„VEĎ som vyhral troje voľby!“ Recep Tayyip Erdogan, turecký premiér v obkľúčení pripravený na boj, vrčí na svojich kritikov. Vo svojej podstate je jeho argumentácia presvedčivá: mnohí ľudia v Turecku aj inde budú určite súhlasiť, že vodcovia zvolení širokými vrstvami obyvateľstva si môžu vládnuť, ako sa im zachce. Však práve v tom je význam demokracie. Nuž, nie je to tak.
Majoritarizmus - krédo stále sa zväčšujúcej skupiny zvolených, avšak autokratických vládcov na celom svete, mysliacich si, že moc daná voľbami im zaručuje pravdu - nie je skutočná demokracia, hoci na prvý pohľad obidve tieto veci vyzerajú rovnako. Oplatí sa vysvetliť, prečo.
Začneme tým, že demokratická legitimita nesúvisí len s podielom hlasov, ktorý vládca získa. Máloktorý kandidát na Západe dnes získa viac ako polovicu hlasov, a ešte menej väčšinu voličov. Väčšina z nich je nútená riadiť len s minimálnym mandátom voličov. To ich však samo o sebe nerobí nelegitímnymi. A skutočne, drvivé víťazstvá toho druhu, aké „vyhráva“ povedzme Alexander Lukašenko v Bielorusku, bývajú často nedemokratické. Väčšinou sa získavajú podvodom, a aj vtedy, keď to tak nie je, môžu byť signálom perzekúcie oponentov kráľovským "Viktorom (víťazom)" (slovná hračka - v originále je uvedené by the regal „victor“ čím sa naráža na meno Viktor Orbán) alebo triumfálneho prekračovania právomoci, ako je to aj v prípade Viktora Orbána, autoritárskeho premiéra Maďarska (ale aj slovenského premiéra Róberta Fica - pozn. prekladateľa). Erdoganova strana získala takmer 50 % hlasov vo voľbách v roku 2011 v Turecku: je to pôsobivé číslo, ale ani to nie je absolútny dôkaz demokratickej cnosti.
Tak ako široká podpora vodcu automaticky nepasuje za demokrata, ani silná opozícia ho nediskvalifikuje. Reformy Margaret Thatcherovej boli prinajmenšom diskutabilné. Napätie a uštipačnosť politiky sa ďalej zintenzívnila v ére Fox News, moderátorov šokových relácií, žlčovitých blogov: aj Barack Obama býva často napádaný ako tyran a zradca. Náročné rozhodnutia, ako sú škrty vo výdavkoch alebo zvyšovanie daní, môžu vyvolať všeobecný hnev, ako ukázali udalosti v ostatných niekoľkých rokoch. Odvážne reformy, ktorým The Economist tlieska, často spôsobia rovnaké dôsledky. Ale ani to nerobí z lídrov, ktorí ich presadzujú, nedemokratických politikov.
Otázkou je, ako sú riešené vzťahy medzi stúpencami a odporcami. Sčasti tu ide o pravidlá a inštitúcie, obmedzujúce právomoci lídra a umožňujúce poškodeným hľadať nápravu. Sem radíme dôsledné uplatňovanie základných práv občanov, nezávislé súdy, ktoré ich uplatňujú a slobodné médiá, ktoré ich monitorujú. Z demokratického hľadiska sú práve toto oblasti, kde sa Erdogan dopustil najvážnejších chýb: nie je to zavádzanie kontroverznej alebo vzdorovitej politiky (ktorá je jeho výsadou), ale v ovládnutí súdov a umlčiavaní kritikov v médiách a v napádaní pokojných demonštrantov. Ďalším varovným signálom sú jeho reči, že si pohráva s ústavou, aby si udržal svoju moc, ako to urobil Hugo Chávez vo Venezuele a Vladimir Putin v Rusku.
Okrem dokumentov a inštitúcií spočíva rozdiel medzi ignorantským majoritarizmom a demokraciou najmä v hlavách mocných. Demokrati zastávajú principiálny postoj, že menšinu (alebo často aj väčšinu), ktorá za nich nehlasovala, predstavujú rovnakí občania tej istej krajiny, ako tí, čo ich volili, a majú nárok na úctivé správanie, a tiež, že úlohou vodcu je rozhodovať a konať v národnom záujme, nielen v záujme jeho priaznivcov. Tureckí demonštranti vyšli do ulíc, pretože boli presvedčení, že Erdogan nebol len nepriateľský k ich záujmom, ale takisto hluchý k ich sťažnostiam. Toto presvedčenie len potvrdil démonizovaním demonštrantov ako teroristov a zahraničných agentov a ich rozprášením slzným plynom a vodnými delami. A ten kontrast s Brazíliou, kde Dilmah Rousseffová trvala na tom, že demonštranti majú právo protestovať, je skutočne zarážajúci.
Bezcitný
Základná myšlienka demokracie spočíva v tom, že voliči by si mali vybrať vládu, ktorá vládne až dovtedy, kým nebudú považovať za vhodné vyhodiť ju. Ale hoci je hlasovanie dôležité demokratické právo, nie je to právo jediné. A víťazstvo vo voľbách vodcu neoprávňuje, aby ignoroval akékoľvek mechanizmy kontroly jeho právomocí.
Majoritaristický pohľad na svet obhajovaný Erdoganom a jemu podobnými, je len akási demokracia zombíkov. Má vonkajšiu podobu skutočnej veci, ale chýba jej srdce.
Zdroj :
http://www.economist.com/news/leaders/21579850-note-turkeys-prime-minister-among-others-winning-elections-not-enough-zombie-democracy
Preklad : Simulta, spol. s r.o. www.simulta.sk
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára