Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

streda 28. októbra 2015

Vtipy

Agathokles

Starogrécky logik Agathokles sa pred svojimi žiakmi chválil, že je jediným a prvým logikom v Aténach.
Demonax, ktorý šiel okolo, si ho vypočul a spýtal sa ho:
- Ak si jediný, ako môžeš byť prvý? Ale ak si prvý, môžeš byť jediný?
Agathokles si zahalil tvár a tridsať dní sa v meste neukázal.

Achard

Marcel Achard vysvetľoval dôvody rozvodu známej herečky:
- Ona má priateľa. On má priateľku. Je to teda rozvod z naozajstnej lásky.
*
Acharda sa pýtali, čo si myslí o lži. Odpovedal:
- Lož má nepredstaviteľné stupňovanie:
- prvý stupeň - lož
- druhý stupeň - diplomacia
- tretí stupeň - štatistika.
*
Francúzsky dramatik Achard sa takto vyjadril o začiatkoch svojej literárnej kariéry:
- Stal som sa známym dramatikom, pretože som bol veľmi škaredý. Ako mládenec som nemal odvahu vyznávať lásku ústne, a tak som to robil výhradne písomne. Keďže som zvyčajne nedostával odpoveď, predstavoval som si, čo by mohla obsahovať. Tak vznikal jeden dialóg za druhým a to bola moja divadelná škola.

Achmadulinová

Čo je to láska? - spýtali sa Belly Achmadulinovej.
- Pozerať sa s mužom na futbal, aj keď tomu sama vôbec nerozumiem, - ;odpovedala poetka.

Albert

Knieža Albert, zať Márie Terézie a miestodržiteľ Uhorska, bol veľkým milovníkom bratislavského vína. Keď raz ochorel, cisárovná mu poslala z Viedne slávneho lekára. Keď ho lekár vyšetril, zakázal mu akékoľvek liehové nápoje. O tri dni neskôr sa lekár znova ohlásil u kniežaťa a spýtal sa ho:
- Dúfam, Vaša jasnosť, že ste poslúchli moju radu a nepili ste liehové nápoje.
- Áno, poslúchol som.
- Je to jediný spôsob, ako si predĺžiť život, Vaša jasnosť.
- Tušil som to, - povedal knieža Albert.
- Ešte nikdy som totiž nemal také dlhé dni, ako boli tie tri posledné.

Alcybiades

Aténskeho politika Alcybiadesa (5. stor. pred n. l.) sa priateľ spýtal:
- Prečo sa spúšťaš s hetérou Lais? Veď ťa vôbec nemiluje!
- Ani víno a ryby ma neľúbia, a predsa mi chutia!

Aleš Mikuláš

V čase, keď Mikuláš Aleš ešte iba začínal, priniesol pražskému nakladateľovi zopár svojich obrázkov. Nakladateľ mu osobne vyplatil honorár, pričom mu odrátal niekoľko zlatiek zo staršej zálohy. Medzitým mu povedal:
- Nedávno som bol svedkom sporu dvoch pánov. Jeden tvrdil, že sa hovorí Aleši, druhý len zasa, že je správnejšie Alši. Vy by ste to mali vedieť najlepšie...
- Akože aj viem! Treba ma volať Alši kvôli veršu: Tady, pane Alši, záloha je další! Nakladateľ pochopil a zálohu mu vyplatil.

Alexander Veľký

Kráľ Alexander Veľký raz kritizoval piráta pre jeho nečisté remeslo. Pirát sa nad jeho rečami len pousmial a odvetil:
- Je to pravda, že ma ľudia volajú pirát. Je to však len preto, lebo mám len jednu loď. Keby som mal celú flotilu, volali by ma dobyvateľ.

Alexandrov Griqorij

Po premiére filmu Volga, Volga bola veľká recepcia v Kremli Bol na nej aj Stalin. Josifovi Vissarionovičovi sa film režiséra Griqoriia Alexandrova s hlavnou predstaviteľkou Lubov Orlovovou (inak manželkou režiséra) nesmierne páčil. Stalin podíde k tvorcom, blahoželá im k filmu a zrazu sa spýta:
- A povedzte, Lubov Petrovna, váš muž vás bije''
- A to už ako, súdruh Stalin!
- Azda vás za celý život ani raz neudrel?
- No, možno, raz, aj to len zo žartu... - hovorí Alexandrov, ktorého dojemná oddanosť manželke bola všetkým známa.
- Nuž, tak mu povedzte, - hovorí Stalin, obracajúc sa na Orlovovú -ze ak vas ešte raz udrie, obesíme ho...
- Ako to, súdruh Stalin? Za čo?!
- Za čo? - vraví vodca. - Nuž za hrdlo!

Alfonz XIII.
Španielsky kráľ Alfonz XIII. sa raz spýtal vojakov svojej gardy, či by ho počúvli, keby im rozkázal namieriť naňho zbraň a vystreliť. Traja odpovedali bez váhania kladne, až štvrtý vyhlásil, že by na kráľa nestrieľal.
- Výborne, chlapče! - zvolal natešený kráľ'.
- Konečne som našiel jedného, čo si viac váži život svojho kráľa ako vojenské povinnosti. Ale povedz mi, prečo by si na mňa nevystrelil?
- Lebo som trubač!

Alfvén
Nositeľ Nobelovej ceny za fyziku v roku 1970 sa stal Švéd Ölot Göste Alfvén. Zazvonil u neho doma telefón. Oznamovali jeho manželke, že je nositeľom Nobelovej ceny. Tá sa rozčúlila:
- Prečo mi telefonujete tak skoro ráno. Hádam si nemyslíte, že zobudím svojho muža len preto, že dostal Nobelovu cenu?

Ampére A. M.
Slávny francúzsky fyzik a matematik André Ampére mal ustavične plnú hlavu rôznych myšlienok, a preto bol veľmi roztržitý. Keď ho niečo mimoriadne oslnilo, písal svoje vzorce a výpočty na všetko, čo bolo po ruke.
Raz večer pri prechádzke po parku uvidel odrazu čiernu tabuľu, nuž vytiahol z vrecka kriedu a začal na nej čosi počítať. O chvíľu sa však tabuľa dala do pohybu. Ampére vykročil za ňou, usilujúc sa dokončiť svoj výpočet, ale tabuľa sa pohybovala rýchlejšie a rýchlejšie a starý vedec musel za ňou utekať. Keď však konečne zastal a lepšie sa zadíval, musel sa aj sám zasmiať. Čierna tabuľa, ktorú počmáral svojimi číslami, bola totiž bočnicou veľkého koča.
*
Istý zlomyseľník chcel raz nazlostiť francúzskeho fyzika Ampéra a spýtal sa ho:
- Koľko je trikrát štyri?
- Ak k tomu pridáme vašu osobu, je to presne 120, odvetil Ampére.

Andersen
Hans Christian Andersen bol známym tým, že sa neveľmi staral o svoje oblečenie. Raz ho zastavil akýsi známy a vraví mu:
- A to, čo máte na hlave, má byť klobúk? Nato Andersen s dobromyseľným úsmevom odpovedal:
- A to, čo vy máte pod klobúkom má byť hlava?

Aristopos
Istý sedliak požiadal filozofa Aristopa, aby jeho syna vyučil vedám. Keď filozof vyslovil čiastku, ktorú požaduje za vyučovanie, sedliak sa zarazil.
- Toľké peniaze, veď za to by som si mohol kúpiť somára.
- Tak si ho kúp, povedal Aristopos - a budeš mať doma dvoch.

Aristotel
Gréckeho filozofa Aristotela sa spýtal jeden z jeho žiakov, prečo má človek desať prstov, dve uši, ale iba jedny ústa a jeden jazyk.
Odpovedal:
- Lebo človek musí desať ráz toľko pracovať, ako zje a dva razy toľko vidieť i počuť, ako by mal povedať.
*
Raz prišiel k Aristotelovi, najväčšiemu učencovi antického Grécka, vychovávateľovi Alexandra Macedónskeho, klebetný človek.
- Koľko berieš za vyučovanie rečníckeho umenia?
- Od teba dvakrát toľko ako od ostatných!
- A to už prečo? - Nuž preto, lebo s tebou budem mať dvojakú prácu. Skôr, než ťa naučím rečniť, budem ťa musieť naučiť mlčať.
*
Aristoteles poradil svojmu žiakovi Alexandrovi Macedónskemu:
- Nikdy nevyzrádzaj svoje tajomstvo naraz dvom ľuďom. Keď sa tajomstvo vyzradí, nemôžeš zistiť, kto z nich ho vyzradil. Keď dáš oboch mučiť, veľmi ukrivdíš tomu, kto ho nevyzradil. A ak obom odpustíš, nepreukážeš nič dobré tomu, kto tajomstvo udržal.

Auber Daniel
Významný francúzsky skladateľ Daniel Auber sa stretol s Richardom Wagnerom, ktorý pricestoval do Paríža.
- Viete, - povedal Auber s úsmevom, - potreboval som tridsať rokov, aby som sa presvedčil o tom, že nemám nijaký hudobný talent.
- A potom ste sa zriekli hudby? - spýtal sa Wagner.
- Nie. Čo to hovoríte! Vtedy som už bol slávny!

Baas, Eduard
Spisovateľ Eduard Bass bol pozvaný na zabíjačku k maliarovi Václavovi Rabasovi. Veľmi sa na to tešil, ale nakoniec zabudol prísť, čo ho dlho mrzelo. Bass hostiteľovi prisľúbil, že druhý raz už na to nezabudne.
Keď sa skutočne chystala druhá zabíjačka, zamiešal sa do veci básnik Josef Mach a napísal do redakcie list s týmto záverom:
"Upozorněte Basse, ať zase nepropase to prase u Rabase!"



Bagar Andrej
Keď režisér Martin Frič nakrúcal film o Jánošíkovi, rolu grófa Révaya zveril Andrejovi Bagarovi. Pri nakrúcaní exteriérov kdesi na Liptove si Bagar raz osedlal koňa a v kostýme a maske si šiel zajazdiť. Obďaleč ho zastavil akýsi pán, ktorý prichádzal z neďalekého gazdovstva.
- Čože to tu robíte? - spýtal sa Bagara.
- Filmujeme Jánošíka.
- A vy v tom kostýme?
- Ja hrám grófa Sándora Révaya.
- Grófa Révaya? A aká je to postava?
- Viete, to vám bol všemocný pán v Liptovskej stolici, krutý tyran, ktorý poddaných zdieral, mučil, na dereš posielal. Skrátka, zlosyn.
- No ďakujem, - povedal pán a dodal: - Prepáčte, ešte som sa nepredstavil - som tunajší veľkostatkár gróf Révay...

Balzac Honoré de
Francúzsky spisovateľ Balzac bol v mladosti veľmi chudobný. Nebolo týždňa, aby nenavštívil svojho nakladateľa so žiadosťou o preddavok, ktorý vždy dostal. Až raz, keď prišiel k nakladateľovi, zastavil ho v predsieni sluha a povedal mu:
- Ľutujem, ale pán dnes neprijíma.
- To nič, - odvetil Balzac s úsmevom - hlavné je, že dáva!
*
Balzac mal neustále finančné problémy. Raz mu jeden z jeho veriteľov povedal:
- Nemôžem už ďalej čakať! Zajtra musím vyplatiť veľký dlh! Spisovateľ sa naňho prekvapene pozrel:
- Ako si to vlastne predstavujete? Vy robíte dlhy a ja ich mám platiť?
*
Istá mladá dáma chcela vedieť názor francúzskeho spisovateľa Balzaca na problém manželskej nevery.
- Zaujíma vás to rýdzo teoreticky, alebo skôr praktický? Dáma odvetila, že skôr prakticky.
- To mate veľké šťastie, pretože teoreticky je nevera jednou z najväčších ohavností, ale prakticky vždy stojí za úvahu.
*
Jedného dňa poúča Balzac svojho sluhu:
- Lož je najodpornejšia zo všetkých zlých ľudských vlastností!
- Áno, pane!
- Pamätajte si raz navždy, že človek nikdy nemá klamať svojho blížneho! Sluha sa zamyslel a vraví:
- Prečo mi teda prikazujete, aby som vždy, keď zazvoní exekútor, povedal, že nie ste doma?!
- Exekútor? - rozčúlil sa Balzac.
- Toho predsa nemôžeme rátať medzi našich blížnych!
*
K Balzacovi prišiel na návštevu jeho známy a zbadal, že spisovateľ je veľmi bledý a smutný.
- Čo vám je? - spýtal sa znepokojene.
- Mne nič, - odvetil Balzac, - ale práve pred chvíľou zomrel otec Goriot!
*
Slávny spisovateľ Balzac podaroval istej priateľke svoju knihu a na prvú stranu jej napísal venovanie. Po rokoch objavil slávny spisovateľ tú istú knihu so svojím autogramom v jednom z parížskych antikvariátov, pričom cena bola veľmi nízka. Keď sa veľmi začudovaný a rozladený spýtal na to kníhkupca, ten iba namrzene zašomral:
- Máte pravdu, mohol by som knihu predať aj za oveľa vyššiu cenu, keby nejaký hlupák nebol tak dočarbal prvú stranu!
*
Spisovateľ Balzac veľmi rád jedával. Raz, keď cestoval po Francúzsku, ocitol sa v akejsi krčme. Zavolal si majiteľa a spýtal sa ho:
- Máte niečo na jedenie?
- Pravdaže. Máme bohatý výber jedál. Môžem vám ponúknuť úhora, pstruha, vajcia na tvrdo, omeletu, šunku, bôčik, salámu, syr...
- Výborne, - potešil sa Balzac.
- Prineste mi to!
*
Balzaca často prenasledovali veritelia. Raz skoro ráno mu ktosi klopal na dvere. Balzac vedel určite, že to bude niekto z veriteľov, preto na búchanie reagoval:
- Nie som doma!
- Ste! - ozval sa hlas za dverami, - lebo tu máte vyložené topánky!
- Odišiel som v papučiach, - oponoval spisovateľ.

Bel Matej
V istej uhorskej spoločnosti chceli slávneho slovenského rodáka Mateja Bela ponížiť a spýtali sa ho, ako sa zo svojej očovskej chudoby dostal na štúdia a vypracoval sa až na svetoznámeho polyhistora. Mateja Bela však otázka nezaskočila a odvetil:
- Keď som mal asi štyri roky, spadol som doma v Očovej z čerešne rovno na hlavu. A keď otec, ktorý ma ratoval, videl, že žijem, zaniesol ma mamke do náručia a povedal: „Náš Maťko má dobrú hlavu, treba ho dať študírovať.

Bernard
Mladý básnik sa raz pýtal Tristana Bernarda:
- Ako sa vám páčia moje básne? Bernard odpovedal:
- Sú medzi nimi dve, ktoré by nemohol napísať ani Goethe, ani Hugo.
- Prečo? - začervenal sa polichotený autor.
- Lebo jedna z nich je o kine a druhá o rádiu.
*
Slávneho spisovateľa sa raz spýtali, aký je rozdiel medzi kapitálom a prácou.
- Keď si od vás požičiam tisíc frankov, budem mať kapitál. A kým ich odo mňa vymôžete, budete mať prácu.

Bíla Lucia
- Tá Lucia Bíla, - rozplýva sa pán Krepáň, - má krásne zaoblené vokály.
- Nepozeraj sa jej na prsia, napomína ho manželka, - a radšej počúvaj, ako nádherne spieva!

Bismark
Raz zavolaii slávneho lekára k ríšskemu kancelárovi Ottovi Bismarekovi. Len čo sa naň lekár pozrel, hneď mu povedal diagnózu.
Bismarck uznanlivo pokýval hlavou a potom sa spýtal:
- Povedzte mi, koľko ľudí ste priviedli na druhý svet, kým ste sa naučili tak presne určovať diagnózu?
- Oveľa menej než vaša excelencia, kým neochorela, - pohotovo odvetil lekár.

Bohúň
Emo Bohúň, známy autor Zaprášených histórií, chceli ísť do Vysokých Tatier. Pred cestou si objednal v lomnickom Grande u riaditeľa izbu a na dôvažok si želal aj pekné počasie a južný vietor. Riaditeľ všetko ochotne prisľúbil.
Keď však Bohúň prišiel do Lomnice, bola veľká zima a hvízdal studený severák.
- Nuž toto je ten objednaný južný vietor? - zapáral vtipný Bohúň do riaditeľa hotela.
- A veruže je! - nedal sa riaditeľ. - Lenže teraz sa práve vracia zo severu!

