Viac, ako dve desiatky rokov sa treťosektorové organizácie venujú podpore informovanosti o ohrozených skupinách obyvateľstva v snahe znížiť, či úplne odstrániť ich negatívne vnímanie majoritou. Úmysel bol, ako to už v takýchto prípadoch často býva, dobrý. Dodnes je, hoci si už donori viac, ako kedykoľvek predtým uvedomujú, že sa niekde stala chyba. Ich dobré úmysly už dlho dláždia cestu, čo vedie priamo do stredu pekla: týrané ženy sú vďaka premysleným kampaniam na smiech ešte viac, než kedykoľvek predtým, diskusné fóra pod článkami o Rómoch pre istotu prestali existovať úplne. Milióny investované do osvety o homosexuáloch išli do plynu, pretože dokázali neuveriteľne polarizovať spoločnosť. Nimi vyvolaný pocit ohrozenia viedol dokonca k potrebe zákonodarného zboru ústavne definovať inštitút manželstva. Čo kedysi nebolo témou do debaty, považuje dnes väčšinová spoločnosť za problém hodný ochrany pred minoritou. Istú časť liberálne orientovaných občanov tieto kampane skutočne posunuli k úprimnej podpore menšín, u absolútnej väčšiny obyvateľstva však vyvolali úplne opačný efekt. Nenávisť k menšinám už dosahuje skutočne absurdné čísla. Jedným slovom – katastrofa.
Ale je to naozaj katastrofa pre všetkých? Určite nie. Prešpekulovaný donorský systém ochotný platiť, kedykoľvek sa objavilo slovo „Róm,“ či „homosexuál“ viedol k nenápadnému vzniku samostatného trhového segmentu, ktorého predmetom činnosti je presun finančných prostriedkov od darcov k zdanlivému konečnému prijímateľovi s obrovskou, často až 100% maržou pre sprostredkovateľa. Rakovina má dnes podobu niekoľkých desiatok ľudí zúčastňujúcich sa udržiavania pyramídovej hry v chode a organizácií umožňujúcich legálne transfery od právnických osôb k osobám fyzickým.
Systém dosiahol istú formu dokonalosti a v podstate na ňom nie je čo vylepšovať. Má svojich ideológov, má ľudí zabezpečujúcich legislatívnu ochranu, má pešiakov a tiež užitočných idiotov. Tí z nejasného pocitu viny za príslušnosť k majorite cítia povinnosť nadštandardne podporovať čokoľvek, čo ideológ označí za dobré a správne a často konajú už iba zo strachu, že budú označení za nositeľov nejakej formy fóbie, alebo nedostatočne pokrokových aktivistov.
Môže ty vyzerať ako nedostatok dôvtipu, zdravého rozumu, či kompetencie. V skutočnosti nie sú tvorcovia katastrofálnych kampaní žiadni naivní hlupáčikovia. Naopak. Vedia veľmi presne, že práve tento druh kampane pomôže udržať problém pri živote a teda udrží pri živote aj ich. Ak by ich činnosť skutočne viedla k náprave krívd a vyriešeniu problému, stratili by donori dôvod dotovať ho a peňazovody by vyschli. Platí jednoduchá matematika: čím je problém väčší, tým je vyššia šanca presvedčiť donorov, že sa s ním oplatí bojovať aj za cenu vysokých finančných strát. Preto kampane schválne nastavujú konfrontačne a doslova vyhľadávajú mediálne atraktívne konflikty, z ktorých vždy vychádzajú ako morálni víťazi statočne odolávajúci tlaku majority.
Ideálny mechanizmus pôsobenia: skutočne existujúci problém – jeho mediálna uzurpácia a nafúknutie – donor s nejasným pocitom viny neochotný hľadať vlastné riešenia – akceptor schopný poskytnúť „riešenie“ donorovho pocitu viny výmenou za jeho peniaze – obvinenie kritikov z fóbie. Tu sa kruh uzatvára. Možno by pomohlo pochopiť túto jednoduchú vec: problém žiadnej minority nevyrieši žiadna kampaň. V najlepšom prípade naň dokáže upozorniť. Najčastejšie ho však v podaní týchto odborníkov ešte viac zhorší. V neprospech absolútnej väčšiny ohrozenej menšiny. V prospech hŕstky šikovnejších, ktorí sa včas chopili šance. Pre tých bolo nedávne rozhodnutie parlamentu o ústavnej ochrane manželstva doslova živou vodou a uistením, že ich boj bude musieť byť stále väčší a statočnejší. A tým pádom drahší, notabene.
Dobrou správou je, že ako každý zhubný nádor smeruje aj toto ochorenie systému k vlastnej záhube. Je preň stále zložitejšie presvedčiť donorov, že vyhadzovať peniaze z okna na vydieračské kampane a posilňovať nenávisť a skutočné fóbie je dobrý nápad. Nemerateľné, alebo prinajmenšom sporné prínosy predražených kampaní tiež nepridávajú donorom na chuti investovať a rozumne sa začínajú obzerať po zaujímavejších témach. To v ideológoch logicky vzbudzuje nervozitu a agresivita v boji o prístup k žrádlu sa stupňuje. Paranoidné hľadanie nepriateľa vedie doslova k absurdným výsledkom: kým kedysi ste museli autentického homofóba hľadať lupou, dnes už je podľa stránky homofobia.sk divný takmer každý, pričom vám stránka poskytuje skutočný bonus: možnosť nahlásiť prejavy homofóbie (!). V plánoch kampaní je na jednom z prvých miest snaha získať na svoju stranu intelektuálov s vysokým mediálnym výtlakom. Aj táto stratégia postupne stráca na účinnosti a postihla ju prudká inflácia. Skutočné osobnosti ochotné postaviť sa za pochybnú stratégiu sa hľadajú stále ťažšie a tie neskutočné už takmer nikoho nezaujímajú. Aj preto, že podporujú vždy a všetko, čo sa práve oplatí podporiť.
Kampaň môže byť jedným z nástrojov, ktorý má zmysel, ak je vedená správne a ak dokáže na konci vyprodukovať merateľné zlepšenie postoja cieľovej skupiny. Tie naše však majú úplne opačné zameranie a ak by sa čosi také stalo v komerčnej sfére, znamenalo by to pre neschopnú agentúru doživotný dištanc. V komerčnej sfére sa ale pracuje s peniazmi, ktoré niekto konkrétny musel zarobiť predajom konkrétneho produktu a tak má k peniazom z predaja vlastnícky vzťah. Je teda predpoklad, že bude konať racionálne a vyžadovať zodpovedajúce plnenie. Donorské peniaze v treťom sektore majú opačný charakter, ich majiteľ sa svojich vlastníckych práv ku nim vzdáva výmenou za veľmi nejasný pocit, ktorý so skutočne vynaloženou čiastkou prakticky nesúvisí. V tomto sa donorské peniaze až nebezpečne podobajú eurofondom, o neefektívnosti ktorých kolujú doslova legendy. Opodstatnene.
Čo sú základné komunikačné chyby, vydávané v pochybných kampaniach za prednosti? Budovanie pocitu výlučnosti, napríklad. Neustále omieľané poukazovanie na inakosť a všetky možné odlišnosti, pretože ak ste naozaj ostentatívne iný, prečo by ste mali mať rovnaké práva? Keď čítam vyjadrenia o tom, ako je niekto hrdý na svoju homosexualitu premýšľam, ktorá múdra hlava mu čosi také pošepkala. Byť hrdý na svoju sexualitu je in? To akože mám byť hrdý na to, že som heterosexuál? Čo má sexuálna orientácia spoločné s hrdosťou? Je tiež neskutočne kontraproduktívne pracovať s podsúvaním pocitu viny. To už dnes funguje presne opačne a vedie to iba k postupnému znecitlivovaniu verejnosti na skutočné krivdy.
Aby sa nezabudlo: mám porozumenie pre absolútnu väčšinu potrieb homosexuálne orientovaných občanov. Ak mi ich vôbec niečo dokáže zoškliviť, sú to práve tie trápne a samoúčelné exhibície, ktoré o skutočných potrebách homosexuálne orientovaných občanov nevypovedajú absolútne nič. No ako som sa dozvedel nedávno, som preto homofób a so mnou dokonca Viktor Horján a Marcel Nemec. Obaja síce homosexuáli, no s nevhodným postojom k Pride. Ak si niekto trúfne spochybniť osoby organizátorov Pride a nesúhlasiť so spôsobom prezentácie témy, je jednoducho homofób bez ohľadu na sexuálnu orientáciu a hotovo. Výhradné práva na definíciu homofóbie si na Slovensku už dávno uzurpovala skupinka ľudí, ktorí sú všetkým iným, len nie reprezentatívnou vzorkou tejto menšiny. A áno, majú značný mediálny výtlak a prístup k donorským peniazom a kvôli tomu si otvorený konflikt s nimi každý dobre rozmyslí.
Skúste si na pár sekúnd predstaviť, čo strašné by sa stalo, ak by nezmyselné dotácie na rok, či dva ustali. Ak by náhle prestali fungovať peňazovody, do ktorých sa dnes na jednej strane lejú milióny a na druhej strane vypadávajú prajdy a perfídne kampane v médiách, ktoré ľudí len nasierajú. Začali by sa pogromy na Rómov? Prenasledovali by homosexuálov úderné skupiny krvilačných konzervatívcov? Začali by nedávno účinne prevychovaní slovenskí muži opäť mlátiť každú piatu ženu? Nie. Nestalo by sa vôbec nič zlého. Možno by sa nestalo vôbec nič.
No najskôr by si verejnosť oddýchla od neustávajúcej masáže a obviňovania a po čase by možno zas bola ochotnejšia načúvať argumentom tých, ktorým sa v tejto spoločnosti naozaj žije ťažšie. Lebo naši homosexuáli to majú naozaj ťažšie, ako my. V niečom oveľa ťažšie a niekedy nie je ľahké si to pripustiť. Lebo kríž, s ktorým prišli na svet im bráni prežívať naplno veci, ktoré sú pre nás samozrejmé. Lebo narodiť sa ako Róm v osade je peklo, ktorý by neuniesol len tak hocikto a prakticky z neho niet úniku. Ak by dnes prišiel na svet nový Einstein v Jarovniciach, zrejme by sme to nikdy nezistili a v správach na JOJ by sme ho videli v hlúčiku ufúľaných detí kúpajúcich sa v stoke. Problém teda skutočne existuje. Problémom tohto problému však je, že na ňom parazitujú profesionálni aktivisti, ktorí si často riešia úplne vlastný problém s účtami a zloženkami.
Riešenie je jednoduchšie, ako by sa mohlo zdať: okamžité a nekompromisné odrezanie profesionálnych príslušníkov ohrozených menšín od zdrojov pochádzajúcich z tretieho sektora. Ak sú takí šikovní a nepostrádateľní, ako sa nám roky snažia nahovoriť, dokážu si iste zabezpečiť peniaze vlastnou hlavou. A možno sa raz dočkáme kampane, v ktorej sa hovorkyňa nespravodlivo odmietaných opravárov pračiek Romana Schlessinger bude bojovne zastávať práv svojich kolegov na povinné prehliadky odtokových čerpadiel každých šesť mesiacov. Nič proti tomu, ak si ju sami demokraticky zvolia a ak si tú bohumilú činnosť bude konečne platiť zo svojho.
12.7.2014, Branislav Bránik
http://homofobia.sk
http://www.cas.sk/clanok/166058/homosexual-viktor-horjan-duhovy-pochod-bol-vysmechom-roka.html
http://branik.blog.sme.sk/c/360905/komunikacna-katastrofa-v-informovani-o-mensinach.html
Vybrali SME
Zobrazujú sa príspevky s označením kultura. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením kultura. Zobraziť všetky príspevky
nedeľa 13. júla 2014
pondelok 27. januára 2014
Múdry profesor
Profesor stál pred svojou triedou filozofie a mal pred sebou rôzne predmety. Keď hodina začala, bez slova zodvihol prázdnu a veľkú zaváraninovú fľašu zo skla a začal ju napĺňať golfovými loptičkami. Potom sa študentov opýtal, či je fľaša plná. Súhlasili, že áno.Profesor zobral krabicu plnú kamienkov a nasypal ich do fľaše. Ľahko s ňou potriasol. Kamienky zaplnili voľné medzery medzi golfovými loptičkami. Znovu sa študentov spýtal, či je fľaša plná, znovu súhlasili.
Natiahol sa pre ďalšiu krabicu, teraz však plnú piesku. Nasypal piesok do fľaše. Samozrejme, že piesok zaplnil všetko ostatné. Spýtal sa ešte raz, či je fľaša plná. Študenti jednohlasne odpovedali rovnako, ako doteraz.
Profesor nakoniec vytiahol dve pivá spod stola a nalial ich celé do fľaše, čím efektívne zaplnil medzery medzi pieskom. Študenti sa začali smiať.
Za pokračujúceho smiechu študentov profesor povedal : "Teraz chcem, aby ste si túto fľašu predstavili ako nádobu reprezentujúci váš život. Golfové loptičky sú tie dôležité veci - rodina, deti, zdravie, priatelia a vaše obľúbené koníčky. Ak by sa stratilo všetko ostatné, stále by bol váš život naplnený. Kamienky sú tie ostatné veci , na ktorých tiež záleží - práca, dom, auto. Piesok predstavuje všetky ostatné záležitosti.
"Pokiaľ ako prvé naplníte nádobu pieskom,", pokračoval profesor, "nezostane žiadne miesto pre kamienky alebo golfové loptičky. To isté platí pre život.
Ak strávite všetok svoj čas nad maličkosťami, nikdy u vás nebude miesto pre veci, ktoré sú pre vás dôležité.
Venujte pozornosť veciam, ktoré sú kritické pre vaše šťastie.
