Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

nedeľa 4. augusta 2013

Politická korektnosť, alebo ako vznikli Rómovia

Prejavy politickej korektnosti

S pojmom "politická korektnosť" sa stretávame v poslednej dobe takmer neustále a väčšinou v nepríliš pozitívnych súvislostiach. Čo to vlastne "politická korektnosť" je a aké sú jej prejavy?

Tradičná galantnosť je "vraj" sexuálne obťažovanie
Začneme trebárs obľúbeným pojmom "sexuálne harašenie," čo je ironický preklad anglického pojmu "sexual harassement," teda sexuálne obťažovanie, ktorý sa k nám šíri zo Spojených štátov cez západnú Európu. Pôvodným zmyslom definovania pojmu "sexuálne obťažovanie" bolo chrániť ženy na pracoviskách pred nevítanými a nežiadúcimi sexuálnymi návrhmi kolegov a najmä nadriadených, ktorí mnohokrát zneužívali svoje nadriadené postavenie na obťažovanie žien v podriadenom postavení. Proti tomu by sa nedalo nič namietať, keby sa tento fenomén nerozšíril do tej miery, že sa ako sexuálne obťažovanie chápe aj samotná galantnosť muža voči žene - pridržanie dverí, pomoc do kabáta a pod. a že aj kvôli týmto skôr samozrejmým prejavom gentlemanstva môže mať dotyčný muž problémy. Flirtovanie a nadväzovanie vzťahov na pracoviskách sa zakazuje a dotyčný môže opäť mať, v prípade, že sa takéto konanie prevalí, značné problémy.

Ďalšou oblasťou, v ktorej politická korektnosť mohutne "úraduje", je oblasť mezirasových a medzikultúrnych vzťahov. Skôr bežné označenie "černoch" prešiel v USA vývoj cez označenie "farebný" až k dnešnému politicky korektnému názvu "Afroameričan." U nás je to podobné a z Cigánov sa stali Rómovia.

Ale nezostalo len pri názvoch. Hoci černosi v USA a Cigáni v Českej republike majú disproporčne vysoký podiel na kriminalite, politicky korektné médiá sa úzkostlivo snažia tento fakt zastierať a namiesto toho hovoria o "neprispôsobivých" apod. Akýkoľvek zločin príslušníka bielej majority voči príslušníkovi menšiny sa donekonečna rozoberá, omieľa a uvádza sa ako príklad rasistického zmýšľanie tejto majority, zatiaľ čo útoky príslušníkov menšín na príslušníkov väčšiny sa bagatelizujú so zrejmou snahou zamiesť ich pod koberec, len aby sa o nich príliš nehovorilo. O prípadnom rasovom podtexte sa v takýchto prípadoch nehovorí vôbec.

Ale nejde len o zločinnosť. Akákoľvek kritika neprispôsobivého správania Rómov sa automaticky vykladá ako rasizmus, hoci kritizujícímu nevadia Rómovia kvôli rase, ale preto, ako sa správajú a čo robia. Podobne kritika politiky Izraela je interpretovaná ako antisemitizmus, hoci sa o žiadny antisemitizmus nejedná.

Naopak vlastenectvo býva automaticky asociované s nacizmom a fašizmom. V súčasnej politicky korektnej atmosfére má teda už samotný pojem "vlastenectvo" negatívny a pejoratívny nádych, hoci ešte pred dvadsiatimi, tridsiatimi alebo viac rokmi sa jednalo o jednu z najviac oceňovaných ľudských kvalít.

Je verejným tajomstvom, že ázijskí prisťahovalci a najmä prisťahovalci z islamských krajín majú veľký podiel na násilnej kriminalite v západnej Európe, vrátane znásilňovania európskych žien. Je ale politicky nekorektné na to upozorňovať a podobné snahy na to upozorniť sa okamžite označujú ako rasizmus.

Ďalším objektom pozornosti politicky korektných aktivistov a médií je rodina. Otec rodiny (ak sa jedná o belocha, samozrejme) je nezriedka vo filmoch vykreslovaný ako potenciálny násilník a pedofil, týrajúci a zneužívajúci svoje deti aj svoju ženu. V lepšom prípade ako nezodpovedný a voči svojej rodine a svojim deťom ľahostajný jedinec, ktorý rodinu medza mihnutia oka opustí kvôli mladej milenke. Rodičia sa už ani nemôžu so svojimi deťmi maznať (a poskytovať im tak potrebný pocit lásky a bezpečia) bez toho, aby sa vystavovali riziku obvinenia z pedofílie. A v prípade, že ich dieťa neznesiteľne hnevá, ho nemôžu ani usmerniť buchnutím cez zadoček, aby sa nevystavovali riziku odobratie dieťaťa z dôvodu "týrania" a jeho následného umiestnenia do ústavnej starostlivosti.

