Viac, ako dve desiatky rokov sa treťosektorové organizácie venujú podpore informovanosti o ohrozených skupinách obyvateľstva v snahe znížiť, či úplne odstrániť ich negatívne vnímanie majoritou. Úmysel bol, ako to už v takýchto prípadoch často býva, dobrý. Dodnes je, hoci si už donori viac, ako kedykoľvek predtým uvedomujú, že sa niekde stala chyba. Ich dobré úmysly už dlho dláždia cestu, čo vedie priamo do stredu pekla: týrané ženy sú vďaka premysleným kampaniam na smiech ešte viac, než kedykoľvek predtým, diskusné fóra pod článkami o Rómoch pre istotu prestali existovať úplne. Milióny investované do osvety o homosexuáloch išli do plynu, pretože dokázali neuveriteľne polarizovať spoločnosť. Nimi vyvolaný pocit ohrozenia viedol dokonca k potrebe zákonodarného zboru ústavne definovať inštitút manželstva. Čo kedysi nebolo témou do debaty, považuje dnes väčšinová spoločnosť za problém hodný ochrany pred minoritou. Istú časť liberálne orientovaných občanov tieto kampane skutočne posunuli k úprimnej podpore menšín, u absolútnej väčšiny obyvateľstva však vyvolali úplne opačný efekt. Nenávisť k menšinám už dosahuje skutočne absurdné čísla. Jedným slovom – katastrofa.
Ale je to naozaj katastrofa pre všetkých? Určite nie. Prešpekulovaný donorský systém ochotný platiť, kedykoľvek sa objavilo slovo „Róm,“ či „homosexuál“ viedol k nenápadnému vzniku samostatného trhového segmentu, ktorého predmetom činnosti je presun finančných prostriedkov od darcov k zdanlivému konečnému prijímateľovi s obrovskou, často až 100% maržou pre sprostredkovateľa. Rakovina má dnes podobu niekoľkých desiatok ľudí zúčastňujúcich sa udržiavania pyramídovej hry v chode a organizácií umožňujúcich legálne transfery od právnických osôb k osobám fyzickým.
Systém dosiahol istú formu dokonalosti a v podstate na ňom nie je čo vylepšovať. Má svojich ideológov, má ľudí zabezpečujúcich legislatívnu ochranu, má pešiakov a tiež užitočných idiotov. Tí z nejasného pocitu viny za príslušnosť k majorite cítia povinnosť nadštandardne podporovať čokoľvek, čo ideológ označí za dobré a správne a často konajú už iba zo strachu, že budú označení za nositeľov nejakej formy fóbie, alebo nedostatočne pokrokových aktivistov.
Môže ty vyzerať ako nedostatok dôvtipu, zdravého rozumu, či kompetencie. V skutočnosti nie sú tvorcovia katastrofálnych kampaní žiadni naivní hlupáčikovia. Naopak. Vedia veľmi presne, že práve tento druh kampane pomôže udržať problém pri živote a teda udrží pri živote aj ich. Ak by ich činnosť skutočne viedla k náprave krívd a vyriešeniu problému, stratili by donori dôvod dotovať ho a peňazovody by vyschli. Platí jednoduchá matematika: čím je problém väčší, tým je vyššia šanca presvedčiť donorov, že sa s ním oplatí bojovať aj za cenu vysokých finančných strát. Preto kampane schválne nastavujú konfrontačne a doslova vyhľadávajú mediálne atraktívne konflikty, z ktorých vždy vychádzajú ako morálni víťazi statočne odolávajúci tlaku majority.
Ideálny mechanizmus pôsobenia: skutočne existujúci problém – jeho mediálna uzurpácia a nafúknutie – donor s nejasným pocitom viny neochotný hľadať vlastné riešenia – akceptor schopný poskytnúť „riešenie“ donorovho pocitu viny výmenou za jeho peniaze – obvinenie kritikov z fóbie. Tu sa kruh uzatvára. Možno by pomohlo pochopiť túto jednoduchú vec: problém žiadnej minority nevyrieši žiadna kampaň. V najlepšom prípade naň dokáže upozorniť. Najčastejšie ho však v podaní týchto odborníkov ešte viac zhorší. V neprospech absolútnej väčšiny ohrozenej menšiny. V prospech hŕstky šikovnejších, ktorí sa včas chopili šance. Pre tých bolo nedávne rozhodnutie parlamentu o ústavnej ochrane manželstva doslova živou vodou a uistením, že ich boj bude musieť byť stále väčší a statočnejší. A tým pádom drahší, notabene.
Dobrou správou je, že ako každý zhubný nádor smeruje aj toto ochorenie systému k vlastnej záhube. Je preň stále zložitejšie presvedčiť donorov, že vyhadzovať peniaze z okna na vydieračské kampane a posilňovať nenávisť a skutočné fóbie je dobrý nápad. Nemerateľné, alebo prinajmenšom sporné prínosy predražených kampaní tiež nepridávajú donorom na chuti investovať a rozumne sa začínajú obzerať po zaujímavejších témach. To v ideológoch logicky vzbudzuje nervozitu a agresivita v boji o prístup k žrádlu sa stupňuje. Paranoidné hľadanie nepriateľa vedie doslova k absurdným výsledkom: kým kedysi ste museli autentického homofóba hľadať lupou, dnes už je podľa stránky homofobia.sk divný takmer každý, pričom vám stránka poskytuje skutočný bonus: možnosť nahlásiť prejavy homofóbie (!). V plánoch kampaní je na jednom z prvých miest snaha získať na svoju stranu intelektuálov s vysokým mediálnym výtlakom. Aj táto stratégia postupne stráca na účinnosti a postihla ju prudká inflácia. Skutočné osobnosti ochotné postaviť sa za pochybnú stratégiu sa hľadajú stále ťažšie a tie neskutočné už takmer nikoho nezaujímajú. Aj preto, že podporujú vždy a všetko, čo sa práve oplatí podporiť.
Kampaň môže byť jedným z nástrojov, ktorý má zmysel, ak je vedená správne a ak dokáže na konci vyprodukovať merateľné zlepšenie postoja cieľovej skupiny. Tie naše však majú úplne opačné zameranie a ak by sa čosi také stalo v komerčnej sfére, znamenalo by to pre neschopnú agentúru doživotný dištanc. V komerčnej sfére sa ale pracuje s peniazmi, ktoré niekto konkrétny musel zarobiť predajom konkrétneho produktu a tak má k peniazom z predaja vlastnícky vzťah. Je teda predpoklad, že bude konať racionálne a vyžadovať zodpovedajúce plnenie. Donorské peniaze v treťom sektore majú opačný charakter, ich majiteľ sa svojich vlastníckych práv ku nim vzdáva výmenou za veľmi nejasný pocit, ktorý so skutočne vynaloženou čiastkou prakticky nesúvisí. V tomto sa donorské peniaze až nebezpečne podobajú eurofondom, o neefektívnosti ktorých kolujú doslova legendy. Opodstatnene.
Čo sú základné komunikačné chyby, vydávané v pochybných kampaniach za prednosti? Budovanie pocitu výlučnosti, napríklad. Neustále omieľané poukazovanie na inakosť a všetky možné odlišnosti, pretože ak ste naozaj ostentatívne iný, prečo by ste mali mať rovnaké práva? Keď čítam vyjadrenia o tom, ako je niekto hrdý na svoju homosexualitu premýšľam, ktorá múdra hlava mu čosi také pošepkala. Byť hrdý na svoju sexualitu je in? To akože mám byť hrdý na to, že som heterosexuál? Čo má sexuálna orientácia spoločné s hrdosťou? Je tiež neskutočne kontraproduktívne pracovať s podsúvaním pocitu viny. To už dnes funguje presne opačne a vedie to iba k postupnému znecitlivovaniu verejnosti na skutočné krivdy.
Aby sa nezabudlo: mám porozumenie pre absolútnu väčšinu potrieb homosexuálne orientovaných občanov. Ak mi ich vôbec niečo dokáže zoškliviť, sú to práve tie trápne a samoúčelné exhibície, ktoré o skutočných potrebách homosexuálne orientovaných občanov nevypovedajú absolútne nič. No ako som sa dozvedel nedávno, som preto homofób a so mnou dokonca Viktor Horján a Marcel Nemec. Obaja síce homosexuáli, no s nevhodným postojom k Pride. Ak si niekto trúfne spochybniť osoby organizátorov Pride a nesúhlasiť so spôsobom prezentácie témy, je jednoducho homofób bez ohľadu na sexuálnu orientáciu a hotovo. Výhradné práva na definíciu homofóbie si na Slovensku už dávno uzurpovala skupinka ľudí, ktorí sú všetkým iným, len nie reprezentatívnou vzorkou tejto menšiny. A áno, majú značný mediálny výtlak a prístup k donorským peniazom a kvôli tomu si otvorený konflikt s nimi každý dobre rozmyslí.
Skúste si na pár sekúnd predstaviť, čo strašné by sa stalo, ak by nezmyselné dotácie na rok, či dva ustali. Ak by náhle prestali fungovať peňazovody, do ktorých sa dnes na jednej strane lejú milióny a na druhej strane vypadávajú prajdy a perfídne kampane v médiách, ktoré ľudí len nasierajú. Začali by sa pogromy na Rómov? Prenasledovali by homosexuálov úderné skupiny krvilačných konzervatívcov? Začali by nedávno účinne prevychovaní slovenskí muži opäť mlátiť každú piatu ženu? Nie. Nestalo by sa vôbec nič zlého. Možno by sa nestalo vôbec nič.
No najskôr by si verejnosť oddýchla od neustávajúcej masáže a obviňovania a po čase by možno zas bola ochotnejšia načúvať argumentom tých, ktorým sa v tejto spoločnosti naozaj žije ťažšie. Lebo naši homosexuáli to majú naozaj ťažšie, ako my. V niečom oveľa ťažšie a niekedy nie je ľahké si to pripustiť. Lebo kríž, s ktorým prišli na svet im bráni prežívať naplno veci, ktoré sú pre nás samozrejmé. Lebo narodiť sa ako Róm v osade je peklo, ktorý by neuniesol len tak hocikto a prakticky z neho niet úniku. Ak by dnes prišiel na svet nový Einstein v Jarovniciach, zrejme by sme to nikdy nezistili a v správach na JOJ by sme ho videli v hlúčiku ufúľaných detí kúpajúcich sa v stoke. Problém teda skutočne existuje. Problémom tohto problému však je, že na ňom parazitujú profesionálni aktivisti, ktorí si často riešia úplne vlastný problém s účtami a zloženkami.
Riešenie je jednoduchšie, ako by sa mohlo zdať: okamžité a nekompromisné odrezanie profesionálnych príslušníkov ohrozených menšín od zdrojov pochádzajúcich z tretieho sektora. Ak sú takí šikovní a nepostrádateľní, ako sa nám roky snažia nahovoriť, dokážu si iste zabezpečiť peniaze vlastnou hlavou. A možno sa raz dočkáme kampane, v ktorej sa hovorkyňa nespravodlivo odmietaných opravárov pračiek Romana Schlessinger bude bojovne zastávať práv svojich kolegov na povinné prehliadky odtokových čerpadiel každých šesť mesiacov. Nič proti tomu, ak si ju sami demokraticky zvolia a ak si tú bohumilú činnosť bude konečne platiť zo svojho.
12.7.2014, Branislav Bránik
http://homofobia.sk
http://www.cas.sk/clanok/166058/homosexual-viktor-horjan-duhovy-pochod-bol-vysmechom-roka.html
http://branik.blog.sme.sk/c/360905/komunikacna-katastrofa-v-informovani-o-mensinach.html
Vybrali SME
Zobrazujú sa príspevky s označením mensiny. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením mensiny. Zobraziť všetky príspevky
nedeľa 13. júla 2014
utorok 19. novembra 2013
O Rómoch v Nórsku , alebo problematické spolužitie aj na Severe
V lete roku 2012 objavili rumunskí Rómovia Nórsko. Prišlo ich niekoľko tisíc naraz a rozložili v Oslo dva veľké tábory. Jeden v parku pri kostole v mestskej časti Sofienberg a jeden v lese pri obľúbenom výletnom jazere Sognsvann. Tým započala kapitola nórskych skúseností s Rómami.
Príchod týchto Rómov má v sebe niekoľko aspektov, ktoré je potrebné vymenovať pred tým, než sa pustíme do hlbšej analýzy problému. Predovšetkým : tí, čo prišli, nie sú žiadni chudáci. Prišli autami cez celú Európu ( to niečo stojí ) a aj tu v Nórsku s extrémnou daňou na tabakové výrobky je veľmi často vidieť, ako fajčia cigarety z krabičiek s nórskymi varovaniami. Vlastným autom sa spravidla dopravujú medzi táborom, kde žijú a miestami, kde žobrú - to som videl na vlastné oči mnohokrát a zďaleka nielen v Oslo. Naozaj chudobní Rómovia teda zostali v Rumunsku; tí, ktorí prišli, aby tu žobrali, si podľa môjho názoru žiadnu ľútosť nezaslúžia. To je veľmi dôležité konštatovanie, pretože je to ľútosť, s ktorou operujú predovšetkým.
Ďalší veľmi dôležitý aspekt je nasledovný - tí, ktorí prišli, nie sú štatisticky bežná vzorka rómskej populácie. Nie je tu tradičná menšina, ide o organizovaný príchod celej komunity, ktorá sa navzájom pozná a ktorej členovia prišli všetci do jedného s cieľom tu predovšetkým žobrať ( a kradnúť ). Je možné, že sem mohli prísť inokedy iní Rómovia, ale tí nie sú predmetom tohto článku a spravidla ani spoločenského rozhorčenia v Nórsku. Preto inokedy správne poukazovanie na skutočnosť, že nie je možné zovšeobecňovať a uplatňovať kolektívne vinu, tu nefunguje - tí, ktorí prišli na prelome júna a júla 2012, prišli s veľmi jasnými úmyslami.
Teraz k tomu, čo sa stalo. Ich príchod bol tak spektakulárny, ako len môže byť príchod špinavej a hlučnej hordy a jej usadenie sa v čistom a usporiadanom mestskom parku, kde rozbijú stany a kde chodia vykonávať telesné potreby do priľahlého krovia. Ako vlna sa rozliali po Oslo a okolie spôsobom inde už známym - žobraním s malými deťmi majúcimi vzbudiť ešte viac ľútosti, predajom falošného zlata vodičom a v neposlednom rade obrovským nárastom vreckových krádeží a krádeží bicyklov. Kto by ma tu chcel obviniť z predpojatosti, toho odkazujem na policajnú raziu z 2.septembra tohto roka v rómskom tábore na Sognsvann, kde našli 36 kradnutých bicyklov a toľko ďalších kradnutých vecí, že to museli odvážať kamiónom. Všetka dokumentácia je k dispozícii na portáli Osloby denníka Aftenposten (článok nesie meno "Fant 36 sykler under aksjon ved Sognsvann").
(Poznámka : porovnajte ako informuje slovenské lokálne spravodajstvo JOJ o tejto akcii - slová ako rasizmus či xenofóbia sa z úst komentátora linú s úplnou samozrejmosťou )
Nóri sú národ dobrosrdečný a želajúci; len málokde sa vidí toľko ľudí, ktorí si úplne vedome odopierajú majetok s pocitom viny, že sa musia deliť s potrebnými, ako tu. Rovnako tak možno len ťažko Nórov podozrievať z rasizmu či predpojatosti - nech si hovorí, kto chce, čo chce, každý prisťahovalec bez ohľadu na náboženstvo, farbu pleti či etnicitu sa môže, ak chce, zapojiť do miestneho verejného života a je braný na roveň s etnicky nórskymi občanmi. Napriek tomu je výsledok ročného spolužitie s Rómami taký, že podľa prieskumu z júla tohto roku by 55 percent opýtaných nechcelo Rómov za susedov. To je výsledok výrazne horší ako u Somálčanov, druhých najmenej obľúbených (32 %), ktorí opäť sú výrazne menej obľúbení, než iné menšiny v Nórsku. Takýto výsledok nemožno zhodiť zo stola poukazom na predsudky, pretože ešte v máji roku 2012 Nóri voči Rómom prakticky žiadne predsudky nemali.
Záujmy týchto Rómov v Nórsku obhajujú organizácie Folk er folk (Ľudia sú ľuďmi), ktorá bola zriadená a ktorá je podporovaná neokomunistickou stranou Sosialistisk Venstreparti (SV), donedávna tiež vládnou. Vzhľadom k tomu, že títo Rómovia sú európskymi občanmi, platia pre nich podmienka, že buď si po troch mesiacoch nájdu zamestnanie (či budú schopní inak sami seba legálne zabezpečiť, napríklad z úspor alebo z podnikania), alebo musia z Nórska odísť. Organizácia Folk er Folk vtedy začala vydávať rovnomenný "časopis", ktorý ich nechali "predávať" -"časopis" v úvodzovkách preto, že sa spočiatku išlo len o obojstranne vytlačený papier formátu A4, aby mali "prácu" a dostali tak nórske rodné číslo a Oppholdstillatelse (povolenie na pobyt). Dnes je z neho časopis typu Nový Priestor, ktorý však spôsobil, že = Oslo (pôvodne bezdomovecký časopis) má veľké problémy a Rómovia predávajúci Folk er folk vytlačili často násilím bezdomovcov z ich miest, kde predávali.
Hoci sa médiá v duchu politickej korektnosti Rómov dlho zastávali, od jari tohto roku sa objavujú pomerne pravidelne správy o nimi páchanej kriminalite a reportáže z miest, odkiaľ pochádzajú - s poukazom na to, že skutočne nejde o žiadnych chudobných ľudí a do Nórska chodia žobrať jednoducho preto, že je to ich "podnikateľský zámer". Vďaka tomu mnoho Nórov prestalo byť s nimi solidárni a prestali im sypať drobné do pokladničiek a výrazne obmedzili kupovanie časopisu Folk er folk. Reakcie Rómov na tento fakt boli tiež medializované - rozčúlenie nad tým, že "ako tu majú žiť", keď im Nóri nechcú almužnu dávať. Dodnes pritom v pamäti zostáva video, na ktorom mladý rumunský Róm pomerne obstojnou angličtinou na kameru hovoril, že - citujem - „I don’t want to go back to Romania, because Romania is fucked. If you don’t want us here, just give us 100,000 kr per person, this means about 1,000,000 kr per family and we will go back. What is one million kroner for you?“ - Čiže preložené :"Nechcem ísť späť do Rumunska, pretože Rumunsko je v hajzli. Ak nás tu nechcete, dajte nám sto tisíc korún za osobu, to znamená milión za rodinu a my pôjdeme späť. Čo je pre vás milión korún?"
