovaní verejnosti. Mimochodom podľa Kódexu blogera SME, ak by som vydal takto neobjektívny článok o kauze Martinovi, musela by ma redakcia odstrániť. Citujem: "Bloger nesmie zverejňovať informácie nepravdivé, polopravdivé, neúplné alebo také, ktorých pravdivosť si nemohol dostatočne overiť, najmä pokiaľ by mohli poškodiť iné osoby alebo skupiny osôb. V prípade konfliktných tém musí bloger poskytnúť primeraný priestor všetkým stranám a ich argumentom. V prípade porušenia tejto povinnosti si prevádzkovateľ vyhradzuje právo na odstránenie textu." V treťom prípade ide o bohapustú agitku, ktorá nikdy nemala uzrieť čerň rotačky, v štvrtom zas o veľmi nepríjemné reminiscencie na doby dávno minulé, ale stále živé.

Sloboda slova na SME

Včera vymazali všetky blogy Ivana Novoroľníka, ktorý kritizoval a polemizoval s názorom redaktora SME. Ako človek z prostredia súdnictva jasne vidí negatívne javy bez pozlátka falošného intelektuálskeho humanizmu a nebojí sa ich precízne a musím povedať, aj veľmi čitateľne, pomenovať. Jedným z tých javov je aj spoliehanie sa na autoritu štátu pri zodpovednosti za vlastné bezpečie a posudzovanie čo je a čo nie je oprávnený útok. Labutiu pieseň Ivana Novoroľníka si môžete prečítať na internete. Uznávam, že k porušeniu kódexu blogera došlo, len som si nie istý, či je nutné (podľa mňa) užitočného a dobre píšúceho blogera okamžite, naveky a definitívne zrušiť. Ani v trestnom práve za krádež auta, či iný trestný čin neodsudzujeme na smrť (v prípade Slovenska na doživotie)...

Ďalším zaujímavým blogerom, ktorému redakcia zakázala dostať sa na titulné stránky blogov, bol Boris Kačáni, s odôvodnením - Váš slovník nezodpovedá úrovni redakcie... Bolo jedno, že ide o človeka s čítanosťou desiatok tisíc čitateľov. Mimochodom zákaz zverejňovania na titulných stránkach som dostal aj ja za porušenie kódexu a s nulovou perspektívou obnovenia prístupu. Tiež si nekladiem servítky pred ústa pri kritike spoločenských nešvárov, ktoré nezapadajú do správnej škatuľky multikultúrneho brainwashingu...

Poznámka : bolo mi povedané, že doména jurajpolacek.blogspot.sk má zákaz umiestňovania článkov do Výberu SME. Po pokuse vložiť ľubovoľný článok dostanete nasledovnú hlášku
neplatný URL:
(https://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/alawiti-v-syrii-bojuju-o-hole-prezitie.html)
pokúste sa znova

Nakoniec uvádzam prípad Jozefa Kariku. Jeho komentár s láskavým povolením zverejňujem v plnom znení. Pre ilustráciu upozorňujem na oslavný článok o Jozefovi na SME, čím by som sa rád pripojil k jeho vyjadreniu. Aj podľa mňa blog neslúži ako oslava nejakých rasistických  či nenávistných tendencií, ale je prostriedkom na pomenovanie negatívnych javov v spoločnosti a  vyvolanie diskusie k nim. O tom je jeho posledný blog a takto chápem aj moje vlastné články.

Kritikou SME nesledujem dehonestácie práce redaktorov. Mnohých z nich si vážim, sami vedia ktorí. Portál a noviny SME sú výkladom serióznej žurnalistiky na Slovensku a je škoda, keď prešľapy na ktoré upozorňujem sa budú diať naďalej a budú znižovať dôveryhodnosť denníka.

Skutočne by som bol rád keby sa redakcia vrátila na cestu serióznej, v rámci možností objektívnej, žurnalistiky - pre dobro nás všetkých. 



Komentár Jozefa Karika k banu a zmazaniu blogu na SME.sk za nižšie uvedený článok:

Zmazanie môjho blogu na sme.sk (bez predchádzajúceho upozornenia alebo aspoň dodatočného vysvetlenia) za publikovanie článku mi prišlo dosť detinské. Najmä vzhľadom k tomu, že som tam svoj blog viedol bez akéhokoľvek problému viac ako rok a v prípade upozornenia by som bol ochotný akceptovať pripomienky prevádzkovateľa a článok stiahnuť. Asi tretinu môjho blogu tvorili články s antifašistickou tematikou. Za jeden z nich (o antifašistickej reportáži, za ktorú som okrem iného získal Cenu literárneho fondu) som bol odmenený ako za jeden z „Článkov mesiaca“. So SME som nepriamo spolupracoval aj ako finalista literárnej súťaže Cena Fantázie 2008, taktiež s poviedkou s antifašistickým motívom (doteraz je zverejnená v sekcii kultúra na sme.sk). Za týchto okolností by som čakal aspoň slušné zdôvodnenie takého radikálneho kroku, akým je zmazanie blogu. Nedočkal som sa ho ani na výzvu, dodnes neviem, prečo došlo k použitiu najtvrdšieho z piatich opatrení, aké sa v prípade problematických článkov používajú.

