Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

utorok 23. júla 2013

Sloboda slova na SME


Redakcia SME sa chváli titulom najväčší seriózny portál na Slovensku, investuje do kreatívnych riešení veľké peniaze a neustále prináša niečo nové. Pripravujú pre čitateľov nové služby, ktoré zabezpečujú rôznorodosť portálu, dávajú priestor pre názory čitateľov v diskusiách a blogoch, čím vytvárajú  novú kvalitu obsahu a generujú vysoké čísla čítanosti.

Sú to pozitívne veci, keby nebolo dvoch zásadných ale
  1. Redakcie SME fabuluje, občas zavádza a manipuluje. Možno nie schválne, ale výsledok je taký aký je - nedôveryhodný
  2. Redakcia SME má skutočne zvláštny názor na riešenie celospoločenských problémov. Ako povedal bývalý šéfredaktor SME Milan Šimečka:  "Z novín na mňa dýcha, že nehľadáte pravdu, ale ju viete. Novinárskou povinnosťou je hľadať pravdu, nech je aj prekvapujúca a nepríjemná. Mám pocit, že SME pravdu pozná a písaním ju len potvrdzuje. Druhým kritickým postrehom je, že noviny nevypovedajú dostatočne o krajine. Ako keby písali pre politikov a nie pre čitateľov."
    Bohužiaľ táto pravda sa neustále potvrduje. Duch hľadania pravdy je skrčený v kúte redakcie a vládne ovzdušie elitarizmu, nedávajúce priestor na otázky a hľadanie odpovedí v diskusii. Tento postoj sa neukazuje len pri redakčných článkoch ale aj pri profilácii blogerov, ktorých redakcia preferuje. Politické a nonkonformné články nie sú príliš žiadúce, preferuje sa nezávadná bezfarebná debata a blogovanie o impresiách. V prípade nesúhlasu s názorom na citlivú tému redakcia SME okamžite pristupuje k radikálnym krokom typu vymazanie celého konta, aby po neželaných myšlienkach neostala ani stopa.
    Výsledkom je preferencia šedej bezpečnej zóny, kde diskusie a blogy sa držia len redakciou presadzovaných názorov a kde je vzruch nových nápadov a volanie po riešeniach skutočne nevhodné.
    Možno si poviete, že ako súkromný poskytovateľ služby majú právo usmerňovať názorovú pestrosť pre nich želaným smerom. Dalo by sa o tom (podľa mňa úspešne) polemizovať vzhľadom na ich výraznú informačnú prevahu na slovenskom trhu, čím sa začínajú približovať tomu, čo by sa dalo nazvať verejno-právny informačný priestor. Obmedzovanie názorov by sa potom dalo nazvať obmedzovaním Ústavou zaručenej slobody slova. Zvlášť keď sa v pravidlách blogovania redakcia zrieka zodpovednosti za zverejňované názory "Bloger nesie plnú zodpovednosť za to, že obsah jeho blogu nebude v rozpore so zákonmi Slovenskej republiky. V prípade zistenia takéhoto rozporu môže prevádzkovateľ text odstrániť."

Fabulácie SME

K prvému bodu by som rád dodal moje štyri posledné komentáre k udalostiam v zahraničí. Jednak je to skresľovanie situácie v Sýrii, tzv. "informovanie" s rasistickým podtextom o prípade Martin v USA, agitačný článok ako vystrihnutý z čias komunistických o krásach imigrácie a naposledy článok spochybňujúci postoje redakcie SME. V prvých dvoch ide evidentne o závažné pochybenie pri objektívnom informovaní verejnosti. Mimochodom podľa Kódexu blogera SME, ak by som vydal takto neobjektívny článok o kauze Martinovi, musela by ma redakcia odstrániť. Citujem: "Bloger nesmie zverejňovať informácie nepravdivé, polopravdivé, neúplné alebo také, ktorých pravdivosť si nemohol dostatočne overiť, najmä pokiaľ by mohli poškodiť iné osoby alebo skupiny osôb. V prípade konfliktných tém musí bloger poskytnúť primeraný priestor všetkým stranám a ich argumentom. V prípade porušenia tejto povinnosti si prevádzkovateľ vyhradzuje právo na odstránenie textu." V treťom prípade ide o bohapustú agitku, ktorá nikdy nemala uzrieť čerň rotačky, v štvrtom zas o veľmi nepríjemné reminiscencie na doby dávno minulé, ale stále živé.

