Dokonale vymyslená mapa

Objavuje sa už druhý rok znova a znova. Každý, kto si rád vo svojej malosti chce do Izraela kopnúť, ju pozná. Časť z takýchto jedincov ju rada aktívne používa. Ide však len o manipuláciu a trápnu lož. Mapa zobrazuje Izrael, Západný breh Jordánu a Gazu v priebehu cca 100 rokov. Má dokladovať, ako Izraeliti nehanebne ukradli úplne všetko a tiež má dokladovať, čo v rôznych obdobiach kto mal. Vyzerá takto.

Zoberme si však jeden dielik obrázku po druhom.



Ako vidíte, na prvom obrázku v roku 1897, ba ani v roku 1917 zrejme na onom území nežije ani jeden Žid a zdá sa, že celé územie je doslova narvané palestínskymi Arabi. Opak je pravdou. Územie patrilo v týchto rokoch tureckej Osmanskej ríši, žilo tu dosť Židov v mestách, čiastočne aj mimo mesta a okrem toho aj Arabi, napospol obrábajúcich pôdu tureckých majiteľov.

V roku 1917 už časť z nej bola od Turkov vykúpená židovskými osídlencami. Avšak prevažná väčšina územia bola ľudoprázdna, púštneho a bažinatého charakteru. Palestínčania ako národ neexistovali, týmto slovom sa označovali obyvatelia tohto územia, je jedno akého pôvodu.

Na druhom obrázku z roku 1946 je územie stále narvané "Palestínčanmi" a objavuje sa pár ostrovčekov, na ktorých údajne (a zrejme len tam) žijú Židia. V skutočnosti tieto zelené políčka sú územia, ktoré Židia vykúpili od ich vlastníkov v priebehu uplynulých päťdesiatich rokov. Okrem toho ich mnoho žije v mestách, ktoré však zelené nie sú. Zvyšok územia bol sporadicky osídlený Arabmi, ktorí, rovnako ako Židia, do oblasti prišli v posledných päťdesiatich rokoch. Zvyšok pôdy (väčšina) nemal de iure vlastníka. "Palestínčania" stále neexistujú.
 



Tretí obrázok ukazuje, aký bol plán nedávno vzniknutého OSN na riešenie dvoch štátov. Zelené oblasti v podstate zohľadňujú najhustejšie osídlenia židovskou populáciou a tiež územie, o ktoré Arabi nemali záujem (Negevská púšť). Aj napriek popiskám pri žltom koliesku je nutné povedať, že "Palestínčania" stále neexistujú.




 
Tento obrázok je opäť ukážkou bohorovnej manipulácie. Aspoň však pravdivo zmieňuje útok okolitých arabských štátov po vyhlásení nezávislosti Izraela. No ale k obsahu - nejedná sa o opis osídlenia, ale o stav hraníc Izraela po spomínanej vojne. Začalo ju päť štátov, ktoré tiež prehrali. A to aj napriek značnej pomoc Britov, ktorí oblasť historickej Palestíny po WWI spravovali. A dodajme tiež, že aj napriek účasti ešte nedávno nacistických vojakov (často SS) na strane Arabov. Na mape však chýba žlté označenie arabského osídlenia v rámci Izraela, čo je prekvapujúce, pretože inde sa to žltou vždy hemžilo. V Izraeli tvorí arabské obyvateľstvo cca 25%. Žlté oblasti však sú zbavené zelených políčok židovských osád, ktoré tu boli a odkiaľ museli Židia utiecť.

Okrem toho nie sú žlté územia palestínske, ale patria Jordánskemu kráľovstvo, resp. Egyptu a samozrejme nie sú osídlené tak intenzívne, čo napokon platí aj o strane zelenej. "Palestínčania" stále neexistujú.

Vzhľadom k tomu, že autor piatej mapy akosi nepripojil v Šesťdňovej vojne obsadené Golanské výšiny, je mapa stále rovnaká. Zelená Židia (všade, ako inak), žltá "Palestínčania", teraz nie jordánski občania, ale Arabi pod kontrolou Izraela (A opäť úplne všade). "Palestínčania" už začínajú byť pomaly známi, Jásir Arafat sa totiž rozhodol, že ad hoc vytvorenie "Palestínskeho národa" (síce bez akýchkoľvek historických súvislostí a napriek realite) mu môže pomôcť v získavaní podpory a prostriedkov od hlúpych cudzincov. "Palestínčanov" masívne podporuje ZSSR a jeho satelity, stupňuje sa teror zo strany Arafatovej OOP.


Súčasnosť (2012) je opäť zobrazená viac než zaujímavo. Všimnime si, že na území Izraela žiadni "Palestínčania" neexistujú (v skutočnosti teraz cca 1,8 milióna). Na území Západného brehu sa objavilo veľa zelenej, čo označuje fakticky nie Židov osídlené oblasti, ale miesta pod správou armády Izraela. Skutočné miesta so židovským osídlením sú lokality, na ktorých sa nachádzajú židovské osady (nazývané "nelegálne", pretože aj keď boli postavené na legálne zakúpenej pôde, "Palestínčania" s nimi nesúhlasia). Žlté oblasti potom sú pod správou tzv Palestínskej autonómnej vlády a opäť zďaleka nezobrazujú skutočne osídlené územie. Fakticky však pod správou hnutia Fatah (Západný breh) a Hamas (Gaza). Prekvapivý je zelený kúsok na juhozápade Gazy. Podľa toho by tam mali byť Izraelčania, ktorí ale na celom území Gazy už 9 rokov nežijú. No a "Palestínčania" sú uznávaní po celom svete, aj keď asi málokto presne vie, kde sa vzali a prečo že by si zaslúžili toto uznanie.


Zdroj:
http://jakubroth.blog.idnes.cz/c/417649/Dokonale-vylhana-mapa.html

Centrum pre štúdium politického islamu

Bill Warner

Organizácia Centrum pre štúdium politického islamu skúma a následne prezentuje doktrínu politického islamu pomocou svojich publikácií. Vyprodukovala už viacero zajímavých sérií, kde prístupnou formou vysvetľuje verejnosti menej známe aspekty islamu ako politickej sily. Prezentáciu a propagáciu Centra má na starosti jeho riaditeľ Bill Warner.

Povedzte nám niečo o Centre na štúdium politického islamu.

Centrum na štúdium politického islamu je skupina vedcov, ktorí sa zaoberajú vedeckým štúdiom základných textov islamu - Koránu, Sira (životu Mohameda) a Hadísov (tradícií Mohameda). Sú tu dve oblasti štúdia islamu, jeho doktríny a histórie, alebo, ako to vidí CSPI – teória a jej výsledky. Študujeme históriu na to, aby sme videli praktické výsledky doktríny.
CSPI sa zdá byť prvou skupinou, ktorá používa na štúdium doktríny štatistiku. Predchádzajúce vedecké štúdie Koránu sa hlavne týkali štúdií arabského jazyka.
Naším prvým princípom je, že Korán, Sira a Hadísy sa musia brať ako celok. Voláme ich Islamskou trilógiou, aby sme zdôraznili jednotu textu.
Naším hlavným intelektuálnym prelomom je, že dualizmus je základom a kľúčom k pochopeniu islamu. Všetko o islame prichádza v dvojiciach, čo začína jeho základným prehlásením:

1. niet boha okrem Alaha a
2. Mohamed je jeho prorok.

Takže Islam je Alah (korán) a sunna (slová a činy Mohameda, nachádzajúce sa v Sire a Hadísoch).