V západnej Európe, najmä vo Veľkej Británii, sa úrady úzkostlivo snažia nedráždiť moslimských imigrantov a maximálne vychádzať v ústrety ich požiadavkám. Bývalý labouristický starosta Londýna Ken Livingstone ( prezývka Červený Ken) zakázal v Londýne verejné slávenie Vianoc, aby sa moslimovia neurazili. Pojem Vianoce bol nahradený politicko-korektným pojmom "zimné sviatky." Fakt, že podobný prístup uráža kresťanov, nechal tohto moderného, ​​ľavicovo - liberálneho politika úplne v kľude.

Stal sa aj prípad, že policajná hliadka zastavila auto s viditeľne umiestnenou anglickou vlajkou (bielu s červeným krížom Sv.Juraja) a nariadila vodičovi túto vlajku odstrániť, aby nedráždil moslimov. Angličan, ktorý si do okna vyvesil plagát kritizujúci moslimov bol promptne odsúdený, podobne ako iný jeho krajan, ktorý pred mešitou vykrikoval, že moslimovia môžu odísť preč, ak sa im v Anglicku nepáči.

Naproti tomu moslimovia organizujú v britských mestách demonštrácie, kde na svojich transparentoch otvorene vyhrážajú Európe heslami ako: "Sloboda nech ide do riti" (Freedom go to hell), Islam bude vládnuť (Islam will dominate), Zotnite hlavu všetkým, kto urážajú islam ( Behead those who insult islam), Evropa, zaplatíš (Europe, you will pay) apod. Skandujú heslá ako "Bin Ládin už ide" (Bin Ladin on his way) apod Toto je ale z hľadiska britských úradov zrejme úplne v poriadku, úplne legitímnym prejavom a vyjadrením názoru.

Ďalším poľom, na ktorom fenomén politickej korektnosti vyčíňa, je ekológia a najmä globálne otepľovanie. Spochybňovanie globálneho otepľovania a názoru, že globálne otepľovanie je spôsobené ľudskou činnosťou, sa stretáva v politicky korektných akademických a politických kruhoch s odporom a odmietnutím, od zdvihnutého obočia až po názor, že ľudia, ktorí spochybňujú ideológiu globálneho otepľovania sú duševne chorí a mali by byť liečení.

Niet divu, že čím ďalej tým viac ľudí pociťuje túto do očí bijúce nespravodlivosť ako krivdu a sú frustrovaní z toho, že ich vlastný domov im vlastne už nepatrí a že ich vlastné úrady a mocenské zložky, ktoré sú platené z daní týchto ľudí, neslúži na ich ochranu, ale na ochranu oných neprispôsobivých menšín a že sa obracajú k tým politikom a stranám, ktoré neváhajú o týchto javoch otvorene hovoriť a sú preto označované ako "kontroverzné," "radikálne," či priamo "extrémistické."

V tomto článku by som rád rozobral príčiny a mechanizmy toho, prečo Európa aj Amerika SAMI SEBE nasadzujú šibenicu a DOBROVOĽNE, bez akéhokoľvek vonkajšieho donútenia, páchajú pomalú samovraždu.

Klasický marxizmus versus kultúrny marxizmus (neomarxismus)

Klasická marxistická teória predpokladala, že proletárska revolúcia zvíťazí najprv vo vyspelých priemyselných krajinách ako sú Nemecko alebo Veľká Británia a až potom sa rozšíria na východ. Táto prognóza nevyšla a proletárska revolúcia zvíťazila v Rusku ako v prvej krajine na svete. Ďalšia chybná úvaha klasického marxizmu bola v prognóze, že v prípade vojny sa proletariát bude skôr identifikovať so svojimi proletárskym súdruhmi v iných krajinách, než aby podporil vládnucu vrstvu vo svojich vlastných krajinách. Aj táto prognóza absolútne zlyhala: po vypuknutí prvej svetovej vojny sa ukázalo, že nemeckí robotníci išli s nadšením do boja za Nemecko, anglickí za Anglicko, ruskí za Rusko apod Tento vývoj bol pre marxistov hlbokým sklamaním.