Sloboda slova na SME

Včera vymazali všetky blogy Ivana Novoroľníka, ktorý kritizoval a polemizoval s názorom redaktora SME. Ako človek z prostredia súdnictva jasne vidí negatívne javy bez pozlátka falošného intelektuálskeho humanizmu a nebojí sa ich precízne a musím povedať, aj veľmi čitateľne, pomenovať. Jedným z tých javov je aj spoliehanie sa na autoritu štátu pri zodpovednosti za vlastné bezpečie a posudzovanie čo je a čo nie je oprávnený útok. Labutiu pieseň Ivana Novoroľníka si môžete prečítať na internete. Uznávam, že k porušeniu kódexu blogera došlo, len som si nie istý, či je nutné (podľa mňa) užitočného a dobre píšúceho blogera okamžite, naveky a definitívne zrušiť. Ani v trestnom práve za krádež auta, či iný trestný čin neodsudzujeme na smrť (v prípade Slovenska na doživotie)...

Ďalším zaujímavým blogerom, ktorému redakcia zakázala dostať sa na titulné stránky blogov, bol Boris Kačáni, s odôvodnením - Váš slovník nezodpovedá úrovni redakcie... Bolo jedno, že ide o človeka s čítanosťou desiatok tisíc čitateľov. Mimochodom zákaz zverejňovania na titulných stránkach som dostal aj ja za porušenie kódexu a s nulovou perspektívou obnovenia prístupu. Tiež si nekladiem servítky pred ústa pri kritike spoločenských nešvárov, ktoré nezapadajú do správnej škatuľky multikultúrneho brainwashingu...

Poznámka : bolo mi povedané, že doména jurajpolacek.blogspot.sk má zákaz umiestňovania článkov do Výberu SME. Po pokuse vložiť ľubovoľný článok dostanete nasledovnú hlášku
neplatný URL:
(http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/alawiti-v-syrii-bojuju-o-hole-prezitie.html)
pokúste sa znova

Nakoniec uvádzam prípad Jozefa Kariku. Jeho komentár s láskavým povolením zverejňujem v plnom znení. Pre ilustráciu upozorňujem na oslavný článok o Jozefovi na SME, čím by som sa rád pripojil k jeho vyjadreniu. Aj podľa mňa blog neslúži ako oslava nejakých rasistických  či nenávistných tendencií, ale je prostriedkom na pomenovanie negatívnych javov v spoločnosti a  vyvolanie diskusie k nim. O tom je jeho posledný blog a takto chápem aj moje vlastné články.

Kritikou SME nesledujem dehonestácie práce redaktorov. Mnohých z nich si vážim, sami vedia ktorí. Portál a noviny SME sú výkladom serióznej žurnalistiky na Slovensku a je škoda, keď prešľapy na ktoré upozorňujem sa budú diať naďalej a budú znižovať dôveryhodnosť denníka.

Skutočne by som bol rád keby sa redakcia vrátila na cestu serióznej, v rámci možností objektívnej, žurnalistiky - pre dobro nás všetkých. 