Minulo sa mnoho atramentu na pokus na odpoveď na otázku, čo je islam? Je islam náboženstvom mieru? Alebo je skutočný islam radikálnou teológiou? Je umiernený moslim skutočným moslimom?

Toto pripomína vedcom starú argumentáciu o svetle. Je svetlo častica alebo je svetlo vlna? Argumentovalo sa tak aj tak. Odpovedala nám kvantová mechanika. Svetlo je dualistické, je súčasne časticou aj vlnou. Závisí od okolností, ktorá z jeho vlastností sa prejaví. Islam funguje rovnako.

Naším prvým náznakom dualizmu je korán samotný, ktorý je v skutočnosti dvoma knihami, koránom z Mekky (ranejším) a Koránom z Medíny (neskorším). Vhľad do logiky koránu pochádza z veľkého množstva protirečení.

Na povrchu tieto protirečenia rieši islam tak, že sa uchyľuje k "abrogácii". To znamená, že verš, ktorý bol napísaný neskoršie, nahrádza a ruší skoršie verše. Ale v skutočnosti, keďže korán sa pokladá moslimami za dokonalé slovo Alahove, oba verše sú sväté a pravdivé. Neskorší verš je „lepší“, ale skorší verš tak isto nemôže byť chybný, keďže Alah je dokonalý. Toto je základom dualizmu. Oba verše sú „správne“. V dualistickej logike sú obidve strany protikladu pravdivé. Závisí od okolností, ktorý verš sa použije.

Napríklad:

(Mekkánsky Korán) 73:10: Počúvajte trpezlivo, čo hovoria (neveriaci) a nezraňte ich hrdosť.

Od tolerancie sa presúvame k totálnej intolerancii, dokonca ani Pán vesmíru nemôže vystáť neveriacich:

(Korán z Medíny), 8:12: A hle, Pán tvůj vnukl andělům: „Jsem s vámi, podpořte tedy ty, kdož uvěřili! Já vrhnu do srdcí těch, kdož nevěří, hrůzu a vy bijte je po šíjích a bijte je po všech prstech!“

Celá naša západná logika je založená na zákone protirečenia – ak si dve veci vzájomne odporujú, potom minimálne jedna z nich nie je pravdivá. Ale islamská logika je dualistická, dve veci môžu odporovať jedna druhej a obidve sú pravdivé.

Žiadny dualistický systém sa nedá merať pomocou jednej odpovede. Toto je dôvod, prečo spory o tom, čo vytvára „skutočný“ islam neustále pokračujú a nie sú nikdy rozriešené. Neexistuje jedna správna odpoveď.

Dualistické systémy je možné merať iba štatisticky. Je zbytočné argumentovať, ktorá strana dualizmu je pravdivá. Ako analógia môže poslúžiť kvantová mechanika, ktorá vždy poskytuje štatistickú odpoveď na všetky otázky.

Ohľadom príkladu použitia štatistických metód, pozrite sa na otázku: Čo je skutočný džihád, vnútorný, spirituálny džihád alebo vojenský džihád? Obráťme sa k Bucharimu (Hadís) ohľadom odpovede, keďže on o džiháde hovorí opakovane. V Bucharim sa 97% džihádu vzťahuje na vojnu a 3% sú o vnútornom zápase. Takže štatistická odpoveď je, že džihád je 97% vojny a 3% vnútorného zápasu. Je džihád vojna? Áno—97%. Je džihád vnútorný zápas? Áno—3%.

Takže ak píšete článok, môžete urobiť prípad z oboch. Ale popravde, takmer každý spor o islame sa dá zodpovedať nasledovne: Všetko vyššie uvedené platí. Obe strany duality sú pravdivé.

Prečo je, z vášho pohľadu tak mnoho ignorancie o histórii a doktríne politického islamu na Západe?

Najprv sa pozrime na to, akí sme nevedomí o histórii politického islamu. Koľko kresťanov vám môže povedať, ako sa Turecko alebo Egypt stali islamskými? Čo sa stalo siedmym ázijským cirkvám, ktoré vo svojich listoch spomína Pavol?

Nájdite Žida, ktorý vám môže rozpovedať židovskú históriu dhimmitude (druhotriednych občanov, slúžiacich islamu). Koľko Európanov vie, že biele ženy boli najvyššie cenenými otrokmi v Mekke? Každý vie, koľko Židov zabil Hitler, ale nájdite neveriaceho, Ktorý vám povie, koľkí zomreli v džiháde za posledných 1400 rokov. Práve tak sme nevedomí o doktríne islamu.

FBI agent dostane dvojhodinový kurz o islame a väčšina z toho je o tom, ako neuraziť imáma. Bojujeme v Iraku. Kto používa politické, vojenské doktríny islamu na plánovanie stratégie? Kto môže nájsť jediného rabína alebo pastora, ktorý čítal korán, síru a hadís? Ktorý guvernér, senátor, kongresman alebo vojenský líder vykazuje znalosť politickej doktríny islamu? Skúste nájsť kurz na vysokej škole o islamskej politickej doktríne a etike. Absolventi sa školia v islamskom umení, architektúre, poézii, súfizme a slávnej histórii, ktorá ignoruje utrpenie nevinných neveriacich. Absolventi čítajú komentáre o Koráne a Hadísoch, ale nečítajú aktuálnu doktrínu.

Takže prečo táto nevedomosť?

Začnime od začiatku. Keď sa islam vyvalil z Arábie do umierajúceho byzantského sveta, neveriaci ho zaznamenali ako arabskú inváziu, Podobne, invázia východnej Európy bola turecká, invázia Španielska zase maurská. Naši učenci dokonca ani neboli schopní pomenovať útočníkov.

Mohamed zabil každého intelektuála alebo umelca, ktorý sa mu postavil. Bol to strach, ktorý viedol veľkú väčšinu médií k tomu, aby znovu nevytlačili Mohamedove karikatúry, nie nejaká imaginárna citlivosť. Strach je známym základom nevedomosti,ale to nie je dosť na vysvetlenie toho všetkého.

Čo prispieva k takmer psychotickej averzii k znalostiam o islame? Okrem strachu je tu uvedomenie, že politický islam je nám hlboko cudzí. Pozrime sa na etický základ našej civilizácie. Celá naša politika a etika je založená na unitárnej etike, ktorá je najlepšie formulovaná v zlatom pravidle:

Správaj sa k ostatným tak, ako chceš, aby sa správali k tebe.

Základom tohto pravidla je rozpoznanie, že na istej úrovni sme všetci rovnakí. Nie sme si rovní. Každý šport vám ukáže, že nemáme rovnaké schopnosti. Ale každý chce, aby sa s ním zaobchádzalo ako s ľudskou bytosťou. Zvlášť chceme byť rovní všetci pred zákonom a aby sa s nami zaobchádzalo ako so sociálne rovnými. Na základe tohto zlatého pravidla – rovnosti ľudských bytostí – sme vytvorili demokraciu, ukončili otroctvo a berieme mužov a ženy ako politicky rovných. Takže zlaté pravidlo je unitárna etika. Všetci ľudia majú byť braní rovnako. Všetky náboženstvá majú nejakú verziu zlatého pravidla okrem islamu

V čom je islam v tomto kontexte odlišný?

Pojem „ľudská bytosť“ nemá v rámci islamu žiadny význam. Nie je tu taká vec ako ľudskosť, iba dualita veriaceho a neveriaceho. Pozrite sa na etické výpovede, nachádzajúce sa v hadísoch. Moslim nesmie klamať, podvádzať, zabiť alebo okradnúť iného moslima.Ale moslim smie klamať, podvádzať alebo zabiť neveriaceho, ak to pomôže islamu.