Sklamaním bol pre nich tiež vývoj v novo vzniknutom Sovietskom zväze. Nedošlo k vývoju, v aký mnohí marxistickí intelektuáli dúfali, naopak došlo k posilneniu úlohy štátu, sily a moci autorít, zvýšenému pracovnému úsiliu a k posilneniu ruského nacionalizmu pod rúškom marxizmu - leninizmu.

Filozofi neomarxismu, medzi nimi predovšetkým maďarský filozof Gyorgy Lukács (1885 - 1971) a Talian Antonio Gramsci (1891 - 1937) začali premýšľať, prečo to nefunguje, prečo sa červená revolúcia nedokáže rozšíriť na západ, prečo pracujúci ľudia v západnej Európe a USA nehodlajú revolučne nastoliť boľševizmus vo svojej krajine.

A došli k názoru, že hlavnou bariérou je západná kresťanská kultúra a tradičné hodnoty európskej civilizácie, najmä láska k bohu, rodine a vlasti. A tak sa zrodil "kultúrny marxizmus", ktorého cieľom je európsku kultúru a jej hodnoty rozbiť, aby ľavičiarstvo malo voľnú cestu k víťazstvu a prevzatiu moci. Za týmto účelom vypracovali stratégiu na dosiahnutie tohto cieľa. Túto stratégiu nazvali Dlhý pochod inštitúciami. Cieľom tohto dlhého pochodu bolo rozbiť tradičnú európsku kresťanskú spoločnosť a pozornosť sa zamerala najmä na tri základné piliere tejto spoločnosti: náboženstvo, vlasť a rodinu. Inštitúciami, ktorými mal byť Dlhý pochod vykonaný, boli školy všetkých stupňov, umenie, divadlo, film, rozhlas a ďalšie prostriedky masovej komunikácie.

Dlhý pochod inštitúciami

Po 1. svetovej vojne v roku 1918 vojne došlo k rozpadu rakúskej monarchie. Maďarsko bolo na strane porazených štátov, nastala tu chaotická politická situácia, chudoba, inflácia a navyše nespokojnosť obyvateľov kvôli sankciám.

 Toho využili boľševici, dostali sa k moci a 21. marca 1919 nastolili boľševický režim. Vodcom boľševikov bol Béla Kun. Režim zaviedol teror, znárodňovanie, ale zároveň aj sociálne reformy za účelom získania sympatií.

27. marca bola zakázaná náboženská výučba v školách, školstve bolo znárodnené a rovnako tak aj všetko ostatné. Radikálni agitátori z Budapešti šírili v krajine strach a propagandu, spoliehali sa na príchod Červenej armády z Ruska (ktorá nakoniec neprišla vďaka porážke na Ukrajine) a sľubovali rozšíriť boľševickú revolúciu až k francúzskym hraniciam. Znárodňovanie a zmätky poslali krajinu ku dnu, distribúcie potravín kolabovala. Počas toho obdobia výrazne vzrástol antisemitizmus.

Lukács sa v tejto boľševickej republike stal komisárom kultúry a ihneď zaviedol svoje myšlienky do praxe. Tento popredný marxistický mysliteľ a filozof osobne vydal rozkaz k poprave najmenej 8 ľudí. Jeho programom bol kultúrny terorizmus s cieľom šokovať a vykoreniť tradičnú kultúru a hodnoty maďarského národa.

 Súčasťou jeho programu bolo aj zavádzanie radikálnej sexuálnej výchovy do základných škôl, uľahčenie rozvodov a dostupnosť antikoncepcie. Deti sa v škole učili, aby odhodili tradičné morálne pravidlá svojich rodičov a predkov, aby ich odsúdili ako zastarané. Tiež boli zavedené zákony a opatrenia na ochranu menšín. To všetko malo vytvoriť kultúrno vykorenené prostredie vhodné pre šírenie boľševických ideálov.

 Našťastie, maďarská boľševická revolúcia bola po pár mesiacoch porazená a moc prevzali nacionalisti.

 Lukács opustil Maďarsko a v roku 1922 sa stal jedným zo zakladateľov Inštitútu pre sociálny výskum na univerzite vo Frankfurte, ktorý sa stal známym ako Frakfurtská škola - hlavná ideologická bašta dnešnej Novej ľavice. V tej dobe prišiel s konceptom "kultúrneho pesimizmu", ktorý spočíva v tom, že v spoločnosti musí byť vyvolaná beznádej a rozpory, aby ľudia prijali revolučné ideály neo-marxizmu a jeho novej "ľavičiarskej" kultúry.