Bohužiaľ (a je to vážne bohužiaľ), musím skonštatovať, že chlapci zo Slovenskej pospolitosti boli po tom, ako som im odmietol dať povolenie na zverejnenie svojho článku o slovanských zvykoch na ich webe (a pridal k tomu nelichotivý názor na činnosť ich organizácie), menej arogantní a slušnejší, než admin blogu zo sme.sk.

V zásade sa nič hrozné nedeje – urazené reakcie, rozhorčené vyplakávanie a ďalšie prejavy ješitného ega si odložím na príhodnejšie chvíle. Keď ma už má v prudkej neobľúbenosti Slovenská pospolitosť a miestni neoľudáci, prečo by ma ako neprijateľného nemala vylúčiť aj druhá strana? Je to logické, veď mám svoj názor, čo strany (akékoľvek strany), veľmi nemusia.

Prejdime k vecnej podstate veci. Na SME.sk ma dali na čiernu listinu za to, že som napísal, že k Rómom treba pristupovať ako k normálnym občanom. Teda umožňovať nielen napĺňanie ich práv, ale primerane tomu od nich vyžadovať aj vykonávanie povinností. Ak k tomu nedochádza, treba pristúpiť ku sankciám a reštrikčným opatreniam rovnako tvrdo, ako v prípade ostatných občanov.

Tvrdiť, že tomu u nás tak je, zakrývať si oči pred alarmujúcou skutočnosťou (napríklad mazaním blogov, kde sa o tom píše), je absurdným popieraním spoločenskej reality a zákonite to nepovedie k ničomu dobrému.

Ľudia, ktorí sa oddávajú pseudohumanistickému blúzneniu namiesto toho, aby vnímali sociálnu a ekonomickú realitu, sú nebezpeční. Bývajú kľúčnikmi tých najväčších krvipreliatí. Je to ten typ ľudí, ktorí v 30-tych rokoch nenávistne vykrikoval na Churchilla, aby nechal na pokoji toho dobrého Hitlera, ktorému ide o mier a trochu toho životného priestoru. „Buďme chápaví k potrebám Nemcov, nebuďme krvilačné beštie ako Churchill,“ zaznievalo v čase, kedy sa načúvaním zdravému rozumu dalo predísť 60 miliónom obetí na životoch a nevyčísliteľným hmotným i morálnym stratám.

Namiesto toho sa načúvalo politickým pseudohumanistom obávajúcim sa ísť do konfliktu, ktorých velebili za to, že obetovali Československo v záujme mieru. Keby mali Slováci aspoň nejakú historickú pamäť, tak by vedeli, že už majú veľmi reálnu skúsenosť s tým, čo sa stane, keď sa agresorovi (skrývajúcemu sa za sladké reči o jeho životných potrebách a vzájomnom porozumení) podá prst. My sme boli ten prst. A rovnaký prst sme aj teraz vo vzťahu k rómskej menšine.

Tá nie je agresorom Hitlerovho typu, ale je u nás v súčasnosti spoločenskou hybris, ku ktorej treba zaujať jasné, spravodlivé, ale zároveň tvrdé, nekompromisné stanovisko. (Tak ako štát zaujíma nekompromisné stanoviská k bielym občanom. Ak vlastnou vinou prídem napríklad o byt, tak štát od istého bodu prestane zaujímať, či skončím ako bezdomovec a umriem na dlažbe. Určite mi neposkytne nový byt zadarmo, ako to bežne robí v ich prípade.)

Článok som napísal v záujme predídenia výbuchu a beštialít, aké sme tu nemali za posledných 65 rokov. Nebuďme ukolísaní klamlivým pocitom, že u nás k tomu nemôže dôjsť. V dejinách k tomu dochádzalo pravidelne a to aj v oveľa kultivovanejších spoločnostiach, než je tá naša.

Treba sa poučiť z vývinu v Čechách a v Maďarsku a podniknúť príslušné kroky, kým je ešte čas. Naozaj treba čakať na prvú krv? Radikalizáciu situácie nevidí len hlupák alebo človek žijúci vo virtuálnej realite svojho malého sveta. Zlá ekonomická situácia, nedostatok financií v sociálnej poisťovni, nepriaznivý demografický vývoj – to sú len niektoré z faktorov, ktoré sa zákonite budú podieľať na ďalšej eskalácii.

Naša spoločnosť je zvláštna. Na jednej strane nás poburuje, ak Slota vynadá policajtke. Na druhej strane sa tvárime, že sa nič nedeje, ak dvestočlenný dav Rómov fyzicky zaútočí na policajnú hliadku.
Nechápem, čo niekoho vedie k pomýlenej viere, že aj celé desaťročia prehliadané spoločenské problémy sa dajú riešiť mäkkými a stopercentne demokratickými spôsobmi. Je to ako prehliadať niekoľko rokov rastúci nádor a potom očakávať, že ho vyliečite neagresívnou bylinkovou liečbou.