Na danej situácii je smutné to, že v Nórsku je pomerne dosť bežných Rumunov, ktorí sa snažia poctivo pracovať a ktorí tak úplne nezaslúžene sú spájaní s týmito Rómami. Hoci médiá už dôsledne hovorí o "romfolket", čiže o Rómoch, pomerne dlho sa písalo o "rumenske Tigger" (rumunských žobrákoch),"rumenske kriminelle" (netreba prekladať ) či dokonca o "kriminelle med østeuropeisk utseende", čiže "zločincoch východoeurópskeho vzhľadu" kedykoľvek mali novinári na mysli týchto Rómov, čo je skutočne do neba volajúce. Bohužiaľ ľudská pamäť na zlé veci je príliš dlhá a na detaily príliš krátka a tak mnohí už majú pevne zakotvené, že Rumun = Róm a Róm = zlodej, podvodník a žobrák.
Jeden by ani neveril, že je reč o Nórsku, kde pred rokom a pol Rómov prakticky nikto nepoznal a kde sa k nim pristupovalo od začiatku veľmi slušne.
Andrej Ruščák, 19.9.2013
Zdroj :
http://m.idnes.cz/blog/clanek.361760.idn
http://www.osloby.no/nyheter/Fant-36-sykler-under-aksjon-ved-Sognsvann-7297656.html
http://udalosti.noviny.sk/zo-zahranicia/01-08-2012/norsko-pritahuje-osadnikov-v-lesoch-si-stavaju-stany.html
Príchod týchto Rómov má v sebe niekoľko aspektov, ktoré je potrebné vymenovať pred tým, než sa pustíme do hlbšej analýzy problému. Predovšetkým : tí, čo prišli, nie sú žiadni chudáci. Prišli autami cez celú Európu ( to niečo stojí ) a aj tu v Nórsku s extrémnou daňou na tabakové výrobky je veľmi často vidieť, ako fajčia cigarety z krabičiek s nórskymi varovaniami. Vlastným autom sa spravidla dopravujú medzi táborom, kde žijú a miestami, kde žobrú - to som videl na vlastné oči mnohokrát a zďaleka nielen v Oslo. Naozaj chudobní Rómovia teda zostali v Rumunsku; tí, ktorí prišli, aby tu žobrali, si podľa môjho názoru žiadnu ľútosť nezaslúžia. To je veľmi dôležité konštatovanie, pretože je to ľútosť, s ktorou operujú predovšetkým.
 |
| Cigánska žobráčka |
Ďalší veľmi dôležitý aspekt je nasledovný - tí, ktorí prišli, nie sú štatisticky bežná vzorka rómskej populácie. Nie je tu tradičná menšina, ide o organizovaný príchod celej komunity, ktorá sa navzájom pozná a ktorej členovia prišli všetci do jedného s cieľom tu predovšetkým žobrať ( a kradnúť ). Je možné, že sem mohli prísť inokedy iní Rómovia, ale tí nie sú predmetom tohto článku a spravidla ani spoločenského rozhorčenia v Nórsku. Preto inokedy správne poukazovanie na skutočnosť, že nie je možné zovšeobecňovať a uplatňovať kolektívne vinu, tu nefunguje - tí, ktorí prišli na prelome júna a júla 2012, prišli s veľmi jasnými úmyslami.
Teraz k tomu, čo sa stalo. Ich príchod bol tak spektakulárny, ako len môže byť príchod špinavej a hlučnej hordy a jej usadenie sa v čistom a usporiadanom mestskom parku, kde rozbijú stany a kde chodia vykonávať telesné potreby do priľahlého krovia. Ako vlna sa rozliali po Oslo a okolie spôsobom inde už známym - žobraním s malými deťmi majúcimi vzbudiť ešte viac ľútosti, predajom falošného zlata vodičom a v neposlednom rade obrovským nárastom vreckových krádeží a krádeží bicyklov. Kto by ma tu chcel obviniť z predpojatosti, toho odkazujem na policajnú raziu z 2.septembra tohto roka v rómskom tábore na Sognsvann, kde našli 36 kradnutých bicyklov a toľko ďalších kradnutých vecí, že to museli odvážať kamiónom. Všetka dokumentácia je k dispozícii na portáli Osloby denníka Aftenposten (článok nesie meno "Fant 36 sykler under aksjon ved Sognsvann").
(Poznámka : porovnajte ako informuje slovenské lokálne spravodajstvo JOJ o tejto akcii - slová ako rasizmus či xenofóbia sa z úst komentátora linú s úplnou samozrejmosťou )
Nóri sú národ dobrosrdečný a želajúci; len málokde sa vidí toľko ľudí, ktorí si úplne vedome odopierajú majetok s pocitom viny, že sa musia deliť s potrebnými, ako tu. Rovnako tak možno len ťažko Nórov podozrievať z rasizmu či predpojatosti - nech si hovorí, kto chce, čo chce, každý prisťahovalec bez ohľadu na náboženstvo, farbu pleti či etnicitu sa môže, ak chce, zapojiť do miestneho verejného života a je braný na roveň s etnicky nórskymi občanmi. Napriek tomu je výsledok ročného spolužitie s Rómami taký, že podľa prieskumu z júla tohto roku by 55 percent opýtaných nechcelo Rómov za susedov. To je výsledok výrazne horší ako u Somálčanov, druhých najmenej obľúbených (32 %), ktorí opäť sú výrazne menej obľúbení, než iné menšiny v Nórsku. Takýto výsledok nemožno zhodiť zo stola poukazom na predsudky, pretože ešte v máji roku 2012 Nóri voči Rómom prakticky žiadne predsudky nemali.
Záujmy týchto Rómov v Nórsku obhajujú organizácie Folk er folk (Ľudia sú ľuďmi), ktorá bola zriadená a ktorá je podporovaná neokomunistickou stranou Sosialistisk Venstreparti (SV), donedávna tiež vládnou. Vzhľadom k tomu, že títo Rómovia sú európskymi občanmi, platia pre nich podmienka, že buď si po troch mesiacoch nájdu zamestnanie (či budú schopní inak sami seba legálne zabezpečiť, napríklad z úspor alebo z podnikania), alebo musia z Nórska odísť. Organizácia Folk er Folk vtedy začala vydávať rovnomenný "časopis", ktorý ich nechali "predávať" -"časopis" v úvodzovkách preto, že sa spočiatku išlo len o obojstranne vytlačený papier formátu A4, aby mali "prácu" a dostali tak nórske rodné číslo a Oppholdstillatelse (povolenie na pobyt). Dnes je z neho časopis typu Nový Priestor, ktorý však spôsobil, že = Oslo (pôvodne bezdomovecký časopis) má veľké problémy a Rómovia predávajúci Folk er folk vytlačili často násilím bezdomovcov z ich miest, kde predávali.
Hoci sa médiá v duchu politickej korektnosti Rómov dlho zastávali, od jari tohto roku sa objavujú pomerne pravidelne správy o nimi páchanej kriminalite a reportáže z miest, odkiaľ pochádzajú - s poukazom na to, že skutočne nejde o žiadnych chudobných ľudí a do Nórska chodia žobrať jednoducho preto, že je to ich "podnikateľský zámer". Vďaka tomu mnoho Nórov prestalo byť s nimi solidárni a prestali im sypať drobné do pokladničiek a výrazne obmedzili kupovanie časopisu Folk er folk. Reakcie Rómov na tento fakt boli tiež medializované - rozčúlenie nad tým, že "ako tu majú žiť", keď im Nóri nechcú almužnu dávať. Dodnes pritom v pamäti zostáva video, na ktorom mladý rumunský Róm pomerne obstojnou angličtinou na kameru hovoril, že - citujem - „I don’t want to go back to Romania, because Romania is fucked. If you don’t want us here, just give us 100,000 kr per person, this means about 1,000,000 kr per family and we will go back. What is one million kroner for you?“ - Čiže preložené :"Nechcem ísť späť do Rumunska, pretože Rumunsko je v hajzli. Ak nás tu nechcete, dajte nám sto tisíc korún za osobu, to znamená milión za rodinu a my pôjdeme späť. Čo je pre vás milión korún?"
Na danej situácii je smutné to, že v Nórsku je pomerne dosť bežných Rumunov, ktorí sa snažia poctivo pracovať a ktorí tak úplne nezaslúžene sú spájaní s týmito Rómami. Hoci médiá už dôsledne hovorí o "romfolket", čiže o Rómoch, pomerne dlho sa písalo o "rumenske Tigger" (rumunských žobrákoch),"rumenske kriminelle" (netreba prekladať ) či dokonca o "kriminelle med østeuropeisk utseende", čiže "zločincoch východoeurópskeho vzhľadu" kedykoľvek mali novinári na mysli týchto Rómov, čo je skutočne do neba volajúce. Bohužiaľ ľudská pamäť na zlé veci je príliš dlhá a na detaily príliš krátka a tak mnohí už majú pevne zakotvené, že Rumun = Róm a Róm = zlodej, podvodník a žobrák.
Jeden by ani neveril, že je reč o Nórsku, kde pred rokom a pol Rómov prakticky nikto nepoznal a kde sa k nim pristupovalo od začiatku veľmi slušne.
Andrej Ruščák, 19.9.2013
Zdroj :
http://m.idnes.cz/blog/clanek.361760.idn
http://www.osloby.no/nyheter/Fant-36-sykler-under-aksjon-ved-Sognsvann-7297656.html
http://udalosti.noviny.sk/zo-zahranicia/01-08-2012/norsko-pritahuje-osadnikov-v-lesoch-si-stavaju-stany.html
sobota 16. novembra 2013
V Británii bude vládnuť islam všade a všetky ženy obrežeme
Skutočná odvaha je byť pripravená stúpiť na prsty tým, ktorí obhajujú a zavádzajú škodlivé kultúrne zvyky a predsudky, hovorí reportérka Daily Mail Jenni Murray
"Dvakrát v živote som zacítila strach až do špiku kostí, prvýkrát, keď som nakrúcala televízny príspevek o mrzačení ženských pohlavných orgánov v somálskej komunite v Londýne", komentuje svoju skúsenosť.
Ženská obriezka je označenie pre radikálnu primitívnu amputáciu vonkajšej časti ženských pohlavných orgánov a zašitím pohlavného otvoru na malú dierku pre odchod menštruácie, ktorú podstupujú neplnoleté dievčatá (hlavne zo saharskej oblasti) z donútenia. Somálčania v Londýne posielajú cez prázdniny malé dievčatká do zahraničia, aby ich tam týmto primitívnym celoživotným spôsobom mučili.
Britskí učiteľa na škole so slzami v očiach popisujú malé školáčky, päťročné až šesťročné, ktoré prichádzajú do školy na začiatku školského roka v agónii a hlbokom šoku. Už nie sú schopné zvládnuť močenie na toalete bez kriku a plaču.
"Ženská obriezka je nevyhnutná pre zabezpečenie čistoty žien " , tvrdí londýnsky islamský duchovný. Šokujúce reportáž o ženskej obriezke rozmáhajúca sa vo Veľkej Británii priniesla reportérka Daily Mail Jenni Murray.
Reportérka Jenni Murray sa opýtala somálskeho islamského duchovného, čo hovorí na tieto barbarské praktiky. Ten ženskú obriezku označil za náboženskú a kultúrnu nevyhnutnosť, ktorá zaistí dievčaťu čistotu v manželstve. Šokovanej reportérke s kamenným výrazom v tvári povedal : "V blízkej budúcnosti budú všetky britské dievčatá obrezané, islam bude vládnuť tejto krajine."
Ako popisuje, tento druh myslenia nielenže nemá tendenciu miznúť, ale sa naopak šíri a vo východnom Londýne, môžete nájsť nálepky o zóne, kde sú neprijateľné západné normy a právo. Vládne tu islamská morálka a duálne právo, kde o rozvodoch a majetkových sporoch rozhoduje šariátny súd. Hoci ste v Anglicku, na tomto území obyvatelia neuznávajú anglické právy, kultúrne zvyky a normy.
Jenni Murray hovorí, že druhým šokom bolo pre ňu rozvoj extrémizmu v anglickej populácii a vyhlásenie Jeremy Paxmana vodcu EDL (English Defense League) o tom, že udalosti z Nórska (Breivikov masaker) môžu Angličania očakávať o päť až desať rokov.
Ideálom anglickej spoločnosti je sloboda - kde si každý môže vyznávať čo chce - alebo nemusí ak nechce - kde sú si všetci, muži aj ženy rovní a kde môžete poslať deti do tábora bez obáv, že ich zlikviduje nejaký šialenec.
Hoci je podľa nej extrémizmus reakciou hlavne na neriešenie sociálnych a kultúrnych potrieb obyvateľstva, musí byť anglická spoločnosť dôsledná pri tom, ako sa postaví voči neprijateľným praktikám imigrantských komunít.
Od roku 2004 platí zákon o postihovaní tých, ktorí dovolia zmrzačiť dieťa v zahraničí. Od začiatku platnosti zákona napriek evidentným dôkazom nebol niekto obvinený! Napríklad vo Francúzsku za takéto ohavné činy boli odsúdené stovky osôb.
"Musíme byť odvážni a požadovať otvorenú, bezpečnú a ohľaduplnú spoločnosť, zbavenú rasizmu či násilia bez ohľadu na to, na aké "kultúrne" prsty budeme stúpať." - uzatvára.
Jenny Murray, Daily Mail, 31.7.2011
Zdroj :
http://www.dailymail.co.uk/debate/article-2020693/JENNI-MURRAY-Sharia-law-Real-courage-ready-step-cultural-toes.html
"Dvakrát v živote som zacítila strach až do špiku kostí, prvýkrát, keď som nakrúcala televízny príspevek o mrzačení ženských pohlavných orgánov v somálskej komunite v Londýne", komentuje svoju skúsenosť.
Ženská obriezka je označenie pre radikálnu primitívnu amputáciu vonkajšej časti ženských pohlavných orgánov a zašitím pohlavného otvoru na malú dierku pre odchod menštruácie, ktorú podstupujú neplnoleté dievčatá (hlavne zo saharskej oblasti) z donútenia. Somálčania v Londýne posielajú cez prázdniny malé dievčatká do zahraničia, aby ich tam týmto primitívnym celoživotným spôsobom mučili.
Britskí učiteľa na škole so slzami v očiach popisujú malé školáčky, päťročné až šesťročné, ktoré prichádzajú do školy na začiatku školského roka v agónii a hlbokom šoku. Už nie sú schopné zvládnuť močenie na toalete bez kriku a plaču.
"Ženská obriezka je nevyhnutná pre zabezpečenie čistoty žien " , tvrdí londýnsky islamský duchovný. Šokujúce reportáž o ženskej obriezke rozmáhajúca sa vo Veľkej Británii priniesla reportérka Daily Mail Jenni Murray.
Reportérka Jenni Murray sa opýtala somálskeho islamského duchovného, čo hovorí na tieto barbarské praktiky. Ten ženskú obriezku označil za náboženskú a kultúrnu nevyhnutnosť, ktorá zaistí dievčaťu čistotu v manželstve. Šokovanej reportérke s kamenným výrazom v tvári povedal : "V blízkej budúcnosti budú všetky britské dievčatá obrezané, islam bude vládnuť tejto krajine."
Jenni Murray hovorí, že druhým šokom bolo pre ňu rozvoj extrémizmu v anglickej populácii a vyhlásenie Jeremy Paxmana vodcu EDL (English Defense League) o tom, že udalosti z Nórska (Breivikov masaker) môžu Angličania očakávať o päť až desať rokov.
Ideálom anglickej spoločnosti je sloboda - kde si každý môže vyznávať čo chce - alebo nemusí ak nechce - kde sú si všetci, muži aj ženy rovní a kde môžete poslať deti do tábora bez obáv, že ich zlikviduje nejaký šialenec.
Hoci je podľa nej extrémizmus reakciou hlavne na neriešenie sociálnych a kultúrnych potrieb obyvateľstva, musí byť anglická spoločnosť dôsledná pri tom, ako sa postaví voči neprijateľným praktikám imigrantských komunít.
Od roku 2004 platí zákon o postihovaní tých, ktorí dovolia zmrzačiť dieťa v zahraničí. Od začiatku platnosti zákona napriek evidentným dôkazom nebol niekto obvinený! Napríklad vo Francúzsku za takéto ohavné činy boli odsúdené stovky osôb.
"Musíme byť odvážni a požadovať otvorenú, bezpečnú a ohľaduplnú spoločnosť, zbavenú rasizmu či násilia bez ohľadu na to, na aké "kultúrne" prsty budeme stúpať." - uzatvára.
Jenny Murray, Daily Mail, 31.7.2011
Zdroj :
http://www.dailymail.co.uk/debate/article-2020693/JENNI-MURRAY-Sharia-law-Real-courage-ready-step-cultural-toes.html
streda 21. augusta 2013
Vražda v organizovanej skupine za štyri a pol.
Čo sa stane keď v Nemecku máte viac ako osemnásť? Môžete dostať vodičák, otvoriť si bankový účet, voliť, začať dostávať sociálnu podporu – proste stali ste plnoprávnym občanom. Čo sa stane ak spáchate kriminálny čin pred dovŕšením veku 21 rokov? Naraz zisťujete, že ste mladík, ktorý za svoje činy nie je celkom zodpovedný a tak sa trestná sadzba môže adekvátne znížiť.
A čo ak ste ešte naviac príslušníkom “zákonom chránenej” skupiny? To máte fakt dobré, opäť sa Vám niečo pričíta k dobru.
V októbri roku 2012 skupina Turkov dobila mladíka uprostred Berlína len zato, že sa zastal človeka, na ktorého títo Turci začali útočiť. Jonny K. bol v čase útoku ešte “dieťa” tento rok by sa dožil 21rokov… Jonny K. však nebol príslušníkom chránenej menšiny, preto sa sudca nemusel prikloniť k obvineniu z obzvlášť odporného zločinu.
Presne kvôli uvedeným okolnostiam dostal dnes 20 ročný amatérsky boxer (rádoby profesionál v budúcnosti) Onur U. za útok a zabitie trest odňatia slobody na 4 a pol roka. Bol prvý kto zaútočil, bol to človek, ktorý trénoval kontaktný šport a musel vedieť o rizikách. Jeho trest bol najvyšší, ale sudca ešte znížil sadzbu požadovanú prokurátorom, lebo sa vraj nepreukázal úmysel zabiť, resp. pripravovať úkladnú vraždu. Ostatní, ktorí sa útoku zúčastnili, dostali menšie tresty od dva a štvrť roka.
