Vybrali SME

pošli na vybrali.sme.sk

piatok 11. júla 2014

Národné hospodárstvo je ako dobrá nálada. Nejde rozkradnúť, ale je ľahké ho otráviť

Andrej Babiš pôsobí nezraniteľne, ale jeho čas raz skončí. Ak chceme, aby po Babišovi prišiel režim poskytujúci podmienky pre slobodu, prosperitu a pokojný slušný život, potrebujeme porozumieť príčinám, ktoré spôsobili eróziu a následne zánik predbabišovského režimu. A potrebujeme sa tiež zbaviť niektorých chybných hlboko zažraných predstáv.


Národné hospodárstvo je ako dobrá nálada. Nejde rozkradnúť, ale je ľahké ho otráviť
V máji som na Finmagu dvoma textami so spoločným záhlavím Andrej Babiš a koniec demokracie v Česku odštartoval sériu článkov, v ktorej - ako som sľúbil - sa pokúsim popísať príčiny konca predbabišovskej éry a odhaliť a rozobrať spomínané zažraté mylné predstavy.
  • Andrej Babiš a konec demokracie v Česku: Charismatik zvedá moc
  • Andrej Babiš a konec demokracie v Česku: Normalizujeme

  • Na rozdiel od väčšiny čitateľov si ešte dobre pamätám prvú polovicu deväťdesiatych rokov. Prezidentom bol Václav Havel, premiérom Václav Klaus. Ak vás vtedy vyhodili z práce, ešte ten deň ste bez problémov zohnali iné miesto. Vláda hospodárila s prebytkom. Bezdomovci sa v Prahe vyskytovali, ale boli to skôr jednotlivé kuriózne prípady. Životné prostredie prechádzalo najrýchlejším zlepšovaním v dejinách. A zároveň prebiehala doslova expanzia nových nakladateľstiev, divadiel a klubov. Nikdy predtým ani potom na tom nebola česká kultúra tak dobre. A verte tomu alebo nie, bolo to s nepatrným zlomkom dotácií proti dnešku.

    Čím viac boja proti tunelom, tým horšie pre obyčajných ľudí


    Dnes sa píše o prvej polovici deväťdesiatych rokov ako o dobe nebývalého rozkrádanie, ale vtedy to ľudia tak neprežívali. Mali slušnú prácu a životnú úroveň sa zvyšovala. Občas si zanadávali na nejakého privatizačného lupiča, ale väčšinou si tým nenechali kaziť náladu. Nepripadalo nám to rozhodujúce. Brali sme to tak, že v každej spoločnosti občas dôjde k nejakej krádeži a v každej spoločnosti sa občas stane, že sa nejakého zlodeja nepodarí dostať do väzenia.

    Ale potom sme sa dozvedeli, že žijeme v spálenej a vytunelovanej krajine. A v roku 1996 po prvýkrát výrazne zabodovala politická strana, ktorá označila boj proti rozkrádaniu za prioritu. Od tej doby sa bojuje proti tunelovanie stále usilovnejšie, stále viac ľudí je bez práce a vláda je stále zadĺženejšia. Ale na obzore sa už možno rysujú zlaté časy, kedy nikto nebude pracovať, všetci sa budeme celý deň navzájom strážiť a konečne nastane blahobyt.

    Dosť sarkazmu. Nejde totiž len o to, že pár chytrákom priniesol boj proti korupcii ľahké živobytie, ale hlavne o to, že nám chýba porozumenie, ako funguje kapitalistická ekonomika. Respektíve ako má fungovať, aby sa ľuďom dobre viedlo. Keby sme tomu rozumeli, bolo by nám jasné, že reči o rozkrádaní národného hospodárstva sú predsa hlúposť. Národné hospodárstvo nemôže byť z princípu rozkradnuté, rovnako ako nemôže byť rozkradnutý čistý vzduch alebo dobrá nálada. Ale je možné ho veľmi ľahko zničiť. Presne to sa nám stalo.