Prežívajte čas so svojimi deťmi. Prežívajte čas s vašimi rodičmi. Navštívte vašich starých rodičov. Vezmite vášho partnera na večeru. Zahrajte si besketbalový zápas s priateľmi. Vždy ostane čas na upratovanie domu a kosenie trávnika.
Venujte sa ako prvé golfovým loptičkám - veciam, na ktorých naozaj záleží. Nastavte si vaše priority.
Zvyšok je len piesok. Jeden zo študentov sa prihlásil a spýtal sa profesora, čo reprezentovalo to pivo. Profesor sa usmial a povedal: "Som rád, že si sa opýtal. Pivo iba ukazuje, že nezávisle na tom, ako plný sa váš život môže zdať, vždy je ešte priestor na pár pív s priateľmi."
nedeľa 1. decembra 2013
Tragédia rozpadu rodiny ako začiatok konca civilizácie
Som presvedčený, že každý má právo na to, aby žil podľa toho, ako cíti či už po stránke náboženstva alebo sexuálnej orientácie, že štát nemá najmenšie právo aby sa do týchto vecí staral a že pokiaľ sa dvaja ľudia slobodne rozhodnú koexistovať, musia mať ako pár plné právo na zastupovanie, dedenie a iné právne akty bez ohľadu na pohlavie. Sexuálna prudérnosť, ktorá je taká charakteristická pre rigidné náboženské predpisy judaizmu, kresťanstva alebo islamu je absolútne nefyziologická, naopak postavenie registrovaných partnerstiev na právne ekvivalentnú úroveň s manželským zväzkom (pod manželstvom myslím zväzok muža a ženy) zodpovedá potrebám človeka ako živočíšneho druhu.
Možno to vyzerá divne, ale napriek uvedenému som zároveň za ďaleko vyššiu preferenciu heterosexuálnej rodiny, ktorej účelom je plodenie detí. Dokonca som za ďaleko vyššiu sexuálnu spoločenskú diferenciáciu než je dnes, pretože rovnoprávnosť na atomárnej spoločenskej úrovni, t.j. na úrovni manželstva je ilúzia. Ak rozbijete atóm, výsledom je chaos výbuchu a rovnako aj dnes by sme rodinu zloženú zo ženy, muža a potomkov mali maximálne ochraňovať, podporovať a vyzdvihovať, čím zabránime zmätkom a chaosu v spoločnosti.
Dôvod je jednoduchý - rozbite intímnych spoločenských zväzkov v konečnom dôsledku povedie k rozbitiu spoločnosti ako takej a k jej zániku, resp. podľahnutiu v konkurenčnom boji s ďaleko rozumnejším prístupom na báze rodiny. Ak sa európska spoločnosť nevzchopí (čomu príliš neverím) ak sa kresťania nevzchopia (malá šanca tu je), otvorene hovorím, že islam bude v Európe skôr, či neskôr celkovým víťazom tohto historického súboja. Keďže niečo o islame viem, neverím v historickú budúcnosť Európy, nakoniec skončíme ako kontinent druho a treťotriednych krajín s odpovedajúcou životnou úrovňou a fatalistickým prístupom k životu.
Právo dvoch jedincov žiť je ich slobodné právo bez rozdielu pohlavia - to je princíp osobnej slobody. Avšak spoločnosť je tiež subjektom, ktorý má svoje potreby a svoje práva, ktoré nie sú homosexuálnymi partnerstvami naplnené. Preto musí nadradená kooperatívna jednotka organizácie ľudskej spoločnosti (obec, mesto, štát) podporovať partnerstvá, ktoré vytvárajú puto k danej entite a tým sa sama definuje a udržuje pri živote. Plodenie a výchova detí je tým putom, ktoré je nutné na zachovanie spoločenskej organizácie a preto registrované partnerstvo nikdy nemôže mať totožný spoločenský status ako manželstvo. Status má byť rovnaký len čo sa týka vzťahu dvoch jedincov navzájom, ale navonok to nemôže platiť.
Takisto mi je proti mysli snaha riadiť výchovu jedinca od narodenia pomocou jedného metra a hlavne pod kontrolou štátu. Násilné presadzovanie tejto metódy znamená upevnenie etatizmu na ceste k nejakej forme štvrtej ríše s konečným deficitom demokracie. Skúste si prečítať, čo hovorí dokument o sexuálnej výchove dieťaťa http://www.oif.ac.at/fileadmin/OEIF/andere_Publikationen/WHO_BZgA_Standards.pdf. Nevidím nič pozitívne na tom, že sa nejakých 20 expertov v Bruseli zhodlo a vypracovalo materiál, ktorý by mal byť základom pre normotvornú výchovu detí spoločenstva 500 miliónov ľudí. Sexuálna výchova od narodenia s požiadavkami aby od 3-4 rokov deti radostne skúmali svoju nahotu a sexualitu nie je podľa mňa nič iné ako sexuálna deviácia naopak a pri totálnom nasadení to znamená vytvorenie nových mémov, nositeľov kultúrnej informácie. Tieto mémy nepodporujú progres, sú prvým z radu ďalších memetických štruktúr, výsledkom ktorých (podľa sociálnych inžinierov dneška) bude ľahko ovládateľný a predvídateľný jedinec ako sociálny stroj.
Ovšem takáto spoločnosť nie je ničím iným len statickým mraveniskom bez vnútornej dynamiky a väzieb, ktoré nemajú nič spoločné s racionalitou. Bude to prísne hierarchická štruktúra, len s malou, praktickou zanedbateľnou vôľou pre uplatnenie slobody jednotlivca. Jednotlivé prvky tejto spoločnosti budú prakticky bezmocné pri tlaku zvonka a v konečnom dôsledku bude stačiť buď ovládnuť alebo zničiť vrchol pyramídy, aby sa celá štruktúra zrútila.
Avšak rovnako ako plány bruselských sociálnych inžinierov ma desí aj katolícka kontrarevolúcia svojou netolerantnosťou a snahou riadiť život každého človeka v spoločnosti bez ohľadu na to či o to stojí alebo nie. Je to rovnaký princíp ako to proti čomu argumentujem pri etatizácii zavádzanej zhora z Bruselu. A čo ma desí ešte viac je fanatizmus, v ktorom prevracajú naboženské pravidlá a hľadajú si náboženské dôvody na akékoľvek akcie. To, že čiastočne súhlasím s preferenciou manželstva, však neznamená že s týmito ľuďmi súhlasím vo všetkom, naopak som zásadne proti nim. Pretože ich protest proti centrálnym orgánom Únie nie je protestom za slobodu slova a jednotlivca. V skutočnosti chcú to isté, chcú rovnako riadiť spoločnosť a predpisovať od narodenia myšlienkové, morálne a etické vzory každému. V skutočnosti je Brusel ich priamy konkurent v potravinovom reťazci. Ich radikalizmus je hrozbou.
------------------------------------
Pastiersky list Konferencie biskupov Slovenska na prvú nedeľu adventnú 2013
Milí bratia a sestry !
Advent, do ktorého sme dnes vstúpili, je obdobím prípravy na Vianoce. Tieto sviatky nám pripomínajú príchod Božieho Syna na svet. Ako sám hovorí, prišiel, aby sme mali život a aby sme ho mali hojnejšie. (Porov.: Jn 1, 10). To najvzácnejšie, čo Boh daroval svetu i človeku je práve život. Preň tu pripravil podmienky a stanovil zákony. Ak ich budeme rešpektovať, začne život prekvitať. Ak sa človek postaví proti Božiemu poriadku, nastolí kultúru smrti.
Mimoriadna Božia starostlivosť je zameraná na človeka. Skôr než ho Boh stvoril, pripravil mu krásnu a plodonosnú prírodu, aby bola zdrojom jeho telesných síl. A pre jeho šťastie okrem prírody mu daroval rodinu. Boh chce, aby každý človek prichádzal na svet do láskyplného usporiadaného rodinného spoločenstva. Ak to tak nie je, ide alebo o nešťastie alebo o ľudské zlyhanie. Počas celého života má človek v rodine prežívať mnoho foriem ľudského šťastia. Začína to šťastím dieťaťa, ktoré sa v náručí otca a matky cíti veľmi bezpečne a pritom bezstarostne. Ono rastom a dospievaním dozrieva a mení sa na šťastie zamilovaného manžela, či manželky a neskôr na šťastie užitočného otca a matky. Napokon je to šťastie starých rodičov, ak im je dopriate radostne hľadieť na svoje dobre vychované potomstvo, ako si zodpovedne počína. Každú etapu ľudského šťastia zabezpečuje usporiadaná rodina.
Rodina je Božia ustanovizeň. Preto nie je v moci človeka rodinu zlikvidovať. Cirkev sa takto modlí nad novomanželmi: „Bože, ty si postavil ženu vedľa muža a toto spoločenstvo si už pri stvorení tak požehnal, že ho nezničil ani dedičný hriech, ani potopa sveta.“ Touto modlitbou Cirkev vyznáva aj vieru v rodinu ako v Božiu ustanovizeň, ktorá vo svete prežije. Nemusí však prežiť v Európe. Aj keď ju človek nemôže zlikvidovať, môže ju veľmi zmrzačiť a toto sa deje v dnešnom svete. Rozvratom rodiny sa znehodnocuje ľudské šťastie, ktoré práve v nej nadobúda pozemskú dokonalosť. Ohrozuje to život a nastoľuje sa kultúra smrti. Aktéri kultúry smrti používajú na jej presadenie značne prešpekulované metódy. Do veľmi ušľachtilých pojmov vkladajú úplne nový a opačný, teda dehonestujúci obsah. Hovoria o „ľudských právach“ a o „právach dieťaťa“, ale do týchto práv chcú presadiť také veci, ktoré ľuďom aj deťom škodia. Pod rúškom práv dieťaťa, ktoré oni presadzujú, otec a matka strácajú možnosť svoje deti zodpovedne vychovávať. A pritom dieťa má prirodzené, Bohom dané právo na výchovu.
Stúpenci kultúry smrti prichádzajú s novou „gender ideológiou“. V jej mene chcú presadiť tzv. „rodovú rovnosť“. Človek, ktorý tento termín prvýkrát počuje, si myslí, že ide tu o to, aby mužovi a žene boli uznané rovnaké práva a rovnaká dôstojnosť. Ale tie skupiny cez tzv. „rodovú rovnosť“ sledujú čosi celkom iné. Chcú nás presvedčiť, že nikto z nás nejestvuje od prirodzenosti ako muž alebo ako žena, chcú teda zobrať mužovi právo na identitu muža a žene právo na identitu ženy a rodine právo na identitu rodiny, aby sa už muž necítil ako muž, žena ako žena a manželstvo, aby už nebolo tým Bohom požehnaným výlučným spoločenstvom muža a ženy, ale na roveň manželstva chcú presadiť aj spoločenstvo dvoch mužov, či dvoch žien. Tak vzniká akýsi sodomský paškvil odporujúci Božej vôli a pripravujúci Boží trest.
Cez ušľachtilé heslá sa do života spoločnosti presadzuje rozvrat rodinného života, ktorý má byť posvätným. Je to bohorúhavá vzbura človeka voči Stvoriteľovi. On nás stvoril na svoj obraz. Muž od Stvoriteľa dostal dôstojnosť muža, žena dôstojnosť ženy a rodina dôstojnosť rodiny. Od toho sa odvíja aj dôstojnosť národa. Toto chcú aktéri kultúry smrti a stúpenci gender ideológie v mene ušľachtilých hesiel zničiť. Pojem muž, manžel, otec, rytier, gentleman je pre nich neprijateľný. To isté platí o pojmoch žena, manželka, matka. V ktorom národe sa im to podarí, ten národ stratí svoje dôstojné postavenie pred Bohom i pred svetom.
Predstavitelia mnohých krajín týmto aktérom kultúry smrti z nepochopiteľných dôvodov ponižujúco podliezajú a cez zákonodarstvo, ktoré je niekedy v rozpore so zdravým rozumom, im vychádzajú v ústrety. Takí nemajú žiadnej morálnej hrdosti a svoj národ pripravujú nielen o jeho dôstojnosť, ale pomocou zákonov ho vydávajú na zánik. Je to strata základného životného zmyslu – strata citu pre sebazáchovu. Prvé nebezpečenstvá sa už objavujú aj u nás.
Chceme prejaviť veľkú úctu a vďaku tým inštitúciám a tým jednotlivcom ktorí si uvedomujú toto blížiace sa nebezpečenstvo a na ochranu rodiny a kultúry života zorganizovali v Košiciach pochod za život. Chceme prejaviť úctu a vďačnosť všetkým ľuďom, ktorí tento pochod podporili a tak dali najavo, ako im záleží, aby inštitúcia rodiny bola zachránená.
Pochod za život mal byť výzvou, povzbudením i morálnou podporou pre našich štátnych predstaviteľov, aby sa nebáli chrániť dôstojnosť a životaschopnosť nášho národa. Skutočnosť je taká, že k tejto výzve sa postavili dosť nevšímavo, čo naznačuje, že si už osvojili kultúru smrti, lebo jej aktérom naďalej dávajú veľký priestor a značnú podporu. Aktivisti „rodovej rovnosti“ sa nevzdávajú, ale čakajú na vhodnú príležitosť, aby pomocou legislatívy mohli ovládnuť výchovnovzdelávací proces a vnútiť túto „sodomskú ideológiu“ do školskej i predškolskej výchovy. Išlo by o taký výchovný proces, ktorý by dieťa obral nielen o dôstojnosť, ale morálne i psychicky by ho dokonale zmrzačil. Dieťaťu by znemožnil vyrásť po každej stránke v zrelého muža a v zrelú ženu. A na túto hroznú devastáciu by bol zneužitý učiteľský stav. Kedysi bol zneužitý učiteľ, aby proti vôli rodičov ich deťom vnucoval ateizmus, dnes mu hrozí ešte čosi horšie. Aktérov kultúry smrti silno podporujú aj médiá, nedajme sa nimi oklamať, ani ovplyvniť.