Mimochodom pripomínam, že išlo o organizovanú skupinu vedenú trénovaným človekom, ktorý si bol vedomý následkov fyzického útoku. Určite chlapci nemali v úmysle zabíjať, ale len multikultúrne obohacovať, keď kopali a skákali po hlave Jonnyho K. ležiaceho bezmocne na zemi. Ale tiež pripomínam, že pokiaľ ste členom “zákonom chránenej” skupiny, máte to fakt dobré.
Predstavil som si, čo by to znamenalo v opačnom garde. Čo by sa stalo, keby skupina zúrivých extrémistov bez akéhokoľvek dôvodu zaútočila na nevinného človeka moslimského vierovyznania. Čo by sa stalo keby férovku šesť na jedného neprežil po tom, čo sa na jeho hlave vystriedali podrážky všetkých gangsterov. Verím, že noviny Nemecka by burcovali obyvateľov do mierových pochodov a deti lásky z celého Nemecka by nosili kvetiny k hrobu mučeníka za multikultúrne zjednotenie Nemecka. Extrémistom by justícia zaťala najvyššiu možnú sadzbu bez “poľahčujúcich okolností”. A celý prípad by sa stal námetom na celonárodnú diskusiu, kde by sa obyvatelia povinne školili ako milovať menšiny – a ako nenávidieť odpornú kresťanskú xenofóbnu majoritu…
Majú to tí “previnilci” šťastie. Za dobré správanie budú za dva roky vonku a ponaučenie?
“Tým hlúpym Nemcom môžeme nakladať koľko sa im zmestí, dokopy nám aj tak nič nehrozí a oni nám to ešte zaplatia na sociálnych dávkach. Ale sme už múdrejší. Nabudúce, keď niekoho náš gang zabije, sa už chytiť nedáme!”
Zdroj :
http://www.thelocal.de/national/20130815-51423.html
A čo ak ste ešte naviac príslušníkom “zákonom chránenej” skupiny? To máte fakt dobré, opäť sa Vám niečo pričíta k dobru.
 |
| DPA: Posledná rozlúčka s Jonnym K. |
Presne kvôli uvedeným okolnostiam dostal dnes 20 ročný amatérsky boxer (rádoby profesionál v budúcnosti) Onur U. za útok a zabitie trest odňatia slobody na 4 a pol roka. Bol prvý kto zaútočil, bol to človek, ktorý trénoval kontaktný šport a musel vedieť o rizikách. Jeho trest bol najvyšší, ale sudca ešte znížil sadzbu požadovanú prokurátorom, lebo sa vraj nepreukázal úmysel zabiť, resp. pripravovať úkladnú vraždu. Ostatní, ktorí sa útoku zúčastnili, dostali menšie tresty od dva a štvrť roka.
Mimochodom pripomínam, že išlo o organizovanú skupinu vedenú trénovaným človekom, ktorý si bol vedomý následkov fyzického útoku. Určite chlapci nemali v úmysle zabíjať, ale len multikultúrne obohacovať, keď kopali a skákali po hlave Jonnyho K. ležiaceho bezmocne na zemi. Ale tiež pripomínam, že pokiaľ ste členom “zákonom chránenej” skupiny, máte to fakt dobré.
Predstavil som si, čo by to znamenalo v opačnom garde. Čo by sa stalo, keby skupina zúrivých extrémistov bez akéhokoľvek dôvodu zaútočila na nevinného človeka moslimského vierovyznania. Čo by sa stalo keby férovku šesť na jedného neprežil po tom, čo sa na jeho hlave vystriedali podrážky všetkých gangsterov. Verím, že noviny Nemecka by burcovali obyvateľov do mierových pochodov a deti lásky z celého Nemecka by nosili kvetiny k hrobu mučeníka za multikultúrne zjednotenie Nemecka. Extrémistom by justícia zaťala najvyššiu možnú sadzbu bez “poľahčujúcich okolností”. A celý prípad by sa stal námetom na celonárodnú diskusiu, kde by sa obyvatelia povinne školili ako milovať menšiny – a ako nenávidieť odpornú kresťanskú xenofóbnu majoritu…
Majú to tí “previnilci” šťastie. Za dobré správanie budú za dva roky vonku a ponaučenie?
“Tým hlúpym Nemcom môžeme nakladať koľko sa im zmestí, dokopy nám aj tak nič nehrozí a oni nám to ešte zaplatia na sociálnych dávkach. Ale sme už múdrejší. Nabudúce, keď niekoho náš gang zabije, sa už chytiť nedáme!”
Zdroj :
http://www.thelocal.de/national/20130815-51423.html
utorok 6. augusta 2013
Ako sa (ne)robí žurnalistika, alebo podivné spracovanie cigánskej aktuality
Čo mi na správe vadí?
Už úvodná informácia, že Cigáni s vodou nešetrili. Prečo vlastne k tejto povinnosti šetriť mesto vôbec vyzýva? Je problém s obmedzenou zásobou vody? Je správanie sa Cigánov nezodpovedné (napríklad polievajú sa z hydrantov, vypúšťajú vodu nadarmo na ulicu apod.) ? To som sa nedočítal.V čase sucha a nedostatku vody aj iné krajiny ako Anglicko vyhlasujú núdzové režimy a pod hrozbou trestov zakazujú určité aktivity ako je napr. polievanie trávnikov. Opäť som sa nedočítal, či radnica takýto režim vyhlásila, ako sa správajú obyvatelia, ako si vynucuje dodržiavanie takýchto opatrení, ich efektivita a odozva u obyvateľstva.
Takisto som sa síce dočítal, že švajčiarska vláda darovala peniaze na vodovod pre Cigánov, ale už nebolo povedané, či náklady na údržbu vodovodu a spotrebovaná voda sú platené bez problémov. Boli tí Cigáni vzorní občania a platili všetky účty bez problémov a načas, alebo to boli chronickí neplatiči. Ak platili bez problémov, ako sa líšila ich spotreba od ostatných obyvateľov, keď došlo k vypnutiu vodovodu v bytoch a ponechaniu v prevádzke len požiarnych hydrantov?
Dúfam, že každý uzná potrebu platiť náklady na prevádzku služb y a spotrebovaný tovar. Ak Vám vláda postaví cestu, neočakávate, že Vám zadarmo dodá aj auto a bude preplácať benzín. Takisto si cez dane platíte aj údržbu tejto cesty. To isté platí aj pre vodovod. Ak Vám niekto daruje peniaze na postavenie vodovodu, neznamená jeho postavenie, že už máte naveky vodu zadarmo. Ak nebudete platiť, nie je vina darcu ani správcu vodného hospodárstva, že v krásnom novom vodovode postavenom za peniaze švajčiarskych daňových poplatníkov nebude ani kvapka vody... Lenže o tomto som sa nedočítal
Bez odpovedí je to čisto bulvárny článok, ktorý má zrejme za úlohu iritovať každého. Mňa, lebo mi vadí spôsob práce, ktorý sa korektnou žurnalistikou nedá nazvať, ľudsko-právnych aktivistov lebo ich mlátenie prázdnej slamy potrebuje neustálu muníciu tohto typu, rasistov, ktorí majú opäť dôvod si zanadávať na tých, ktorí nemajú tú správnu farbu kože...
Pripadá mi skutočne pokleslé, keď takýto článok s minimom informácií dokreslí redaktorka rozhorčenými reakciami ľudsko-právnych organizácií a nárekmi príslušníkov minority. Keď polejete polystyríén kaviárom stále to bude nestráviteľná hmota. Podobne aj článok, ktorý nemá miesto v serióznom denníku by nemal obsahovať hodnotiace reakcie. To sme si zažili za komunistov, keď sme museli odsudzovať hnusných kontrarevolucionárov signovaných pod dokumentom "Několik vět" bez toho aby dokument ktokoľvek čítal. Článok tohto typu je obyčajná demagógia a propaganda.
A ako vrchol politickej korektnosti je vypnutie diskusie. Zúčastnil som sa na nej a musim povedať, že som nepozoroval žiadny rasizmus. Nakoniec posúďte sami : Diskusia k článku
Doplnenie
Redakcia SME článok prerobila. Pôvodná verzia obsahovala iba nasledovné :Rómov v maďarskom meste Ozd odpojili od vody
Radnica odpojila vodu v čase horúčav, lebo ňou Rómovia nešetria. Vodovod zaplatili Švajčiari.
BUDAPEŠŤ, BRATISLAVA. Ani 37-stupňové horúčavy na rozhodnutí radnice nič nezmenili. V meste Ozd na severe Maďarska odpojili mestskú štvrť s Rómami od tečúcej vody.
Zdôvodnili to podľa agentúry DPA tým, že Rómovia nehospodária s vodou a pre mesto je to príliš drahé.
Na sídlisku tak Rómovia počas víkendu, keď bolo 37 stupňov v tieni, nemali tečúcu vodu v bytoch.
Obstarať si ju museli z hydrantov alebo zo studní. V meste Ozd vládnu politici z vládnej strany Fidesz premiéra Orbána, ktorí sú často obviňovaní z rasizmu.
Ľavicová opozícia označila rozhodnutie za neľudské a protiprávne. Mesto totiž dostalo päť miliónov eur od švajčiarskej vlády, aby pre Rómov urobili vodovod.
Organizácia Spoločnosť maďarských Rómov pripravuje demonštráciu, uviedla v utorok komerčná televízia Hír TV Magyarország.
Zdroj :
http://www.sme.sk/c/6892659/romov-v-madarskom-meste-ozd-odpojili-od-vody.html
http://www.sme.sk/diskusie/2177112/1/Romov-v-madarskom-meste-Ozd-odpojili-od-vody.html
nedeľa 4. augusta 2013
Politická korektnosť, alebo ako vznikli Rómovia
Prejavy politickej korektnosti
S pojmom "politická korektnosť" sa stretávame v poslednej dobe takmer neustále a väčšinou v nepríliš pozitívnych súvislostiach. Čo to vlastne "politická korektnosť" je a aké sú jej prejavy? |
| Tradičná galantnosť je "vraj" sexuálne obťažovanie |
Ďalšou oblasťou, v ktorej politická korektnosť mohutne "úraduje", je oblasť mezirasových a medzikultúrnych vzťahov. Skôr bežné označenie "černoch" prešiel v USA vývoj cez označenie "farebný" až k dnešnému politicky korektnému názvu "Afroameričan." U nás je to podobné a z Cigánov sa stali Rómovia.
Ale nezostalo len pri názvoch. Hoci černosi v USA a Cigáni v Českej republike majú disproporčne vysoký podiel na kriminalite, politicky korektné médiá sa úzkostlivo snažia tento fakt zastierať a namiesto toho hovoria o "neprispôsobivých" apod. Akýkoľvek zločin príslušníka bielej majority voči príslušníkovi menšiny sa donekonečna rozoberá, omieľa a uvádza sa ako príklad rasistického zmýšľanie tejto majority, zatiaľ čo útoky príslušníkov menšín na príslušníkov väčšiny sa bagatelizujú so zrejmou snahou zamiesť ich pod koberec, len aby sa o nich príliš nehovorilo. O prípadnom rasovom podtexte sa v takýchto prípadoch nehovorí vôbec.
Ale nejde len o zločinnosť. Akákoľvek kritika neprispôsobivého správania Rómov sa automaticky vykladá ako rasizmus, hoci kritizujícímu nevadia Rómovia kvôli rase, ale preto, ako sa správajú a čo robia. Podobne kritika politiky Izraela je interpretovaná ako antisemitizmus, hoci sa o žiadny antisemitizmus nejedná.
Naopak vlastenectvo býva automaticky asociované s nacizmom a fašizmom. V súčasnej politicky korektnej atmosfére má teda už samotný pojem "vlastenectvo" negatívny a pejoratívny nádych, hoci ešte pred dvadsiatimi, tridsiatimi alebo viac rokmi sa jednalo o jednu z najviac oceňovaných ľudských kvalít.
Je verejným tajomstvom, že ázijskí prisťahovalci a najmä prisťahovalci z islamských krajín majú veľký podiel na násilnej kriminalite v západnej Európe, vrátane znásilňovania európskych žien. Je ale politicky nekorektné na to upozorňovať a podobné snahy na to upozorniť sa okamžite označujú ako rasizmus.
Ďalším objektom pozornosti politicky korektných aktivistov a médií je rodina. Otec rodiny (ak sa jedná o belocha, samozrejme) je nezriedka vo filmoch vykreslovaný ako potenciálny násilník a pedofil, týrajúci a zneužívajúci svoje deti aj svoju ženu. V lepšom prípade ako nezodpovedný a voči svojej rodine a svojim deťom ľahostajný jedinec, ktorý rodinu medza mihnutia oka opustí kvôli mladej milenke. Rodičia sa už ani nemôžu so svojimi deťmi maznať (a poskytovať im tak potrebný pocit lásky a bezpečia) bez toho, aby sa vystavovali riziku obvinenia z pedofílie. A v prípade, že ich dieťa neznesiteľne hnevá, ho nemôžu ani usmerniť buchnutím cez zadoček, aby sa nevystavovali riziku odobratie dieťaťa z dôvodu "týrania" a jeho následného umiestnenia do ústavnej starostlivosti.
V západnej Európe, najmä vo Veľkej Británii, sa úrady úzkostlivo snažia nedráždiť moslimských imigrantov a maximálne vychádzať v ústrety ich požiadavkám. Bývalý labouristický starosta Londýna Ken Livingstone ( prezývka Červený Ken) zakázal v Londýne verejné slávenie Vianoc, aby sa moslimovia neurazili. Pojem Vianoce bol nahradený politicko-korektným pojmom "zimné sviatky." Fakt, že podobný prístup uráža kresťanov, nechal tohto moderného, ľavicovo - liberálneho politika úplne v kľude.
Stal sa aj prípad, že policajná hliadka zastavila auto s viditeľne umiestnenou anglickou vlajkou (bielu s červeným krížom Sv.Juraja) a nariadila vodičovi túto vlajku odstrániť, aby nedráždil moslimov. Angličan, ktorý si do okna vyvesil plagát kritizujúci moslimov bol promptne odsúdený, podobne ako iný jeho krajan, ktorý pred mešitou vykrikoval, že moslimovia môžu odísť preč, ak sa im v Anglicku nepáči.
Naproti tomu moslimovia organizujú v britských mestách demonštrácie, kde na svojich transparentoch otvorene vyhrážajú Európe heslami ako: "Sloboda nech ide do riti" (Freedom go to hell), Islam bude vládnuť (Islam will dominate), Zotnite hlavu všetkým, kto urážajú islam ( Behead those who insult islam), Evropa, zaplatíš (Europe, you will pay) apod. Skandujú heslá ako "Bin Ládin už ide" (Bin Ladin on his way) apod Toto je ale z hľadiska britských úradov zrejme úplne v poriadku, úplne legitímnym prejavom a vyjadrením názoru.
Ďalším poľom, na ktorom fenomén politickej korektnosti vyčíňa, je ekológia a najmä globálne otepľovanie. Spochybňovanie globálneho otepľovania a názoru, že globálne otepľovanie je spôsobené ľudskou činnosťou, sa stretáva v politicky korektných akademických a politických kruhoch s odporom a odmietnutím, od zdvihnutého obočia až po názor, že ľudia, ktorí spochybňujú ideológiu globálneho otepľovania sú duševne chorí a mali by byť liečení.
Niet divu, že čím ďalej tým viac ľudí pociťuje túto do očí bijúce nespravodlivosť ako krivdu a sú frustrovaní z toho, že ich vlastný domov im vlastne už nepatrí a že ich vlastné úrady a mocenské zložky, ktoré sú platené z daní týchto ľudí, neslúži na ich ochranu, ale na ochranu oných neprispôsobivých menšín a že sa obracajú k tým politikom a stranám, ktoré neváhajú o týchto javoch otvorene hovoriť a sú preto označované ako "kontroverzné," "radikálne," či priamo "extrémistické."
V tomto článku by som rád rozobral príčiny a mechanizmy toho, prečo Európa aj Amerika SAMI SEBE nasadzujú šibenicu a DOBROVOĽNE, bez akéhokoľvek vonkajšieho donútenia, páchajú pomalú samovraždu.
Klasický marxizmus versus kultúrny marxizmus (neomarxismus)
Klasická marxistická teória predpokladala, že proletárska revolúcia zvíťazí najprv vo vyspelých priemyselných krajinách ako sú Nemecko alebo Veľká Británia a až potom sa rozšíria na východ. Táto prognóza nevyšla a proletárska revolúcia zvíťazila v Rusku ako v prvej krajine na svete. Ďalšia chybná úvaha klasického marxizmu bola v prognóze, že v prípade vojny sa proletariát bude skôr identifikovať so svojimi proletárskym súdruhmi v iných krajinách, než aby podporil vládnucu vrstvu vo svojich vlastných krajinách. Aj táto prognóza absolútne zlyhala: po vypuknutí prvej svetovej vojny sa ukázalo, že nemeckí robotníci išli s nadšením do boja za Nemecko, anglickí za Anglicko, ruskí za Rusko apod Tento vývoj bol pre marxistov hlbokým sklamaním.Sklamaním bol pre nich tiež vývoj v novo vzniknutom Sovietskom zväze. Nedošlo k vývoju, v aký mnohí marxistickí intelektuáli dúfali, naopak došlo k posilneniu úlohy štátu, sily a moci autorít, zvýšenému pracovnému úsiliu a k posilneniu ruského nacionalizmu pod rúškom marxizmu - leninizmu.
Filozofi neomarxismu, medzi nimi predovšetkým maďarský filozof Gyorgy Lukács (1885 - 1971) a Talian Antonio Gramsci (1891 - 1937) začali premýšľať, prečo to nefunguje, prečo sa červená revolúcia nedokáže rozšíriť na západ, prečo pracujúci ľudia v západnej Európe a USA nehodlajú revolučne nastoliť boľševizmus vo svojej krajine.
A došli k názoru, že hlavnou bariérou je západná kresťanská kultúra a tradičné hodnoty európskej civilizácie, najmä láska k bohu, rodine a vlasti. A tak sa zrodil "kultúrny marxizmus", ktorého cieľom je európsku kultúru a jej hodnoty rozbiť, aby ľavičiarstvo malo voľnú cestu k víťazstvu a prevzatiu moci. Za týmto účelom vypracovali stratégiu na dosiahnutie tohto cieľa. Túto stratégiu nazvali Dlhý pochod inštitúciami. Cieľom tohto dlhého pochodu bolo rozbiť tradičnú európsku kresťanskú spoločnosť a pozornosť sa zamerala najmä na tri základné piliere tejto spoločnosti: náboženstvo, vlasť a rodinu. Inštitúciami, ktorými mal byť Dlhý pochod vykonaný, boli školy všetkých stupňov, umenie, divadlo, film, rozhlas a ďalšie prostriedky masovej komunikácie.
