Saudský klan Sudairi, je v čele kontrarevolučného prílivu rozpútanom Spojenými štátmi a Izraelom na Blízkom východe. V úplnej prehľade, ktorý bol publikovaný ako séria článkom na pokračovanie v ruskom denníku, Thierry Meyssan z Damašku načrtáva všeobecný obraz rozporov, ktoré zmietajú tento nepokojný región.
Voltairenet, 26.05.2011
 |
Fotka, ktorá pobúrila Ameriku. Na stretnutí G20 prezident Obama
sa hlboko ukláňa saudskému kráľovi a bozkáva mu ruku |
P
očas niekoľkých mesiacov padli v arabskom svete tri prozápadné vlády :
parlament zosadil libanonskú vládu Saada Haririho, zatiaľ čo ľudové hnutie vyhnalo Zine el-Abbidine Ben Aliho v Tunise a Husni Mubaraka v Egypte.
Po týchto zmenách nasledovali demonštrácie proti americkej nadvláde a sionizmu. Politicky prospievajú osi vzdoru, skladajúcej sa z Iránu a Sýrie na úrovni štátov a na neštátnej úrovni z Hizballáhu a Hamasu.
Aby mohli viesť kontrarevolúcie v tomto regióne, museli sa Washington a Tel Aviv spoľahnúť na svojich najlepších podporovateľov: klan Sudairi, ktorý stelesňuje despotizmus v službách imperializmu, ako nikto iný.
Sudairi
P
ravdepodobne ste o nich nikdy nepočuli, ale po desiatky rokov boli Sudairi najbohatšou svetovou politickou organizáciou.
K päťdesiatich trom synom kráľa Ibn Sauda, zakladateľa Saudskej Arábie, patrí sedem Sudairi, ktorých splodil s princeznou Sudairi. Ich vodcom bol kráľ Fahd, ktorý vládol v rokoch 1982 až 2005. Na žive ich je už len šesť. Najstarším je princ Sultan, minister obrany od roku 1962, ktorý má 85 rokov. S vekom 71 rokov je najmladším princ Ahmed, námestník ministra vnútra od roku 1975. Od 60-tych rokov to bol ich klan, ktorý organizoval, štrukturalizoval a financoval prozápadné bábkové režimy "Veľkého stredného východu".
Tu je potrebné sa obzrieť.
Saudská Arábia je právny subjekt vytvorený Britmi počas prvej svetovej vojny, kvôli oslabeniu Osmanskej ríše. Hoci Lawrence z Arábie vymyslel koncept " arabského národa ", nikdy sa mu nepodarilo urobiť národ z tejto krajiny, nehovoriac o štátu. Bol to, a stále je, súkromný majetok Al - Sauda. Ako vynieslo na svetlo britskej vyšetrovanie škandálu Al - Yamamah, ani v 21. storočia nemá toto kráľovstvo bankové účty alebo rozpočet. Všetko sú účty kráľovskej rodiny, ktorá slúžia pre správu kráľovstvo a ktoré je ich súkromnú doménou.
Táto oblasť spadala po druhej svetovej vojne pod americkú kontrolu, keď Británia už nemohla naďalej svoju ríšu udržať. Prezident Franklin D. Roosevelt uzavrel s kráľom ibn Saud dohodu : rodina Saudov zaručí dodávky ropy do Spojených štátov, ktoré výmenou zaručia vojenskú pomoc, potrebnú pre udržanie sa Saudi pri moci. Táto aliancia je známa ako
dohoda z Quincy, prerokovaná na lodi rovnakého mena. Je to dohoda, nie zmluva, pretože neviaže dva štáty, ale štát a rodinu.
Dohoda z Quincy medzi Spojenými Štátmi a rodinou Saudov
Kráľ zakladateľ, Ibn Saud, ktorý mal 32 manželiek a 53 synov, musel očakávať, že dôjde relatívne rýchlo k súpereniu medzi potenciálnymi následníkov. Preto bolo rozhodnuté, že koruna nebude odovzdávaná z otca na syna, ale medzi nevlastnými bratmi.
Na tróne sedelo už päť synov Ibn Sauda. Súčasný 87 ročný kráľ, Abdullah I, je celkom slobodomyseľným človekom, hoci je úplne mimo kontaktu s dnešnou realitou. Pretože si je vedomý, že súčasný dynastický systém smeruje k zániku, má v úmysle zreformovať pravidlá nástupníctva. Koruna by teda mala byť prisudzovaná Radou kráľovstva - to znamená predstaviteľmi rôznych odnoží kráľovskej rodiny - a mohla by potenciálne prejsť do rúk mladšej generácie.
Tento múdry nápad Sudairi nevyhovuje. Skutočne, vzhľadom k rôznym abdikáciám na trón zo zdravotných dôvodov alebo pohodlnosti, patria ďalší traja kandidáti do ich klanu : princ Sultan, bývalý minister vnútra, 85 rokov ; princ Naif, minister vnútra, 78 rokov ; a princ Salman, guvernér Rijádu, 75 rokov. Ak by boli nové zmeny zavedené, nefungovali by nová dynastické pravidlá v ich prospech.
