Možné pozadie faktu, prečo dve tretiny utečencov sú moslimovia

Komentár k nasledujúcemu článku:Čo sa týka konšpirácie posielania moslimov do Európy, neverím tomu. Článok zverejňujem hlavne kvôli málo známemu faktu, že krajiny, ktoré sú nábožensky a kultúrne blízke väčšine imigrantov, sú bohaté, takže pár tisíc ľudí by neznamenalo žiadnu záťaž, nehodlajú prijať ani JEDNÉHO imigranta. Naviac sú títo vystavení drakonickým metódam miestnych úradom a naše média, ktoré sa idú zblázniť keď sa len ozvete napr. na Pussy Riot, sú v tomto prípade poslušne mlčanlivé. Na rozdiel od názoru autora, je logickým vysvetlením totálny egoizmus miestnych krajín...
Iná vec je vytváranie podmienok pre moslimov v európskych krajinách. To, že európske mestá sú plné mešít, postavené za peniaze ropných šejkov, nie je konšpirácia, ale holý fakt. Rovnako je sponzorovaný aj výklad islamu, ktorý vládne v Saudskej Arábii a tak sa polovica európskych moslimov prikláňa k radikalizmu a fundamentalizmu.

---

Neverím v konšpiračné teórie. Ale je vidieť otvorený plán islamizovať Európu pomocou migrácie. Fakty.

Saudská Arábia doteraz neprijala podľa Amnesty International ani jedného utečenca zo Sýrie. Premýšľali ste niekedy, prečo je tomu tak? Odpoveď: veľké utečenecké toky majú byť navedené ako migračný prúd do Európy.

Plán, ktorý stojí za uvedeným faktom, uverejnil renomovaný moslimský profesor sociológie Bassam Tibi už pred rokmi v knihe "Skutočný imám" (1996) na strane 64. Píše sa tam:

"Islamská liga na svojej konferencii v júli 1993 schválila pracovný dokument, podľa ktorého sa migrácia do Európy a výstavba islamských centier majú vnímať ako prostriedok islamizácie Európy."
(Uverejnené v Asharq al-Awsat z 28. júla 1993)

Čo sa stalo dvadsať rokov po prijatí tohto plánu na islamizáciu Európy pomocou migračných tokov? Podľa údajov nemeckého Spolkového úradu pre migráciu bolo v roku 2013 zo všetkých utečencov, ktorých prijalo Nemecko, presne 64,9 percent moslimov. (Zdroj: ?Das Bundesamt in Zahlen 2013?). Na strane 24 dokumentu sa hovorí:

"Posúdenie žiadostí o azyl 2013 z hľadiska náboženstva ukazuje, že vyznavači islamu so svojimi 64,9 percentami, tvoria najväčší podiel prvotných žiadateľov."

To je jedna strana veci. Druhá je, že Saudská Arábia, vlasť islamu, uväznila 50 tisíc imigrantov, ktorí pochádzajú najmä z moslimských krajín. Počuli ste niekedy vôbec výkriky nespokojnosti v našich médiách?

Človek by čakal, že ak niekde v Saudii uväznia 50-tisíc imigrantov, ktorých budú následne deportovať, že sa o tom prinajmenšom naše hlavné médiá neutrálne zmienia.

Saudská Arábia zatkla v posledných týždňoch iba v správnom regióne Medina 52 347 imigrantov, uväznila ich, a ohlásila, že budú deportovaní.

Islamské kráľovstvo už pred mesiacmi ohlásilo, že hodlá deportovať milión cudzincov do krajín ich pôvodu. Každý týždeň možno čítať tlačové správy o raziách na vyhľadávanie imigrantov, ktorí sú následne vyhostení mimo krajinu.

A každý deň pribúdajú stovky nových zatknutí - skutočne každý deň. V našich médiách však o tom nenájdete ani slovo.

Avšak nielen Saudi, ale podobne sa k imigrantom stavajú i ďalšie bohaté krajiny Perzského zálivu, ktoré predovšetkým poľujú na Sýrčanov hľadajúcich útočisko v týchto krajinách. Organizácia Spojených národov márne žiadala štáty v Perzskom zálive aby sa otvorili pre sýrskych utečencov.

Keď si pripomenieme plán Islamskej ligy pre islamizácie Európy uverejnený v roku 1993, potom je podozrivé, prečo sa bohaté arabské štáty Perzského zálivu správajú presne podľa neho

A ako reagujú naše médiá? Hovoria sa, že neexistuje žiadny plán islamizácie.

Tvrdenie o islamizácii Nemecka bolo popreté. A ako sme zistili, vyskytuje sa len v Houellebecqovom románe...


Udo Ulfkotte, 1.4.2015 pre Kopp Online

Preložené pre Medzičas


Zdroj:

• http://info.kopp-verlag.de/hintergruende/europa/udo-ulfkotte/hintergrund-warum-zwei-drittel-der-fluechtlinge-muslime-sind.html?hc_location=ufi
• http://www.amnesty.ch/de/laender/naher-osten-nordafrika/syrien/dok/2014/humanitaere-krise-in-syrien-die-welt-sollte-sich-schaemen
• http://www.bamf.de/SharedDocs/Anlagen/DE/Publikationen/Broschueren/bundesamt-in-zahlen-2013.html
• http://m.arabnews.com/content/1427242931162623700
• http://www.ibtimes.co.uk/saudi-arabia-deport-one-million-people-anti-immigration-crackdown-1471035
• http://m.arabnews.com/content/1426462355311528400
• http://m.arabnews.com/item/1427416885803959600
• http://m.arabnews.com/item/1427673881582204500
• http://www.gekaufte-journalisten.de/
• http://www.thenational.ae/uae/government/un-urges-arabian-gulf-to-take-in-syrian-refugees
• http://www.taz.de/!153840/
• http://www.tagesspiegel.de/politik/volker-kauder-im-interview-es-gibt-keine-islamisierung-deutschlands/11244030.html
• http://www.kopp-verlag.de/Unterwerfung.htm?websale8=kopp-verlag&pi=121627&ref=portal%2fmeinungNL01_04_15&subref=udo-ulfkotte/hintergrund-warum-zwei-drittel-der-fluechtlinge-muslime-sind.html

O Rómoch v Nórsku , alebo problematické spolužitie aj na Severe

V lete roku 2012 objavili rumunskí Rómovia Nórsko. Prišlo ich niekoľko tisíc naraz a rozložili v Oslo dva veľké tábory. Jeden v parku pri kostole v mestskej časti Sofienberg a jeden v lese pri obľúbenom výletnom jazere Sognsvann. Tým započala kapitola nórskych skúseností s Rómami.

Príchod týchto Rómov má v sebe niekoľko aspektov, ktoré je potrebné vymenovať pred tým, než sa pustíme do hlbšej analýzy problému. Predovšetkým : tí, čo prišli, nie sú žiadni chudáci. Prišli autami cez celú Európu ( to niečo stojí ) a aj tu v Nórsku s extrémnou daňou na tabakové výrobky je veľmi často vidieť, ako fajčia cigarety z krabičiek s nórskymi varovaniami. Vlastným autom sa spravidla dopravujú medzi táborom, kde žijú a miestami, kde žobrú - to som videl na vlastné oči mnohokrát a zďaleka nielen v Oslo. Naozaj chudobní Rómovia teda zostali v Rumunsku; tí, ktorí prišli, aby tu žobrali, si podľa môjho názoru žiadnu ľútosť nezaslúžia. To je veľmi dôležité konštatovanie, pretože je to ľútosť, s ktorou operujú predovšetkým.

Cigánska žobráčka

Ďalší veľmi dôležitý aspekt je nasledovný - tí, ktorí prišli, nie sú štatisticky bežná vzorka rómskej populácie. Nie je tu tradičná menšina, ide o organizovaný príchod celej komunity, ktorá sa navzájom pozná a ktorej členovia prišli všetci do jedného s cieľom tu predovšetkým žobrať ( a kradnúť ). Je možné, že sem mohli prísť inokedy iní Rómovia, ale tí nie sú predmetom tohto článku a spravidla ani spoločenského rozhorčenia v Nórsku. Preto inokedy správne poukazovanie na skutočnosť, že nie je možné zovšeobecňovať a uplatňovať kolektívne vinu, tu nefunguje - tí, ktorí prišli na prelome júna a júla 2012, prišli s veľmi jasnými úmyslami.

Teraz k tomu, čo sa stalo. Ich príchod bol tak spektakulárny, ako len môže byť príchod špinavej a hlučnej hordy a jej usadenie sa v čistom a usporiadanom mestskom parku, kde rozbijú stany a kde chodia vykonávať telesné potreby do priľahlého krovia. Ako vlna sa rozliali po Oslo a okolie spôsobom inde už známym - žobraním s malými deťmi majúcimi vzbudiť ešte viac ľútosti, predajom falošného zlata vodičom a v neposlednom rade obrovským nárastom vreckových krádeží a krádeží bicyklov. Kto by ma tu chcel obviniť z predpojatosti, toho odkazujem na policajnú raziu z 2.septembra tohto roka v rómskom tábore na Sognsvann, kde našli 36 kradnutých bicyklov a toľko ďalších kradnutých vecí, že to museli odvážať kamiónom. Všetka dokumentácia je k dispozícii na portáli Osloby denníka Aftenposten (článok nesie meno "Fant 36 sykler under aksjon ved Sognsvann").

(Poznámka : porovnajte ako informuje slovenské lokálne spravodajstvo JOJ o tejto akcii - slová ako rasizmus či xenofóbia sa z úst komentátora linú s úplnou samozrejmosťou )

Nóri sú národ dobrosrdečný a želajúci; len málokde sa vidí toľko ľudí, ktorí si úplne vedome odopierajú majetok s pocitom viny, že sa musia deliť s potrebnými, ako tu. Rovnako tak možno len ťažko Nórov podozrievať z rasizmu či predpojatosti - nech si hovorí, kto chce, čo chce, každý prisťahovalec bez ohľadu na náboženstvo, farbu pleti či etnicitu sa môže, ak chce, zapojiť do miestneho verejného života a je braný na roveň s etnicky nórskymi občanmi. Napriek tomu je výsledok ročného spolužitie s Rómami taký, že podľa prieskumu z júla tohto roku by 55 percent opýtaných nechcelo Rómov za susedov. To je výsledok výrazne horší ako u Somálčanov, druhých najmenej obľúbených (32 %), ktorí opäť sú výrazne menej obľúbení, než iné menšiny v Nórsku. Takýto výsledok nemožno zhodiť zo stola poukazom na predsudky, pretože ešte v máji roku 2012 Nóri voči Rómom prakticky žiadne predsudky nemali.