Dlhý pochod inštitúciami
Po 1. svetovej vojne v roku 1918 vojne došlo k rozpadu rakúskej monarchie. Maďarsko bolo na strane porazených štátov, nastala tu chaotická politická situácia, chudoba, inflácia a navyše nespokojnosť obyvateľov kvôli sankciám.Toho využili boľševici, dostali sa k moci a 21. marca 1919 nastolili boľševický režim. Vodcom boľševikov bol Béla Kun. Režim zaviedol teror, znárodňovanie, ale zároveň aj sociálne reformy za účelom získania sympatií.
27. marca bola zakázaná náboženská výučba v školách, školstve bolo znárodnené a rovnako tak aj všetko ostatné. Radikálni agitátori z Budapešti šírili v krajine strach a propagandu, spoliehali sa na príchod Červenej armády z Ruska (ktorá nakoniec neprišla vďaka porážke na Ukrajine) a sľubovali rozšíriť boľševickú revolúciu až k francúzskym hraniciam. Znárodňovanie a zmätky poslali krajinu ku dnu, distribúcie potravín kolabovala. Počas toho obdobia výrazne vzrástol antisemitizmus.
Lukács sa v tejto boľševickej republike stal komisárom kultúry a ihneď zaviedol svoje myšlienky do praxe. Tento popredný marxistický mysliteľ a filozof osobne vydal rozkaz k poprave najmenej 8 ľudí. Jeho programom bol kultúrny terorizmus s cieľom šokovať a vykoreniť tradičnú kultúru a hodnoty maďarského národa.
Súčasťou jeho programu bolo aj zavádzanie radikálnej sexuálnej výchovy do základných škôl, uľahčenie rozvodov a dostupnosť antikoncepcie. Deti sa v škole učili, aby odhodili tradičné morálne pravidlá svojich rodičov a predkov, aby ich odsúdili ako zastarané. Tiež boli zavedené zákony a opatrenia na ochranu menšín. To všetko malo vytvoriť kultúrno vykorenené prostredie vhodné pre šírenie boľševických ideálov.
Našťastie, maďarská boľševická revolúcia bola po pár mesiacoch porazená a moc prevzali nacionalisti.
Lukács opustil Maďarsko a v roku 1922 sa stal jedným zo zakladateľov Inštitútu pre sociálny výskum na univerzite vo Frankfurte, ktorý sa stal známym ako Frakfurtská škola - hlavná ideologická bašta dnešnej Novej ľavice. V tej dobe prišiel s konceptom "kultúrneho pesimizmu", ktorý spočíva v tom, že v spoločnosti musí byť vyvolaná beznádej a rozpory, aby ľudia prijali revolučné ideály neo-marxizmu a jeho novej "ľavičiarskej" kultúry.
Podľa Antonia Gramsciho musí marxizmus na západe ísť cestou "pasívnej revolúcie," tj postupnej infiltrácie a manipulácie spoločnosti, ktorá si bude na zmeny postupne zvykať a nie cestou násilnej červenej revolúcie, ktorá nemá na západe šancu na úspech.
Pre úspech tejto pasívnej revolúcia je potrebné vytvoriť novú triedu marxistických intelektuálov, ktorí budú jadrom tejto revolúcie.
Gramsci ďalej použil termín "dlhý pochod inštitúciami", ktorý silne inšpiroval Nové ľavičiarstvo. Podľa neho musia títo noví marxistickí intelektuáli obsadzovať pozície v dôležitých inštitúciách - v školstve, v médiách, v kultúre, v politike, na úradoch - a zo svojich pozícií potom vykonávať demokratickou cestou, pomaly a postupne zmeny vedúce k nastoleniu ľavičiarskej spoločnosti a kultúry.
Gramsci presadzoval v podstate delegitimizáciu a opustenie systému kultúrnych hodnôt tradičnej bielej spoločnosti. A pretože tieto kultúrne hodnoty zasahujú do všetkých sfér nášho života - do škôl, médií, umenia a ďalších inštitúcií, požadoval Gramsci reformu všetkých týchto sfér.
Gramsci kládol dôraz na školstvo. Kritizoval, že talianske školstva vedie žiakov ku "konformite", k životu v súlade s tradíciami a národnou kultúrou. Kritizoval, že systém výučby je vyjadrením "kultúrnej klímy rozšírenej do talianskej spoločnosti starými tradíciami", čo podľa Gramsciho spôsobuje odtrhnutie školstva od reálneho života.Presadzoval teda nový model školstva priaznivý pre šírenie marxistickej kultúry. Presne taký nový model školstva existuje dnes, hlavne na západe, kde ľavičiari do školstva pretlačili výučbu multikultúrnej utópie, pocitov viny a pseudo-humanizmu, miesto výučby tradičných kultúrnych a vlasteneckých hodnôt. Prvky domácej kultúry a výučba tradičných národných hodnôt sú systematicky odstraňované, aby "nepobúrily" imigrantov a menšiny.
Gramsci presadzoval aj ovplyvňovanie jazyka. Keď niekto manipuluje jazyk a spôsob jeho užívania, potom môže do istej miery riadiť myslenie ľudí, tabuizovat určité témy a podobne. Aj to sa dnes deje. Do národných jazykov sú vplyvom ľavičiarov v médiách, filmovom priemysle a školstva importované nové slová a slovné spojenia, z iných slov sa stali tabu, sú šírené výrazy z jazykov menšín atď.
V Gramsciho modeli sú dôležité médiá. Musia byť využité k šíreniu "novej" ľavičiarskej kultúry a myšlienok.
Aj umenie sa podľa neho musí zapojiť do boja za ľavičiarsku "novú kultúru". K tomu je potrebné, aby sa "noví umelci narodili pre potreby hnutia." Podľa Gramsciho ich revolučné nadšenie musí byť podnietené z "hĺbky ich osobností, ktoré by predtým nenašli dostatočnú silu plne sa vyjadriť". V praxi teda neo-marxisti majú podnecovať marxistické revolučné ideály v skupinách morálne rozložených a neúspešných "umelcov", ktorí potom budú cez svoje umenie nadšene šíriť ľavičiarske ideály a "hodnoty", dekadenciu a rúcanie morálneho poriadku.
Aj táto vízia sa neskôr stopercentne naplnila, keď Nová ľavica našla svoje zázemie v umeleckých kruhoch a rôzni duševne labilní umelci z undergroundových subkultúr sa stali hovorcami mnohých ľavičiarskych skupín a frakcií.
Frankfurtská škola a kritická teória
V roku 1923 založili Lukács a členovia nemeckej komunistickej strany na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom Inštitút marxizmu, ktorý neskôr premenovali na Inštitút sociálneho výskumu. Ten sa čoskoro stal známym ako Frankfurtská škola.V roku 1930 sa jeho riaditeľom stal marxista a obdivovateľ markíza de Sade Max Horkheimer. Aj Horkheimer dospel k záveru, že robotnícka trieda nesplnila očakávania do nej vložené a nestala sa avantgardou revolúcie. Západní robotníci netúžili po svetovej revolúcii - túžili po spoločenskom vzostupe do strednej triedy. Preto Frankfurtská škola začala za Horkheimerova vedenia prevádzať marxizmus do kultúrnych pojmov. Namiesto kapitalizmu sa pre nových marxistov stala úhlavným nepriateľom západná kultúra a západný systém hodnôt - tj najmä láska k rodine, vlasti a bohu. Pôvodní marxisti sa rozhodli pre násilnú revolúciu, noví marxisti sa rozhodli ísť podstatne dlhšou, ale spoľahlivejšou cestou postupného obsadzovania inštitúcií formujúcich verejnú morálku, mienku a systém hodnôt a tým postupne pretvárať západnú spoločnosť zvnútra. Jednu vec však mali starí aj noví marxisti spoločnú a tou bolo ich vlastné poňatie morálky. Čo prospieva revolúcii, je morálne, čo jej škodí, je zlé.
Približne v rovnakej dobe sa k Frankfurtskej škole pripojil hudobný kritik Theodor Adorno, psychológ Erich Fromm a sociológ Wilhelm Reich.
Nástup Adolfa Hitlera k moci v roku 1933 pre frankfurtskú školu predstavoval priame fyzické ohrozenie jej členov, preto sa táto škola s celým osadenstvom presťahovala do USA, kde začala pôsobiť pri Kolumbijskej univerzite. Jej členovia začali vyvíjať podvratnú činnosť proti kultúre krajiny, ktorá im poskytla útočisko. V tejto dobe sa k Frankfurtskej škole pripojil aj čerstvý absolvent Herbert Marcuse.
Ako zbraň pre svoj boj proti západnej spoločnosti vyvinula Frankfurtská škola tzv. kritickú teóriu. Podstatou kritickej teórie bola deštruktívna kritika všetkých hlavných prvkov západnej kultúry, najmä kresťanstva, kapitalizmu, vlastenectva, národného uvedomenia, kultúrno-národného sebavedomia a predovšetkým tradičnej rodiny.
Za použitia kritickej teórie kultúrni marxisti neustále opakujú, že Západ nesie vinu za zločiny genocídy proti každej civilizácii, s ktorou sa kedy stretol. Podľa tejto teórie sú západné spoločnosti najväčšími predstaviteľmi rasizmu, sexizmu, nativismu, homofóbie, xenofóbie, antisemitizmu, fašizmu a nacizmu.
Kritická teória razí tézu, že zločiny Západu vychádzajú priamo z jeho samotnej podstaty tak, ako bola táto podstata utváraná kresťanstvom.
Kritická teória v konečnom dôsledku vyvoláva kultúrny pesimizmus, pocity odcudzenia, vykorenenosti, beznádeje a zúfalstva, takže zmanipulovaní ľudia, hoci žijú v blahobyte, začínajú na svoju vlastnú spoločnosť pozerať ako na utláčajúcu a nehodnú lojality a lásky. A práve aj ten blahobyt sa stáva predmetom ich odporu, pretože nositelia kritickej teórie premyslene vyvolávajú v ľuďoch pocity viny a hanby vzhľadom k tomu, že zďaleka nie každý na Zemi môže v takom blahobyte žiť.
Druhá svetová vojna a holokaust znamenali pre frankfurtskú školu a kritickú teóriu mohutný impulz. Frankfurtská škola promptne označila za vinníkov vojny a holokaustu nie nacizmus alebo nacistické Nemecko, ale celú západnú civilizáciu en bloc. Každý príslušník západnej kresťanskej civilizácie, bez ohľadu na to, či je príslušníkom národa, ktorý bojoval po boku nacistického Nemecka či proti nemu, mal od tejto chvíle niesť dedičnú a nikdy neodčiniteľnú stigmu viny za tieto udalosti.
V roku 1950 vyšla biblia Frankfurtskej školy Autoritárska osobnosť. V tejto takmer tisícistránkovej knihe sa presadzuje myšlienka, že ak je rodina kresťanská a súdržná, stáva sa podhubím rasizmu a fašizmu. Mať dobrý vzťah k vlasti rodine alebo vlasti sa považuje v tejto knihe za psychiatrickú úchylku, zatiaľ čo vzbura a odcudzenie od rodiny sú prejavom zdravého a nezávislého myslenia. Dochádza tu k významnému kvalitatívnemu posunu - to, čo predchádzajúci kritici západnej spoločnosti považovali za iba konzervatívny a staromódny, bolo v tomto diele vyhlásené za fašisticky orientovanej a psychiatrickú deformácii. Adorno a Frankfurtská škola tak prešli od púhej kritiky západnej strednej triedy k jej priamej kriminalizácii. (Poznámka prekladateľa - považujem uvedený popis Autoritárskej osobnosti za zjednodušujúci. Výskum sa robil kvôli hľadaniu súvislostí medzi osobnosťou a politickými postojmi a neskôr aj zdrojov fašistických tendencií na základe dotazníkov a prieskumov. Ovšem samotná metodika a interpretácia je podľa mňa chybná. Vzhľadom na ľavicové korene Adorna bol výskum cielený na to, aby sa preukázali fašizujúce tendencie strednej triedy. Ovšem ako ukázal H.J.Eysenck v 50-tych rokov, u ľavičiarov nachádzame silnejšie znaky autoritárstva)
Frankfurtská škola bola vo svojom dlhom pochode inštitúciami úspešná. Jej dlhodobé pôsobenie na americkú spoločnosť začalo niesť ovocie začiatkom 60. Rokov, kedy na americké univerzity začala vstupovať prvá povojnová generácia. V polovici 60. rokov boli konzervatívci a autoritatívne postavy, ktoré kritizovali revolúciu a zastávali sa tradičného usporiadania spoločnosti, bežne označovaní ako fašisti, rozsvievači nenávisti alebo psychicky chorí. Zmysel tejto stratégie spočíval v tom, že takto očíslovaný človek sa týmto označením dostal automaticky do defenzívy a musel začať brániť svoju osobnú integritu, namiesto toho, aby sa mohol sústrediť na prejavovanie svojich názorov. Označením niekoho ako chorého naznačujeme, že tento človek potrebuje terapiu a ako je známe v prípade psychických porúch, táto terapia nemusí byť vždy len dobrovoľná.
Nový proletariát
V päťdesiatych rokoch chýbala Frankfurtskej škole osobnosť, ktorá by popularizovala a uviedla do praxe jej ideológiu. To sa zmenilo s príchodom Herberta Marcuse, bývalého dôstojníka OSS a profesora na Brandeis University, ktorý nechcel byť len obyčajným teoretikom, ale túžil toto učenie uviesť do praxe. Marcuse poskytol odpoveď na Horkheimerovu otázku: kto zohrá úlohu proletariátu v nadchádzajúcej kultúrnej revolúcii?Marcuse našiel odpoveď: novým proletariátom bola radikálna mládež búriaca sa proti životnému štýlu a konvenciám svojich rodičov, feministky, černošskí bojovníci, homosexuáli, odcudzení, asociálovia, revolucionári tretieho sveta, predstavitelia rôznych obskúrnych náboženských siekt, jednoducho všetci, ktorí mali pocit, že im západná spoločnosť ubližuje a že sú jej prenasledovanými obeťami.
V minulosti rozvracali spoločnosti slova a knihy, Marcuse bol presvedčený, že drogy a sex sú lepšie zbrane. V diele Eros and Civilization (Eros a civilizácia) naliehal Marcuse na univerzálne prijatie princípu slasti. A ako milióny členov generácie "baby boom" vstupovali na univerzity, stretli sa s učením Frankfurtské školy spopularizovanej Herbertom Marcusem. Čítali sa jeho knihy, stal sa kultovou postavou. Študenti niesli pri parížskych demonštráciách v roku 1968 transparenty s nápisom: "Marx, Mao a Marcuse."
Známe heslo hippies "Milujte sa, nebojujte," bolo Marcuseovým vynálezom. Zaviedol aj pojem "represívnej tolerancie." Podľa princípu represívnej tolerancie mal byť tolerovaný akýkoľvek názor s jedinou výnimkou - názoru konzervatívno-kresťanského. Tak bol položený základ povestného "dvojakého metra," ktorý dodnes frustruje mnoho ľudí napríklad v otázke prístupu k rómskej kriminalite a zneužívania sociálnych dávok. Tento dvojaký meter sa tiež uplatňuje napríklad v tvrdom potláčaní otvoreného vyznávanie kresťanstva (napríklad už spomínaný zákaz verejného slávenia Vianoc vo Veľkej Británii) a ničím nerušeného propagovania islamského radikalizmu, resp. požiadaviek zaviesť prvky šarie (islamského práva) do britského práva apod.
Dvojaký meter, ktorý pravicu frustruje a ktorý dovoľuje, aby konzervatívci boli stavaní na pranier za hriechy, ktoré sa ľavičiarom odpúšťajú, je praktickou aplikáciou Marcuseova pojmu "represívnej tolerancie."
Základné tézy a hodnoty Frankfurtskej školy
Základné tézy a hodnoty Frankfurtskej školy možno zhrnúť do týchto niekoľkých bodov:- Neexistuje žiadna pravda, len súperiace programy.
. - Všetky nároky na morálnu nadradenosť západnej civilizácie nad ostatnými sú zrušené západnou históriou rasizmu, kolonializmu a svetovými vojnami.
. - Neexistujú žiadne objektívne štandardy, podľa ktorých by bolo možné určiť, že nejaká kultúra je lepšia, než iná. Každý, kto niečo také tvrdí, je utláčateľ a rasista.
. - Prosperita Západu bola vybudovaná na bezohľadnom vykorisťovaní tretích krajín. Obyvatelia Západu si teda zaslúžia chudobu a utrpenie.
. - Zločin je chybou spoločnosti, nie zločinca. Úbohí zločinci majú právo na to, čo chcú. Podriadiť sa kriminálnikom je mravnejšie, než im odporovať.
. - Chudobní a zločinci sú obete. A len obete sú mravné. Preto sú chudobní a zločinci mravní. Bohatí ľudia nie, tí sa môžu len pokúsiť si kúpiť trochu mravnosti tým, že sa identifikujú s chudobnými a so zločincami.
. - Mravný človek nemôže nikdy akceptovať fyzickú silu ako metódu obrany. Je vždy lepšie byť obeťou, než bojovať, čo i len v sebaobrane. "Utláčaným" je ale násilie povolené vždy, lebo oni len reagujú na zlo utláčateľov.
. - Ak sú obyvatelia Západu vystavení teroru, jedinou ich morálnou odpoveďou je ospravedlniť sa za hriechy minulosti, pochopiť teroristov a ich motívy, ponúknuť ďalekosiahle ústupky apod.
. - A vždy platí: Len biely človek môže byť rasista a správať sa rasisticky, ak sa chová rasisticky nebiely človek, vždy je to len spravodlivá reakcia na rasizmus bieleho človeka.
Myslitelia Frankfurtskej školy teda podporovali v západnom obyvateľstvu životné pocity vykorenenosti, beznádeje, odcudzenia, depresie, neistoty, precitlivenosti, neustále premietanie o vine, utápanie sa v pocitoch hanby, spytovanie svedomia a podobne. Západný človek mal byť zmietaný neustálymi psychickými problémami, trpieť nespavosťou, navštevovať jedného psychológa a psychiatra za druhým, podrobovať sa ďalším a ďalším psychoanalýzám a terapiám a konzumovať veľké množstvo psychofarmák. K tejto kampani výdatne prispel aj Sigmund Freud so svojou psychoanalýzou a teóriou, že za všetkými problémami moderného človeka je rodinnou výchovou potláčaná sexualita.
Naproti tomu sa u ľudí nezápadného pôvodu posilňovalo sebavedomie, asertivita, jasné formulovanie a vyslovovania požiadaviek, jednoduchá a priamočiara rozhodnosť. Ak sa takto prejavil západný človek, bol hneď označený za rasistu a fašistu alebo v lepšom prípade za necitlivého a primitívneho človeka.
