Doterajšie predpoklady a scénare možného vývinu pri strete západnej a islamskej civilizácie predpokladali rýchlo eróziu západu a islamu prisudzovali akúsi nemerateľnú kvalitu, imanentnú pevnosť a odolnosť. Tento pohľad je determinovaný našim poznaním vlastnej civilizácie, jej silných, ale hlavne slabých stránok. tisíce kníh a štúdií sa nezaoberajú ničim iným, než len odhaľovaním ďalších a ďalších pokleskov.
Ovšem rovnaký pohyb, aj keď pod povrchom, skrytým oku vonkajšieho pozorovateľa prebieha v islamskom svete. Ak zistíte ako rozmýšľajú a konajú ľudia v islame za oponou v tichu svojich domácností a v kruhu rovesníkov a rovnako zmýšľajúcich spoluobčanov (všimnite si nepíšem spoluveriacich) dostanete iný obraz.
 |
| Martin Konvička |
Tento blog Martina Konvičku, známeho kritika islamu, prebraný a preložený do slovenčiny je opisom toho, čo sa stane, keď hédonizmus a liberalizmus západu na pozadí kultúrnej a informačnej revolúcie rozloží aj taký monolit, akým islam bezpochyby je. Samotní obyvatelia islamských krajín dúfajú v takýto vývin a nepochybujú, že práve to je ich budúcnosť. Rozhodne si svoj život nepredstavujú ako nekonečný džihád a umŕtvujúce, bezmyšlienkovité mlátenie čela päťkrát denne o podlahu.
Keď sa zrútilo sovietske impérium, boli tými úplne nejprekvapenejšími západní sovietológovia - a východní disidenti. Možno to pochopiť, obe skupiny boli do konfliktu s komunistami zaťaté, prípadne pociťovali silu režimov na vlastnej koži, takže im uniklo, ako nepopulárnymi, vyprázdnenými a vnútorne slabými sa komunistické režimy postupne stali. Keď komunizmus padol, nemali ani jeho odporcovia, ani jeho profesionálni znalci v šuflíku žiadny recept na ďalšie smerovanie postkomunistických spoločností.
A tak uvoľnili miesto tu vágnym snílkom typu prezidenta Havla, tú všelijakým podvodníkom, ktorí vlastníctvo toho receptu predstierali - s výsledkami, s ktorými sa stretávame dodnes. Odporcovia islamu môžu byť v podobnej situácii - sú natoľko pohltení snahou islam oslabiť, že im uniká jeho prebiehajúci rozpad. Skúsenosť s komunizmom by nás mala varovať, že nestačí zvrhnúť režim. Vo vlastnom záujme a ešte viac v záujme ľudí uväznených v mohamedánskom opičinci, by sme sa mali vážne pýtať, čo potom.
Príznakov zmršťovania prichádza z islamských krajín viac ako dosť a pretože takéto informácie prebublávajú veľmi ťažko (vinou nedôvery, jazykovej bariéry, strachu ), vidíme len vrchol ľadovca. Patria sem správy o mladých Saudkách vystavujúcich na internet videá s vlastným striptízom a nosiacich pod abájou EMO odev; správy o popularite metalovej či tanečnej hudby, vrátane organizovania ilegálnych festivalov medzi blízkovýchodnou mládežou; čo nejvyzývavejšie obliekanie mladých žien v Iráne; Emiráťanky ostentatívne zhadzujúce hidžáb na palubách lietadiel; čoraz častejšie súdy so saudskými, tureckými či egyptskými ateistami.
Patrí sem popularita koptského kazateľa Zacharia Botroša, ktorého videá snáď priviedli ku kresťanstvu viac ovečiek, než Pavlove epištoly; rovnako ako pašovanie Biblie do Saudie, tajný rozmach hnutia bahájov v Iráne, či silnejúca odvaha exmuslimov v západných krajinách. Patrí sem hystéria bradatých kazateľov, hroziacich odporným neveriacim skazou a zotročením stále bezostyšnejšie, neskrývanejšie a trápnejšie.