Záujmy týchto Rómov v Nórsku obhajujú organizácie Folk er folk (Ľudia sú ľuďmi), ktorá bola zriadená a ktorá je podporovaná neokomunistickou stranou Sosialistisk Venstreparti (SV), donedávna tiež vládnou. Vzhľadom k tomu, že títo Rómovia sú európskymi občanmi, platia pre nich podmienka, že buď si po troch mesiacoch nájdu zamestnanie (či budú schopní inak sami seba legálne zabezpečiť, napríklad z úspor alebo z podnikania), alebo musia z Nórska odísť. Organizácia Folk er Folk vtedy začala vydávať rovnomenný "časopis", ktorý ich nechali "predávať" -"časopis" v úvodzovkách preto, že sa spočiatku išlo len o obojstranne vytlačený papier formátu A4, aby mali "prácu" a dostali tak nórske rodné číslo a Oppholdstillatelse (povolenie na pobyt). Dnes je z neho časopis typu Nový Priestor, ktorý však spôsobil, že = Oslo (pôvodne bezdomovecký časopis) má veľké problémy a Rómovia predávajúci Folk er folk vytlačili často násilím bezdomovcov z ich miest, kde predávali.

Hoci sa médiá v duchu politickej korektnosti Rómov dlho zastávali, od jari tohto roku sa objavujú pomerne pravidelne správy o nimi páchanej kriminalite a reportáže z miest, odkiaľ pochádzajú - s poukazom na to, že skutočne nejde o žiadnych chudobných ľudí a do Nórska chodia žobrať jednoducho preto, že je to ich "podnikateľský zámer". Vďaka tomu mnoho Nórov prestalo byť s nimi solidárni a prestali im sypať drobné do pokladničiek a výrazne obmedzili kupovanie časopisu Folk er folk. Reakcie Rómov na tento fakt boli tiež medializované - rozčúlenie nad tým, že "ako tu majú žiť", keď im Nóri nechcú almužnu dávať. Dodnes pritom v pamäti zostáva video, na ktorom mladý rumunský Róm pomerne obstojnou angličtinou na kameru hovoril, že - citujem - „I don’t want to go back to Romania, because Romania is fucked. If you don’t want us here, just give us 100,000 kr per person, this means about 1,000,000 kr per family and we will go back. What is one million kroner for you?“ - Čiže preložené :"Nechcem ísť späť do Rumunska, pretože Rumunsko je v hajzli. Ak nás tu nechcete, dajte nám sto tisíc korún za osobu, to znamená milión za rodinu a my pôjdeme späť. Čo je pre vás milión korún?"

Na danej situácii je smutné to, že v Nórsku je pomerne dosť bežných Rumunov, ktorí sa snažia poctivo pracovať a ktorí tak úplne nezaslúžene sú spájaní s týmito Rómami. Hoci médiá už dôsledne hovorí o "romfolket", čiže o Rómoch, pomerne dlho sa písalo o "rumenske Tigger" (rumunských žobrákoch),"rumenske kriminelle" (netreba prekladať ) či dokonca o "kriminelle med østeuropeisk utseende", čiže "zločincoch východoeurópskeho vzhľadu" kedykoľvek mali novinári na mysli týchto Rómov, čo je skutočne do neba volajúce. Bohužiaľ ľudská pamäť na zlé veci je príliš dlhá a na detaily príliš krátka a tak mnohí už majú pevne zakotvené, že Rumun = Róm a Róm = zlodej, podvodník a žobrák.

Jeden by ani neveril, že je reč o Nórsku, kde pred rokom a pol Rómov prakticky nikto nepoznal a kde sa k nim pristupovalo od začiatku veľmi slušne.


Andrej Ruščák, 19.9.2013

Zdroj :
http://m.idnes.cz/blog/clanek.361760.idn
http://www.osloby.no/nyheter/Fant-36-sykler-under-aksjon-ved-Sognsvann-7297656.html
http://udalosti.noviny.sk/zo-zahranicia/01-08-2012/norsko-pritahuje-osadnikov-v-lesoch-si-stavaju-stany.html

Enoch Powell, nepochopený a ignorovaný prorok nešťastia multikulturalizmu

Uvádzam článok, který by si mal prečítat každý človek, ktoreho zaujímajú riziká dnešnej benevolencie v oblasti imigračnej a prisťahovaleckej politike, každý, koho zaujímajú dôsledky diskriminácii väčšiny na úkor menšiny. Článok má dnes viac ako 45rokov, napriek tomu jasne predvída to, čo sa deje dnes. Enoch Powell tiež predvídal vyššiu dynamiku spoločenských zmien než sa reálne udiala, nemôžeme si však zatvárať oči pred tým, že sa negatívne javy prejavujú v dnešnej dobe tak ako ich popisoval. 

Podľa časopisu Parlamentní listy, 21.4.2008

Pred štyridsiatimi rokmi, 20. apríla 1968, predniesol vplyvný britský poslanec Enoch Powell prejav, ktorý je mnohými označovaný ako najkontroverznejší prejav v celej histórii britskej demokracie. V prejave, ktorý médiá podľa jedného citátu z rímskych čias okamžite pokrstila na "Rivers of Blood" (Potoky krvi), hovoril Enoch Powell o témach, o ktorých ostatní politici hovoriť nechceli - o dôsledkoch masového prisťahovalectva, o problémoch s prisťahovalcami, o nezmyselnosti " antidiskriminačných "zákonov, o sklone politikov riešiť veci súčasné na úkor vecí budúcich.

Napriek značnému súhlasu medzi obyčajnými Britmi, z ktorých niektorí dokonca začali štrajkovať na Powellovu obranu, bol prejav väčšinou oficiálnych miest prudko odmietnutý ako rozdeľujúci, xenofóbny a rasistický. Enoch Powell bol rýchlo zbavený svojho miesta v tieňovom kabinete a zvyšok svojej politickej kariéry prežil ako radový poslanec bez akéhokoľvek vplyvu na politické dianie. Pre politický establishment nasledujúcich desaťročí sa Enoch Powell stal prototypom rasistov a ľudských monštier, na ktorých sa ukazuje ako na pôvodcov všetkého zla a ktorých názory sú absolútne neprijateľné.

Powellove slová teda neboli vypočutá a problémy spojené s prisťahovalectvom do Británie postupne narástli do rozmerov, že si ich uvedomilo aj mnoho ľudí, ktorých názor v čase Powellovej reči nebol tak vyhranený. Heslo "Enoch Powell was right" (Enoch Powell mal pravdu) sa postupne stalo synonymom odporu k politickej kultúre, ku ktorej žiadna zavedená strana neponúka alternatívu a v ktorej sú témy Powellovej reči odbýváné niekoľkými peknými slovíčkami.

Že na postoji politických špičiek sa však doteraz zmenilo veľmi málo, sa mohlo presvedčiť veľa ľudí, naposledy v novembri 2007 to bol Nigel Hastilow, výhľadový kandidát do volieb za Konzervatívnu stranu, ktorý bol donútený odstúpiť, keď sa odmietol ospravedlniť za svoje poznámky v zmysle, že "Enoch mal pravdu".

Príbeh tejto Powellovej reči by mal byť poučením pre všetky krajiny, ktoré sa stretávajú s podobnými politickými tabu. Občania takýchto krajín by mali, rovnako ako Enoch Powell, zo všetkých síl trvať na tom, že politici nemajú právo zľahčovať obavy obyčajných ľudí, nech už sa týkajú čohokoľvek. A mali by trvať aj na tom, že politici budú o týchto veciach viesť serióznu diskusiu, v ktorej zaznejú plným hlasom aj veľmi nepríjemné veci a v ktorej nebude žiadny názor označovaný za neprijateľný alebo neetický bez opodstatnenia. Bez takejto diskusie je zastupiteľská demokracia vskutku len vzdušným zámkom, ktorý nevychádza z názorov a potrieb obyčajných ľudí a ktorá sa obyčajným ľuďom neustále vzďaľuje.

Preto dnes predkladám čitateľovi slovenský preklad prejavu Enocha Powella z 20. apríla 1968, aby sám, úplne nezávisle, posúdil tvrdenia Enocha Powella k problému prisťahovalectva, ktoré dnes u nás, podľa autorovho názoru, smeruje k rovnakej tabuizácii ako v Británii a ďalších krajinách.

Originálny prejav v angličtine je k dispozícii napr tu - Rivers of Blood speech.

Kritika neriadenej imigrácia
.

 

Enoch Powell, prejav z 20. apríla 1968

Najvyššou úrovňou štátnického umenie by malo byť, aby bránilo problémom, ktorým sa zabrániť dá. Pritom sa prirodzene stretáva s prekážkami, ktoré sú hlboko zakorenené v ľudskej povahe. Jedna z týchto prekážok spočíva v tom, že mnohé problémy nie sú jasne zreteľné, kým sa plne neprejavia: na začiatku keď vznikajú, je vždy priestor pre pochybnosti a rozdielne názory na to, či sú reálne alebo nie. A z podobných príčin priťahujú ďaleké problémy málo pozornosti v porovnaní s tými aktuálnymi, ktoré sú nepochybné a naliehavé. Z toho všetkého vyplýva pre politikov vtieravé pokušenie zaoberať sa neodkladnou prítomnosťou na úkor vzdialenej budúcnosti.

Ľudia majú niekedy sklon zamieňať predvídanie problémov za ich príčinu alebo dokonca za túžbu po takýchto problémoch. Mnohí radi hovoria: "keby sa o tom nehovorilo, potom by sa to zrejme nestalo". Tento zvyk má koreň zrejme v prastarej viere, že slovo a vec, meno a predmet, sú jedno a to isté.

Či sa jedná o čokoľvek, diskusia o obrovských problémoch v budúcnosti, ktorým by dnes šlo s trochou úsilia predísť, je medzi politikmi nanajvýš nepopulárna. A pritom by malo ísť o najdôležitejšiu činnosť každého politika. Tí z nich, ktorí sa tejto činnosti vyhýbajú, si plne zaslúžia byť preklínaní zo strany politikov, ktorí prídu po nich.

Pred týždňom alebo dvoma som mal rozhovor so jedným celkom obyčajným Angličanom v strednom veku, ktorý býva v mojom volebnom okrsku a pracuje v jednom z našich znárodnených priemyselných odvetví. Po jednej alebo dvoch vetách o počasí, náhle povedal: "Keby som mal peniaze presťahovať sa inam, tak by som v tejto krajine neostal". Namietal som v tom zmysle, že súčasná vláda nepretrvá naveky, ale na to on vôbec nereagoval a pokračoval: "Mám tri deti, všetky už majú po škole a dve z nich už založili rodinu. Nebudem pokojný, kým ich všetky neuvidím, ako sa usadili v zámorí. Za 15 až 20 rokov budú v tejto krajine belochom vládnuť farební ".

Už počujem zborové zatracovanie z vašej strany. Ako si len trúfam vravieť takú strašnú vec? Ako si len trúfam podnecovať problémy a vzbudzovať nepríjemné emócie opakovaním takého rozhovoru?

Moja odpoveď je taká, že nemám právo tak neurobiť. Tu máme slušného, ​​obyčajného občana, ktorý za bieleho dňa v mojom vlastnom meste hovorí mne, svojmu poslancovi, že jeho štát nebude dosť dobrý, aby v ňom žili jeho vlastné deti. Jednoducho nemám právo pokrčiť ramenami a začať myslieť na niečo iné. To čo som počul, si myslí a hovorí tisíce a státisíce iných - možno nie v celej Británii, ale určite v oblastiach, ktoré už teraz prechádzajú úplnou premenou, ku ktorej neexistuje analógia v celej tisícročnej histórii tohto ostrova.