Politická korektnosť ako výsledok spoločenských zmien
Vyššie uvedená ideológia a jej stratégie uvedenia do praxe spôsobili, že pôvodná tradičná kultúra stratila na Západe svoje mocenské pozície s tým, ako zradikalizovaná revolučná mládež dospela do veku, v ktorom sa ľudia ujímajú mocenských pozícií v spoločnosti. Ako príklad si môžeme uviesť rozdiel medzi konzervatívnou britskou premiérkou Magaret Thatcher narodenou v roku 1925 a vychovanou podľa tradičných britských hodnôt a dnešným tiež konzervatívnym britským premiérom Davidom Cameronom, narodeným v roku 1966 a vychovaným už plne v duchu filozofie politickej korektnosti. David Cameron, údajný konzervatívec, sa vo svojej práci orientuje najmä na ochranu životného prostredia alebo boj s chudobou v krajinách tretieho sveta. Neviem si predstaviť, že by tento človek zavelil ísť do sediel tak, ako to urobil Winston Churchill v roku 1940 alebo ako to robila Margaret Thatcherová počas svojho pôsobenia vo funkcii premiérky v období vrcholiacej studenej vojny (či konfliktu na Falklandách - poznámka prekladateľa).Po mocenskom etablovaní sa, toto nové učenie sa stalo politickým príkazom - príkazom politickej korektnosti. Z vysokých škôl a médií sa politická korektnosť rozšírila do doteraz nezasiahnutých mocenských orgánov štátnej správy - do polície, armády, súdnictva. Sú kladené požiadavky na zastúpenie žien, homosexuálov a národnostných menšín v týchto zložkách, presadzuje sa výchova k citlivosti. Vzdor a odpor voči tomuto novému smeru (napríklad odpor proti tzv affirmatice action) sa interpretuje ako prejav nenávisti a môže svojho nositeľa priviesť do značných existenčných, alebo aj právnych problémov.
Týmto sme sa dostali až do súčasnosti, k súčasnému neutešenému obrazu západnej civilizácie.
Príčiny úspechu Frankfurtskej školy
Príčiny úspechu Frankfurtskej školy sú už čiastočne rozobrané v predchádzajúcich odsekoch. Frankfurtská škola zvolila správnu stratégiu uvedenie do praxe a správnu cieľovú skupinu "nového proletariátu." Toto by však nemohlo fungovať s takým úspechom, keby tu ešte nebol ďalší faktor, ktorým je paradoxne kresťanská kultúra.Hoci myslitelia Frankfurtskej školy odmietali kresťanstvo a kresťanskú spoločnosť, majstrovsky využili základný princíp kresťanskej výchovy, ktorým je vyvolávanie pocitov viny a hanby. Od útleho detstva sa v deťoch tieto emócie vyvolávajú a usmerňuje sa tak ich správanie a myslenie. Účelom je, aby sa normy spoločnosti stali vnútorným príkazom každého jedinca a aby taký jedinec nemusel byť k ich dodržiavaniu donucovaný použitím externej moci. Ďalším bežným princípom kresťanskej výchovy, ktorý neomarxisti využili, je požiadavka, aby za každý medziľudský konflikt alebo nedorozumenie dotyčný jedinec hľadal vinu najskôr sám u seba. Neomarxisti využili takých javov a udalostí v histórii západnej civilizácie, ako boli koloniálne výboje, dve svetové vojny a holokaust v spojení s vyššie spomenutými princípmi kresťanskej výchovy, aby do citlivejších jedincov (ktorými sú prakticky všetci mladí ľudia) zasiali pochybnosti či priamo nenávisť k vlastnej rodine a národu. Túto úlohu mali ďalej uľahčenú tým, že sa im podarilo podľa ich pôvodného plánu postupne obsadiť kultúrne a vzdelávacie inštitúcie od materských až po vysoké školy a tiež veľkú časť masových médií, tlače, rozhlasu, televízie a umenia.
Posledným faktorom, ktorý významne prispel k úspechu Frankfurtskej školy, bola vojna vo Vietname. Vojna vždy znamená útrapy, bolesť, prelievanie krvi a možnú smrť. Generácia Woodstocku sa tomu všetkému chcela vyhnúť a Marcuseove učenie ponúkalo skvelú príležitosť, ako urobiť z núdze cnosť a ako dať svojej neochote ísť do vojny morálne ospravedlnenie.
Záver
Politická korektnosť dnes ovláda a doslova rozožiera celú západnú civilizáciu a predznamenáva jej pád, pretože pod jej diktatúrou nie je západná civilizácia ochotná sa brániť akémukoľvek vonkajšiemu ohrozeniu. Ak chceme našu civilizáciu, našu kultúru a náš spôsob života zachrániť, musíme najprv pochopiť mechanizmy, ktoré západná spoločnosť ovládajú a ochromujú a potom sa začať snažiť tieto mechanizmy postupne meniť. Mnoho ľudí je súčasnou situáciou ťažko frustrovaných (môžeme to pozorovať napríklad na internetových diskusiách), ale len málokto rozumie podstate toho, čo sa okolo nás deje. Ak chceme túto neutešenú situáciu zmeniť, musíme najprv týmto mechanizmom porozumieť. Len tak budeme môcť zvoliť vhodnú stratégiu na ich prekonanie.Originál :
Blog Václava Janouška - http://janousek.vaclav.sweb.cz/politkorektnost.htm
Výbornú knihu na túto tému si môžete stiahnuť
http://www.edisk.cz/stahnout-soubor/44136/Browne_Anthony-Uprk_rozumu.zip_1.14MB.html
Zdroj :
http://cs.wikipedia.org/wiki/Gy%C3%B6rgy_Luk%C3%A1cs
http://en.wikipedia.org/wiki/Gramsci
http://en.wikipedia.org/wiki/Frankfurt_School
http://en.wikipedia.org/wiki/Herbert_Marcuse
štvrtok 25. júla 2013
Ako rozumieť Českým Budejoviciam
Nespokojní miestni občania, Rómovia a policajti by sa mali vziať za ruky a spoločne si vyšliapnuť na úradníkov, aktivistov a profesionálnych bojovníkov proti diskriminácii.
Finmag.cz, Petr Hampl, Kaleidoskop, 24.07.2013
Viete, čo je najhoršie na pouličných nepokojoch? Že nezapálite Audi Q7 toho grázla z Goldman Sachs, ktorý poradil vláde tak, že ste Vy a ďalšie tisíce ľudí kvôli tomu prišli o prácu. Ku škode príde stará renaultka vášho suseda, ktorý je na tom rovnako mizerne ako vy. A že nevytlčiete okná aktivistov Greenpeace, ktorí presadili také zdraženie energie, že prakticky nie je možné vytvoriť pracovné miesto vo výrobe. Nepokoje skôr skončia vydrancovaním obchodíku nejakého drobného živnostníka, ktorý sa aj tak ťažko uživí. Vinníci zatiaľ v pohode sedia vo svojich kanceláriách, píšu články o ľudovom rasizme a chystajú ďalšie opatrenia, ktoré normálnym ľuďom ešte viac zničia život.
Práve to je základnou príčinou celého problému. Všimnite si, že v tých mestách, kde kašlú na rady integračných expertov a držia sa obyčajného zdravého rozumu, žiadne geté nevznikli a etnické napätie neprekračuje únosnú hranicu. Preto tiež prípady typu Vsetína vyvolávajú také hysterické reakcie profesionálnych bojovníkov proti údajnému rasizmu. A všimnite si tiež, že tie menšiny, ktoré sa štát nepokúsil zachraňovať sociálnymi programami, si vôbec nevedú zle. Lenže sa na nich zase neuživí toľko profesionálnych "začleňovačov".
Tisíckrát čítame, že neexistuje žiadne jednoduché riešenie. Pritom praktické a jednoduché riešenia existujú. Len nie pre štátnu byrokraciu tak výhodné. Jedno z nich navrhol už pred časom predseda Slobodných Petr Mach (nie je to výrok Petra Macha - poznámka prekladateľa). Zrušiť všetky sociálne dávky a namiesto toho dať ponuku verejnej práce. Každý, kto dokáže prísť ráno o ôsmej triezvy a kto bude ochotný až do štvrtej hodiny hádzať lopatou (alebo vykonávať zodpovedajúcu ženskú prácu), si odnesie peniaze na ruku. To by sme pozerali, ako rýchlo by sa niektorí "preukázateľne nemohúci" rozhýbali, keby videli, že žiadne dávky už nebudú! A pozerali by sme, ako by sa v niektorých sociálnych skupinách znížila pôrodnosť (to nie je len hypotéza, údaje z USA ukazujú veľmi silný vzťah medzi systémom pomoci a rodičovstvom maloletých černošiek s neukončeným vzdelaním). Aj keby to mala byť práca úplne zbytočná, vyšla by daňových poplatníkov lacnejšie než súčasný systém podpory. Ich dnešní príjemcovia by neležali celý deň doma a nevymýšľali lotroviny. A navyše by si osvojovali pracovné návyky.
Ale to všetko sú len plané reči. V skutočnosti nie je žiadny spôsob, ako profesionálnym bojovníkom proti diskriminácii čeliť. Klára Samková nedávno napísala, že "Rómovia sú zrkadlom budúcich zlyhaní a katastrof". Má pravdu. Byrokratický aparát sa rozbehol, bude ničiť životné šance ďalších a ďalších skupín a nikto ho nedokáže zastaviť. Aspoň tak dlho, dokiaľ štátu úplne nedôjdu peniaze. Už aby to bolo.
Máme tu slušných občanov, ktorí chcú pokojne žiť, pracovať, baviť sa a vychovávať deti. Veľa z nich žije v strachu, že v dôsledku idiotských regulácií prídu o prácu. Financujú zo svojich daní sociálne programy a chcú žiť tak, aby mohli bez strachu vyjsť na ulicu, aby ich manželky neboli obťažované, aby sa nemuseli báť poslať deti do samošky. Chcú tak moc? Nezabúdajme, že nemusí ísť vždy o prípady ťažkej kriminality. Už "len" neporiadok, zápach, pokrikovanie a drobné krádeže znižujú kvalitu života. Je tak ťažké to pochopiť?
Máme tú rómsku populáciu, ku ktorej v predstavách mnohých ľudí prúdia neskutočné peniaze. Ale typická rómska rodina nežije vo vile s bazénom, pred ktorou by stál mercedes. Ak im niekto závidí životnú úroveň, môže sa pridať, prestať chodiť do práce a nasťahovať sa s ôsmimi inými ľuďmi do vybybanej garsónky. Určite nepreženieme, keď budeme tvrdiť, že nebyť zavedenia minimálnej mzdy, štedrých systémov sociálnych dávok a všadeprítomných rečí o diskriminácii, boli by na tom dnes dramaticky lepšie. Čo je vidieť aj z druhej strany - obmedzenie podpory v posledných rokoch vedie k znižovaniu počtu detí v rodinách. Práve toto zoškrtanie pomoci je pravdepodobne prvou dobrou vecou, ktorú štát za mnoho rokov pre Rómov urobil. Väčšinová námietka hovorí, že keby boli dosť pracovití, húževnatí a mali dosť vysoké IQ, dokázali by všetky sociálne opatrenia v zdraví prežiť. Možno áno. A že sa prispôsobili až príliš ochotne. Aj to je pravda. Ale na podstate veci to nič nemení.
A potom tu máme policajtov. Chalanov z robotníckych a remeselníckych rodín, ktorí nastúpili do práce, kde mali chrániť ľudí, a namiesto toho sú nútení mlátiť a rozháňať tých, ktorí sú ako ich rodičia a súrodenci. Tí, s ktorými chodili do školy a chodia na pivo. Niet divu, že potom pracujú nervy a že v záberoch kamier by ste nerozlíšili České Budejovice 2013 od Národní třídy 1989. Bude zaujímavé pozorovať ďalší vývoj. Trebárs vo Francúzsku, kde sú policajti nútení mlátiť "homofobo", sa po pár týždňoch objavujú vzbury. Ako dlho by trvalo, než by sa vzbúrili českí policajti? Tým neobhajujem psychopatov, ktorí si zjavne prišli buchnúť a "ktorých" videá dnes kolujú po českom internete.
Predchádzajúce riadky by nemali vyznieť, že aktivisti a sociálni pracovníci sú tí zlomyseľní kapitalisti s veľkým bruchom a cigarou, aké poznáme z karikatúr. Sú to napospol ľudia, ktorí dokázali presvedčiť sami seba, že vlastne obhajujú dobro a že sú tak nejako morálnejší ako tí ostatní "ľahostajní" ľudia. A dokážu sami seba presvedčiť, že zničené životy "klientov" nie sú dôsledkom ich starostlivosti, takže riešením môže byť ešte viac programov a ešte viac boja proti diskriminácii. Ani týchto ľudí nemôžeme označiť za víťaza. Síce si dokázali vytvoriť slušnú obživu zo štátnych peňazí, ale spravidla zarábajú menej, než koľko by s rovnakými schopnosťami a rovnakým nasadením dostali v komerčnom sektore.
Budejovická situácia jednoducho nemá víťazov. Len samých porazených. To je v takýchto prípadoch obvyklé. Každý má pocit, že pre neho osobne znamená expandujúci štát výhodu. A nakoniec sa vždy ukáže, že každý alebo skoro každý je na tom horšie, než bol na začiatku. Leviatan odtrhnutý z reťaze postupne ničí morálku, medziľudské vzťahy aj ľudské životy.
Čím nepopieram, že k pogromom dochádzalo aj tam, kde bol štát minimálny alebo žiadny. Ale vtedy vyzerali inak a mali iné príčiny.
Originál článku :
http://www.finmag.cz/cs/finmag/kaleidoskop/jak-rozumet-ceskym-budejovicim/
http://nazory.euro.e15.cz/rozhovory/klara-samkova-romove-jsou-zrcadlem-budoucich-prusvihu-957428
Finmag.cz, Petr Hampl, Kaleidoskop, 24.07.2013
 |
| isifa/MAFRA/Slavomír Kubeš |
Chceme pomáhať menšinám, alebo úradníkom?
Ako v Českých Budejoviciach, kde sa v posledných týždňoch mlátia tri skupiny ľudí, z ktorých každá má právo sa sťažovať. Českí daňoví poplatníci v posledných dvadsiatich rokoch vydali miliardy na "integráciu menšín". A výsledok? Vznikli getá, pribúda zločinnosť a vyrástla generácia ľudí, ktorí nikdy nepracovali a ktorí nikdy nevideli pracovať svojich rodičov. Jediným "prínosom" sú nové pracovné miesta pre profesionálnych bojovníkov proti diskriminácii, sociálnych pracovníkov, administrátorov, úradníkov, špecialistov na začlenenie menšín, expertov na integráciu školstva a ďalších príživníkov, ktorí by sa inak museli živiť obyčajnou prácou. A tiež to, že pár exekútorov a fikaných podnikateľov slušne zbohatlo.Práve to je základnou príčinou celého problému. Všimnite si, že v tých mestách, kde kašlú na rady integračných expertov a držia sa obyčajného zdravého rozumu, žiadne geté nevznikli a etnické napätie neprekračuje únosnú hranicu. Preto tiež prípady typu Vsetína vyvolávajú také hysterické reakcie profesionálnych bojovníkov proti údajnému rasizmu. A všimnite si tiež, že tie menšiny, ktoré sa štát nepokúsil zachraňovať sociálnymi programami, si vôbec nevedú zle. Lenže sa na nich zase neuživí toľko profesionálnych "začleňovačov".
Tisíckrát čítame, že neexistuje žiadne jednoduché riešenie. Pritom praktické a jednoduché riešenia existujú. Len nie pre štátnu byrokraciu tak výhodné. Jedno z nich navrhol už pred časom predseda Slobodných Petr Mach (nie je to výrok Petra Macha - poznámka prekladateľa). Zrušiť všetky sociálne dávky a namiesto toho dať ponuku verejnej práce. Každý, kto dokáže prísť ráno o ôsmej triezvy a kto bude ochotný až do štvrtej hodiny hádzať lopatou (alebo vykonávať zodpovedajúcu ženskú prácu), si odnesie peniaze na ruku. To by sme pozerali, ako rýchlo by sa niektorí "preukázateľne nemohúci" rozhýbali, keby videli, že žiadne dávky už nebudú! A pozerali by sme, ako by sa v niektorých sociálnych skupinách znížila pôrodnosť (to nie je len hypotéza, údaje z USA ukazujú veľmi silný vzťah medzi systémom pomoci a rodičovstvom maloletých černošiek s neukončeným vzdelaním). Aj keby to mala byť práca úplne zbytočná, vyšla by daňových poplatníkov lacnejšie než súčasný systém podpory. Ich dnešní príjemcovia by neležali celý deň doma a nevymýšľali lotroviny. A navyše by si osvojovali pracovné návyky.
Zásady fungujúcej sociálnej politiky
Podobných praktických opatrení by bolo možné nájsť veľa a celá "rasová otázka" by mohla do roka zmiznúť. K tomu by ale bolo potrebné dodržať pár zásad.- Pripustiť si, že záujmy expertov na sociálnu problematiku sú opačné než záujmy "klientov". Ak pripustíme, aby sociálne programy navrhovali a riadili odborníci, vždy bude dôsledkom zhoršenie situácie (a teda ďalšie pracovné miesta pre týchto odborníkov). Odborníkov potrebujeme, ale rozhodovať musí ten, kto platí. To je zásada vyskúšaná tisícročiami.
. - Je potrebné jasne a jednoznačne povedať, že za úspech sa môže považovať iba dosiahnutie stavu, kedy ľudia prestanú byť závislí na dávkach, dokážu sa sami uživiť a dokážu vychovať aj svoje deti tak, aby sa samy uživili. Čokoľvek menšieho je bezcenné. Cieľom nemôže byť počet integrovaných detí v školách, počet hodín strávených na programoch, počet vyplatených dávok a počet integračných projektov. Skoro by sa mi chcelo napísať, že by ľudia presadzujúci opatrenia, ktoré nevedú k osamostatneniu "klientov", mali byť trestaní prísnejšie ako ostatní tunelári. Rozhodne pôsobia väčšie škody.
. - Sociálne a začleňovacie programy majú riadiť a platiť miestni ľudia. Je totiž predovšetkým v ich záujme, aby sa z geta, kam sa štítia a boja vkročiť, stala pohodová oblasť, kam budú radi chodiť trebárs za zábavou a kde sa budú cítiť dobre. Úradníkom, ktorí v Prahe navrhujú systém dávok, to môže byť ukradnuté.