V realite to tak nefunguje. V realite za ignorovanie alebo prehliadanie narastajúceho problému platíte daň. V tomto štádiu sa už nebavíme o tom, či takúto daň (na demokracii) v prípade riešenia rómskej otázky zaplatíme alebo nie. Samozrejme, že áno. Teraz už ide len o to, koľko to bude a kedy. V článku som navrhoval riešenia, ktoré by umožnili splatiť ju s relatívne malými obmedzeniami demokracie. Ak sa takéto opatrenia v najbližšej dobe neprijmú, budú sa musieť prijať v budúcnosti, avšak zásah do demokracie bude podstatne silnejší a markantnejší (naviac sprevádzaný stratami na životoch a majetku).

Výsledkom ďalšieho zakrývania si očí a podliehaniu ilúziám budú výbuchy živelného násilia a čoraz častejší výskyt zón, v ktorých nebude platiť spoločenská zmluva, ale prirodzený stav tak, ako ho popísal Hobbes (tj. človek tam bude človeku vlkom a jeho život bude biedny, surový a krátky).

Ako som postupne zistil, na Slovensku je problém publikovať tento článok na väčšine publicistických serverov. Niekto mi napísal, že je nepublikovateľný preto, že z neho cítiť naštvanosť. Iste, som naštvaný, každá veľká spoločenská nespravodlivosť ma zvykne naštvať, prečo by práve táto nemohla?

Takže záverom – aj keď niektoré myšlienky článku možno boli pomerne radikálne (mne pripadajú len realistické), od sme.sk som podobné jednanie nečakal. Ale čo už, človek sa učí, nabudúce budem vzorne a podľa šablóny nadávať na Fica, Slotu, policajtov, ľavicu, stav slovenských ciest, samosprávu, cirkev, komunistov, neonacistov, Markízu, ČSSD, Železnice Slovenskej Republiky… Také tie bežné, nevinné a nekonfliktné blogové témy. Fakty o Rómoch si preventívne odpustím, aby som neporušil kódex slušnosti. Životný štýl Rómov budem naďalej len financovať zo svojich daní a odvodov a nebudem už taký drzý, aby som sa k nemu aj vyjadroval. Asi by som naozaj nemal byť precitlivený. Zatiaľ sa mi za to odvďačujú len lúpežnými nájazdmi na našu záhradu, demontážou všetkých kokových súčastí v našej obytnej štvrti a deštrukciou všetkého ostatného v okolí. Na život mi predbežne nesiahajú. Keď to vezmeme v širších, resp. v najširších súvislostiach, sú to v podstate slušní občania.

Jozef Karika

3.1 mega pixels digital video camera Prečo na Slovensku vypukne občianska vojna

Začnime optimisticky – možno pôjde len o masové krvipreliatie. Horizont udalostí – teda bod možného návratu, sme už dávno prekročili, vývoj udalostí smeruje samospádom k svojmu finále, tj. k spoločenského výbuchu. Najprv stručný politologický exkurz na pochopenie toho, prečo veci dospeli až do tohto štádia. To, že väčšina politických problémov Slovenska je banálna oproti problému s rómskou menšinou si všimli už asi všetci, samozrejme s výnimkou politikov.
Politik sa už z podstaty svojho „povolania“ nikdy nebude vážne zaoberať skutočnými a vážnymi problémami; jeho politická existencia je založená na vytváraní tzv. politických problémov zo záležitostí, ktoré predtým aj potom, ako sa im politik venuje, fungujú spravidla bezproblémovo.

Existujú problémy a politické problémy. Každý, komu ide úprimne o  riešenie problému, by sa mu mal prestať venovať, akonáhle je problém vo fáze politického problému, tj. v dočasnej pozornosti politikov – vtedy je neriešiteľný. Treba počkať, kým záujem politikov o problém opadne a vznikne tak opäť šanca na jeho riešenie.

Politik nikdy problémy nerieši – zo svojej podstaty ich len vytvára, čím potvrdzuje svoju spoločenskú opodstatnenosť. Politika by sa ďaleko nedostala, keby sa ukázalo, že problém v akejkoľvek sfére riešia vždy odborníci danej sféry, nie politici. (Prieniky týchto dvoch skupín sú vzácnou výnimkou, pričom však politik-odborník, ak chce zostať politikom, sa musí vždy skôr či neskôr prestať správať ako odborník.)

Jedinou možnosťou prežitia politikov v spoločnosti je verbálne a programové vytváranie stále nových a nových problémov. Politika je niečo, čo sa prejavuje zásadne cez problém.

Jediným skutočným zdrojom politickej moci je hnev. Politika preto akýkoľvek problém zaujíma len dovtedy, kým pomocou neho môže u masy vzbudzovať hnev. Riešenie problému hnev nevzbudzuje, preto túto fázu politik zakaždým obchádza tým, že upozorní na nový problém.