Komentár Jozefa Karika k banu a zmazaniu blogu na SME.sk za nižšie uvedený článok:

Zmazanie môjho blogu na sme.sk (bez predchádzajúceho upozornenia alebo aspoň dodatočného vysvetlenia) za publikovanie článku mi prišlo dosť detinské. Najmä vzhľadom k tomu, že som tam svoj blog viedol bez akéhokoľvek problému viac ako rok a v prípade upozornenia by som bol ochotný akceptovať pripomienky prevádzkovateľa a článok stiahnuť. Asi tretinu môjho blogu tvorili články s antifašistickou tematikou. Za jeden z nich (o antifašistickej reportáži, za ktorú som okrem iného získal Cenu literárneho fondu) som bol odmenený ako za jeden z „Článkov mesiaca“. So SME som nepriamo spolupracoval aj ako finalista literárnej súťaže Cena Fantázie 2008, taktiež s poviedkou s antifašistickým motívom (doteraz je zverejnená v sekcii kultúra na sme.sk). Za týchto okolností by som čakal aspoň slušné zdôvodnenie takého radikálneho kroku, akým je zmazanie blogu. Nedočkal som sa ho ani na výzvu, dodnes neviem, prečo došlo k použitiu najtvrdšieho z piatich opatrení, aké sa v prípade problematických článkov používajú.

Bohužiaľ (a je to vážne bohužiaľ), musím skonštatovať, že chlapci zo Slovenskej pospolitosti boli po tom, ako som im odmietol dať povolenie na zverejnenie svojho článku o slovanských zvykoch na ich webe (a pridal k tomu nelichotivý názor na činnosť ich organizácie), menej arogantní a slušnejší, než admin blogu zo sme.sk.

V zásade sa nič hrozné nedeje – urazené reakcie, rozhorčené vyplakávanie a ďalšie prejavy ješitného ega si odložím na príhodnejšie chvíle. Keď ma už má v prudkej neobľúbenosti Slovenská pospolitosť a miestni neoľudáci, prečo by ma ako neprijateľného nemala vylúčiť aj druhá strana? Je to logické, veď mám svoj názor, čo strany (akékoľvek strany), veľmi nemusia.

Prejdime k vecnej podstate veci. Na SME.sk ma dali na čiernu listinu za to, že som napísal, že k Rómom treba pristupovať ako k normálnym občanom. Teda umožňovať nielen napĺňanie ich práv, ale primerane tomu od nich vyžadovať aj vykonávanie povinností. Ak k tomu nedochádza, treba pristúpiť ku sankciám a reštrikčným opatreniam rovnako tvrdo, ako v prípade ostatných občanov.

Tvrdiť, že tomu u nás tak je, zakrývať si oči pred alarmujúcou skutočnosťou (napríklad mazaním blogov, kde sa o tom píše), je absurdným popieraním spoločenskej reality a zákonite to nepovedie k ničomu dobrému.

Ľudia, ktorí sa oddávajú pseudohumanistickému blúzneniu namiesto toho, aby vnímali sociálnu a ekonomickú realitu, sú nebezpeční. Bývajú kľúčnikmi tých najväčších krvipreliatí. Je to ten typ ľudí, ktorí v 30-tych rokoch nenávistne vykrikoval na Churchilla, aby nechal na pokoji toho dobrého Hitlera, ktorému ide o mier a trochu toho životného priestoru. „Buďme chápaví k potrebám Nemcov, nebuďme krvilačné beštie ako Churchill,“ zaznievalo v čase, kedy sa načúvaním zdravému rozumu dalo predísť 60 miliónom obetí na životoch a nevyčísliteľným hmotným i morálnym stratám.

Namiesto toho sa načúvalo politickým pseudohumanistom obávajúcim sa ísť do konfliktu, ktorých velebili za to, že obetovali Československo v záujme mieru. Keby mali Slováci aspoň nejakú historickú pamäť, tak by vedeli, že už majú veľmi reálnu skúsenosť s tým, čo sa stane, keď sa agresorovi (skrývajúcemu sa za sladké reči o jeho životných potrebách a vzájomnom porozumení) podá prst. My sme boli ten prst. A rovnaký prst sme aj teraz vo vzťahu k rómskej menšine.

Tá nie je agresorom Hitlerovho typu, ale je u nás v súčasnosti spoločenskou hybris, ku ktorej treba zaujať jasné, spravodlivé, ale zároveň tvrdé, nekompromisné stanovisko. (Tak ako štát zaujíma nekompromisné stanoviská k bielym občanom. Ak vlastnou vinou prídem napríklad o byt, tak štát od istého bodu prestane zaujímať, či skončím ako bezdomovec a umriem na dlažbe. Určite mi neposkytne nový byt zadarmo, ako to bežne robí v ich prípade.)