Pri súčasnom tempe bude v tejto krajine tri a pol milióna prisťahovalcov z krajín Commonwealthu a ich potomkov. Toto nie je číslo, ktoré by som si vymyslel. Toto číslo bolo oficiálne oznámené parlamentu hovorcom Štatistického úradu. Žiadny podobný oficiálny odhad pre rok 2000 neexistuje, ale musí sa pohybovať v rozmedzí od piatich do siedmich miliónov, približne okolo desiatich percent celkového počtu obyvateľov a bude sa blížiť počtu obyvateľov celej londýnskej aglomerácie. Prisťahovalecká populácie samozrejme nebude rovnomerne rozprestretá po celej Británii, od Margate po Aberystwyth, od Penzance až po Aberdeen. Celé oblasti, mestá a mestské časti naprieč Anglickom budú obývané skupinami prisťahovalcov a ich potomkov.

A ako pobeží čas, výrazne sa v prisťahovaleckej populácii zvýši podiel tých, ktorí sa už - rovnako ako my všetci ostatní - narodili v Anglicku. Už v roku 1985 budú medzi prisťahovalcami prevažovať tí, ktorí sa narodili tu. To je skutočnosť, ktorá volá po naliehavej akcii už dnes a pritom podstata takejto zmeny znamená, že pre politikov je veľmi ťažké ju vykonať, pretože akcie su potrebné v prítomnosti, zatiaľ čo zlo, ktoré má byť odvrátené alebo minimalizované, príde až za niekoľko volebných období.

Národ, pred ktorým leží taký výhľad, sa prirodzene najprv pýta: Ako môže byť tento problém zmenšený? Za predpokladu, že problémom s prisťahovalcami nemôže byť úplne zamedzené, mohli by byť tieto problémy aspoň obmedzené, keď si stále uvedomujeme, že najdôležitejšie sú celkové čísla: význam a dôsledky cudzorodého elementu uprostred krajiny a jej obyvateľstva sa budú významne líšiť podľa toho, či tohto elementu bude 1 percento alebo 10 percent. Odpovede na túto jednoduchú a racionálnu otázku sú rovnako jednoduché a racionálne: zastavením alebo praktickým zastavením ďalšej imigrácie a maximálnou podporou návratu prisťahovalcov do krajiny ich pôvodu. Oba tieto návrhy sú súčasťou oficiálneho programu Konzervatívnej strany.

Je takmer neuveriteľné, že len do prístavu vo Wolverhamptone teraz každý týždeň prichádza 20 až 30 detí zo zámoria - a to znamená 15 až 20 rodín počas desiatich či dvadsiatich rokov. Toho, koho bohovia chcú zničiť, najprv zbaví rozumu. Ako národ musíme byť šialení, doslova šialení, keď dovoľujeme každoročný príchod okolo 50,000 imigrantov, z ktorých väčšina bude predpokladom pre budúci rast populácie prisťahovalcov. To je to isté ako pozorovať, ako národ horlivo buduje svoju pohrebnú hranicu. Dnes sme fakt nepríčetní, keď dovoľujeme, aby prichádzali doteraz slobodné osoby za účelom založenia rodiny s niekým, koho v živote nevideli.

Nikto by nemal predpokladať, že príliv prisťahovalcov automaticky skončí. Naopak, dnešných 5,000 imigračných povolení ročne znamená každoročne vrátane ich rodín ďalších 25,000 osôb, a to neberieme do úvahy obrovský rezervoár príbuzenských vzťahov, ktoré už u nás teraz má mnoho možných budúcich prisťahovalcov a nehovoríme tu ani o nelegálnom prisťahovalectve. Za týchto okolností nepomôže nič ako obmedzenia celkového prílivu osôb, ktorí sa chcú v našej krajine usídliť, na zanedbateľnú úroveň a potrebné zákony a administratívne opatrenia by mali byť urobené bezodkladne.

Zdôrazňujem slovo "usídliť". Toto nemá nič spoločné s tými občanmi britského spoločenstva národov alebo úplnými cudzincami, ktorí sem prichádzajú študovať alebo inak zvyšovať svoju kvalifikáciu, ako napríklad lekári z krajín Commonwealthu, ktorí, v prospech svojich vlastných krajín, zlepšili zároveň úroveň našich nemocníc oveľa rýchlejšie ako by bolo inak možné. Takí nie sú a nikdy neboli prisťahovalci.

Teraz obráťme pozornosť na otázku spätnej emigrácie. Aj keby celé prisťahovalectvo skončilo zajtra, rýchlosť rastu prisťahovaleckej populácie by sa síce podstatne znížila, ale výhľadová veľkosť tohto elementu v celkovej populácii by znamenala, že základné črty budúceho nebezpečenstva by zostali bez väčšej zmeny. Toto nebezpečenstvo môže byť odvrátené, pokiaľ značnú časť celkového počtu prisťahovalcov tvoria osoby, ktoré prišli približne počas minulých desiatich rokov.

Z toho je jasne vidieť naliehavosť uskutočnenie druhého opatrenia z programu Konzervatívnej strany: podpora spätnej emigrácie. Nikto asi neurobí odhad, koľko dnešných prisťahovalcov sa za štedrej finančnej pomoci odsťahuje do krajiny svojho pôvodu alebo do iného štátu, ktorý túži po ich schopnostiach a pracovnej sile. Nikto to nevie, pretože o také opatrenia sa doteraz ešte nikto nepokúsil. Môžem povedať iba to, že aj teraz, prisťahovalci z môjho vlastného obvodu čas od času mne prichádzajú a pýtajú sa po možnosti podpory ich návratu domov. Ak by takéto opatrenia boli prijaté a vykonávané s rozhodnosťou, ktorú oprávňuje budúce nebezpečenstvo, výsledný odchod imigrantov by mohol značne zmeniť nepriaznivý výhľad.

Tretím elementom programu Konzervatívnej strany je zásada, že všetci občania tejto krajiny by mali byť rovní pred zákonom a že by nemala byť žiadna forma rozlišovania a diskriminácie zo strany štátnych orgánov. Presne ako vyhlásil pán Heath, nebudú žiadni "občania prvej triedy" a "občania druhej triedy". To ale neznamená, že by prisťahovalci a ich potomkovia mali byť vyzdvihnutí na nejaké privilegované a zvláštne miesto, alebo že by občania mali byť zbavení práva voliť vo svojich vlastných záležitostiach medzi tým či oným svojim spoluobčanom, alebo že by na občanov mala byť uvalená povinnosť vysvetľovať dôvody a motívy toho či onoho svojho rokovania v rámci zákona.

Nepoznám väčšie skreslenie skutočnosti, než to, ktorého sa dopúšťajú tí, ktorí dychtivo volajú po zákonoch, ktoré nazývajú "antidiskriminačné". Títo ľudia sú žurnalisti rovnakého druhu (a niekedy aj z rovnakých novín) ako tí, ktorí sa v 30-tych rokoch snažili rok po roku bagatelizovať rastúce nebezpečenstvo, ktoré našu krajinu ohrozovalo (spomienka na Hitlera a rok 1938, keď Anglicko zbabelo zapredalo Československo a umožnilo Hitlerovi anektovať Sudety a lord Chamberlain sa vrátil do Londýna ako mierotvorca so slovami : "Zachránili sme mier!". Samozrejme bola to prvý krok k hekatombám mŕtvych v druhej svetovej vojne... - poznámka prekladateľa), alebo arcibiskupi, ktorí sú oblečení do krásnych rúch prehodených cez hlavu a žijú bezstarostný život vo svojich palácoch. Musí byť povedané, že títo ľudia sa úplne a diametrálne mýlia. Pocity odstrčenia a ochudobnenia, pocity obáv a nevôle, neležia uprostred prisťahovaleckej populácie, ale uprostred tých, medzi ktorých prisťahovalci prichádzali a stále prichádzajú. Preto schválenie tohto druhu legislatívy pripomína zapálenie zápalky blízkosti hŕbu strelného prachu. To najlepšie, čo môžem povedať o tých, ktorí toto navrhujú alebo podporujú, je, že nevedia, čo robia.

Bolo by krajne zavádzajúce porovnávať prisťahovaleckú populáciu v Británii a americkými černochmi. Černošská populácia Spojených Štátov bola spočiatku úplnými otrokmi, ktorým bola až neskôr daná sloboda a ďalšie občianske práva, ktoré mohli začať využívať postupne a ktoré zatiaľ nie sú celkom úplné. Naproti tomu prisťahovalec z krajín Commonwealthu prichádza do Británie ako plnoprávny občan, prichádza do krajiny, ktorá predtým nepoznala akékoľvek rozlišovanie medzi tým či oným občanom a okamžite dostáva všetky občianske práva - od volebného práva až po bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Kým pre imigrantov je príchod do tejto krajiny vstupenkou k výhodám a príležitostiam, po ktorých dychtivo túžili, dopad na pôvodné obyvateľstvo bol veľmi odlišný. Z dôvodov, ktoré nemohli pochopiť, a pri hľadaní politického rozhodnutia, ktoré k tomu viedlo a na ktoré sa ich nikto nespýtal, zistili, že sa stali cudzincami vo svojej vlastnej krajine.

Zistili, že ich ženy nemôžu dostať lôžka v pôrodniciach, že ich deti nemôžu dostať miesta v školách, že sa ich okolie zmenilo na nepoznanie, že ich plány a vyhliadky do budúcnosti boli obrátené naruby, že zamestnávatelia váhajú požadovať po prisťahovalcoch rovnakú úroveň disciplíny a schopností, aká sa vyžaduje od rodeného Brita. Postupom času začínali počuť čoraz častejšie hlasy, ktoré im hovorili, že už sú nežiadúci. A teraz sa dozvedajú, že parlament má odhlasovať zákon, ktorý zavedie jednosmerné privilégium - zákon, ktorý nemôže napraviť (a ani ani nie je zamýšľaný k náprave) ich rozhorčenia, ale naopak má dať cudzincom, nespokojencom a agentom-provokatérom právo pranierovať ich za ich činy súkromnej povahy.

Prišli mi stovky a stovky listov za posledné dva alebo tri mesiace, kedy som naposledy o tejto téme hovoril. V tých listoch bol jeden nápadný rys, ktorý je do veľkej miery novinkou, a ktorý pokladám za príznačný. Všetci poslanci sú zvyknutí na typické anonymy; čo ma ale prekvapilo a znepokojilo, bol vysoký podiel obyčajných, slušných, rozumných ľudí, ktorí mi napísali racionálne listy, ktoré často svedčili o dobrom vzdelaní, a ktorí si mysleli, že musia vynechať svoju adresu, pretože bolo nebezpečné vyjadriť písomne ​​súhlas s mojimi názormi, a pretože by riskovali trest alebo odvetu, keby sa vedelo, že tak urobili. V oblastiach zasiahnutých prisťahovalectvom rastie medzi obyčajnými Angličanmi pocit, že sú prenasledovanou menšinou, čo je niečo, čo si niekto bez priamej skúsenosti ťažko predstaví. Ukážem tu len jeden príklad z tých stoviek:

Pred ôsmimi rokmi bol jeden dom v slušnej ulici vo Wolverhamptone predaný černochovi. Teraz má ulica jediného bieleho obyvateľa (starú pani na dôchodku). Toto je jej príbeh. Vo vojne stratila manžela aj oboch synov. Preto do svojho domu so siedmimi izbami - jediného majetku, ktorý mala - začala brať podnájomníkov. Pracovala tvrdo a darilo sa jej, splatila celú hypotéku a začala šetriť, aby mala niečo na svoju starobu. Potom sa objavili prisťahovalci. S narastajúcou hrôzou videla, ako jeden dom po druhom preberajú prisťahovalci. Predtým pokojná ulica sa stala miestom, kde zavládol hluk a zmätok. Jej bieli podnájomníci sa bohužiaľ odsťahovali.