Kultúra smrti skutočne ohrozuje existenciu národa. Pri takom ohrození predošlé generácie neváhali umierať za ochranu vlasti. Od nás sa ešte taká veľká obeta nežiada, ale žiada sa, aby sme boli ostražití. K ostražitosti vyzývame nositeľov moci na všetkých úrovniach, rodičov, školské samosprávy a všetkých ľudí dobrej vôle. Aby sme prejavy kultúry smrti odmietali už v zárodku. Náš hlas pri akýchkoľvek voľbách môže dostať len ten kandidát, ktorý odmieta kultúru smrti. Opačným postojom by sme znevážili tých našich predkov, ktorí kládli svoje životy za dobro vlasti.
V tejto adventnej a vianočnej dobe nám Boh veľmi zreteľne dáva najavo, čo znamená v jeho očiach rodina. Keď poslal svojho Syna na svet, nepostaral sa o to, aby sa jeho Syn narodil v prepychovom paláci, aby mal vyberané jedlá, ale postaral sa o to, aby jeho Syn prišiel na svet a mohol vyrastať v usporiadanej rodine. Pohľad na Nazaretskú rodinu, nech nás burcuje k tomu, aby sme pre zachovanie rodiny urobili všetko, čo je v našich silách. Ako Nazaretská rodina chránila dieťa útekom do Egypta, tak aj my sme povinní za každú cenu chrániť zdravý vývoj detí pred nebezpečnou „gender ideológiou“.
V pevnej nádeji, že k týmto vážnym otázkam života a rodiny zaujmete správny postoj, Vám udeľujeme svoje požehnanie.
biskupi Slovenska
sobota 16. novembra 2013
V Británii bude vládnuť islam všade a všetky ženy obrežeme
Skutočná odvaha je byť pripravená stúpiť na prsty tým, ktorí obhajujú a zavádzajú škodlivé kultúrne zvyky a predsudky, hovorí reportérka Daily Mail Jenni Murray
"Dvakrát v živote som zacítila strach až do špiku kostí, prvýkrát, keď som nakrúcala televízny príspevek o mrzačení ženských pohlavných orgánov v somálskej komunite v Londýne", komentuje svoju skúsenosť.
Ženská obriezka je označenie pre radikálnu primitívnu amputáciu vonkajšej časti ženských pohlavných orgánov a zašitím pohlavného otvoru na malú dierku pre odchod menštruácie, ktorú podstupujú neplnoleté dievčatá (hlavne zo saharskej oblasti) z donútenia. Somálčania v Londýne posielajú cez prázdniny malé dievčatká do zahraničia, aby ich tam týmto primitívnym celoživotným spôsobom mučili.
Britskí učiteľa na škole so slzami v očiach popisujú malé školáčky, päťročné až šesťročné, ktoré prichádzajú do školy na začiatku školského roka v agónii a hlbokom šoku. Už nie sú schopné zvládnuť močenie na toalete bez kriku a plaču.
"Ženská obriezka je nevyhnutná pre zabezpečenie čistoty žien " , tvrdí londýnsky islamský duchovný. Šokujúce reportáž o ženskej obriezke rozmáhajúca sa vo Veľkej Británii priniesla reportérka Daily Mail Jenni Murray.
Reportérka Jenni Murray sa opýtala somálskeho islamského duchovného, čo hovorí na tieto barbarské praktiky. Ten ženskú obriezku označil za náboženskú a kultúrnu nevyhnutnosť, ktorá zaistí dievčaťu čistotu v manželstve. Šokovanej reportérke s kamenným výrazom v tvári povedal : "V blízkej budúcnosti budú všetky britské dievčatá obrezané, islam bude vládnuť tejto krajine."
Ako popisuje, tento druh myslenia nielenže nemá tendenciu miznúť, ale sa naopak šíri a vo východnom Londýne, môžete nájsť nálepky o zóne, kde sú neprijateľné západné normy a právo. Vládne tu islamská morálka a duálne právo, kde o rozvodoch a majetkových sporoch rozhoduje šariátny súd. Hoci ste v Anglicku, na tomto území obyvatelia neuznávajú anglické právy, kultúrne zvyky a normy.
Jenni Murray hovorí, že druhým šokom bolo pre ňu rozvoj extrémizmu v anglickej populácii a vyhlásenie Jeremy Paxmana vodcu EDL (English Defense League) o tom, že udalosti z Nórska (Breivikov masaker) môžu Angličania očakávať o päť až desať rokov.
Ideálom anglickej spoločnosti je sloboda - kde si každý môže vyznávať čo chce - alebo nemusí ak nechce - kde sú si všetci, muži aj ženy rovní a kde môžete poslať deti do tábora bez obáv, že ich zlikviduje nejaký šialenec.
Hoci je podľa nej extrémizmus reakciou hlavne na neriešenie sociálnych a kultúrnych potrieb obyvateľstva, musí byť anglická spoločnosť dôsledná pri tom, ako sa postaví voči neprijateľným praktikám imigrantských komunít.
Od roku 2004 platí zákon o postihovaní tých, ktorí dovolia zmrzačiť dieťa v zahraničí. Od začiatku platnosti zákona napriek evidentným dôkazom nebol niekto obvinený! Napríklad vo Francúzsku za takéto ohavné činy boli odsúdené stovky osôb.
"Musíme byť odvážni a požadovať otvorenú, bezpečnú a ohľaduplnú spoločnosť, zbavenú rasizmu či násilia bez ohľadu na to, na aké "kultúrne" prsty budeme stúpať." - uzatvára.
Jenny Murray, Daily Mail, 31.7.2011
Zdroj :
http://www.dailymail.co.uk/debate/article-2020693/JENNI-MURRAY-Sharia-law-Real-courage-ready-step-cultural-toes.html
"Dvakrát v živote som zacítila strach až do špiku kostí, prvýkrát, keď som nakrúcala televízny príspevek o mrzačení ženských pohlavných orgánov v somálskej komunite v Londýne", komentuje svoju skúsenosť.
Ženská obriezka je označenie pre radikálnu primitívnu amputáciu vonkajšej časti ženských pohlavných orgánov a zašitím pohlavného otvoru na malú dierku pre odchod menštruácie, ktorú podstupujú neplnoleté dievčatá (hlavne zo saharskej oblasti) z donútenia. Somálčania v Londýne posielajú cez prázdniny malé dievčatká do zahraničia, aby ich tam týmto primitívnym celoživotným spôsobom mučili.
Britskí učiteľa na škole so slzami v očiach popisujú malé školáčky, päťročné až šesťročné, ktoré prichádzajú do školy na začiatku školského roka v agónii a hlbokom šoku. Už nie sú schopné zvládnuť močenie na toalete bez kriku a plaču.
"Ženská obriezka je nevyhnutná pre zabezpečenie čistoty žien " , tvrdí londýnsky islamský duchovný. Šokujúce reportáž o ženskej obriezke rozmáhajúca sa vo Veľkej Británii priniesla reportérka Daily Mail Jenni Murray.
Reportérka Jenni Murray sa opýtala somálskeho islamského duchovného, čo hovorí na tieto barbarské praktiky. Ten ženskú obriezku označil za náboženskú a kultúrnu nevyhnutnosť, ktorá zaistí dievčaťu čistotu v manželstve. Šokovanej reportérke s kamenným výrazom v tvári povedal : "V blízkej budúcnosti budú všetky britské dievčatá obrezané, islam bude vládnuť tejto krajine."
Jenni Murray hovorí, že druhým šokom bolo pre ňu rozvoj extrémizmu v anglickej populácii a vyhlásenie Jeremy Paxmana vodcu EDL (English Defense League) o tom, že udalosti z Nórska (Breivikov masaker) môžu Angličania očakávať o päť až desať rokov.
Ideálom anglickej spoločnosti je sloboda - kde si každý môže vyznávať čo chce - alebo nemusí ak nechce - kde sú si všetci, muži aj ženy rovní a kde môžete poslať deti do tábora bez obáv, že ich zlikviduje nejaký šialenec.
Hoci je podľa nej extrémizmus reakciou hlavne na neriešenie sociálnych a kultúrnych potrieb obyvateľstva, musí byť anglická spoločnosť dôsledná pri tom, ako sa postaví voči neprijateľným praktikám imigrantských komunít.
Od roku 2004 platí zákon o postihovaní tých, ktorí dovolia zmrzačiť dieťa v zahraničí. Od začiatku platnosti zákona napriek evidentným dôkazom nebol niekto obvinený! Napríklad vo Francúzsku za takéto ohavné činy boli odsúdené stovky osôb.
"Musíme byť odvážni a požadovať otvorenú, bezpečnú a ohľaduplnú spoločnosť, zbavenú rasizmu či násilia bez ohľadu na to, na aké "kultúrne" prsty budeme stúpať." - uzatvára.
Jenny Murray, Daily Mail, 31.7.2011
Zdroj :
http://www.dailymail.co.uk/debate/article-2020693/JENNI-MURRAY-Sharia-law-Real-courage-ready-step-cultural-toes.html
Geniálna Jana Kirschner
Jana Kirschner vydala nový album Moruša Biela. V dnešnej hudbe je ťažko nazvať nejaký súbor piesní prelomovým, ale už dávno som si neodpočinul tak ako pri počúvaní týchto malých hudobných klenotov.
Od začiatku speváckej a skladateľskej dráhy Jany Kirschner bolo jasné, že ide o suverénnu osobnosť, ktorá si robí čo chce a spôsobom jej vlastným pátra po hraniciach svojej invencie. V poslednom albume pokročila Jana ďalej. Tak ďaleko, že prekračuje obmedzenia žánrov, lokálnych inšpirácií a stáva sa doslova hviezdou prvej veľkosti. So svojim vokálnym prejavom, ale tiež fantastickým súzvukom s kapelou vytvára podmanivý príbeh, ktorý Vás núti do obsesívneho vracania sa k melódii a nezabudnuteľne sa Vám vrýva do pamäte.
Jana Kirschner je späť vo veľkom štýle. Ak niekto pochyboval, kto drží pevnou rukou žezlo kráľovnej hudby na Slovensku, stačí si pustiť jej piesne, otvoriť sluch, hlavu a srdce dokorán a nechať sa mámiť jej mágiou prednesu. Mimochodom v jej prípade sa hanbím použiť výraz populárna hudba, keďže je to slovo pre balík bez ladu a skladu, kde nájdete klenoty ako je Jana, ale aj odpad typu Martin Jakubec či Braňo Mojsej. Jana tvorí esenciu hudby, zmyselnej v tom ako dokáže s poslucháčom splynúť a nadčasovej v tom, ako uchopila večné témy a sprostredkovala ich publiku. Je to niečo viac ako hudba, skôr divadlo jedného nesmierne talentovaného herca, ktorý prináša so sebou očistenie, vykúpenie, katarziu.
Už prvá úvodná pieseň lyrická a intímna "Až príde večer" prednaznačuje, čo môžete očakávať. Nasledujúca "Promenáda" pokračuje v nastavenom citlivom a molovom tóne aby na pesnične "Divná" naraz vypustila rozpustilý príbeh, plný emócií a optimizmu. Nádherné klarinetové party v pozadí ukazujú, že netreba brať život tak vážne. A pokračujeme. "Sama" je radostným optimistickým a v kontraste s mužským speváckym partom nádherne slobodným príbehom o žene, ktorá nechce a nepozná hranice. Cigánske inšpirácie vytvárajú dojem nespútanosti a pôsobia nezabudnuteľným dojmom. Úžasné. "Pališády je opäť upokojením, ale už nie v melancholickej skôr len zádumčivej polohe. "Z jedného Martina" je reminescencia na roky minulé. Túto pesničku som preskakoval - príliš ma neoslovila, mal som dojem akejsi povinnosti. Ale hneď ďalšia "Iba raz" je opäť niečím zvláštna. Jednak spracovaním, zmenou tempa, a preferenciou vokálov a textu. Nezvyčajné nástroje sú už u Jany niečím zvyčajným, ale aj tak je marimba príjemným ozvláštnením. Práve tu ukazuje výhodu toho, že má kontrolu nad celou tvorbou pesničky a tak môže ukázať aj svoje básnické vlohy. "O hore a o vtáčkovi" je sugestívnou skladbou, kde zásluhou virtuózneho použitia nezvyklých nástrojov vytvára ilúziu japonskej vodomaľby, krajinky strácajúcej sa v hmlách. Také Björkovské... Záver výberu Jany Kirschner je pesnička "Vidina". Nezačína ako popová skladba, ale ako báseň, pripomínajúca voľný nespútaný tok myšlienok s improvizovaným hudobným sprievodom aby skončila v tichom komornom zamyslení sa.
Oplatí sa ju vypočuť a púšťať si ju stále dokola. Neomrzí a s každým kolom sa Vám otvárajú nové nuansy, ktoré ste v prvom návale nadšenia prehliadli. Pre ilustráciu si skúste ochutnávku. Neviem ako vám, ale mne pri atmosfére nahrávky behali zimomriavky po chrbte (aj keď sa mi viac páčila nahrávka s mužskými vokálmi).