Možno ľahko pochopiť, že Sudairi, ktorí sa nikdy o svojho nevlastného brata, kráľa Abdullaha, príliš nezaujímali, ho v súčasnej dobe nenávidia. A tak sa rozhodli vrhnúť do existujúceho boja všetky svoje sily.
Princ Bandar a jeho "brat" George W. Bush
Návrat Bandara Busha
N
a konci 70. rokov šéfoval klanu Sudairi princ Fahd, ktorý si povšimol jedinečných kvalít jedného z detí svojho brata Sultana : princa Bandara. Poslal ho do Washingtonu, aby tam vyjednal dodávky zbraní a urobilo na neho dojem, ako zvládol dohodu s prezidentom Carterom.
Keď Fahd nastúpil v r 1982 na trón, princ Bandar bol dôverným pomocníkom. Bol menovaný vojenským atašé, potom veľvyslancom vo Washingtone, kde toto miesto zastával až do svojho náhleho odvolania kráľom Abdullahom v roku 2005.
Syn princa Sultana a líbyjskej otrokyne, princ Bandar, je brilantnou a nemilosrdnou postavou, ktorá v kráľovskej rodine vytŕča, napriek jeho stigme súvisiacej s pôvodom jeho matky. Je teraz výkonnou rukou gerontokratického klanu Sudairi.
Počas svojho dlhého pobytu vo Washingtone sa princ Bandar spriatelil s Bushovou rodinou, obzvlášť s Georgom H. Bushom, s ktorým bol nerozlučný. Ten ho označuje za syna, ktorého by rád mal a to natoľko, že prezývkou Bandara sa v hlavnom meste stalo "pán Bandar Bush". To, čo si na ňom George H. - bývalý riaditeľ CIA a americký prezident - najviac cenil, bola jeho záľuba v nelegálnych akciách.
"Pán Bandar Bush" si vydobyl miesto v americkej vysokej spoločnosti. Je tak doživotným manažérom Aspen Institute, ako aj členom Bohemian Grove. Britská verejnosť sa o ňom prvýkrát dozvedela počas škandálu Al-Yamamah : čo bol najväčší zbrojný obchod v histórii, ako aj najväčší korupčný škandál. Za dvadsať rokov (1985-2006) British Aerospace, čoskoro premenovaná na BAE Systems, predala Saudskej Arábii zbrane za 80 miliárd dolárov, pričom časť z týchto peňazí išla na bankové účty saudských politikov a pravdepodobne aj britských politikov, kedy len princovi Bandaravi samotnému pripadli 2 miliardy dolárov.
To preto, že Jeho výsosť má veľa výdavkov. Princ Bandar prevzal zodpovednosť za početných arabských bojovníkov vycvičených na žiadosť CIA a MI6 pakistanskou a saudskou rozviedkou počas studenej vojny pre boj s Červenou armádou v Afganistane. Samozrejme, že najznámejšou postavou týchto kruhov nebol nikto iný, než miliardársky guru, z ktorého sa stal anti-komunistický džihádista,
Osama bin Laden.
Je nemožné povedať presne, koľko mužov mal princ Bandar k dispozícii. Časom sme videli jeho zapletenie do mnohých konfliktov a teroristických útokov v celom moslimskom svete, od Maroka po Xinjiang v Číne. Napríklad si možno vybaviť malú armádu pomenovaná Fatah al-Islam, ktorú vysadil v palestínskom tábore Nahr el-Bared v Libanone. Úlohou týchto bojovníkov bolo prinútiť palestínskych utečencov, prevažne Sunitov, aby vyhlásili nezávislý emirát a bojovali s Hizballáhom. Táto aféra zhorkla, keď nebol vyplatený žoldnierom žold včas. Nakoniec, v roku 2007, sa muži princa Bandara v tábore opevnili. 30000 Palestínčanov bolo nútených utiecť, zatiaľ čo libanonská armáda viedla dvojmesačnú bitku, aby získala nad táborom kontrolu. Táto operácia stála život 50 žoldnierov, 32 palestínskych civilistov a 68 libanonských vojakov.
Na začiatku roka 2010 Bandar zosnoval puč, ktorým chcel zvrhnúť kráľa Abdullaha a nahradiť ho na tróne svojím otcom Sultanom. Komplot bol odhalený a Bandar upadol do nemilosti bez toho, aby prišiel o svoje oficiálne tituly. Ale koncom r 2010 zhoršujúce sa zdravie kráľa a jeho operácia poskytli Sudairi príležitosť, a tí zosnovali za podpory Obamovej vlády Bandarov návrat.
Po návšteve kráľa, ktorý bol hospitalizovaný vo Washingtone a rýchlo došiel k záveru, že zomiera, sa libanonský premiér Hariri pridal na stranu Sudairi. Saad Hariri je Saud, narodený v Rijáde, ale má dvojité občianstvo. Zdedil svoj majetok po svojom otcovi, ktorý za všetko vďačil Saudom. Je preto zaviazaný kráľovi a stal sa premiérom Libanonu na jeho naliehanie, zatiaľ čo americké ministerstvo zahraničia sa obávalo, či je schopný túto funkciu zastávať.