Nie je tu taká vec ako univerzálna výpoveď etiky v islame. K moslimom je potrebné pristupovať jedným spôsobom a k neveriacim iným spôsobom. Najbližšie, kde sa islam dostáva k univerzálnej výpovedi etiky je to, že sa celý svet musí podriadiť islamu. Potom, ako sa Mohamed stal prorokom, nikdy sa nesprával k neveriacemu tak isto ako k moslimovi. Islam popiera pravdu zlatého pravidla.

Okrem toho, táto dualistická etika je základom džihádu.Etický systém kladie neveriaceho na nižšiu úroveň ako človeka a preto z toho vyplýva, že je ľahké zabiť, uškodiť alebo oklamať neveriaceho.

Teraz si uvedomte, že neveriaci často zlyhávajú v uplatňovaní zlatého pravidla, ale na jeho základe môžeme súdiť a odsudzovať. Nie sme dokonalí, ale toto je náš ideál.
Boli tu aj iné dualistické kultúry. Prichádza mi na myseľ Ku-Klux-Klan (KKK). Ale KKK sa vyznačoval simplistickým dualizmom. Člen KKK nenávidí všetkých černochov a stále, tu je iba jedna možnosť. Toto je veľmi priame a ľahko badateľné.

Dualizmus islamu je viac zavádzajúci a ponúka dve možnosti, ako sa správať k neveriacemu. K neveriacemu je možno sa správať dobre, v takom istom slova zmysle, ako sa sedliak dobre správa k svojmu dobytku. Takže islam môže byť „milý“ ale v žiadnom prípade nie je neveriaci „brat“ alebo priateľ. V skutočnosti je v Koráne asi 14 veršov, ktoré sú empatické – moslim nikdy nemôže byť priateľom neveriaceho.

Moslim môže byť „priateľský“ ale nikdy nie je skutočným priateľom. Čím je moslim viac skutočným priateľom, tým menej je moslimom, ale pokrytcom.

Už ste uviedli skôr, že logika je ďalším hlbokým rozdielom. Môžete to trochu vysvetliť?

Aby som to zopakoval, celá veda je založená na zákone protirečenia. Ak si dve veci navzájom protirečia, potom aspoň jedna z nich je nepravdivá. Ale vnútri islamskej logiky môžu byť obidve protirečivé stanoviská pravdivé. Islam používa dualistickú logiku a my používame unitárnu vedeckú logiku.

Keďže islam má dualistickú etiku a dualistickú logiku, je nám úplne cudzí. Moslimovia myslia inak ako my a cítia inak ako my. Takže naša averzia vychádza zo strachu a zamietnutia islamskej etiky a logiky. Táto averzia spôsobuje, že sa vyhýbame vzdelávaniu o islame, takže sme nevedomí a v nevedomosti zostávame.

Ďalšou časťou averzie je uvedomenie, že s dualistickou logikou sa nedajú uzatvárať kompromisy. Nie je tu žiadna polcesta medzi unitárnou a dualistickou etikou. Ak ste v obchodnom jednaní s niekým, kto je klamár a podvodník, nie je žiadna možnosť, aby ste sa vyhli tomu, že vás podvedie. Bez ohľadu na to, ako milo sa budete k podvodníkovi správať, aj tak vás využije. Niet kompromisu s dualistickou etikou. V skratke, islamská politika, etika a logika nemôže byť časťou našej civilizácie. Islam neasimiluje, islam dominuje. S islamom sa nikdy nedá „vychádzať“. Jeho požiadavky nikdy neskončia a požiadavky sa musia splniť podľa podmienok islamu: Podriadením.

Posledným dôvodom našej averzie k histórii politického islamu je naša hanba. Islam zotročil milióny Európanov. Keďže moslimovia nemohli byť zotročení, tak to bol biely kresťan, ktorý bol sexuálnym otrokom tureckého sultána. Toto sú veci, ktorým sa nechceme postaviť.

Židia nechcú priznať históriu politického islamu, pretože boli dhimmi, občania druhej triedy alebo poloviční otroci, podobne ako kresťania. Židia si radi spomínajú, ako boli poradcami a lekármi mocných moslimov, ale bez ohľadu na to, čo Žid robil alebo akú pozíciu zaujímal, bol stále dhimmi. Nie je žiadny kompromis medzi rovnosťou a dhimmi stavom.

Prečo by si mal Ind chcieť znovu vyvolávať hanbu otroctva a zničenie ich chrámov a miest? Keď indickí remeselníci dostavali Taj Mahal, moslimský vládca im dal odťať pravú ruku, aby už nikomu nemohli postaviť nič také krásne. Prax satí, vdovy, hádžúcej sa do pohrebnej hranice svojho manžela bola odpoveďou na znásilňovanie a brutalitu islamského džihádu, ktorý sa prehnal starobylým Hindustanom.

Čierni sa nechcú postaviť faktu, že to bol moslim, ktorý pochytal ich predkov v Afrike, aby ich predával vo veľkom bielemu obchodníkovi s otrokmi. Arab je skutočným pánom Afričana. Čierni nevedia priznať spoločné puto, ktoré zdieľajú s bielymi: Že Európania aj Afričania boli pod vládou islamu otrokmi. Čierni si radi predstavujú, že islam je ich protiváhou proti bielej moci, nie to že im islam vládol 1400 rokov.

Dualistická logika. Dualistická etika. Strach. Hanba. Tu niet kompromisu. Toto sú dôvody, prečo nechceme poznať politickú históriu, doktrínu alebo etiku islamu.

Takže je tu niečo také ako nepolitický islam?

Nepolitický islam je náboženský islam. Náboženský islam je to, čo robí moslim aby sa vyhol peklu a dostal sa do raja. Je tu päť pilierov – modlitba, dobročinnosť voči moslimom, púť do Mekky, pôst a prehlasovanie Mohameda posledným prorokom.

Ale Trilógia je v otázkach doktríny jasná. Minimálne 75% Siry (Života Mohameda) je o džiháde. Okolo 67 % Koránu z Mekky je o neveriacich alebo politike. Z Koránu z Medíny je 51 % venovaných neveriacim. 20% Buchariho hadísov je o džiháde a politike. Náboženstvo je najmenšou časťou islamských základných textov.

Najslávnejšou dualitou politického islamu je rozdelenie sveta na veriacich, Dar al Islam a neveriacich, Dar al Harb. Najväčšia časť trilógie sa venuje zaobchádzaniu s neveriacimi, kafírmi. Dokonca aj Peklo je politické. Korán sa o pekle zmieňuje 146 krát. Iba 6% tých, ktorí sú v pekle sú tam z morálnych pokleskov – vražda, krádež atď. zostávajúcich 94% je tam kvôli intelektuálnemu hriechu nesúhlasu s Mohamedom, čo je politický zločin. Čiže, islamské peklo je politickým väzením pre tých, ktorí kritizujú islam.

Mohamed kázal svoje náboženstvo 13 rokov a zhromaždil asi 150 nasledovníkov. Ale keď sa dal na vojnu a politiku, do 10 rokov sa stal prvým vládcom Arábie, s priemerom násilných udalostí každých 7 týždňov počas 9 rokov. Jeho úspech neprišiel počas jeho kariéry náboženského vodcu, ale politického lídra.

V krátkosti, politický islam definuje, ako je potrebné jednať a správať sa k neveriacim.