Deň potom, čo sa odsťahoval posledný, bola o 7 hodine ráno prebudená dvoma černochmi, ktorí chceli použiť jej telefón, aby zavolali svojmu zamestnávateľovi. Keď odmietla, rovnako ako by odmietla kohokoľvek neznámeho v takú hodinu, začali jej nadávať tak, že sa začala báť, že by ju fyzicky napadli, keby na dverách nemala poriadnu reťaz. Rodiny prisťahovalcov sa tiež pokúšali prenajať si izbu v jej dome, ale vždy odmietla. Jej úspory postupne zmizli a nakoniec mala, po zaplatení všetkých poplatkov a daní, menej ako 2 libry na týždeň. Zašla požiadať o úľavu na daniach a hovorila s mladou dievčinou, ktorá, keď počula, že má dom so siedmimi izbami, navrhla, nech časť prenajme. Keď povedala, že jediní nájomníci, ktorí majú záujem, sú černosi, tak dievča povedala: "S rasovými predsudkami sa v tejto krajine nikam nedostanete". Tak išla domov.

Telefón je to, čo ju drží pri živote. Platí ho jej rodina, ktorá jej aj inak pomáha ako najlepšie vie. Prisťahovalci ponúkali, že jej dom kúpia - za cenu, ktorú by nový pán domáci mohol dostať od svojich nájomníkov naspäť za niekoľko týždňov, najviac niekoľko mesiacov. Začína sa obávať vychádzať von. Okná sú rozbité. Vo svojej poštovej schránke občas nachádza výkaly. Keď ide na nákup, sprevádza ju húf okúzľujúcich, doširoka sa šklebiacich černoškov, ktorí nevedia anglicky, ale jedno slovo predsa poznajú. "Rasistka", kričia na ňu. Naša stará pani je presvedčená, že pôjde do väzenia, ak bude nový Race Relations Bill schválený. Naozaj sa tak moc mýli? Začínam mať pochybnosti.

Ďalší klam, ktorému podliehajú tí, ktorí sú vedome alebo nevedome slepí k dnešnej skutočnosti, sa dá zhrnúť do slova "integrácia". Byť integrovaný do spoločnosti znamená, že vo všetkých praktických ohľadoch situácia je jedinec nerozpoznateľný od ostatných. Za terajšej situácie, keď existujú jasné fyzické rozdiely rasovej povahy, je integrácia obtiažna, hoci v dlhšom období nie nemožná. Mnoho z tých, ktorí sa tu za posledných 15 rokov usadili, si iste želá byť súčasťou britskej spoločnosti a všetky ich myšlienky a činy sú namierené v tomto smere. Myslieť si však, že sa takto chová veľká a rastúca väčšina prisťahovalcov a ich potomkov, je absurdná a nebezpečná predstava.

Teraz sme na pokraji zmeny. Doteraz to bola sila okolností a okolia, ktorá spôsobila, že samotná myšlienka integrácie zostávala na okraji záujmu väčšej časti prisťahovaleckej komunity - to jest, že si takú vec nikdy nepredstavili ani aktívne nezamýšľali a že ich početnosť a fyzická koncentrácia znamenali, že sa nedosiahol tlak na integráciu , ktorý normálne pôsobí na každú malú menšinu.

Teraz vidíme, ako rastú sily aktívne pôsobiace proti integrácii, v ktorých záujme je zachovanie a vyostreniu rasových a náboženských odlišností a ktorých konečným úmyslom nie je nič menšieho než dominantné postavenie - najskôr nad vlastnou prisťahovaleckú komunitou a potom aj nad zvyškom obyvateľstva. Malý obláčik, ktorý ale môže veľmi rýchlo zakryť celú oblohu, sa nedávno ukázal vo Wolverhamptone a zdá sa, že sa rýchlo rozšíri. Slová, ktoré teraz použijem, nie sú moje, ale predniesol je jeden poslanec za Labour Party, ktorý je zároveň ministrom v terajšej vláde:

"Kampaň komunity sikhov za zachovanie svojich zvykov, ktoré sú v Británii úplne cudzie, je hodná poľutovanie. Keď niekto pracuje v Británii a predovšetkým vo verejných službách, mal by byť pripravený prijať záväzky a podmienky svojho zamestnania. Požiadavky na zvláštne komunitné práva (alebo by sme skôr mali hovoriť rituály?) [EP naráža na to, že v angličtine sa slová "rights" (práva) a "rites" (rituály) vyslovujú rovnako] vedie k nebezpečnej fragmentácii vnútri spoločnosti. Tento komunalismus je spoločenským jedom a mal by byť jasne odsudzovaný, nech už ho praktizuje ktokoľvek. "

Ďakujem svojmu kolegovi Johnovi Stonehouseovi, že týmto veciam porozumel a mal odvahu ich vysloviť nahlas.

Pre tieto nebezpečné a rozdeľujúce elementy je úprava navrhovaná v zákone o vzťahoch medzi rasami (Race Relations Bill) živným roztokom, ktorý potrebujú k svojmu životu. Zákon poskytuje spôsob, ako sa prisťahovalecké komunity môžu uzavrieť viac do seba, ako agitovať proti svojim spoluobčanom, ako zastrašovať a ovládať ostatných prostredníctvom právnych nástrojov, ktoré im poskytli neznalí a neinformormovaní. Keď sa zadívam do budúcnosti, napĺňa ma neblahé tušenie a rovnako ako jeden Riman mám pocit, že "vidím rieku Tiber, ako sa pení krvou (the River Tiber foaming with much blood) ".

Tento tragický a neľahko uchopiteľný jav, ktorý s hrôzou pozorujeme na druhej strane Atlantiku [EP tu zrejme naráža na občianske nepokoje a rasovej búrky spojené s hnutím za občianske práva černochov v druhej polovici šesťdesiatych rokov], k nám prišiel z našej vôle a zároveň aj kvôli našej nedbanlivosti. Už teraz je tu naplno a veľkosť problému dosiahne amerických proporcií dlho pred koncom storočia.

Iba rozhodná a okamžitá akcia môže toto nebezpečenstvo odvrátiť. Neviem, či bude verejná vôľa takúto akciu požadovať a tiež ju skutočne vykonať. Všetko čo viem, je, že vidieť a pritom o tom nehovoriť, by bolo veľkou zradou.

Parlamentní listy, 21.4.2008

http://www.telegraph.co.uk/comment/3643823/Enoch-Powells-Rivers-of-Blood-speech.html

Polemika s ospevovateľmi krás prisťahovalectva

V novinách SME bol vydaný článok Benjamina Abtana, prezidenta Európskeho antirasistického hnutia, ktorý vyjadruje presvedčenie, že blahobyt Európy plne závisí od miery prisťahovalectva. Že bez "čerstvej krvi" sa nebude môcť Európa ďalej rozvíjať a preto treba urobiť všetko možné pre to, aby imigrácia nielenže nestagnovala, ale naopak aby sme radostne a s naadením všetkých prostriedkov dotiahli čo najviac prisťahovalcov. A že len takýto postoj umožní prehĺbiť demokraciu, podporí inovácie a ekonomiku

S prepáčením väčšie hlúposti si nepamätám od čias komunizmu.

Je evidentné, že do Európy dnes nikto nejde budovať demokraciu, ale sú to ekonomickí imigranti. V prvom rade sa chcú mať dobre.

V lepšom prípade majú nejaké základy - pracovné, kultúrne, jazykové. V horšom prípade nevedia nič, sú kultúrne úplne mimo, takže sú nezamestnateľní, odkázaní na živorenie na okraji spoločnosti a po čase ich frustrácia narastá. V najhoršom prípade sem prichádzajú za účelom doslova sa prisať na štedrý sociálny systém Európy. Prípad Tureckej menšiny v Nemecku, kde 80% ľudí v niektorých regiónoch nemá trvalú prácu je varujúci...

Väčšinou sú prisťahovalci z krajín Afriky a Blízkeho či Stredného Východu integrovatelní len ťažko, v dnešnej dobe, keď sa imigrantské komunity zväčšili na homogénne getá, ktoré sťažili proces integrácie, len zväčšujú počet neprispôsobivých. Európa má problém zamestnať vlastných ľudí, nezamestnanosť mladých dosahuje desiatky percent. V takejto situácii sú noví imigranti proste naviac.

Európe, európskej kultúre a ekonomike masové neselektívne prisťahovalectvo neprinášajú nič - len chaos, vzbury, likvidáciu pôvodnej kultúry a ich ekonomický prínos je záporný. Celá politika podpory tohto procesu je len o zvýšení vplyvu podobných organizácií, aké sú podobne tej z článku a samozrejme sú to vítané voličské posily ľavicových strán. To sa jasné ukázalo v Anglicku, kde Labour Párty priznala, že jej podporou imigrácie išlo o zvýšenie preferencií alebo naposledy v Nórsku, kde je politika ľavicovej strany cielene zameraná na "zlikvidovanie rasových a kultúrnych predsudkov" a odstránenie akýchkoľvek prekážok pre nových imigrantov. V Anglicku prišli na to, že táto politika likviduje sociálny systém a začínajú výrazne odmedzovat možnosti imigrantov, v Nórsku bohužiaľ objavili nové ložiská plynu - tam je (finančný) priestor na pár miliónov ďalších nových "spoluobčanov" 

Námietka, že keď sa neotvoríme imigrantom, čakajú Európu ťažké časy, a že treba zachovať a zvýšiť tempo imigrácie a investovať čas, funancie a úsilie na odstránenie problémov vychádza zo zlého prepokladu. A to že imigranti sú vždy posilou ekonomiky. Ak však bude naopak ich prínos záporný, tak dôjde ku znižovaniu ekonomickej výkonnosti a kolapsu všetkého čo je odvodené z hospodárskeho potenciálu.

Pri súčasnej neriadenej imigrácii, keď sa do Európy valí všetko čo má zdravé nohy a ruky ale v podstate nevedia nič, čo by im pomohlo v ich uplatnení sa na pracovnom trhu (jazyk schopnosti, zručnosti, vedomosti, pracovné návyky) k tomuto dôjde, takže rátajme s kolapsom sociálneho systému, so znižovaním úrovne školstva, vedy, výskumu a prepadom životnej úrovne. Je absurdné predpokladať, že dnes sa k nám sťahujú ľudia, ktorí budú prispievať na budúce európske dôchodky.

Je veľa príkladov, keď vidno ako si v rámci politickej korektnosti Európania sami podrezávajú konár pod sebou. Thilo Sarrazin (špičkový člen SPD a člen predsedníctva Nemeckej banky) napísal knihu "Nemecko pácha samovraždu", kde na číslach dokladá ako multikulti zabíja nemecku vzdelanosť a ako upadá nemecka kultúra. V článku na blogu ukazujem ako sa takáto cesta do pekla (viď práca našich mimovládiek alebo aj tohto slávneho Európskeho protirasistického hnutia...) vyrába kdekoľvek.