Článok som napísal v záujme predídenia výbuchu a beštialít, aké sme tu nemali za posledných 65 rokov. Nebuďme ukolísaní klamlivým pocitom, že u nás k tomu nemôže dôjsť. V dejinách k tomu dochádzalo pravidelne a to aj v oveľa kultivovanejších spoločnostiach, než je tá naša.

Treba sa poučiť z vývinu v Čechách a v Maďarsku a podniknúť príslušné kroky, kým je ešte čas. Naozaj treba čakať na prvú krv? Radikalizáciu situácie nevidí len hlupák alebo človek žijúci vo virtuálnej realite svojho malého sveta. Zlá ekonomická situácia, nedostatok financií v sociálnej poisťovni, nepriaznivý demografický vývoj – to sú len niektoré z faktorov, ktoré sa zákonite budú podieľať na ďalšej eskalácii.

Naša spoločnosť je zvláštna. Na jednej strane nás poburuje, ak Slota vynadá policajtke. Na druhej strane sa tvárime, že sa nič nedeje, ak dvestočlenný dav Rómov fyzicky zaútočí na policajnú hliadku.
Nechápem, čo niekoho vedie k pomýlenej viere, že aj celé desaťročia prehliadané spoločenské problémy sa dajú riešiť mäkkými a stopercentne demokratickými spôsobmi. Je to ako prehliadať niekoľko rokov rastúci nádor a potom očakávať, že ho vyliečite neagresívnou bylinkovou liečbou.

V realite to tak nefunguje. V realite za ignorovanie alebo prehliadanie narastajúceho problému platíte daň. V tomto štádiu sa už nebavíme o tom, či takúto daň (na demokracii) v prípade riešenia rómskej otázky zaplatíme alebo nie. Samozrejme, že áno. Teraz už ide len o to, koľko to bude a kedy. V článku som navrhoval riešenia, ktoré by umožnili splatiť ju s relatívne malými obmedzeniami demokracie. Ak sa takéto opatrenia v najbližšej dobe neprijmú, budú sa musieť prijať v budúcnosti, avšak zásah do demokracie bude podstatne silnejší a markantnejší (naviac sprevádzaný stratami na životoch a majetku).

Výsledkom ďalšieho zakrývania si očí a podliehaniu ilúziám budú výbuchy živelného násilia a čoraz častejší výskyt zón, v ktorých nebude platiť spoločenská zmluva, ale prirodzený stav tak, ako ho popísal Hobbes (tj. človek tam bude človeku vlkom a jeho život bude biedny, surový a krátky).

Ako som postupne zistil, na Slovensku je problém publikovať tento článok na väčšine publicistických serverov. Niekto mi napísal, že je nepublikovateľný preto, že z neho cítiť naštvanosť. Iste, som naštvaný, každá veľká spoločenská nespravodlivosť ma zvykne naštvať, prečo by práve táto nemohla?

Takže záverom – aj keď niektoré myšlienky článku možno boli pomerne radikálne (mne pripadajú len realistické), od sme.sk som podobné jednanie nečakal. Ale čo už, človek sa učí, nabudúce budem vzorne a podľa šablóny nadávať na Fica, Slotu, policajtov, ľavicu, stav slovenských ciest, samosprávu, cirkev, komunistov, neonacistov, Markízu, ČSSD, Železnice Slovenskej Republiky… Také tie bežné, nevinné a nekonfliktné blogové témy. Fakty o Rómoch si preventívne odpustím, aby som neporušil kódex slušnosti. Životný štýl Rómov budem naďalej len financovať zo svojich daní a odvodov a nebudem už taký drzý, aby som sa k nemu aj vyjadroval. Asi by som naozaj nemal byť precitlivený. Zatiaľ sa mi za to odvďačujú len lúpežnými nájazdmi na našu záhradu, demontážou všetkých kokových súčastí v našej obytnej štvrti a deštrukciou všetkého ostatného v okolí. Na život mi predbežne nesiahajú. Keď to vezmeme v širších, resp. v najširších súvislostiach, sú to v podstate slušní občania.