    Ekonómia ako boj o truhly zlatiek


    Teórie o tunelovaní stavajú na opise národných ekonomík, aké existovali pred priemyselnou revolúciou. Bohatstvo - to bola hromada zlata, kamenný hrad, lán poľa, les alebo skupina otrokov, či nevoľníkov. Kto dokáže ubrániť svoje bedne zlata a zmocniť sa cudzích, ten zbohatne. Kto svoje bedne ubrániť nedokáže, schudobnie. Ak teda česká ekonomika chudobnie, musí z toho nutne vyplývať, že nám niekto kradne zlato alebo iné bohatstvo. To sa nám snažia nahovoriť komunisti, sociálni demokrati, Andrej Babiš, Zelení, ale sú na tom založené aj trebárs ekonomické návrhy Úsvitu. Pán europoslanec Keller sa nechal pred časom počuť, že keby sme si všetko nerozkradli, nemuseli by sme dnes pracovať a všetci sme mohli žiť z podpory (počujete v tom tie bedne zlata?). A obzvlášť stupídne je "zlatodebnové" vysvetľovanie švajčiarskeho hospodárskeho zázraku, podľa ktorého vraj Švajčiarsko zbohatlo vďaka peniazom uloženým v tamojších bankách. Samozrejme by to nebolo možné. Kupujú snáď uložené peniaze švajčiarsku čokoládu a švajčiarske hodinky? Rekreujú sa vo švajčiarskych horských strediskách? Alebo znamenajú, že majú švajčiarske podniky lacnejšie úvery? Nič z toho. Ak chcete pochopiť, prečo sa Švajčiarom tak darí, zájdite si do ktorejkoľvek tamojšej dediny a nechajte si ukázať, koľko nových firiem tam bolo za posledných pár rokov založených. Švajčiarsko je bohaté, pretože tamojší ľudia nesháňajú dotácie, ale poctivo pracujú.

    Ekonomická teória bedien zlata v skutočnosti nikdy nefungovala na úrovni národných ekonomík. Stačí pripomenúť Španielsko 16. až 18. storočia, kedy do krajiny prúdili tony zlata z Nového sveta, od čoho vládcovia očakávali zbohatnutie. Španielska ekonomika sa fakticky zrútila - vplyv prílivu bohatstva bol rovnako pustošivý, ako je dnes príliv európskych dotácií do nových krajín Európskej únie. Angličania mali obrovské šťastie, že toho ich korzári nedokázali ukradnúť dosť.

    Avšak napriek tomu všetkému zlatodebnovú teóriu zastával Karol Marx (a všetci jeho myšlienkoví dedičia), a dokonca ani klasická ekonómia ju neodmietla explicitne. Všetky tie výklady o krivkách a optimálnom využití zdrojov ponechávajú možnosť, že ide stále o tie bedne zlata. Keď si ich ubránime a nenecháme rozkradnúť, potom nemusíme úzkostlivo riešiť optimálne využitie a môžeme si dovoliť veľa regulácií, alebo nie? Nie, takto ekonomika nefunguje a ak sa nezbavíme zlatobedňovej mentality, budeme každým rokom chudobnejší a úbohejší. Možno tak dlho, kým sa nevrátime na úroveň nevoľníctva a remeselníckych cechov.

    Poriadok, alebo prosperita? Nemôžete mať oboje naraz


    Alternatívny pohľad priniesol Joseph Schumpeter, keď hľadal odpoveď na rovnakú otázku, akú dnes riešime my. Stroj kapitalizmu sa pokazil, prestal vytvárať nové pracovné miesta a nie je možné ho opraviť, kým nepochopíme, ako funguje. Obraz debien zlata (či práce, pôdy a kapitálu) je k ničomu.
    Schumpeter svoje vysvetlenie rozviedol v diele Teória ekonomického rozvoja z roku 1914, kde po prvýkrát vysvetlil pojmy ako podnikateľská inovácie (viete, že ekonómovia pred ním otázku inovácií takmer úplne ignorovali?) A najmä "kreatívne deštrukcie". Asi hlavným Schumpeterovým objavom je fakt, že v podmienkach fungujúceho kapitalizmu sú všetky formy majetku až neuveriteľne pominuteľné. Vlastníte pôdu? Možno za pár rokov niekto príde s vynálezom, ktorý nahradí kukuricu a hodnota vašej pôdy klesne na zlomok ceny. Ste akcionárom železnice? Možno pôjde za pár rokov do starého železa. Uhoľné bane? Čo keď technologický vývoj spôsobí taký pokles ceny uhlia, že nebude stačiť ani na samotné platy baníkov, o zisku nehovoriac (s tým pán Bakala asi fakt nepočítal). Schumpeter používa metaforu bombardovanie a tvrdia, že akýkoľvek projekt a akákoľvek hodnota môže byť napríklad hneď zajtra zničená nástupom inovácie. Hodnoty v zmysle starých bedien zlata zmizli.