Môžete s krátko dotknúť histórie politického islamu?

História politického islamu sa začína Mohamedovou emigráciou do Medíny. Od tohto bodu, je výzva islamu voči svetu vždy dualistická – buď pripojenie sa k slávnemu náboženstvu alebo byť predmetom politického tlaku a násilia. Po príchode do Medíny sa islam stal násilným, keďže presviedčanie zlyhalo. Do sveta vstúpil džihád.

Po Mohamedovej smrti, Abu Bakr, druhý kalif, riešil teologické dišputy tých, ktorí si želali opustiť islam politickým činom a smrťou mečom. Džihád Umara (Druhý kalif, pápež-kráľ) vybuchol vo svete neveriacich. Džihád zničil kresťanský Stredný východ a kresťanskú Severnú Afriku. Onedlho sa stali obeťami džihádu aj perzskí zoroastriáni a hinduisti. História politického islamu je históriou deštrukcie kresťanstva na Blízkom východe, Egypte, Turecku a Severnej Afrike. Polovica kresťanského sveta bola stratená. Pred islamom bola Severná Afrika južnou časťou Európy (súčasťou rímskeho impéria). Počas džihádovej výpravy bolo povraždených okolo 60 miliónov kresťanov.

Polovica úchvatnej indickej civilizácie bola vymazaná zo sveta a 80 miliónov Indov zabitých.

Prvými budhistami západu boli Gréci, potomkovia armády Alexandra Veľkého na mieste, ktoré sa dnes volá Afganistan. Džihád ničil budhizmus pozdĺž Hodvábnej cesty. Umrelo 10 miliónov budhistov. Dobytie budhizmu je praktickým výsledkom pacifizmu.

V Perzii bol zoroastriánizmus eliminovaný.

Židia sa stali večnými dhimmi po celom islamskom svete.

Za posledných 1400 rokov džihádu umrelo v Afrike okolo 120 miliónov kresťanov a animistov. Pre slávu politického islamu umrelo počas posledných 14 storočí 270 miliónov neveriacich. Toto sú Slzy džihádu, o ktorých sa neučí v žiadnej škole.

Ako naši intelektuáli odpovedali islamu?

Základ celého myslenia neveriacich skolaboval pri stretnutí s islamským politickým myslením, etikou a logikou. Už sme sa zmienili o tom, že naši prví intelektuáli dokonca ani nevedeli označiť okupantov za moslimov. Nemáme žiadnu metódu analýzy islamu. Nevieme sa zhodnúť na tom, čo je islam a nemáme žiadne vedomosti o našom utrpení ako obetí 1400 rokov trvajúceho džihádu.

Pozrite sa, ako si kresťania, židia, černosi, intelektuáli a umelci poradili s islamskou doktrínou a históriou. V každom prípade ich primárne idey zlyhali.

Kresťania veria, že „láska všetko premôže.“ Nuž, láska nepremôže islam. Kresťania majú ťažkosti s videním islamu ako politickej doktríny a nie ako náboženstva. Sektárska povaha kresťanského myslenia znamená, že priemerný ne pravoslávny kresťan nemá žiadne vedomosti ani súcit s utrpením ortodoxných kresťanov.

Židia majú teológiu, ktorá vytvára jedinečný vzťah medzi Židmi a stvoriteľom –bohom všehomíra. Ale islam vidí Židov ako opice, ktoré sfalšovali Starý zákon. Židia nevidia žiadne spojenie medzi politickou doktrínou islamu a Izraelom.

Čierni intelektuáli založili svoje idey na stave otroka/obete a na tom, aké bolo zlé, že ich bieli kresťania zotročili. Islam nikdy neuznal žiadnu z bolestí a utrpenia, ktoré spôsobil Afrike počas svojho 1400 ročného obchodu s otrokmi. Ale čierni sa ani nesnažia získať od moslimov nejaké ospravedlnenie a sú v prítomnosti islamu ticho. Prečo? Pretože Arabi sú ich majiteľmi?

Multikulturalizmus sa triešti voči požiadavke islamu, aby sa mu podriadila každá civilizácia. Kultúra tolerancie kolabuje tvárou v tvár svätej netolerantnosti dualistickej etiky. Intelektuáli reagujú ignorovaním zlyhania.

Naši intelektuáli a umelci boli zneužívaní počas 1400 rokov. Takže psychológia našich intelektuálov je presne podobná psychológii zneužívanej ženy, sexuálne zneužívaného dieťaťa alebo obete znásilnenia. Pozrite sa na paralely medzi reakciami obetí zneužívania a našich intelektuálov. Všimnite si, ako násilie spôsobuje popieranie.

Obete popierajú, že k zneužitiu došlo: Naše médiá nikdy nedávajú do správ väčšinu džihádu na svete. Naši intelektuáli nehovoria o tom, ako je toto násilie spojené s politickou doktrínou.

Zneužívateľ využíva strach na ovládanie obete: Aký bol dôvod, pre ktorý noviny nechceli publikovať Mohamedove karikatúry? Salman Rushdie je stále odsúdený na smrť pre svoj román. Aký „špičkový umelec“ vytvoril akúkoľvek umeleckú výpoveď o islame? Strach vládne našim intelektuálom a artistom.

Obete vždy nájdu spôsob, ako vziať vinu na seba: My sme vinní za útoky z 11 septembra 2001. Ak sa budeme viac snažiť, moslimovia budú milší. Musíme sa prispôsobiť ich potrebám.

Obeť je pokorená: Bieli ľudia nebudú hovoriť o tom, ako boli ich predkovia zotročení islamom. Nikto sa nechce zastať obetí džihádu. Prečo sa neozveme o utrpení našich predkov? Prečo nežialime nad stratou kultúr a ľudí? Príliš sa hanbíme, aby sme to mohli urobiť.

Obeť sa cíti bezmocná: „Čo budeme robiť?“ „Nemôžeme zabiť 1.3 miliardy ľudí.“ Nikto nemá žiadne pochopenie ani optimizmus. Nikto nevie, čo by sa malo skúsiť. Jediný plán je „byť milší.“

Obeť obracia hnev dovnútra: Čo je najkontroverznejšou záležitosťou dnešnej politiky? Irak. A o čom je vlastne Irak? O politickom islame. Na webe je video, kde CIA a Bush naplánovali a realizovali 11. september. Kultúrne sebabičovanie je hlavným mottom našich intelektuálov a umelcov.

Nenávidíme sa, pretože sme boli mentálne obťažovaní a zneužití. Naši intelektuáli a umelci reagovali na zneužívanie džihádu presne tak, ako by reagovalo sexuálne zneužívané dieťa alebo obeť znásilnenia. Náš intelekt je nemocný a zlyhávame v našej úlohe - myslieť jasne. Nemôžeme zniesť pohľad na naše popieranie.

Takže si zhrňme, prečo je pre nás kľúčové oboznámiť sa s doktrínou politického islamu.

Politický islam zničil každú kultúru, ktorú obsadil alebo do nej imigroval. Celkový čas anihilácie trvá storočia, ale akonáhle sa islam začal prejavovať, nikdy neustúpil. Hostiteľská kultúra zmizla a vyhynula.

Aby sme prežili, musíme sa oboznámiť s doktrínou politického islamu. Doktrína je úplne jasná v tom, že všetky formy sily a presviedčania môžu a musia byť použité na naše dobytie. Islam sa sám vyhlásil za nepriateľa všetkých neveriacich. Brilantný čínsky vojenský filozof, Sun Ce povedal – poznaj nepriateľa. Musíme poznať doktrínu nášho nepriateľa, alebo byť zničení.