Klasickým spracovaním (nekvalitný zvuk a podivný strih...) sa blysol aj Eugen Korda z týdenníka .týždeň
http://video.tyzden.sk/eugen-korda/2013/11/14/kirschner-nova--uzasna-jednoducho-jana/
Od začiatku speváckej a skladateľskej dráhy Jany Kirschner bolo jasné, že ide o suverénnu osobnosť, ktorá si robí čo chce a spôsobom jej vlastným pátra po hraniciach svojej invencie. V poslednom albume pokročila Jana ďalej. Tak ďaleko, že prekračuje obmedzenia žánrov, lokálnych inšpirácií a stáva sa doslova hviezdou prvej veľkosti. So svojim vokálnym prejavom, ale tiež fantastickým súzvukom s kapelou vytvára podmanivý príbeh, ktorý Vás núti do obsesívneho vracania sa k melódii a nezabudnuteľne sa Vám vrýva do pamäte.
 |
| Jana Kirschner, SITA |
Jana Kirschner je späť vo veľkom štýle. Ak niekto pochyboval, kto drží pevnou rukou žezlo kráľovnej hudby na Slovensku, stačí si pustiť jej piesne, otvoriť sluch, hlavu a srdce dokorán a nechať sa mámiť jej mágiou prednesu. Mimochodom v jej prípade sa hanbím použiť výraz populárna hudba, keďže je to slovo pre balík bez ladu a skladu, kde nájdete klenoty ako je Jana, ale aj odpad typu Martin Jakubec či Braňo Mojsej. Jana tvorí esenciu hudby, zmyselnej v tom ako dokáže s poslucháčom splynúť a nadčasovej v tom, ako uchopila večné témy a sprostredkovala ich publiku. Je to niečo viac ako hudba, skôr divadlo jedného nesmierne talentovaného herca, ktorý prináša so sebou očistenie, vykúpenie, katarziu.
Už prvá úvodná pieseň lyrická a intímna "Až príde večer" prednaznačuje, čo môžete očakávať. Nasledujúca "Promenáda" pokračuje v nastavenom citlivom a molovom tóne aby na pesnične "Divná" naraz vypustila rozpustilý príbeh, plný emócií a optimizmu. Nádherné klarinetové party v pozadí ukazujú, že netreba brať život tak vážne. A pokračujeme. "Sama" je radostným optimistickým a v kontraste s mužským speváckym partom nádherne slobodným príbehom o žene, ktorá nechce a nepozná hranice. Cigánske inšpirácie vytvárajú dojem nespútanosti a pôsobia nezabudnuteľným dojmom. Úžasné. "Pališády je opäť upokojením, ale už nie v melancholickej skôr len zádumčivej polohe. "Z jedného Martina" je reminescencia na roky minulé. Túto pesničku som preskakoval - príliš ma neoslovila, mal som dojem akejsi povinnosti. Ale hneď ďalšia "Iba raz" je opäť niečím zvláštna. Jednak spracovaním, zmenou tempa, a preferenciou vokálov a textu. Nezvyčajné nástroje sú už u Jany niečím zvyčajným, ale aj tak je marimba príjemným ozvláštnením. Práve tu ukazuje výhodu toho, že má kontrolu nad celou tvorbou pesničky a tak môže ukázať aj svoje básnické vlohy. "O hore a o vtáčkovi" je sugestívnou skladbou, kde zásluhou virtuózneho použitia nezvyklých nástrojov vytvára ilúziu japonskej vodomaľby, krajinky strácajúcej sa v hmlách. Také Björkovské... Záver výberu Jany Kirschner je pesnička "Vidina". Nezačína ako popová skladba, ale ako báseň, pripomínajúca voľný nespútaný tok myšlienok s improvizovaným hudobným sprievodom aby skončila v tichom komornom zamyslení sa.
Oplatí sa ju vypočuť a púšťať si ju stále dokola. Neomrzí a s každým kolom sa Vám otvárajú nové nuansy, ktoré ste v prvom návale nadšenia prehliadli. Pre ilustráciu si skúste ochutnávku. Neviem ako vám, ale mne pri atmosfére nahrávky behali zimomriavky po chrbte (aj keď sa mi viac páčila nahrávka s mužskými vokálmi).
Klasickým spracovaním (nekvalitný zvuk a podivný strih...) sa blysol aj Eugen Korda z týdenníka .týždeň
http://video.tyzden.sk/eugen-korda/2013/11/14/kirschner-nova--uzasna-jednoducho-jana/
piatok 13. septembra 2013
Kopnite Vianoce do zadku a privítajte “Zimné sviatky” – hovoria Španieli
 |
| Umlčané Vianoce |
Vymazanie histórie
Vláda Astúrie sa tak rozhodla pripojiť sa k snahe vymazať kresťanské korene španielskej kultúry. Ministerka školstva tejto regionálnej vlády, Ana Gonzáles Rodríguez, rozoslala všetkých školám, ktoré má vo svojej právomoci obežník, v ktorom požaduje odstránenie pojmov “Vianoce” a “Svätý (pašiový) týždeň” zo školských kalendárov.
Pani Gonzáles chce, aby všetky odkazy na kresťanstvo boli nahradené ekvivalentami ako “Zimné sviatky” a “koniec jarných prázdnin”, ktoré sú prijateľné pre všetkých vrátane nekresťanov.
Rozhodnutie od zeleného stola
Je v tom len jeden háčik. Toto rozhodnutie bolo prijaté bez konzultácie dotknutých škôl a rodičov žiakov. Observatórium pre náboženskú slobodu a slobodu svedomia (Observatory for Religious Freedom and Freedom of Conscience – OLRC) vyzvala pani Gonzáles k tomu, aby zobrala do úvahy spoločné cítenie a rešpekt k tradíciám, a žiada ju, aby sa skôr snažila pracovať na zaistení prijateľného vzdelania pre mladých ľudí, ktorí to potrebujú. Hovorca OLRC Maria Garcia kritizuje úpornú snahu ministerky prinútiť ľudí, aby zabudli na svoje kresťanské korene.Podľa vyjadrenia socialistickej vlády v Astúrie, bolo toto rozhodnutie prijaté preto, aby neboli urazené city žiadnych ľudí. Oslavám “sa vždy hovorilo Vianoce, Pašie/Veľká noc a nikto tým nebol urazený,” oponuje Observatórium. “Ale asturijská ministerka školstva si myslí, že môže zaviesť tento ‘týždeň ničoty’ bez konzultácie s predstaviteľmi školstva. V ORLC nerozumieme tomu, ako presne sú city ľudí urážané a žiadame, aby nám pani Gonzáles vysvetlila svoje (skutočné) dôvody.
“Observatórium preto pani ministerku vyzýva, aby sa vzdala svojich sekularizačných ašpirácií, pretože Španielsko je krajinou s kresťanskými koreňmi a táto skutočnosť jednoducho nemôže byť zabudnutá zo dňa na deň, “dodala hovorkyňa Maria Garcia. Nemali by sme zabúdať ani na to, že proces reconquisty krajiny, jej oslobodenie od moslimov pochádzajúcich zo severnej Afriky, začala pred mnohými storočiami práve v Astúrii.
Množstvo príkladov z Európy
Asturijská socialistická vláda napodobňuje to, čo už robilo a robí rad ďalších európskych socialistických vlád. V minulých týždňoch napríklad aj v Belgicku vyvolal silné kontroverzie ministerský obežník, ktorý zakazoval používať pojem “Veľkonočné sviatky” a nahrádzal ho termínom “jarné sviatky”. Aj v tomto prípade bolo podobné zdôvodnenie, totiž potreba sekularizácie verejných inštitúcií tak, aby neboli dotknutí nekresťanskí imigranti.A tak zo Sviatku zosnulých (dušičky) bude “jesenné voľno”, Vianočné sviatky sa budú teraz volať “Zimné sviatky” a dokonca vadia už aj Fašiangy a boli nahradené “Relaxačným voľnom”. Tento prípad v Belgicku nebol prvý. Flámski a valónski nacionalisti sa spoločne vyslovili proti ďalšiemu pokusu o zničenie belgického kresťanského odkazu.
Učitelia na hodinách dejepisu vo Viedni učia žiakov o obliehaní Viedne a dokonca o porážkach tureckej armády. Aby sa vo viedenských školách necítili tureckí žiaci frustrovaní a ponížení, že Turci vždy nezvíťazili a neporazili vojská neveriacich, “doporučila” radnica učiteľom vyhnúť sa tejto citlivej téme. Učitelia, ktorí nebudú toto “doporučenie” rešpektovať, budú preložení. Rodičia rodilých Rakúšanov protestujú, pretože podľa ich vyjadrenia ide o prepisovanie histórie.
Zdroje:
http://vaticaninsider.lastampa.it/en/world-news/detail/articolo/spagna-spain-espana-25003/
http://islamversuseurope.blogspot.cz/2013/06/vienna-teachers-told-not-to-cover-topic.html
piatok 6. septembra 2013
Konšpirujem, konšpiruješ, konšpirujete
Milý Samo
Schválne si na začiatok predstav ideálny štát, kde sa nekorumpuje a predstavitelia starostlivo zvažujú, čo je v najlepšom záujme a prospechu krajiny. Múdri predstavitelia ľudu zodpovedne filtrujú vedomosti a informácie, ktoré pomáhajú ľuďom a ktoré do kolobehu života vhodne zapadajú. Proste taká moderná Šangri-La. Konšpiračné teórie tu nemajú miesto, lebo všetko ide podla pravidiel.
Rovnako aj v bežnom živote. Z tohto pohľadu netreba špekulovať nad svetom ďaleko za hranicami, ale treba budovať okolie, snažiť sa ho zlepšovať, zvyšovať práva občana, minimalizovať štát, apod. Keď bude všetko šlapať ako hodinky, bude fungovať 100% vymožitelnosť práva a rovnosť pred zákonom, môžeš konšpirátorom ukázať prostredník...
O tom to je, konšpiračné teórie nezlepšujú život. Naopak komplikujú ho a presmerovávajú ho na slepú koľaj. Asi to bude snaha hľadať nejaké skratky, jednoduché riešenia, náhradu stratenej viery v boha, centrálneho hýbateľa všehomíra.
Tak, ako si ľudia potrebovali vysvetliť pôvod hrmenia, dnes pociťujú neodbytnú potrebu zistiť pôvod kríz, vojen. Len namiesto boha vystupuje Večny žid, Bildenberg administrátor, či iný zjav mimo bežnej reality. V každom prípade niekto zodpovedný za všetko okolo nás.
S takto poňatým svetom sa nestotožňujem, myslím, že spoliehať sa má každý sám na seba, svoje sily, svoje schopnosti, nehádzať vlastné zlyhania na plecia niekoho alebo niečoho druhého. Každý má robiť to svoje čo najlepšie, venovať sa svojej práci s maximálnym nasadením a len keď bude právna spoločnosť plná individuálne zdatných a sebavedomých ľudí, vznikne synergia, ktorá umožní lepšie žiť. Ako napísal Werich: "Ten umí to a ten zas tohle a všichni dohromady udělají moc"
Ak sa aj dlhodobo zaoberám niektorými spoločenskými javmi, neosobujem si právo postulovať večnú pravdu a o klasické konšpiračné teórie sa v skutočnosti vôbec nezaujímam. Podľa mňa je Occamova britva veľmi často dostatočným rozlišovacím nástrojom a je až zarážajúce ako dobre jednoducho funguje svet podľa jednoduchých pravidiel. Keď použijem klasické ľudské vlastnosti ako je chamtivosť, túžba po moci, zoberiem do úvahy vášne a nedokonalosti, naraz mám motív na vysvetlenie väčšiny dejov na svete.
Čo ma ale skutočne z intelektuálneho hľadiska zaujíma, sú nábožensky motivované spoločenské zmeny a vplyv takýchto udalostí na náš lokálny svet, svet "slovenskej svojstojnej otčiny". Táto téma je na Slovensku tabuizovaná a aj keď je to téma marginálna a aj z dlhodobého hľadiska relatívne málo významná, nejaké pôsobenie a interakcia tu boli, sú a budú, pričom význam interakcií sa bude neustále zvyšovať.
Osobne si myslím, že často viditeľné abstrahovanie od tejto zložky politického života u nás aj v cudzine nie je dôvodom na radosť. Iracionalita viery neumožňuje používať logické nástroje na rozhodovanie a v styku s veľmi bigotným prejavom náboženstva končí akákoľvek diskusia. To je aj dôvod neporozumenie politikov ale aj mnohých komentátorov udalostiam vo svete, ktorý je na teologickom princípe ak už nie založený, tak minimálne významne ovplyvnený.
Žijem v prítomnosti, odhadujem budúcnosť a študujem minulosť na vytvorenie nejakej trajektórie. To že sa sám často prichytávam pri konštrukciách, ktoré majú konšpiratívny charakter, je skrátka výrazom malého množstva faktov ale o to väčších dier v poznaní reality. A tak treba pristupovať ku všetkému - neveriť, dva krát overiť.
Najväčšia konšpirácia je aj tak život sám.
S pozdravom
Poláček
Zdroj :
http://samuelmarec.blog.sme.sk/c/336757/Manual-mladeho-konspiratora.html
nedeľa 11. augusta 2013
Máte pre mňa koňa? Jeden chýba. Nie, priviedli ste dva naviac.
Žiaden iný film nemôže zahájiť tému spaghetti westernov, ktoré (ako predpokladám) musia Američanov neskutočne mrzieť. Filmy, ktoré vytiahli na svetlo sveta samotnú esenciu Divokého západu, obnažili až na dreň realitu dobíjania šírych pustín Nového sveta, totiž nemá na svedomí niekto z plejády amerických westernových režisérov, ale nik iný ako Talian Sergio Leone s dvorným skladateľom hudby Ennio Morricone.
Sergio Leone si priniesol do Ameriky vlastný chlapčenský sen o nekonečných prériách, mužoch v kožených plášťoch a silných ženách. Rezignoval na úlohu pištolníka ako drsného chlapa vykresleného v čiernobielej karikatúre charakteru, jeho muž s koltom je postava v šedej zóne, je to človek s ľudskými motiváciami a pravdivými emóciami. S ľuďmi po svojom boku vytvoril tím, ktorý bol schopný prezentovať western tak, ako nikto nikdy pred ním a vnímanie tohto filmového žánru zmenil navždy. Stačilo len tak málo - ozajstného filmára, ktorý používa výrazové prostriedky žánru, ale pritom zostáva svojský a pravdivý vo vykresľovaní ľudských emócií, osudov a ich interakcií.