Z tohto dôvodu doteraz využíval každý politik aj rómsku otázku len na vzbudenie hnevu, no keď tento cieľ splnila, rýchlo ju zo svojho záberu vypustil. Vďaka dlhoročnej aplikácii tohto postupu sa situácia dostala do štádia nekontrolovateľnosti. Súčasný prístup k rómskej menšine je už len zúfalým odďaľovaním výbuchu metódou „dajme im všetko zadarmo, len nech sú, preboha, ešte nejaký ten rok potichu“.

Lenže oni potichu nebudú. Ani majoritné obyvateľstvo nebude potichu, keď mu štát priamo pred očami predvádza švindľovanie s aristotelovskou formulou spravodlivosti pri prerozdeľovaní spoločných statkov.

V rámci tejto tisícročiami overenej formule sa majú spoločné statky prerozdeľovať na základe zásluhovosti. Experimentovanie s touto formulou, aké predvádza náš štát v prístupe k rómskej menšine, nie je len celkom nezmyselnou, iracionálnou a prehnanou charitou, ale, čo je horšie, ohrozovaním podstaty spoločenskej zmluvy, ktorú ma občan so štátom (tj. že obmedzí svoje slobody aj majetky – formou daní – na úkor štátu, ktorý s nimi na základe spoločenskej zmluvy narába). Ak s nimi štát nenarába spravodlivo a prerozdeľuje ich nie podľa pravidiel spravodlivosti, ale napr. na rasovom princípe (Rómom za spoločné peniaze postavíme a dáme, aj keď si rozbijú atď.), začne sa občan opodstatnene pýtať, prečo by mal byť voči takémuto štátu – a jeho zákonom – vôbec niečím viazaný.

Obzvlášť ak napríklad sociálnej poisťovni začnú dochádzať peniaze na jeho vlastné dôchodky. Zaujímala by ma suma, akú štát každý mesiac zo spoločných zdrojov vyhodí oknom na podporu neprispôsobivých občanov, ktorí celý život neprejavili voči štátu jedinú zásluhu okrem zvyšovania opodstatnenosti polície, armády, väzníc, detských domovov, úradov práce a upratovacích čát.
Možno už len jej zverejnenie by v čase krízy, v čase takmer kolabujúceho stavu škôl, nemocníc a ciest, viedlo k spontánnym pogromom. Lebo o tom tu hovoríme, o pogromoch. Keď sa spoločenská situácia vymkne spod kontroly, rovnováha sa obnoví spontánne takými opatreniami, ktoré nemajú nič spoločné s humanizmom, spravodlivosťou, dobrom, morálkou alebo civilizovanosťou. Žiaľ, história nás učí, že je to nevyhnutne tak. Ani u nás to nebude inak. Akcia vyvolá reakciu, tá ďalšiu reakciu atď. atď. Straty na oboch stranách budú nepochybne veľké.

Aby sme si rozumeli, nie som rasista, nepociťujem žiadnu rasovú nenávisť, naozaj. Väčšina Slovákov nie sú rasisti. Máloktorého vytáča samotná farba pleti. Drvivá väčšina z nich len neznáša určité negatívne vzorce správania, ako kradnutie, parazitovanie, totálna asociálnosť, netolerantnosť, zámerná a cielená degenerácia, apatia, kriminálnosť, využívanie práv ale kašľanie na povinnosti… To, že je možno 90 percent rómskej populácie nositeľom týchto vzorcov naozaj nie je náš rasistický problém. Označovanie rasizmom je zbytočné traumatizovanie. Slováci nie sú rasistickí národ. Lenže aj oni podliehajú tomu, na čom je založená evolúcia, tj. zovšeobecňovaniu skúseností.
Zvýšená ostražitosť voči Rómom ako takým vedie možno v jednom prípade z desiatich k nespravodlivému predsudku, ale v šiestich až siedmych prípadoch k záchrane majetku, zdravia, života alebo aspoň duševnej vyrovnanosti a chute do jedla.

Je v záujme majoritnej spoločnosti, ale aj samotných Rómov, aby sa čím skôr prijali realistické riešenia tohto problému. (To znamená už žiadne peniaze, nič zadarmo aj za cenu ich úmrtia, následné ostré a tvrdé použitie silových zložiek, v niektorých oblastiach izolácia od majoritného obyvateľstva, koniec diskriminácie bielych atď.) Netreba si robiť ilúzie – už teraz sú to riešenia tvrdé a možno čiastočne protiústavné. Ak sa však nepoužijú „lebo Európska únia“, tak zákonite dôjde k stupňovaniu napätia a následnému výbuchu. Potom prídu na rad riešenia celkom živelné a krvavé. Vyvolajú obrovské straty na majetku aj životoch, ako „záchrancovia“ sa ukážu skutoční rasisti a neonacisti – odpad spoločnosti, ktorý sa tak dostane na vrch. Čo je lepšie?