Počas obdobia, keď musel počúvať kráľa Abdullaha, sa Saad Hariri začal zmierovať s prezidentom Bashar Al-Assadom. Stiahol obvinenia, ktoré vzniesol proti nemu ohľadom
zavraždenia jeho otca, Rafika al-Haririho, a ospravedlnil sa, že bol zmanipulovaný, aby umelo vytvoril napätie medzi Libanonom a Sýriou. Podporou Sudairi urobil Saad otočku o 180°. Cez noc zavrhol politiku zmierenia kráľa Abdullaha so Sýriou a Hizballáhom, a prešiel do útoku proti režimu Bashar Al-Assada, presadzuje odzbrojenie Hizballáhu a je pre kompromis s Izraelom.
Avšak kráľ Abdullah sa zo svojej polovičnej kómy dostal, nečakal príliš dlho a začal sa dožadovať zodpovednosti. Pripravený o svoju kľúčovú podporu bol Saad Hariri a jeho vláda libanonským parlamentom zvrhnutá a na jeho miesto sa dostal Najib Mikati, ďalší s dvojitým občianstvom, ale menej dobrodružný miliardár. Ako trest nariadil kráľ Abdullah daňovú previerku najväčšej Haririho saudskej spoločnosti a nechal niekoľko jeho spoločníkov zatknúť za podvody.
Légie Sudairi
S
udairi sa rozhodli začať s kontrarevolúciou vo všetkých smeroch.
V Egypte, kde financovali Mubaraka na jednej strane, a Moslimské bratstvo na druhej, teraz vytvorili alianciu medzi Bratstvom a proamerickými armádnymi dôstojníkmi.
Táto nová koalícia sa podelila o moc tým, že vystrnadila vodcov revolúcie z námestia Tahrir. Odmietla zvolať Národné zhromaždenie a zápasila o okrajové zmeny ústavy.
Najskôr vyhlásili islam za štátne náboženstvo, čím utrpela koptská kresťanská menšina ( asi 10 %), ktorá bola Husni Mubarakom utláčaná a ktorá sa proti nemu hromadne zmobilizovala. Navyše dr. Mahmoud Izzat, muž číslo dva v Bratstve, vyzval k rýchlemu zavedeniu práva šaria a na obnovenie šaria trestov.
Young Wael Ghoneim, ktorý hral hlavnú úlohu v zvrhnutí diktátora, mal počas osláv víťazstva, 18. februára, kde sa zišlo takmer 2 milióny ľudí, zákaz vstupu na pódium. A naopak, hviezdny kňaz Bratstva, Youssef Al-Qaradawi, po návrate z 30-ročného exilu v Katare, smel dlho hovoriť. Ten sa, pretože bol zbavený Gamal Abdel Nasserom občianstva, projektoval ako stelesnenie novej éry : éry práva šaria a mierovej koexistencie sa sionistickým režimom v Tel Avive.
Nositeľ Nobelovej ceny Muhammad Al-Baradej, ktorého si Moslimské bratstvo vybralo počas revolúcie za svojho hovorcu, aby im poskytol liberálnejší image, bol tým istým Bratstvom počas ústavného referenda fyzicky napadnutý a bol vyhnaný z politickej scény.
Moslimské bratstvo uskutočnilo svoj formálny vstup do politiky vytvorením novej strany, Sloboda a spravodlivosť, za podpory National Endowment for Democracy ( NED ) a tým, že napodobnila profil tureckej AKP ( rovnaká stratégia bola zvolená v Tunise so Stranou odporu ).
V tomto kontexte boli páchané násilné útoky proti náboženským menšinám. A tak boli vypálené dva koptské kostoly. Páchateľov premiér ani zďaleka nepotrestal a ponúkol in dokonca záruku : odvolal guvernéra, ktorého menoval v provincii Qenna, rešpektovaného generála Imad Mikhael, pretože je koptským kresťanom a nie sunnitským moslimom.
Zasadanie CGC kde za požadovali zásahy NATO voči Líbyi
a tiež sa rozhodlo o vyslaní saudských vojsk
na krvavé potlačenie nepokojov v Bahrajne
V Líbyi presunuli Sudairi bojovníkov do Kyrenaiky, kde čakali na zelenú z Francúzska a Anglicka, aby mohli začať vzburu proti vláde v Tripolise. Práve oni distribuovali zbrane a červeno-čierno-zelené vlajky s hviezdou a polmesiacom, symboly monarchie Senoussi. Ich cieľom je zbaviť sa problémového Kaddáfího a dostať na trón princa Mohammeda a obnoviť to, čo bolo kedysi Spojeným kráľovstvom Líbye.