Jozef Karika

3.1 mega pixels digital video camera Prečo na Slovensku vypukne občianska vojna

Začnime optimisticky – možno pôjde len o masové krvipreliatie. Horizont udalostí – teda bod možného návratu, sme už dávno prekročili, vývoj udalostí smeruje samospádom k svojmu finále, tj. k spoločenského výbuchu. Najprv stručný politologický exkurz na pochopenie toho, prečo veci dospeli až do tohto štádia. To, že väčšina politických problémov Slovenska je banálna oproti problému s rómskou menšinou si všimli už asi všetci, samozrejme s výnimkou politikov.
Politik sa už z podstaty svojho „povolania“ nikdy nebude vážne zaoberať skutočnými a vážnymi problémami; jeho politická existencia je založená na vytváraní tzv. politických problémov zo záležitostí, ktoré predtým aj potom, ako sa im politik venuje, fungujú spravidla bezproblémovo.

Existujú problémy a politické problémy. Každý, komu ide úprimne o  riešenie problému, by sa mu mal prestať venovať, akonáhle je problém vo fáze politického problému, tj. v dočasnej pozornosti politikov – vtedy je neriešiteľný. Treba počkať, kým záujem politikov o problém opadne a vznikne tak opäť šanca na jeho riešenie.

Politik nikdy problémy nerieši – zo svojej podstaty ich len vytvára, čím potvrdzuje svoju spoločenskú opodstatnenosť. Politika by sa ďaleko nedostala, keby sa ukázalo, že problém v akejkoľvek sfére riešia vždy odborníci danej sféry, nie politici. (Prieniky týchto dvoch skupín sú vzácnou výnimkou, pričom však politik-odborník, ak chce zostať politikom, sa musí vždy skôr či neskôr prestať správať ako odborník.)

Jedinou možnosťou prežitia politikov v spoločnosti je verbálne a programové vytváranie stále nových a nových problémov. Politika je niečo, čo sa prejavuje zásadne cez problém.

Jediným skutočným zdrojom politickej moci je hnev. Politika preto akýkoľvek problém zaujíma len dovtedy, kým pomocou neho môže u masy vzbudzovať hnev. Riešenie problému hnev nevzbudzuje, preto túto fázu politik zakaždým obchádza tým, že upozorní na nový problém.

Z tohto dôvodu doteraz využíval každý politik aj rómsku otázku len na vzbudenie hnevu, no keď tento cieľ splnila, rýchlo ju zo svojho záberu vypustil. Vďaka dlhoročnej aplikácii tohto postupu sa situácia dostala do štádia nekontrolovateľnosti. Súčasný prístup k rómskej menšine je už len zúfalým odďaľovaním výbuchu metódou „dajme im všetko zadarmo, len nech sú, preboha, ešte nejaký ten rok potichu“.

Lenže oni potichu nebudú. Ani majoritné obyvateľstvo nebude potichu, keď mu štát priamo pred očami predvádza švindľovanie s aristotelovskou formulou spravodlivosti pri prerozdeľovaní spoločných statkov.

V rámci tejto tisícročiami overenej formule sa majú spoločné statky prerozdeľovať na základe zásluhovosti. Experimentovanie s touto formulou, aké predvádza náš štát v prístupe k rómskej menšine, nie je len celkom nezmyselnou, iracionálnou a prehnanou charitou, ale, čo je horšie, ohrozovaním podstaty spoločenskej zmluvy, ktorú ma občan so štátom (tj. že obmedzí svoje slobody aj majetky – formou daní – na úkor štátu, ktorý s nimi na základe spoločenskej zmluvy narába). Ak s nimi štát nenarába spravodlivo a prerozdeľuje ich nie podľa pravidiel spravodlivosti, ale napr. na rasovom princípe (Rómom za spoločné peniaze postavíme a dáme, aj keď si rozbijú atď.), začne sa občan opodstatnene pýtať, prečo by mal byť voči takémuto štátu – a jeho zákonom – vôbec niečím viazaný.