Predovšetkým sem však patrí politický vývoj v krajinách ako Egypt, Tunisko, Sýria a Turecko, kde nástup toho najhoršieho politického islamu - na prekvapenie úplne všetkých - brzdí tú vystúpenie miliónov umiernených moslimov ( Egypt ), tu spontánny odpor sekulárnych vrstiev ( Tunisko, Turecko ), tu ľudová podpora skoro už pochovaného pragmatického despotu ( Sýria ).
Nie je ťažké odhadnúť, odkiaľ sa erózia politického islamu v blízkovýchodných krajinách vzala. Je to predovšetkým rozvoj komunikácií. Ťažko cenzurovateľný internet ukazuje tamojším mladým ľuďom, teda väčšine populácie, že islamský štýl života nie je jediný možný a že svet neveriacich nie je len svetom morálneho rozkladu, konzumu a špirituálnej prázdnoty ( ako tvrdia duchovní islamu), ale aj svetom priateľstva, humoru, lásky, zábavy a otvorených možností. Vďaka internetu sa mladý Arab alebo Paštúnka pochybujúca o svojej viere zrazu necíti ako jediná na svete - stávajú sa súčasťou planetárneho hnutia.
Potom tu sú otrasné skúsenosti s islamskými radikálmi. Nielen my na západe, ale aj Egypťania, Pakistanci a Turci zdesene sledujú, kam to dotiahli pravoverní v Afganistane, Mali či Somálsku. Potom je tu prepojenie medzi nepriateľmi islamu. Počas predchádzajúcich fázach džihádu neveriaci, napadnutí trebárs v Srbsku, netušili o bojoch vedených inými neveriacimi kdesi v Indii. Dnes je tomu inak, možno koordinovať odpor. Napriek snahe rôznych kolaborantov je stále pravdepodobnejšie, že sa proti islamu neveriaci spoja - čo nie je vyhliadka, ktorú si rozumnejší moslimovia prajú riskovať.
Erózia neznamená okamžité odmietnutie islamu ako takého - kto pozná históriu československého " socializmu s ľudskou tvárou ", alebo si pamätá ponovembrové spory o kapitalizme, nečaká zázraky. Na nejakú dobu nás skôr čakajú rôzne " kultúrne " či " pluralitné " islamy, sektárske strety, dočasné regresie k šáriátnickým režimom. Môže to byť dosť krvavé, sluší sa pripomenúť tým, ktorí si "reformu islamu" predstavujú akoby opakovanie Nežnej revolúcie a zabúdajú na omnoho krvavejšie revolúcie a náboženské vojny. Tiež by nás nemalo prekvapovať, že tých najhorších fanatikov dnes nenájdeme niekde v Arábii, ale v uliciach západných miest, na západných vysokoškolských katedrách, v západných redakciách a dokonca v západných vládnych budovách. Opäť sa vnucuje paralela s komunizmom, pre ktorý najviac smútili súdruhovia v západných kaviarňach, ktorí ho následne resuscitovali vo forme súčasnej EÚ.
Späť na Blízky východ. Proti dilemám, pred ktorými sa miestni po páde islamu ocitnú, bola postkomunistická transformácia maličkosťou. Podobne ako Rusi boli islamizované národy vychované s vedomím výlučnosti a historického poslania, lenže čo trvalo v ZSSR nejaké 4 generácie, trvalo trebárs v Arábii generácií 70. Za tú dobu sa islam vryl do historickej pamäti, dáva dôvod k hrdosti, je zdrojom rádu. Ale to všetko bol komunizmus pre Rusov tiež - a z "opileckej opice" sa dostávajú, aj keď tackavo.