Borodáč Janko
Po vojne veľmi chýbalo ľuďom kurivo, preto si niektorí herci Štátneho divadla v Košiciach odnášali občas v kufríkoch kúsky uhlia z divadelnej kotolne. Prísny riaditeľ Janko Borodáč stretol raz jedného herca, vychádzajúceho z divadla s skufríkom v ruke. Ako to mal vo zvyku, spýtal sa ho v tretej osobe:
- A čo nesie herec v tom kufríku?
- Prosím pekne, prádlo, - odvetil herec roztraseným hlasom. A riaditeľ Borodáč zvýšil hlas:
- Počujem dobre?
A herec vyjachtal zo seba ešte raz:
- Prosím pekne, prádlo, - a už-už sa chcel priznať k svojej maličkej krádeži, ale riaditeľ-purista ho predbehol:
- Po slovensky sa hovorí bielizeň, a nie prádlo!

Brahms Johannes
Brahms bol na pohrebe známeho, ale málo nadaného hudobného skladateľa. Jeden z príbuzných ho požiadal, aby nad hrobom niekoľkými slovami zhodnotil nebohého umelecký význam.
- Nie, nie, milý priateľ, - bráni sa Brahms naľakaný. - Je mi ľúto, ale nejde to. O mŕtvych sa má hovoriť len dobre.
*
Brahms si vysoko cenil talent „kráľa valčíkov“ Straussa, s ktorým sa už veľmi dlho priatelil. Keď ho raz Straussovci požiadali, aby im napísal niečo do rodinného pamätníka, skladateľ dlho rozmýšľal, až napokon hodil na papier niekoľko taktov Straussovho valčíka. Na krásnom modrom Dunaji. A pod to sa podpísal: „Žiaľ, hudba nie je moja“. Johannes.
*
O Brahmsovi sa vedelo, že nemal rád, keď ho ľudia priveľmi často vyhľadávali a uchádzali sa o jeho priazeň, aby sa potom v spoločnosti mohli chváliť, že sa s ním poznajú. Stalo sa, že manželka akéhosi vplyvného človeka vypracovala vopred zoznam hostí, ktorých chcela pozvať na hostinu do svojho sídla, a poslala ho Brahmsovi so žiadosťou, aby vyškrtol mená osôb, s ktorými sa nechce stretnúť.
Brahms zoznam obratom vrátil s vyškrtnutým - vlastným menom.
*
K slávnemu nemeckému hudobnému skladateľovi Brahmsovi prišla mladá dáma, ktorá sa domnievala, že má spevácke nadanie a prosila ho, aby jej dovolil niečo zaspievať.
Skladateľ jej podal partitúru. Keď dáma skončila, ospravedlnila sa:
- Tá pieseň sa ťažko spieva.
- Áno, a ešte ťažšie sa počúva, - odpovedal jej sucho Brahms.
* Keď sa pýtali nemeckého hudobného skladateľa Brahmsa, čo hovorí na zhudobnenú Schillerovu báseň „Zvon“, pokýval začudovane hlavou a povedal:
- Tá báseň je skutočne nezničiteľná.
*
Vydavateľ vyčítal mladému a vtedy ešte neskúsenému Brahmsovi:
- Prečo píšete iba skľučujúcu a smutnú hudbu? Nezabúdajte, že poslucháči sa chcú baviť. Prineste niečo veselé a uvidíte, že vaše skladby pôjdu na dračku. Bude radosť ich predávať!
O niekoľko dní priniesol Brahms vydavateľovi romancu, ktorá sa začínala slovami: „Veselo si líham do hrobu“.

Brehm
Nemecký zoológ Alfre Brehm mal prednášku o svojich objavoch. Akýsi vtipkár v hľadisku ho ustavične rušil kikiríkaním. Brehm napokon vytiahol hodinky a začudovane pokrútil hlavou.
- Zaujímavé, podľa mojich hodiniek je ešte len pol desiatej večer, ale v skutočnosti už musí byť ráno, pretože inštinkt živočíchov nižšieho radu je neomylný.
Ozval sa nadšený potlesk a falošný kohút veľmi rýchlo stíchol.

Brecht Bertolt
Svoju lásku k bavorským klobáskam vyznával nemecký dramatik Bertolt Brecht pri mnohých príležitostiach. Kedykoľvek prišla reč na túto nemeckú špecialitu, vždy kategoricky vyhlasoval:
- Klobáska je vrcholom všetkých pôžitkov! A keď sa ho spýtali prečo, zanietene odpovedal:
- Kým tomu prídete na koreň, je po nej!
*
Spolupracovník sa opýtal Brechta, akú farbu má mať určitá kulisa. Brecht odpovedal veľkoryso:
- Na farbe mi zvlášť nezáleží, hlavne aby bola šedá.
*
Debatovalo sa o tom, či počet režisérov stačí kryť stále vzrastajúcu potrebu filmu a divadiel. Spomínali sa všetci, čo prichádzali do úvahy. Aj Brecht usilovne premýšľal a nakoniec povedal:
- Na svete sú len dvaja režiséri. Tým druhým je Cháplin.
*
Brecht miloval v Augšpurku akúsi ženu a sľúbil jej manželstvo. Keď sa potom odsťahoval do Mníchova, zoznámil sa s inou a tak isto jej sľúbil manželstvo. Obe ženy sa o sebe dozvedeli, zišli sa v kaviarni a zhodnotili situáciu. Potom si na Brechta počkali pred divadlom a naliehali na neho, aby sa rozhodol:
- Ktorú z nás si teraz vezmeš? Pán Brecht odpovedal skromne a s vážnou tvárou:
- Obe.
*
Otec Bertolta Brechta bol riaditeľom malej augšpurskej papierne. Bertolt teda chodil do školy s deťmi robotníkov zo susedstva a cestou si s nimi vymieňal desiatu. Pán Brecht neskôr tvrdil, že to bolo prospešné pre obe strany; robotnícke deti vraj pociťovali zadosťučinenie, že môžu jesť desiatu syna riaditeľa, a riaditeľovmu synovi sa zasa desiata robotníckych detí zdala chutnejšia.

Briand
Desaťnásobný francúzsky premiér Aristide Briand bol vášnivým rybárom. Keď sa však stal premierom, čoraz väčšmi zanedbával svojho koníčka.
Anglický predseda vlády Lloyd Georg mu preto pri jednej príležitosti povedal:
- U nás v Anglicku štátnici chytajú ryby aj vtedy, keď ich ťaží najväčšia zodpovednosť za osudy štátu.
- V Anglicku je i to možné, - zamyslel sa Briand - ale vo Francúzsku, keď sa rybár stane premierom, dokonca aj ryby prejdú do opozície!

Bukovčan Váňuška
Keď Váňuška Bukovčan viedol prvý raz Jána Kostru na hríby do vojenských lesov za Lakšárskou Novou Vsou, bolo krásne bezoblačné popoludnie. Už vstupovali do lesa, keď zrazu z ničoho nič zadunelo, akoby hromy zaburácali. Básnik Kostra sa nechápavo zastavil.
- Vieš, Jano, to sa zem puká, čo tie hríby tak husto vyliezajú, - objasnil situáciu Ivan Bukovčan, tajac pred Kostrom, že sa blížia k vojenskej strelnici.

Burian
Raz hral Vlasta Burian v Zlíne futbal. Jeden z divákov mu po zápase povedal:
- Veľmi sa mi páči, že aj takí starí hráči vedia ešte dobre hrať futbal.
- Akíže starí hráči? - ohradil sa Burian. - Pozrite na klaviristu Paderewského. Má už osemdesiat a ešte stále hrá na krídle!

Burton
Keď som bol malý, - hovoril slávny americký herec Richard Burton, - otec mi vždy radil: Nie, aby ťa napadlo ísť do nejakej divadelnej revue. Toľkokrát mi rozprával o veciach, ktoré by som tam mohol vidieť, až som sa tam raz zo zvedavosti vybral. A čo som tam videl? Otca...

Casanova
Známy zvodca a dobrodruh G. G. Casanova na otázku priateľov ako je možné, že si tak ľahko získava priazeň žien odpovedal:
- V každom človeku sú vlastne traja ľudia. Jeden, ktorý hovorí, druhý, ktorý počúva a tretí, ktorý vie mlčať... Tieto tri vlastnosti majú ženy rady. Z mužov ich mám práve ja.

Caruso
Slávny taliansky spevák Enrico Caruso raz ochorel. Keď sa uzdravil, opýtal sa lekára, koľko je dlžný.
- Päťsto dolárov, - odpovedal lekár.
- Ó, - prekvapil sa Caruso, - tá moja choroba bola oveľa vážnejšia, než som si myslel!

...Cato
Keď rímsky štátnik a vojvodca Cato pozoroval množstvo sôch zaslúžilých občanov poznamenal:
- Bol by som radšej, keby sa ľudia pýtali, prečo tu nie je Catova socha než aby sa pýtali, prečo tu je.
*
Keď vypukol v Ríme hlad, senát vyzval starého Cata, aby utešil ľud.
- To je zbytočné, vyhlásil Cato. Brucho predsa nemá uši.

Coogan Jackie
Jackie Coogan slávny detský herec vo filme Charlie Chaplin „KID", dosť skoro opustil filmové ateliéry. Na otázku prečo, odpovedal:
- Tam je taký ťažký vzduch, že keď som odtiaľ vyšiel, začal som sa venovať obchodu s ventilátormi.

Curie
Frederic Joliot Curie, známy francúzsky fyzik, nositeľ Nobelovej ceny, raz vyhlásil:
- Čím je vedecký pokus vzdialenejší od teórie, tým má bližšie k Nobelovej cene...

Čapek Karel
Čapek obľuboval hru so slovami. Raz keď sa prechádzal nadránom vo svojej záhradke prihovorila sa mu susedka.
- Všakže nám dnes v noci pekne zapršalo?
Čapek sa zamyslel a naoko prísne poznamenal:
- Ako to ženám, nám chlapom hádam tiež.
*
Čapek sedel raz v električke a bol veľmi zamyslený. Pristúpil k nemu sprievodca so slovami:
- Lístok, prosím!
Čapek siahol do vrecka po legitimáciu, v roztržitosti však vytiahol hodinky a ukázal ich sprievodcovi. Sprievodca, rovnako zamyslený, pozrel sa na ciferník, zasalutoval a bez slova odišiel.

Dali
Raz sa pýtali maliara Salvatora Daliho, prečo si na prst priviazal špagátik.
- Preto, aby som na niečo nezabudol. Špagátik mi pripomína povraz, povraz ring, ring boxera, boxer úder, úder stratu vedomia, strata vedomia alkohol, alkohol fľašku, fľaška jeden bar na Saint Germain de Pres, kde na mňa čaká môj priateľ Marcel Achard...

Darcová Mireille
Francúzska herečka Mireille Darcová je ešte stále slávna, ale často pripomína:
- Skutočne slávna budem až keď si ma žiaci v škole budú mýliť s Jeanne d'Arc!

Darwin
Je to pravda, že sa poznáte s naším kráľom? - spýtal sa raz Charlesa Darwina priateľ. Darwin sa len pousmial:
- Ako ste na to prišli?
- Sám kráľ o tom hovoril...
- Ale to sa len tak vyťahoval...!
*
V Londýne sa raz zišlo grémium učencov.
- O tisíc rokov bude pre ľudí na zemi len miesto na státie, - povedal sir Charles Darwin, vnuk slávneho učenca.
Rektor Kalifornskej univerzity nato dodal:
- Keď budú iba miesta na státie, potom určite poklesne pôrodnosť.

Degas Edgar
Slávneho francúzskeho maliara Edgara Degasa raz navštívil v ateliéri znalec umenia a prekvapene konštatoval, že v miestnosti nie je ani jeden obraz.
- Ako je to možné, majstre?
Maliar odvetil:
- Či neviete, že za Degasa sa dnes platí až pol milióna za kus? Taký prepych si nemôžem dovoliť!

Democritos
Democritovi ktosi povedal: prečo ty, taký veľký si sa oženil s takou malou ženou?
Democritos odpovedal: Keď som si vyberal zlo, zvolil som si menšie.

Dibarbora František
Známeho slovenského komika Františka Dibarboru, práve hrajúceho v kostýmovej hre, prišla cez prestávku pozdraviť do šatne jedna z jeho početných ctiteliek.
- Nepamätáte sa na mňa? - vypytovala sa neodbytne.
A František Dibarbora, ktorý nemal potuchy, s kým hovorí, sa ospravedlňoval:
- Nehnevajte sa, ale som taký zamaskovaný, že vás vôbec nespoznávam.

Dietrichová
Keď sa herečka Marlene Dietrichová po prvý raz od skončenia druhej svetovej vojny vrátila do Nemecka, jeden večer strávila v kruhu svojich starých známych z divadla. Na otázku istého kritika, či pokladá za rozumnejších mužov alebo ženy, odpovedala:
- Prirodzene, že ženy sú oveľa rozumnejšie. Videli ste už niekedy ženu, ktorá by sa uchádzala o muža iba preto, že má pekné nohy?

Diogenes
Keď raz Diogenes videl ženu obesenú na olive, povedal:
„Ach, kiež by všetky stromy rodili takéto ovocie!“
*
Keď sa Diogena opýtali, ktoré víno pije najradšej, povedal: „Cudzie.“
*
Raz, keď Diogenes pozoroval zlého lukostrelca, šiel a posadil sa k terču. „Aby ma ten človek náhodou netrafil,“ povedal.
*
Grécky filozof Diogenes videl raz v Negare stádo baranov s bohatou vlnou. Medzi baranmi pobehovali veľmi otrhaní, takmer nahí pastieri.
- To je teda smutné, zamyslel sa filozof.
- V Negare je lepšie byť baranom ako človekom.
*
Diogenes bol známy svojou uštipačnosťou. Raz vstúpil do veľmi špinavých kúpeľov. Keď konečne našiel zriadenca, s pohoršením sa ho spýtal:
- Môžeš mi prezradiť, kde sa umývajú tí, ktorí sa tu okúpali?
*
Po zaľudnených uliciach chodil Diogenes za jasného dňa s horiacim lampášom. Istý známy sa ho spýtal, čo hľadá. On mu odvetil, že hľadá človeka. Keď na mesto zaľahla noc, stretol túlajúceho sa Diogena ten istý známy.
- Ešte hľadáš človeka?
- Nie, teraz už hľadám ženu!

Dostojevskij
Pri istej príležitosti sa prihovoril vysoký cársky dôstojník F. M. Dostojevskému:
- Básnici a spisovatelia nie sú nič iné ako dvorní šašovia a blázni. Alebo sa mýlim? Je rozdiel medzi bláznom a básnikom?
- Je, - odpovedal pokojne Dostojevskij. - Blázon sa spytuje a básnik odpovedá.
*
Fiodor Michajlovič Dostojevskij sa raz prechádzal po Petrohrade a na múre zbadal novú vyhlášku. Keď si ju chcel prečítať, zistil, že si doma zabudol okuliare. Zastavil preto okoloidúceho muža a poprosil ho, aby mu prečítal text vyhlášky. Muž mu odpovedal:
- Nemôžem, pane. Som na tom práve tak ako vy, ani ja neviem čítať...

Doyle
Arthur Conan Doyle, svetoznámy autor románov o Sherlockovi Holmesovi, bol nadšeným špiritistort1. Dramatik George Bernard Shaw počúval jeho rozprávanie s pochybnosťami.
- Môžem vás uistiť, milý Shaw, že stôl sa skutočne pohol z miesta, - tvrdil Doyle.
- To len dokazuje, - odpovedal Shaw, že múdrejší ustúpi.
*
Raz čakal tvorca nesmrteľného Sherlocka Holmesa anglický spisovateľ Doyle na vlak. Predavač kníh mu ponúkal rozličné knihy, ale stále počul tú istú odpoveď:
- Čítal som:
Napokon predavač vytiahol akúsi knihu a povedal:
-Túto ste určite nečítali. Je to posledné dielo Doyla o špiritizme. Vyšla len včera.
- Máte pravdu, - Odpovedal spisovateľ. - Nečítal som ju. Ja som ju iba napísal.

Dumas ml.
Francúzsky spisovateľ Alexander Dumas ml. pomohol akémusi dedinčanovi vytlačiť do kopca vozík, ktorý ťahal osol. Sedliak mu na kopci srdečne poďakoval:
- Veľmi pekne ďakujem, pane. To viete, s jedným oslom by som sa do takéhoto kopca ťažko dostal...