Leone si brúsil svoju režisérsku taktovku na "svätej" dolárovej trojici : Pre hrsť dolárov, Pre niekoľko dolárov navyše, Dobrý, zlý a škaredý. Sú to bezpochyby dokonalé filmy, kde získal skúsenosti s tým ako podať túto tému čo najlepšie, kde vynikli priam prototypoví herci vo svojich úlohách Clint Eastwood, Lee Van Cleef či Eli Wallach (Dnes asi známejší ako Calvera zo Sedem statočných). Zvlášť posledná dolárovka je skoro rovnocenným opusom nasledovnému vrcholu. Úprimne priznám, že pre človeka, ktorý má rád akciu je asi tento kúsok lepší než "Vtedy na západe". Ale ako vždy je to subjektívne. Pripomeňme si poslednú scénu tak dokonale vystihujúcu režisérsky rukopis Leoneho.
Vtedy na západe je dnes legendou hlavne kvôli hudbe. V dovtedy nevídanej symbióze s obrazom pôsobí hudba citlivého a talentovaného Ennio Morricone. To čo sa snažili rôzni filmári ako Akiro Kurosawa sa nezabudnuteľným spôsobom podarilo práve tu. Podľa mňa každý pozná aspoň nápev harmoniky. Tri molové tóny opakujúce sa dokola prednaznačujú nástup osudového, príchod anjela pomsty. Len génia ako je Morricone mohlo napadnúť vytvoriť hudobný motív pre každú hlavnú postavu a tak je každý nápev zároveň aj signálom príchodu tejto postavy na scénu. A len filmového boha ako je Leone mohlo napadnúť nechať zložiť hudbu podľa scenára a natáčať film podľa nej! Scénar a kamera nezaostávajú za týmito hlavnými lokomotívami príbehu. Bezpochyby je kostra príbehu dôležitá, v tomto prípade je však až bezchybne dokonalá a kamera pevne vedená Leonem dokázala sprostredkovať režisérovu víziu bezo zbytku.
Či to bola šťastná náhoda alebo premyslený počin ťažko povedať, ale výber hercov, ich výkony nesú znaky inšpirácie, ktoré bola navýšená synergiou v spolupráci s ostatnými zložkami v tomto filme. Je dobré že Charles Bronson hrá životnú rolu, že CC (Claudia Cardinale) málokde excelovala podobným spôsobom, do histórie tiež vošla jediná záporná úloha Henryho Fonda a banditu Jasona Robardsa nemôžete nemilovať. Bez kamery a hlavne bez hudby by sa však z postáv nimi prezentovanými, nikdy nestali priam ikonické charaktery.
Záverečná katarzia je už vskutku vyvrcholením hodným antickej tragédie, kde nevíťazí happy end, ale realita holého života.
Milujem úvodnú scénu so zrejmou až nechutnou sebaistotou režiséra, ktorý Vás 5minút vedie scénou, kde hlavným aktérom je kvapkajúca voda, vŕzgajúci veterník a - mucha. Bohužiaľ scéna je nedostupná, tak si pustíme aspoň hlášku z úvodu : "Máte pre mňa koňa? Jeden chýba. Nie, priviedli ste dva naviac."
Zdroj:
http://www.csfd.cz/film/5911-tenkrat-na-zapade/
http://www.csfd.cz/tvurce/2980-sergio-leone/
http://www.csfd.cz/tvurce/22532-ennio-morricone/
http://www.csfd.cz/film/5916-pro-hrst-dolaru/
http://www.csfd.cz/film/5915-pro-par-dolaru-navic/
http://www.csfd.cz/film/5910-hodny-zly-a-osklivy/
http://www.csfd.cz/tvurce/42-clint-eastwood/
http://www.csfd.cz/tvurce/9397-lee-van-cleef/
http://www.csfd.cz/tvurce/6485-eli-wallach/
http://www.csfd.cz/tvurce/364-charles-bronson/
http://www.csfd.cz/tvurce/2015-claudia-cardinale/
http://www.csfd.cz/tvurce/784-henry-fonda/
http://www.csfd.cz/tvurce/898-jason-robards/
nedeľa 4. augusta 2013
Politická korektnosť, alebo ako vznikli Rómovia
Prejavy politickej korektnosti
S pojmom "politická korektnosť" sa stretávame v poslednej dobe takmer neustále a väčšinou v nepríliš pozitívnych súvislostiach. Čo to vlastne "politická korektnosť" je a aké sú jej prejavy? |
| Tradičná galantnosť je "vraj" sexuálne obťažovanie |
Ďalšou oblasťou, v ktorej politická korektnosť mohutne "úraduje", je oblasť mezirasových a medzikultúrnych vzťahov. Skôr bežné označenie "černoch" prešiel v USA vývoj cez označenie "farebný" až k dnešnému politicky korektnému názvu "Afroameričan." U nás je to podobné a z Cigánov sa stali Rómovia.
Ale nezostalo len pri názvoch. Hoci černosi v USA a Cigáni v Českej republike majú disproporčne vysoký podiel na kriminalite, politicky korektné médiá sa úzkostlivo snažia tento fakt zastierať a namiesto toho hovoria o "neprispôsobivých" apod. Akýkoľvek zločin príslušníka bielej majority voči príslušníkovi menšiny sa donekonečna rozoberá, omieľa a uvádza sa ako príklad rasistického zmýšľanie tejto majority, zatiaľ čo útoky príslušníkov menšín na príslušníkov väčšiny sa bagatelizujú so zrejmou snahou zamiesť ich pod koberec, len aby sa o nich príliš nehovorilo. O prípadnom rasovom podtexte sa v takýchto prípadoch nehovorí vôbec.
Ale nejde len o zločinnosť. Akákoľvek kritika neprispôsobivého správania Rómov sa automaticky vykladá ako rasizmus, hoci kritizujícímu nevadia Rómovia kvôli rase, ale preto, ako sa správajú a čo robia. Podobne kritika politiky Izraela je interpretovaná ako antisemitizmus, hoci sa o žiadny antisemitizmus nejedná.
Naopak vlastenectvo býva automaticky asociované s nacizmom a fašizmom. V súčasnej politicky korektnej atmosfére má teda už samotný pojem "vlastenectvo" negatívny a pejoratívny nádych, hoci ešte pred dvadsiatimi, tridsiatimi alebo viac rokmi sa jednalo o jednu z najviac oceňovaných ľudských kvalít.
Je verejným tajomstvom, že ázijskí prisťahovalci a najmä prisťahovalci z islamských krajín majú veľký podiel na násilnej kriminalite v západnej Európe, vrátane znásilňovania európskych žien. Je ale politicky nekorektné na to upozorňovať a podobné snahy na to upozorniť sa okamžite označujú ako rasizmus.
Ďalším objektom pozornosti politicky korektných aktivistov a médií je rodina. Otec rodiny (ak sa jedná o belocha, samozrejme) je nezriedka vo filmoch vykreslovaný ako potenciálny násilník a pedofil, týrajúci a zneužívajúci svoje deti aj svoju ženu. V lepšom prípade ako nezodpovedný a voči svojej rodine a svojim deťom ľahostajný jedinec, ktorý rodinu medza mihnutia oka opustí kvôli mladej milenke. Rodičia sa už ani nemôžu so svojimi deťmi maznať (a poskytovať im tak potrebný pocit lásky a bezpečia) bez toho, aby sa vystavovali riziku obvinenia z pedofílie. A v prípade, že ich dieťa neznesiteľne hnevá, ho nemôžu ani usmerniť buchnutím cez zadoček, aby sa nevystavovali riziku odobratie dieťaťa z dôvodu "týrania" a jeho následného umiestnenia do ústavnej starostlivosti.
V západnej Európe, najmä vo Veľkej Británii, sa úrady úzkostlivo snažia nedráždiť moslimských imigrantov a maximálne vychádzať v ústrety ich požiadavkám. Bývalý labouristický starosta Londýna Ken Livingstone ( prezývka Červený Ken) zakázal v Londýne verejné slávenie Vianoc, aby sa moslimovia neurazili. Pojem Vianoce bol nahradený politicko-korektným pojmom "zimné sviatky." Fakt, že podobný prístup uráža kresťanov, nechal tohto moderného, ľavicovo - liberálneho politika úplne v kľude.
Stal sa aj prípad, že policajná hliadka zastavila auto s viditeľne umiestnenou anglickou vlajkou (bielu s červeným krížom Sv.Juraja) a nariadila vodičovi túto vlajku odstrániť, aby nedráždil moslimov. Angličan, ktorý si do okna vyvesil plagát kritizujúci moslimov bol promptne odsúdený, podobne ako iný jeho krajan, ktorý pred mešitou vykrikoval, že moslimovia môžu odísť preč, ak sa im v Anglicku nepáči.
Naproti tomu moslimovia organizujú v britských mestách demonštrácie, kde na svojich transparentoch otvorene vyhrážajú Európe heslami ako: "Sloboda nech ide do riti" (Freedom go to hell), Islam bude vládnuť (Islam will dominate), Zotnite hlavu všetkým, kto urážajú islam ( Behead those who insult islam), Evropa, zaplatíš (Europe, you will pay) apod. Skandujú heslá ako "Bin Ládin už ide" (Bin Ladin on his way) apod Toto je ale z hľadiska britských úradov zrejme úplne v poriadku, úplne legitímnym prejavom a vyjadrením názoru.
Ďalším poľom, na ktorom fenomén politickej korektnosti vyčíňa, je ekológia a najmä globálne otepľovanie. Spochybňovanie globálneho otepľovania a názoru, že globálne otepľovanie je spôsobené ľudskou činnosťou, sa stretáva v politicky korektných akademických a politických kruhoch s odporom a odmietnutím, od zdvihnutého obočia až po názor, že ľudia, ktorí spochybňujú ideológiu globálneho otepľovania sú duševne chorí a mali by byť liečení.
Niet divu, že čím ďalej tým viac ľudí pociťuje túto do očí bijúce nespravodlivosť ako krivdu a sú frustrovaní z toho, že ich vlastný domov im vlastne už nepatrí a že ich vlastné úrady a mocenské zložky, ktoré sú platené z daní týchto ľudí, neslúži na ich ochranu, ale na ochranu oných neprispôsobivých menšín a že sa obracajú k tým politikom a stranám, ktoré neváhajú o týchto javoch otvorene hovoriť a sú preto označované ako "kontroverzné," "radikálne," či priamo "extrémistické."
V tomto článku by som rád rozobral príčiny a mechanizmy toho, prečo Európa aj Amerika SAMI SEBE nasadzujú šibenicu a DOBROVOĽNE, bez akéhokoľvek vonkajšieho donútenia, páchajú pomalú samovraždu.
Klasický marxizmus versus kultúrny marxizmus (neomarxismus)
Klasická marxistická teória predpokladala, že proletárska revolúcia zvíťazí najprv vo vyspelých priemyselných krajinách ako sú Nemecko alebo Veľká Británia a až potom sa rozšíria na východ. Táto prognóza nevyšla a proletárska revolúcia zvíťazila v Rusku ako v prvej krajine na svete. Ďalšia chybná úvaha klasického marxizmu bola v prognóze, že v prípade vojny sa proletariát bude skôr identifikovať so svojimi proletárskym súdruhmi v iných krajinách, než aby podporil vládnucu vrstvu vo svojich vlastných krajinách. Aj táto prognóza absolútne zlyhala: po vypuknutí prvej svetovej vojny sa ukázalo, že nemeckí robotníci išli s nadšením do boja za Nemecko, anglickí za Anglicko, ruskí za Rusko apod Tento vývoj bol pre marxistov hlbokým sklamaním.Sklamaním bol pre nich tiež vývoj v novo vzniknutom Sovietskom zväze. Nedošlo k vývoju, v aký mnohí marxistickí intelektuáli dúfali, naopak došlo k posilneniu úlohy štátu, sily a moci autorít, zvýšenému pracovnému úsiliu a k posilneniu ruského nacionalizmu pod rúškom marxizmu - leninizmu.
Filozofi neomarxismu, medzi nimi predovšetkým maďarský filozof Gyorgy Lukács (1885 - 1971) a Talian Antonio Gramsci (1891 - 1937) začali premýšľať, prečo to nefunguje, prečo sa červená revolúcia nedokáže rozšíriť na západ, prečo pracujúci ľudia v západnej Európe a USA nehodlajú revolučne nastoliť boľševizmus vo svojej krajine.
A došli k názoru, že hlavnou bariérou je západná kresťanská kultúra a tradičné hodnoty európskej civilizácie, najmä láska k bohu, rodine a vlasti. A tak sa zrodil "kultúrny marxizmus", ktorého cieľom je európsku kultúru a jej hodnoty rozbiť, aby ľavičiarstvo malo voľnú cestu k víťazstvu a prevzatiu moci. Za týmto účelom vypracovali stratégiu na dosiahnutie tohto cieľa. Túto stratégiu nazvali Dlhý pochod inštitúciami. Cieľom tohto dlhého pochodu bolo rozbiť tradičnú európsku kresťanskú spoločnosť a pozornosť sa zamerala najmä na tri základné piliere tejto spoločnosti: náboženstvo, vlasť a rodinu. Inštitúciami, ktorými mal byť Dlhý pochod vykonaný, boli školy všetkých stupňov, umenie, divadlo, film, rozhlas a ďalšie prostriedky masovej komunikácie.
