Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

nedeľa, 7. júla 2013

Prečo Európsky parlament chráni slobodu médií a náboženského vyznania?

Je potrebné sledovať mieru a proces prenikania islamskej šarie do nášho práva a ako sa na ňom podieľajú západní politici. Kým sa to smie.

Benjamin Kuras | 07.07.2013

Benjamin Kuras : Stály spolupracovník ČESKÉ POZICE. Anglo-český spisovateľ a dramatik, autor 16 anglických hier, 22 kníh slovenských a 4 anglických. Jeho pravidelné stĺpiky vychádzajú v MF Dnes a Xantype, predtým tiež v Eure, Ľudových novinách, Profitu, Respektu a Marianne. Od roku 1968 žil v emigrácii v Londýne, v posledných rokoch aj napoly v Prahe.
Európsky parlament (EP) schválil 13. júna dva návrhy, ktorých význam niekoľkonásobne presahuje tú mizivú pozornosť, ktorú im európska médiá venovali, či skôr nevenovala. Prvý sa týka ochrany slobody médií, druhý ochrany slobody náboženského vyznania.

 Z 50 bodového uznesenie 2011/2081 (INI) o slobode tlače a médií vo svete v stručnosti niekoľko najdôležitejších:
  • Primárne povinnosťou vlád je zaručovať a chrániť slobodu médií, čím sú zároveň plne zodpovedné za všetky ich obmedzovanie.
  • Médiá musia fungovať nezávisle na tlaku politických a finančných prostriedkov.
  • Slobodné, nezávislé a pluralitné médiá tvoria základné kamene a záruky slobody, demokracie a pluralizmu.
  • V Európe aj mimo nej sa odohráva trend degradácie prostredia slobody médií.
  • Perzekúcie novinárov, ale aj existencia zákonov, regulácií a silne koncentrovaného mediálneho vlastníctva vytvárajú klímu strachu a autocenzúry, a tým ohrozujú prístup k informáciám a slobodu slova.
  • Silnie kriminalizácia slova a obmedzovanie prejavu zneužívaním zákonov o difamácii, rúhaní a ohováraní.
Kratšie druhé odporúčanie EP Európskej rade k návrhu pokynov Európskej únie na podporu a ochranu slobody náboženského vyznania alebo viery - 2013/2082 (INI) - protestuje proti:
  • "Všetkým pokusom kriminalizovať slobodu prejavu vo vzťahu k veciam náboženským, napríklad zákonom o rúhaní";
  • "Všetkým formám násilia a diskriminácie", so zvláštnou pozornosťou venovanou "situáciu tých, ktorí menia náboženské vyznanie alebo presvedčenie a sú v mnohých krajinách terčom spoločenského útlaku, zastrašovania alebo priameho násilia".

Perzekúcie novinárov

V oboch uzneseniach EP vyzýva EÚ k plneniu povinnosti presadzovať ochranu slova a viery vo svete a tvrdo postupovať proti krajinám, ktoré túto perzekúcii umožňujú. Razantne teda vyjadrujú tradičný duch starej dobrej slobodnej západnej civilizácie. Aj nejzarytejšiemu euroskeptikovi sa z nich musí zatajiť dych úžasom a úctou. Napadajú ma však otázky:
  • Prečo EP potrebuje schvaľovať obe uznesenia práve teraz?
  • Nepatrí azda ich obsah k ideám, ktoré sú v EÚ natoľko zakorenené, že nie je dôvod ich pripomínať?
  • Že by európskym parlamentárom ležal na srdci osud novinárov na celom svete? Konkrétne oných 27 väznených v Číne, 42 v Iráne alebo tých nám trochu bližších 94 v Turecku? Trebárs ako pripomienka, že horúci kandidát na členstvo v EÚ je najväčším väzniteľom novinárov na svete, proti ktorému by únia mala "tvrdo postupovať"?
  • Alebo že by si europoslanci začínali všímať "degradáciu prostredia slobody" a "klímy strachu a autocenzúry" v samotnej EÚ? Niečoho, čo zatiaľ uniklo pozornosti skutočných európskych vládcov v Európskej komisii, ktorú takto zaokrúhlene EP vyzýva na "plnenie povinnosti ochrany slova a viery"? Ktorú snáď neplní? Alebo dokonca sama zaviňuje?
Obmedzovanie novinárskej slobody finančne likvidačnými súdnymi spormi o "ochrane osobnosti" je už dávno vo všetkých európskych krajinách na dennom poriadku (viď Harabinove súdne spory na Slovensku - poznámka prekladateľa). Jeho účinky posilňuje napríklad v Británii nový Levesonov "kráľovský výnos", ktorý de facto znemožňuje médiám zverejňovať aj pravdivé a pre verejnosť dôležité informácie o verejných osobnostiach, ktoré o takúto "ochranu osobnosti" požiadajú. Ide však o viac.