Obzvlášť ak napríklad sociálnej poisťovni začnú dochádzať peniaze na jeho vlastné dôchodky. Zaujímala by ma suma, akú štát každý mesiac zo spoločných zdrojov vyhodí oknom na podporu neprispôsobivých občanov, ktorí celý život neprejavili voči štátu jedinú zásluhu okrem zvyšovania opodstatnenosti polície, armády, väzníc, detských domovov, úradov práce a upratovacích čát.
Možno už len jej zverejnenie by v čase krízy, v čase takmer kolabujúceho stavu škôl, nemocníc a ciest, viedlo k spontánnym pogromom. Lebo o tom tu hovoríme, o pogromoch. Keď sa spoločenská situácia vymkne spod kontroly, rovnováha sa obnoví spontánne takými opatreniami, ktoré nemajú nič spoločné s humanizmom, spravodlivosťou, dobrom, morálkou alebo civilizovanosťou. Žiaľ, história nás učí, že je to nevyhnutne tak. Ani u nás to nebude inak. Akcia vyvolá reakciu, tá ďalšiu reakciu atď. atď. Straty na oboch stranách budú nepochybne veľké.

Aby sme si rozumeli, nie som rasista, nepociťujem žiadnu rasovú nenávisť, naozaj. Väčšina Slovákov nie sú rasisti. Máloktorého vytáča samotná farba pleti. Drvivá väčšina z nich len neznáša určité negatívne vzorce správania, ako kradnutie, parazitovanie, totálna asociálnosť, netolerantnosť, zámerná a cielená degenerácia, apatia, kriminálnosť, využívanie práv ale kašľanie na povinnosti… To, že je možno 90 percent rómskej populácie nositeľom týchto vzorcov naozaj nie je náš rasistický problém. Označovanie rasizmom je zbytočné traumatizovanie. Slováci nie sú rasistickí národ. Lenže aj oni podliehajú tomu, na čom je založená evolúcia, tj. zovšeobecňovaniu skúseností.
Zvýšená ostražitosť voči Rómom ako takým vedie možno v jednom prípade z desiatich k nespravodlivému predsudku, ale v šiestich až siedmych prípadoch k záchrane majetku, zdravia, života alebo aspoň duševnej vyrovnanosti a chute do jedla.

Je v záujme majoritnej spoločnosti, ale aj samotných Rómov, aby sa čím skôr prijali realistické riešenia tohto problému. (To znamená už žiadne peniaze, nič zadarmo aj za cenu ich úmrtia, následné ostré a tvrdé použitie silových zložiek, v niektorých oblastiach izolácia od majoritného obyvateľstva, koniec diskriminácie bielych atď.) Netreba si robiť ilúzie – už teraz sú to riešenia tvrdé a možno čiastočne protiústavné. Ak sa však nepoužijú „lebo Európska únia“, tak zákonite dôjde k stupňovaniu napätia a následnému výbuchu. Potom prídu na rad riešenia celkom živelné a krvavé. Vyvolajú obrovské straty na majetku aj životoch, ako „záchrancovia“ sa ukážu skutoční rasisti a neonacisti – odpad spoločnosti, ktorý sa tak dostane na vrch. Čo je lepšie?

Nejde tu predsa o šírenie rasovej nenávisti, naopak – je to volanie po chladnom rozume, ktorý jediný môže predísť výbuchom takej rasovej nenávisti, aké sme tu nezažili od dôb prvej Slovenskej republiky a ktoré túto spoločnosť traumatizujú a rozdeľujú doteraz. Nechcem zažiť občiansku vojnu s Rómami, ani pogromy na nich. Chcem s nimi spolunažívať ako s normálnymi a plnohodnotnými občanmi. Pokiaľ je ale toto prianie nerealistické, je treba podniknúť kroky aspoň na to, aby nedošlo k vyššie opísanému scenáru.