Dlhý pochod inštitúciami
Po 1. svetovej vojne v roku 1918 vojne došlo k rozpadu rakúskej monarchie. Maďarsko bolo na strane porazených štátov, nastala tu chaotická politická situácia, chudoba, inflácia a navyše nespokojnosť obyvateľov kvôli sankciám.Toho využili boľševici, dostali sa k moci a 21. marca 1919 nastolili boľševický režim. Vodcom boľševikov bol Béla Kun. Režim zaviedol teror, znárodňovanie, ale zároveň aj sociálne reformy za účelom získania sympatií.
27. marca bola zakázaná náboženská výučba v školách, školstve bolo znárodnené a rovnako tak aj všetko ostatné. Radikálni agitátori z Budapešti šírili v krajine strach a propagandu, spoliehali sa na príchod Červenej armády z Ruska (ktorá nakoniec neprišla vďaka porážke na Ukrajine) a sľubovali rozšíriť boľševickú revolúciu až k francúzskym hraniciam. Znárodňovanie a zmätky poslali krajinu ku dnu, distribúcie potravín kolabovala. Počas toho obdobia výrazne vzrástol antisemitizmus.
Lukács sa v tejto boľševickej republike stal komisárom kultúry a ihneď zaviedol svoje myšlienky do praxe. Tento popredný marxistický mysliteľ a filozof osobne vydal rozkaz k poprave najmenej 8 ľudí. Jeho programom bol kultúrny terorizmus s cieľom šokovať a vykoreniť tradičnú kultúru a hodnoty maďarského národa.
Súčasťou jeho programu bolo aj zavádzanie radikálnej sexuálnej výchovy do základných škôl, uľahčenie rozvodov a dostupnosť antikoncepcie. Deti sa v škole učili, aby odhodili tradičné morálne pravidlá svojich rodičov a predkov, aby ich odsúdili ako zastarané. Tiež boli zavedené zákony a opatrenia na ochranu menšín. To všetko malo vytvoriť kultúrno vykorenené prostredie vhodné pre šírenie boľševických ideálov.
Našťastie, maďarská boľševická revolúcia bola po pár mesiacoch porazená a moc prevzali nacionalisti.
Lukács opustil Maďarsko a v roku 1922 sa stal jedným zo zakladateľov Inštitútu pre sociálny výskum na univerzite vo Frankfurte, ktorý sa stal známym ako Frakfurtská škola - hlavná ideologická bašta dnešnej Novej ľavice. V tej dobe prišiel s konceptom "kultúrneho pesimizmu", ktorý spočíva v tom, že v spoločnosti musí byť vyvolaná beznádej a rozpory, aby ľudia prijali revolučné ideály neo-marxizmu a jeho novej "ľavičiarskej" kultúry.
Podľa Antonia Gramsciho musí marxizmus na západe ísť cestou "pasívnej revolúcie," tj postupnej infiltrácie a manipulácie spoločnosti, ktorá si bude na zmeny postupne zvykať a nie cestou násilnej červenej revolúcie, ktorá nemá na západe šancu na úspech.
Pre úspech tejto pasívnej revolúcia je potrebné vytvoriť novú triedu marxistických intelektuálov, ktorí budú jadrom tejto revolúcie.
Gramsci ďalej použil termín "dlhý pochod inštitúciami", ktorý silne inšpiroval Nové ľavičiarstvo. Podľa neho musia títo noví marxistickí intelektuáli obsadzovať pozície v dôležitých inštitúciách - v školstve, v médiách, v kultúre, v politike, na úradoch - a zo svojich pozícií potom vykonávať demokratickou cestou, pomaly a postupne zmeny vedúce k nastoleniu ľavičiarskej spoločnosti a kultúry.
Gramsci presadzoval v podstate delegitimizáciu a opustenie systému kultúrnych hodnôt tradičnej bielej spoločnosti. A pretože tieto kultúrne hodnoty zasahujú do všetkých sfér nášho života - do škôl, médií, umenia a ďalších inštitúcií, požadoval Gramsci reformu všetkých týchto sfér.
Gramsci kládol dôraz na školstvo. Kritizoval, že talianske školstva vedie žiakov ku "konformite", k životu v súlade s tradíciami a národnou kultúrou. Kritizoval, že systém výučby je vyjadrením "kultúrnej klímy rozšírenej do talianskej spoločnosti starými tradíciami", čo podľa Gramsciho spôsobuje odtrhnutie školstva od reálneho života.Presadzoval teda nový model školstva priaznivý pre šírenie marxistickej kultúry. Presne taký nový model školstva existuje dnes, hlavne na západe, kde ľavičiari do školstva pretlačili výučbu multikultúrnej utópie, pocitov viny a pseudo-humanizmu, miesto výučby tradičných kultúrnych a vlasteneckých hodnôt. Prvky domácej kultúry a výučba tradičných národných hodnôt sú systematicky odstraňované, aby "nepobúrily" imigrantov a menšiny.
Gramsci presadzoval aj ovplyvňovanie jazyka. Keď niekto manipuluje jazyk a spôsob jeho užívania, potom môže do istej miery riadiť myslenie ľudí, tabuizovat určité témy a podobne. Aj to sa dnes deje. Do národných jazykov sú vplyvom ľavičiarov v médiách, filmovom priemysle a školstva importované nové slová a slovné spojenia, z iných slov sa stali tabu, sú šírené výrazy z jazykov menšín atď.
V Gramsciho modeli sú dôležité médiá. Musia byť využité k šíreniu "novej" ľavičiarskej kultúry a myšlienok.
Aj umenie sa podľa neho musí zapojiť do boja za ľavičiarsku "novú kultúru". K tomu je potrebné, aby sa "noví umelci narodili pre potreby hnutia." Podľa Gramsciho ich revolučné nadšenie musí byť podnietené z "hĺbky ich osobností, ktoré by predtým nenašli dostatočnú silu plne sa vyjadriť". V praxi teda neo-marxisti majú podnecovať marxistické revolučné ideály v skupinách morálne rozložených a neúspešných "umelcov", ktorí potom budú cez svoje umenie nadšene šíriť ľavičiarske ideály a "hodnoty", dekadenciu a rúcanie morálneho poriadku.
Aj táto vízia sa neskôr stopercentne naplnila, keď Nová ľavica našla svoje zázemie v umeleckých kruhoch a rôzni duševne labilní umelci z undergroundových subkultúr sa stali hovorcami mnohých ľavičiarskych skupín a frakcií.
Frankfurtská škola a kritická teória
V roku 1923 založili Lukács a členovia nemeckej komunistickej strany na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom Inštitút marxizmu, ktorý neskôr premenovali na Inštitút sociálneho výskumu. Ten sa čoskoro stal známym ako Frankfurtská škola.V roku 1930 sa jeho riaditeľom stal marxista a obdivovateľ markíza de Sade Max Horkheimer. Aj Horkheimer dospel k záveru, že robotnícka trieda nesplnila očakávania do nej vložené a nestala sa avantgardou revolúcie. Západní robotníci netúžili po svetovej revolúcii - túžili po spoločenskom vzostupe do strednej triedy. Preto Frankfurtská škola začala za Horkheimerova vedenia prevádzať marxizmus do kultúrnych pojmov. Namiesto kapitalizmu sa pre nových marxistov stala úhlavným nepriateľom západná kultúra a západný systém hodnôt - tj najmä láska k rodine, vlasti a bohu. Pôvodní marxisti sa rozhodli pre násilnú revolúciu, noví marxisti sa rozhodli ísť podstatne dlhšou, ale spoľahlivejšou cestou postupného obsadzovania inštitúcií formujúcich verejnú morálku, mienku a systém hodnôt a tým postupne pretvárať západnú spoločnosť zvnútra. Jednu vec však mali starí aj noví marxisti spoločnú a tou bolo ich vlastné poňatie morálky. Čo prospieva revolúcii, je morálne, čo jej škodí, je zlé.
Približne v rovnakej dobe sa k Frankfurtskej škole pripojil hudobný kritik Theodor Adorno, psychológ Erich Fromm a sociológ Wilhelm Reich.
Nástup Adolfa Hitlera k moci v roku 1933 pre frankfurtskú školu predstavoval priame fyzické ohrozenie jej členov, preto sa táto škola s celým osadenstvom presťahovala do USA, kde začala pôsobiť pri Kolumbijskej univerzite. Jej členovia začali vyvíjať podvratnú činnosť proti kultúre krajiny, ktorá im poskytla útočisko. V tejto dobe sa k Frankfurtskej škole pripojil aj čerstvý absolvent Herbert Marcuse.
Ako zbraň pre svoj boj proti západnej spoločnosti vyvinula Frankfurtská škola tzv. kritickú teóriu. Podstatou kritickej teórie bola deštruktívna kritika všetkých hlavných prvkov západnej kultúry, najmä kresťanstva, kapitalizmu, vlastenectva, národného uvedomenia, kultúrno-národného sebavedomia a predovšetkým tradičnej rodiny.
Za použitia kritickej teórie kultúrni marxisti neustále opakujú, že Západ nesie vinu za zločiny genocídy proti každej civilizácii, s ktorou sa kedy stretol. Podľa tejto teórie sú západné spoločnosti najväčšími predstaviteľmi rasizmu, sexizmu, nativismu, homofóbie, xenofóbie, antisemitizmu, fašizmu a nacizmu.
Kritická teória razí tézu, že zločiny Západu vychádzajú priamo z jeho samotnej podstaty tak, ako bola táto podstata utváraná kresťanstvom.
Kritická teória v konečnom dôsledku vyvoláva kultúrny pesimizmus, pocity odcudzenia, vykorenenosti, beznádeje a zúfalstva, takže zmanipulovaní ľudia, hoci žijú v blahobyte, začínajú na svoju vlastnú spoločnosť pozerať ako na utláčajúcu a nehodnú lojality a lásky. A práve aj ten blahobyt sa stáva predmetom ich odporu, pretože nositelia kritickej teórie premyslene vyvolávajú v ľuďoch pocity viny a hanby vzhľadom k tomu, že zďaleka nie každý na Zemi môže v takom blahobyte žiť.
Druhá svetová vojna a holokaust znamenali pre frankfurtskú školu a kritickú teóriu mohutný impulz. Frankfurtská škola promptne označila za vinníkov vojny a holokaustu nie nacizmus alebo nacistické Nemecko, ale celú západnú civilizáciu en bloc. Každý príslušník západnej kresťanskej civilizácie, bez ohľadu na to, či je príslušníkom národa, ktorý bojoval po boku nacistického Nemecka či proti nemu, mal od tejto chvíle niesť dedičnú a nikdy neodčiniteľnú stigmu viny za tieto udalosti.
V roku 1950 vyšla biblia Frankfurtskej školy Autoritárska osobnosť. V tejto takmer tisícistránkovej knihe sa presadzuje myšlienka, že ak je rodina kresťanská a súdržná, stáva sa podhubím rasizmu a fašizmu. Mať dobrý vzťah k vlasti rodine alebo vlasti sa považuje v tejto knihe za psychiatrickú úchylku, zatiaľ čo vzbura a odcudzenie od rodiny sú prejavom zdravého a nezávislého myslenia. Dochádza tu k významnému kvalitatívnemu posunu - to, čo predchádzajúci kritici západnej spoločnosti považovali za iba konzervatívny a staromódny, bolo v tomto diele vyhlásené za fašisticky orientovanej a psychiatrickú deformácii. Adorno a Frankfurtská škola tak prešli od púhej kritiky západnej strednej triedy k jej priamej kriminalizácii. (Poznámka prekladateľa - považujem uvedený popis Autoritárskej osobnosti za zjednodušujúci. Výskum sa robil kvôli hľadaniu súvislostí medzi osobnosťou a politickými postojmi a neskôr aj zdrojov fašistických tendencií na základe dotazníkov a prieskumov. Ovšem samotná metodika a interpretácia je podľa mňa chybná. Vzhľadom na ľavicové korene Adorna bol výskum cielený na to, aby sa preukázali fašizujúce tendencie strednej triedy. Ovšem ako ukázal H.J.Eysenck v 50-tych rokov, u ľavičiarov nachádzame silnejšie znaky autoritárstva)
Frankfurtská škola bola vo svojom dlhom pochode inštitúciami úspešná. Jej dlhodobé pôsobenie na americkú spoločnosť začalo niesť ovocie začiatkom 60. Rokov, kedy na americké univerzity začala vstupovať prvá povojnová generácia. V polovici 60. rokov boli konzervatívci a autoritatívne postavy, ktoré kritizovali revolúciu a zastávali sa tradičného usporiadania spoločnosti, bežne označovaní ako fašisti, rozsvievači nenávisti alebo psychicky chorí. Zmysel tejto stratégie spočíval v tom, že takto očíslovaný človek sa týmto označením dostal automaticky do defenzívy a musel začať brániť svoju osobnú integritu, namiesto toho, aby sa mohol sústrediť na prejavovanie svojich názorov. Označením niekoho ako chorého naznačujeme, že tento človek potrebuje terapiu a ako je známe v prípade psychických porúch, táto terapia nemusí byť vždy len dobrovoľná.
Nový proletariát
V päťdesiatych rokoch chýbala Frankfurtskej škole osobnosť, ktorá by popularizovala a uviedla do praxe jej ideológiu. To sa zmenilo s príchodom Herberta Marcuse, bývalého dôstojníka OSS a profesora na Brandeis University, ktorý nechcel byť len obyčajným teoretikom, ale túžil toto učenie uviesť do praxe. Marcuse poskytol odpoveď na Horkheimerovu otázku: kto zohrá úlohu proletariátu v nadchádzajúcej kultúrnej revolúcii?Marcuse našiel odpoveď: novým proletariátom bola radikálna mládež búriaca sa proti životnému štýlu a konvenciám svojich rodičov, feministky, černošskí bojovníci, homosexuáli, odcudzení, asociálovia, revolucionári tretieho sveta, predstavitelia rôznych obskúrnych náboženských siekt, jednoducho všetci, ktorí mali pocit, že im západná spoločnosť ubližuje a že sú jej prenasledovanými obeťami.
V minulosti rozvracali spoločnosti slova a knihy, Marcuse bol presvedčený, že drogy a sex sú lepšie zbrane. V diele Eros and Civilization (Eros a civilizácia) naliehal Marcuse na univerzálne prijatie princípu slasti. A ako milióny členov generácie "baby boom" vstupovali na univerzity, stretli sa s učením Frankfurtské školy spopularizovanej Herbertom Marcusem. Čítali sa jeho knihy, stal sa kultovou postavou. Študenti niesli pri parížskych demonštráciách v roku 1968 transparenty s nápisom: "Marx, Mao a Marcuse."
Známe heslo hippies "Milujte sa, nebojujte," bolo Marcuseovým vynálezom. Zaviedol aj pojem "represívnej tolerancie." Podľa princípu represívnej tolerancie mal byť tolerovaný akýkoľvek názor s jedinou výnimkou - názoru konzervatívno-kresťanského. Tak bol položený základ povestného "dvojakého metra," ktorý dodnes frustruje mnoho ľudí napríklad v otázke prístupu k rómskej kriminalite a zneužívania sociálnych dávok. Tento dvojaký meter sa tiež uplatňuje napríklad v tvrdom potláčaní otvoreného vyznávanie kresťanstva (napríklad už spomínaný zákaz verejného slávenia Vianoc vo Veľkej Británii) a ničím nerušeného propagovania islamského radikalizmu, resp. požiadaviek zaviesť prvky šarie (islamského práva) do britského práva apod.
Dvojaký meter, ktorý pravicu frustruje a ktorý dovoľuje, aby konzervatívci boli stavaní na pranier za hriechy, ktoré sa ľavičiarom odpúšťajú, je praktickou aplikáciou Marcuseova pojmu "represívnej tolerancie."
Základné tézy a hodnoty Frankfurtskej školy
Základné tézy a hodnoty Frankfurtskej školy možno zhrnúť do týchto niekoľkých bodov:- Neexistuje žiadna pravda, len súperiace programy.
. - Všetky nároky na morálnu nadradenosť západnej civilizácie nad ostatnými sú zrušené západnou históriou rasizmu, kolonializmu a svetovými vojnami.
. - Neexistujú žiadne objektívne štandardy, podľa ktorých by bolo možné určiť, že nejaká kultúra je lepšia, než iná. Každý, kto niečo také tvrdí, je utláčateľ a rasista.
. - Prosperita Západu bola vybudovaná na bezohľadnom vykorisťovaní tretích krajín. Obyvatelia Západu si teda zaslúžia chudobu a utrpenie.
. - Zločin je chybou spoločnosti, nie zločinca. Úbohí zločinci majú právo na to, čo chcú. Podriadiť sa kriminálnikom je mravnejšie, než im odporovať.
. - Chudobní a zločinci sú obete. A len obete sú mravné. Preto sú chudobní a zločinci mravní. Bohatí ľudia nie, tí sa môžu len pokúsiť si kúpiť trochu mravnosti tým, že sa identifikujú s chudobnými a so zločincami.
. - Mravný človek nemôže nikdy akceptovať fyzickú silu ako metódu obrany. Je vždy lepšie byť obeťou, než bojovať, čo i len v sebaobrane. "Utláčaným" je ale násilie povolené vždy, lebo oni len reagujú na zlo utláčateľov.
. - Ak sú obyvatelia Západu vystavení teroru, jedinou ich morálnou odpoveďou je ospravedlniť sa za hriechy minulosti, pochopiť teroristov a ich motívy, ponúknuť ďalekosiahle ústupky apod.
. - A vždy platí: Len biely človek môže byť rasista a správať sa rasisticky, ak sa chová rasisticky nebiely človek, vždy je to len spravodlivá reakcia na rasizmus bieleho človeka.
Myslitelia Frankfurtskej školy teda podporovali v západnom obyvateľstvu životné pocity vykorenenosti, beznádeje, odcudzenia, depresie, neistoty, precitlivenosti, neustále premietanie o vine, utápanie sa v pocitoch hanby, spytovanie svedomia a podobne. Západný človek mal byť zmietaný neustálymi psychickými problémami, trpieť nespavosťou, navštevovať jedného psychológa a psychiatra za druhým, podrobovať sa ďalším a ďalším psychoanalýzám a terapiám a konzumovať veľké množstvo psychofarmák. K tejto kampani výdatne prispel aj Sigmund Freud so svojou psychoanalýzou a teóriou, že za všetkými problémami moderného človeka je rodinnou výchovou potláčaná sexualita.
Naproti tomu sa u ľudí nezápadného pôvodu posilňovalo sebavedomie, asertivita, jasné formulovanie a vyslovovania požiadaviek, jednoduchá a priamočiara rozhodnosť. Ak sa takto prejavil západný človek, bol hneď označený za rasistu a fašistu alebo v lepšom prípade za necitlivého a primitívneho človeka.
Politická korektnosť ako výsledok spoločenských zmien
Vyššie uvedená ideológia a jej stratégie uvedenia do praxe spôsobili, že pôvodná tradičná kultúra stratila na Západe svoje mocenské pozície s tým, ako zradikalizovaná revolučná mládež dospela do veku, v ktorom sa ľudia ujímajú mocenských pozícií v spoločnosti. Ako príklad si môžeme uviesť rozdiel medzi konzervatívnou britskou premiérkou Magaret Thatcher narodenou v roku 1925 a vychovanou podľa tradičných britských hodnôt a dnešným tiež konzervatívnym britským premiérom Davidom Cameronom, narodeným v roku 1966 a vychovaným už plne v duchu filozofie politickej korektnosti. David Cameron, údajný konzervatívec, sa vo svojej práci orientuje najmä na ochranu životného prostredia alebo boj s chudobou v krajinách tretieho sveta. Neviem si predstaviť, že by tento človek zavelil ísť do sediel tak, ako to urobil Winston Churchill v roku 1940 alebo ako to robila Margaret Thatcherová počas svojho pôsobenia vo funkcii premiérky v období vrcholiacej studenej vojny (či konfliktu na Falklandách - poznámka prekladateľa).Po mocenskom etablovaní sa, toto nové učenie sa stalo politickým príkazom - príkazom politickej korektnosti. Z vysokých škôl a médií sa politická korektnosť rozšírila do doteraz nezasiahnutých mocenských orgánov štátnej správy - do polície, armády, súdnictva. Sú kladené požiadavky na zastúpenie žien, homosexuálov a národnostných menšín v týchto zložkách, presadzuje sa výchova k citlivosti. Vzdor a odpor voči tomuto novému smeru (napríklad odpor proti tzv affirmatice action) sa interpretuje ako prejav nenávisti a môže svojho nositeľa priviesť do značných existenčných, alebo aj právnych problémov.
Týmto sme sa dostali až do súčasnosti, k súčasnému neutešenému obrazu západnej civilizácie.
Príčiny úspechu Frankfurtskej školy
Príčiny úspechu Frankfurtskej školy sú už čiastočne rozobrané v predchádzajúcich odsekoch. Frankfurtská škola zvolila správnu stratégiu uvedenie do praxe a správnu cieľovú skupinu "nového proletariátu." Toto by však nemohlo fungovať s takým úspechom, keby tu ešte nebol ďalší faktor, ktorým je paradoxne kresťanská kultúra.Hoci myslitelia Frankfurtskej školy odmietali kresťanstvo a kresťanskú spoločnosť, majstrovsky využili základný princíp kresťanskej výchovy, ktorým je vyvolávanie pocitov viny a hanby. Od útleho detstva sa v deťoch tieto emócie vyvolávajú a usmerňuje sa tak ich správanie a myslenie. Účelom je, aby sa normy spoločnosti stali vnútorným príkazom každého jedinca a aby taký jedinec nemusel byť k ich dodržiavaniu donucovaný použitím externej moci. Ďalším bežným princípom kresťanskej výchovy, ktorý neomarxisti využili, je požiadavka, aby za každý medziľudský konflikt alebo nedorozumenie dotyčný jedinec hľadal vinu najskôr sám u seba. Neomarxisti využili takých javov a udalostí v histórii západnej civilizácie, ako boli koloniálne výboje, dve svetové vojny a holokaust v spojení s vyššie spomenutými princípmi kresťanskej výchovy, aby do citlivejších jedincov (ktorými sú prakticky všetci mladí ľudia) zasiali pochybnosti či priamo nenávisť k vlastnej rodine a národu. Túto úlohu mali ďalej uľahčenú tým, že sa im podarilo podľa ich pôvodného plánu postupne obsadiť kultúrne a vzdelávacie inštitúcie od materských až po vysoké školy a tiež veľkú časť masových médií, tlače, rozhlasu, televízie a umenia.
Posledným faktorom, ktorý významne prispel k úspechu Frankfurtskej školy, bola vojna vo Vietname. Vojna vždy znamená útrapy, bolesť, prelievanie krvi a možnú smrť. Generácia Woodstocku sa tomu všetkému chcela vyhnúť a Marcuseove učenie ponúkalo skvelú príležitosť, ako urobiť z núdze cnosť a ako dať svojej neochote ísť do vojny morálne ospravedlnenie.
Záver
Politická korektnosť dnes ovláda a doslova rozožiera celú západnú civilizáciu a predznamenáva jej pád, pretože pod jej diktatúrou nie je západná civilizácia ochotná sa brániť akémukoľvek vonkajšiemu ohrozeniu. Ak chceme našu civilizáciu, našu kultúru a náš spôsob života zachrániť, musíme najprv pochopiť mechanizmy, ktoré západná spoločnosť ovládajú a ochromujú a potom sa začať snažiť tieto mechanizmy postupne meniť. Mnoho ľudí je súčasnou situáciou ťažko frustrovaných (môžeme to pozorovať napríklad na internetových diskusiách), ale len málokto rozumie podstate toho, čo sa okolo nás deje. Ak chceme túto neutešenú situáciu zmeniť, musíme najprv týmto mechanizmom porozumieť. Len tak budeme môcť zvoliť vhodnú stratégiu na ich prekonanie.Originál :
Blog Václava Janouška - http://janousek.vaclav.sweb.cz/politkorektnost.htm
Výbornú knihu na túto tému si môžete stiahnuť
http://www.edisk.cz/stahnout-soubor/44136/Browne_Anthony-Uprk_rozumu.zip_1.14MB.html
Zdroj :
http://cs.wikipedia.org/wiki/Gy%C3%B6rgy_Luk%C3%A1cs
http://en.wikipedia.org/wiki/Gramsci
http://en.wikipedia.org/wiki/Frankfurt_School
http://en.wikipedia.org/wiki/Herbert_Marcuse
štvrtok 1. augusta 2013
Internetové diskusie-odraz celospoločenskej nálady
Mnoho ľudí diskutuje na stránkach internetových vydaní novín, lebo chcú konfrontovať svoje názory s názormi ostatných. Zároveň pozorujem aj akési uvoľňovanie priam živočíšnych emócií, ktoré nemusia byť každému po vôli.
Toto je téma článku, ktorá isto-iste napadla jedného dňa každého prispievateľa internetového obsahu. Čím to je, že keď sa otvorí možnosť diskutovať, sťaby muchy na med sa zletia z celého sveta indivíduá, ktorých jedinou túžbou je ukázať tomu autorovi a ďalsím spoludiskutujúcim, čo si o ňom/nich, jeho/ich intelekte a skúsenostiach myslia.
Diskusné fórum ako také vítam, nielenže mi nevadí prejaviť svoj názor verejne, ale je to užitočná reflexia, ktorá mi často dokáže otvoriť iný pohľad na vec, diskusie nútia človeka hľadať slová, zhromažďovať myšlienky v aktívnom dialógu. Čo je však horšie, v diskusiách sa už väčšinou netríbia postoje a názory, nehľadá sa univerzálna pravda - skôr je to o pretláčaní sa, či postoj "kto ďalej dociká". Chápal by som to u názorovo relatívne dobre ukotvených ľudí, ktorí to majú pekne usporiadané v hlave, ale vidno to bohužiaľ aj u adolescentne sa prejavujúcich účastníkov diskusií, ktorí schovávajúc sa za anonymitu tichej obrazovky trúsia svoje iracionálne, všetko negativizujúce pocity, sťaby bobky do celého sveta.
Osobne si myslím, že imanentná uponáhľanosť a agresivita sa za posledné roky stala prirodzenou súčasťou nášho sveta. Mladí to už vôbec nevnímajú a čo postarší len v nemom úžase počúvajú rozhovory a spôsob vyjadrovania sa nastupujúcej generácie. Krásny príklad ako sa zmenila doba je slovenský dabing, resp. nekonečné seriály rôznej proveniencie. Súc donútený manželkou či dcérou (to viete nemôžete zakaždým odísť, keď si žena pustí Ordináciu, či nejakú Telenovelu) občas nechápem ako sa za tie desaťročia zmenil tón reči a tiež reč tela (body language). Niekedy mám dojem, že tí na obrazovke sú práve uprostred dohadovania sa o rozvodových záležitostiach a potom zistím že si intenzívne vyznávajú lásku. Nemôžem povedať, že by som bol takýmto prístupom nadšený. Vášeň si totiž s agresivitou nezamieňam...