Islamizácia sveta


Z Turecka sa na Európu valí - za takmer totálneho mediálneho zatmenie - protimediálne tsunami "Istanbulský proces", ktorým sa "moderná islamská demokracia" postavila jednoznačne nielen na stranu, ale do čela vyhranene protizápadného spojenectva Organizácia islamskej spolupráce (OIC).

Prijatie požiadavky OIC na uzákonenie urážky viery ako zločinu by znamenalo koniec slobody informácií, o ktorú Západ usiluje takmer štyri storočia.
OIC združuje 56 islamských štátov a Palestínsku autonómiu a v Organizácii Spojených národov (OSN) hlasuje ako jeden blok. Netají sa programom islamizácie sveta a prostredníctvom OSN spolu s naivne alebo vedome spolupracujúcimi západnými vládami a mimovládnymi organizáciami (MVO) sa snaží nastoliť na celom svete cenzúru, proti ktorej by tie najtvrdšie komunistickej cenzúry boli prechádzkou po zelenej lúke.

Orwellovským newspeakom sa označuje za najvýznamnejší pokrok v šírení slobody slova a zaštíťuje sa právom "nebyť urážaný", povýšeným nad právo slobodného informovania. A stojí pevne na islamskom práve šaria, podľa ktorého je zločinom (v práve šaria hrdelným) akékoľvek oznámenie, ktoré akýkoľvek moslim zistí urážlivé voči svojej viere, aj keby bolo stopercentne pravdivé.

Ide výlučne o ochranu islamu v neislamských krajinách, nie o ochranu iných náboženstiev v islamských krajinách. Prijatie požiadavky OIC na uzákonenie urážky viery ako zločinu, by znamenalo koniec slobody informácií, o ktorú Západ usiluje takmer štyri storočia a donedávna pozorne strážil.

Rozpor s Všeobecnou deklaráciou ľudských práv

Základ istanbulského procesu tvorí Káhirská deklarácie ľudských práv OIC z roku 1990, ktorá v súvislosti so slobodou slova v článku 22 stanovuje:

"Každý bude mať právo vyjadrovať svoj názor slobodne spôsobom, ktorý by nebol v rozpore so zásadami práva šaria. Každý bude mať právo obhajovať správne, propagovať dobré a varovať pred zlým a zlým podľa noriem islamského práva šaria. Informácie sú pre spoločnosť životnou nutnosťou. Nesmú sa využívať alebo zneužívať spôsobom, ktorý by porušoval dôstojnosť prorokov, podkopával morálne a etické hodnoty alebo štiepil, korumpoval alebo poškodzoval spoločnosť a oslaboval jej vieru. Nedovoľuje sa podnecovať nacionalistickú alebo doktrinálnu nenávisť či robiť čokoľvek, čo by mohlo podnecovať akúkoľvek formu rasovej diskriminácie. "

Málokomu, kto vie, že právo šaria uzákoňuje islam ako jedinú zvrchovanú vieru diskriminujúce všetky ostatné, hrozí smrťou odpadlíkom od islamu a neuznáva rovnaké práva žien, mohlo uniknúť, že táto deklarácia je v priamom rozpore so Všeobecnou deklaráciou ľudských práv OSN. V kontexte slobody slova ju porušuje už odvolaním sa na právo šaria, ktoré zakazuje kritiku čohokoľvek islamského.

Právo šaria uzákoňuje islam ako jedinú zvrchovanú vieru diskriminujúce všetky ostatné.
Rôzne varianty káhirskej deklarácie a rezolúcie proti "islamofóbii" však boli ponúkané na hlasovanie OSN, až sa v roku 2011 dospel ku prijatiu rezolúcie 16/18, ktorá bola formulovaná "západníckejšie", a teda prijateľnejšie - vďaka "európanstvu" generálneho tajomníka OIC, tureckého profesora Ekmeneddina Ihsanoglu. Ten islamský program formuloval ako "boj proti netolerancii, negatívnym stereotypom, stigmatizácii, diskriminácii, nabádaniu k násiliu a násiliu voči osobám kvôli ich náboženskému vyznaniu a presvedčeniu".