Nejde tu predsa o šírenie rasovej nenávisti, naopak – je to volanie po chladnom rozume, ktorý jediný môže predísť výbuchom takej rasovej nenávisti, aké sme tu nezažili od dôb prvej Slovenskej republiky a ktoré túto spoločnosť traumatizujú a rozdeľujú doteraz. Nechcem zažiť občiansku vojnu s Rómami, ani pogromy na nich. Chcem s nimi spolunažívať ako s normálnymi a plnohodnotnými občanmi. Pokiaľ je ale toto prianie nerealistické, je treba podniknúť kroky aspoň na to, aby nedošlo k vyššie opísanému scenáru.

V záujme majoritnej časti aj rómskej menšiny sa teda treba chytiť rozumu. To v prvom rade znamená prestať s nezmyselnými a nezdravými rečami o tom, že za stav rómskej menšiny môže majorita. Každý si za seba predsa zodpovedá sám! Jedine chorí a degenerovaní nie. Keďže nie som rasista a nepovažujem teda Rómov za degenerovaných, musím ich, na základe logiky, uznať plne zodpovednými za stav, v akom sa nachádzajú. Tvrdiť čokoľvek opačné – robiť z nich slabochov, usmrkaných chudákov a akési polozvieratá nezodpovedajúce samé za seba a svoje životy, by bolo skutočnou urážkou a rasizmom.

Takéto zbavovanie zodpovednosti ich samotných a prisudzovanie zodpovednosti za nich majoritnej spoločnosti je čímsi chorobomyseľným a pomýleným, asi ako keď dlhoročne týraná žena obhajuje tyrana alebo obeť znásilnenia, či olúpenia uvažuje, či náhodou príliš neprovokovala a nie je zodpovedná za to, že sa stala obeťou.

Ak sa niekto dopracuje do stavu, kedy jeho jedinou formou existencie, akej je schopný, je parazitovanie na systéme, musí uniesť zodpovednosť za také konanie. Aj v prípade, že ide o Rómov. Všetko ostatné by bolo rasizmom.

Preto treba veci nazývať pravými menami. Prevládajúce správanie rómskej menšiny na Slovensku je čistou hybris – tj. prvkom celkom vymknutým, pohŕdavým a arogantným voči obci (štátu) a ich poriadku, prvkom nepoznajúcim mieru. Už antickí Gréci vedeli, že prirodzenou odpoveďou na hybris je nemesis (trestajúca, poriadok tvrdo naprávajúca spravodlivosť). Ak nezasiahne nemesis, potom hybris rozvráti celý systém a privodí jeho pád. (Toto je podobné ako s politickou hybris, s ktorou máme na Slovensku v poslednej dobe už zase bohaté skúsenosti.)

Argumenty o akomsi prirodzenom spôsobe rómskeho života, ktorý sme mali narušiť a tým spôsobiť ich mizériu, si taktiež treba odpustiť. Žiadny z európskych národov už nežije tzv. prirodzeným spôsobom života, tj. spôsobom, akým žil pred dvesto, či päťsto rokmi.

Hovorí sa tomu adaptabilita. Jednotlivci i národy sa podriaďujú pravidlám nových epoch, tak to chodí. Každý neplatič by mohol začať nariekať nad krásou prirodzeného spôsobu života v lone prírody a obviňovať štát z toho, že mu jeho prirodzený životný štýl berie. Z nejakého dôvodu však väčšina bielych takto nenarieka, ale dokáže sa požiadavkám štátu prispôsobiť aj v menej príjemných aspektoch.

Oproti tomu predstava drvivej časti rómskej menšiny je taká, že na strane príjmov jej výdobytky moderného štátu nevadia, zatiaľ čo na strane výdavkov by si priali akýsi prirodzený stav. Prijímajú teda len „príjmovú“ časť spoločenskej zmluvy, zatiaľ čo na „výdavkovú“ nielen, že kašlú, ale na ňu agresívne útočia (viď. nepokoje a masové útoky voči silovým zložkám štátu, ergo proti samotnému štátu).

http://www.sme.sk/c/6667070/simecka-sme-nehlada-pravdu.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/co-sa-ste-v-novinach-sme-nedocitali.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/rasizmus-v-emerike-evrope-cesku.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/polemika-s-ospevovatelmi-kras.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/boze-ako-hlboko-sme-klesli.html
https://docs.google.com/document/d/1yZwcHEqC29sOFhBFOkWb2BZAb70aDm5IByMCGHEt_eQ/edit?usp=sharing
http://kacani.blog.sme.sk/
http://kultura.sme.sk/c/5806377/jozef-karika-ruzomberok-ma-cestny-flek-pre-fanusika-hitlera.html

Bože, ako hlboko SME klesli

Pozrite si obrázok z článku, kde sa hovorí o al-Kájde. Vidíte tú vlajku?