Dumas st.
Alexander Dumas st. chcel ísť na výlet do hôr Sierry Névady, kde vyčíňali banditi. Požiadal teda miestneho úradníka o ochranu. Ten mu pridelil dvoch strážnikov. Dumas sa diskrétne opýtal:
- Nemohli by ste mi dať ešte dvoch banditov?
- Prečo? - čudoval sa úradník.
- Na ochranu pred policajtmi...
*
Dumas st. podpichoval svojho priateľa Soumeta, keď v Theatre Franyais dávali jeho hru a jeden z divákov v kresle zaspal:
- Vidíš, taký úspech má tá tvoja hra!
Na druhý deň bola pre zmenu na programe Dumasova hra. V divadle bol Dumas a tiež Soumet. Ten zrazu poklepal Dumasa po pleci a ukázal mu diváka, ktorý si v kresle pokojne pochrapkával.
- Vidíš, Dumas, že aj tvoje hry sú dobrým uspávacím prostriedkom!
- Mýliš sa, priateľko, - bránil sa Dumas. - Toto je predsa ten divák, čo zaspal ešte včera - a je len samozrejme, že sa z tvojej hry ešte nevyspal...!
*
Dumas starší sedel raz pri hostine oproti bohatému namyslencovi. Takí ľudia sa mu z hĺbky duše protivili, a preto si ho občas doberal. Keď už namyslencovi došla trpezlivosť, rozhnevane sa ozval:
- Viete, ako máte blízko k hlúposti?
- Viem, - pohotovo odpovedal Dumas.
- Iba cez stôl!
*
Dumasa pozval na obed lekár Gistal, ktorý bol známy tým, že hostí nútil, aby sa zapísali do knihy návštev
- Majstre, - obrátil sa lekár na spisovateľa, - mohli by ste mi niečo napísať do pamätnej knihy?
Dumas váhal, ale napokon začal písať: „Odkedy je u nás v meste Dr. Gistal, zrušili sme nemocnicu...“
- Ach, vy mi lichotíte, - nezdržal sa natešený lekár. Zmĺkol však, keď dočítal koniec vety: „... a museli sme zriadiť ďalší cintorín.“
*
K Dumasovi st. prišli vyberať na dobročinné účely. Spisovateľ siahol do vrecka a daroval im jeden frank. Páni sa rozpačito poďakovali. Potom sa spýtali, kde býva jeho syn Dumas mladší.
- Býva o poschodie vyššie, ale teraz nie je doma. Ukážte listinu, vybavím to za neho.
Podali mu papier a s napätím čakali, koľko daruje za syna.
Dumas vzal pero, zamyslel sa a za svoje meno pripísal:... a syn.
*
Raz slávny Dumas starší pomohol roľníkovi vytlačiť hore kopcom vozík ťahaný somárom. Roľník sa mu na vrchu srdečne poďakoval:
Veľmi pekne vám ďakujem, pane. To viete, s jedným somárom by som s tým vozíkom sotva vyšiel hore...

Dürer Albrecht
Nemecký maliar Albrecht Dürer bol veľkým ctiteľom ženského pohlavia. Jednako však, keď raz bola debata o láske a ženách, vyhlásil:
- V nebi nie sú manželstvá a v pozemských manželstvách zasa nie je nebo...

Edison Thomas Alva
Raz sa pýtali Edisona, kto vynašiel telegraf.
- Predsa ja, - odpovedal Edison.
Naozaj? Viete, čo sa písalo v novinách? V Etrurii pri vykopávkach našli medený drôt. Niektorí vedci z toho usudzujú, že už Etruskovia poznali drôtový telegraf.
-To nič nie je, - odvetil Edison.
- Neďaleko Berlína pracovala skupina archeológov, a nenašla nijaký drôt.
- A čo má byť?
- To, že starí Germáni už zrejme poznali bezdrôtový telegraf!
*
Edison bol známy svojou vynaliezavosťou. Na svojej chate mal množstvo prístrojov, ktoré šetrili a uľahčovali prácu vedca. Raz sa mu posťažoval priateľ, že bránku pri vchode do záhrady otvoril iba s vypätím všetkých síl.
- To je celkom pochopiteľné. Veď otvorením bránky ste do vodojemu na streche mojej chatky napumpovali tridsať litrov vody.

Eduard VII.
Keď bol anglický kráľ Eduard VII. ešte mladý princ, mal domáceho učiteľa. Ten mu raz pri hodine náboženstva povedal:
- Dôležitejší ako kráľ je...
- Ja viem, - skočil mu do reči Eduard, - eso....!

Einstein
Albert Einstein bol raz na večierku v dome amerických snobov. Pani domu sa chcela pochváliť svojou vzdelanosťou, a tak priviedla Einsteina k oknu a ukázala na akúsi hviezdu:
- To je Venuša. Poznám ju, lebo žiari ako krásna žena.
- Ľutujem, - odvetil veľký fyzik, - ale planéta, na ktorú ukazujete, je Jupiter.
- Ach, drahý profesor! Ste naozaj geniálny. Na takú obrovskú vzdialenosť viete rozoznať pohlavie hviezdy...
*
Istý mladý muž si chcel utiahnuť z Einsteina, a tak sa ho opýtal:
- Majstre, vy toho viete veľmi veľa, ale či viete aj takú jednoduchú vec, koľko je tri krát štyri?
Veľký matematik odpovedal bez zaváhania:
- Stodvadsať! Samozrejmé, k tomu som musel prirátať vašu osobu!
*
Istý novinár v rozhovore s Einsteinom sa vedca spýtal:
- Ktorý mozog môže byť ešte dokonalejší ako váš?
Einstein, známy svojou príslovečnou skromnosťou, sa iba zasmial a povedal:
- Zrejme mozog iného človeka.
*
Raz sa spýtali Einsteina, akou zbraňou bude ľudstvo bojovať v tretej svetovej vojne.
- Neviem, - odvetil slávny učenec. - Viem len, aká zbraň sa bude používať v štvrtej svetovej vojne.
- Aká?
- Kopija...

Exupéry
Vynikajúceho francúzskeho spisovateľa Antoine de Saint-Exupéryho predstavili raz istej reprezentatívnej dáme, pričom zdôraznene vyslovili jeho priezvisko: Saint-Exupéry.
- Dáma vzrušene zvolala: - Taký mladý a už svätý?!- Spisovateľ v rozpakoch až do rána vysvetľoval dáme, že sa len tak volá... a keď sa mu to napokon podarilo, dáma po salónoch Paríža vykladala, že sa zoznámila s pánom Exupérym, ale že nie je ani zďaleka taký svätý, ako o ňom hovoria..

Ezop
Grécky bájkar Ezop raz stretol pútnika, ktorý sa ho opýtal:
- Za aký čas sa dostanem do mesta Eluzis?
Ezop odvetil:
- Pokračuj v ceste!
- To viem, že musím ísť ďalej, keď sa tam chcem dostať. Preto sa ťa pýtam, ako dlho mi bude trvať cesta.
- Choď ďalej!
- Si smiešny, - odsekol pocestný nahnevane a vykročil. Vtedy za ním Ezop zakričal:
- O tri hodiny budeš v Eluzis.
Pútnik sa otočil:
- Prečo si mi to nepovedal hneď?
A Ezop odpovedal:
- Najskôr som musel vidieť, ako rýchlo kráčaš...

Fejérpataky-Belopotocký
Gašpar Fejérpataky-Belopotocký, zostavovateľ a vydavateľ slovenských kalendárov, cestoval raz na koči po Hornej Orave, kde ho zastavili dedinskí mládenci - zbojníci.
Mládenci zamávali valaškami ponad hlavy a zakričali:
- Bohu dušu a nám dukáty!
Fejérpataky-Belopotocký nestratil duchaprítomnosť:
- Chlapci, a či vy viete, kto som ja?!
- Nevieme. Sem s dukátmi!
- Keď neviete, poviem vám. Som ten, čo zostavuje kalendáre. A ak mi ublížite a nepustíte ma, nakladiem vám do kalendárov takú búrku, dážď a povodeň, že zničia celú úrodu vo vašom chotári!
Mládenci sa sklamane pozreli jeden na druhého a Fejérpatakyho v pokoji pustili.

Fernandel
Na jednom večierku rozprával Fernandel svoje zážitky z Japonska. Objednal si špeciálnu pálenku z ryže a keď si popíjal, zrazu zbadal, že sa svet okolo neho i s ním pohybuje. Zavolal čašníka a svoje dojmy mu zveril. Ten sa úctivo poklonil a odpovedal:
- Pane, to čo sa s vami teraz robilo a čo ste videli, to nezapríčinila naša pálenka, ale naše malé zemetrasenie.
*
Populárny francúzsky komik Fernandel povedal raz priateľom, že sa stal vegetariánom. Čoskoro nato ho však jeden z nich uvidel, ako si v reštaurácii pochutnáva na rezni.
- Veď si vravel, že sa zriekaš mäsa!
- Áno, - usmial sa Fernandel. - Ale dnes je utorok a vtedy máme my vegetariáni pôst!
*
Raz prišiel známy francúzsky komik Fernandel do štúdia celý roztrpčený.
- Predstavte si, - sťažoval sa priateľom, - do môjho domu sa vlámali zlodeji a pobrali všetko, čo len mohli.
Jeho priateľ Jean Gabin sa na neho prekvapene pozeral:
- Ale, ale. Pokiaľ viem, máš predsa vždy pod vankúšom pištoľ.
- To áno, mám, - priznal Fernandel. - Tú našťastie nenašli.

Filčík Ctibor
Viacerí priatelia nášho skvelého herca Ctibora Filčíka (1920 - 1986) si všimli, že sa ich idol príliš hlboko ukláňa istým funkcionárom.
- Ctibor, prečo to robíš?! -vyčítali mu. - Veď tí si to od teba vôbec nezaslúžia!
- Ja viem, a práve preto to robím, - odvetil pokojne herec Filčík. Lebo čím menší trpaslík, tým nižšie sa mu človek musí ukloniť.

France
Anatole France v jednom zo svojich románov napísal vetu:
„Bolestná prázdnota, ktorá nastala po strate milovanej bytosti...“
Istý mladý parížsky kritik napísal, že France je iba priemerný spisovateľ a na dôkaz svojho tvrdenia citoval túto vetu.
„Smiešne,“ napísal v závere kritiky, „ako môže byť niečo súčasne prázdne a bolestné?“
Marcel Achard, známy dramatik, sa po prečítaní článku opýtal kritika:
- Prečo sa vám to zdá nemožné? Vás ešte nikdy nebolela hlava?

Franco
Španielsky diktátor generalissimus Francvisco Franco Bahamonde usporiadal na počesť istého amerického diplomata slávnostnú prehliadku svojej armády. Povráva sa, že keď už skoro hodinu pochodovali pred nimi vojenské útvary, povedal hosť Francovi:
- Ako vidím, venujete armáde skutočne prvoradú pozornosť.
- Och, - odvetil mu Franco, - to, čo ste doteraz mali možnosť vidieť, nebola predsa armáda, ale iba moja telesná stráž...

Franklin Benjamin
Benjamin Franklin, americký štátnik a vedec, vyvíjal v Paríži ako americký veľvyslanec horlivú diplomatickú činnosť. Jedinou jeho chybou bolo, že nevedel po francúzsky a na staré kolená sa už žiaden jazyk nechcel učiť. To mu však nebránilo, aby na recepciách zo zdvorilosti tlieskal veľmi nahlas. Na jednej recepcii zašeptal do ucha Franklinovi španielsky vyslanec, ktorý rozumel po francúzsky:
- Veľmi sa mi páčilo, že ste najviac tlieskali, keď chválili vás...

František I.
Cisár František I. daroval mestu Viedni park. Otcovia mesta sa radili o jeho výzdobe, ale nemohli sa dohodnúť. Nakoniec radca Kogler predniesol panovníkovi tento návrh:
- Ja a moji priatelia sme toho názoru, že medzi nymfami v parku by sa krásne vynímala socha Lásky... Vtom ho cisár prerušil:
- Na tento účel úplne postačia lavičky!

Galenus
Grécky lekár Galenus mal vo zvyku hovorievať:
- Najlepší lekár je príroda, lebo lieči tri štvrtiny všetkých chorôb a nikdy nehovorí o svojich kolegoch zle.

Gigli
Raz pozvali slávneho talianskeho tenoristu Benjamína Gigliho, aby zaspieval na súkromnom večierku istého amerického milionára. Milionár mu za vystúpenie sľúbil maličkosť - tisíc dolárov.
- Po vystúpení, - povedal milionár, - budete musieť ale hneď odísť. Viete, moji hostia nie sú zvyknutí stýkať sa s ľuďmi, éhm... z divadla.
Gigli sa usmial a povedal:
- Milý pane, ak ma nenútite zostať s vašimi priateľmi, tak mi za vystúpenie úplne stačí aj päťsto dolárov.

Goethe
O Johannovi Wolfgangov Goethem, nemeckom básnikovi, sa hovorilo, že patrí do skupiny milovníkov kníh, ktorí si s veľkou radosťou požičiavali ťažko dostupné diela, ale potom im ani vo sne nenapadlo vrátiť ich majiteľovi.
Keď Goethe znovu „zabudol“ vrátiť vzácne vydanie Sofoklových drám, ktoré si požičal od svojho priateľa Wielanda, ich majiteľ mu napísal:
- Milý Goethe! Vo vypožičiavaní diel gréckych klasikov Vás Vaši priatelia pokladajú za neprekonateľného, ale pri ich vracaní si Vás želajú iného.

Gogh
Istý výtvarný kritik sa s výčitkou obrátil na Van Gogha.
- Nikdy v živote som nevidel v prírode také farby, aké sú na vašich obrazoch.
- Maľujem to, čo vidím, a nie to, čo vidíte vy. Príroda sa nevyzlieka pred každým.

Gogoľ
Keď sa rukopis Nikolaja Godgoľa Mŕtve duše dostal do rúk cisárskej cenzúry, jej šéf Golochvastov kategoricky zakázal dielo vydať.
Zákaz zdôvodnil nasledovne:
- Nikdy s tým nebudem súhlasiť! Duša je nesmrteľná a mŕtve duše neexistujú!

Gorkij
Pri svojich cestách po cárskom Rusku Maxima Gorkého zatkli v jednej gubernií. Policajný komisár, ktorý ho vypočúval, nechcel akosi stále uveriť, že má pred sebou skutočného Maxima Gorkého. Na konci výsluchu mu teda povedal:
- Napokon, môžeme sa o tom presvedčiť. Ak ste naozaj ten známy spisovateľ, napíšte mi do rána nejakú poviedku. Keď to dokážete, prepustím vás.
Gorkij súhlasil a ráno bol voľný. O niekoľko dní našiel poviedku uverejnenú v miestnom časopise. Ako autor bol podpísaný policajný komisár...

Gott Karel
- Keď raz pôjdem do dôchodku, - zdôveruje sa nestarnúca hviezda Karel Gott, - kúpim si hojdacie kreslo a dva týždne budem oddychovať.
- A čo budete, majstre, robiť potom? - túži vedieť superreportér.
- Potom? Pomaly sa začnem húpať.

Úsmevy starých Grékov
Abdérčan sa chcel obesiť, ale povraz sa pretrhol, on spadol a rozbil si hlavu. Odobral sa teda k lekárovi, dal si na ranu priložiť náplasť, šiel a znovu sa obesil.
*
Dvaja leňosi spali vedľa seba. Prišiel zlodej, stiahol z nich prikrývky a ukradol ich. Jeden z leňochov to pozoroval a hovorí druhému: „Vstaň a chyť toho, čo nám ukradol prikrývky!“
- „Nechaj ho tak,“ vraví druhý; „Až príde a bude nám chcieť ukradnúť vankúše, chytíme ho obaja!“

Guitry Saša
Herec Saša Guitry si raz v banke uložil väčší obnos peňazí,, ale čoskoro ich začal postupne vyberať. Keď konečne vyšiel s posledným zvyškom vkladu z banky, poklepkal hliadkujúcemu strážnikovi na rameno a povedal:
- Už môžete ísť domov, priateľu. Už žiadne nebezpečie nehrozí!

Hašek
Keď mal Jaroslav Hašek asi štrnásť rokov, prišiel raz zo školy domov a zháňal voľačo jesť. Na obed bola pečeň, ale veľmi tvrdá. Vyskočil od stola, zobral si čiapku a oznámil:
- Zbohom, mamička, ideme zo školy na výlet na Slovensko. Keď sa vrátim, možno bude už tá pečeň mäkká...
Keď sa Hašek po troch týždňoch vrátil z výletu, jeho prvé slová boli:
- Mamka moja, už je tá pečeň mäkká?
*
Stretol raz na Václavskom námestí Jaroslav Hašek známeho spisovateľa, ktorého nemohol zniesť pre jeho vystatovačnosť. Prehodili spolu niekoľko slov, keď si spisovateľ na niečo zmyslel.
- Predstavte si, pán Hašek, jedna dáma čítala prednedávnom vo vlaku môj román. A keď sa odtrhla od čítania zistila, že sa previezla o desať staníc. Hašek to už nemohol vydržať a povedal:
- A prosím vás, ako mohla tak tvrdo zaspať?

Hamsun
Keď si nórsky spisovateľ Knut Hamsun ešte zarábal písaním do novín, priniesol do redakcie článok.
- Je to celkom dobré, - pochválil ho redaktor, - ale píšete trocha neprístupne. Musíte písať tak, aby tomu porozumel každý hlupák.
- Ktorú pasáž ste prosím nepochopili? - spýtal sa Hamsun.