Bola to Rada pre spoluprácu v Perzskom zálive, ktorá prvá volala po vojenskej intervencii proti vláde v Tripolise. V Bezpečnostnej rade to bola Saudská delegácie, ktoré viedla diplomatické manévre za Arabskú ligu, aby dosiahla rozhodnutie o útoku západných armád.
Plukovník Kaddáfí v niekoľkých prejavoch vyhlásil, že v Kyrenaike nie je žiadna revolúcia, ale že jeho krajina čelí destabilizačnej operácii Al-Kajdy; tvrdenie, ktoré neprávom vyvolávalo úsmevy a ktoré bolo osobne potvrdené generálom Carterom F. Hamom, veliteľom amerického AFRICOM. Generál Ham bol poverený počiatočnými americkými operáciami, prv než ho nahradilo NATO a bol prekvapený, že si musia vyberať svoje ciele na základe informácií od špiónov na pevnine, o ktorých bolo známe, že bojovali proti koaličným jednotkám v Afganistane - v krátkosti, od mužov bin Ládina.
Bahrajn sa zatiaľ od r 1971 vydáva za nezávislé kráľovstvo. V skutočnosti je to stále územie ovládané Angličanmi. Počas svojej vlády si zvolili Khalifa za premiéra a ten zastával tento post v kuse 40 rokov, od fiktívneho vyhlásenia nezávislosti dodnes. To je kontinuita, ktorá Sudairi teší.
Kráľ Hamad zaručil Spojeným štátom dôležitú koncesiu a tie v prístave Juffair vytvorili svoje Ústredné veliteľstvo a veliteľstvo piatej námornej flotily. Za týchto okolností by požiadavka ľudí na vznik konštitučnej monarchie znamenal prístup k skutočnej nezávislosti, koniec vlády Britov a odchod amerických jednotiek. Takýto vývoj by určite mal dominový efekt aj na Saudskú Arábiu a ohrozil by základy systému.
Sudairi presvedčili bahrajnského kráľa, aby nádeje populácie krvavo potlačil.
Garant poriadku elity, princ Nayef, bol neúprosným saudským ministrom vnútra a informácií posledných 41 rokov.
13. marca americký minister obrany Robert Gates dorazil do Manamy, aby tam inicioval koordináciu operácií, ktoré začali vstupom saudských zvláštnych jednotiek, známych ako " Nayefovi orli ", pod velením princa Nayefa. Počas niekoľkých dní boli všetky symboly protestu zničené, vrátane verejného pamätníka na Perlovom námestí. Stovky ľudí zomrelo alebo sú nezvestní. Mučenie, od ktorého sa upustilo na takmer desať rokov, sa opäť široko rozšírilo. Lekári a sestry, ktorí ošetrovali zranených protestujúcich, boli zatknutí vo svojich nemocniciach, zadržaní v izolácii a predvedení pred vojenské tribunály.
Ale najdôležitejším prvkom v tejto strašnej represii je odhodlanie premeniť klasický triedny boj, medzi celou populáciou a privilegovanou triedou zviazanú so zahraničným imperializmom, na sektársky konflikt. Väčšina Bahrajncov sú šiiti, zatiaľ čo vládnuca rodina sú Suniti. Šiiti sú považovaní za nástroj revolučných ideálov Ruhollaha Chomejního, ktorý bol určený ako cieľ. Počas jedného mesiaca " Nayefovi orli " strhli 25 šiitských mešít a poškodili 235 ďalších.
21 hlavných vodcov politických protestov bude čoskoro odsúdené zvláštnym súdom. Čelia trestu smrti. Viac ako po šiitmi ide monarchie po Ibrahimovi Sharif, predsedovi strany Wa'ad ( sekulárnej ľavicovej strany ), ktorého obviňujú, že nehral podľa pravidiel, pretože je sunitský moslim.
Keď sa im nepodarilo destabilizovať Irán, sústredili Sudairi svoje útoky proti Sýrii.
Destabilizácia Sýrie
Z
ačiatkom februára, keď krajina zatiaľ žiadnu demonštráciu nezažila, bola na Facebook vytvorená stránka s názvom "Sýrska revolúcia 2011". Vyzývala ku "Dňu hnevu" na piatok 4. ; táto výzva bola vysielaná Al Jazeera, ale nenašla nikde odozvu. Al Jazeera oplakávala nedostatočnú reakciu a stigmatizoval Sýrii ako "kráľovstvo ticha" ( sic ).
Názov "Sýrska revolúcia 2011" je pochybný : je v angličtine a má charakteristiky reklamného sloganu. Ale čo by si myslel a robil skutočný revolucionár, keby sa mu nepodarilo dosiahnuť svoje
ciele v r 2011, vrátil by sa jednoducho domov ?
A ešte zvláštnejšie je, že v deň vytvorenia mala táto stránka na Facebook cez 80,000 priateľov. Také nadšenie priebehu niekoľkých hodín, po ktorom nenasledovalo nič, ukazuje na manipuláciu vykonanú počítačovým softvérom, ktorý vytvára mnohopočetné účty. Obzvlášť vzhľadom k tomu, že Sýrčania používajú internet priemerne a mali od 1. januára prístup iba k ADSL.