Islam dáva ľuďom dve veci, zmysel života a kolektív, takže postislamská identita bude skôr náboženská alebo kolektivistická, než sekulárne - liberálna. Asi je to dobre, liberalizmus bez viery rozložil západnú Európu za polstoročie, cynické Česko za 20 rokov, pomerne divoké Rusko za dekádu, horkokrvní Arabi by sa mohli pozabíjať ( ono stačí napríklad také Bulharsko). Sekulárny kolektivizmus sa v kraji už skúšal, čo iného boli všetky tie arabské socializmy, nacionalizmy a polofašismy. Neosvedčili sa - predátorská islamská "morálka" ich zdegenerovalo do cynických nepotizmov, rodinkárstva a krutovlády, síce lepších než šaria, ale stále dosť mohamedánskych.
Napriek tomu by nás nemala prekvapovať popularita komunizmu medzi tamojšími ateistami, nejaké jeho varianty sa počas postislámskej transformácie skoro určite prihlásia o slovo. Horúcim kandidátom sa tak stáva kresťanstvo. Už dnes - aspoň sa to hovorí - v oblasti tajne silnejúce, a ponúkajúci práve tie hodnoty, ktoré islam potláča : súcit, odpustenie nepriateľom, lásku bez upresňujúcich podmienok. Kresťanstvo je v tej oblasti doma, do púšte sa hodí, Blízky východ je doteraz pretkaný kresťanskými pamiatkami, prežívajú tu kresťanské menšiny i komunity kryptokresťanov - všetkých tých Alawitov či Drúzov. Okrem toho dôjde v Iráne k renesancii zoroastrizmu. Dnešní Iránci hľadajú svoju "perzskú" identitu, od ktorej si sľubujú vymedzenie sa proti "Arabom" pri súčasnom ponechaní si Allaha. To však nebude fungovať.
Ešte divokejšia situácia môže nastať vo vlastnej Arábii, ktorá nikdy nebola plne christianizovaná a kde, islamom pretreté, prežívajú pozostatky pohanských kultov - ten najznámejší je istý kameň priamo v Mekke. Nevylučoval by som hromadné konverzie Saudov k židovstvu, väčšina ich feudálov sú beztak halachickí Židia - potomkovia Mohamedových banditov a židovských otrokýň ulovených počas prvých nájazdoch - a Arabi budú chcieť niečo extra. S kresťanstvom to však vidím najnádejnejšie, ostatne saudské úrady dnes desí pašovanie kresťanskej Biblie, nie oblizovanie pohanskej Kaaby.
Handicapom kresťanstva je jeho upätý postoj k sexualite. Nič sa nedá robiť, islam je nejsexuálnejším náboženstvom, hoci ľudskú sexualitu kriví - v smere žiarlivosti a vynútenia, podľa všetkého zámerne. Kresťanstvo však sexualitu kriví tiež, ostatne šírilo sa - okrem iného - ako reakcia neprivilegovaných na mravný úpadok rímskych vládnucich tried. Nerobí tak však zámerne, redukcia ľudskej sexuality na jediný správny model odráža skôr obmedzené znalosti z čias začiatku letopočtu, petrifikované - opäť okrem iného - aj tisícročným stretom s islamom. Nič sa nedá robiť, islamský svet buble potlačenou sexuálnou energiou, práve tá energia sem láka celé zájazdy "Arabel" a sexuálna revolúcia bude sprievodným javom, ak nie priamym spúšťačom, pádu islamu. A opäť, ako pri páde komunizmu, bude dnešný model (patriarchálna rodina s nekonečnými možnosťami pre privilegovaného muža, núteným puritánstvom pre neprivilegovaného muža a nulovými možnosťami pre ženy ) nahradený experimenty a hľadaním. Iste povyskočia na povrch všelijaké perverzie, avšak vrátane "perverzií", ktoré zvyšok ľudstva považuje za absolútne zdravé - vrátane romantickej lásky, slobodnej voľby partnerov a akcentácie túžob nežného pohlavia. Ako idú dnes u tmavých animátorov v prímorských rezortoch na dračku severské blondíny, pôjdu zo strany tmavých domorodiek na dračku severskí blonďáci. Bieli rasisti sa môžu právom obávať ohrozenia "čistej rasy", nie však cez zlovoľné prznenie severských dievčat, ale cez krz nedisciplinovanosť severských chalanov. Všeobecné " znemravnenie ", keď si požičiam slovník dnešných moralistov, sa samozrejme časom vyčerpá a snáď k tomu napomôže kresťanský étos lásky a odpustenia. Nečakajme však puritánske kresťanstvo dnešnej katolíckej mládeže, skôr nejakú syntézu predislamského kresťanstva a postkresťanského hedonizmu.