V záujme majoritnej časti aj rómskej menšiny sa teda treba chytiť rozumu. To v prvom rade znamená prestať s nezmyselnými a nezdravými rečami o tom, že za stav rómskej menšiny môže majorita. Každý si za seba predsa zodpovedá sám! Jedine chorí a degenerovaní nie. Keďže nie som rasista a nepovažujem teda Rómov za degenerovaných, musím ich, na základe logiky, uznať plne zodpovednými za stav, v akom sa nachádzajú. Tvrdiť čokoľvek opačné – robiť z nich slabochov, usmrkaných chudákov a akési polozvieratá nezodpovedajúce samé za seba a svoje životy, by bolo skutočnou urážkou a rasizmom.

Takéto zbavovanie zodpovednosti ich samotných a prisudzovanie zodpovednosti za nich majoritnej spoločnosti je čímsi chorobomyseľným a pomýleným, asi ako keď dlhoročne týraná žena obhajuje tyrana alebo obeť znásilnenia, či olúpenia uvažuje, či náhodou príliš neprovokovala a nie je zodpovedná za to, že sa stala obeťou.

Ak sa niekto dopracuje do stavu, kedy jeho jedinou formou existencie, akej je schopný, je parazitovanie na systéme, musí uniesť zodpovednosť za také konanie. Aj v prípade, že ide o Rómov. Všetko ostatné by bolo rasizmom.

Preto treba veci nazývať pravými menami. Prevládajúce správanie rómskej menšiny na Slovensku je čistou hybris – tj. prvkom celkom vymknutým, pohŕdavým a arogantným voči obci (štátu) a ich poriadku, prvkom nepoznajúcim mieru. Už antickí Gréci vedeli, že prirodzenou odpoveďou na hybris je nemesis (trestajúca, poriadok tvrdo naprávajúca spravodlivosť). Ak nezasiahne nemesis, potom hybris rozvráti celý systém a privodí jeho pád. (Toto je podobné ako s politickou hybris, s ktorou máme na Slovensku v poslednej dobe už zase bohaté skúsenosti.)

Argumenty o akomsi prirodzenom spôsobe rómskeho života, ktorý sme mali narušiť a tým spôsobiť ich mizériu, si taktiež treba odpustiť. Žiadny z európskych národov už nežije tzv. prirodzeným spôsobom života, tj. spôsobom, akým žil pred dvesto, či päťsto rokmi.

Hovorí sa tomu adaptabilita. Jednotlivci i národy sa podriaďujú pravidlám nových epoch, tak to chodí. Každý neplatič by mohol začať nariekať nad krásou prirodzeného spôsobu života v lone prírody a obviňovať štát z toho, že mu jeho prirodzený životný štýl berie. Z nejakého dôvodu však väčšina bielych takto nenarieka, ale dokáže sa požiadavkám štátu prispôsobiť aj v menej príjemných aspektoch.

Oproti tomu predstava drvivej časti rómskej menšiny je taká, že na strane príjmov jej výdobytky moderného štátu nevadia, zatiaľ čo na strane výdavkov by si priali akýsi prirodzený stav. Prijímajú teda len „príjmovú“ časť spoločenskej zmluvy, zatiaľ čo na „výdavkovú“ nielen, že kašlú, ale na ňu agresívne útočia (viď. nepokoje a masové útoky voči silovým zložkám štátu, ergo proti samotnému štátu).

http://www.sme.sk/c/6667070/simecka-sme-nehlada-pravdu.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/co-sa-ste-v-novinach-sme-nedocitali.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/rasizmus-v-emerike-evrope-cesku.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/polemika-s-ospevovatelmi-kras.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/boze-ako-hlboko-sme-klesli.html
https://docs.google.com/document/d/1yZwcHEqC29sOFhBFOkWb2BZAb70aDm5IByMCGHEt_eQ/edit?usp=sharing
http://kacani.blog.sme.sk/
http://kultura.sme.sk/c/5806377/jozef-karika-ruzomberok-ma-cestny-flek-pre-fanusika-hitlera.html