Vlajka teroristickej brigády Jabhat al-Nusra, časti al-Kájdy 
Je to vlajka al-Nusra, organizácie, ktora sa hlási ku al-Kájde. Pokiaľ viem je to organizácia, ktorá bojuje na strane opozície v Sýrii a má na svedomí neuveriteľné ukrutnosti, popravy, mučenia väzňov. Skrátka nik so zdravým rozumom by s týmito ľuďmi nechcel nič mať. Sú to podobní ľudia ako tí, čo zrútili dvojičky v New Yorku, spôsobujú smrť desiatok tisíc ľudí po celom svete, čo zabili slovenského vojaka v Afganistane, sú to náboženskí fundamentalisti, ktorých cieľom je šíriť teokraciu po celom svete najbrutálnejšími prostriedkami, ktorí zabíjajú ženy a deti, prznia nepriateľov na všetky spôsoby, znásilňujú s požehnaním imámov. Strana, na ktorej bojujú títo teroristi stráca oprávnenie vyslovovať sa v mene kritiky spoločenských pomerov, pretože cieľom násilníkov nie je spoločenské dobro, ale chaos a teror.

Pripomeňme si, čo sa stalo v Afganistane. Náboženský fanatik zamieril zbraň na svojich kolegov v zbrani a spustil paľbu. Pripomeňme si, smútok slovenských občanov, aj ceremóniu na záver poslednej cesty čatára Daniela Kavuliaka.

Každý vie, alebo aspoň tuší primárnu príčinu smrti slovenského vojaka - sú to náboženskí teroristi, takí istí ako tí v Sýrii. Hoci je sekulárny režim al-Assáda, ktorý s teroristami bojuje, krvavý, nespravodlivý a nehodný podpory, teroristi sú na tomto rebríčku ešte o hodne nižšie. A každý vie, alebo aspoň tuší, že vojna s terorizmom sa nevyhráva jeho propagáciou alebo dokonca podporou.

Schválne, ako by sa cítili obete holokaustu, keby nejaké izraelské noviny napríklad Jerusalem Post, začali presadzovať pohľad, že fašizmus napríklad v ďalekom Paraguayi je vlastne niečo úplne iné ako fašizmus v Európe, že ich treba podporovať a že fašisti v danej krajine sú fakticky vlastenci - aj keď robia presne to isté čo v Európe. T.j. zabíjajú, vraždia, znásilňujú. A ako ilustračný obrázok si noviny dajú vlajku s hákovým krížom.

Mýlim sa keď vidím paralelu medzi mojim komentárom a tým, čo urobila redakcia SME , keď článok o Sýrii, kde teroristov volá povstalci, ilustruje vlajkou teroristickej organizácie?


Snímka obrazovky zo SME s propagáciou teroristickej organizácie al-Nusra
Aby ma niekto neobviňoval z prepiateho sentimentu. Ani druhá strana nie je o nič lepšia, po tom, čo sa do bojov zapojil libanonský Hizballáh, ktorý k terorizmu tiež nemá ďaleko, aj keď brutalitou za al-Nusra  zaostáva. Hoci môžem chápať zúfalosť al-Assada, ktorý vidí, že bez pomoci Hizballáhu nemá voči aliancii NATO, sunitských krajín a Izraela šancu, nie je to žiadne ospravedlnenie.  Redakcia SME a aj Európska Únia by skutočne mala dať od konfliktu ruky preč, vyhlásiť embargo na zbrane a podporu akejkoľvek strany. Pokiaľ sa nezapojili šiítski teroristi, stále sa dalo uvažovať o konflikte ako o boji sekulárnych princípov s náboženskými. Dnes nadobúda stále väčší význam náboženská rovina konfliktu ako boj šiítov a sunitov a tak to čiastočne chápu aj blízkovýchodné teokracie. Ani jedna strana dnes už neustúpi. Alawiti preto lebo nemajú kam, suniti z opozície preto, lebo investovali príliš veľa miliárd a v hre je ďaleko viac, ako len osud Sýrie.

Zdroj:
http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/middleeast/syria/9984444/Syrias-al-Nusra-pledges-allegiance-to-al-Qaeda.html
http://www.sme.sk/c/6863128/v-kandahare-zabili-slovenskeho-vojaka-dvaja-su-tazko-zraneni.html
http://kysuce.sme.sk/c/6867442/terorizmus-s-rotnym-kavuliakom-sa-prisli-rozlucit-stovky-ludi.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/06/masakry-islamskych-extremistov.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/06/europa-podporuje-bestialne-masakry.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/sex-dzihad.html
http://www.sme.sk/c/6876392/asadove-jednotky-zabili-v-damasku-desiatky-povstalcov.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/alawiti-v-syrii-bojuju-o-hole-prezitie.html

pondelok 22. júla 2013

Vznikne niekedy Palestína vedľa Izraela?


Mahmud Abbas
Podľa môjho názoru sú náboženské predestinácie moslimov, historické animozity a vykonané kroky z oboch strán tak hlboké, že je prakticky nemožné v súčasnej dobe pomýšľať na súčasnú existenciu dvoch suverénnych štátov.