Alebo to môžeme povedať takto: Ak sa neoboznámime s doktrínou politického islamu, naša civilizácia bude práve tak zničená, ako bola zničená egyptská koptská civilizácia. Keďže neveriaci sa musia oboznámiť s doktrínou politického islamu, CSPI napísala všetky svoje knihy v prostej angličtine.

Naše knihy sú vedecké, ale ľahko sa čítaju. Napríklad, každý, kto je schopný prečítať si noviny si môže vziať "A Simple Koran", prečítať ho a porozumieť mu. Jeho inteligenčná úroveň nie je umelo znížená a obsahuje každé jedno slovo originálu.

Nielenže je jednoduchý jazyk, ale je logická aj kategorizácia a triedenie. Obnovili sme kontext a chronológiu. Výsledkom je, že Korán je epickým príbehom, končiacim triumfom nad všetkými nepriateľmi Alaha. Všetky naše knihy a filozofia sa nachádzajú na našom webe.

Islam vyhlasuje, že sme nepriateľmi Alaha. Ak sa neoboznámime s politickou doktrínou islamu, skončíme ako prvé obete islamu – tolerantní polyteistickí Arabi zo Saudskej Arábie, z ktorých sa stali Wahhábiti (veľmi prísna odnož islamu) a dnes najmenej tolerantná kultúra na celej zemi.

Bill Warner, ďakujeme vám za rozhovor.

Podľa rozhovoru Frontpage Magazínu s riaditeľom Centra pre štúdium politického islamu Billom Warnerom

Politická korektnosť, alebo ako vznikli Rómovia

Prejavy politickej korektnosti

S pojmom "politická korektnosť" sa stretávame v poslednej dobe takmer neustále a väčšinou v nepríliš pozitívnych súvislostiach. Čo to vlastne "politická korektnosť" je a aké sú jej prejavy?

Tradičná galantnosť je "vraj" sexuálne obťažovanie

Začneme trebárs obľúbeným pojmom "sexuálne harašenie," čo je ironický preklad anglického pojmu "sexual harassement," teda sexuálne obťažovanie, ktorý sa k nám šíri zo Spojených štátov cez západnú Európu. Pôvodným zmyslom definovania pojmu "sexuálne obťažovanie" bolo chrániť ženy na pracoviskách pred nevítanými a nežiadúcimi sexuálnymi návrhmi kolegov a najmä nadriadených, ktorí mnohokrát zneužívali svoje nadriadené postavenie na obťažovanie žien v podriadenom postavení. Proti tomu by sa nedalo nič namietať, keby sa tento fenomén nerozšíril do tej miery, že sa ako sexuálne obťažovanie chápe aj samotná galantnosť muža voči žene - pridržanie dverí, pomoc do kabáta a pod. a že aj kvôli týmto skôr samozrejmým prejavom gentlemanstva môže mať dotyčný muž problémy. Flirtovanie a nadväzovanie vzťahov na pracoviskách sa zakazuje a dotyčný môže opäť mať, v prípade, že sa takéto konanie prevalí, značné problémy.

Ďalšou oblasťou, v ktorej politická korektnosť mohutne "úraduje", je oblasť mezirasových a medzikultúrnych vzťahov. Skôr bežné označenie "černoch" prešiel v USA vývoj cez označenie "farebný" až k dnešnému politicky korektnému názvu "Afroameričan." U nás je to podobné a z Cigánov sa stali Rómovia.

Ale nezostalo len pri názvoch. Hoci černosi v USA a Cigáni v Českej republike majú disproporčne vysoký podiel na kriminalite, politicky korektné médiá sa úzkostlivo snažia tento fakt zastierať a namiesto toho hovoria o "neprispôsobivých" apod. Akýkoľvek zločin príslušníka bielej majority voči príslušníkovi menšiny sa donekonečna rozoberá, omieľa a uvádza sa ako príklad rasistického zmýšľanie tejto majority, zatiaľ čo útoky príslušníkov menšín na príslušníkov väčšiny sa bagatelizujú so zrejmou snahou zamiesť ich pod koberec, len aby sa o nich príliš nehovorilo. O prípadnom rasovom podtexte sa v takýchto prípadoch nehovorí vôbec.

Ale nejde len o zločinnosť. Akákoľvek kritika neprispôsobivého správania Rómov sa automaticky vykladá ako rasizmus, hoci kritizujícímu nevadia Rómovia kvôli rase, ale preto, ako sa správajú a čo robia. Podobne kritika politiky Izraela je interpretovaná ako antisemitizmus, hoci sa o žiadny antisemitizmus nejedná.

Naopak vlastenectvo býva automaticky asociované s nacizmom a fašizmom. V súčasnej politicky korektnej atmosfére má teda už samotný pojem "vlastenectvo" negatívny a pejoratívny nádych, hoci ešte pred dvadsiatimi, tridsiatimi alebo viac rokmi sa jednalo o jednu z najviac oceňovaných ľudských kvalít.

Je verejným tajomstvom, že ázijskí prisťahovalci a najmä prisťahovalci z islamských krajín majú veľký podiel na násilnej kriminalite v západnej Európe, vrátane znásilňovania európskych žien. Je ale politicky nekorektné na to upozorňovať a podobné snahy na to upozorniť sa okamžite označujú ako rasizmus.

Ďalším objektom pozornosti politicky korektných aktivistov a médií je rodina. Otec rodiny (ak sa jedná o belocha, samozrejme) je nezriedka vo filmoch vykreslovaný ako potenciálny násilník a pedofil, týrajúci a zneužívajúci svoje deti aj svoju ženu. V lepšom prípade ako nezodpovedný a voči svojej rodine a svojim deťom ľahostajný jedinec, ktorý rodinu medza mihnutia oka opustí kvôli mladej milenke. Rodičia sa už ani nemôžu so svojimi deťmi maznať (a poskytovať im tak potrebný pocit lásky a bezpečia) bez toho, aby sa vystavovali riziku obvinenia z pedofílie. A v prípade, že ich dieťa neznesiteľne hnevá, ho nemôžu ani usmerniť buchnutím cez zadoček, aby sa nevystavovali riziku odobratie dieťaťa z dôvodu "týrania" a jeho následného umiestnenia do ústavnej starostlivosti.

V západnej Európe, najmä vo Veľkej Británii, sa úrady úzkostlivo snažia nedráždiť moslimských imigrantov a maximálne vychádzať v ústrety ich požiadavkám. Bývalý labouristický starosta Londýna Ken Livingstone ( prezývka Červený Ken) zakázal v Londýne verejné slávenie Vianoc, aby sa moslimovia neurazili. Pojem Vianoce bol nahradený politicko-korektným pojmom "zimné sviatky." Fakt, že podobný prístup uráža kresťanov, nechal tohto moderného, ​​ľavicovo - liberálneho politika úplne v kľude.

Stal sa aj prípad, že policajná hliadka zastavila auto s viditeľne umiestnenou anglickou vlajkou (bielu s červeným krížom Sv.Juraja) a nariadila vodičovi túto vlajku odstrániť, aby nedráždil moslimov. Angličan, ktorý si do okna vyvesil plagát kritizujúci moslimov bol promptne odsúdený, podobne ako iný jeho krajan, ktorý pred mešitou vykrikoval, že moslimovia môžu odísť preč, ak sa im v Anglicku nepáči.