Podľa Antonia Gramsciho musí marxizmus na západe ísť cestou "pasívnej revolúcie," tj postupnej infiltrácie a manipulácie spoločnosti, ktorá si bude na zmeny postupne zvykať a nie cestou násilnej červenej revolúcie, ktorá nemá na západe šancu na úspech.

Pre úspech tejto pasívnej revolúcia je potrebné vytvoriť novú triedu marxistických intelektuálov, ktorí budú jadrom tejto revolúcie.

 Gramsci ďalej použil termín "dlhý pochod inštitúciami", ktorý silne inšpiroval Nové ľavičiarstvo. Podľa neho musia títo noví marxistickí intelektuáli obsadzovať pozície v dôležitých inštitúciách - v školstve, v médiách, v kultúre, v politike, na úradoch - a zo svojich pozícií potom vykonávať demokratickou cestou, pomaly a postupne zmeny vedúce k nastoleniu ľavičiarskej spoločnosti a kultúry.

 Gramsci presadzoval v podstate delegitimizáciu a opustenie systému kultúrnych hodnôt tradičnej bielej spoločnosti. A pretože tieto kultúrne hodnoty zasahujú do všetkých sfér nášho života - do škôl, médií, umenia a ďalších inštitúcií, požadoval Gramsci reformu všetkých týchto sfér.

 Gramsci kládol dôraz na školstvo. Kritizoval, že talianske školstva vedie žiakov ku "konformite", k životu v súlade s tradíciami a národnou kultúrou. Kritizoval, že systém výučby je vyjadrením "kultúrnej klímy rozšírenej do talianskej spoločnosti starými tradíciami", čo podľa Gramsciho spôsobuje odtrhnutie školstva od reálneho života.

 Presadzoval teda nový model školstva priaznivý pre šírenie marxistickej kultúry. Presne taký nový model školstva existuje dnes, hlavne na západe, kde ľavičiari do školstva pretlačili výučbu multikultúrnej utópie, pocitov viny a pseudo-humanizmu, miesto výučby tradičných kultúrnych a vlasteneckých hodnôt. Prvky domácej kultúry a výučba tradičných národných hodnôt sú systematicky odstraňované, aby "nepobúrily" imigrantov a menšiny.

Gramsci presadzoval aj ovplyvňovanie jazyka. Keď niekto manipuluje jazyk a spôsob jeho užívania, potom môže do istej miery riadiť myslenie ľudí, tabuizovat určité témy a podobne. Aj to sa dnes deje. Do národných jazykov sú vplyvom ľavičiarov v médiách, filmovom priemysle a školstva importované nové slová a slovné spojenia, z iných slov sa stali tabu, sú šírené výrazy z jazykov menšín atď.

V Gramsciho modeli sú dôležité médiá. Musia byť využité k šíreniu "novej" ľavičiarskej kultúry a myšlienok.

 Aj umenie sa podľa neho musí zapojiť do boja za ľavičiarsku "novú kultúru". K tomu je potrebné, aby sa "noví umelci narodili pre potreby hnutia." Podľa Gramsciho ich revolučné nadšenie musí byť  podnietené z "hĺbky ich osobností, ktoré by predtým nenašli dostatočnú silu plne sa vyjadriť". V praxi teda neo-marxisti majú podnecovať marxistické revolučné ideály v skupinách morálne rozložených a neúspešných "umelcov", ktorí potom budú cez svoje umenie nadšene šíriť ľavičiarske ideály a "hodnoty", dekadenciu a rúcanie morálneho poriadku.

Aj táto vízia sa neskôr stopercentne naplnila, keď Nová ľavica našla svoje zázemie v umeleckých kruhoch a rôzni duševne labilní umelci z undergroundových subkultúr sa stali hovorcami mnohých ľavičiarskych skupín a frakcií.

Frankfurtská škola a kritická teória

V roku 1923 založili Lukács a členovia nemeckej komunistickej strany na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom Inštitút marxizmu, ktorý neskôr premenovali na Inštitút sociálneho výskumu. Ten sa čoskoro stal známym ako Frankfurtská škola.