Hanula Jozef
Keď ešte maliar Jozef Hanula (1863 - 1944) študoval v Spišskej Kapitule, zarábal si na živobytie ako čašník v miestnom hostinci. No raz, keď niesol hosťom misu s pečienkou, potkol sa na schodoch a každý kus jedla akoby dostal krídla - odletel na inú stranu. Mladý Hanula však všetko rýchlo pozbieral a naservíroval to zarazeným hosťom s veselým odporúčaním:
- Nech sa páči! Toto je špecialita nášho domáceho pána a nazýva sa „Okrídlená pečienka".

Havel
Najlepší prezident medzi dramatikmi a najlepší dramatik medzi prezidentmi Václav Havel mal životné jubileum. Vydavateľstvo, ktoré vydalo jeho hry, mu pri tejto príležitosti darovalo zlaté hodinky. O niekoľko dní príde prezident-dramatik k riaditeľovi vydavateľstva a sťažuje sa, že hodinky nejdú.
- Veru, veru, - vzdychne si riaditeľ, - ako tie vaše divadelné hry!

Hečko Blahoslav
Známy prekladateľ a publicista Blahoslav Hečko stretol spisovateľa Romana Kaliského, keď ho vymenovali za riaditeľa Slovenskej televízie a hovorí mu:
- Počul som, Roman, že ta vymenovali za riaditeľa televízie. Gratulujem. A vieš, kde televízni diváci majú najbohatší výber programov?
- Kde?
- No predsa v Benátkach! Vieš, koľko je tam rozličných kanálov?!

Heine
Nemecký básnik Henrich Heine raz povedal básnikovi Moritzovi Hartmanovi, ktorý mal veľký úspech u žien:
- Dnes ma navštívila jedna dáma, drahý priateľ. Jedna - jediná, vám neznáma dáma.
- Ktože to bol?
- Múza, môj milý!
*
Henrich Heine sa raz prechádzal po Paríži s barónom Ročeldom.
- Neviem pochopiť, ozval sa Ročeld, prečo je tá Seina taká špinavá. V horách kde pramení je predsa čistá ako krištáľ.
- Nečudujte sa barón - odvetil Heine, aj váš starý otec bol celkom statočný človek.

Hemingway
Keď sa Ernest Hemingway vrátil z cesty po Európe, nadšene rozprával o svojich dojmoch z Paríža:
- Úžasné mesto! Oveľa krajšie, ako som ho opísal.
*
Ktosi sa opýtal Ernesta Hemingwaya na jeho svetonázor.
Spisovateľ odvetil: - Nikdy som nebol idealistom. Všetci idealisti, ktorých poznám, tvrdia, že vôňa ruže je príjemnejšia ako vôňa kapusty, a z toho vyvodzujú, že z ruží musí byť aj lepšia polievka...
*
Počas veľkej chrípkovej epidémie v Spojených štátoch sa istý nakladateľ zaujímal, ako to robí Hemingway, že neochorel. Spisovateľ sa usmial a povedal:
- No, denne vypijem dvadsať dvojitých whisky.
- Ale majstre, to predsa nestačí!
- Viem, - prikývol Hemingway. - Ale viac už neznesiem!
*
Pravdepodobne najkratšiu ľúbostnú poviedku napísal Ernest Hemingway:
Stretli sa!
Išli spolu na prechádzku!
Ich oči sa stretli! Ich pery sa stretli!
Išli do svadobnej siene! Ich duše sa stretli!
Ich advokáti sa stretli!

Horníček
Ktoréhosi večera zavolal telefonicky Miroslav Horníček svojho kolegu herca Miloša Kopeckého, Kopecký sa mu ozval do telefónu noblesným:
- Tu je najlepší komik republiky.
Horníčka to nijako nevyviedlo z miery. Okamžite zareagoval:
- Ó, pardon! To bude omyl! Zrejme som vykrútil vlastné číslo!

Hugo
Raz sa v spoločnosti spýtali Victora Huga, kedy si prvý raz uvedomil, že je slávny básnik. Usmial sa a prehovoril:
- Nedávno som sa vracal v noci z divadla. Vystúpil som z koča, ale domovníčka hneď neotvárala. Nemal som pri sebe kľúče, a tak som začal snívať. A ako snívam v mrazivej noci, pocítil som zrazu, ako to už v mojom veku býva, naliehavé nutkanie... Veď poznáte nálady starej vodárne... Uľahčil som si teda pri múre svojho domu. V tom okamihu prechádzal okolo mňa starý robotník s lopatou na pleci. Keď ma uvidel, povedal vyčítavo: „Ty stará sviňa, nehanbíš sa robiť také niečo práve pred domom Victora Huga!?"

Hviezdoslav
Istý zlý človek sa vychvaľoval, že sa priatelí s Pavlom Országom Hviezdoslavom (1849-1921) a Jozefom Škultétym (1853-1948).
Keď to priatelia Hviezdoslavovi vyčítali, odvetil im:
- Predsa človeka nemožno hodnotiť podľa priateľov a nepriateľov. Napríklad, Judáš sa tiež priatelil s apoštolmi...

Chaplin Charlie
Kráľ všetkých komikov minulého storočia, americký filmový herec Charlie Spencer Chaplin, mal dobré nápady už ako školák. Raz pri hre s loptou rozbil výklad na obchode. Dal sa síce na rýchly útek, ale majiteľ obchodu ho dostihol.
- Ty naničhodník! - kričal obchodník a držal malého Charlieho za vlasy, - ten výklad pekne zaplatíš!
- Ja to viem, pane, - odpovedal pohotovo Charlie, - veď práve som bežal domov pre peniaze!
*
Charlie Chaplin a jeho o 38 rokov mladšia manželka Oona bývali vo vile pri Ženevskom jazere. Mali spolu osem detí a, ako sa Oona vyjadrila, chcela by ešte ďalšie.
Ale starý Charlies vlasmi ako mlieko nad tým len mávol rukou:
- Kdeže ďalšie deti! - povedal novinárom, - Oona je na to už trocha stará a okrem toho má doma dosť inej roboty...
*
Charles Chaplin bol najšťastnejší, keď si vo voľnom čase mohol obliecť montérky, natiahnuť gumové čižmy, na hlavu si nasadiť slamený klobúk a začať sa rýpať v zemi.
- Hej, pán záhradník, - zavolala raz naňho okoloidúca dáma.
- Nechceli by ste zmeniť miesto? Ja by som vám dala určite viac, ako máte tu!
- Pochybujem, - odvetil Chaplin. - Ja totiž s paňou tejto záhrady aj spávam!
*
Charlieho Chaplina raz pozvali, aby si pozrel film istej konkurenčnej firmy. Po premietnutí vyhlásil:
- Mohol byť aj horší!
Urazená firma žiadala ospravedlnenie. Veľký komik nemeškal a ihneď dal uverejniť svoj opravený výrok:
- Zmýlil som sa a ospravedlňujem sa. Ten film už nemohol byť horší!
*
Charlie Chaplina sa raz opýtali, aký názor má na manželské škriepky. Odpovedal:
- Manželské škriepky sú ako anekdoty. Stále sa opakujú a nik nevie, kto je ich pôvodca!
*
- Istá americká milionárka chcela šokovať Charliho Chaplina, preto mu na akejsi slávnosti povedala:
Mister Chaplin, vaše filmy sa mi nepáčia ale scenáre, ktoré píšete sú obdivuhodné. Vyžaruje z nich jedinečný esprit a povedzte, píšete aj väčšie veci?
- Nato Chaplin odsekol: Nie milostivá pani. Píšem len veľké veci.
*
Keď Charlie Chaplin oslavoval šesťdesiatku, dostal blahoprajný list aj od fyzika Alberta Ensteina:
- Uchvacuje ma svetový charakter vášho umenia. Celý svet je vami očarený, lebo všetci vám rozumejú.
Chaplin mu odpovedal:
- Aj vaša sláva je obdivuhodná, pán profesor. Celý svet je vami uchvátený, i keď vám nikto nerozumie.
*
V čase, keď bol svetoznámy komik Charlie Chaplin potulným hercom, všimol si v istom vidieckom meste tabuľu s textom Pozor, škola! Nezrážajte deti ! Chaplin na tabuľu pripísal: Počkajte si radšej na učiteľa!
*
Charlie Chaplin sa prechádzal so psom v parku. Oproti nemu išla veľmi chudá a kostnatá staršia žena. Chaplinov pes pribehol k nej a napadol ju. Chaplin sa ospravedlňoval:
- Prepáčte, pani, ale môj pes nikdy v živote nevidiel tak veľa kostí naraz!

Chevalier
Slávneho speváka Mauricea Chevaliera sa spýtal reportér pri oslavách jeho 75. narodenín:
- Majstre, môžete našim čitateľom prezradiť, kedy ste spozorovali, že starnete?
- Minulý rok, - odpovedal spevák. - Žmurkol som na krásnu mladú dámu a ona sa ma spýtala, či mi niečo spadlo do oka...
*
Maurice Chevalier bol na veľkej parížskej revue. Keď začali tancovať mladé a pôvabné tanečnice, Chevalier si povzdychol:
- Ach, keby som tak mal o dvadsať rokov viac!
- Hádam o dvadsať rokov menej, - hovorí jeho spoločník.
- Nie. Keby som mal o dvadsať rokov viac, už by ma to vôbec nevzrušovalo...

Churchill
Dňa 30. novembra 1949 Winston Churchill oslavoval 75. narodeniny. Prítomný fotograf sa obrátil na oslávenca:
- Dúfam, že budem mať možnosť vás fotografovať na vaše sté narodeniny!
Churchill si ho prezrel od hlavy po päty.
- Nevidím, prečo nie, - povedal napokon Churchill. - Vyzeráte dostatočne zdravý...
*
Keď starý Winston Churchill dával požehnanie svojmu najmilšiemu žiakovi Antony Edenovi na jeho politickú životnú dráhu, poučoval ho:
- Za najdôležitejšie považujem robiť voči spojencom politiku poctivú a rozvážnu.
- A čo máte na mysli pod poctivou politikou? - pýtal sa Eden.
- Splniť všetko, čo sľúbim.
- A aká je rozvážna politika?
- Nikdy nič nesľubovať!
*
Pri jednej búrlivej debate v parlamente napadla rozvášnená poslankyňa opozície Winstona Churchilla:
- Pán ministerský predseda, keby ste boli mojím manželom, nasypala by som vám do čaju jed!
Churchill pokojne odpovedal:
- Keby som bol vaším manželom, pani poslankyňa, tak by som ten čaj vypil...
*
Pri jednom prejave v parlamente Winston Churchill prekvapil svojich protivníkov tým, že na nich spamäti vychrlil desiatky čísel. Po skončení debaty sa jeden zo sekretárov premiéra spýtal:
- Ako ste si mohli za taký krátky čas zapamätať všetky čísla? Veď my sme potrebovali pol roka, kým sme ich zhromaždili!
- To je možné, - usmial sa Churchill.
- A práve toľko času budú potrebovať moji protivníci, kým dokážu, že tie čísla sú falošné...
*
Churchill o zvieratách
„Psy pozerajú na ľudí zdola nahor, mačky na nich pozerajú zhora nadol a svine sa správajú k nám jednoducho, akoby sme im boli roveň.“
*
Winston Churchill, známy svojím rečníckym majstrovstvom, veľmi dobre vedel, že po francúzsky dokonale nevie, keď hovorí po francúzsky, robí chyby. V novembri 1958 v Paríži dostal vyznamenanie od Charlesa de Gaulla. vedomý si svojich rezerv vo francúzštine, poďakoval sa mu po anglicky: „Často som rečnil po francúzsky, ale to boli vojnové roky, no teraz vás však nechcem vystavovať vojnovým šokom.“
- V inom prípade približne v tom istom čase povedal auditóriu, že keď sa obzerá späť, vidí svoju kariéru rozdelenú na dve jednotlivé obdobia. To, čo fakticky po francúzsky povedal, znelo: „Keď sa pozerám na svoj zadok, vidím, že je rozdelený na dve časti“
*
Winstona Churchilla neuveriteľne hnevali výčiny jeho dcéry Sáry. Raz si povzdychol:
- Keby sa aspoň neopíjala po baroch, ale doma tak ako všetky slušné Angličanky!
*
Winstonovi Churchilovi ktosi položil otázku, čo je to vôbec zrelý vek.
- Zrelý vek je vtedy, keď naraz spozoruješ, že poznáš už len tých hercov, ktorí hrajú iba hlavných, čašníkov, generálov vo výslužbe a staré matere!

Jarry Alfréd
Francúzskeho spisovateľa Alfréda Jarryho oslobodili od výkonu vojenskej služby. V písomnostiach uviedli, že trpí duševnou chorobou. Keď sa spisovateľa spýtali, ako to zistili, povedal:
- Raz mi poddôstojník rozkázal zamiesť kasárenský dvor a ja som sa ho opýtal, ktorým smerom.

Jerome Klapka Jerome
Raz netalentovaný komik navrhol anglickému spisovateľovi a humoristovi J. K. Jerome, v tom čase ešte nie veľmi známemu, aby mu za päť libier predal niekoľko humoresiek, ktoré komik chcel predstaviť ako svoje.
- Tento obchod je nevýhodný pre nás oboch., - odpovedal Jerome. - Ak uvidia u mňa päť libier, budú si myslieť, že som ich ukradol. Ak zase počujú od vás dobrú humoresku, dovtípia sa, že ste ju ukradli vy.

Jirásek
Keď Alois Jirásek niekedy zavítal medzi svojich priateľov do Prahy, najradšej rozprával o svojej peknej záhradke, ktorú mal pri vilke v Hronove. Keď susedia pozdravovali majstra cez plot jeho záhradky a oceňovali, že aj v takom pokročilom veku venuje toľko času na jej zveľaďovanie, vždy si zapichol pred nohami rýľ do zeme, posunul si čiapku do tyla a povedal:
- To je tak... Nemôžem stále len písať. Musím občas robiť aj niečo užitočné...

Kant Immanuel
Filozof Immanuel Kant bol pozvaný na svadbu. Nevesta bola 17-ročná, mladoženích mal sedemdesiat rokov.
- Čo myslíte, pán filozof, - obrátila sa naňho dáma, ktorá sedela pri stole vedľa Kanta, - môžeme sa nádejať, že sa z tohto manželstva narodia deti?
- Nádejať sa? - zvolal Kant. - Nie nádejať sa, ale musíme mať z toho strach!

Karol IX.
Karol IX. navštívil jedného zo svojich dvoranov. Obdivoval jeho prekrásny dom, nakoniec si však neodpustil kritickú poznámku. Požiadal hostiteľa, aby mu vysvetlil, prečo v takom bohatom, krásnom dome sa našlo miesto len pre úzku, skromnú kuchynku.
- Najjasnejší pane, - odpovedal hostiteľ, - v takej skromnej kuchyne väzí tajomstvo, prečo sme mohli vybudovať tento pekný, veľký dom...

Kästner
Beznádejný adept poézie dal čítať svoje verše vynikajúcemu nemeckému autorovi Erichovi Kästnerovi. Ten mu ich vrátil s málo lichotivým posudkom.
- Myslíte, majstre, - spýtal sa autor, - že v mojich básniach je málo ohňa?
- Naopak, mladý priateľu, málo vašich básní je v ohni...

Kipling Rudyard
Stalo sa, že akési auto dostalo šmyk, narazilo do plotu a poškodilo sad spisovateľa Rudyarda Kiplinga. Spisovateľ sa rozhodol, že napíše majiteľovi auta list, v ktorom mu vyčísli vzniknutú škodu a požiada o zaplatenie. Na list odpoveď nedostal. Rozhodol sa teda, že napíše ďalší. Výsledok taký istý.
Rozhodol sa, že vinníka navštívi osobne a prehovorí mu do duše. Aj sa tak stalo. Majiteľ pokojne vypočul výčitky a potom reagoval:
- Pán Kipling, váš prvý list som predal za dve libry, druhý za osem.
Keby ste mi napísali ešte jeden, tak zarobím na ňom práve toľko peňazí, koľko odo mňa požadujete.

Koch
Nemecký lekár a bakteriológ Robert Koch nemal rád arogantných ľudí. Raz prišla k nemu do ordinácie neobyčajne namyslená dáma.
- Čo vám je, pani? - spýtal sa Koch.
- Pán profesor, - povedala urazene pacientka - som zvyknutá na to, že ma vždy a všade oslovujú milostivá pani!
- Túto chorobu neviem liečiť, - odpovedal Koch a zavolal si ďalšieho pacienta.

Kopecký
Miloš Kopecký, český divadelný a filmový herec so svojským prejavom najmä v komických úlohách, vychádzal raz po vydarenej premiére z divadla hereckým východom a s uspokojením sa predieral davom mladých obdivovateliek. Keď ho najkrajšia z nich požiadala o autogram, dal si obzvlášť záležať, aby sa podpísal pekne a čitateľne. Tým väčšie bolo jeho prekvapenie a sklamanie, keď vzďaľujúc sa začul:
- Holky, to je průšvih, to nebyl Horníček!