S nastupujúcim islamom sa budú prehlbovať rozpory medzi požiadavkami fundamentálneho islamu a možnosťami systému. Heslo "Islam je riešenie" rozhodne neplatí pre ekonomiku. Tam je to kontraproduktívne, keďže preferencia akýchkoľvek hľadísk a riešení pred prirodzenými ekonomickými je vždy menej efektívna, alebo až s degradačným výsledkom.

Demografický problém je vážny, ale osobne si myslím, že riešiteľný vnútornými silami Únie. Namiesto stoviek miliárd na sociálne benefity prisťahovalcov a ich (aj tak neefektívne) začleňovanie do spoločnosti, treba stimulovať zakladanie tradičných viacdetných rodín pôvodnej populácie, podporovať ženy na materskej uľahčovať bytové problémy mladých ľudí apod. Únia ako vždy pri definícií svojich riešení pozerá cez ideologickú prizmu multikulturalizmu (čo je len iný názov pre kultúrny marxizmus) a nie je ochotná sa pravde pozrieť do oči. Preto som maximálne skeptický pri odhade budúceho vývoja.

Riešenie typu - imigráciu treba "rozhodiť" do ostatných krajín Únie je proste smiešne. Od roku 2015 sa majú v rámci spoločnej azylovej politiky Únie zavádzať rovnaké podmienky vo všetkých krajinách - t.j. rovnaké príspevky a programy pre "integráciu", rovnaká povinnosť ubytovania, povinnosť ukončiť azylové konanie do šiestich mesiacov, rovnaké "právo na prácu" po deviatich mesiach, rovnaká sociálna politika apod. T.j. namiesto tvrdej selekcie prisťahovalcov sa bude problém len rozmazávať naprieč celou Úniou za zvýšenia finančných nárokov.

Pokiaľ viem, tak sa pripravuje zavádzanie preukazov na základe biometrických údajov. Podrobnosti dnes neviem, ale moja predstava je taká, ze imigrant bude v rámci rozdeľovania imigračných kvót na základe centrálnej evidencie umiestnený napríklad na Slovensko za rovnakých podmienok ako v Nemecku - benefity, jazyková príprava, ubytovanie, školy apod. Takže ak bude chcieť poberať  podporu a v bruselskej evidencii bude mať záznam, že je pridelený na Slovensko, bude tu zrejme musieť ostať.

Mimochodom, na Slovensku si nevieme poradiť s integráciou tradičnej menšiny, ktorá sa od nás príliš nelíši po žiadnej stránke (kultúrnej náboženskej jazykovej) a poznáme ju skrz-naskrz na základe stáročných skúsenosti. Už vidím, ako budeme integrovať desiatky tisíc kultúrne úplne nekompatibilných ľudí, ktorí naviac často integráciu a priori odmietajú na základe svojej náboženskej či kmeňovej výlučnosti.

Som realista, takže ďakujem, neprosím.

Zdroj :
http://komentare.sme.sk/c/6873859/europa-sa-imigrantov-boji-no-bez-nich-si-neporadi.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/06/prevalcuju-turci-aj-nas.html
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/ako-sa-vyrabaju-predsudky.html

Rasizmus ako norma...
.

Genocída slovenského národa

Slovensko sa nevyznačuje práve populačnou explóziou. Po generácií tzv. Husákových detí, dochádza k populačnému útlmu a priemerný počet detí na jednu rodinu okolo 1,34 je dokonca aj pod európskym priemerom, ktorý je cca 1,5dieťaťa. Na prirodzenú reprodukciu je toto číslo nedostatočné, priemer by mal byť okolo 2,1 dieťaťa.




Do rodiny potrebujeme aspoň dve deti!.............Pluska

Posledné demografické údaje Štatistického úradu hovoria o stagnácii počtu obyvateľov a po roku 2020 môžeme očakávať pokles, ktorý sa bude neustále zrýchľovať. Obyvateľstvo bude starnúť a s tým sa bude meniť ekonomika a politika krajiny, budú sa meniť priority spoločnosti, keďže s rastom počtu dôchodcov budú stúpať nároky na sociálny a zdravotný systém. Spoločnosť sa dramaticky zmení

Trendy sú rovnaké po celej Európe, avšak Východná Európa má obrovské špecifikum - útek ľudí pred neistotou a biedou do "lepších" krajín. Ľudia sa sťahujú za prácou, kvôli štúdiu, či len samotnej možnosti po otvorení hraníc, alebo jednoducho len utekajú pred marazmom, beznádejou a korupciou v bývalých komunistických krajinách. V krajinách sa zvyšuje neistota, ľudia odkladajú svoje rozhodnutie vstupu do manželstva, znižuje sa počet narodených detí, zvyšuje sa rozvodovosť. Krajiny sa prudko vyľudňujú a dochádza k dramatickému poklesu obyvateľstva, porovnateľného snáď len s vojnovými udalosťami, či stredovekými epidémiami.

Toto všetko dnes vie každá vláda. Okrem toho, že doteraz žiadna doterajšia vládna zostava nerobila na zvrátenie týchto trendov nič, čo už je samo osebe neprijateľné, súčasná vláda decimuje populáciu spôsobom, aký doteraz nerobil nik. Hoci sa hrdí titulom vláda Istôt, sociálna vláda apod. nezmyslami, reálnym dôsledkom zákonov, ktoré prijíma v sociálnej a ekonomickej oblasti je pokles istôt, zníženie príjmov a tým nemožnosť dostať sa k založeniu rodiny. Dôsledky deštrukcie politickej spravodlivosti a nastolenie vlády jednej strany so všetkými negatívnymi dôsledkami pocítime na hromadnej emigrácii vo veľmi blízkej budúcnosti.

Už len odstránenie možnosti zamestnania počas materskej dovolenky je neuveriteľný počin, kvôli ktorému by mal minimálne minister Richter odstúpiť. Zťaženie práce na dohodu, či faktická likvidácia živností, čo bol často jediný prijateľný príjem pre matky starajúce sa o dieťatko je ďalšou ranou klesajúcej populácii. NEpodpora rodiny ďalej pokračuje odstraňovaním rodinných prídavkov pre určité skupiny obyvateľstva...

V politickej oblasti vláda zneužívaním policajnej moci, extrémnou korupciou, vytvorením mafie bielych golierov a justičnej mafie, zapredaním štátu oligarchom doslova vyháňa všetkých, čo len trocha schopných ľudí za hranice. Nie je predsa možné, aby sa obmedzovala sloboda slova dokonca v podaní tých, ktorí o nej rozhodujú

Prirátajme si neschopnosť vlády riešiť aj minoritné problémy (mimochodom demografiu nevytrhnú ani oni, pokles detí prenasleduje aj túto komunitu) či nepripravenosť vlády na budúce imigračné trendy (v roku 2015 má nadobudnúť platnosť nová spoločná imigračná politika Únie, ktorej jedným z cieľov je zabezpečiť odľahčenie "najobľúbenejších destinácií" utečencov a imigrantov).

Samotná ekonomika je v kolapse a dlh štátu sa zvýšil za vlády Róberta Fica skoro dvojnásobne bez akéhokoľvek výhľadu na zlepšenie. Tieto peniaze budeme musieť zaplatiť my, daňoví poplatníci zvýšenými daňami a ostane nám opäť menej peňazí pre naše rodiny a deti. Vláda úspešne zlikvidovala živnostníkov, zrazila výber daní, vyháňa investorov a firmy - jedným slovom zamestnávateľov a pokračuje extrémne zlým Zákonníkom práce, ktorý sa musel novelizovať ešte pred vstupom do platnosti a ktorý zvyšuje nezamestnanosť.

Opatrenia v zdravotnej politike smerujú k tomu, aby sa systém ešte viac skomplikoval, predražil a obmedzil prístup k zdravotnej starostlivosti - či je to zavádzanie lístkového systému, alebo pôvodne navrhované rozšírenie celej komplexnej byrokratickej pracovnej zdravotnej služby pre všetkých zamestnávateľov. Nehovoriac o brutálnej korupcii naprieč všetkými zdravotníckymi zariadeniami

Samozrejme nedá sa na takejto krátkej ploche uviesť všetky negatíva súčasnej vlády. Doteraz uvedené faktory jasne ukazujú, že nielenže nezabezpečujú podporu úplnej funkčnej rodiny, nedávajú možnosť nielen myslieť na zvýšenie počtu detí ale ani na založenie rodiny vôbec. Neexistuje podpora bývania, štátnych nájomných bytov, podpora zamestnanosti je len na papieri v deklaratívnej rovine. Ak teda za podporu zamestnania nepovažujeme obdarovávanie oligarchov... Na jednej strane vláda vyháňa reprodukcie schopných ľudí preč z krajiny a na druhom konci pripravuje pre dôchodcov likvidačný systém v sociálnej a zdravotníckej oblasti.

Nemám inú možnosť ako obviniť vládu strany Smer-SD z genocídy slovenského národa. Z činnosti, ktorá smeruje proti zabezpečeniu jeho budúcej existencie. A chcem veriť, že dokážeme tejto vláde vystaviť účet.


Zdroj:
http://portal.statistics.sk/files/Sekcie/sek_600/Demografia/Obyvatelstvo/vyvoj_obyvatelstva_sr/2012c-ev_v4_1-5.pdf
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/07/ekonomika-buducnosti-siva-ekonomika.html
http://www.impulzrevue.sk/article.php?323
http://www.sme.sk/c/6859769/vychodna-europa-sa-vyludnuje-lotyssko-sa-vratilo-do-roku-1956.html
http://ekonomika.sme.sk/c/6858939/statny-tajomnik-matky-maju-pracovat-alebo-sa-starat-o-dieta.html
http://www.sme.sk/c/6847928/harabin-sa-opat-sudi-od-psychiatricky-ziada-peniaze-za-nazor.html
http://www.sme.sk/c/5625409/romky-maju-menej-deti-ako-kedysi.html
http://jurajpolacek.blog.sme.sk/c/314932/Ficoidi-utocia-dalsia-uzemie-obsadene-dalsia-nemocnica-dobyta.html
http://jurajpolacek.blog.sme.sk/c/317720/Ospravedlnte-ma-idem-pytat-love-od-precedu-Fica.html

KLIKNITE: Politici, účel nesvätí prostriedky
.

Prevalcujú Turci aj nás?

Imigranti sú témou, ktorá začína hýbať Európou. Nejde len o zväčšovanie ich počtov a prípadnú odlišnosť od pôvodného obyvateľstva. V mnohých prípadoch ide aj úplné odmietanie integrácie a dokonca snaha o vytvorenie "trójskeho koňa".

V článku Turci v Nemecku sú časovanou bombou som názorne opisoval, čo sa deje v krajine, ktorá si zoberie na svoje plecia starostlivosť o kultúrne a nábožensky nekompatilnú skupinu ľudí a hlavne stavia sa k nim rovnakým spôsobom ako ku dovtedajšej majorite.