V roku 1930 sa jeho riaditeľom stal marxista a obdivovateľ markíza de Sade Max Horkheimer. Aj Horkheimer dospel k záveru, že robotnícka trieda nesplnila očakávania do nej vložené a nestala sa avantgardou revolúcie. Západní robotníci netúžili po svetovej revolúcii - túžili po spoločenskom vzostupe do strednej triedy. Preto Frankfurtská škola začala za Horkheimerova vedenia prevádzať marxizmus do kultúrnych pojmov. Namiesto kapitalizmu sa pre nových marxistov stala úhlavným nepriateľom západná kultúra a západný systém hodnôt - tj najmä láska k rodine, vlasti a bohu. Pôvodní marxisti sa rozhodli pre násilnú revolúciu, noví marxisti sa rozhodli ísť podstatne dlhšou, ale spoľahlivejšou cestou postupného obsadzovania inštitúcií formujúcich verejnú morálku, mienku a systém hodnôt a tým postupne pretvárať západnú spoločnosť zvnútra. Jednu vec však mali starí aj noví marxisti spoločnú a tou bolo ich vlastné poňatie morálky. Čo prospieva revolúcii, je morálne, čo jej škodí, je zlé.

Približne v rovnakej dobe sa k Frankfurtskej škole pripojil hudobný kritik Theodor Adorno, psychológ Erich Fromm a sociológ Wilhelm Reich.

Nástup Adolfa Hitlera k moci v roku 1933 pre frankfurtskú školu predstavoval priame fyzické ohrozenie jej členov, preto sa táto škola s celým osadenstvom presťahovala do USA, kde začala pôsobiť pri Kolumbijskej univerzite. Jej členovia začali vyvíjať podvratnú činnosť proti kultúre krajiny, ktorá im poskytla útočisko. V tejto dobe sa k Frankfurtskej škole pripojil aj čerstvý absolvent Herbert Marcuse.

Ako zbraň pre svoj boj proti západnej spoločnosti vyvinula Frankfurtská škola tzv. kritickú teóriu. Podstatou kritickej teórie bola deštruktívna kritika všetkých hlavných prvkov západnej kultúry, najmä kresťanstva, kapitalizmu, vlastenectva, národného uvedomenia, kultúrno-národného sebavedomia a predovšetkým tradičnej rodiny.

Za použitia kritickej teórie kultúrni marxisti neustále opakujú, že Západ nesie vinu za zločiny genocídy proti každej civilizácii, s ktorou sa kedy stretol. Podľa tejto teórie sú západné spoločnosti najväčšími predstaviteľmi rasizmu, sexizmu, nativismu, homofóbie, xenofóbie, antisemitizmu, fašizmu a nacizmu.

Kritická teória razí tézu, že zločiny Západu vychádzajú priamo z jeho samotnej podstaty tak, ako bola táto podstata utváraná kresťanstvom.

Kritická teória v konečnom dôsledku vyvoláva kultúrny pesimizmus, pocity odcudzenia, vykorenenosti, beznádeje a zúfalstva, takže zmanipulovaní ľudia, hoci žijú v blahobyte, začínajú na svoju vlastnú spoločnosť pozerať ako na utláčajúcu a nehodnú lojality a lásky. A práve aj ten blahobyt sa stáva predmetom ich odporu, pretože nositelia kritickej teórie premyslene vyvolávajú v ľuďoch pocity viny a hanby vzhľadom k tomu, že zďaleka nie každý na Zemi môže v takom blahobyte žiť.

Druhá svetová vojna a holokaust znamenali pre frankfurtskú školu a kritickú teóriu mohutný impulz. Frankfurtská škola promptne označila za vinníkov vojny a holokaustu nie nacizmus alebo nacistické Nemecko, ale celú západnú civilizáciu en bloc. Každý príslušník západnej kresťanskej civilizácie, bez ohľadu na to, či je príslušníkom národa, ktorý bojoval po boku nacistického Nemecka či proti nemu, mal od tejto chvíle niesť dedičnú a nikdy neodčiniteľnú stigmu viny za tieto udalosti.

V roku 1950 vyšla biblia Frankfurtskej školy Autoritárska osobnosť. V tejto takmer tisícistránkovej knihe sa presadzuje myšlienka, že ak je rodina kresťanská a súdržná, stáva sa podhubím rasizmu a fašizmu. Mať dobrý vzťah k vlasti rodine alebo vlasti sa považuje v tejto knihe za psychiatrickú úchylku, zatiaľ čo vzbura a odcudzenie od rodiny sú prejavom zdravého a nezávislého myslenia. Dochádza tu k významnému kvalitatívnemu posunu - to, čo predchádzajúci kritici západnej spoločnosti považovali za iba konzervatívny a staromódny, bolo v tomto diele vyhlásené za fašisticky orientovanej a psychiatrickú deformácii. Adorno a Frankfurtská škola tak prešli od púhej kritiky západnej strednej triedy k jej priamej kriminalizácii. (Poznámka prekladateľa - považujem uvedený popis Autoritárskej osobnosti za zjednodušujúci. Výskum sa robil kvôli hľadaniu súvislostí medzi osobnosťou a politickými postojmi a neskôr aj zdrojov fašistických tendencií na základe dotazníkov a prieskumov. Ovšem samotná metodika a interpretácia je podľa mňa chybná. Vzhľadom na ľavicové korene Adorna bol výskum cielený na to, aby sa preukázali fašizujúce tendencie strednej triedy. Ovšem ako ukázal H.J.Eysenck v 50-tych rokov, u ľavičiarov nachádzame silnejšie znaky autoritárstva)