Kostra
- Pri dverách básnika Jána Kostru (1910-1975) zazvonil neznámy muž.
- Mohol by som hovoriť s majstrom?
- A čo by ste radi?
- Som z poisťovne a chcel by som ho poistiť pre prípad smrti.
- To by bolo zbytočne, odvetil básnik Kostra, lebo to on sám otvoril dvere. - Majster Kostra je nesmrteľný.

Krasko
Raz sedel Ivan Krasko pod viechou v spoločnosti starých pánov.
Hovorilo sa tiež o smrti a umieraní. Jeden z nich nevedel utajiť akýsi strach a spýtal sa Krasku, či sa on smrti nebojí.
- Ale, choďte mi s tým, - odpovedal básnik.
- Milióny ľudí už pomreli, tak ani mne sa nič nestane!

Krylov Ivan Andrejevič
Ivan Andrejevič Krytov, autor slávnych bájok, bol veľmi tučný a nemal rád, keď o tom pred ním hovorili. Raz na prechádzke sa stretol s mladými mužmi a tí si neodpustili poznámku.:
- Pozri sa, to je ale oblak! Asi bude pršať! Krytov na túto uštipačnú poznámku zareagoval:
- Máte pravdu. Preto počuť, ako žaby kvákajú.
*
Ktosi sa opýtal autora slávnych bájok, Ivana Andrejeviča Krylova, prečo píše tak málo. Krylov odpovedal:
- Som radšej, keď mi ľudia vyčítajú, že píšem málo, ako keby sa spytovali, prečo vôbec píšem.
*
Spýtali sa raz Ivana Andrejeviča Krylova:
- Prečo nikdy nenavštívite premiéru cudzej komédie?
- Z celkom jednoduchého dôvodu: je mi veľmi trápne, keď vec môjho kolegu prepadne.
- A keď má úspech?
- Potom mi je ešte trápnejšie.

Lehár
Pred viedenským súdom sa prejednávala žaloba istého skladateľa tanečnej hudby, ktorý obvinil svojho kolegu, že mu ukradol skladbu a vydáva ju za svoju. Sudca si prizval ako odborného poradcu Franza Lehára. Lehár si pozrel obe partitúry, odložil ich a vzdychol si.
- Tak, majstre, - spýtal sa ho sudca, - môžete mi povedať, ktorý z pánov je poškodený?
Lehár sa usmial a odvetil:
- Ani jeden z týchto pánov. Poškodený je Jacques Offenbach.

Leibl Wilhelm
Známy nemecký maliar Leibl bol v mladosti pastierom. Keď si ho v spoločnosti pre to doberali, povedal:
- Pastierstvo bolo pre mňa užitočné. Odvtedy rozoznám každú baraniu hlavu na prvý pohľad.

Lessing
Slávnemu básnikovi, dramatikovi a kritikovi Gottholdovi Ephraimovi Lessingovi poslal raz ktosi do redakcie báseň s nadpisom: Prečo žijem? Báseň nestála za nič.
Lessing autorovi stručne odpovedal:
- Žijete preto, lebo ste svoju báseň do redakcie nepriniesli osobne.
*
- Zasa si urobil v knihe somárske uši! - napomínal otec malého Lessinga.
- Tá kniha má ale na tie somárske uši právo, - odpovedal budúci nemecký spisovateľ a kritik.

Lincoln
Abraham Lincoln bol samouk, do školy chodil veľmi málo. Ako žiak bol usilovný, ale mal zanedbaný zovňajšok. Raz robil učiteľ' hygienickú prehliadku. Linecoln ukázal pravú ruku. Bola veľmi špinavá.
- Vyhneš sa trestu, - povedal učiteľ', - ak mi v tejto triede ukážeš ešte špinavšiu ruku, ako je táto!
- Malý Lincoln sa usmial a víťazoslávne ukázal svoju ľavú ruku.
*
Prezident USA Lincoln žiadal od veliteľa armád generála McCellana, aby mu dôkladne hlásil všetko, čo robí vojsko. Raz poslal generál telegram s takýmto obsahom:
- Prezident Lincoln, Washington. Ukoristili sme šesť kráv. Čo mám s nimi robiť?
Odpoveď nedala na seba dlho čakať:
- Generál McCellan, Armáda Potomac. PODOJIŤ! A. Lincoln

Liszt Franz
Franz Liszt nacvičoval na študijných cestách po Európe s orchestrom v menšom meste svoju rapsódiu. Počas skúšky sa mu niektoré miesta nepáčili. Stále počul falošné tóny. Došla mu trpezlivosť, odložil taktovku a rozkričal sa:
- Páni, to nie je koncert, to je mačacia hudba!
Nato vstal prvý trubač a pokojne povedal:
- Majstre, my sme tú hudbu neskladali...
*
Raz prišiel Liszt do menšieho francúzskeho mestečka, ktorého obyvatelia viac ako hudbe holdovali alkoholu. Kedykoľvek tam zavítal nejaký umelec, vždy bola veľmi slabá návšteva. Tak sa stalo aj tentoraz. Prišlo sedem poslucháčov. Liszt dal preniesť klavír do svojej hotelovej izby a urobil pre nich koncert v komornom prostredí. Po koncerte vystrojil hostinu. Na druhý deň bola sála preplnená.

Lollobrigida
Keď Gina Lollobrigida cestovala lietadlom z Ríma do New Yorku, naklonila sa k nej stará dáma z vedľajšieho sedadla a vraví jej:
- Vy ste taká krásna, že by ste hneď pokojne mohli byť svetoznámou filmovou hviezdou.
- Ale ja som Gina Lollobrigida, - zdôverila sa jej herečka.
- To nič, moja drahá, na mene nezáleží, - utešovala ju stará pani. - Meno si môžete zmeniť.
*
Stále ešte pôvabná a žensky príťažlivá talianska filmová hviezda Gina Lollobrigida definitívne presedlala na iné odvetvie umenia. Fotografuje. Aby ju pri tomto novom povolaní neobťažovala bývalá sláva, chodí medzi ľudí v prestrojení. Maskuje sa okuliarami a najbežnejšou konfekciou, aby vyzerala ako obyčajná fotoreportérka. Keď jej jediný syn z prvého manželstva dorastal a prežíval už prvé milostné dobrodružstvá, stalo sa, že pred domom, kde herečka býva, postávala skromná dievčina a trpezlivo čakala. Keď už sa konečne chystala zazvoniť pri dverách, vyšla z domu nejaká pani v okuliaroch s fotoaparátom.
- Neviete, je Mílk doma? - spýtala sa dievčina.
- A čo mu chcete?
- Totiž, to je môj brat.
- Ach tak, - chápavo pokývala hlavou „reportérka“. - A ja o tom nič neviem! Ja som totiž jeho matka.

London
Jack London sľúbil jednému nakladateľovi, že mu čoskoro odovzdá svoje nové poviedky. Po dlhšom bezvýslednom čakaní poslal nakladateľ spisovateľovi takúto výstrahu:
„Ak do dvadsiatich štyroch hodín nedodržíš svoj sľub, prídem za Tebou a kopnem Ťa zo schodov! A vieš, že ja svoje slovo vždy dodržím!“
London mu odpísal:
„Keby som pracoval nohami, tiež by som vždy dodržal slovo!“
*
Na svojej púti Spojenými štátmi americkými sa London naučil žobrať s takou virtuozitou, že obmäkčil vždy každú gazdinku. Raz zaklopal na dvore bohatého meštianskeho domu. Prišiel mu otvoriť sám domáci pán. London predniesol ako zvyčajne svoju reč. Dobré živený muž ho sotva nechal dohovoriť a chcel pred otrhaným pocestným zatvoriť dvere. Nevrlo zabručal:
- Sám nič nemám.
- Naozaj nemáte nič na zjedenie? - spýtal sa Jack London.
- Vôbec nič!
- Nemohli by ste sa zaobísť aspoň bez odložených šiat alebo topánok?
- Je mi ľúto...
- Uspokojil by som sa aj s malým obnosom.
- Sám nemám žiadne peniaze, - povedal muž s predstieranou láskavosťou.
London mu však nedožičil víťazstva. Siahol do vrecka a strčil sýtemu domácemu do ruky päťcent, ktorý pred chvíľou dostal, so slovami:
- Vezmite si ho! Iste ho potrebujete viac než ja!

Ľudovít XI.
Francúzsky panovník Ľudovít XI. poslal opátovi istého kláštora lakonický list, obsahujúci jediné latinské slovo: „Cede!" (Odstúp!) Opát mu v odpovedi napísal, že mu trvalo štyridsať rokov, kým sa stal tým, čo znamenajú prvé dve slová v abecede (AB - slovo abbé znamená vo francúzštine „opát") a že preto prosí Jeho Kráľovskú milosť, aby mu aj pre tie ďalšie dve písmenká - CD, ráčil poskytnúť rovnaký čas. Kráľ sa nad odpoveďou pousmial a opátovej prosbe vyhovel.

Macedónsky Alexander
O Alexandrovi Macedónskom, najmocnejšom vladárovi staroveku, sa povráva, že ešte ako dieťa, len čo sa dopočul o ktoromsi veľkom víťazstve svojho otca Filipa, začal žalostne nariekať, že otec dobyje celý svet a že jemu nič neostane.

Majakovskij
Vladimírovi Majakovskému na jednom verejnom vystúpení niekto zvolal:
- Majakovskij, považujete sa za proletárskeho básnika a pritom všade píšete ja, ja, ja!
Majakovskij mu pohotovo odpovedal:
- A vy si myslíte, že báťuška cár Nikolaj II. bol kolektivista, keď všade hovoril „My, Nikolaj druhý“?

Mallius
Konzul Servilius Geminus bol na obede u Lucia Mallia, ktorého považovali za najlepšieho rímskeho maliara. Keď uvidel nie veľmi pekných maliarových synov, chcel byť vtipný a povedal:
- Nerovnako tvoríš!
Nato odvetil Mallius:
- Jedno tvorím potme a druhé za denného svetla!

Mária Terézia
Cisárovná Mária Terézia vydala nariadenie, podľa ktorého ani jeden dôstojník jej armády nebude povýšený, ak nebude viesť bezúhonný život. Keď sa to dozvedel poľný maršal Daun, pobavene zvolal:
- Chvalabohu, že už nie som poručíkom, Veličenstvo!

Mastroiani
Taliansky herec Marcelo Mastroiani dostával vždy veľké množstvo listov. Väčšinou mu píšu ženy, ale raz dostal zaujímavý list od muža. Písal mu: „Veľmi rád by som Vás zastupoval pri filmovaní. Nie však v scénach životu nebezpečných, ale v milostných. Domnievam sa totiž, že Vás to večné bozkávanie a objímanie už musí strašne nudiť a otravovať. Mňa ako začiatočníka by to zasa veľmi bavilo.“

Matejko Jan
Poľský maliar Matejko maľoval portréty Alfréda Potockého a jeho ženy. Pani grófka pri prezeraní svojho portrétu poznamenala:
- Prepáčte, majstre, ale mám dojem, že takto nevyzerám.
Matejko chladnokrvne odvetil:
- Ale mali by ste.

Mathieu Mireille
Francúzska speváčka Mireille Mathieu spievala raz v chóre pred anglickou kráľovnou pieseň God save the Queen spolu s Mary Andersonovou, Tomom Jonesom a inými hviezdami. Po sedemminútovom sólovom vystúpení si ju potom pozvala kráľovná do lóže a vraví:
- Anglická verejnosť a moja kráľovská rodina je vám veľmi naklonená. Už nie ste len hviezdou Francúzska, ale od dnes aj francúzsko-anglická.
Mireille sa dlho nemohla spamätať z veľkého uznania. Keď sa potom zverila svojim priateľkám, akej cti sa jej dostalo, zrazu sa zháčila a od preľaknutia celkom zbledla:
- Počkať, až teraz mi to napadlo, nebudem musieť platiť aj tu, v Anglicku, dane?!

Maupassant
Keď zomieral slávny francúzsky spisovateľ Guy de Maupassant, požiadal svojich dvoch lekárov, ktorí sa spolu stále dohadovali o spôsobe jeho liečenia a nikdy sa nevedeli dohodnúť:
- Vážení, preukážte mi jednu láskavosť. Až budete vypisovať môj úmrtný list, napíšte tam, že som zomrel na následky súboja!

Menekrates
Starogrécky lekár Menekrates, ktorému sa podarilo vyliečiť niekoľko pacientov, hoci ostatní ich stav už vyhlásili za úplne beznádejný, natoľko spyšnel, že si k svojmu menu pripojil prímenie Zeus. Pri istej príležitosti poslal kráľovi Agesilaovi do Sparty takýto pozdrav:
„Menekreates Zeus želá kráľovi Agesilaovi veľa šťastia."
Kráľ, ktorý neznášal namyslených, mu odpísal:
„Kráľ Agesilaos želá Menekratovi viac rozumu."

Menšík
Vladimír Menšík raz rozprával o svojom živote.
- Pôvodne som sa vlastne mal stať úradníkom. Raz som však prišiel na to, že dokážem ľudí veľmi rozosmiať a od toho dňa som sa dal na hereckú dráhu...
- A kedy si na to prišiel? - spýtali sa ho kolegovia.
- Pri prvom rigoróze, - odpovedal Menšík.

Michelangolo
Tvorcu nesmrteľných malieb v Sixtínskej kaplnke, sochára Michelangela, sa raz spýtal istý kritik:
- Prepáčte, majstre, ale ešte som nikdy nevidel anjela, ktorý by mal na nohách sandále!
- A anjela bez sandálov ste už videli? - odsekol mu na to bez dlhého rozmýšľania Michelangelo.

Mikuláš I.
Ruský cár Mikuláš I. dlhý čas hľadal kandidáta na ruského veľvyslanca do Francúzska. Predstavili mu desiatku osôb: vojakov, diplomatov, šľachticov. Vybral jedného, koho originálnosť bola v tom, že nevedel ani slovo po francúzsky. V tom čase to bola zriedkavosť.
Po určitom čase sa istý odvážny úradník opýta! cára, z akých pohnútok určil za veľvyslanca človeka, ktorý nehovorí po francúzsky.
- Menej bude tárať! - odpovedal cár.

Mináč Vladimír
Spisovateľa Vladimíra Mináča sa raz pýtali, ako sa pozerá na zahraničnú turistiku. Bafko sa usmial, zažmurkal a povedal:
- Sú krajiny, ktoré sa živia nie tým že vyvážajú hodnoty, ale naopak, tým, že dovážajú turistov. Je to pomerne jednoduchý úkon: dovezú turistu a tak dlho ho láskyplne natriasajú, kým z neho nevytrasú všetky peniaze. Vytraseného turistu vyvezú a dovezú nevytraseného. A ako vidíte, má to ohromný efekt.

Mládek Ivan
Ivan Mládek prišiel k holičovi a ten sa úslužne opýtal:
- Čo by ste si želali, majstre?
- Jediné, - vzdychol si banjobandita, - mať hlavu akú máte vy. Keby sa vám to podarilo, dal by som vám desať tisíc korún.
- To nie je problém, - povedal holič, vzal strojček a rýchlo si oholil lebku...

Moliére
Slávnemu dramatikovi Jean Baptisle Poquelin Molierovi sa ponosoval jeden z jeho priateľov:
- Som vyslovene nešťastný človek. Prehral som na burze majetok, zomrel mi brat, otec, a včera, na dovŕšenie všetkého, mi ušla aj manželka! Môže sa stať ešte niečo horšie?
- Určite môže, milý priateľu, - ubezpečoval ho Moliére.
- Preboha, a čo ešte? - nechcel veriť svojím ušiam nešťastník.
- Manželka sa tí môže vrátiť!

Monet
Keď si slávny maliar Monet dal operovať oko, šiel k známemu očnému lekárovi Coutelovi. Monet mu hovorí:
- Pamätajte si, pán profesor, že operujete oko maliara Moneta. Očný lekár vtedy vážne povedal:
- Keby som si niečo také myslel, iste by sa mi operácia nepodarila. Vaše oko musím operovať ako oko každého hlupáka. Napokon, pre mňa je každé oko posvätné. Či je to oko bohatého alebo chudobného.

Moravia
- Myslíte si, že neverné ženy pociťujú nejakú ľútosť? - opýtali sa slávneho talianskeho spisovateľa Alberta Moraviu na jednom spoločenskom večierku.
Spisovateľ im odpovedal:
- Všetky ženy pociťujú ľútosť - tie verné väčšiu ako tie druhé...