Naproti tomu moslimovia organizujú v britských mestách demonštrácie, kde na svojich transparentoch otvorene vyhrážajú Európe heslami ako: "Sloboda nech ide do riti" (Freedom go to hell), Islam bude vládnuť (Islam will dominate), Zotnite hlavu všetkým, kto urážajú islam ( Behead those who insult islam), Evropa, zaplatíš (Europe, you will pay) apod. Skandujú heslá ako "Bin Ládin už ide" (Bin Ladin on his way) apod Toto je ale z hľadiska britských úradov zrejme úplne v poriadku, úplne legitímnym prejavom a vyjadrením názoru.

Ďalším poľom, na ktorom fenomén politickej korektnosti vyčíňa, je ekológia a najmä globálne otepľovanie. Spochybňovanie globálneho otepľovania a názoru, že globálne otepľovanie je spôsobené ľudskou činnosťou, sa stretáva v politicky korektných akademických a politických kruhoch s odporom a odmietnutím, od zdvihnutého obočia až po názor, že ľudia, ktorí spochybňujú ideológiu globálneho otepľovania sú duševne chorí a mali by byť liečení.

Niet divu, že čím ďalej tým viac ľudí pociťuje túto do očí bijúce nespravodlivosť ako krivdu a sú frustrovaní z toho, že ich vlastný domov im vlastne už nepatrí a že ich vlastné úrady a mocenské zložky, ktoré sú platené z daní týchto ľudí, neslúži na ich ochranu, ale na ochranu oných neprispôsobivých menšín a že sa obracajú k tým politikom a stranám, ktoré neváhajú o týchto javoch otvorene hovoriť a sú preto označované ako "kontroverzné," "radikálne," či priamo "extrémistické."

V tomto článku by som rád rozobral príčiny a mechanizmy toho, prečo Európa aj Amerika SAMI SEBE nasadzujú šibenicu a DOBROVOĽNE, bez akéhokoľvek vonkajšieho donútenia, páchajú pomalú samovraždu.

Klasický marxizmus versus kultúrny marxizmus (neomarxismus)

Klasická marxistická teória predpokladala, že proletárska revolúcia zvíťazí najprv vo vyspelých priemyselných krajinách ako sú Nemecko alebo Veľká Británia a až potom sa rozšíria na východ. Táto prognóza nevyšla a proletárska revolúcia zvíťazila v Rusku ako v prvej krajine na svete. Ďalšia chybná úvaha klasického marxizmu bola v prognóze, že v prípade vojny sa proletariát bude skôr identifikovať so svojimi proletárskym súdruhmi v iných krajinách, než aby podporil vládnucu vrstvu vo svojich vlastných krajinách. Aj táto prognóza absolútne zlyhala: po vypuknutí prvej svetovej vojny sa ukázalo, že nemeckí robotníci išli s nadšením do boja za Nemecko, anglickí za Anglicko, ruskí za Rusko apod Tento vývoj bol pre marxistov hlbokým sklamaním.

Sklamaním bol pre nich tiež vývoj v novo vzniknutom Sovietskom zväze. Nedošlo k vývoju, v aký mnohí marxistickí intelektuáli dúfali, naopak došlo k posilneniu úlohy štátu, sily a moci autorít, zvýšenému pracovnému úsiliu a k posilneniu ruského nacionalizmu pod rúškom marxizmu - leninizmu.

Filozofi neomarxismu, medzi nimi predovšetkým maďarský filozof Gyorgy Lukács (1885 - 1971) a Talian Antonio Gramsci (1891 - 1937) začali premýšľať, prečo to nefunguje, prečo sa červená revolúcia nedokáže rozšíriť na západ, prečo pracujúci ľudia v západnej Európe a USA nehodlajú revolučne nastoliť boľševizmus vo svojej krajine.

A došli k názoru, že hlavnou bariérou je západná kresťanská kultúra a tradičné hodnoty európskej civilizácie, najmä láska k bohu, rodine a vlasti. A tak sa zrodil "kultúrny marxizmus", ktorého cieľom je európsku kultúru a jej hodnoty rozbiť, aby ľavičiarstvo malo voľnú cestu k víťazstvu a prevzatiu moci. Za týmto účelom vypracovali stratégiu na dosiahnutie tohto cieľa. Túto stratégiu nazvali Dlhý pochod inštitúciami. Cieľom tohto dlhého pochodu bolo rozbiť tradičnú európsku kresťanskú spoločnosť a pozornosť sa zamerala najmä na tri základné piliere tejto spoločnosti: náboženstvo, vlasť a rodinu. Inštitúciami, ktorými mal byť Dlhý pochod vykonaný, boli školy všetkých stupňov, umenie, divadlo, film, rozhlas a ďalšie prostriedky masovej komunikácie.

Dlhý pochod inštitúciami

Po 1. svetovej vojne v roku 1918 vojne došlo k rozpadu rakúskej monarchie. Maďarsko bolo na strane porazených štátov, nastala tu chaotická politická situácia, chudoba, inflácia a navyše nespokojnosť obyvateľov kvôli sankciám.

 Toho využili boľševici, dostali sa k moci a 21. marca 1919 nastolili boľševický režim. Vodcom boľševikov bol Béla Kun. Režim zaviedol teror, znárodňovanie, ale zároveň aj sociálne reformy za účelom získania sympatií.

27. marca bola zakázaná náboženská výučba v školách, školstve bolo znárodnené a rovnako tak aj všetko ostatné. Radikálni agitátori z Budapešti šírili v krajine strach a propagandu, spoliehali sa na príchod Červenej armády z Ruska (ktorá nakoniec neprišla vďaka porážke na Ukrajine) a sľubovali rozšíriť boľševickú revolúciu až k francúzskym hraniciam. Znárodňovanie a zmätky poslali krajinu ku dnu, distribúcie potravín kolabovala. Počas toho obdobia výrazne vzrástol antisemitizmus.

Lukács sa v tejto boľševickej republike stal komisárom kultúry a ihneď zaviedol svoje myšlienky do praxe. Tento popredný marxistický mysliteľ a filozof osobne vydal rozkaz k poprave najmenej 8 ľudí. Jeho programom bol kultúrny terorizmus s cieľom šokovať a vykoreniť tradičnú kultúru a hodnoty maďarského národa.

 Súčasťou jeho programu bolo aj zavádzanie radikálnej sexuálnej výchovy do základných škôl, uľahčenie rozvodov a dostupnosť antikoncepcie. Deti sa v škole učili, aby odhodili tradičné morálne pravidlá svojich rodičov a predkov, aby ich odsúdili ako zastarané. Tiež boli zavedené zákony a opatrenia na ochranu menšín. To všetko malo vytvoriť kultúrno vykorenené prostredie vhodné pre šírenie boľševických ideálov.

 Našťastie, maďarská boľševická revolúcia bola po pár mesiacoch porazená a moc prevzali nacionalisti.

 Lukács opustil Maďarsko a v roku 1922 sa stal jedným zo zakladateľov Inštitútu pre sociálny výskum na univerzite vo Frankfurte, ktorý sa stal známym ako Frakfurtská škola - hlavná ideologická bašta dnešnej Novej ľavice. V tej dobe prišiel s konceptom "kultúrneho pesimizmu", ktorý spočíva v tom, že v spoločnosti musí byť vyvolaná beznádej a rozpory, aby ľudia prijali revolučné ideály neo-marxizmu a jeho novej "ľavičiarskej" kultúry.