    Schumpeterov opis ekonomiky preto ignoruje rovnovážne stavy a ideálne využitie zdrojov. Skutočnosť vyzerá skôr tak, že príde inovácie, ľudia sa jej pokúšajú prispôsobiť, ale skôr, než sa im to podarí dokonale, príde inovácia nová. Dobre fungujúci kapitalistická ekonomika pripomína chaotické hemženie, kde neustále zanikajú zdanlivo pevné projekty a hodnoty a kde neustále vznikajú nové.

    Tým je dané, že existuje len jediná skutočná hodnota - schopnosť a motivácia vytvárať nové veci a prispôsobovať sa zmenám. Rozkradnutiu starých tovární nemôže nikdy spôsobiť škody porovnateľné so znížením schopnosti zakladať nové továrne. Budúcnosť sa rozkradnúť nedá a na minulosti prestalo záležať (v zmysle existujúcich minulých firiem, technológií a zdrojov, nie vo forme morálky). Vytunelovanie národnej ekonomiky je rovnako nemožné ako vytunelovanie dobrej nálady.

    Čo oligarcha nikdy nemôže pochopiť


    To vysvetľuje, prečo sa ľuďom v deväťdesiatych rokoch žilo tak dobre. Česká vláda vtedy nebola schopná alebo ochotná ustrážiť majetok veľkých štátnych podnikov, ale otvorila stavidlá kreativity. Každý mesiac vznikali tisíce nových firiem - a neboli to firmy konzultačné! Ekonomika generovala viac ako pol milióna nových pracovných miest ročne. Bez dotácií, bez investičných stimulov, bez programov podpory podnikania. Keby ekonómovia vtedy počkali na právnikov, zmeny boli zastavené a byrokrati najskôr vytvorili hustú sieť pravidiel a smerníc, zabránilo by sa niektorým krádežiam - a Česká republika by bola životnou úrovňou blízko Ukrajine.

    Z toho tiež vyplýva, že ak chce vláda rozhýbať ekonomiku, stojí pred pomerne náročnou úlohou. Ako prinútiť alebo aspon povzbudiť obyvateľov, aby boli kreatívni, aby investovali do svojich nápadov, aby boli ochotní občas riskovať a aby ich začalo baviť tvoriť niečo nové.

    Po tomto výklade by malo byť jasné, či možno ekonomický rast (a teda aj naplnenie štátnej kasy) dosiahnuť opatreniami typu registračných pokladní či elektronického sledovania faktúr, prísnejšími smernicami a zvýšenie pokút za administratívnu chybu pri podávaní daňového priznania na pol milióna korún. Lenže to ťažko vysvetlíte oligarchovi, ktorý svojím ekonomickým myslením zostal visieť v neskorom feudalizmu, a ktorý teda pozná jedinú odpoveď na hospodárske problémy: Ešte viac drábov a ešte väčší bič. Len nechápem, prečo sa účasťou na takomto podniku kompromituje Aleš Michl.

    Petr Hampl | 9. 7. 2014
    http://finmag.penize.cz/ekonomika/288156-narodni-hospodarstvi-je-jako-dobra-nalada-nejde-rozkrast-ale-snadno-ho-muzete-otravit

    Žiadne komentáre:

    Zverejnenie komentára