Frankfurtská škola bola vo svojom dlhom pochode inštitúciami úspešná. Jej dlhodobé pôsobenie na americkú spoločnosť začalo niesť ovocie začiatkom 60. Rokov, kedy na americké univerzity začala vstupovať prvá povojnová generácia. V polovici 60. rokov boli konzervatívci a autoritatívne postavy, ktoré kritizovali revolúciu a zastávali sa tradičného usporiadania spoločnosti, bežne označovaní ako fašisti, rozsvievači nenávisti alebo psychicky chorí. Zmysel tejto stratégie spočíval v tom, že takto očíslovaný človek sa týmto označením dostal automaticky do defenzívy a musel začať brániť svoju osobnú integritu, namiesto toho, aby sa mohol sústrediť na prejavovanie svojich názorov. Označením niekoho ako chorého naznačujeme, že tento človek potrebuje terapiu a ako je známe v prípade psychických porúch, táto terapia nemusí byť vždy len dobrovoľná.

Nový proletariát

V päťdesiatych rokoch chýbala Frankfurtskej škole osobnosť, ktorá by popularizovala a uviedla do praxe jej ideológiu. To sa zmenilo s príchodom Herberta Marcuse, bývalého dôstojníka OSS a profesora na Brandeis University, ktorý nechcel byť len obyčajným teoretikom, ale túžil toto učenie uviesť do praxe. Marcuse poskytol odpoveď na Horkheimerovu otázku: kto zohrá úlohu proletariátu v nadchádzajúcej kultúrnej revolúcii?

Marcuse našiel odpoveď: novým proletariátom bola radikálna mládež búriaca sa proti životnému štýlu a konvenciám svojich rodičov, feministky, černošskí bojovníci, homosexuáli, odcudzení, asociálovia, revolucionári tretieho sveta, predstavitelia rôznych obskúrnych náboženských siekt, jednoducho všetci, ktorí mali pocit, že im západná spoločnosť ubližuje a že sú jej prenasledovanými obeťami.

V minulosti rozvracali spoločnosti slova a knihy, Marcuse bol presvedčený, že drogy a sex sú lepšie zbrane. V diele Eros and Civilization (Eros a civilizácia) naliehal Marcuse na univerzálne prijatie princípu slasti. A ako milióny členov generácie "baby boom" vstupovali na univerzity, stretli sa s učením Frankfurtské školy spopularizovanej Herbertom Marcusem. Čítali sa jeho knihy, stal sa kultovou postavou. Študenti niesli pri parížskych demonštráciách v roku 1968 transparenty s nápisom: "Marx, Mao a Marcuse."

Známe heslo hippies "Milujte sa, nebojujte," bolo Marcuseovým vynálezom. Zaviedol aj pojem "represívnej tolerancie." Podľa princípu represívnej tolerancie mal byť tolerovaný akýkoľvek názor s jedinou výnimkou - názoru konzervatívno-kresťanského. Tak bol položený základ povestného "dvojakého metra," ktorý dodnes frustruje mnoho ľudí napríklad v otázke prístupu k rómskej kriminalite a zneužívania sociálnych dávok. Tento dvojaký meter sa tiež uplatňuje napríklad v tvrdom potláčaní otvoreného vyznávanie kresťanstva (napríklad už spomínaný zákaz verejného slávenia Vianoc vo Veľkej Británii) a ničím nerušeného propagovania islamského radikalizmu, resp. požiadaviek zaviesť prvky šarie (islamského práva) do britského práva apod.

Dvojaký meter, ktorý pravicu frustruje a ktorý dovoľuje, aby konzervatívci boli stavaní na pranier za hriechy, ktoré sa ľavičiarom odpúšťajú, je praktickou aplikáciou Marcuseova pojmu "represívnej tolerancie."