Nastane výbuch intelektuálnej a umeleckej kreativity. Ľudia, doteraz uväznení vo fatalistickej indolencii, sa budú pýtať, čo sa s nimi po tých 70 generácií dialo, oživí sa záujem o vlastnú históriu, o okolitý svet, o prírodu. Nemyslime si, že sú hlúpi - kto sa dokáže naučiť naspamäť korán, bez toho aby plne porozumel textu, má perfektne trénovaný mozog, hoci ho má trénovaný inak, než je zvykom u západu. Duševný rozvoj islamského sveta dnes brzdí najmä strach. Akonáhle ten padne, otvoria sa dvere výbojom ducha porovnateľným s európskou renesanciou.
Relatívna premnoženie však Blízky východ pripravilo o potravinovú samostatnosť, v zmysle produkcie kalórií z pôdy. Ani to však nie je isté - spomeňme na zúrodnenie púšte v Izraeli. Ekonomika však nie sú len potraviny a postislamský svet bude mať svetu čo ponúknuť. Predovšetkým to je priestor, obrovské rozlohy prázdnych púští a hôr, poklady historické a prírodné, rovnako ako tisíce kilometrov dnes prázdnych morských pobreží. Turistický ruch vzrastie mnohonásobne, až si turistky nebudú musieť viazať šatky a turisti si slobodne vychutnajú pohár oroseného piva. Skoro určite vzrastie "sexuálna turistika", naďalej obmedzovaná pohlavím účastníkov, boom zažijú umelecké festivaly, archeologické a prírodovedné výskumy, výpravy dobrodruhov do púští a hôr. Výrobe, službám, kultúre a obchode pomôže ono uvoľnenie kreativity, vrátane kreativity ženskej polovice populácie. Budú oprášené projekty solárnych megaparkov v púšťach, už neohrozované politickou nestabilitou. Predovšetkým tu však stále budú ropa a plyn. Dnešné prekliatie regiónu, umožňujúce financovať globálny džihád, sa stane požehnaním, uľahčujúcim prechod k pohodovejšie spoločnosti. Vývoj k "severskej" pracovitosti a odriekaniu nečakajme, na to je v oblasti príliš horúco, postislamista zostane kaviarenským povaľačom pripomínajúcim Gréka či južného Taliana, avšak v kaviarňach uvidíme krásne dievčatá, rezorty na pobreží vzkypia životom, kuchyňa, káva a hašiš zostanú tak vynikajúce, ako dnes.
Keď nad tým tak premýšľam, nepriatelia islamu robia chybu, keď si želajú, aby "Arabom" čo najskôr došla ropa, a tým politický vplyv. Pád islamu v schudobnelej spoločnosti by bol bolestivý pre miestnych aj pre susedov. Islam je naopak potrebné demontovať čo najskôr, kým ropa ešte tečie a transformáciu bude čím financovať. Ako môže demontáži islamu pomôcť vonkajší svet, o tom budem písať inokedy, čo najrýchlejšia demontáž však je predovšetkým záujmom mohamedánov samotných.
Už aby to bolo.
Zďaleka nie všetko v článku sú moje nápady, za mnohé vďačím dvom emisarkám predislamských kultúr, Židovke a Asýranke.
Tento výborný článok mojim dielom nie je, poďakujte Martinovi Konvičkovi http://martinkonvicka.blog.idnes.cz/clanok.asp?cl=362831&bk=48799