Mozart
Keď ešte Wolfgang Amadeus Mozart navštevoval hodiny u svojho učiteľa Haydna, rozhodol sa raz, že si z neho utiahne. Stavil sa so svojím učiteľom, že skomponuje skladbu, ktorú majster nebude schopný zahrať. Učiteľ súhlasil. Na druhý deň Mozart skladbu priniesol. Haydn si sadol za klavír a z listu skladbičku zahral takmer do konca. Na konci však kapituloval. Notový zápis mu prikazoval zahrať ľavou rukou tóny v krajnej časti klaviatúry, pravou zasa na druhom konci klaviatúry, no uprostred klaviatúry mal zahrať ešte jeden tón.
„To nezahrám, ale nezahrá to nik!“ vyhlásil Haydn.
Mozart Sa zasmial, posadil sa za klavír a nehrateľný tón brnkol svojím poriadne dlhým nosom.
*
Mozart nemal rád takzvané zázračné deti. Raz sa však stalo, že hra istého mladého chlapca sa veľkému hudobníkovi naozaj zapáčila a aj ho pochválil.
Nato chlapec povedal:
- Veľmi by som chcel komponovať. Mohli by ste mi povedať, ako sa to robí?
- Musíš sa ešte veľmi veľa učiť a predovšetkým byť starší.
- Ale vy ste vraj začali skladať už ako dvanásťročný, - namietal chlapec.
- Áno, to je pravda, - odpovedal Mozart, - ale nikoho som sa nepýtal, ako sa to robí!
*
Mozart raz svojím bezprostredným správaním urazil istého rakúskeho generála. Ten sa roztrpčene sťažoval na Mozarta cisárovi Jozefovi II.
„No čo s ním mám robiť?“ spýtal sa cisár generála.
„Ja by som ho nechal zastreliť!“ rozhorčil sa generál.
„Ale generál,“ zažartoval si cisár, „nechajme ho žiť. Generála si totiž môžem nájsť hocikedy, ale druhého Mozarta ťažko.“
*
Mozart už ako sedemročný koncertoval na cisárskom dvore vo Viedni.
Hral tak podmanivo, že ho samotná cisárovná Mária Terézia po koncerte vyznamenala bozkom. Keď potom malý Mozart hral v Paríži na kráľovskom dvore, očakával aj tam rovnakú odmenu. Po svojej produkcii sa rozbehol k trónu, kde vedľa kráľa stála jeho milenka madam Pompadour. Objal ju, no márne čakal bozk.
- „Madam,“ povedal, „ako sa mi vidí, vy sa neradá bozkávate!“ Okolostojaci ledva udusili smiech a kráľova milenka, nezmôžuc sa na slovo, opustila koncertnú sieň.

Napoleon
Cisár Napoleon Bonaparte nebol pri osobnom rokovaní s politikmi, umelcami alebo priateľmi príjemný. Mal svoj osobitný spôsob vyjadrovania, vždy vecný, priamočiary a nelichotivý. Raz, keď sedel ako model svojmu dvornému portrétistovi Jacquesovi Louisovi Davidovi, mávol len pohŕdavo rukou nad vychvaľovanou vernosťou svojej podoby na obraze:
- Podobnosť? Nikoho nezaujíma, či sú portréty ľudí podobné. Stačí, keď v nich žije ich génius!
*

Napoleon Bonaparte nikdy nepatril k dobrým žiakom. Avšak už od malička bol veľmi prezieravý.
Keď vyhorela škola, do ktorej chodil, spolužiaci od radosti jasali. No Napoleon ich schladil:
Netešte sa predčasne, učiteľ ešte žije!
*

Keď sa Napoleon roku 1815 znova pokúsil uchvátiť moc, denník Monitor informoval svojich čitateľov:
9. marca: Obluda ušla z exilu na ostrove Elba.
10. marca: Korzická obluda je už na pevnine.
11. marca: Obluda sa dostala až do Grenoblu.
13. marca: Tyran je už v Lyone.
18. marca: Uchvatiteľovi sa podarilo dostať 60 km pred hlavné mesto.
19. marca: Bonaparte postupuje, ale nepodarí sa mu dosiahnuť Paríž.
20. marca: Napoleon bude zajtra v Paríži.
21. marca: Cisár Napoleon je už vo Fontainebleau.
22. marca: Včera večer Jeho cisárska výsosť vstúpila do hlavného mesta a usadila sa v Tuileries. Nadšenie národa je neopísateľné.

Neumann, Stanislav Kostka

Raz vyšli spolu z kaviarne dvaja starí priatelia, Stanislav Kostka Neumann a Ivan Olbracht. Neumann sa na čerstvom vzduchu zhlboka nadýchal a povedal:
- Pozri sa, Ivan, to je dnes krásna noc! Tú by som chcel raz vidieť vo dne.

Newton
Geniálny anglický fyzik Isaac Newton bol mimoriadne roztržitý. Raz napísal svojmu priateľovi list:
- Dozvedel som sa, že Ťa v súboji zabili. Napíš mi, prosím Ťa, čo je na tom pravdy, veď vieš, ako ťažko by som znášal tvoju smrť...
*
Newton pri práci často zabúdal jesť. Keď jedného rána opäť neprišiel na raňajky, manželka mu priniesla do pracovne hrnček s vodou a vajíčko. K vajíčku položila hodinky a povedala:
- Sleduj čas, vajíčko treba variť tri minúty!
Po chvíli vošla do pracovne a čo nevidí: Newton drží v jednej ruke knihu, v druhej vajíčko a na sporáku sa v hrnčeku varia hodinky...!

Nový Karel
Spisovateľ Karel Nový rozprával priateľom, že práve bol na prehliadke u lekára a ten mu nakoniec povedal: Tak majstre, predovšetkým pokoj a žiadne duševné namáhanie.
- Ale pán doktor, veď ja musím dopísať nový román - zaprotestoval Nový.
- Ale áno, to predsa pokojne môžete - upokojil ho hneď lekár.

Olivier
Keď Olivier Laurence nakrúcal film Maratónec v hlavnej úlohe s Dustinom Hoffmanom, bol prekvapený jednou z techník tohto vtedy ešte mladého herca. D. Hoffman, aby dosiahol to, čo od neho požadoval scenár: aby vyzeral akože nespal dve noci, on skutočne dve noci nespal.
V dôsledku čoho sa hrozne cítil a s vynaložením veľkého úsilia stál pred kamerou. Olivier mu povedal: „Milé chlapča, prečo to nezahráš?“

O`Henry
Americký spisovateľ O`Henry sa raz spýtal manželky:
- Popisujem scénu, ktorá sa odohrala pred pätnástimi rokmi. Aké šaty vtedy nosili ženy?
- Presne také, aké ja nosím dnes!
- Znela roztrpčená odpoveď.

Ondrejov Ľudo
Zrazu sa spisovateľ Ľudo Ondrejov vytratil z Bratislavy. Keď napokon po štyroch dňoch prišiel do známej viechy, kamaráti ho zasypali otázkami:
- A kdeže si bol? A čo si robil?
- Ale, - odvetil po krátkej odmlke, - prišiel mi list od jednej dievky z našej dediny. A v tom liste stálo, že je do mňa náramne zaľúbená a že ak si ju nevezmem, od žiaľu skočí do studne. Nuž, čo som mal robiť? Utekal som domov a všetky studne v dedine som zahádzal, aby si, chúďa, neublížila!

Peisistratos
Aténsky vládca mal neuveriteľne príťažlivú dcéru. Raz ju na ulici jeden očarený občan spontánne pobozkal. Rozhnevaní bratia dievčiny sa pre trúfalca dožadovali prísneho trestu.
Peisistratos im odvetil:
- Čo by som mal robiť s tými, čo nás nenávidia, ak by som trestal tých, čo nás majú radi?

Petrarca
Raz sa opýtali talianskeho básnika Francesca Petrarcu, prečo sa neožení s Laurou, o ktorej napísal toľko prekrásnych veršíkov. Básnik odpovedal:
- A kde by som potom bral všetko to nadšenie k svojej poézii?

Picasso
Istá dáma noblesnej parížskej spoločnosti sa zdôverila Pablov i Picassovi:
- Majstre, ja vaším obrazom vôbec nerozumiem.
- A po čínsky rozumiete?
- Nie, ale ako to súvisí?
- Vidíte, madam, ak chcete čínštine rozumieť, musíte sa po čínsky naučiť!
*
Istý francúzsky lekár navštívil Picassa a pri prehliadke jeho obrazov vyhlásil:
- Nevyznám sa v obrazoch, ale ako znalec anatómie musím konštatovať, že ľudia, ktorých maľujete, sú z lekárskeho hľadiska pod kritiku.
- To je možné, - odpovedal s úsmevom Picasso.
- Napriek tomu som presvedčený, že moje obrazy prežijú všetkých vašich pacientov.
*
Na otázku, čo pokladá za najväčší zázrak v umení, Picasso odpovedal:
- Rubensove obrazy!
- A to už prečo?
- Lebo z dvoch tisíc obrazov, ktoré Rubens namaľoval, sa do dnešného dňa zachovalo štyritisíc!
*
Nemocného Jeana Cocteaua navštívil Picasso. Keď sa trochu porozprávali, Cocteau ukázal maliarovi svoje kresby, ktorým sa práve venoval.
- Tak čo povieš? - spýtal sa mlčiaceho Picassa.
- Počuj, píšem ja a dávam ti čítať svoje verše?
- Ďakujem ti, Pablo. Ak si ku mne taký zlý, to znamená, že už mi je oveľa lepšie!
*
V spoločnosti, kde bol práve aj Picasso, začali hovoriť o zvieratách.
Väčšina prítomných vychvaľovala dobré vlastnosti psov. Picasso dlho mlčal, nakoniec však prehovoril:
- Môj priateľ Jean Cocteau mal radšej mačky. Odôvodňoval to tým, že je veľa policajných psov, ale o policajných mačkách vraj ešte nikdy nepočul.

Podskalský
Neskoro popoludní unavený režisér Zdeněk Podskalský už po niekoľký raz nakrúcal v juhočeskej dedine jednu scénu a stále sa hercom nedarilo zahrať ju podľa jeho predstáv. Okoloidúca stará žena to nechápala a spýtala sa ho:
- Prečo toľkokrát filmujete stále to isté?
- A viete vy vôbec, koľko je u nás kín? - odpovedal režisér.

Poláček
V čase, keď Karel Poláček písal humoristický román Muži v ofsajde, chodieval často v nedeľu na Viktorku. Raz cez prestávku futbalového stretnutia zašiel do búdky rozhlasového reportéra a povedal mu:
- Pán Laufer, Slavisti si vás chvália, že dobre reportujete, ale prosia vás, aby ste hovorili trochu pomalšie, lebo nevládzu tak rýchlo behať.

Poničán Ján
Keď bol básnik Ján Poničan advokátom vo Zvolene, prišiel za ním jeden z jeho rodákov Očovča-nov s prosbou, aby ho zastupoval na súde.
- A máte nejaký majetok? - spýtal sa Poničan.
- Áno, mám: koňa, dve svine a kravu.
- A z čoho ste obžalovaný?
- Že som ukradol koňa, dve svine a kravu.

Pontilius
V priebehu súdneho pojednávania sa pýtal advokát Pontilius teatrálne:
- Sudcovia, aký to môže byť človek, ktorého pristihnú pri cudzoložstve?
- Bezpochyby ten pomalší, - odvetil za sudcov Cicero.

Puccini
Jeden z najpopulárnejších svetových hudobných skladateľov Giacomo Puccini mal vo zvyku, že každý rok na vianočné sviatky posiela svojim starým priateľom malú pozornosť - vlastnoručne zhotovený „panettone“, známy taliansky slávnostný koláč.
Jedného roku poslal koláč aj slávnemu dirigentovi Arturovi Toscaninimu. Až po odoslaní si spomenul, že s týmto dirigentom milánskej Scaly je vlastne na vojnovej nohe, ale pretože v nijakom prípade nechcel vzbudiť dojem, že ako prvý podáva ruku na zmierenie, poslal mu telegram:
- Panettone som poslal nedopatrením.
Na druhý deň sa ozval Toscanini telegrafickou odpoveďou:
- Panettone som nedopatrením zjedol.

Rabelais
Raz sa slávny satirik Francois Rabelais ocitol v ťažkej situácii: nemal peniaze na cestu z Lyonu do Paríža. Uvažoval, čo robiť, potom do troch vreciek nasypal cukor a navrch napísal: Jed pre kráľa, Jed pre kráľovnú, Jed pre následníka trónu. Vrecká vyložil na okno svojej izbičky v lyonskom hostinci. Netrvalo dlho a o vreckách sa dozvedel šéf tajnej polície. Okamžite rozkázal satirika zatknúť a s ozbrojeným sprievodom poslať do Paríža. Pred kráľovským prokurátorom si Rabelais vsypal obsah troch vreciek do úst. A bol zadarmo v Paríži...

Rocca
Speváka Roberta Roccu zastavil stopár.
- Ja som vás spoznal. Stopoval som vás aj vlani a ešte stále máte ten istý automobil.
Po niekoľkých minútach jazdy dodal:
- A ešte stále ste sa nenaučili poriadne jazdiť.

Rodin Auguste
Chýrny francúzsky sochár vytvoril okrem mnohých iných sôch aj deväť ženských postáv, ktorým dal názov Deväť múz. Dve zo sôch kúpil istý Američan a Rodin začal premýšľať, ako by nazval súsošie, ktoré vytvára sedem zvyšných postáv.
- To je predsa jednoduché, - poradil mu priateľ. - Nazvi ich Sedem hlavných hriechov.
Onedlho nato mu však odkúpili ďalšie dve sochy. Zostávajúce súsošie pokrstil Rodin na Päť zmyslov. A potom, tak ako postupne prichádzali poslední kupci, zo sôch postupne zostali Štyri ročné obdobia, Tri generácie, Dve priateľky a nakoniec už iba Osamelosť.

Roscoe
Po jednej prednáške o syntetických farbivách prišla za anglickým chemikom Henrym Roscoem akási poslucháčka a srdečne mu ďakovala:
- Konečne som pochopila, odkiaľ pochádzajú najrozmanitejšie farby kvetov!
- Ako to? Ja som predsa na túto tému nič nehovoril!
- Veď ste vraveli, že farbivá sa vyrábajú z uhlia. A v zemi je toľko uhlia, že kvety majú odkiaľ získavať farby...

Rottrová Márie
- Ako sa vyrovnávate s popularitou? - pýta sa Márie Rottrovej pri raňajkách s Novou redaktor.
- Teraz už dobre, - usmieva sa speváčka, - predtým, keď som išla von so psom, počula som za sebou, - aha, Rottrová... a teraz ľudia hovoria: - Pozri sa, to je krásny pes!

Röntgen
Raz dostal Wilhelm Conrad Röntgen zaujímavý list.
Odosielateľ ho žiadal, aby mu poslal zopár röntgenových lúčov spolu s návodom na použitie. V hrudnom koši má vraj guľku z pušky, ale nemá ani chvíľu času, aby prišiel za ním ako odborníkom.
Röntgen, ktorý mal veľký zmysel pre humor, obratom odpovedal:
- Žiaľ, milý pane, momentálne nemám nijaké prebytočné lúče, aj s doručením sú ťažkosti. Urobme to jednoduchšie. Ak naozaj nemáte čas prísť ku mne, urýchlene mi pošlite váš hrudný kôš!

Rousseau
Spisovateľ a filozof Jean Jacques Rousseau rečnil na zhromaždení v istom juhoafrickom mestečku. Na záver požiadal prítomných o príspevok na podporu hudobného vzdelania mládeže.
Nechal kolovať klobúk. Vrátil sa mu však prázdny. Rousseau podvihol oči k nebu a povedal:
- Ďakujem ti, všemohúci Bože, že som z rúk takejto spoločnosti dostal naspäť aspoň svoj klobúk!

Rubens Pietro Paolo
Bohatý, ale skúpy kupec nechcel od Pietra Paola Rubensa prijať svoj portrét, ktorý si objednal. Vyhováral sa, že obraz sa naňho nepodobá. Rubens súhlasil so zrušením objednávky pod podmienkou, že kupec písomne potvrdí svoj názor o obraze. Lakomý kupec ochotne vydal Rubensovi žiadané potvrdenie a Rubens si obraz zobral domov. Na najbližšej jeho výstave visel obraz s nápisom: „Portrét starého úžerníka."
Na druhý deň neznámy muž odkúpil obraz za trojnásobok pôvodnej ceny.

San-Drocková
Keď rakúska herečka Adela San-Drocková prišla raz na ples, akýsi galantný dôstojník sa jej spýtal:
- Och milostivá slečna, nemáte si vari na čo sadnúť?
San-Drocková odvetila:
- Ale áno, mám, len stolička mi chýba!

Sokrates
Keď sa Sokrata spýtal jeden z jeho žiakov, čo si myslí o manželstve, odpovedal:
- Keď dostaneš dobrú ženu, budeš po celý život šťastný. Keď sa oženíš so zlou, budeš mal príležitosť stal sa filozofom. Ožeň sa!

Solón
Keď Solón, aténsky zákonodarca, ktorého zaraďovali medzi siedmich mudrcov, počas celej hostiny mlčal, spýtal sa ho Periander, korintský panovník:
- Mlčíš preto, že ti chýbajú slová, a či svoju hlúposť mlčaním sa snažíš zakryť?
- Keby som bol hlúpy, nemlčal by som, - odpovedal Solón.

Sarasate Pablo
- Španielsky virtuóz na husle Pablo Sarasate, ktorého nejaký hudobný kritik nazval géniom, si povzdychol:
- Tak ja cvičím tridsaťsedem rokov denne dvanásť hodín a oni hovoria, že som génius!

Sardou
Počas vládnutia francúzskeho cisára Napoleona I. napísal Victor Sardou komédiu „Čierni diabli“, v ktorej jeden z hrdinov brojí proti blondínkam. Po prečítaní hry pozvala komisia cenzorov autora hry na rozhovor. Hlavný cenzor mu povedal:
- Vašu hru nemôžeme povoliť, pretože cisárovná je blondínka!
Druhý cenzor k tomu dodal:
- Keby len cisárovná! Ale aj cisárova milenka!

Shakespear William
Priatelia sa spytovali Shakespeara, čo tomu hovorí, keď sa o ňom tvrdí, že vlastne neexistuje. Slávny dramatik odpovedal:
- Toľko ľudí existovalo a nik ich nepoznal. Prečo by teda nemohol existovať jeden, ktorého poznajú všetci, pretože neexistuje?

Shaw G. B.
Anglický nakladateľ Macmilian sa veľmi hneval, keď Shaw pri finančných rokovaniach trval na svojich požiadavkách. Shaw však napriek tomu ostal neoblomný:
- Keď píšem divadelnú hru, milý priateľu, som umelcom. Keď tu hru niekomu predávam, okamžite sa premením na obchodníka s koloniálnym tovarom!
*
Shaw bol raz v spoločnosti inžinierov, ktorí hovorili o tom, akú obrovskú energiu získava moderná technika z uhlia. Shaw sa zamyslel a vážne povedal:
- Drahí páni inžinieri! Veľmi pozorne som si vypočul váš výklad a som prekvapený pokrokom modernej techniky. Myslím však, že ste sa zabudli zmieniť o najväčšej vodnej sile na svete!
- Aká je to sila? - znela otázka prekvapených inžinierov.
- Nuž predsa ženské slzy! - odpovedal Shaw.
*
Keď bol Shaw ešte málo známym spisovateľom, stretol sa s majstrom detektívok Arturom Gonanom Doylem a rozhovoril sa o hypnóze.
- Nepoznám človeka, ktorý by bol takým majstrom vo svojom odbore a natoľko ovládal hypnózu, - povedal Shaw, - ako Ivens, majiteľ kníhkupectva na Kingstreet.
Keď sa stretli druhý raz, Doyle mu oznámil, že navštívil Ivensa, ktorý bol však veľmi prekvapený Shawovým názorom a rozhodne vyhlásil, že nemá ani tušenie o hypnóze.
- Ako to? - opýtal sa Shaw. - Mister Ivens neovláda hypnózu?
V tom prípade by som naozaj rád vedel, akým spôsobom dokáže jediný v celom Londýne nájsť kupcov na moje knihy?!
*
Shaw mal vraj často ťažkosti s čiarkami. Preto raz priniesol do vydavateľstva rukopis, na konci ktorého boli samé čiarky a pod nimi poznámka:
- Prosím láskavého čitateľa, aby si chýbajúce čiarky doplnil z tejto zásoby!
*
Keď spisovateľ a dramatik Shaw oslavoval svoje 95. narodeniny, bol na večierku prítomný aj jeden mladý fotoreportér. Nepoznal ešte britký jazyk majstra a tak keď robil niekoľko záberov, chcel mu polichotiť:
- Majstre, som presvedčený, že vám budem môcť prísť zagratulovať aj k vašim stým narodeninám!
- Prečo nie, mladý muž. - odpovedal s úsmevom Shaw - Vyzeráte celkom zdravo. Dúfam, že dovtedy nezomriete...
*
Shaw na otázku, prečo nechce ísť do Spojených štátov amerických, povedal:
- Vravia o mne, že som majstrom irónie. Ale pohľad na vašu Sochu slobody, to je aj pre mňa trochu prisilné.
*
Shaw mal raz v londýnskom socialistickom klube veľký prejav na tému bieda proletariátu. Neúprosne útočil na prepych boháčov a v najpatetickejšom okamihu svojej prednášky zvolal, ukazujúc na dvere:
- Aj teraz, v tejto chvíli stojí pred týmito dverami jeden taký luxusný automobil. Ale prv, než ho zničíte, dovoľte mi malé upozornenie: ten patrí mne!
*
Shaw nerád chodieval na návštevy. Napriek tomu ho ľudia o to žiadali.
- Mohli by ste prísť k nám zajtra na návštevu? - pozývala ho raz manželka riaditeľa banky.
- Žiaľ, nemôžem, - vyhováral sa Shaw. - Na zajtra som už pozvaný do inej rodiny.
- A pozajtra?
- Pozajtra zase mám pozvaných hostí ja.
- Hádam by sme sa teda mohli potešiť vašej návšteve v nedeľu o dva týždne?
- Vtedy to, žiaľ, tiež nebude možné, lebo budem musieť byť na pohrebe svokry.
*
Shaw spomínal: - Jedného dňa, keď som mal asi tak dvanásť rokov, som ochorel. Rodičia boli tej mienky, že je to slepé črevo.
Lekár tvrdil, že je to katar. V skutočnosti to však bola neurobená úloha zo zemepisu...
*
Jedna mladá dáma sa spýtala Shawa:
- Majstre, má každá žena, ktorá sa narodila v Grécku, grécky nos?
- Pravdaže, alebo si myslíte, že nosy sa objednávajú v cudzine?!
*
Shawov nakladateľ stretol slávneho spisovateľa v parku pri vážnom zamyslení.
- Dal by som sto dolárov za to, keby som sa dozvedel, na čo v tejto chvíli myslíte, majstre!
- Veľmi by ste prerobili, odvetil Shaw.
- To, na čo teraz myslím, to nemá cenu ani jedného dolára! Keď nakladateľ aj ďalej naliehal, tak mu Shaw s vážnou tvárou povedal: - Práve som myslel na vás!

Schiller
Mladý Fridrich Schiller rád hrával na harfe. Jeho sused, ktorý ho nemal v láske, rád si z neho uťahoval. Raz mu povedal:
- Ach, ach, pán Schiller, hráte ako Dávid, lenže nie tak pekne!
- A vy, - reagoval rýchlo básnik, - hovoríte ako Šalamún, lenže nie tak múdro.
*
V nedeľu ráno sa malý Friedrich Schiller objavil pri raňajkách v nových šatách, ale v starých topánkach. Matka sa ho pýtala:
- Prečo si si nevzal nové topánky?
- Daroval som ich priateľovi, - odpovedal chlapec.
- Ale prečo si mu dal práve nové topánky?
- Staré už predsa má!

Schweitzer
Keď sa dostali do čiernej Afriky prvé bicykle, domorodci sa pozerali na bicyklistov s veľkým pohŕdaním. Týkalo sa to aj lekárov známej nemocnice malomocných v Lambaréne. Profesor Albert Schweitzer raz začul, ako sa dvaja domorodci obrátili za jedným z jeho asistentov, ktorý práve prešiel popri nich na bicykli, a s úsmeškom si uľavili:
- Tí belosi sú takí leniví, že sedia, aj keď utekajú...

Sica
Vittorio de Sica tvrdil, že žiadny tvor na svete nemá taký jemný a citlivý sluch ako žena.
- Ako to? - spýtali sa ho.
- Žena počuje aj to, keď spadne štipka popola z cigarety na koberec.

Sloboda Rudo
Populárneho spisovateľa Ruda Slobodu sa na besede v istom gymnáziu pýtali, ako sa stal spisovateľom. A spisovateľ s veľmi vážnou tvárou odpovedal:
- Viete, keď som sa oženil, moja žena spustila takú záplavu rečí, že som sa tri dni nedostal k slovu. A tak som naostatok vytiahol zo stola papier a začal som písať. Nemôžem za to, že ma potom ktosi nazval spisovateľom.

Simon Mlichel
Francúzsky herec sa raz zúčastnil na módnej prehliadke. Po skončení módnej show poznamenal:
- Som oslnený krásou a eleganciou žien, ktoré som videl.
- Ale veď vy ste často museli vidieť elegantné ženy.
- Áno, - odvetil herec s úsmevom, - ale málokedy oblečené.

Smrek Ján
Večer čo večer navštevoval básnik Ján Smrek viesku na Slovanskej ulici, kde ho už čakali verní kamaráti a kde s nimi sedával hlboko do noci. Raz sa však vrátil domov už pred desiatou. Manželka Blanka, prekvapená týmto skorým príchodom, spraskla rukami:
- Preboha, Janko, vari sa ti niečo nestalo?! Hádam len nie si chorý?

Sofokles
Keď raz priateľ povedal veľkému gréckemu dramatikovi Sofoklovi, že Euripides nenávidel ženy, Sofokles sa usmial a odpovedal:
- Áno, nenávidel ženy, ale iba vo svojich tragédiách. V jeho súkromí to bolo naopak...
*
Raz povedal Sofokles v kruhu básnikov:
- Nad troma riadkami pracujem aj štyri dni.
- Štyri dni? Čudoval sa básnik známy svojimi priemernými básňami. To ja za štyri dní napíšem sto riadkov.
- O tom nepochybujem odpovedal Sofokles. Ale pochybujem, či tých sto riadkov prežije štyri dní.

Sokrates
Xantipa zasa raz zahrnula svojho muža zlostnými nadávkami, nakoniec mu vyliala na hlavu vedro vody.
- Nehovoril som vám, obrátil sa dobrák Sokrates k svojim priateľom, že po búrke prichádza dážď?
*
- Keď Sokrates čakal vo väzení na smrť, navštívila ho Xantipa a začala nariekať, že musí nevinný umrieť.
- Pochabá žena, nazlostil sa filozof.
- Chceš hádam aby som zomrel vinný?
*
Sokrates uvidel veľmi hlúpeho ale bohatého obchodníka, povedal:
- Hľa, zlatý otrok.
*
Pýtali sa raz Sokrata, aké sú predpoklady na ideálne manželstvo.
- Ideálne manželstvo, - odpovedal filozof, - má dva predpoklady. Muž musí byť hluchý a žena slepá.

Sordim
Reportér veľkého talianskeho denníka robil rozhovor so slávnym talianskym filmovým hercom Albertom Sordim. Keď sa otázky dotkli hercovej životosprávy, novinár sa veľmi čudoval, že Sordi môže vypiť dva litre vína a štyri poháre whisky.
- Majstre, - povedal, - to ja by som nedokázal vypiť ani tri poháre vody!
- To sa vám nečudujem, - prisviedčal mu herec, - ani ja!
Spaak
Prvému zasadaniu OSN predsedal Henry Spaak. Keď otváral poslednú schôdzku, vyhlásil: -
Denný poriadok je vyčerpaný. Generálny tajomník je vyčerpaný. Takisto ja i všetci delegáti sú vyčerpaní. Som rád, že aspoň v tomto bode sme dosiahli úplnú jednomyseľnosť.

Stravinskyj
Ruský hudobný skladateľ Igor Stravinskyj si pri vystupovaní z newyorského taxíka všimol tabuľu, na ktorej bolo jeho meno i priezvisko.
- Ste príbuzným toho skladateľa? - spýtal sa.
- A vari existuje skladateľ s menom Stravinskyj? - začudoval sa šofér. - Nikdy som o ňom nepočul. Stravinskyj je meno majiteľa garáže. Ja nemám s hudbou nič spoločné, volám sa Puccini.

Swift
Slávny autor Gulliverových ciest Jonathan Swift bol raz v spoločnosti mladého muža, ktorý sa pred ním neustále chválil svojimi významnými predkami. Veľký satirik ho chvíľu počúval, ale náhle poznamenal:
- Keď sa tak na vás pozerám a počúvam vaše reči, musím nechtiac myslieť na zemiaky.
- Na zemiaky? - začudoval sa mladý chválenkár. - Prečo práve na zemiaky?
- Pretože to, čo je na nich dobré, - vysvetlil mu s úsmevom Swift, - je tiež pod zemou.

Šalda
Istý spisovateľ rozprával F. X. Šaldovi, českému kritikovi, literárnemu vedcovi, že na svojom diele vytrvale pracuje každý deň a noc až do štvrtej ráno.
- Ste obetavý, - pochválil ho Šalda, - odopierate si spánok iba preto, aby ste ho pripravili iným.

Šikula Vincent
Kedysi dávno spisovateľ Vincko Šikula prišiel raz domov až nad ránom a manželka ho privítala slovami:
- Vincko, ty si určite pil. Naozaj nemôžeš bez toho vína vydržať? Vidíš, ja víno nevezmem do úst, ako je rok dlhý.
- Ty si tragický prípad, - odvetil spisovateľ. - O to tragickejší, že si ešte aj luteránka...
- A čo do toho pletieš moje luterántstvo? - nechápala manželka.
- Keď vy, luteráni, nepijete víno, načo potom vôbec bola reformácia?! -dopovedal svoju myšlienku Šikula. Svojho času literárnemu vedcovi profesorovi Andrejovi Mrázoví (1904 - 1964) položili študenti otázku:
- Pán profesor, čo by mal človek čítať, aby sa stal literárnym kritikom? A profesor Mráz im poradil:
- V tom prípade musíte čítať všetko a všade: aj potlačený papier na záchode, aj nápisy na zápalkovej škatuľke, keď si pripaľujete cigaretu, ba... čo je najťažšie, aj to, čo sami napíšete...

Taft W. H.
27. prezident USA (1909-13), mal raz prejav a v prednáškovej sieni bolo aj veľa jeho politických protivníkov. Jeden z nich sa zrazu napálil a hodil na rečnícku tribúnu, na znak svojho nesúhlasu, hlávku kapusty. Prezident Taft nestratil duchaprítomnosť a s úsmevom poznamenal:
- Ako vidím, jeden z mojich oponentov stratil hlavu.

Talleyrand
Francúzsky diplomat Talleyrand sa na jednej recepcii ocitol na podradnom mieste. Po večeri ho pán domu prosil o odpustenie, že nesedel na čestnom mieste.
- To nič, - odvetil diplomat, - čestné miesto je vždy tam, kde sedím ja!
*
Diplomata Talleyranda vyzvali, aby podal dobrozdanie o výhodách a nevýhodách colnej ochrany. Vypracoval celý spis a odovzdal ho svojmu tajomníkovi na opis. Keď mu ho mladý muž vracal, spýtal sa ho Talleyrand, čo si o tom myslí.
- Duchaplné, výborne napísané, len mi stále nie je jasné, či ste za alebo proti colnej ochrane. Starý diplomat sa usmial:
- Vidím, že memorandum splní svoj účel.

Taylorová
Slávna hollywoodska herečka Elizabeth Taylorová ešte pred tým, ako sa prvý raz rozviedla s Richardom Burtonom, vyhlásila, že tajomstvo šťastného manželstva je v oddelených spálňach.
- A naozaj to utužuje spolužitie? - pýtali sa jej.
- U nás áno. Moja spálňa je v Hollywoode a manželova v New Yorku...
*
E. Taylorová sa vydala vo svojich šesťdesiatich rokoch po ôsmy raz - za oveľa mladšieho L. Fortenského. Na svadobnej hostine jeden zo svadobčanov pri pohľade na ženícha pochválil Elizabeth, že má vycibrený vkus. Novomanželka mu na to odpovedala:
- Drahý môj, vkus sa cibrí vekom. Pred tridsiatimi rokmi sa mi stávalo, že som sa vydávala za mužov, ktorých by som dnes nepozvala ani na obed...

Teles
Grécky filozof a matematik Teles z Miletu tvrdil, že medzi životom a smrťou nie je vôbec nijaký rozdiel. Ktosi sa ho spýtal:
- Prečo teda nezomrieš?
- Pretože v tom nie je rozdiel!

Tolstoj Alexej Nikolajevič

Koncom tridsiatich rokov v Rusku zrušili tantiémy scenáristom z príjmov získaných premietaním filmov.
A. Tolstému sa práve vtedy mal dostať do kín film Peter Veľký. Svoje roztrpčenie vyjadril nasledovne:
- Podobné straty naša rodina neutrpela od čias zrušenia poddanstva.
*

- Pri všetkej svojej politickej predajnosti a takpovediac, vulgárnej láske k životu bol človekom živým a vtipným. Keď ako jeden z prvých v niekdajšom Sovietskom zväze dostal Stalinovu cenu, publicista Michail Ardov mu poslal telegram tohto znenia: „Blahoželám k udeleniu ceny. Prosím požičať desaťtisíc.“
Pri stretnutí s Ardovom A. Tolstoj povedal:
- Si chlapák! Jedine ty si mi vtipne blahoželal.

Toscani Arturo

Slávny dirigent Arturo Toscani neznášal šlágre. Keď sa ho pýtali na dôvod, odpovedal: - Šlágre kazia mladých skladateľov. Ale často je to naopak.