Podľa Antonia Gramsciho musí marxizmus na západe ísť cestou "pasívnej revolúcie," tj postupnej infiltrácie a manipulácie spoločnosti, ktorá si bude na zmeny postupne zvykať a nie cestou násilnej červenej revolúcie, ktorá nemá na západe šancu na úspech.

Pre úspech tejto pasívnej revolúcia je potrebné vytvoriť novú triedu marxistických intelektuálov, ktorí budú jadrom tejto revolúcie.

 Gramsci ďalej použil termín "dlhý pochod inštitúciami", ktorý silne inšpiroval Nové ľavičiarstvo. Podľa neho musia títo noví marxistickí intelektuáli obsadzovať pozície v dôležitých inštitúciách - v školstve, v médiách, v kultúre, v politike, na úradoch - a zo svojich pozícií potom vykonávať demokratickou cestou, pomaly a postupne zmeny vedúce k nastoleniu ľavičiarskej spoločnosti a kultúry.

 Gramsci presadzoval v podstate delegitimizáciu a opustenie systému kultúrnych hodnôt tradičnej bielej spoločnosti. A pretože tieto kultúrne hodnoty zasahujú do všetkých sfér nášho života - do škôl, médií, umenia a ďalších inštitúcií, požadoval Gramsci reformu všetkých týchto sfér.

 Gramsci kládol dôraz na školstvo. Kritizoval, že talianske školstva vedie žiakov ku "konformite", k životu v súlade s tradíciami a národnou kultúrou. Kritizoval, že systém výučby je vyjadrením "kultúrnej klímy rozšírenej do talianskej spoločnosti starými tradíciami", čo podľa Gramsciho spôsobuje odtrhnutie školstva od reálneho života.

 Presadzoval teda nový model školstva priaznivý pre šírenie marxistickej kultúry. Presne taký nový model školstva existuje dnes, hlavne na západe, kde ľavičiari do školstva pretlačili výučbu multikultúrnej utópie, pocitov viny a pseudo-humanizmu, miesto výučby tradičných kultúrnych a vlasteneckých hodnôt. Prvky domácej kultúry a výučba tradičných národných hodnôt sú systematicky odstraňované, aby "nepobúrily" imigrantov a menšiny.

Gramsci presadzoval aj ovplyvňovanie jazyka. Keď niekto manipuluje jazyk a spôsob jeho užívania, potom môže do istej miery riadiť myslenie ľudí, tabuizovat určité témy a podobne. Aj to sa dnes deje. Do národných jazykov sú vplyvom ľavičiarov v médiách, filmovom priemysle a školstva importované nové slová a slovné spojenia, z iných slov sa stali tabu, sú šírené výrazy z jazykov menšín atď.

V Gramsciho modeli sú dôležité médiá. Musia byť využité k šíreniu "novej" ľavičiarskej kultúry a myšlienok.

 Aj umenie sa podľa neho musí zapojiť do boja za ľavičiarsku "novú kultúru". K tomu je potrebné, aby sa "noví umelci narodili pre potreby hnutia." Podľa Gramsciho ich revolučné nadšenie musí byť  podnietené z "hĺbky ich osobností, ktoré by predtým nenašli dostatočnú silu plne sa vyjadriť". V praxi teda neo-marxisti majú podnecovať marxistické revolučné ideály v skupinách morálne rozložených a neúspešných "umelcov", ktorí potom budú cez svoje umenie nadšene šíriť ľavičiarske ideály a "hodnoty", dekadenciu a rúcanie morálneho poriadku.

Aj táto vízia sa neskôr stopercentne naplnila, keď Nová ľavica našla svoje zázemie v umeleckých kruhoch a rôzni duševne labilní umelci z undergroundových subkultúr sa stali hovorcami mnohých ľavičiarskych skupín a frakcií.

Frankfurtská škola a kritická teória

V roku 1923 založili Lukács a členovia nemeckej komunistickej strany na univerzite vo Frankfurte nad Mohanom Inštitút marxizmu, ktorý neskôr premenovali na Inštitút sociálneho výskumu. Ten sa čoskoro stal známym ako Frankfurtská škola.

V roku 1930 sa jeho riaditeľom stal marxista a obdivovateľ markíza de Sade Max Horkheimer. Aj Horkheimer dospel k záveru, že robotnícka trieda nesplnila očakávania do nej vložené a nestala sa avantgardou revolúcie. Západní robotníci netúžili po svetovej revolúcii - túžili po spoločenskom vzostupe do strednej triedy. Preto Frankfurtská škola začala za Horkheimerova vedenia prevádzať marxizmus do kultúrnych pojmov. Namiesto kapitalizmu sa pre nových marxistov stala úhlavným nepriateľom západná kultúra a západný systém hodnôt - tj najmä láska k rodine, vlasti a bohu. Pôvodní marxisti sa rozhodli pre násilnú revolúciu, noví marxisti sa rozhodli ísť podstatne dlhšou, ale spoľahlivejšou cestou postupného obsadzovania inštitúcií formujúcich verejnú morálku, mienku a systém hodnôt a tým postupne pretvárať západnú spoločnosť zvnútra. Jednu vec však mali starí aj noví marxisti spoločnú a tou bolo ich vlastné poňatie morálky. Čo prospieva revolúcii, je morálne, čo jej škodí, je zlé.

Približne v rovnakej dobe sa k Frankfurtskej škole pripojil hudobný kritik Theodor Adorno, psychológ Erich Fromm a sociológ Wilhelm Reich.

Nástup Adolfa Hitlera k moci v roku 1933 pre frankfurtskú školu predstavoval priame fyzické ohrozenie jej členov, preto sa táto škola s celým osadenstvom presťahovala do USA, kde začala pôsobiť pri Kolumbijskej univerzite. Jej členovia začali vyvíjať podvratnú činnosť proti kultúre krajiny, ktorá im poskytla útočisko. V tejto dobe sa k Frankfurtskej škole pripojil aj čerstvý absolvent Herbert Marcuse.

Ako zbraň pre svoj boj proti západnej spoločnosti vyvinula Frankfurtská škola tzv. kritickú teóriu. Podstatou kritickej teórie bola deštruktívna kritika všetkých hlavných prvkov západnej kultúry, najmä kresťanstva, kapitalizmu, vlastenectva, národného uvedomenia, kultúrno-národného sebavedomia a predovšetkým tradičnej rodiny.

Za použitia kritickej teórie kultúrni marxisti neustále opakujú, že Západ nesie vinu za zločiny genocídy proti každej civilizácii, s ktorou sa kedy stretol. Podľa tejto teórie sú západné spoločnosti najväčšími predstaviteľmi rasizmu, sexizmu, nativismu, homofóbie, xenofóbie, antisemitizmu, fašizmu a nacizmu.

Kritická teória razí tézu, že zločiny Západu vychádzajú priamo z jeho samotnej podstaty tak, ako bola táto podstata utváraná kresťanstvom.

Kritická teória v konečnom dôsledku vyvoláva kultúrny pesimizmus, pocity odcudzenia, vykorenenosti, beznádeje a zúfalstva, takže zmanipulovaní ľudia, hoci žijú v blahobyte, začínajú na svoju vlastnú spoločnosť pozerať ako na utláčajúcu a nehodnú lojality a lásky. A práve aj ten blahobyt sa stáva predmetom ich odporu, pretože nositelia kritickej teórie premyslene vyvolávajú v ľuďoch pocity viny a hanby vzhľadom k tomu, že zďaleka nie každý na Zemi môže v takom blahobyte žiť.