Problémy začali o mesiac neskôr v Daraa, vidieckom meste na jordánskej hranici a niekoľko míľ od Izraela. Vandali platili mladistvým, aby maľovali protivládne heslá na stene mesta. Miestna polícia zatkla študentov a zaobchádzala s nimi ako so zločincami, ku zlosti ich rodín. Miestne smotánka, ktoré chcela spory vyriešiť, bola guvernérom odmietnutá. Mladíci boli bití. Rozzúrené rodiny zaútočili na policajnú stanicu, aby ich oslobodili. Polícia zareagovala ešte väčšou brutalitou a protestujúcich zabíjala.
Prezident Bashar Assad potom zasiahol a políciu a guvernéra potrestal - guvernéra, ktorý bol jeho príbuzným a ktorého prezident vymenoval v dierami, ďaleko od hlavného mesta, aby ho mal z dohľadu. Začalo sa vyšetrovanie, aby sa objasnilo policajné zabíjanie. Predstavitelia zodpovední za násilie boli obvinení a daní do väzby. Ministri sa ospravedlnili a kondolovali rodinám obetí v mene vlády, čo bolo gesto, ktoré bolo verejne akceptované.
Všetko sa malo vrátiť do normálu, ale náhle sa na strechách objavili maskovaní ostreľovači a strieľali ako na dav, tak na políciu, a uvrhli mesto do chaosu.
Strelci tohto zmätku využili a vyšli do mesta, aby zaútočili na vládne budovy, v ktorých boli umiestnené výzvednej služby zodpovedné za sledovanie sýrskych Golanských výšin okupovaných Izraelom. Bezpečnostné zložky paľbu opätovali, aby bránili budovu a jej archívy. Boli mŕtvi na oboch stranách.
Tento typ konfrontácie sa opakoval. Ľudia hľadali ochranu u armády, ktorá sa útočníkom, ktorí napadli mesto, postavila. Na ochranu obyvateľov bolo vyslaných tritisíc mužov a tanky. Nakoniec bitka postavila infiltrovaných bojovníkov proti sýrskej armáde, v scenári podobnom obliehaniu Nahr al-Bared libanonskou armádou. Až na to, že tentoraz medzinárodné médiá fakty prekrútila a sýrsku armádu obvinili z útoku na ľudí v Daraa.
Medzitým strety prepukli v Lattakii, prístave, ktorý bol dlho domovom zločineckých organizácií, ktoré sa špecializujú na námorné pašovanie. Títo jedinci dostali zbrane a peniaze z Libanonu. Zvandalizovali centrum. Polícia zasiahla. Na prezidentský príkaz bola polícia vyzbrojená iba obuškami. Gangstri potom spustili vojnu za použitia zbraní a zabili desiatky neozbrojených policajtov.
Rovnaký scenár bol zopakovaný v susednom meste Banias, v meste menšieho významu, ale oveľa strategickejšieho, pretože je v ňom hlavná ropná rafinéria v krajine. Tentoraz polícia použila svoje zbrane a z konfrontácie sa stala plnohodnotná bitka.
A nakoniec sa jedinci v Homs, veľkom meste, zišli v mešite a vyzvali svojich fundamentalistických nasledovníkov, aby demonštrovali proti "režimu, ktorý zabíja našich bratov v Lattakii".
V reakcii na nepokoje sa sýrska populácie vo veľkom zhromaždila, aby potvrdila svoju podporu republike. Obrovské demonštrácie, v histórii tejto krajiny bezprecedentné, priviedli od ulíc Damasku, Aleppa a Lattakie stovky tisíc ľudí, ktorí kričali "Boh, Sýria, Bashar !".
Kým na príslušných miestach sa strety zintenzívňovali, polícia dokázala bojovníkmi zastaviť. Podľa ich televíznych svedectiev boli najatí, vyzbrojení a financovaní prohaririským poslancom v Libanone, Jamalom Jarrah, čo on popiera.
Jamal Jarrah je priateľom princa Bandara. Jeho meno bolo uvedené v prípade Fatah al-Islam v Nahr al-Bared. Je príbuzným Ziad Jarraha, džihádistu obvineného FBI z toho, že je zodpovedný za únos letu 93, ktorý sa zrútil v Pensylvánii 11. septembra 2001. Je tiež príbuzným bratov Ali a Yousef Jarrah, ktorí boli zatknutí libanonskou armádou v novembri 2008 za špionáž pre Izrael.
Z Londýn a Paríža: Ali Saad al-din Bayanouni (generálny tajomník
sýrskej časti Moslimského bratstva) a Abdel Halim-Khaddam
(bývalý viceprezident Sýrie) výzyvajú na zvrhnutie Bashar al-Assada.
Jamal Jarrah je tajným členom Moslimského bratstva, čo ale popiera. V r 1982 sa Bratstvo pokúsilo uchopiť moc v Sýrii. Nepodarilo sa im to a stali sa obeťou strašných represií. Od amnestie vyhlásenej prezidentom Bashar Assad sa verilo, že tieto bolestivé spomienky boli zabudnuté. Ale naopak, táto odnož Bratstva je teraz financovaná Sudairi. Rolu Bratstva Banias v stretoch teraz priznávajú všetci.
Jamal Jarrah tiež údajne použil libanonských bojovníkov Hizb ut-Tahrir, islamskú skupinu so sídlom v Londýne a obzvlášť aktívne v strednej Ázii. Hizb ut-Tahrir, ktorá propaguje nenásilie, ale je obviňovaná zo zorganizovanie mnohých útokov v údolí Fergana. Práve s cieľom zastaviť túto skupinu Čína začala sa zbližovaním sa s Ruskom v rámci Šanghajskej organizácie spolupráce. Napriek mnohým diskusiám o tejto skupine v britskej snemovni, nemali jej predstavitelia v Londýne nikdy žiadne problémy a všetci zastávajú vysoké riadiace pozície v anglo-amerických nadnárodných spoločnostiach.
Vlani Hizb ut-Tahrir otvorila pobočku v Libanone. Pri tej príležitosti zorganizovala konferenciu, na ktorú boli pozvaní zahraniční hodnostári, vrátane ruského intelektuála medzinárodnej povesti. Počas diskusií organizátori vyzvali k vytvoreniu islamského štátu a uviedli, že libanonskí šiiti, drúzi a dokonca aj niektorí Suniti nie sú skutočnými moslimami a mali by byť vyhnaní, ako kresťania. Ohromený takými poznámkami ruský hosť rýchlo poskytol televízny rozhovor, aby sa od týchto fanatikov dištancoval.
Sprvu sa zdalo, že sú sýrske bezpečnostné sily udalosťami zaskočené. Vysoký dôstojník, vycvičený v ZSSR, použil silu bez toho, aby sa zaujímal o následky u obyvateľstva. Ale situácia sa postupne obrátila. Prezident Bashar Assad prevzal nad situáciou kontrolu. Zmenil vládu. Zrušil stanné právo a rozpustil Štátnu bezpečnostnú radu. Zaručil občianstvo tisícom sýrskych Kurdov, ktorým bolo historicky občianstvo upierané kvôli spornému sčítanie ľudu. Navyše prijal rad opatrení, ako zrušenie pokút za neskoré platby za verejné služby ( elektrinu atď.). Tým uspokojil hlavné požiadavky populácie a zmiernil náladu opozície. V "Deň hnevu" ( piatok 6. mája ) nedosiahol celkový počet protestujúcich v krajine ani 50.000, z celkovej populácie 22 miliónov ľudí.
Konkrétne Mohammed Al-Sha'ar, nový minister vnútra, vyzval všetkých, ktorí boli zapletení do nepokojov, aby sa polícii dobrovoľne prihlásili a zaručil im amnestiu výmenou za ukončenie operácií. Zareagovalo cez 1100 ľudí. Počas niekoľkých dní boli základné kanály rozbité a bolo zhabaných veľa zbraní. Po piatich týždňoch násilnosti sa do takmer všetkých nepokojných miest pomaly vrátil pokoj.
Medzi vodcami identifikovaných a zatknutých bojových skupín, bolo niekoľko izraelských a libanonských dôstojníkov, a jeden z nich bol politik s úzkymi vzťahy so Saadi Hariri. Tento pokus o destabilizáciu mal pokračovanie.
Otvorená konšpirácia
T
o, čo bolo pôvodne komplotom na zvrhnutie sýrskeho režimu, sa premenilo na otvorené vydieranie pomocou destabilizácie. Keď autori pochopili, že vzbura nenaberá paru, proti-sýrska arabská tlač hanebne opakovala správy o vyjednávaniach, ktoré prebiehali.
Informovali o návšteve vyjednávačov chystajúcich sa do Damašku, aby tam predložili požiadavky Sudairi. Ak máme novinám veriť, tak násilnosti neprestanú, kým Bashar al-Assad nevyhovie dvom požiadavkám :
- Rozchod s Iránom;
- Zastavenie podpory odboja v Palestíne, Libanone a Iraku.
Al Jazeera - sladká siréna medzinárodnej propagandy
S
udairi chcú západnej vojenskú intervenciu, ktorá by skoncovala so sýrskym vzdorom, podľa rovnakého scenára, podľa akého prebieha agresia v Líbyi. Aby to mohli urobiť, zmobilizovali špecialistov na propagandu.
K veľkému prekvapeniu všetkých satelitná televízna stanica Al Jazeera náhle zmenila svoju redakčnú líniu. Nie je žiadnym tajomstvom, že táto stanica bola vytvorená Davidom a Jeanom Frydmanom, francúzskymi bratmi miliardármi, ktorí boli poradcami Jitzchaka Rabina a Ehuda Baraka. Chceli vytvoriť médium, ktoré umožní diskusiu medzi Izraelčanmi a Arabmi, pretože taká debata bola v každej dotknutej krajine zakázaná zákonom.
Aby sieť založili, zavolali katarskému emirovi, ktorý z počiatku pôsobil ako krytie. Tím projektu bol najatý medzi ľuďmi z arabskej sekcie BBC, takže od samého začiatku bola väčšina novinárov prominentnými agentami britskej MI6.
Avšak emir prevzal nad sieťou politickú kontrolu, a tá sa stala výkonnou rukou jeho monarchie. Roky Al Jazeera skutočne hrala zmierovaciu úlohu tým, že propagovala dialóg a pochopenie v regióne. Ale táto sieť tiež prispela k trivializácia izraelského systému apartheidu, ako by násilné metódy používané IDF boli púhymi nešťastnými omylmi zo strany inak prijateľného režimu, aj keď predstavujú podstatu tohto režimu samotného.
Al Jazeera, ktorej informovanie o revolúciách v Tunise a Egypte bolo vynikajúce, náhle zmenila redakčnú línii a v prípade Líbye sa stala hlásnu rúrou Sudairi.
Táto otočka o 180° si zaslúži vysvetlenie. Útok na Líbyu bol pôvodne francúzsko-britským plánom zrodeným v novembri 2010, t.j. oveľa dkhšie, než došlo k "Arabskej jari", do ktorej boli zapletené USA. Paríž a Londýn mali v úmysle vyrovnať si s Tripolisom účty a brániť svoje koloniálne záujmy. V rokoch 2005-2006 líbyjská Národná ropná spoločnosť (NOC) vypísala tri medzinárodné tendre na prieskum a využívanie svojich zásob, najväčších v Afrike. Plukovník Kaddáfí zaviedol pre západné spoločnosti vlastné pravidlá hry a donútil ich akceptovať kontrakty, ktoré boli v ich očiach málo výhodné. Dokonca predložili menej výhodné kontrakty nadnárodným spoločnostiam na celom svete. Navyše tu bolo niekoľko sporov súvisiacich so zrušením lukratívnych kontraktov na vybavenie a výzbroj.
Už v prvých dňoch údajného povstania v Benghází Paríž a Londýn vytvorili Národný prechodnú radu, ktorú Francúzsko oficiálne uznala za legitímne zastúpenie Líbyjčanov. Táto Rada vytvorila novú ropnú spoločnosť, LOC, ktorá bola uznaná medzinárodným spoločenstvom na summite v Londýne ako držiteľ práv na uhľovodíky tejto krajiny. Počas zhromaždenia bolo rozhodnuté, že predaj ropy ukradnutej LOC bude vykonávať... Katar, a kontaktná skupina spojeneckých štátov sa preto od tejto chvíle bude stretávať v Doha.
Podľa Youssuf al-Qaradawiho je oslobodenie Palestíny menej dôležité, než nastolenie zákona šaria.
Podľa očakávania začal televízny kazateľ Youssuf al-Qaradawi denne kvičať za zvrhnutie prezidenta Bashar al-Assada. Šejk al-Qaradawi je prezidentom Medzinárodnej únie učencov a tiež Európskej rady pre fatvu a výskum. Je idolom Moslimského bratstva a presadzuje základné odnož islamu, mix americkej "trhovej demokracie" a saudského tmárstva : uznáva princíp volených predstaviteľov za predpokladu, že presadzujú šariu v jej najobmedzenejší forme.
K Youssuf al-Qaradawimu sa pridal saudský duchovný Saleh al-Luhaidan, ktorý naliehal: "Zabite tretinu Sýrčanov, aby zvyšné dve tretiny mohli žiť." Zabiť tretinu sýrskej populácie? To by znamenalo zmasakrovať kresťanov, židov, šiitov, Drúzov a Alawitov. Aby dve tretiny mohli žiť? To by sa rovnalo nastoleniu sunitského štátu skôr, než sa zbaví vlastných.
K dnešnému dňu sa zdá, že len palestínska vetva Moslimského bratstva, Hamas, vzdoruje zvodnej moci petrodolárov Sudairi. Jeho vodca, Khaled Meshaal bez váhania potvrdil, že zostane v exile v Damašku a odprisahal svoju podporu prezidentovi al-Assadovi. S jeho pomocou predišiel plány imperialistov a sionistov tým, že vyjednal dohodu s Fatahom Mahmouda Abbasa.
Od marca sa Al Jazeera, BBC Arabic a Arabic France 24 premenili na masívne orgány propagandy. Tým, že prinášajú hŕbu falošných svedectiev a zmanipulované obrázky, prekrúcajú udalosti tak, aby Republika Sýria vyzerala ako tuniský režim Ben Aliho.
Pokúsili sa vykresliť sýrsku armádu ako represívnu silu, podobnú tuniskej polícii, ktorá sa nezdráha strieľať do pokojných občanov bojujúcich za svoju slobodu. Tieto siete dokonca oznámili smrť mladého vojaka, ktorý odmietol strieľať do svojich spoluobčanov, a bol údajne svojimi nadriadenými umučený na smrť. V skutočnosti je sýrska armáda armádou braneckou, a mladý vojak, o ktorého úmrtí boli zverejnené podrobnosti, bol v skutočnosti na dovolenke. V rozhovore pre sýrsku televíziu potvrdil svoju ochotu brániť svoju krajinu proti zahraničným žoldnierom.