Fakty po päťdesiatich rokov neriešenia problému sú doslova alarmujúce "

Táto skupina obyvateľov rezignovala na iný spôsob života, pretože pri veľkom množstve detí a veľmi štedro nastavených podmienkach sociálnej podpory im stačí len otrčiť dlaň : "Podľa nemeckého sociálneho systému, každý dospelý občan, ktorý má nemeckú štátnu príslušnosť, je nezamestnaný a nemôže nájsť vhodnú prácu, má nárok na mesačnú podporu 482 € 382€. Navyše, rodičia dostanú pre každé dieťa mladšie ako 18 rokov 200 €, plus preplatené všetky svoje mesačné výdavky, pokiaľ ide o nájomné, kúrenie, elektriku, zdravotné poistenie, a verejnú dopravu."

Odmietajú pracovať, fingujú choroby. Avšak kupujú si domy, Mercedesy, chodia na dovolenky - všetko zo sociálnej podpory a práce načierno. Medzi Turkami sa zvyšuje korupcia, kriminalita, obchodovanie s deťmi, ktoré sa stávajú doslova obchodným artiklom na zvýšenie životnej úrovne : "...Nemeckí Turci, najmä ženy, cestujú do Turecka a vrátia sa s “prenajatým” dieťaťom. Dostanú dieťa dočasne od príbuzných a deklarujú na hraniciach s Nemeckom, že je to ich dieťa, ktoré sa práve narodilo v Turecku s falšovaným rodným listom, ktorý v Turecko spravia na počkanie za 10 dolárov."

Nemecké médiá a nemeckí politici naprieč celým politickým spektrom robia všetko čo je v ich silách, aby sa zabránilo pomenovaniu vecí pravým menom a zakrývajú si pred realitou oči. Pritom je irónia, že samotní Turci presne vedia čo chcú. Podľa kurdského novinára mnoho Turkov verí, že čo nebolo možné dosiahnuť silou v 15. storočí, sa stane realitou v 21. storočí v Nemecku v srdci Európy a vznikne tu moslimský štát. Turci v Nemecku majú ročný prírastok viac ako 5%, preto demografi predpokladajú, že do roku 2050 väčšina ľudí žijúcich v Nemecku bude tureckého pôvodu.

To je pravý dôvod, prečo sa Turci nechcú integrovať do nemeckej spoločnosti. Turecký premiér vyzýva Turkov aby neustále preferovali tureckú identitu pred integráciou a kultúrnym ponemčením. To sa deje a Turci s ním súhlasia.

De facto, Turci v Nemecku, síce žijú zemepisne v Nemecku, ale kultúrne žijú v Turecku. A čakajú na svoju príležitosť

Expert hovorí: Islam preberá vládu a Európa sa onedlho zmení

Podľa Dr. Mordechai Kedara Európa mäkne, čo spolu s demografiou vedie k "priepastným" zmenám. Dr Zvika Libman: Nepokoje začali islamskí kazatelia požadujúci moslimský štát

Vražda vojaka v Londýne, bodnutie vojaka v Paríži a násilnosti, ktoré vypukli vo Švédsku - Európsky budíček opäť vyzváňal počas uplynulého týždňa. Negatívna pôrodnosť Európanov v porovnaní s nárastom moslimov, ťažká nezamestnanosť a sociálno-náboženská izolácia európskych prisťahovalcov sú opäť na programe dňa.

Európa stratila svoju vôľu žiť ako Európa. Tá je zhromaždená v múzeách, v histórii. Ak európski vodcovia neskoncujú s prisťahovalectvom, budeme čoskoro svedkami smrteľných kŕčov kontinentu, ako ho poznáme", povedal odborník na Blízky východ Dr Mordechai Kedar pre Ynet.

Aj keď by mohlo byť trochu demagogické spájať tieto tri udalosti minulých dní v rôznych európskych krajinách pod označením "islamský extrémizmus" a to aj keď hnev vzbĺkol v sociálne slabých vrstvách imigrantov, je ťažké ignorovať spoločné fakty, ktoré majú pri svojich základoch. Za všetkými udalosťami stoja africkí prisťahovalci z islamských krajín.

Dr Zvika Libman študuje vplyv moslimskej menšiny v Európe vo svetle radikálneho islamu v európskych krajinách. Keď vidí realitu, hovorí,  neexistuje žiadna iná alternatíva pre interpretáciu udalostí. : "Niet pochýb, že nezamestnanosť a ekonomické ťažkosti vedú k nepokojom, ako k tomu došlo vo Francúzsku. A áno, existuje tu znevýhodnenie vo vyrovnávaní sa s európskymi meštiakmi, ale nejedná sa len o horkosť kvôli ekonomickej situácii - pretože nezamestnanosť existuje aj medzi mladými, ktorí nie sú moslimami, ako je tomu napríklad v Španielsku.

 

 Po nepokojoch vo Švédsku (Foto: AFP)

Miesto ubodania v Paríži (Foto: AP)

Obvinený vrah v Londýne (Foto: Reuters)

Moslimovia majú živnú pôdu v mešitách, ktoré ich burcujú, kážu im, že sú zbavení práv, že do spoločnosti nepatria, že nie sú chcení a že jediným riešením je krajina s arabskou väčšinou. To je východiskový bod týchto nepokojov. "

Podľa Dr Libmana je príkladom situácie v Európe Švédsko. Prisťahovalci bez peňažných prostriedkov z chudobných krajín bývalých kolónií dostávajú bývanie, vzdelanie a podporu z európskeho sociálneho systému, ale stále sú nahnevaní na vládu.

http://www.youtube.com/watch?v=HvmLl331Y0Q

Nepokoje vo Švédsku

 

"Podporu, ktorú dostávajú, by v iných krajinách nedostali. Podmienky sú oveľa lepšie ako predtým. Aj keď je pravda, že existuje veľký rozdiel medzi chudobnejšími triedami a existuje horkosť a deprivácia - treba spomenúť, že ekonomické rozdiely existovali aj v krajinách ich pôvodu, kde im vládli bohatí tyrani. Vo Švédsku, kde najsilnejšími triedami sú občania a nie tyrani, majú teoreticky rovnosť šancí dosiahnuť túto úroveň ak majú šťastie, pričom niektorým sa dokonca podarilo integrovať do miestnej a národnej politiky. Neexistuje tam žiadny útlak moslimov, naopak. A stále sme svedkami takých výbuchov násilností, "uviedol.

Slabnutie Európy

Podľa Dr Kedara je dopredu známe, že tento proces skončí dezintegráciou súčasného stavu Európy. "Všetko je to následok európskeho mäknutia, ktoré moslimovia vnímajú ako slabosť, ako by Európu dostávali zadarmo do svojich rúk. Oni dobrovoľne nesplynú, celé štvrte si udržujú kultúru, ktorú si so sebou priniesli, nestarajú sa o jazyk a ekonomiku a zostávajú vo svojich enklávach. Raz mi jeden Francúz alžírskeho pôvodu povedal, že sa nesťahujú z Alžírska do Francúzska, ale berú si Alžírsko do Francúzska. "

Podľa mnohých štúdií, je demografia tým prvkom, ktorý spôsobuje postupnú degradáciu. Poukazuje na cestu ku ktorej kontinent smeruje - Európska pôrodnosť klesá, zatiaľ čo moslimskí prisťahovalci zdvojnásobujú svoje počty.

"Ak by sa chceli začleniť do spoločnosti, ako dúfali európski predstavitelia, nebol by to problém," hovorí Kedar. "Ale pretože si chcú ponechať svoje identity a meniť Európu, je to samozrejme veľký problém. Každý rok sa vo Francúzsku rodí viac moslimov, než nemoslimov. V Japonsku nie sú žiadni moslimovia, pretože im to neumožňujú. Rasizmus? Možno. Nadradenosť? Možno. Je im to jedno. Chcú zachovať Japonsko a dívajú sa na každého zvrchu."

Podľa Libmana je snom európskych predstaviteľov, predovšetkým nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a britského premiéra Davida Camerona, vidieť druhú a tretiu generáciu imigrantov ako bežných občanov a rozbiť úmyselnú segregáciu prisťahovaleckej moslimskej komunity. "V každej z hostiteľských krajín sú tisíce mešít, najmä kľúčových krajinách - Nemecku, Francúzsku a Británii. Rodičia, dokonca aj tí, ktorí sa asimilovali do európskej spoločnosti, nezabúdajú posielať svoje deti do tradičných škôl.

Spriaznenosť vo vzťahu k pôvodu a náboženstvu existuje bez prestania, a to viac ku globálnej moslimskej entite - umme, než ku skutočnej krajine pôvodu. V krajinách, z ktorých pochádzajú - v Turecku, v Egypte vidia trendy, kde sa všade diskutuje o islame ako o čomsi globálnom. "

Ako dlho bude Európa túto situáciu zvládať? "Dobrá otázka," hovorí Libman a jeho odpoveď nie je príliš optimistická. "Po II. svetovej vojne je Európa veľmi citlivá na čokoľvek, čo má čo do činenia s ľudskými právami a so slobodou. Na druhej stranu absorbuje cudzincov, ktorí sa neintegrujú do spoločnosti. Európa potrebuje pracovnú silu, pretože pôrodnosť je nízka. Potrebujú tých prisťahovalcov, ktorí chcú zmeniť náboženskú identitu kontinentu. Je to zaujímavá doba"

Zdroj :
http://www.ynetnews.com/articles/0,7340,L-4385024,00.html

Dve desaťročia "pravidiel Rushdie"

Od roku 1989, kedy Salman Rushdie vydal svoju knihu, až po občianske protesty v Amerike v roku 2010, sa opakuje známy vzorec. Začne to tým, že ľudia na Západe urobia alebo povedia na adresu islamu niečo kritické. Islamisti odpovedia nadávkami a hnevom, dožadujú sa odvolania daného výroku, hrozia právnymi spormi a násilím, ktoré nakoniec konajú. Západ nevie, čo na to povedať, kľučkuje a nakoniec to vzdá. Každý spor vyvolá diskusiu zameranú na otázku slobody slova.

Svoju argumentáciu podporím dvoma bodmi. Po prvé, právo Západu diskutovať, kritizovať, a dokonca zosmiešňovať islam a moslimov sa počas rokov narušilo. Po druhé, sloboda slova je menej podstatnou časťou problému; ohrozené je niečo oveľa podstatnejšieho: Nestratí Západ voči útokom islamistov svoju vlastnú historickú civilizáciu, alebo ju postúpi islamskej kultúre a práve a podriadi sa akejsi forme druhoradého občianstva?

Éra islamistického rozruchu začala náhle 14. februára 1989, kedy ajatolláh Ruhollah Chomejní, iránsky najvyšší predstaviteľ, sledoval televízny prenos násilných reakcií Pakistancov na vydanie knihy Salmana Rushdieho, známeho spisovateľa juhoázijského moslimského pôvodu. Už samotný názov knihy, Satanské verše, odkazuje na Korán a je pre islam a jeho citlivé témy výzvou. Jej obsah to len zhoršil. Podnietený tým, čo považoval za Rushdieho bezbožné vyobrazenie islamu, naň Chomejní uvalil výnos, ktorý pre svoje neskoršie dôsledky stojí za to citovať celý:

"Týmto dávam na vedomie všetkým horlivým moslimom na celom svete, že autor knihy s názvom Satanské verše - ktorá bola napísaná, vytlačená a publikovaná ako útok na islam, Proroka a Korán, ako aj všetci, ktorí sa podieľali na jej vydaní a sú zodpovední za jej obsah, sú odsúdení na smrť.

Vyzývam všetkých horlivých moslimov, aby ich popravili rýchlo, tam kde ich nájdu, takže už sa nikto ďalší neodváži napádať moslimské sviatosti. S Božou vôľou sa stáva mučeníkom ten, kto by bol na tejto ceste zabitý.

Vedľa toho, každý, kto má k autorovi knihy prístup, ale nemá tú silu ho popraviť, by ho mal nahlásiť, aby mohol byť za svoje činy potrestaný."

Tento nevídaný výnos - žiadna hlava štátu nikdy predtým nevolala po smrti spisovateľa žijúceho v inej krajine - sa vynoril zrazu a prekvapil všetkých, počnúc iránskou vládou a končiac samotným Rushdiem.

Kto by mohol tušiť, že magicko-realistický román, plný ľudí padajúcich z oblohy a hovoriacich zvierat, môže rozhnevať vládcu Iránu, teda krajiny, ku ktorej Rushdie nemal skoro žiadny vzťah.

Uvedený výnos viedol k fyzickému útoku na niekoľko kníhkupectiev v Taliansku, Nórsku alebo Spojených štátoch ak napadnutia prekladateľov Satanských veršov v Nórsku, Japonsku a Turecku; pri poslednom podpaľačskom útoku zhorel v hoteli prekladateľ a 36 ďalších osôb. Násilnosti v ďalších krajinách s prevahou moslimského obyvateľstva, väčšinou Južnej Ázie, usmrtili viac ako dvadsať ľudí. Potom, čo rozruch ochabol, Chomejní v júni 1989 zomrel; jeho smrť premenila výnos, niekedy chybne nazývaný fatwu, na niečo neodvolateľné.

Ajatolláhov výnos obsahuje štyri dôležité body. Po prvé, Chomejní popísal veľké množstvo posvätných tém, o ktorých sa nedá hovoriť bez rešpektu, bez toho, aby to viedlo k trestu smrti, keď spomenul "útok proti islamu, Prorokovi a Koránu".

Po druhé, označením "ako aj všetci, ktorí sa podieľali na jej vydaní a sú zodpovední za jej obsah" vyhlásil vojnu nielen autorovi, ale celej kultúrnej infraštruktúre - vrátane tisícov zamestnancov nakladateľstvo, reklamy, distribúcie a kníhkupectvá.

Po tretie, Chomejní dal nariadením Rushdieho popraviť ("takže už sa nikto ďalší neodváži napádať moslimské sviatosti") jasne najavo svoj zámer potrestať nielen autora, ale predísť ďalším prípadom znesvätenie.

Po štvrté, Chomejní apeloval na všetkých moslimov sveta, aby sa stali neformálne súčasťou tajnej siete, ktorá obhajuje islamskej sviatosti, keď požadoval, aby tí, ktorí Rushdieho nemôžu popraviť, ho "nahlásili".

Tieto štyri prvky spoločne vytvorili niečo, čo nazývam "pravidlami Rushdie" (Rushdie rules). Dvadsať rokov potom zostávajú viacmenej rovnaké.

Na Západe dal Chomejního výnos vzniknúť hneď niekoľkým precedensom. Zahraničný politický činiteľ úspešne ignoroval konvenčné obmedzenia štátnej moci. Náboženský vodca priamo zasahoval (len zo svojej vôle) do kultúrnych otázok Západu, bez toho aby mu niekto výraznejšie oponoval. A precedens vytvoril aj tým, keď v prevažne nemoslimské krajine uplatnil prvok islamského práva šaría. Západné štáty navyše slúžili Chomejnímu po určitú dobu ako dobrí agenti. Rakúska vláda uložila človeku, ktorý sa "pravidlám Rushdie" postavil, podmienenú väzbu, zatiaľ čo Francúzsko a Austrália vzniesli obvinenia, ktorá by znamenala rovno väzenia. Najprekvapujúcejšou bolo, že úrady Kanady, Veľkej Británie, Holandska, Fínska alebo Izraela previnilca skutočne uväznili. Človek sa musí snažiť, aby si spomenul na dobu nevinnosti pred rokom 1989, kedy ľudia na Západe o islame a podobných témach písali a hovorili slobodne.

"Pravidlá Rushdie" mali na moslimov žijúcich na Západe okamžitý vplyv; vlna ich urážok a násilia vytvárala dojem znovunájdeného pocitu moci.

Islamisti od Švédska až po Nový Zéland reagovali s potešením, že moslimovia našli po storočiach defenzívy svoj hlas a napadli Západ z jeho vnútra. Väčšina násilia, ktoré nasledovalo, mala nevyberavý charakter v štýle 11. septembra, Bali, Madride, Beslane a Londýna; džihádisti zabili kohokoľvek, kto im v ten okamih skrížil cestu. Webová stránka thereligionofpeace.com dokumentuje po celom svete v priemere päť islamistických teroristických útokov denne.

Menej časté, ale o to viac zastrašujúce je násilie, ktorému sú vystavení tí, ktorí sa "pravidlám Rushdie" postavia. Príklad tohto fenoménu možno dokumentovať na Dánsku. V októbri 2004 bol inštruktor kodanskej univerzity zbitý cudzími ľuďmi. Povedali mu, že čítal z Koránu , čo ako neveriaci (kafír) nemôže. V októbri 2005 sa niekto vyhrážal editorovi Flemming Rose z Jyllands-Posten za objednanie karikatúr proroka Mohammeda. Dvaja karikaturisti sa museli ukrývať. Jeden z nich, Kurt Westergaard, neskôr vo svojom dome len tak tak unikol fyzickému napadnutiu . V marci 2006 bol protiislamistický politík Naser Khader varovaný jedným islamistom, že ak sa stane ministrom, vyhodi& jeho úrad do vzduchu.

Dánska skúsenosť je typická. Podľa Wall Street Journal sa "v súčasnosti v Európe ukrývajú desiatky ľudí kvôli vyhrážkam moslimských extrémistov - alebo sú pod policajnou ochranou". Vyhrážali sa dokonca aj pápežovi Benediktovi XVI potom, čo na tému islamu citoval byzantského cisára. Len holandskí politici zaznamenali za posledný rok 121 vyhrážok smrti. Poprava známeho libertariána, filmára a fejtonistu Thea van Gogha, ktorý sa posmieval islamu, v decembri 2004 na amsterdamskej ulici traumatizovala krajinu a viedla k nepokojom.

Západ toto násilie vníma ako ohrozenie práva na sebavyjadrenie. Ak je ale právo na slobodu prejavu bojiskom, naozajstná vojna sa povedie o základné princípy západnej civilizácie. Opakujúci sa vzorec islamistického kriku má viesť k dosiahnutiu troch cieľov, ktoré mieria ďaleko za púhy zákaz islam kritizovať.

Prvým cieľom je vytvoriť nadradené postavenie islamu. Chomejního požiadavky na svätú trojicu "islamu, Proroka a Koránu" naznačujú zvláštne privilégiá pre jedno náboženstvo. Islam by mal úžitok z jedinečných pravidiel, ktorá by ostatné náboženstvá nemali. Filmy ako Život Briana od Monty Python alebo Corpus Christi od Terryho McNallyho môžu Ježiša svátokrádežnicky parodovať . S Mohammedom opatrne, radí ale jeden knižný titul.

Týmto plynulo prechádzame k druhému cieľu - moslimská nadradenosť a západnej podriadenosť. Islamisti opakovane hovoria o Západe (alebo rovno robia) ďaleko urážlivejšie veci než naopak. Otvorene západnou kultúrou opovrhujú; slovami alžírskeho islamistu to nie je civilizácia, ale "syfilizácia". Ich mainstreamové médiá publikujú hrubšie, odpornejšie a násilnejšie karikatúry, než vydal Flemming Rose. Otvorene urážajú židovstvo, kresťanstvo, hinduizmus. Vraždia židov len preto, že sú židia, ako Daniela Pearla v Pakistane, Sébastiana Sellama a Ilana Halimiho vo Francúzsku, Pamelu Waechterovú a Ariela Sellouka v Spojených štátoch. Nech je to strachom alebo nepozornosťou, Západ s touto nerovnováhou, podľa ktorej moslimovia môžu napádať a urážať, zatiaľ čo oni sami sú pred urážlivým správaním a bolestí chránení, súhlasí.

Ak Západ prijme túto nerovnováhu, bude nasledovať štatút dhimmi. Tento islamský koncept dovoľuje "ľuďom Knihy", teda monoteistom, ako sú kresťania alebo židia, praktizovať svoje náboženstvo pod moslimským právom, to ale prináša mnohé obmedzenia. V istom období status dhimmi poskytoval určité výhody (ešte pred rokom 1945 sa židom žilo lepšie v islamskom svete než v kresťanskom), ale všeobecne je určený na ponižovanie a urážanie nemoslimov; musí oslavovať moslimskú nadvládu. Dhimmi platia vyššie dane, nesmú sa stať členmi armády alebo vlády a trpí radom právnych nevýhod. V určitej dobe a / alebo na určitých miestach dhimmi nesmeli jazdiť na koňoch, ale na osloch, nosili odlišné oblečenie a starší dhimmi musel uvoľniť cestu moslimskému dieťaťu. Prvky dhimmi sa v súčasnosti uplatňujú v tak rôznorodých krajinách, ako je Gaza, Západný breh, Saudská Arábia, Irak, Irán, Afganistan, Pakistan, Malajzia a Filipíny. Zreteľne v "Londonistane" a ďalšie sú na muške.

Znovuzavedenie statusu dhimmi je jedným z krokov k tretiemu, konečnému cieľu, a to zaviesť plné právo šaria. Koniec diskusií o islame povedie práve k tomuto. Naopak zachovanie slobodného prejavu voči islamu predstavuje obranu proti vnútenie islamského poriadku. Uchovanie našej civilizácie závisí teda na otvorenej diskusii.

Šaria upravuje súkromný aj verejný život. Súkromná oblasť zahŕňa tak osobné veci, ako je telesná čistota, sexualita, pôrod, rodinné vzťahy, obliekanie a stravu. V oblasti verejného života šaría obmedzuje sociálne vzťahy, obchodné transakcie, tresty, postavenie žien a menšín, otroctvo, identitu vládcu, súdnictvo, dane a vedenie vojny. V skratke: islamistické právo definuje všetko od správania na toalete po vedení vojny.

Šaría je v rozpore s najhlbšími predpokladmi západnej civilizácie. Nerovný vzťah muža a ženy, moslima a kafíra, majiteľa a otroka nemôžu byť v súlade s rovnosťou práv. Hárem sa nezlučuje s monogamiou. Nadvláda islamu je v rozpore so slobodou náboženského vyznania. Zvrchovaný Boh nedovolí demokraciu.

Islamisti majú spoločný cieľ, a to celosvetovo zaviesť islamské právo. Nezhodujú sa, či to dosiahnuť násilím (bin Ládin), totalitnou vládou (Chomejní), alebo politickými hrami so systémom (švajčiarsky intelektuál Tarik Ramadan). Nech je to akokoľvek, ak by islamisti dosiahli zavedenie práva šaría, efektívne by nahradili západnú civilizáciu civilizáciou islamskou. Povedané "americky", ak by Korán vyhral nad ústavou, so Spojenými štátmi, ako existovali po viac ako dve storočia, by bol koniec.