. - Pripustiť, že sociálne dávky sú rovnako zhubné ako heroín, alebo dokonca viac. Sú situácie, kedy skutočne nezostáva než odkázaným vyplatiť peniaze alebo prideliť potravinové lístky (napríklad vtedy, keď im hrozí smrť od hladu), ale zaviesť také dlhodobé dávky, ktoré môžu nahradiť zdroj obživy - to je zločin. Ak polícia stíha predavača heroínu, mala by navrhovateľa pomoci stíhať minimálne rovnakým spôsobom.
. - Zabrániť, aby do situácie hovorili tí, ktorých vlastné výsledky sú preukázateľne katastrofálne. Trebárs aktivisti z krajín drancovaných moslimskými hordami. Kto chce, aby predmestia Prahy horeli rovnako ako predmestia Paríža a Štokholmu, nech im načúva.
. - Nebáť sa súkromného podnikania. Ak si niekto založí firmu a s tou firmou naučí obyvateľov Chánova čistotnosti a pracovitosti, nech si zarobí napríklad aj sto miliónov. Rád sa na tom budem ako daňový poplatník podieľať. Ale súkromné firmy musia dostať jasné zadanie a odmenu viazanú na výsledky. V poslednej dobe sa zdá, že s Rómami dokážu skvele pracovať kazatelia niektorých malých cirkví. Ak dokážu meniť návyky a morálku oni, prečo ich nepodporiť?
Ale to všetko sú len plané reči. V skutočnosti nie je žiadny spôsob, ako profesionálnym bojovníkom proti diskriminácii čeliť. Klára Samková nedávno napísala, že "Rómovia sú zrkadlom budúcich zlyhaní a katastrof". Má pravdu. Byrokratický aparát sa rozbehol, bude ničiť životné šance ďalších a ďalších skupín a nikto ho nedokáže zastaviť. Aspoň tak dlho, dokiaľ štátu úplne nedôjdu peniaze. Už aby to bolo.
Hra, v ktorej sa len prehráva
A ešte vysvetlenie. Keď píšem, že každá zo skupín zainteresovaných na dianie v Budějoviciach by mala právo sa sťažovať, mám na mysli toto:Máme tu slušných občanov, ktorí chcú pokojne žiť, pracovať, baviť sa a vychovávať deti. Veľa z nich žije v strachu, že v dôsledku idiotských regulácií prídu o prácu. Financujú zo svojich daní sociálne programy a chcú žiť tak, aby mohli bez strachu vyjsť na ulicu, aby ich manželky neboli obťažované, aby sa nemuseli báť poslať deti do samošky. Chcú tak moc? Nezabúdajme, že nemusí ísť vždy o prípady ťažkej kriminality. Už "len" neporiadok, zápach, pokrikovanie a drobné krádeže znižujú kvalitu života. Je tak ťažké to pochopiť?
Máme tú rómsku populáciu, ku ktorej v predstavách mnohých ľudí prúdia neskutočné peniaze. Ale typická rómska rodina nežije vo vile s bazénom, pred ktorou by stál mercedes. Ak im niekto závidí životnú úroveň, môže sa pridať, prestať chodiť do práce a nasťahovať sa s ôsmimi inými ľuďmi do vybybanej garsónky. Určite nepreženieme, keď budeme tvrdiť, že nebyť zavedenia minimálnej mzdy, štedrých systémov sociálnych dávok a všadeprítomných rečí o diskriminácii, boli by na tom dnes dramaticky lepšie. Čo je vidieť aj z druhej strany - obmedzenie podpory v posledných rokoch vedie k znižovaniu počtu detí v rodinách. Práve toto zoškrtanie pomoci je pravdepodobne prvou dobrou vecou, ktorú štát za mnoho rokov pre Rómov urobil. Väčšinová námietka hovorí, že keby boli dosť pracovití, húževnatí a mali dosť vysoké IQ, dokázali by všetky sociálne opatrenia v zdraví prežiť. Možno áno. A že sa prispôsobili až príliš ochotne. Aj to je pravda. Ale na podstate veci to nič nemení.
A potom tu máme policajtov. Chalanov z robotníckych a remeselníckych rodín, ktorí nastúpili do práce, kde mali chrániť ľudí, a namiesto toho sú nútení mlátiť a rozháňať tých, ktorí sú ako ich rodičia a súrodenci. Tí, s ktorými chodili do školy a chodia na pivo. Niet divu, že potom pracujú nervy a že v záberoch kamier by ste nerozlíšili České Budejovice 2013 od Národní třídy 1989. Bude zaujímavé pozorovať ďalší vývoj. Trebárs vo Francúzsku, kde sú policajti nútení mlátiť "homofobo", sa po pár týždňoch objavujú vzbury. Ako dlho by trvalo, než by sa vzbúrili českí policajti? Tým neobhajujem psychopatov, ktorí si zjavne prišli buchnúť a "ktorých" videá dnes kolujú po českom internete.
Predchádzajúce riadky by nemali vyznieť, že aktivisti a sociálni pracovníci sú tí zlomyseľní kapitalisti s veľkým bruchom a cigarou, aké poznáme z karikatúr. Sú to napospol ľudia, ktorí dokázali presvedčiť sami seba, že vlastne obhajujú dobro a že sú tak nejako morálnejší ako tí ostatní "ľahostajní" ľudia. A dokážu sami seba presvedčiť, že zničené životy "klientov" nie sú dôsledkom ich starostlivosti, takže riešením môže byť ešte viac programov a ešte viac boja proti diskriminácii. Ani týchto ľudí nemôžeme označiť za víťaza. Síce si dokázali vytvoriť slušnú obživu zo štátnych peňazí, ale spravidla zarábajú menej, než koľko by s rovnakými schopnosťami a rovnakým nasadením dostali v komerčnom sektore.
Budejovická situácia jednoducho nemá víťazov. Len samých porazených. To je v takýchto prípadoch obvyklé. Každý má pocit, že pre neho osobne znamená expandujúci štát výhodu. A nakoniec sa vždy ukáže, že každý alebo skoro každý je na tom horšie, než bol na začiatku. Leviatan odtrhnutý z reťaze postupne ničí morálku, medziľudské vzťahy aj ľudské životy.
Čím nepopieram, že k pogromom dochádzalo aj tam, kde bol štát minimálny alebo žiadny. Ale vtedy vyzerali inak a mali iné príčiny.
Originál článku :
http://www.finmag.cz/cs/finmag/kaleidoskop/jak-rozumet-ceskym-budejovicim/
http://nazory.euro.e15.cz/rozhovory/klara-samkova-romove-jsou-zrcadlem-budoucich-prusvihu-957428
nedeľa 21. júla 2013
Enoch Powell, nepochopený a ignorovaný prorok nešťastia multikulturalizmu
Uvádzam článok, který by si mal prečítat každý človek, ktoreho zaujímajú riziká dnešnej benevolencie v oblasti imigračnej a prisťahovaleckej politike, každý, koho zaujímajú dôsledky diskriminácii väčšiny na úkor menšiny. Článok
má dnes viac ako 45rokov, napriek tomu jasne predvída to, čo sa deje dnes. Enoch Powell tiež predvídal vyššiu dynamiku spoločenských zmien než sa reálne udiala, nemôžeme si však zatvárať oči pred tým, že sa negatívne javy prejavujú v dnešnej dobe tak ako ich popisoval.
Podľa časopisu Parlamentní listy, 21.4.2008
Pred štyridsiatimi rokmi, 20. apríla 1968, predniesol vplyvný britský poslanec Enoch Powell prejav, ktorý je mnohými označovaný ako najkontroverznejší prejav v celej histórii britskej demokracie. V prejave, ktorý médiá podľa jedného citátu z rímskych čias okamžite pokrstila na "Rivers of Blood" (Potoky krvi), hovoril Enoch Powell o témach, o ktorých ostatní politici hovoriť nechceli - o dôsledkoch masového prisťahovalectva, o problémoch s prisťahovalcami, o nezmyselnosti " antidiskriminačných "zákonov, o sklone politikov riešiť veci súčasné na úkor vecí budúcich.
Napriek značnému súhlasu medzi obyčajnými Britmi, z ktorých niektorí dokonca začali štrajkovať na Powellovu obranu, bol prejav väčšinou oficiálnych miest prudko odmietnutý ako rozdeľujúci, xenofóbny a rasistický. Enoch Powell bol rýchlo zbavený svojho miesta v tieňovom kabinete a zvyšok svojej politickej kariéry prežil ako radový poslanec bez akéhokoľvek vplyvu na politické dianie. Pre politický establishment nasledujúcich desaťročí sa Enoch Powell stal prototypom rasistov a ľudských monštier, na ktorých sa ukazuje ako na pôvodcov všetkého zla a ktorých názory sú absolútne neprijateľné.
Powellove slová teda neboli vypočutá a problémy spojené s prisťahovalectvom do Británie postupne narástli do rozmerov, že si ich uvedomilo aj mnoho ľudí, ktorých názor v čase Powellovej reči nebol tak vyhranený. Heslo "Enoch Powell was right" (Enoch Powell mal pravdu) sa postupne stalo synonymom odporu k politickej kultúre, ku ktorej žiadna zavedená strana neponúka alternatívu a v ktorej sú témy Powellovej reči odbýváné niekoľkými peknými slovíčkami.
Že na postoji politických špičiek sa však doteraz zmenilo veľmi málo, sa mohlo presvedčiť veľa ľudí, naposledy v novembri 2007 to bol Nigel Hastilow, výhľadový kandidát do volieb za Konzervatívnu stranu, ktorý bol donútený odstúpiť, keď sa odmietol ospravedlniť za svoje poznámky v zmysle, že "Enoch mal pravdu".
Príbeh tejto Powellovej reči by mal byť poučením pre všetky krajiny, ktoré sa stretávajú s podobnými politickými tabu. Občania takýchto krajín by mali, rovnako ako Enoch Powell, zo všetkých síl trvať na tom, že politici nemajú právo zľahčovať obavy obyčajných ľudí, nech už sa týkajú čohokoľvek. A mali by trvať aj na tom, že politici budú o týchto veciach viesť serióznu diskusiu, v ktorej zaznejú plným hlasom aj veľmi nepríjemné veci a v ktorej nebude žiadny názor označovaný za neprijateľný alebo neetický bez opodstatnenia. Bez takejto diskusie je zastupiteľská demokracia vskutku len vzdušným zámkom, ktorý nevychádza z názorov a potrieb obyčajných ľudí a ktorá sa obyčajným ľuďom neustále vzďaľuje.
Preto dnes predkladám čitateľovi slovenský preklad prejavu Enocha Powella z 20. apríla 1968, aby sám, úplne nezávisle, posúdil tvrdenia Enocha Powella k problému prisťahovalectva, ktoré dnes u nás, podľa autorovho názoru, smeruje k rovnakej tabuizácii ako v Británii a ďalších krajinách.
Originálny prejav v angličtine je k dispozícii napr tu - Rivers of Blood speech.
Ľudia majú niekedy sklon zamieňať predvídanie problémov za ich príčinu alebo dokonca za túžbu po takýchto problémoch. Mnohí radi hovoria: "keby sa o tom nehovorilo, potom by sa to zrejme nestalo". Tento zvyk má koreň zrejme v prastarej viere, že slovo a vec, meno a predmet, sú jedno a to isté.
Či sa jedná o čokoľvek, diskusia o obrovských problémoch v budúcnosti, ktorým by dnes šlo s trochou úsilia predísť, je medzi politikmi nanajvýš nepopulárna. A pritom by malo ísť o najdôležitejšiu činnosť každého politika. Tí z nich, ktorí sa tejto činnosti vyhýbajú, si plne zaslúžia byť preklínaní zo strany politikov, ktorí prídu po nich.
Pred týždňom alebo dvoma som mal rozhovor so jedným celkom obyčajným Angličanom v strednom veku, ktorý býva v mojom volebnom okrsku a pracuje v jednom z našich znárodnených priemyselných odvetví. Po jednej alebo dvoch vetách o počasí, náhle povedal: "Keby som mal peniaze presťahovať sa inam, tak by som v tejto krajine neostal". Namietal som v tom zmysle, že súčasná vláda nepretrvá naveky, ale na to on vôbec nereagoval a pokračoval: "Mám tri deti, všetky už majú po škole a dve z nich už založili rodinu. Nebudem pokojný, kým ich všetky neuvidím, ako sa usadili v zámorí. Za 15 až 20 rokov budú v tejto krajine belochom vládnuť farební ".
Už počujem zborové zatracovanie z vašej strany. Ako si len trúfam vravieť takú strašnú vec? Ako si len trúfam podnecovať problémy a vzbudzovať nepríjemné emócie opakovaním takého rozhovoru?
Moja odpoveď je taká, že nemám právo tak neurobiť. Tu máme slušného, obyčajného občana, ktorý za bieleho dňa v mojom vlastnom meste hovorí mne, svojmu poslancovi, že jeho štát nebude dosť dobrý, aby v ňom žili jeho vlastné deti. Jednoducho nemám právo pokrčiť ramenami a začať myslieť na niečo iné. To čo som počul, si myslí a hovorí tisíce a státisíce iných - možno nie v celej Británii, ale určite v oblastiach, ktoré už teraz prechádzajú úplnou premenou, ku ktorej neexistuje analógia v celej tisícročnej histórii tohto ostrova.
Pri súčasnom tempe bude v tejto krajine tri a pol milióna prisťahovalcov z krajín Commonwealthu a ich potomkov. Toto nie je číslo, ktoré by som si vymyslel. Toto číslo bolo oficiálne oznámené parlamentu hovorcom Štatistického úradu. Žiadny podobný oficiálny odhad pre rok 2000 neexistuje, ale musí sa pohybovať v rozmedzí od piatich do siedmich miliónov, približne okolo desiatich percent celkového počtu obyvateľov a bude sa blížiť počtu obyvateľov celej londýnskej aglomerácie. Prisťahovalecká populácie samozrejme nebude rovnomerne rozprestretá po celej Británii, od Margate po Aberystwyth, od Penzance až po Aberdeen. Celé oblasti, mestá a mestské časti naprieč Anglickom budú obývané skupinami prisťahovalcov a ich potomkov.
A ako pobeží čas, výrazne sa v prisťahovaleckej populácii zvýši podiel tých, ktorí sa už - rovnako ako my všetci ostatní - narodili v Anglicku. Už v roku 1985 budú medzi prisťahovalcami prevažovať tí, ktorí sa narodili tu. To je skutočnosť, ktorá volá po naliehavej akcii už dnes a pritom podstata takejto zmeny znamená, že pre politikov je veľmi ťažké ju vykonať, pretože akcie su potrebné v prítomnosti, zatiaľ čo zlo, ktoré má byť odvrátené alebo minimalizované, príde až za niekoľko volebných období.
Národ, pred ktorým leží taký výhľad, sa prirodzene najprv pýta: Ako môže byť tento problém zmenšený? Za predpokladu, že problémom s prisťahovalcami nemôže byť úplne zamedzené, mohli by byť tieto problémy aspoň obmedzené, keď si stále uvedomujeme, že najdôležitejšie sú celkové čísla: význam a dôsledky cudzorodého elementu uprostred krajiny a jej obyvateľstva sa budú významne líšiť podľa toho, či tohto elementu bude 1 percento alebo 10 percent. Odpovede na túto jednoduchú a racionálnu otázku sú rovnako jednoduché a racionálne: zastavením alebo praktickým zastavením ďalšej imigrácie a maximálnou podporou návratu prisťahovalcov do krajiny ich pôvodu. Oba tieto návrhy sú súčasťou oficiálneho programu Konzervatívnej strany.
Je takmer neuveriteľné, že len do prístavu vo Wolverhamptone teraz každý týždeň prichádza 20 až 30 detí zo zámoria - a to znamená 15 až 20 rodín počas desiatich či dvadsiatich rokov. Toho, koho bohovia chcú zničiť, najprv zbaví rozumu. Ako národ musíme byť šialení, doslova šialení, keď dovoľujeme každoročný príchod okolo 50,000 imigrantov, z ktorých väčšina bude predpokladom pre budúci rast populácie prisťahovalcov. To je to isté ako pozorovať, ako národ horlivo buduje svoju pohrebnú hranicu. Dnes sme fakt nepríčetní, keď dovoľujeme, aby prichádzali doteraz slobodné osoby za účelom založenia rodiny s niekým, koho v živote nevideli.
Nikto by nemal predpokladať, že príliv prisťahovalcov automaticky skončí. Naopak, dnešných 5,000 imigračných povolení ročne znamená každoročne vrátane ich rodín ďalších 25,000 osôb, a to neberieme do úvahy obrovský rezervoár príbuzenských vzťahov, ktoré už u nás teraz má mnoho možných budúcich prisťahovalcov a nehovoríme tu ani o nelegálnom prisťahovalectve. Za týchto okolností nepomôže nič ako obmedzenia celkového prílivu osôb, ktorí sa chcú v našej krajine usídliť, na zanedbateľnú úroveň a potrebné zákony a administratívne opatrenia by mali byť urobené bezodkladne.
Zdôrazňujem slovo "usídliť". Toto nemá nič spoločné s tými občanmi britského spoločenstva národov alebo úplnými cudzincami, ktorí sem prichádzajú študovať alebo inak zvyšovať svoju kvalifikáciu, ako napríklad lekári z krajín Commonwealthu, ktorí, v prospech svojich vlastných krajín, zlepšili zároveň úroveň našich nemocníc oveľa rýchlejšie ako by bolo inak možné. Takí nie sú a nikdy neboli prisťahovalci.
Teraz obráťme pozornosť na otázku spätnej emigrácie. Aj keby celé prisťahovalectvo skončilo zajtra, rýchlosť rastu prisťahovaleckej populácie by sa síce podstatne znížila, ale výhľadová veľkosť tohto elementu v celkovej populácii by znamenala, že základné črty budúceho nebezpečenstva by zostali bez väčšej zmeny. Toto nebezpečenstvo môže byť odvrátené, pokiaľ značnú časť celkového počtu prisťahovalcov tvoria osoby, ktoré prišli približne počas minulých desiatich rokov.
Z toho je jasne vidieť naliehavosť uskutočnenie druhého opatrenia z programu Konzervatívnej strany: podpora spätnej emigrácie. Nikto asi neurobí odhad, koľko dnešných prisťahovalcov sa za štedrej finančnej pomoci odsťahuje do krajiny svojho pôvodu alebo do iného štátu, ktorý túži po ich schopnostiach a pracovnej sile. Nikto to nevie, pretože o také opatrenia sa doteraz ešte nikto nepokúsil. Môžem povedať iba to, že aj teraz, prisťahovalci z môjho vlastného obvodu čas od času mne prichádzajú a pýtajú sa po možnosti podpory ich návratu domov. Ak by takéto opatrenia boli prijaté a vykonávané s rozhodnosťou, ktorú oprávňuje budúce nebezpečenstvo, výsledný odchod imigrantov by mohol značne zmeniť nepriaznivý výhľad.