Izraelský premiér Benjamin Netanyahu žiada, aby palestínska samospráva uznala Izrael ako "židovský štát". Prezident Palestínskej samosprávy Mahmúd Abbás odmieta. Netanyahu žiada znova a Abbás odmieta. Netanyahu hovorí pred členmi US Kongresu, že pokiaľ by Abbás uznal Izrael ako židovský štát, potom 90% konfliktu by bolo vyriešené, ale Abbás to odmieta.

Jeden by si myslel, že sa pozeráme na dve päťročné deti, ktoré sa hádajú na pieskovisku: "Áno, budeš!" "Nie, nebudem!" "Ale ty musíš!" "A just nie!"

Ale nemusí to byť pravda.

Záležitosť existencie Izraela ako židovského štátu je jadrom celého konfliktu.

Pokiaľ Abbás, alebo ktorýkoľvek iný moslimský vodca, súhlasil s tým, že Izrael je židovský štát, bol by v rozpore s islamskými náboženskými konceptmi "obrany moslimskej zeme" a chápania nemoslimov ako dhimmi.

Povinnosť obrany moslimskej zeme hoci sa v Koráne explicitne nenachádza,  je základným konceptom stredovekej a modernej moslimskej teológie, siahajúcej až k moslimskému imámovi z 13. storočia, Ibn Taymiyyahovi, ktorý vyhlásil, že všetci moslimovia sú povinní povstať a napadnúť akéhokoľvek nemuslima, ktorý obsadí moslimskú zem. Je to svätá povinnosť (fard Ayn) viesť neustálu vojnu, až kým sa moslimská zem nevráti moslimom a nie je obnovená božsky nariadená a spravodlivá vláda islamu.

Sú však moslimskí učenci, ktorí nesúhlasia. Citujú odkazy na Korán v kapitolách 5 a 17, ktoré konkrétne uvádzajú, že Allah dal Zasľúbenú zem Deťom Izraela ako večné dedičstvo. Napriek tomu je podľa Ibn Taymiyovej interpretácie Palestína moslimská zem a musí byť znovu dobytá od Židov napriek koránskym odkazom na Allahov sľub Izraelitom, čo zdá sa prevláda v modernom moslimskom myslení.

Koncepcia dhimmy je založená na Koráne, Súra 9:29, ktorá moslimom nariaďuje pokorovať porazených nemoslimov. “Omarova zmluva”, napísaná počas kalifátu Omara II (na začiatku 8. storočia), ale je pripisovaná Omarovi I., kalifovi zo 7. storočia, vytvára zoznam obmedzení, ktoré detailizovali postavenie nemoslimov pod moslimskou vládou a obmedzovala ich správanie.
Hoci tu existuje rozprava medzi vedcami o rozsahu, v ktorom boli tieto zákony skutočne presadzované, je jasné, že pozícia dhimmi bola nižšia, než moslima a že dhimmi nemohol byť nikdy plnoprávnym občanom žiadneho moslimského štátu a nikdy nemohol zaujať postavenie, kde by mu bola priznaná autorita nad moslimami.

Berúc do úvahy starobylosť a náboženskú autoritatívnosť takýchto konceptov, žiadny moslimský líder nemôže uznať Izrael ako židovský štát.

Pokiaľ by tak urobil, ignoroval by Alahov príkaz, že Židia, (spolu s ostatnými nemoslimami) sú odsúdení na dhimmitude a nie sú to slobodní občania s vlastnou suverénnosťou.

Podobne, uznanie židovskej nezávislosti a štátnosti by bolo priznaním, že "Palestína" nie je moslimská, ale je v skutočnosti židovským "Izraelom".

A čo je najdôležitejšie, takéto uznanie by znamenalo, že niet dôvodu na džihád proti Izraelu alebo proti Židom.

Namiesto toho, takýmto odmietnutím uznania a neustálym opakovaním, že Izrael je ilegálny okupant z islamského ideologického pohľadu je židovská vláda nad moslimskou zemou v protiklade s vôľou Alaha, arabskí vodcovia môžu vyhlasovať potrebu trvania svätého džihádu, až kým nie je krajina znovu v božsky nariadenej vláde moslimov.

Toto je veľmi dôležitá záležitosť, lebo odhaľuje, že primárna motivácia konfliktu nie sú hranice, alebo vodné zdroje, alebo utečenci: Je to arabské odmietnutie prijať existenciu židovského štátu. Takáto motivácia, ktorá pochádza z toho, čo je v podstate islamský inštitucionalizovaný náboženský apartheid, nie je v súlade s myslením západnej kultúry 21.storočia a mal by problémy nájsť podporu medzi západnými národmi. Takže Abbás a ostatní o tom klamú. Predstierajú, že židovský štát bude pravdepodobne diskriminovať svojich nežidovských občanov - čo je dosť smiešne, lebo nežidovské menšiny v Izraeli sa majú omnoho lepšie, ako akékoľvek iné menšiny, moslimské či nemoslimské v arabských štátoch. Alebo argumentujú tým, že náboženská definícia štátu je sama o sebe rasistická - čo je tak isto veľmi smiešne, lebo sa nesťažujú, keď sa takto identifikuje Islamská republika Irán, alebo samoidentifikujúce sa moslimské štáty ako Afghanistan, Pakistan, Jemen, Omán, Kuwait, Katar, či Saudská Arábia.