Test následkov

Prianie býva otcom myšlienky, a preto sa svet zatetelil radosťou, že islam prijíma západný pohľad na ľudské práva. Opäť mu však uniklo, že to, proti čomu rezolúcie údajne má bojovať, tvorí samotnú podstatu islamského práva. A tak svet začal s OIC rokovať o začlenení rezolúcie do západných právnych systémov.

Prvá konferencia sa zišla v Istanbule a to, čomu sa začalo hovoriť "Istanbulský proces", sa rozbehlo plnou parou do sveta. Ten medzi ničnehovoriacimi formuláciami o zákaze difamácie náboženského vyznania všeobecne prehliadol túto konkrétnu formuláciu:

"Vyzývame ku globálnemu uvedomeniu nebezpečných následkov rastu islamofóbie na svetový mier a bezpečnosť."
 
A túto ešte konkrétnejšiu:

"OIC zdôrazňuje význam obmedzenie práva na slobodu názorov a prejavu v štruktúrovanom mnohostrannom rámci a vo svetle udalostí, ako je pálenie Koránu, podľa testu následkov."
 
Trestným činom nebude reakcia, akokoľvek násilná či vražedná, ale čin, ktorý ju "vyprovokoval".
"Testom následkov" je to, čo tá či oná "udalosť" spôsobí. V praxi to znamená: akákoľvek udalosť alebo čin sa podľa novo zavedených zákonov bude posudzovať podľa toho, ako na ňu niekto zareaguje. Trestným činom teda nebude reakcia, akokoľvek násilná či vražedná, ale čin, ktorý ju "vyprovokoval". Podľa tohto Kongresom USA doteraz neschváleného "zákona" už bol odsúdený (aj keď formálne za iný čin) autor internetového filmu zesmiešňujúceho proroka Mohameda, ktorého "následkom" boli vraždy Američanov v arabských krajinách.

Prenikanie práva šaria

Aby sa podobným "následkom" zabránilo, "testom následkov" je aj len hrozba násilnej reakcie na chystaný čin, pričom trestným sa stane aj samotné chystanie onoho činu (a možno aj podozrenia z jeho chystanie), ktorému bude zákon môcť predísť, aby "následky "nevyprovokoval.

"Testom následkov" je aj len hrozba násilné reakcie na chystaný čin, pričom trestným sa stane aj samotné chystanie onoho činu.
Na základe tohto, britským parlamentom takisto doteraz neschváleného, zákona bol už pred pár rokmi z Británie vyhostený holandský poslanec Geert Wilders. A to po hrozbe lorda Ahmeda, že proti nemu zorganizuje demonštráciu desiatich tisíc moslimov. Najnovšie, 25. júna, britská vláda na žiadosť miestnych imámov zakázala vstup americkým novinárom Robertovi Spencerovi a Pamele Gellerovej. S týmto odôvodnením v liste britskej ministerky vnútra Theresa Mayovia Spencerovi:

"Údajne ste povedali, že islam je náboženstvo a myšlienkový systém povoľujúci vojnu proti neveriacim za účelom nastolenia spoločenského modelu, ktorý je úplne nezlučiteľný so západnou spoločnosťou."
 
Vysvetlenie britskej verejnosti potom podal jej námestník:

"Je to správne rozhodnutie. Spojené kráľovstvo by sa nikdy nemalo stať scénou poburujúcich rečníkov propagujúcich nenávisť. "
 
To sa stalo týždeň po tom, čo Británia pustila kázať v britských mešitách saudskoarabského šejka Muhammada Arifiho presláveného napríklad výrokom:

"Oddanosť džihádu ku cti Alahovi a túžba prelievať krv, rozbíjať lebky a usekávat údy pre Allaha a na obranu jeho viery sú nepochybne česť pre veriaceho."
 
Je potrebné pozorne sledovať, do akej miery a akým procesom do nášho práva preniká islamská šaria a ako sa na ňom západní politici podieľajú. Kým sa to smie.


 Zdroj originalu:
 Benjamin Kuras - proc-evropsky-parlament-chrani-svobodu-medii-nabozenskeho-vyznani

 Odvolavky v clanku
http://www.europarl.europa.eu/meetdocs/2009_2014/documents/afet/pr/929/929141/929141cs.pdf
http://www.europarl.europa.eu/sides/getDoc.do?type=REPORT&reference=A7-2013-0203&language=CS
http://en.wikipedia.org/wiki/Leveson_Inquiry
http://cs.wikipedia.org/wiki/Organizace_isl%C3%A1msk%C3%A9_spolupr%C3%A1ce
pošli na vybrali.sme.sk