Tuwim Julián

Z listu mladému básnikovi:
Prezrel som si zbierku básní, ktorú ste mi poslali na prečítanie. Škoda, že ste mi ju neposlali, na napísanie.

Twain Mark

Americkému finančníkovi dali príbuzní vytesať na náhrobok nápis:
Tu leží Harry Harrison, poctivec a dobrý človek Pri hrobe sa raz zastavil Twain a smutno pokrúti hlavou:
- Chudák Harrison, ešte ani po smrti nemá pokoj. Nechápem, prečo ho pochovali s dvoma celkom neznámymi ľuďmi...
*

Mark Twain dostal anonymný list, v ktorom bolo jediné slovo: Sviňa!
Humorista uverejnil na druhý deň v novinách odpoveď: "Obyčajne dostávam listy bez podpisu. Tentoraz som dostal podpis bez listu!
*

Je známe, že Twain bol určitý čas aj redaktorom poľnohospodárskeho časopisu. Raz sa jeho kolega pokúsil na jeho účet zavtipkovať:
- A vy môžete rozlíšiť novinára od svine?
Twain sa pozorne a zdĺhavo na vtipkára zadíval a povedal:
- Ťažko... .
*

Twain mal veľmi rád psy. Raz k nemu prišiel sused a sťažoval sa:
- Počúvajte, Twain, ten pes, ktorého ste mi pred troma dňami predali, stále zavýja a breše. A to ešte i v noci! Zošaliem z toho! Čo mám robiť!
- To je jednoduché, pekne vstaňte a hrajte sa s ním, je na to zvyknutý...!
*

Twain vedel kliať, až sa múry otriasali. Naučil sa to v časoch, keď slúžil ako lodivod na Mississippi, a neskôr sa v týchto znalostiach ešte zdokonalil, že na stávkach utratil celé svoje imanie.
Pani Twainová to nemala rada a usilovala sa ho odučiť od toho zlozvyku. Twain mal dobrú vôľu, ale prišlo mu do toho niečo, čo jeho úmysel zvrátilo: začal holdovať golfu. Znova boli aktuálne denné prosby manželky, aby sa ovládal. Twain sa jej spýtal, ako to má urobiť.
- To je veľmi jednoduché. Vždy keď ti vykĺzne z úst taký hnusný výraz vlož si do vrecka kamienok, to ti potom pripomenie hriech.
Twain sľúbil, že to skúsi.
Hneď prvý deň sa vracal domov zhrbený pod ťarchou plných vrecák. Predstúpil pred ženu a vyprázdňovanie vrecák nemalo konca. Nakoniec povedal:
- To nič nie je. Tie ostatné vezie za mnou nákladné auto.
*
Pokrytecký politik v Bostone povedal raz Twainovi:
- Kým zomriem, vykonám púť do svätej krajiny na horu Sinai a tam prečítam nahlas Desatoro prikázaní.
- Prečo radšej nezostanete v Bostone, navrhoval Twain, - a to desatoro nedodržujete?
*
- Slávny humorista Twain raz poznamenal:
- Často mi je smutno, keď počúvam hudbu bez slov, ale ešte smutnejšie je mi, keď musím počúvať hudbu bez hudby...
*
- Takého somára, ako ste vy, som ešte nevidel - zvolal ktosi v hádke s Twainom.
- To bude asi preto, - odvetil Twain, - že máte veľký odpor k zrkadlám.
*
V jednom vydavateľstve sa raz Twain stretol s literárnym kritikom, ktorý mu nebol priveľmi naklonený. Twain sa však úctivo poklonil a povedal:
- Som veľmi rád, že vás vidím.
Kritik sa na neho vyzývavo pozrel a povedal:
- Žiaľ, ja nemôžem tvrdiť to isté.
- Urobte to tak ako ja, - usmial sa Twain, - klamte!

Urbánková Naďa
- Filmy v kinách sú vynikajúca diéta, - pochvaľuje si Naďa Urbánková, - nie sú v nich žiadne prestávky na reklamu a ani jedna chladnička na dosah!

Verne
Raz sa opýtali Julesa Verna:
- Kedy pracuje vaša fantázia najlepšie?
- Ráno, keď si vymýšľam príčinu, ako si povoľkať ešte desať minút dlhšie v posteli, - znela odpoveď.

Viktória
Anglická kráľovná Viktória cestovala raz so svojím sprievodom po krajine. V hmle kočiš zablúdil. Po chvíli zbadala kráľovná malého dedinského chlapca, ktorý stál pri ceste. Pozrela sa z okna a opýtala sa ho:
- Povedz mi, chlapče, kde to sme?
Chlapec odpovedal:
- Vaše Veličenstvo, ste vo svojom kočiari.
Počas ďalšej jazdy sa kráľovná vrátila k svojmu sprievodu a poznamenala:
- Z toho chlapca by mohol byť dobrý diplomat!

Voltaire
Francúzsky básnik, dramatik a historik Voltaire bol hosťom Friedricha II. Raz, keď si vyšli počlnkovať sa na jazero, začala do plavidla vnikať voda. Voltaire rýchlo vyskočil na breh.
-To sa tak bojíte o svoj život? - začudoval sa Friedrich.
- Áno! Kráľov je na svete plno, ale Voltaire je len jeden!
*
Keď bol Voltaire ešte žiakom, katechéta sa ho pýtal:
- Čo musíme urobiť, keď chceme, aby nám bolo odpustené?
Malý Voltaire bez rozmýšľania odvetil:
- Musíme páchať hriechy!

Voskovec
Pri pobyte v USA sa ktosi Jiřího Voskovca opýtal, prečo sa tak rád kúpe.
- To je kvôli angažmán, - prezradil. - Rád sedávam vo vani, pretože v amerických filmoch často vidím, že herci dostávajú veľa ponúk telefonicky práve keď sa kúpu...

Wagner
Richard Wagner raz dirigoval v Dvornej opere hudobnú skladbu Lohengrina. Pri dohrávaní dueta odložil taktovku a nechal hrať samotný orchester. Keď orchester skončil, ozval sa búrlivý potlesk, takže Wagner musel vstať a ďakovať. Členovia orchestra v prvom rade pritom začuli, ako si pre seba hovorí:
- Tak sa mi zdá, že sa to publiku páči ešte viac, než keď dirigujem...
*
Pred divadlom menšieho nemeckého mesta stála busta skladateľa Richarda Wagnera. Po nevydarenej premiére majstrovej opery však busta zo svojho miesta záhadne zmizla. Po niekoľkých dňoch sa na opustenom podstavci zjavil lístok:
„Úžasné predstavenie mojej opery na mňa tak zapôsobilo, že som z toho úplne preč! Richard Wagner."

Wallace
Známy autor detektívok Edgar Wallace napísal vždy len kostru svojho románu a ďalšiu prácu prenechal svojim spolupracovníkom.
- Už ste čítali môj najnovší román? - spýtal sa raz Wallace svojho známeho.
- Nie. A vy?

Walsha
Bývalá manželka amerického režiséra Walsha Raula chodila na všetky jeho filmy, aby sa presvedčila, že pracuje a že jej aj naďalej bude platiť vysoké výživné. Walsh to vedel, preto do každého svojho filmu vždy vsunul jednu a tú istú vetu, určenú iba pre ňu: „Vypadnem odtiaľto ešte rýchlejšie, ako som odišiel od svojej prvej ženy.“ Tá veta musela byť vo filme dokonca aj vtedy, keď to nijako so sujetom nesúviselo.

Watt
Angličan, sir Robert Watson-Watt, konštruktér prvého prakticky použiteľného radaru na svete, bol zadržaný v Los Angeles dopravnou políciou za nedodržanie rýchlosti. Cestný radar ukázal, že Watt prekročil rýchlosť až o 20,5 míle (16,1 km).
- Ďakujem vám za poklonu, pán seržant, ja som konštruktérom prvého radaru na svete, - vyhlásil vynálezca potešene.
- A ja som Krištof Kolumbus a pred chvíľou som objavil Ameriku, - zlostne zahundral policajt v presvedčení, že si z neho šofér robí posmech. Potom dodal:
- Namiesto troch dolárov pokuty zaplatíte desať dolárov, aby vás raz navždy prešla chuť zosmiešňovať úradný výkon!
Watt radšej už mlčal a desať dolárov pokuty zaplatil.

Werich
Jan Werich sa stal šťastným otcom - do rodiny pribudla dcérka.
- Ako sa má vaša malá? - spytovali sa ho priatelia.
- Tá mala ešte dlho nebude iba naša, - odvetil zachmúrený Werich.
- Veď my dlhujeme nemocnici za pôrod ešte tretinu honoráru!
*
Keď raz Werich počul vetu, že umelci si vždy nahrabú dosť, opýtal sa:
- Chcete za päť korún získať tisíce?
Po kladnej odpovedí dodal:
- Kúpte si za tri koruny zošit, za dve ceruzku a napíšte dobrú veselohru!
*
Mohli by ste dať nejakú dobrú radu do života? - spýtal sa istý mladý muž Wericha.
- Nemyslí, odpovedal Werich - a keď už myslíš, tak nehovor. Keď hovoríš, tak nepíš. A keď píšeš, tak nepodpíš. A keď podpíšeš, tak sa nečuduj!
*
Werich rozprával raz o tom, že na raňajky má veľmi rád čaj, kým jeho manželka zasa kávu.
- Ale to je nepríjemné, variť denne dva nápoje, - poznamenala jedna z poslucháčok.
- Ako to dva? - začudoval sa Werich. - Pijeme predsa obidvaja kávu!
*
Televízna anekdota „Usporená libra" popisuje, ako sa dvaja podnapití domáhajú pri okienku libry z úspor jedného z nich, aby získali prostriedky na ďalšie pitie. Obsadenie bolo znamenité - Jan Werich a Jirí Sovák. Problém však spočíval v tom, že Werich svoju úlohu, tak ako bola napísaná, dobre nevedel a pred kamerou často improvizoval; nikdy nebolo isté, čo povie. Sovák sa nedal zahanbiť a na jeho repliky nachádzal odpoveď, hoci pot z neho len tak tiekol.
Cez prestávku medzi nakrúcaním Sovák započul, ako sa Werich režisérovi Jánovi Roháčovi chváli: - Bude to dobré. Ten chlapec ešte stále odpovedá...
*
Jeden z televíznych programov s Werichom sa mal nakrúcať v Konvikte. Werich prišiel autom a zaparkoval v Bartolomejskej ulici, kde mohli parkovať iba autá polície, vtedy ešte Zboru národnej bezpečnosti. Tri miesta boli vyhradené pre pracovníkov bábkového filmu, ktorý tam mal svoje ateliéry. Sotva Werich zaparkoval, chytil sa s príslušníkom ZNB, ktorý ho arogantne poučoval, čo sa tu smie a čo nie. Len tak mimochodom, bolo to v januári 1968.
- Keby som bol bábka, vyrezávaná alebo sadrová, - hovorí Werich, - tak by som tu parkovať mohol. A vy máte zlosť, že nie som bábka. A budete mat zlosť o to väčšiu, pretože tých bábok bude čím ďalej menej.
*
Televízny seriál rozhovorov s Werichom sa nakrúcal aj v Maroldovej panoráme, ktorá zobrazuje bitku pri Lipanoch. Werich si nasadil husitskú prilbu, vzal si dlhý plášť, chytil palcát a cepy, postavil sa k obrnenej vozbe prechádzajúcej z obrazu do reálu, a tak dokonale zapadol do bratovražedného boja.
Už-už sa malo nakrúcať, keď sa akýsi hlas z ampliónu pýtal, prečo sa ten osamelý bojovník nezúčastní bitky a stojí len tak opodiaľ. Je hádam ranený? Alebo hádam riadi boj ako veliteľ?
- Ale vôbec nie - odpovedal pohoršene Werich na bláznivú otázku. - Robím iba to, čo je v tomto kraji dosť rozšíreným zvykom. Čakám, ako to dopadne...
*
V roku 1927 sa Voskovec s Werichom vybrali do Paríža a pri zbieraní skúseností, zážitkov a dojmov zašli aj do baru. Volal sa Perroquet čiže Papagáj. Kávu im priniesol pekný počerný Ind v indickom kroji, s typickým drahokamom na čele.
Werich sa naň so záujmom pozrie, obráti sa k Voskovcovi a po česky sa ho pýta:
- Čo myslíš, má ten Ind ten rubín len tak prilepený? Alebo ho má zaoperovaný do kože?
- Tak sa ho opýtaj, - hovorí Voskovec, - ako to mám ja vedieť? Ind sa obrátil k Werichovi, mierne sa sklonil, usmial sa a po slovensky zašepkal:
- Len prilepený, prepáčte...
*
Pýtali sa Wericha, kedy mal najlepší pocit naplnenia svojho hereckého poslania. Pomykal hlavou.
- Vy tomu asi nebudete veriť... A porozprával ako raz, ešte v predvojnovom Oslobodenom divadle sedel rozvalený chlap, podľa všetkého sedliak; Voskovec s Werichom na neho z predscény dobre videli, a ten chlap ako hora sa udieral do stehien a bez ohľadu na celé hľadisko pri každej druhej replike ručal od smiechu a nahlas vykrikoval:
- To je blbec! To je vôl! To nie je možné!
A práve v tom, ako nad sebou divák strácal kontrolu, ako bol celý zasiahnutý hereckými výkonmi, videl Werich najdokonalejšie naplnenie hereckého poslania... lebo preň sa akýmsi zázrakom urážky premieňali na najzdvorilejšie a najláskavejšie poklony.

Whistler
Anglický maliar James Whistler mal psíka, ktorého si veľmi obľúbil. Keď psík prechladol, Whistler mal toľko odvahy, že poslal po profesora Mackenzieho, v tých časoch najlepšieho odborníka na krčné, nosné a ušné choroby.
Profesor Mackenzie prišiel a keď videl, že ho zavolali k psovi, zamračil sa. Potom však psa vyšetril, predpísal liek a odišiel.
Na druhý deň dostal Whistler súrny list, v ktorom ho Mackenzie žiadal, aby ho okamžite navštívil v jeho byte. Tam ho privítal a s vážnou tvárou povedal:
- Vítajte, majstre. Zavolal som vás, aby ste mi natreli dvere!

Wilde, Oscar

Oscar Wilde sa raz zhováral s priateľom o spoločnom známom.
- Je to výborný mládenec, - mienil Oscar Wilde, - ale má veľkú chybu...
- Áno? A akú?
- Veľmi rád hrá karty o peniaze.
- Nevrav! A s kým?
- So mnou... - odvetil Wilde.
*
Wildovi poslal istý známy svoju novú knihu a na prvú stranu mu napísal venovanie. O týždeň sa v novinách objavila kritika, v ktorej Wilde znosil knihu pod čiernu zem. Po ďalšom týždni prišiel nešťastný autor k Wildovi na návštevu a pri náhodnom prezeraní knižnice našiel svoju knihu. Bolo na nej rozrezaných iba niekoľko prvých strán.
- Napísať takú odmietavú kritiku a pritom si knihu ani len neprečítať, to je nezodpovedné, - vybuchol autor.
- Myslíte? Ani vajce nemusíte zjesť celé, aby ste zistili, či je zlé!

Wolf
Friederich Wolf musel znášať, že mu lektori a dramatici často jeho diela prepracúvali. Počas skúšky jeho drámy pribehol za ním predstaviteľ hlavnej úlohy:
- Poď rýchlo na scénu, o chvíľu sa bude hovoriť jeden odsek z tvojho diela, ktorý je celý pôvodný...!

Zeuxis a Apelleš
Dvaja slávni antickí maliari Zeuxis a Apelleš sa škriepili, ktorý z nich namaľuje dokonalejší obraz. Zeuxis namaľoval chlapca so strapcom hrozna a namaľoval ho tak verne, že sa vraj zlietali vtáci, aby si zobli z toho hrozna. Apelles potom zaviedol priateľa do svojho ateliéru pred plachtu zahaľujúcu obraz. Zeuxis natiahol ruku - chcel obraz poodhaliť. Až vtedy zistil, že plachta bola len namaľovaná.
- Zvíťazil si, - povedal Zeuxis. - Ja som svojou maľbou oklamal len vtáky, ale ty si oklamal aj umelca.
- Zvíťazil som dvakrát, - odvetil Apelles, - lebo keby bola tvoja maľba vskutku verná, neboli by sa vtáci priblížili k chlapcovi, lebo by sa ho báli...

Žáry Štefan
Básnik Štefan Žáry stretol Vlada Olerínyho, prekladateľa zo španielčiny, ktorý si vyšiel na prechádzku so svojím kokršpanielom a štipľavo poznamenal:
- Počul som, Vladko, že si tohto svojho psa naučil po španielsky. To musela byť drina!
- Ale, Števko, to sú klebety, to sa ti on sám naučil, - odvetil Oleríny so širokým úsmevom.