Základné tézy a hodnoty Frankfurtskej školy

Základné tézy a hodnoty Frankfurtskej školy možno zhrnúť do týchto niekoľkých bodov:

  • Neexistuje žiadna pravda, len súperiace programy.
    .
  • Všetky nároky na morálnu nadradenosť západnej civilizácie nad ostatnými sú zrušené západnou históriou rasizmu, kolonializmu a svetovými vojnami.
    .
  • Neexistujú žiadne objektívne štandardy, podľa ktorých by bolo možné určiť, že nejaká kultúra je lepšia, než iná. Každý, kto niečo také tvrdí, je utláčateľ a rasista.
    .
  • Prosperita Západu bola vybudovaná na bezohľadnom vykorisťovaní tretích krajín. Obyvatelia Západu si teda zaslúžia chudobu a utrpenie.
    .
  • Zločin je chybou spoločnosti, nie zločinca. Úbohí zločinci majú právo na to, čo chcú. Podriadiť sa kriminálnikom je mravnejšie, než im odporovať.
    .
  • Chudobní a zločinci sú obete. A len obete sú mravné. Preto sú chudobní a zločinci mravní. Bohatí ľudia nie, tí sa môžu len pokúsiť si kúpiť trochu mravnosti tým, že sa identifikujú s chudobnými a so zločincami.
    .
  • Mravný človek nemôže nikdy akceptovať fyzickú silu ako metódu obrany. Je vždy lepšie byť obeťou, než bojovať, čo i len v sebaobrane. "Utláčaným" je ale násilie povolené vždy, lebo oni len reagujú na zlo utláčateľov.
    .
  • Ak sú obyvatelia Západu vystavení teroru, jedinou ich morálnou odpoveďou je ospravedlniť sa za hriechy minulosti, pochopiť teroristov a ich motívy, ponúknuť ďalekosiahle ústupky apod.
    .
  • A vždy platí: Len biely človek môže byť rasista a správať sa rasisticky, ak sa chová rasisticky nebiely človek, vždy je to len spravodlivá reakcia na rasizmus bieleho človeka.

Myslitelia Frankfurtskej školy teda podporovali v západnom obyvateľstvu životné pocity vykorenenosti, beznádeje, odcudzenia, depresie, neistoty, precitlivenosti, neustále premietanie o vine, utápanie sa v pocitoch hanby, spytovanie svedomia a podobne. Západný človek mal byť zmietaný neustálymi psychickými problémami, trpieť nespavosťou, navštevovať jedného psychológa a psychiatra za druhým, podrobovať sa ďalším a ďalším psychoanalýzám a terapiám a konzumovať veľké množstvo psychofarmák. K tejto kampani výdatne prispel aj Sigmund Freud so svojou psychoanalýzou a teóriou, že za všetkými problémami moderného človeka je rodinnou výchovou potláčaná sexualita.

Naproti tomu sa u ľudí nezápadného pôvodu posilňovalo sebavedomie, asertivita, jasné formulovanie a vyslovovania požiadaviek, jednoduchá a priamočiara rozhodnosť. Ak sa takto prejavil západný človek, bol hneď označený za rasistu a fašistu alebo v lepšom prípade za necitlivého a primitívneho človeka.

Politická korektnosť ako výsledok spoločenských zmien

Vyššie uvedená ideológia a jej stratégie uvedenia do praxe spôsobili, že pôvodná tradičná kultúra stratila na Západe svoje mocenské pozície s tým, ako zradikalizovaná revolučná mládež dospela do veku, v ktorom sa ľudia ujímajú mocenských pozícií v spoločnosti. Ako príklad si môžeme uviesť rozdiel medzi konzervatívnou britskou premiérkou Magaret Thatcher narodenou v roku 1925 a vychovanou podľa tradičných britských hodnôt a dnešným tiež konzervatívnym britským premiérom Davidom Cameronom, narodeným v roku 1966 a vychovaným už plne v duchu filozofie politickej korektnosti. David Cameron, údajný konzervatívec, sa vo svojej práci orientuje najmä na ochranu životného prostredia alebo boj s chudobou v krajinách tretieho sveta. Neviem si predstaviť, že by tento človek zavelil ísť do sediel tak, ako to urobil Winston Churchill v roku 1940 alebo ako to robila Margaret Thatcherová počas svojho pôsobenia vo funkcii premiérky v období vrcholiacej studenej vojny (či konfliktu na Falklandách - poznámka prekladateľa).

