Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

streda, 14. mája 2014

Slavín nie je zdvihnutý prostredník!


Ivo Nesrovnal hovorí, pieta sem, pieta tam, Slavín a jeho obelisk ako dominanta Bratislavy je miesto vyjadrujúce nadradenosť Sovietskeho zväzu. Ruská federácia zdedila nielen právne záväzky, ale aj jeho hriechy.

Slavín, Wikipédia
Súhlasím, že komunistickí papaláši museli vlhnúť nadšením, keď búrali Bratislavu, brutálnym spôsobom ničili jej genius loci, aby jej dali novú socialistickú tvár plnú komunistických symbolov. Avšak tak ako sme si Bratislavu ničili, mali by sme prijať jej zmeny a integrovať ich do nových koncepcií. Keď prefekt Haussmann búral v 19.storočí Paríž, ľudia protestovali. Je pravda, že to bol človek s veľkou invenciou a jeho zmeny boli skutočne prínosné na rozdiel od chaotickej výstavby v Bratislave po druhej svetovej vojne. Haussmannove zmeny ľudia nakoniec  prijali a dnes ich oceňujú a Parížania dokázali na ne nadviazať a vytvoriť živé pulzujúce mesto, plné rozpustilosti, elegancie, proste sexy

Myslím, že by sme mali spraviť to isté. Prijať a zahrnúť to čo je funkčné, živé a svojim spôsobom krásne. To čo sa nehodí zbúrať, resp. upraviť alebo sa jednoducho prispôsobiť ak sa nedá inak. Synagógu už nepostavíme, podhradie je už večne len smutnou spomienkou, Most SNP bude naveky jatriacou ranou centra mesta.

Ale  Slavín akceptujem, prijal som aj úpravy mesta, ktoré z neho síce robili apoteózu komunistického režimu, dnes je to už len dominanta. A musím priznať, že krásna dominanta. Vyvolávať duchov minulosti na strašenie mi nepripadá vhodné, fakt. Jednak preto, že súčasné Rusko nie je Sovietskym zväzom, že dramatičnosť politickej situácie pripisovaná Rusom nie je podľa mňa vyjadrením reality a tiež to, že  minulosť by som radšej nechal minulosťou a vyťahoval ju len ako tichú spomienku. Takú akú tomuto miestu venovala študentka Ivana Žiaková (z archívu TASR)

List vyjadruje fiktívny príbeh vojaka Červenej armády pochovaného na Slavíne, videný očami 15- ročnej študentky jedného bratislavského gymnázia. List bol spontánne napísaný po nedávnej návšteve tohto pamätníka.

Ivana Žiaková: Drahá Tánička (imaginárny list obyčajného vojaka zo Slavína)


Môj predošlý list som Ti posielal z ...., ani presne neviem, odkiaľ . Ty to budeš vedieť lepšie, podľa pečiatky na známke. Plavili sme sa vtedy hore Dunajom až skoro ku Viedni. Mesto, kde sa celý náš pluk vylodil, sa volá Bratislava. Tu sme natrafili na zvlášť húževnatých náckov, z ktorých jeden sa stal mojím osudom. Volal sa Franz, dopadol podobne ako ja, len ten jeho „penzión“ je trochu v ústraní. Neverím na osud, vieš!? Ten blázon sa tiež bál o svoj život a strieľal úplne na slepo, a tak som to dostal. Keby bol mieril trochu „presnejšie“, nemohol ma trafiť.

Dlho som sa Ti neozýval, nemohol som, prepáč. Práve dnes si však k nám prisadli dvaja mladí študenti z neďalekého internátu s takým čudom, ktorému hovoria „notebook“, a vraj cez „WIFI internet“ sa vedia spojiť s hocikým a hocikde na svete. Tak som to využil a nejako sa napojil na tú ich poštu.

 Tí mladí tu takto na jar chodia častejšie ako inokedy. Túlia sa k sebe, všeličo pekné si navzájom hovoria. Tak ako kedysi aj my dvaja, Tánička, na brehu našej Sablinky. Poznám ich všetkých po mene a občas sa stáva, že po čase prídu i deti tých, ktorí sa tu pri nás schovávali pred takými 2-3 desaťročiami. Tie ich návštevy máme najradšej. Potom, keď odídu dlho do rána sa dohadujeme medzi sebou, kto, s kým a prečo áno, prečo nie - však vieš.

Drahá Tánička.

Keby som nebol musel zostať v Bratislave, iste sa vrátim k Tebe domov. Mali sme plány - tri dievčence a troch chlapcov. Tí by boli rybári, tak ako ja pred vojnou. Takto som tu navždy zostal v neznámej, chvalabohu, nie celkom cudzej zemi. Máme celkom pekný výhľad na mesto. To miesto volajú Slavín. Starajú sa tu o nás. Občas prídu i naši, zahrajú sa hymny a tak, ... však vieš, ako to chodí. Teraz je Bratislava našou láskou naveky. Hoci doma by bolo predsa len doma. Uctia si nás títo Slováci. Aj kytičky občas donesú, aj trávičku porosia, ak dlhšie neprší. Aj mramor očistia od prachu.

Odpočíva nás tu 6 845. Vraj, ak by sa namiesto mena každého tu odpočívajúceho vojaka pridalo číslo, obyčajné poradové číslo: 1.,2., 3., až 6 845, tak len tento zoznam by mal viac ako 100 strán. Sergej Matvejevič, matematik, čo leží vedľa mňa, mi šepká, že by to bolo presne 123 strán. Issak Osipovič, z tretieho radu nad nami poznamenáva, že „to závisí od veľkosti písma a veľkosti papiera“. Nuž, máme to aj my tu občas , - v rámci slobody prejavu dosť veselé. Lenže! - za každým číslom je jeden vojak, mnohí z nás boli mladí chlapci. Na každého doma čakalo jeho dievča, ako Ty na mňa! Koľko bolesti, koľko sklamaní, koľko smútku prináša vojna. Kto si to dokáže vôbec predstaviť?!

Keď nám naša „mámočka“ hovorili, že vojna je to najhoršie, čo sa môže národu stať, nechápali sme, čo chcú presne povedať. Ani to, prečo tak plakali, keď som odchádzal na front. Dnes to vieme – obaja. Vojna trpko poznačila naše šťastie. A nielen naše. Také isté mamy i prvé lásky mali aj tí z druhej strany.

 Teraz je v tejto krajine mier. Len aby to takto zostalo, čo najdlhšie. Mier je „Boží dar“ a Slováci to vedia. Chcú mier. Vedia tiež to, že „kto seje vietor, - zožne búrku“. Aj to vedia, že sa vždy nájdu takí, čo ten vietor sejú. My tu hore na kopci im to prajeme a držíme palce, aby takýchto rozsievačov vetra dokázali pohádzať hoci aj do Dunaja. Tu na Slavíne sú už všetky miesta vypredané a dúfam, že aj inde.

 Ak si nájdeš čas, pricestuj niekedy do krásneho mesta na Dunaji. Budeš tu vítaná. Slavín budeš vidieť z každej strany a každý Ti povie, ako sa tam dostaneš. Najlepšia je cestička od toho internátu, o ktorom som sa zmienil. Volajú ho Horský park.

 Nájdeš ma hneď skraja. V druhom rade.

 Tvoj Sáša

Zdroj:
http://nesrovnal.blog.sme.sk/c/355731/Tiene-minulosti-nad-Bratislavou-pan-primator-rozmyslate.html
http://archive-sk.com/page/145189/2012-07-17/http://www.tasr.sk/36/7406.axd