Prijatie "pravidiel Rushdie" implikuje proces, ktorý povedie k plnému prijatiu šaria. Keby Chomejní mohol, tí z nás, ktorí si vážia západnej civilizácie, by proti šarii nemali možnosť argumentovať. Aby sme pochopili dôsledky definitívneho ukončenia diskusií o islame, pozrime sa, ako vyzerá neškodná správa vedúcej islamistickej inštitúcie vo Veľkej Británii, Moslimskej rady Británie (The Muslim Council of Britain - MCB), vydanej v roku 2007. Pod názvom "K lepšiemu porozumeniu" radí britským úradom, ako nakladať s moslimskými žiakmi v školách platených daňovými poplatníkmi.

MCB sa snaží vytvoriť v školách také prostredie, kde by si moslimské deti nevytvorili "nevhodné predpoklady", že "k postupu v spoločnosti budú musieť robiť kompromisy, alebo sa vzdať toho, kým sú, svojho náboženstva a hodnôt". MCB k dosiahnutiu týchto cieľov navrhuje zoznam zmien, nad ktorými človek až žasne a ktoré by od základu zmenili povahu britských škôl; pretransformovali by ich vlastne do inštitúcií saudského tipy. Tu je zoznam niektorých z nich:

• Modlitby: Poskytnúť (1) "nádobu alebo fľaše s vodou" na umytie pred modlením a (2) miestnosti k modlenie, ideálne oddelené pre chlapcov a dievčatá. Školy by tiež mali umožniť návštevu externého "učiteľa alebo staršieho žiaka", ktorý by viedol piatkovú modlitbu.
• Toalety: Voda na umývanie k dispozícii v nádobe alebo fľaši.
• Sociálne zvyky: nevyvíjať tlak na podávanie ruky s osobou iného pohlavia, či už sa jedná o učiteľa alebo žiaka.
• Rozvrh: Voľno pre všetkých počas najdôležitejších moslimských dní.
• Slávenie sviatkov: Zahŕňa aj nemoslimských študentov a ich rodičov. Ramadán, "jeho zmysel a hodnoty" by si mali spoločne uctiť všetky deti, nie iba tie moslimské.
• Ramadán: (1) Počas tohto mesiaca žiadne skúšanie "pretože prípravy na skúšky a pôst môžu byť pre niektorých študentov náročné" a (2) žiadna sexuálna výchova, čím bude rešpektované obmedzenia sexu v tomto mesiaci.
• Jedlo: Poskytovať halal jedlo. Umožniť študentom jesť pravou rukou.
• Oblečenie: Súhlasiť s nosením hidžáb (šatku na hlavu) alebo dokonca džilhábu (dlhý vrchný odev k členkom). V bazéne by mali moslimské deti nosiť primeraný odev (dievčatá dlhý trikot a legíny). Nosenia islamských amuletov musia byť povolené.
• Fúzy: Právo pre mužské študentov.
• Šport: Pri kontaktných tímových športoch, ako je basketbal, futbal, alebo pri obnažovanie, ako je plávanie, oddeliť chlapca a dievčaťa.
• Sprchy: Vytvoriť oddelené sprchy, aby moslimovia neboli vystavení "vysoko nedôstojnému" zážitku vidieť alebo byť videný nahý.
• Hudba: Mala by sa obmedziť na "ľudský hlas a neladitelné bicie nástroje, ako sú bubny".
• Tanec: Vylúčený, pokiaľ nie je prevádzkovaný zvlášť pre chlapcov a dievčatá a "neobsahuje sexuálne konotácie a odkazy".
• Učiteľ a administratívne školenia: Zamestnanci by mali prejsť "školením o islamskom povedomí", aby boli školy "lepšie informované o potrebách svojich moslimských žiakov".
• Umenie: Vylúčiť moslimských študentov z vytvárania "trojrozmerných figuratívna zobrazenie človeka".
• Náboženské inštrukcie: Obrázky všetkých prorokov vrátane Ježiša sú zakázané.
• Islamská civilizácia: (1) Štúdium toho, aký prínos znamenali moslimovia pre európsku históriu, umenie, matematiku a vedu, a (2) zdôraznenie spoločných aspektov európskych a islamského dedičstva.

Ak by boli priamo alebo nepriamo uvalené "pravidlá Rushdie", nešlo by uvedený program ani kritizovať. Nemohol by som napísať tento článok, pretože by nevyšiel a vy by ste si ho nemohli prečítať.

Dôkladné vyčistenie škôl je len jednou z nespočetných plánovaných zmien. Krok za krokom, kúsok po kúsku chcú islamisti zvíťaziť nad základmi západného života. Zavádzajú svoje vzdelanie, kultúrny život a inštitúcie - ešte predtým ako nadobudne platnosť islamské právo.

Niektoré zmeny sa už dejú. Napr. polygamné manželstvo je za určitých podmienok platné vo Veľkej Británii, Holandsku, Belgicku, Taliansku, Austrálii a kanadskej provincii Ontario. Plávanie iba pre ženy existuje v mestskom bazéne v štáte Washington. Daňovými poplatníkmi platená technická univerzita vo Virgínii ponúka kurzy len pre ženy. V troch štátoch USA sa môžu ženy fotografovať na vodičský preukaz v hidžábe. Ženy, ktoré pracujú v IKEA alebo u londýnskej polície, dostanú od zamestnávateľa hidžáb s logom firmy. V dvoch hlavných bankách Veľkej Británie boli ako symbol sporenia zakázané pokladničky v tvare prasiatka. "Čokoľvek obsahuje náboženské materiály v rozpore s islamskou vierou" nesmie byť americkou poštou posielané vojakom slúžiacim na Blízkom východe. Zdravotnícky personál v škótskej nemocnici nesmie počas ramadánu jesť alebo piť v prítomnosti moslimského pacienta alebo kolegami. Mesto Boston predalo so zľavou mestskú pôdu na výstavbu islamskej inštitúcie.

Tieto malé veľké kroky k islamizácii podrývajú hodnoty západnej civilizácie. Sú neprípustné: Moslimom musia byť garantované rovnaké práva a povinnosti, ale nie zvláštne privilégiá. Musia sa začleniť do existujúceho poriadku, nie meniť západnej spoločnosti na spoločnosť islamského typu. Zvyšujúca sa sloboda je vítaná, návrat do čias stredovekých noriem šaria nie.

Pri spätnom pohľade bola reakcia na Chomejního výnos medzi intelektuálmi a politikmi v roku 1989 pozoruhodná v tom, akú podporu poskytla ohrozenému spisovateľmi ľavica. Boli to skôr ľavicoví intelektuáli (Susan Sontagová: "Integrita nášho národa je ohrozená útokom na spisovateľa rovnako ako na ropný tanker."), Ktorí pri ňom stáli, než tí pravicoví (Patrick Buchanan: "Mali by sme poslať jeho rúhavú malú knihu k ľadu. "). Ale časy sa zmenili: Paul Berman nedávno vydal knihu Boj intelektuálov, ktorá jeho kolegov liberálov podrobuje zdrvujúcej kritike za to, že "vo svojom snažení potýkať sa s islamskými myšlienkami a násilím len neobratne tápu".

Vo svojej dobe označil francúzsky socialistický prezident Francois Mitterand vyhrážanie Rushdiemu za "absolútne zlo". V Nemecku sa strana Zelených snažila vymôcť prerušenie hospodárskych vzťahov s Iránom. Nemecký minister zahraničia Hans-Dietrich Genscher presadil rezolúciu EÚ na podporu Rushdieho ako "signál zaručenia ochrany civilizácie a ľudských hodnôt ". Senát USA vydal rezolúciu, ktorá zaručuje "ochranu práva ktoréhokoľvek človeka písať, vydávať, predávať, kupovať a čítať knihy bez strachu zo zastrašovania a násilia" a odsúdil Chomejního hrozbu ako "štátom sponzorovaného terorizmu". Takéto reakcie vlád sú v roku 2010 nepredstaviteľné.

Pri každom plnení slobody slova od roku 1989 (pozri dánskej karikatúry alebo štúdie islamu vydanej nakladateľstvom Prometheus Books) sa bezpočet spisovateľov, vydavateľov a ilustrátorov zdráha vyjadriť svoj názor. Dva príklady: Paramount Pictures nahradil vo filmovej adaptácii románu Toma Clancyho The Sum of All Fears teroristami podobajúci sa zástupcom Hamasu európskymi neonacistami. Nakladateľstvo Yale University Press vydalo knihu o kríze spôsobenej dánskymi karikatúrami, bez toho, aby povolilo ich pretlačenie.

Zdôvodnenie tých, ktorí kapitulovali, je rovnako neprijateľné ako smutné: "Toto rozhodnutie vychádza výhradne z obáv o bezpečnosť verejnosti"; "bezpečnosť a ochrana našich zákazníkov a zamestnancov je našou hlavnou prioritou"; "cítim naozajstný strach, že mi niekto podreže krk"; "ak by som povedal naozaj to, čo si o islame myslím, nebol by som na tomto svete dlho"; "ak sa to pokazí, píšem si vlastný rozsudok smrti".

Zmeny od roku 1989 pramenia z rozvoja troch izmov: multikulturalizmu, ľavicového fašizmu a islamizmu. Multikulturalizmus nepovažuje žiadny spôsob života, hodnotový systém alebo politickú filozofiu za horší alebo lepší ako ostatní. Tak ako je talianska a japonská kuchyňa rovnako vynikajúca a výdatná, tak environmentalismus a Wicca (novodobé náboženstvo, ktoré je rozšírené predovšetkým v anglosaských krajinách, pozn. Prekl.) Ponúkajú rovnako platnú alternatívu k židovsko-kresťanskej civilizácii. Prečo bojovať za jeden spôsob života, keď nemá právo nadraďovať sa nad ostatné?

Možno je ale jeden spôsob horší: ak západný imperializmus a biela rasa zamorí svet, kto bude chcieť západnú civilizáciu? Početné hnutie ľavicových fašistov vedených Hugom Chávezom vidia západnú moc, ktorú označuje za "ríšu", ako najväčšiu svetovú hrozbu, pričom USA a Izrael sú tým najhorším zlom.

Islamizmus sa od roku 1989 nevídane rozrástol. Stal sa najmocnejšou formou radikálneho utopizmu, utvoril spojenectvo s ľavicou, dominuje občianskej spoločnosti, mnoho vlád ohrozuje a nad inými vládu preberá, zakladá si na Západe predmostie a v medzinárodných inštitúciách prefíkane presadzuje svoje ciele.

Krátko, jin slabosti Západu sa stretol s jangom islamistickej asertivity. Ochrancovia západnej civilizácie musia bojovať nielen s islamistami, ale tiež s multikulturalistami, ktorí pôsobenie islamistov umožňujú, a ľavičiarmi, ktorí sa s nimi spájajú.

Daniel Pipes, 2010

Zdroj originálu :
http://www.danielpipes.org/8913/two-decades-rushdie-rules