Po mocenskom etablovaní sa, toto nové učenie sa stalo politickým príkazom - príkazom politickej korektnosti. Z vysokých škôl a médií sa politická korektnosť rozšírila do doteraz nezasiahnutých mocenských orgánov štátnej správy - do polície, armády, súdnictva. Sú kladené požiadavky na zastúpenie žien, homosexuálov a národnostných menšín v týchto zložkách, presadzuje sa výchova k citlivosti. Vzdor a odpor voči tomuto novému smeru (napríklad odpor proti tzv affirmatice action) sa interpretuje ako prejav nenávisti a môže svojho nositeľa priviesť do značných existenčných, alebo aj právnych problémov.

Týmto sme sa dostali až do súčasnosti, k súčasnému neutešenému obrazu západnej civilizácie.

Príčiny úspechu Frankfurtskej školy

Príčiny úspechu Frankfurtskej školy sú už čiastočne rozobrané v predchádzajúcich odsekoch. Frankfurtská škola zvolila správnu stratégiu uvedenie do praxe a správnu cieľovú skupinu "nového proletariátu." Toto by však nemohlo fungovať s takým úspechom, keby tu ešte nebol ďalší faktor, ktorým je paradoxne kresťanská kultúra.

Hoci myslitelia Frankfurtskej školy odmietali kresťanstvo a kresťanskú spoločnosť, majstrovsky využili základný princíp kresťanskej výchovy, ktorým je vyvolávanie pocitov viny a hanby. Od útleho detstva sa v deťoch tieto emócie vyvolávajú a usmerňuje sa tak ich správanie a myslenie. Účelom je, aby sa normy spoločnosti stali vnútorným príkazom každého jedinca a aby taký jedinec nemusel byť k ich dodržiavaniu donucovaný použitím externej moci. Ďalším bežným princípom kresťanskej výchovy, ktorý neomarxisti využili, je požiadavka, aby za každý medziľudský konflikt alebo nedorozumenie dotyčný jedinec hľadal vinu najskôr sám u seba. Neomarxisti využili takých javov a udalostí v histórii západnej civilizácie, ako boli koloniálne výboje, dve svetové vojny a holokaust v spojení s vyššie spomenutými princípmi kresťanskej výchovy, aby do citlivejších jedincov (ktorými sú prakticky všetci mladí ľudia) zasiali pochybnosti či priamo nenávisť k vlastnej rodine a národu. Túto úlohu mali ďalej uľahčenú tým, že sa im podarilo podľa ich pôvodného plánu postupne obsadiť kultúrne a vzdelávacie inštitúcie od materských až po vysoké školy a tiež veľkú časť masových médií, tlače, rozhlasu, televízie a umenia.

Posledným faktorom, ktorý významne prispel k úspechu Frankfurtskej školy, bola vojna vo Vietname. Vojna vždy znamená útrapy, bolesť, prelievanie krvi a možnú smrť. Generácia Woodstocku sa tomu všetkému chcela vyhnúť a Marcuseove učenie ponúkalo skvelú príležitosť, ako urobiť z núdze cnosť a ako dať svojej neochote ísť do vojny morálne ospravedlnenie.

Záver

Politická korektnosť dnes ovláda a doslova rozožiera celú západnú civilizáciu a predznamenáva jej pád, pretože pod jej diktatúrou nie je západná civilizácia ochotná sa brániť akémukoľvek vonkajšiemu ohrozeniu. Ak chceme našu civilizáciu, našu kultúru a náš spôsob života zachrániť, musíme najprv pochopiť mechanizmy, ktoré západná spoločnosť ovládajú a ochromujú a potom sa začať snažiť tieto mechanizmy postupne meniť. Mnoho ľudí je súčasnou situáciou ťažko frustrovaných (môžeme to pozorovať napríklad na internetových diskusiách), ale len málokto rozumie podstate toho, čo sa okolo nás deje. Ak chceme túto neutešenú situáciu zmeniť, musíme najprv týmto mechanizmom porozumieť. Len tak budeme môcť zvoliť vhodnú stratégiu na ich prekonanie.

Originál :
Blog Václava Janouška - http://janousek.vaclav.sweb.cz/politkorektnost.htm

Výbornú knihu na túto tému si môžete stiahnuť
 http://www.edisk.cz/stahnout-soubor/44136/Browne_Anthony-Uprk_rozumu.zip_1.14MB.html

Zdroj :
http://cs.wikipedia.org/wiki/Gy%C3%B6rgy_Luk%C3%A1cs
http://en.wikipedia.org/wiki/Gramsci
http://en.wikipedia.org/wiki/Frankfurt_School
http://en.wikipedia.org/wiki/Herbert_Marcuse