Keďže v diskusiách občas nejde ani tak o názorovú konfrontáciu ako o snahu "vyhrať" za každú cenu, používajú sa metódy z priečinkov označené ako unfair. Úplne najobľúbenejšia metóda je tzv. ad hominem, kde sa snaží oponent odviesť reč na tému osobných útokov, personifikovať tému s osobou a poukázaním na jej nedôveryhodnosť potom diskreditovať tvrdenia protistrany. Ad hominem argumenty samozrejme môžu mať oprávnenie - napr. keď Vám bude 12ročný školák rozprávať o teórii relativity, asi jeho váha v diskusii (kvôli vedomostiam, veku, skúsenostiam ) nebude na úrovni lauráta Nobelovej ceny. Len je zlé keď diskusia skĺzne do sofistiky - Človek je zlý a preto je zlý každý argument.
Častým (bohužiaľ aj u mňa) je dehonestácia názorov oponenta, či pocit - viem toho viac apod. Aj keď je pravda, že sa snažím hľadať racionálne jadro, človek sa nevyhne subjektivizácii. Málokedy zachytíte odosobnenenie sa, že niekto si dokáže priznať - áno nemal som pravdu, presvedčili ste ma. Skôr je časté, že keď dôjdu argumenty, ani urážky nepomáhajú, človek sa odmlčí a v diskusii nepokračuje.
Diskusie sú podenkové - komentár, článok má životnosť jeden-dva dni, rovnako dlhú dobu sa pod článkom diskutuje a téma ostáva otvorená, neuzavretá, občas po vášnivých diskusiách s rozjatrenými ranami diskutérov. Aj to je dnešná doba - nie je dôležitá kvalita ale rýchlosť, byť prvý a jedinečný.
Špecifikom politickej diskusie je platená agitácia, kde je úplne jedno čo protistrana hovorí, dôležitý je diskusný manuál, ktorým sa riadi podobný zamestnanec a kde sa ako mantra dokola opakujú tie isté veci. Spúšťačom, triggerom diskusie sú kľúčové slová označujúce veľké udalosti doby, mená predsedov politických strán, a samotných strán, ale aj názor na politické riešenie závažných problémov apod. V rámci slobody slova má každý právo sa prejaviť, ešte šťastie že na stránkach SME je možné takýchto ľudí odfiltrovať interným blacklistom, ale na iných to nejde.
Téma flame war je zaujímavým fenoménom, na ktorý ale naša doba nemá patent. Vášnivá argumentácia prechádzajúca do hádky z presvedčenia vždy bola a bude. Menia sa len témy a technické prevedenia. V minulosti to boli otázky viery, dnes vlastne tiež. Ako inak nazvať vieru vo Veľkého Steva či Veľkého Billa (Apple/Microsoft) vieru v individualizmus zadarmo voči viere efektivita za prijateľnú cenu (Linux/Windows) apod. Hoci sa dnes nediskutuje tvárou v tvár po putykách päsťami, diskusie cez anonymné fóra nie sú o nič menej ohnivé.
Toto je téma článku, ktorá isto-iste napadla jedného dňa každého prispievateľa internetového obsahu. Čím to je, že keď sa otvorí možnosť diskutovať, sťaby muchy na med sa zletia z celého sveta indivíduá, ktorých jedinou túžbou je ukázať tomu autorovi a ďalsím spoludiskutujúcim, čo si o ňom/nich, jeho/ich intelekte a skúsenostiach myslia.
Diskusné fórum ako také vítam, nielenže mi nevadí prejaviť svoj názor verejne, ale je to užitočná reflexia, ktorá mi často dokáže otvoriť iný pohľad na vec, diskusie nútia človeka hľadať slová, zhromažďovať myšlienky v aktívnom dialógu. Čo je však horšie, v diskusiách sa už väčšinou netríbia postoje a názory, nehľadá sa univerzálna pravda - skôr je to o pretláčaní sa, či postoj "kto ďalej dociká". Chápal by som to u názorovo relatívne dobre ukotvených ľudí, ktorí to majú pekne usporiadané v hlave, ale vidno to bohužiaľ aj u adolescentne sa prejavujúcich účastníkov diskusií, ktorí schovávajúc sa za anonymitu tichej obrazovky trúsia svoje iracionálne, všetko negativizujúce pocity, sťaby bobky do celého sveta.
Osobne si myslím, že imanentná uponáhľanosť a agresivita sa za posledné roky stala prirodzenou súčasťou nášho sveta. Mladí to už vôbec nevnímajú a čo postarší len v nemom úžase počúvajú rozhovory a spôsob vyjadrovania sa nastupujúcej generácie. Krásny príklad ako sa zmenila doba je slovenský dabing, resp. nekonečné seriály rôznej proveniencie. Súc donútený manželkou či dcérou (to viete nemôžete zakaždým odísť, keď si žena pustí Ordináciu, či nejakú Telenovelu) občas nechápem ako sa za tie desaťročia zmenil tón reči a tiež reč tela (body language). Niekedy mám dojem, že tí na obrazovke sú práve uprostred dohadovania sa o rozvodových záležitostiach a potom zistím že si intenzívne vyznávajú lásku. Nemôžem povedať, že by som bol takýmto prístupom nadšený. Vášeň si totiž s agresivitou nezamieňam...
Keďže v diskusiách občas nejde ani tak o názorovú konfrontáciu ako o snahu "vyhrať" za každú cenu, používajú sa metódy z priečinkov označené ako unfair. Úplne najobľúbenejšia metóda je tzv. ad hominem, kde sa snaží oponent odviesť reč na tému osobných útokov, personifikovať tému s osobou a poukázaním na jej nedôveryhodnosť potom diskreditovať tvrdenia protistrany. Ad hominem argumenty samozrejme môžu mať oprávnenie - napr. keď Vám bude 12ročný školák rozprávať o teórii relativity, asi jeho váha v diskusii (kvôli vedomostiam, veku, skúsenostiam ) nebude na úrovni lauráta Nobelovej ceny. Len je zlé keď diskusia skĺzne do sofistiky - Človek je zlý a preto je zlý každý argument.
Častým (bohužiaľ aj u mňa) je dehonestácia názorov oponenta, či pocit - viem toho viac apod. Aj keď je pravda, že sa snažím hľadať racionálne jadro, človek sa nevyhne subjektivizácii. Málokedy zachytíte odosobnenenie sa, že niekto si dokáže priznať - áno nemal som pravdu, presvedčili ste ma. Skôr je časté, že keď dôjdu argumenty, ani urážky nepomáhajú, človek sa odmlčí a v diskusii nepokračuje.
Diskusie sú podenkové - komentár, článok má životnosť jeden-dva dni, rovnako dlhú dobu sa pod článkom diskutuje a téma ostáva otvorená, neuzavretá, občas po vášnivých diskusiách s rozjatrenými ranami diskutérov. Aj to je dnešná doba - nie je dôležitá kvalita ale rýchlosť, byť prvý a jedinečný.
Špecifikom politickej diskusie je platená agitácia, kde je úplne jedno čo protistrana hovorí, dôležitý je diskusný manuál, ktorým sa riadi podobný zamestnanec a kde sa ako mantra dokola opakujú tie isté veci. Spúšťačom, triggerom diskusie sú kľúčové slová označujúce veľké udalosti doby, mená predsedov politických strán, a samotných strán, ale aj názor na politické riešenie závažných problémov apod. V rámci slobody slova má každý právo sa prejaviť, ešte šťastie že na stránkach SME je možné takýchto ľudí odfiltrovať interným blacklistom, ale na iných to nejde.
Téma flame war je zaujímavým fenoménom, na ktorý ale naša doba nemá patent. Vášnivá argumentácia prechádzajúca do hádky z presvedčenia vždy bola a bude. Menia sa len témy a technické prevedenia. V minulosti to boli otázky viery, dnes vlastne tiež. Ako inak nazvať vieru vo Veľkého Steva či Veľkého Billa (Apple/Microsoft) vieru v individualizmus zadarmo voči viere efektivita za prijateľnú cenu (Linux/Windows) apod. Hoci sa dnes nediskutuje tvárou v tvár po putykách päsťami, diskusie cez anonymné fóra nie sú o nič menej ohnivé.
sobota 20. júla 2013
Polemika s ospevovateľmi krás prisťahovalectva
V novinách SME bol vydaný článok Benjamina Abtana, prezidenta Európskeho antirasistického hnutia, ktorý vyjadruje presvedčenie, že blahobyt Európy plne závisí od miery prisťahovalectva. Že bez "čerstvej krvi" sa nebude môcť Európa ďalej rozvíjať a preto treba urobiť všetko možné pre to, aby imigrácia nielenže nestagnovala, ale naopak aby sme radostne a s naadením všetkých prostriedkov dotiahli čo najviac prisťahovalcov. A že len takýto postoj umožní prehĺbiť demokraciu, podporí inovácie a ekonomikuS prepáčením väčšie hlúposti si nepamätám od čias komunizmu.
Je evidentné, že do Európy dnes nikto nejde budovať demokraciu, ale sú to ekonomickí imigranti. V prvom rade sa chcú mať dobre.
V lepšom prípade majú nejaké základy - pracovné, kultúrne, jazykové. V horšom prípade nevedia nič, sú kultúrne úplne mimo, takže sú nezamestnateľní, odkázaní na živorenie na okraji spoločnosti a po čase ich frustrácia narastá. V najhoršom prípade sem prichádzajú za účelom doslova sa prisať na štedrý sociálny systém Európy. Prípad Tureckej menšiny v Nemecku, kde 80% ľudí v niektorých regiónoch nemá trvalú prácu je varujúci...
Väčšinou sú prisťahovalci z krajín Afriky a Blízkeho či Stredného Východu integrovatelní len ťažko, v dnešnej dobe, keď sa imigrantské komunity zväčšili na homogénne getá, ktoré sťažili proces integrácie, len zväčšujú počet neprispôsobivých. Európa má problém zamestnať vlastných ľudí, nezamestnanosť mladých dosahuje desiatky percent. V takejto situácii sú noví imigranti proste naviac.
Námietka, že keď sa neotvoríme imigrantom, čakajú Európu ťažké časy, a že treba zachovať a zvýšiť tempo imigrácie a investovať čas, funancie a úsilie na odstránenie problémov vychádza zo zlého prepokladu. A to že imigranti sú vždy posilou ekonomiky. Ak však bude naopak ich prínos záporný, tak dôjde ku znižovaniu ekonomickej výkonnosti a kolapsu všetkého čo je odvodené z hospodárskeho potenciálu.
Pri súčasnej neriadenej imigrácii, keď sa do Európy valí všetko čo má zdravé nohy a ruky ale v podstate nevedia nič, čo by im pomohlo v ich uplatnení sa na pracovnom trhu (jazyk schopnosti, zručnosti, vedomosti, pracovné návyky) k tomuto dôjde, takže rátajme s kolapsom sociálneho systému, so znižovaním úrovne školstva, vedy, výskumu a prepadom životnej úrovne. Je absurdné predpokladať, že dnes sa k nám sťahujú ľudia, ktorí budú prispievať na budúce európske dôchodky.
S nastupujúcim islamom sa budú prehlbovať rozpory medzi požiadavkami fundamentálneho islamu a možnosťami systému. Heslo "Islam je riešenie" rozhodne neplatí pre ekonomiku. Tam je to kontraproduktívne, keďže preferencia akýchkoľvek hľadísk a riešení pred prirodzenými ekonomickými je vždy menej efektívna, alebo až s degradačným výsledkom.
Demografický problém je vážny, ale osobne si myslím, že riešiteľný vnútornými silami Únie. Namiesto stoviek miliárd na sociálne benefity prisťahovalcov a ich (aj tak neefektívne) začleňovanie do spoločnosti, treba stimulovať zakladanie tradičných viacdetných rodín pôvodnej populácie, podporovať ženy na materskej uľahčovať bytové problémy mladých ľudí apod. Únia ako vždy pri definícií svojich riešení pozerá cez ideologickú prizmu multikulturalizmu (čo je len iný názov pre kultúrny marxizmus) a nie je ochotná sa pravde pozrieť do oči. Preto som maximálne skeptický pri odhade budúceho vývoja.
Riešenie typu - imigráciu treba "rozhodiť" do ostatných krajín Únie je proste smiešne. Od roku 2015 sa majú v rámci spoločnej azylovej politiky Únie zavádzať rovnaké podmienky vo všetkých krajinách - t.j. rovnaké príspevky a programy pre "integráciu", rovnaká povinnosť ubytovania, povinnosť ukončiť azylové konanie do šiestich mesiacov, rovnaké "právo na prácu" po deviatich mesiach, rovnaká sociálna politika apod. T.j. namiesto tvrdej selekcie prisťahovalcov sa bude problém len rozmazávať naprieč celou Úniou za zvýšenia finančných nárokov.
Pokiaľ viem, tak sa pripravuje zavádzanie preukazov na základe biometrických údajov. Podrobnosti dnes neviem, ale moja predstava je taká, ze imigrant bude v rámci rozdeľovania imigračných kvót na základe centrálnej evidencie umiestnený napríklad na Slovensko za rovnakých podmienok ako v Nemecku - benefity, jazyková príprava, ubytovanie, školy apod. Takže ak bude chcieť poberať podporu a v bruselskej evidencii bude mať záznam, že je pridelený na Slovensko, bude tu zrejme musieť ostať.
Mimochodom, na Slovensku si nevieme poradiť s integráciou tradičnej menšiny, ktorá sa od nás príliš nelíši po žiadnej stránke (kultúrnej náboženskej jazykovej) a poznáme ju skrz-naskrz na základe stáročných skúsenosti. Už vidím, ako budeme integrovať desiatky tisíc kultúrne úplne nekompatibilných ľudí, ktorí naviac často integráciu a priori odmietajú na základe svojej náboženskej či kmeňovej výlučnosti.
Som realista, takže ďakujem, neprosím.
Zdroj :
http://komentare.sme.sk/c/6873859/europa-sa-imigrantov-boji-no-bez-nich-si-neporadi.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/06/prevalcuju-turci-aj-nas.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/ako-sa-vyrabaju-predsudky.html
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)