Tretím elementom programu Konzervatívnej strany je zásada, že všetci občania tejto krajiny by mali byť rovní pred zákonom a že by nemala byť žiadna forma rozlišovania a diskriminácie zo strany štátnych orgánov. Presne ako vyhlásil pán Heath, nebudú žiadni "občania prvej triedy" a "občania druhej triedy". To ale neznamená, že by prisťahovalci a ich potomkovia mali byť vyzdvihnutí na nejaké privilegované a zvláštne miesto, alebo že by občania mali byť zbavení práva voliť vo svojich vlastných záležitostiach medzi tým či oným svojim spoluobčanom, alebo že by na občanov mala byť uvalená povinnosť vysvetľovať dôvody a motívy toho či onoho svojho rokovania v rámci zákona.
Nepoznám väčšie skreslenie skutočnosti, než to, ktorého sa dopúšťajú tí, ktorí dychtivo volajú po zákonoch, ktoré nazývajú "antidiskriminačné". Títo ľudia sú žurnalisti rovnakého druhu (a niekedy aj z rovnakých novín) ako tí, ktorí sa v 30-tych rokoch snažili rok po roku bagatelizovať rastúce nebezpečenstvo, ktoré našu krajinu ohrozovalo (spomienka na Hitlera a rok 1938, keď Anglicko zbabelo zapredalo Československo a umožnilo Hitlerovi anektovať Sudety a lord Chamberlain sa vrátil do Londýna ako mierotvorca so slovami : "Zachránili sme mier!". Samozrejme bola to prvý krok k hekatombám mŕtvych v druhej svetovej vojne... - poznámka prekladateľa), alebo arcibiskupi, ktorí sú oblečení do krásnych rúch prehodených cez hlavu a žijú bezstarostný život vo svojich palácoch. Musí byť povedané, že títo ľudia sa úplne a diametrálne mýlia. Pocity odstrčenia a ochudobnenia, pocity obáv a nevôle, neležia uprostred prisťahovaleckej populácie, ale uprostred tých, medzi ktorých prisťahovalci prichádzali a stále prichádzajú. Preto schválenie tohto druhu legislatívy pripomína zapálenie zápalky blízkosti hŕbu strelného prachu. To najlepšie, čo môžem povedať o tých, ktorí toto navrhujú alebo podporujú, je, že nevedia, čo robia.
Bolo by krajne zavádzajúce porovnávať prisťahovaleckú populáciu v Británii a americkými černochmi. Černošská populácia Spojených Štátov bola spočiatku úplnými otrokmi, ktorým bola až neskôr daná sloboda a ďalšie občianske práva, ktoré mohli začať využívať postupne a ktoré zatiaľ nie sú celkom úplné. Naproti tomu prisťahovalec z krajín Commonwealthu prichádza do Británie ako plnoprávny občan, prichádza do krajiny, ktorá predtým nepoznala akékoľvek rozlišovanie medzi tým či oným občanom a okamžite dostáva všetky občianske práva - od volebného práva až po bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
Kým pre imigrantov je príchod do tejto krajiny vstupenkou k výhodám a príležitostiam, po ktorých dychtivo túžili, dopad na pôvodné obyvateľstvo bol veľmi odlišný. Z dôvodov, ktoré nemohli pochopiť, a pri hľadaní politického rozhodnutia, ktoré k tomu viedlo a na ktoré sa ich nikto nespýtal, zistili, že sa stali cudzincami vo svojej vlastnej krajine.
Zistili, že ich ženy nemôžu dostať lôžka v pôrodniciach, že ich deti nemôžu dostať miesta v školách, že sa ich okolie zmenilo na nepoznanie, že ich plány a vyhliadky do budúcnosti boli obrátené naruby, že zamestnávatelia váhajú požadovať po prisťahovalcoch rovnakú úroveň disciplíny a schopností, aká sa vyžaduje od rodeného Brita. Postupom času začínali počuť čoraz častejšie hlasy, ktoré im hovorili, že už sú nežiadúci. A teraz sa dozvedajú, že parlament má odhlasovať zákon, ktorý zavedie jednosmerné privilégium - zákon, ktorý nemôže napraviť (a ani ani nie je zamýšľaný k náprave) ich rozhorčenia, ale naopak má dať cudzincom, nespokojencom a agentom-provokatérom právo pranierovať ich za ich činy súkromnej povahy.
Prišli mi stovky a stovky listov za posledné dva alebo tri mesiace, kedy som naposledy o tejto téme hovoril. V tých listoch bol jeden nápadný rys, ktorý je do veľkej miery novinkou, a ktorý pokladám za príznačný. Všetci poslanci sú zvyknutí na typické anonymy; čo ma ale prekvapilo a znepokojilo, bol vysoký podiel obyčajných, slušných, rozumných ľudí, ktorí mi napísali racionálne listy, ktoré často svedčili o dobrom vzdelaní, a ktorí si mysleli, že musia vynechať svoju adresu, pretože bolo nebezpečné vyjadriť písomne súhlas s mojimi názormi, a pretože by riskovali trest alebo odvetu, keby sa vedelo, že tak urobili. V oblastiach zasiahnutých prisťahovalectvom rastie medzi obyčajnými Angličanmi pocit, že sú prenasledovanou menšinou, čo je niečo, čo si niekto bez priamej skúsenosti ťažko predstaví. Ukážem tu len jeden príklad z tých stoviek:
Pred ôsmimi rokmi bol jeden dom v slušnej ulici vo Wolverhamptone predaný černochovi. Teraz má ulica jediného bieleho obyvateľa (starú pani na dôchodku). Toto je jej príbeh. Vo vojne stratila manžela aj oboch synov. Preto do svojho domu so siedmimi izbami - jediného majetku, ktorý mala - začala brať podnájomníkov. Pracovala tvrdo a darilo sa jej, splatila celú hypotéku a začala šetriť, aby mala niečo na svoju starobu. Potom sa objavili prisťahovalci. S narastajúcou hrôzou videla, ako jeden dom po druhom preberajú prisťahovalci. Predtým pokojná ulica sa stala miestom, kde zavládol hluk a zmätok. Jej bieli podnájomníci sa bohužiaľ odsťahovali.
Deň potom, čo sa odsťahoval posledný, bola o 7 hodine ráno prebudená dvoma černochmi, ktorí chceli použiť jej telefón, aby zavolali svojmu zamestnávateľovi. Keď odmietla, rovnako ako by odmietla kohokoľvek neznámeho v takú hodinu, začali jej nadávať tak, že sa začala báť, že by ju fyzicky napadli, keby na dverách nemala poriadnu reťaz. Rodiny prisťahovalcov sa tiež pokúšali prenajať si izbu v jej dome, ale vždy odmietla. Jej úspory postupne zmizli a nakoniec mala, po zaplatení všetkých poplatkov a daní, menej ako 2 libry na týždeň. Zašla požiadať o úľavu na daniach a hovorila s mladou dievčinou, ktorá, keď počula, že má dom so siedmimi izbami, navrhla, nech časť prenajme. Keď povedala, že jediní nájomníci, ktorí majú záujem, sú černosi, tak dievča povedala: "S rasovými predsudkami sa v tejto krajine nikam nedostanete". Tak išla domov.
Telefón je to, čo ju drží pri živote. Platí ho jej rodina, ktorá jej aj inak pomáha ako najlepšie vie. Prisťahovalci ponúkali, že jej dom kúpia - za cenu, ktorú by nový pán domáci mohol dostať od svojich nájomníkov naspäť za niekoľko týždňov, najviac niekoľko mesiacov. Začína sa obávať vychádzať von. Okná sú rozbité. Vo svojej poštovej schránke občas nachádza výkaly. Keď ide na nákup, sprevádza ju húf okúzľujúcich, doširoka sa šklebiacich černoškov, ktorí nevedia anglicky, ale jedno slovo predsa poznajú. "Rasistka", kričia na ňu. Naša stará pani je presvedčená, že pôjde do väzenia, ak bude nový Race Relations Bill schválený. Naozaj sa tak moc mýli? Začínam mať pochybnosti.
Ďalší klam, ktorému podliehajú tí, ktorí sú vedome alebo nevedome slepí k dnešnej skutočnosti, sa dá zhrnúť do slova "integrácia". Byť integrovaný do spoločnosti znamená, že vo všetkých praktických ohľadoch situácia je jedinec nerozpoznateľný od ostatných. Za terajšej situácie, keď existujú jasné fyzické rozdiely rasovej povahy, je integrácia obtiažna, hoci v dlhšom období nie nemožná. Mnoho z tých, ktorí sa tu za posledných 15 rokov usadili, si iste želá byť súčasťou britskej spoločnosti a všetky ich myšlienky a činy sú namierené v tomto smere. Myslieť si však, že sa takto chová veľká a rastúca väčšina prisťahovalcov a ich potomkov, je absurdná a nebezpečná predstava.
Teraz sme na pokraji zmeny. Doteraz to bola sila okolností a okolia, ktorá spôsobila, že samotná myšlienka integrácie zostávala na okraji záujmu väčšej časti prisťahovaleckej komunity - to jest, že si takú vec nikdy nepredstavili ani aktívne nezamýšľali a že ich početnosť a fyzická koncentrácia znamenali, že sa nedosiahol tlak na integráciu , ktorý normálne pôsobí na každú malú menšinu.
Teraz vidíme, ako rastú sily aktívne pôsobiace proti integrácii, v ktorých záujme je zachovanie a vyostreniu rasových a náboženských odlišností a ktorých konečným úmyslom nie je nič menšieho než dominantné postavenie - najskôr nad vlastnou prisťahovaleckú komunitou a potom aj nad zvyškom obyvateľstva. Malý obláčik, ktorý ale môže veľmi rýchlo zakryť celú oblohu, sa nedávno ukázal vo Wolverhamptone a zdá sa, že sa rýchlo rozšíri. Slová, ktoré teraz použijem, nie sú moje, ale predniesol je jeden poslanec za Labour Party, ktorý je zároveň ministrom v terajšej vláde:
"Kampaň komunity sikhov za zachovanie svojich zvykov, ktoré sú v Británii úplne cudzie, je hodná poľutovanie. Keď niekto pracuje v Británii a predovšetkým vo verejných službách, mal by byť pripravený prijať záväzky a podmienky svojho zamestnania. Požiadavky na zvláštne komunitné práva (alebo by sme skôr mali hovoriť rituály?) [EP naráža na to, že v angličtine sa slová "rights" (práva) a "rites" (rituály) vyslovujú rovnako] vedie k nebezpečnej fragmentácii vnútri spoločnosti. Tento komunalismus je spoločenským jedom a mal by byť jasne odsudzovaný, nech už ho praktizuje ktokoľvek. "
Ďakujem svojmu kolegovi Johnovi Stonehouseovi, že týmto veciam porozumel a mal odvahu ich vysloviť nahlas.
Pre tieto nebezpečné a rozdeľujúce elementy je úprava navrhovaná v zákone o vzťahoch medzi rasami (Race Relations Bill) živným roztokom, ktorý potrebujú k svojmu životu. Zákon poskytuje spôsob, ako sa prisťahovalecké komunity môžu uzavrieť viac do seba, ako agitovať proti svojim spoluobčanom, ako zastrašovať a ovládať ostatných prostredníctvom právnych nástrojov, ktoré im poskytli neznalí a neinformormovaní. Keď sa zadívam do budúcnosti, napĺňa ma neblahé tušenie a rovnako ako jeden Riman mám pocit, že "vidím rieku Tiber, ako sa pení krvou (the River Tiber foaming with much blood) ".
Tento tragický a neľahko uchopiteľný jav, ktorý s hrôzou pozorujeme na druhej strane Atlantiku [EP tu zrejme naráža na občianske nepokoje a rasovej búrky spojené s hnutím za občianske práva černochov v druhej polovici šesťdesiatych rokov], k nám prišiel z našej vôle a zároveň aj kvôli našej nedbanlivosti. Už teraz je tu naplno a veľkosť problému dosiahne amerických proporcií dlho pred koncom storočia.
Iba rozhodná a okamžitá akcia môže toto nebezpečenstvo odvrátiť. Neviem, či bude verejná vôľa takúto akciu požadovať a tiež ju skutočne vykonať. Všetko čo viem, je, že vidieť a pritom o tom nehovoriť, by bolo veľkou zradou.
Parlamentní listy, 21.4.2008
http://www.telegraph.co.uk/comment/3643823/Enoch-Powells-Rivers-of-Blood-speech.html
Podľa časopisu Parlamentní listy, 21.4.2008
Pred štyridsiatimi rokmi, 20. apríla 1968, predniesol vplyvný britský poslanec Enoch Powell prejav, ktorý je mnohými označovaný ako najkontroverznejší prejav v celej histórii britskej demokracie. V prejave, ktorý médiá podľa jedného citátu z rímskych čias okamžite pokrstila na "Rivers of Blood" (Potoky krvi), hovoril Enoch Powell o témach, o ktorých ostatní politici hovoriť nechceli - o dôsledkoch masového prisťahovalectva, o problémoch s prisťahovalcami, o nezmyselnosti " antidiskriminačných "zákonov, o sklone politikov riešiť veci súčasné na úkor vecí budúcich.
Napriek značnému súhlasu medzi obyčajnými Britmi, z ktorých niektorí dokonca začali štrajkovať na Powellovu obranu, bol prejav väčšinou oficiálnych miest prudko odmietnutý ako rozdeľujúci, xenofóbny a rasistický. Enoch Powell bol rýchlo zbavený svojho miesta v tieňovom kabinete a zvyšok svojej politickej kariéry prežil ako radový poslanec bez akéhokoľvek vplyvu na politické dianie. Pre politický establishment nasledujúcich desaťročí sa Enoch Powell stal prototypom rasistov a ľudských monštier, na ktorých sa ukazuje ako na pôvodcov všetkého zla a ktorých názory sú absolútne neprijateľné.
Powellove slová teda neboli vypočutá a problémy spojené s prisťahovalectvom do Británie postupne narástli do rozmerov, že si ich uvedomilo aj mnoho ľudí, ktorých názor v čase Powellovej reči nebol tak vyhranený. Heslo "Enoch Powell was right" (Enoch Powell mal pravdu) sa postupne stalo synonymom odporu k politickej kultúre, ku ktorej žiadna zavedená strana neponúka alternatívu a v ktorej sú témy Powellovej reči odbýváné niekoľkými peknými slovíčkami.
Že na postoji politických špičiek sa však doteraz zmenilo veľmi málo, sa mohlo presvedčiť veľa ľudí, naposledy v novembri 2007 to bol Nigel Hastilow, výhľadový kandidát do volieb za Konzervatívnu stranu, ktorý bol donútený odstúpiť, keď sa odmietol ospravedlniť za svoje poznámky v zmysle, že "Enoch mal pravdu".
Príbeh tejto Powellovej reči by mal byť poučením pre všetky krajiny, ktoré sa stretávajú s podobnými politickými tabu. Občania takýchto krajín by mali, rovnako ako Enoch Powell, zo všetkých síl trvať na tom, že politici nemajú právo zľahčovať obavy obyčajných ľudí, nech už sa týkajú čohokoľvek. A mali by trvať aj na tom, že politici budú o týchto veciach viesť serióznu diskusiu, v ktorej zaznejú plným hlasom aj veľmi nepríjemné veci a v ktorej nebude žiadny názor označovaný za neprijateľný alebo neetický bez opodstatnenia. Bez takejto diskusie je zastupiteľská demokracia vskutku len vzdušným zámkom, ktorý nevychádza z názorov a potrieb obyčajných ľudí a ktorá sa obyčajným ľuďom neustále vzďaľuje.
Preto dnes predkladám čitateľovi slovenský preklad prejavu Enocha Powella z 20. apríla 1968, aby sám, úplne nezávisle, posúdil tvrdenia Enocha Powella k problému prisťahovalectva, ktoré dnes u nás, podľa autorovho názoru, smeruje k rovnakej tabuizácii ako v Británii a ďalších krajinách.
Originálny prejav v angličtine je k dispozícii napr tu - Rivers of Blood speech.
Enoch Powell, prejav z 20. apríla 1968
Najvyššou úrovňou štátnického umenie by malo byť, aby bránilo problémom, ktorým sa zabrániť dá. Pritom sa prirodzene stretáva s prekážkami, ktoré sú hlboko zakorenené v ľudskej povahe. Jedna z týchto prekážok spočíva v tom, že mnohé problémy nie sú jasne zreteľné, kým sa plne neprejavia: na začiatku keď vznikajú, je vždy priestor pre pochybnosti a rozdielne názory na to, či sú reálne alebo nie. A z podobných príčin priťahujú ďaleké problémy málo pozornosti v porovnaní s tými aktuálnymi, ktoré sú nepochybné a naliehavé. Z toho všetkého vyplýva pre politikov vtieravé pokušenie zaoberať sa neodkladnou prítomnosťou na úkor vzdialenej budúcnosti.Ľudia majú niekedy sklon zamieňať predvídanie problémov za ich príčinu alebo dokonca za túžbu po takýchto problémoch. Mnohí radi hovoria: "keby sa o tom nehovorilo, potom by sa to zrejme nestalo". Tento zvyk má koreň zrejme v prastarej viere, že slovo a vec, meno a predmet, sú jedno a to isté.
Či sa jedná o čokoľvek, diskusia o obrovských problémoch v budúcnosti, ktorým by dnes šlo s trochou úsilia predísť, je medzi politikmi nanajvýš nepopulárna. A pritom by malo ísť o najdôležitejšiu činnosť každého politika. Tí z nich, ktorí sa tejto činnosti vyhýbajú, si plne zaslúžia byť preklínaní zo strany politikov, ktorí prídu po nich.
Pred týždňom alebo dvoma som mal rozhovor so jedným celkom obyčajným Angličanom v strednom veku, ktorý býva v mojom volebnom okrsku a pracuje v jednom z našich znárodnených priemyselných odvetví. Po jednej alebo dvoch vetách o počasí, náhle povedal: "Keby som mal peniaze presťahovať sa inam, tak by som v tejto krajine neostal". Namietal som v tom zmysle, že súčasná vláda nepretrvá naveky, ale na to on vôbec nereagoval a pokračoval: "Mám tri deti, všetky už majú po škole a dve z nich už založili rodinu. Nebudem pokojný, kým ich všetky neuvidím, ako sa usadili v zámorí. Za 15 až 20 rokov budú v tejto krajine belochom vládnuť farební ".
Už počujem zborové zatracovanie z vašej strany. Ako si len trúfam vravieť takú strašnú vec? Ako si len trúfam podnecovať problémy a vzbudzovať nepríjemné emócie opakovaním takého rozhovoru?