Navyše sa tieto satelitné kanály pokúsili vykresliť niekoľko sýrskych osobností ako špekulantov, rovnako ako boli príbuzní Ben Aliho. Svoju kritiku zamerali na Rami Makhloufa, najbohatšieho muža v krajine, ktorý je príbuzným prezidenta al-Assada. Tvrdili, že rovnako ako v tuniskom modeli, požadoval podiely vo všetkých zahraničných spoločnostiach, ktoré chceli v krajine podnikať. To je v sýrskom kontexte úplne nepodložené a nepredstaviteľné. V skutočnosti sa Rami Makhlouf tešil dôvere prezidenta al-Assada vďaka svojej úlohe pri vytváraní mobilnej telefónnej siete. Rovnako ako každý na svete, kto dostal takú koncesiu, sa stal miliardárom. Skutočnou otázkou je, či títo ľudia svoje pozície využili pre sebeobohatenie na úkor zákazníkov, alebo nie. V jeho prípade je odpoveďou nie : Syriatel ponúka najlacnejšie mobilné sadzby na svete!
V každom prípade patrí cena za klamstvo Al Jazeera. Táto sieť zašla tak ďaleko, že predkladala obrázky z demonštrácie 40.000 ľudí v Moskve volajúcich po ukončení ruskej podpory Sýrii. V skutočnosti to boli zábery z osláv 1.mája, do ktorých táto sieť vložila herca uvádzajúceho klamlivé informácie.
Reorganizácia siete princa Bandara Obamova vláda.
I
nštrument kontrarevolúcie, používaný Sudairi, je namierený proti jednému problému. Doteraz žoldnieri princa Bandara bojovali pod vlajkou Osamu bin Ladena, či už v Afganistane, Bosne, Čečensku alebo inde. Pôvodne považovaný za antikomunistu sa bin Laden postupne stal protizápadným. Tento jeho posun bol ovplyvnený ideológiou stretu civilizácií, s ktorou prišiel Bernard Lewis a spopularizoval ju jeho študent Samuel Huntington. Mala svoje obdobie slávy počas teroristických útokov 11. septembra a vojny proti terorizmu : Bandarovi muži vyvolávali nepokoje kdekoľvek si Spojené štáty želali zasiahnuť.
V súčasnom období musí byť obrázok džihádistov zmenený. Teraz sa očakáva, že bojuje po boku NATO, rovnako ako kedysi bojoval po boku CIA v Afganistane proti Červenej armáde. Je preto žiaduce otočiť prejavy na západe z minulosti a nájsť vhodnú náhradu za antikomunizmus. To bude ideologickou úlohou šejka Youssufa al-Qaradawiho.
Aby túto zmenu uľahčil, Washington oznámil oficiálne smrť Osamu bin Ladena. Keď je tento ich výtvor preč, môžu byť mobilizovaní žoldnieri princa Bandara pod novou vlajkou.
Tento presun rolí je sprevádzaný systémom "Škatule, hýbte sa" vo Washingtone.
Generál David Petraeus, ktorý ako veliteľ CENTCOM musel rokovať s Bandarovými mužmi na Strednom východe, sa stal riaditeľom CIA. Musíme preto očakávať zrýchlené sťahovanie jednotiek NATO z Afganistanu a väčšie zapojenie Bandarových ľudí do tajných operácií CIA.
Leon Panetta, odchádzajúci riaditeľ CIA, sa stal ministrom obrany. Podľa internej dohody medzi americkou vládnucou triedou by mal byť tento post rezervovaný pre člena Komisie Baker-Hamiltona. Panetta, rovnako ako Gates, členom bol. V prípade nových vojen bude obmedzovať nasadenie na zemi, s výnimkou zvláštnych jednotiek.
V Rijáde a Washingtone už vystavili "Arabskej jari" úmrtný list. Sudairi môžu povedať o Strednom východe to, čo Il Gattopardo ( Leopard ) hovorieval o Taliansku:
"Všetko sa musí zmeniť tak, aby všetko zostalo rovnakým a my sme zostali pánmi."
Thiery Meissan, Podľa Voltairenet, 26.05.2011
(pôvodne zverejňované
v Komsomolskej pravde)
Thiery Meissan, francúzsky publicista, zakladateľ a predseda predstavenstva Voltaire Network a Axes for Peace Conference. Jeho články so špecializáciou na medzinárodné vzťahy vychádzajú v dennej tlači a týždenníkoch v arabčine, španielčine a ruštine. Jeho posledné dve knihy vydané v angličtine:
9/11 veľká lož a
Pentagate.
Originál : http://www.voltairenet.org/article170005.html
Zdroj :
http://www.kp.ru/daily/25683/841940/