Aby ešte viac zahmlili skutočnú motiváciu ich animozity voči Izraelu, arabskí lídri a propagandistické zdroje sa snažia nasmerovať pozornosť sveta na rôzne záležitosti, ako sú hranice, práva na vodu, repatriácia utečencov a postavenie Jeruzalema: všetky by sa dali rozriešiť mierovými rokovaniami, pokiaľ by arabská strana bola ochotná ukončiť konflikt mierovo. Príliš veľa našich médií a našich politických lídrov skočilo na toto zahmlievanie. A všetky pokusy o riešenie zlyhali, pretože sa zamerali na ústupky Izrala na tieto propagandistiské požiadavky, pričom sa ignoruje skutočná príčina konfliktu: Neochota arabských lídrov uznať židovskú nezávislosť na tom, čo oni stále pokladajú za moslimskú zem.

Ale hovorcovi palestínskej samosprávy ušla príslovečná mačka z vreca, možno nechtiac, začiatkom tohto roku. Medzi "palestínskymi dokumentmi", ktoré sa zverejnili cez wikileaks, je tu jeden, ktorý sa nazýva "Body rozhovorov o uznaní [tzv] židovského štátu."

V tomto dokumente hovorca palestínskej samosprávy detailne uvádza dôvody neuznania Izraela ako židovského štátu. Podľa nich: "Uznanie židovského štátu implikuje uznanie židovského ľudu a uznanie jeho práva na sebaurčenie.... Tí, ktorí si uplatňujú toto právo tak isto uplatňujú nárok na územie, historicky spojené s týmto právom na sebaurčenie (t.j. sebaurčovacia jednotka) je celá Historická Palestína. Z toho vyplýva, že uznanie židovského ľudu a jeho práva na sebaurčenie môže podporiť nárok židovského ľudu na celú Historickú Palestínu."

Inými slovami, pokiaľ by Abbás mal uznať, že je Izrael židovský štát, potom by tým uznal, že Židia majú právo na politické sebaurčenie a národnú sebarealizáciu, presne to, čo on sám chce pre Palestíncov a to je presne to, čo koránsky koncept dhimmitude Židom upiera. Arabskí lídri to nechcú, lebo by to posilnilo izraelské argumenty pre také isté práva. A takéto uznanie by bolo uznaním, že Židia môžu vládnuť moslimom (arabským moslimským občanom Izraela) a nad tým, čo moslimovia volajú moslimskou zemou.

Takže Abbás musí pokračovať v popieraní očividného, bez ohľadu na to, ako smiešne to znie, lebo pokiaľ by to neurobil, oslabil by si vlastné argumenty. A priznať že motiváciou takej obrovskej animozity moslimského sveta voči Izraelu je islamský náboženský koncept dhimmi a neprípustnosť nadradenosti nemoslimov moslimom v moslimskej krajine by odhalilo skutočné jadro konfliktu: moslimská ideológia náboženského apartheidu vychádzajúca z nadradenosti islamu.

Preto má Netanyahu pravdu, keď žiada uznanie Izraela ako židovského štátu. Keďže skutočným motivátorom arabskej animozity proti Izraelu je židovský charakter štátu, tento konflikt sa nemôže skončiť, kým arabskí lídri neopustia tieto islamské náboženské koncepcie.

Čo sa však určite tak skoro nestane.

Originál:
Podľa Frontpage magazine

pošli na vybrali.sme.sk






Zdroje :
http://www.jpost.com/VideoArticles/Video/Article.aspx?id=222087
http://www.jpost.com/DiplomacyAndPolitics/Article.aspx?id=222058
http://www.memritv.org/clip/en/2959.htm
http://www.religioscope.com/info/doc/jihad/azzam_defence_3_chap1.htm
http://jurajpolacek.blog.sme.sk/c/305854/Menejcenni-milujeme-ked-sa-nam-korite.html
http://en.wikipedia.org/wiki/Ibn_Taymiyyah
http://www.religioscope.com/info/doc/jihad/azzam_defence_3_chap1.htm
http://www.jewishvirtuallibrary.org/jsource/History/Muslimscholar.html
http://www.templemount.org/quranland.html
http://answers.yahoo.com/question/index?qid=20060824142429AAqSsnx
http://jurajpolacek.blog.sme.sk/c/305854/Menejcenni-milujeme-ked-sa-nam-korite.html#TextOmarovejzmluvy
http://blogs.cfr.org/abrams/2011/07/14/can-israel-be-a-jewish-state/
http://www.ajtransparency.com/en/document/2021
http://www.newsrealblog.com/2011/02/12/cynical-plo-denies-the-undeniable-jews-exist-1/
http://www.newsrealblog.com/wp-content/uploads/2011/02/abbas1.jpg
http://elderofziyon.blogspot.com/search/label/Palestine%20Papers