Moja odpoveď je taká, že nemám právo tak neurobiť. Tu máme slušného, obyčajného občana, ktorý za bieleho dňa v mojom vlastnom meste hovorí mne, svojmu poslancovi, že jeho štát nebude dosť dobrý, aby v ňom žili jeho vlastné deti. Jednoducho nemám právo pokrčiť ramenami a začať myslieť na niečo iné. To čo som počul, si myslí a hovorí tisíce a státisíce iných - možno nie v celej Británii, ale určite v oblastiach, ktoré už teraz prechádzajú úplnou premenou, ku ktorej neexistuje analógia v celej tisícročnej histórii tohto ostrova.
Pri súčasnom tempe bude v tejto krajine tri a pol milióna prisťahovalcov z krajín Commonwealthu a ich potomkov. Toto nie je číslo, ktoré by som si vymyslel. Toto číslo bolo oficiálne oznámené parlamentu hovorcom Štatistického úradu. Žiadny podobný oficiálny odhad pre rok 2000 neexistuje, ale musí sa pohybovať v rozmedzí od piatich do siedmich miliónov, približne okolo desiatich percent celkového počtu obyvateľov a bude sa blížiť počtu obyvateľov celej londýnskej aglomerácie. Prisťahovalecká populácie samozrejme nebude rovnomerne rozprestretá po celej Británii, od Margate po Aberystwyth, od Penzance až po Aberdeen. Celé oblasti, mestá a mestské časti naprieč Anglickom budú obývané skupinami prisťahovalcov a ich potomkov.
A ako pobeží čas, výrazne sa v prisťahovaleckej populácii zvýši podiel tých, ktorí sa už - rovnako ako my všetci ostatní - narodili v Anglicku. Už v roku 1985 budú medzi prisťahovalcami prevažovať tí, ktorí sa narodili tu. To je skutočnosť, ktorá volá po naliehavej akcii už dnes a pritom podstata takejto zmeny znamená, že pre politikov je veľmi ťažké ju vykonať, pretože akcie su potrebné v prítomnosti, zatiaľ čo zlo, ktoré má byť odvrátené alebo minimalizované, príde až za niekoľko volebných období.
Národ, pred ktorým leží taký výhľad, sa prirodzene najprv pýta: Ako môže byť tento problém zmenšený? Za predpokladu, že problémom s prisťahovalcami nemôže byť úplne zamedzené, mohli by byť tieto problémy aspoň obmedzené, keď si stále uvedomujeme, že najdôležitejšie sú celkové čísla: význam a dôsledky cudzorodého elementu uprostred krajiny a jej obyvateľstva sa budú významne líšiť podľa toho, či tohto elementu bude 1 percento alebo 10 percent. Odpovede na túto jednoduchú a racionálnu otázku sú rovnako jednoduché a racionálne: zastavením alebo praktickým zastavením ďalšej imigrácie a maximálnou podporou návratu prisťahovalcov do krajiny ich pôvodu. Oba tieto návrhy sú súčasťou oficiálneho programu Konzervatívnej strany.
Je takmer neuveriteľné, že len do prístavu vo Wolverhamptone teraz každý týždeň prichádza 20 až 30 detí zo zámoria - a to znamená 15 až 20 rodín počas desiatich či dvadsiatich rokov. Toho, koho bohovia chcú zničiť, najprv zbaví rozumu. Ako národ musíme byť šialení, doslova šialení, keď dovoľujeme každoročný príchod okolo 50,000 imigrantov, z ktorých väčšina bude predpokladom pre budúci rast populácie prisťahovalcov. To je to isté ako pozorovať, ako národ horlivo buduje svoju pohrebnú hranicu. Dnes sme fakt nepríčetní, keď dovoľujeme, aby prichádzali doteraz slobodné osoby za účelom založenia rodiny s niekým, koho v živote nevideli.
Nikto by nemal predpokladať, že príliv prisťahovalcov automaticky skončí. Naopak, dnešných 5,000 imigračných povolení ročne znamená každoročne vrátane ich rodín ďalších 25,000 osôb, a to neberieme do úvahy obrovský rezervoár príbuzenských vzťahov, ktoré už u nás teraz má mnoho možných budúcich prisťahovalcov a nehovoríme tu ani o nelegálnom prisťahovalectve. Za týchto okolností nepomôže nič ako obmedzenia celkového prílivu osôb, ktorí sa chcú v našej krajine usídliť, na zanedbateľnú úroveň a potrebné zákony a administratívne opatrenia by mali byť urobené bezodkladne.
Zdôrazňujem slovo "usídliť". Toto nemá nič spoločné s tými občanmi britského spoločenstva národov alebo úplnými cudzincami, ktorí sem prichádzajú študovať alebo inak zvyšovať svoju kvalifikáciu, ako napríklad lekári z krajín Commonwealthu, ktorí, v prospech svojich vlastných krajín, zlepšili zároveň úroveň našich nemocníc oveľa rýchlejšie ako by bolo inak možné. Takí nie sú a nikdy neboli prisťahovalci.
Teraz obráťme pozornosť na otázku spätnej emigrácie. Aj keby celé prisťahovalectvo skončilo zajtra, rýchlosť rastu prisťahovaleckej populácie by sa síce podstatne znížila, ale výhľadová veľkosť tohto elementu v celkovej populácii by znamenala, že základné črty budúceho nebezpečenstva by zostali bez väčšej zmeny. Toto nebezpečenstvo môže byť odvrátené, pokiaľ značnú časť celkového počtu prisťahovalcov tvoria osoby, ktoré prišli približne počas minulých desiatich rokov.
Z toho je jasne vidieť naliehavosť uskutočnenie druhého opatrenia z programu Konzervatívnej strany: podpora spätnej emigrácie. Nikto asi neurobí odhad, koľko dnešných prisťahovalcov sa za štedrej finančnej pomoci odsťahuje do krajiny svojho pôvodu alebo do iného štátu, ktorý túži po ich schopnostiach a pracovnej sile. Nikto to nevie, pretože o také opatrenia sa doteraz ešte nikto nepokúsil. Môžem povedať iba to, že aj teraz, prisťahovalci z môjho vlastného obvodu čas od času mne prichádzajú a pýtajú sa po možnosti podpory ich návratu domov. Ak by takéto opatrenia boli prijaté a vykonávané s rozhodnosťou, ktorú oprávňuje budúce nebezpečenstvo, výsledný odchod imigrantov by mohol značne zmeniť nepriaznivý výhľad.
Tretím elementom programu Konzervatívnej strany je zásada, že všetci občania tejto krajiny by mali byť rovní pred zákonom a že by nemala byť žiadna forma rozlišovania a diskriminácie zo strany štátnych orgánov. Presne ako vyhlásil pán Heath, nebudú žiadni "občania prvej triedy" a "občania druhej triedy". To ale neznamená, že by prisťahovalci a ich potomkovia mali byť vyzdvihnutí na nejaké privilegované a zvláštne miesto, alebo že by občania mali byť zbavení práva voliť vo svojich vlastných záležitostiach medzi tým či oným svojim spoluobčanom, alebo že by na občanov mala byť uvalená povinnosť vysvetľovať dôvody a motívy toho či onoho svojho rokovania v rámci zákona.
Nepoznám väčšie skreslenie skutočnosti, než to, ktorého sa dopúšťajú tí, ktorí dychtivo volajú po zákonoch, ktoré nazývajú "antidiskriminačné". Títo ľudia sú žurnalisti rovnakého druhu (a niekedy aj z rovnakých novín) ako tí, ktorí sa v 30-tych rokoch snažili rok po roku bagatelizovať rastúce nebezpečenstvo, ktoré našu krajinu ohrozovalo (spomienka na Hitlera a rok 1938, keď Anglicko zbabelo zapredalo Československo a umožnilo Hitlerovi anektovať Sudety a lord Chamberlain sa vrátil do Londýna ako mierotvorca so slovami : "Zachránili sme mier!". Samozrejme bola to prvý krok k hekatombám mŕtvych v druhej svetovej vojne... - poznámka prekladateľa), alebo arcibiskupi, ktorí sú oblečení do krásnych rúch prehodených cez hlavu a žijú bezstarostný život vo svojich palácoch. Musí byť povedané, že títo ľudia sa úplne a diametrálne mýlia. Pocity odstrčenia a ochudobnenia, pocity obáv a nevôle, neležia uprostred prisťahovaleckej populácie, ale uprostred tých, medzi ktorých prisťahovalci prichádzali a stále prichádzajú. Preto schválenie tohto druhu legislatívy pripomína zapálenie zápalky blízkosti hŕbu strelného prachu. To najlepšie, čo môžem povedať o tých, ktorí toto navrhujú alebo podporujú, je, že nevedia, čo robia.
Bolo by krajne zavádzajúce porovnávať prisťahovaleckú populáciu v Británii a americkými černochmi. Černošská populácia Spojených Štátov bola spočiatku úplnými otrokmi, ktorým bola až neskôr daná sloboda a ďalšie občianske práva, ktoré mohli začať využívať postupne a ktoré zatiaľ nie sú celkom úplné. Naproti tomu prisťahovalec z krajín Commonwealthu prichádza do Británie ako plnoprávny občan, prichádza do krajiny, ktorá predtým nepoznala akékoľvek rozlišovanie medzi tým či oným občanom a okamžite dostáva všetky občianske práva - od volebného práva až po bezplatnú zdravotnú starostlivosť.
Kým pre imigrantov je príchod do tejto krajiny vstupenkou k výhodám a príležitostiam, po ktorých dychtivo túžili, dopad na pôvodné obyvateľstvo bol veľmi odlišný. Z dôvodov, ktoré nemohli pochopiť, a pri hľadaní politického rozhodnutia, ktoré k tomu viedlo a na ktoré sa ich nikto nespýtal, zistili, že sa stali cudzincami vo svojej vlastnej krajine.
Zistili, že ich ženy nemôžu dostať lôžka v pôrodniciach, že ich deti nemôžu dostať miesta v školách, že sa ich okolie zmenilo na nepoznanie, že ich plány a vyhliadky do budúcnosti boli obrátené naruby, že zamestnávatelia váhajú požadovať po prisťahovalcoch rovnakú úroveň disciplíny a schopností, aká sa vyžaduje od rodeného Brita. Postupom času začínali počuť čoraz častejšie hlasy, ktoré im hovorili, že už sú nežiadúci. A teraz sa dozvedajú, že parlament má odhlasovať zákon, ktorý zavedie jednosmerné privilégium - zákon, ktorý nemôže napraviť (a ani ani nie je zamýšľaný k náprave) ich rozhorčenia, ale naopak má dať cudzincom, nespokojencom a agentom-provokatérom právo pranierovať ich za ich činy súkromnej povahy.
Prišli mi stovky a stovky listov za posledné dva alebo tri mesiace, kedy som naposledy o tejto téme hovoril. V tých listoch bol jeden nápadný rys, ktorý je do veľkej miery novinkou, a ktorý pokladám za príznačný. Všetci poslanci sú zvyknutí na typické anonymy; čo ma ale prekvapilo a znepokojilo, bol vysoký podiel obyčajných, slušných, rozumných ľudí, ktorí mi napísali racionálne listy, ktoré často svedčili o dobrom vzdelaní, a ktorí si mysleli, že musia vynechať svoju adresu, pretože bolo nebezpečné vyjadriť písomne súhlas s mojimi názormi, a pretože by riskovali trest alebo odvetu, keby sa vedelo, že tak urobili. V oblastiach zasiahnutých prisťahovalectvom rastie medzi obyčajnými Angličanmi pocit, že sú prenasledovanou menšinou, čo je niečo, čo si niekto bez priamej skúsenosti ťažko predstaví. Ukážem tu len jeden príklad z tých stoviek:
Pred ôsmimi rokmi bol jeden dom v slušnej ulici vo Wolverhamptone predaný černochovi. Teraz má ulica jediného bieleho obyvateľa (starú pani na dôchodku). Toto je jej príbeh. Vo vojne stratila manžela aj oboch synov. Preto do svojho domu so siedmimi izbami - jediného majetku, ktorý mala - začala brať podnájomníkov. Pracovala tvrdo a darilo sa jej, splatila celú hypotéku a začala šetriť, aby mala niečo na svoju starobu. Potom sa objavili prisťahovalci. S narastajúcou hrôzou videla, ako jeden dom po druhom preberajú prisťahovalci. Predtým pokojná ulica sa stala miestom, kde zavládol hluk a zmätok. Jej bieli podnájomníci sa bohužiaľ odsťahovali.
Deň potom, čo sa odsťahoval posledný, bola o 7 hodine ráno prebudená dvoma černochmi, ktorí chceli použiť jej telefón, aby zavolali svojmu zamestnávateľovi. Keď odmietla, rovnako ako by odmietla kohokoľvek neznámeho v takú hodinu, začali jej nadávať tak, že sa začala báť, že by ju fyzicky napadli, keby na dverách nemala poriadnu reťaz. Rodiny prisťahovalcov sa tiež pokúšali prenajať si izbu v jej dome, ale vždy odmietla. Jej úspory postupne zmizli a nakoniec mala, po zaplatení všetkých poplatkov a daní, menej ako 2 libry na týždeň. Zašla požiadať o úľavu na daniach a hovorila s mladou dievčinou, ktorá, keď počula, že má dom so siedmimi izbami, navrhla, nech časť prenajme. Keď povedala, že jediní nájomníci, ktorí majú záujem, sú černosi, tak dievča povedala: "S rasovými predsudkami sa v tejto krajine nikam nedostanete". Tak išla domov.
Telefón je to, čo ju drží pri živote. Platí ho jej rodina, ktorá jej aj inak pomáha ako najlepšie vie. Prisťahovalci ponúkali, že jej dom kúpia - za cenu, ktorú by nový pán domáci mohol dostať od svojich nájomníkov naspäť za niekoľko týždňov, najviac niekoľko mesiacov. Začína sa obávať vychádzať von. Okná sú rozbité. Vo svojej poštovej schránke občas nachádza výkaly. Keď ide na nákup, sprevádza ju húf okúzľujúcich, doširoka sa šklebiacich černoškov, ktorí nevedia anglicky, ale jedno slovo predsa poznajú. "Rasistka", kričia na ňu. Naša stará pani je presvedčená, že pôjde do väzenia, ak bude nový Race Relations Bill schválený. Naozaj sa tak moc mýli? Začínam mať pochybnosti.
Ďalší klam, ktorému podliehajú tí, ktorí sú vedome alebo nevedome slepí k dnešnej skutočnosti, sa dá zhrnúť do slova "integrácia". Byť integrovaný do spoločnosti znamená, že vo všetkých praktických ohľadoch situácia je jedinec nerozpoznateľný od ostatných. Za terajšej situácie, keď existujú jasné fyzické rozdiely rasovej povahy, je integrácia obtiažna, hoci v dlhšom období nie nemožná. Mnoho z tých, ktorí sa tu za posledných 15 rokov usadili, si iste želá byť súčasťou britskej spoločnosti a všetky ich myšlienky a činy sú namierené v tomto smere. Myslieť si však, že sa takto chová veľká a rastúca väčšina prisťahovalcov a ich potomkov, je absurdná a nebezpečná predstava.
Teraz sme na pokraji zmeny. Doteraz to bola sila okolností a okolia, ktorá spôsobila, že samotná myšlienka integrácie zostávala na okraji záujmu väčšej časti prisťahovaleckej komunity - to jest, že si takú vec nikdy nepredstavili ani aktívne nezamýšľali a že ich početnosť a fyzická koncentrácia znamenali, že sa nedosiahol tlak na integráciu , ktorý normálne pôsobí na každú malú menšinu.
Teraz vidíme, ako rastú sily aktívne pôsobiace proti integrácii, v ktorých záujme je zachovanie a vyostreniu rasových a náboženských odlišností a ktorých konečným úmyslom nie je nič menšieho než dominantné postavenie - najskôr nad vlastnou prisťahovaleckú komunitou a potom aj nad zvyškom obyvateľstva. Malý obláčik, ktorý ale môže veľmi rýchlo zakryť celú oblohu, sa nedávno ukázal vo Wolverhamptone a zdá sa, že sa rýchlo rozšíri. Slová, ktoré teraz použijem, nie sú moje, ale predniesol je jeden poslanec za Labour Party, ktorý je zároveň ministrom v terajšej vláde:
"Kampaň komunity sikhov za zachovanie svojich zvykov, ktoré sú v Británii úplne cudzie, je hodná poľutovanie. Keď niekto pracuje v Británii a predovšetkým vo verejných službách, mal by byť pripravený prijať záväzky a podmienky svojho zamestnania. Požiadavky na zvláštne komunitné práva (alebo by sme skôr mali hovoriť rituály?) [EP naráža na to, že v angličtine sa slová "rights" (práva) a "rites" (rituály) vyslovujú rovnako] vedie k nebezpečnej fragmentácii vnútri spoločnosti. Tento komunalismus je spoločenským jedom a mal by byť jasne odsudzovaný, nech už ho praktizuje ktokoľvek. "
Ďakujem svojmu kolegovi Johnovi Stonehouseovi, že týmto veciam porozumel a mal odvahu ich vysloviť nahlas.
Pre tieto nebezpečné a rozdeľujúce elementy je úprava navrhovaná v zákone o vzťahoch medzi rasami (Race Relations Bill) živným roztokom, ktorý potrebujú k svojmu životu. Zákon poskytuje spôsob, ako sa prisťahovalecké komunity môžu uzavrieť viac do seba, ako agitovať proti svojim spoluobčanom, ako zastrašovať a ovládať ostatných prostredníctvom právnych nástrojov, ktoré im poskytli neznalí a neinformormovaní. Keď sa zadívam do budúcnosti, napĺňa ma neblahé tušenie a rovnako ako jeden Riman mám pocit, že "vidím rieku Tiber, ako sa pení krvou (the River Tiber foaming with much blood) ".
Tento tragický a neľahko uchopiteľný jav, ktorý s hrôzou pozorujeme na druhej strane Atlantiku [EP tu zrejme naráža na občianske nepokoje a rasovej búrky spojené s hnutím za občianske práva černochov v druhej polovici šesťdesiatych rokov], k nám prišiel z našej vôle a zároveň aj kvôli našej nedbanlivosti. Už teraz je tu naplno a veľkosť problému dosiahne amerických proporcií dlho pred koncom storočia.
Iba rozhodná a okamžitá akcia môže toto nebezpečenstvo odvrátiť. Neviem, či bude verejná vôľa takúto akciu požadovať a tiež ju skutočne vykonať. Všetko čo viem, je, že vidieť a pritom o tom nehovoriť, by bolo veľkou zradou.
Parlamentní listy, 21.4.2008
http://www.telegraph.co.uk/comment/3643823/Enoch-Powells-Rivers-of-Blood-speech.html
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)