Druhá svetová vojna a holokaust znamenali pre frankfurtskú školu a kritickú teóriu mohutný impulz. Frankfurtská škola promptne označila za vinníkov vojny a holokaustu nie nacizmus alebo nacistické Nemecko, ale celú západnú civilizáciu en bloc. Každý príslušník západnej kresťanskej civilizácie, bez ohľadu na to, či je príslušníkom národa, ktorý bojoval po boku nacistického Nemecka či proti nemu, mal od tejto chvíle niesť dedičnú a nikdy neodčiniteľnú stigmu viny za tieto udalosti.

V roku 1950 vyšla biblia Frankfurtskej školy Autoritárska osobnosť. V tejto takmer tisícistránkovej knihe sa presadzuje myšlienka, že ak je rodina kresťanská a súdržná, stáva sa podhubím rasizmu a fašizmu. Mať dobrý vzťah k vlasti rodine alebo vlasti sa považuje v tejto knihe za psychiatrickú úchylku, zatiaľ čo vzbura a odcudzenie od rodiny sú prejavom zdravého a nezávislého myslenia. Dochádza tu k významnému kvalitatívnemu posunu - to, čo predchádzajúci kritici západnej spoločnosti považovali za iba konzervatívny a staromódny, bolo v tomto diele vyhlásené za fašisticky orientovanej a psychiatrickú deformácii. Adorno a Frankfurtská škola tak prešli od púhej kritiky západnej strednej triedy k jej priamej kriminalizácii. (Poznámka prekladateľa - považujem uvedený popis Autoritárskej osobnosti za zjednodušujúci. Výskum sa robil kvôli hľadaniu súvislostí medzi osobnosťou a politickými postojmi a neskôr aj zdrojov fašistických tendencií na základe dotazníkov a prieskumov. Ovšem samotná metodika a interpretácia je podľa mňa chybná. Vzhľadom na ľavicové korene Adorna bol výskum cielený na to, aby sa preukázali fašizujúce tendencie strednej triedy. Ovšem ako ukázal H.J.Eysenck v 50-tych rokov, u ľavičiarov nachádzame silnejšie znaky autoritárstva)

Frankfurtská škola bola vo svojom dlhom pochode inštitúciami úspešná. Jej dlhodobé pôsobenie na americkú spoločnosť začalo niesť ovocie začiatkom 60. Rokov, kedy na americké univerzity začala vstupovať prvá povojnová generácia. V polovici 60. rokov boli konzervatívci a autoritatívne postavy, ktoré kritizovali revolúciu a zastávali sa tradičného usporiadania spoločnosti, bežne označovaní ako fašisti, rozsvievači nenávisti alebo psychicky chorí. Zmysel tejto stratégie spočíval v tom, že takto očíslovaný človek sa týmto označením dostal automaticky do defenzívy a musel začať brániť svoju osobnú integritu, namiesto toho, aby sa mohol sústrediť na prejavovanie svojich názorov. Označením niekoho ako chorého naznačujeme, že tento človek potrebuje terapiu a ako je známe v prípade psychických porúch, táto terapia nemusí byť vždy len dobrovoľná.

Nový proletariát

V päťdesiatych rokoch chýbala Frankfurtskej škole osobnosť, ktorá by popularizovala a uviedla do praxe jej ideológiu. To sa zmenilo s príchodom Herberta Marcuse, bývalého dôstojníka OSS a profesora na Brandeis University, ktorý nechcel byť len obyčajným teoretikom, ale túžil toto učenie uviesť do praxe. Marcuse poskytol odpoveď na Horkheimerovu otázku: kto zohrá úlohu proletariátu v nadchádzajúcej kultúrnej revolúcii?

Marcuse našiel odpoveď: novým proletariátom bola radikálna mládež búriaca sa proti životnému štýlu a konvenciám svojich rodičov, feministky, černošskí bojovníci, homosexuáli, odcudzení, asociálovia, revolucionári tretieho sveta, predstavitelia rôznych obskúrnych náboženských siekt, jednoducho všetci, ktorí mali pocit, že im západná spoločnosť ubližuje a že sú jej prenasledovanými obeťami.

V minulosti rozvracali spoločnosti slova a knihy, Marcuse bol presvedčený, že drogy a sex sú lepšie zbrane. V diele Eros and Civilization (Eros a civilizácia) naliehal Marcuse na univerzálne prijatie princípu slasti. A ako milióny členov generácie "baby boom" vstupovali na univerzity, stretli sa s učením Frankfurtské školy spopularizovanej Herbertom Marcusem. Čítali sa jeho knihy, stal sa kultovou postavou. Študenti niesli pri parížskych demonštráciách v roku 1968 transparenty s nápisom: "Marx, Mao a Marcuse."

Známe heslo hippies "Milujte sa, nebojujte," bolo Marcuseovým vynálezom. Zaviedol aj pojem "represívnej tolerancie." Podľa princípu represívnej tolerancie mal byť tolerovaný akýkoľvek názor s jedinou výnimkou - názoru konzervatívno-kresťanského. Tak bol položený základ povestného "dvojakého metra," ktorý dodnes frustruje mnoho ľudí napríklad v otázke prístupu k rómskej kriminalite a zneužívania sociálnych dávok. Tento dvojaký meter sa tiež uplatňuje napríklad v tvrdom potláčaní otvoreného vyznávanie kresťanstva (napríklad už spomínaný zákaz verejného slávenia Vianoc vo Veľkej Británii) a ničím nerušeného propagovania islamského radikalizmu, resp. požiadaviek zaviesť prvky šarie (islamského práva) do britského práva apod.

Dvojaký meter, ktorý pravicu frustruje a ktorý dovoľuje, aby konzervatívci boli stavaní na pranier za hriechy, ktoré sa ľavičiarom odpúšťajú, je praktickou aplikáciou Marcuseova pojmu "represívnej tolerancie."

Základné tézy a hodnoty Frankfurtskej školy

Základné tézy a hodnoty Frankfurtskej školy možno zhrnúť do týchto niekoľkých bodov:

• Neexistuje žiadna pravda, len súperiace programy.
  .
• Všetky nároky na morálnu nadradenosť západnej civilizácie nad ostatnými sú zrušené západnou históriou rasizmu, kolonializmu a svetovými vojnami.
  .
• Neexistujú žiadne objektívne štandardy, podľa ktorých by bolo možné určiť, že nejaká kultúra je lepšia, než iná. Každý, kto niečo také tvrdí, je utláčateľ a rasista.
  .
• Prosperita Západu bola vybudovaná na bezohľadnom vykorisťovaní tretích krajín. Obyvatelia Západu si teda zaslúžia chudobu a utrpenie.
  .
• Zločin je chybou spoločnosti, nie zločinca. Úbohí zločinci majú právo na to, čo chcú. Podriadiť sa kriminálnikom je mravnejšie, než im odporovať.
  .
• Chudobní a zločinci sú obete. A len obete sú mravné. Preto sú chudobní a zločinci mravní. Bohatí ľudia nie, tí sa môžu len pokúsiť si kúpiť trochu mravnosti tým, že sa identifikujú s chudobnými a so zločincami.
  .
• Mravný človek nemôže nikdy akceptovať fyzickú silu ako metódu obrany. Je vždy lepšie byť obeťou, než bojovať, čo i len v sebaobrane. "Utláčaným" je ale násilie povolené vždy, lebo oni len reagujú na zlo utláčateľov.
  .
• Ak sú obyvatelia Západu vystavení teroru, jedinou ich morálnou odpoveďou je ospravedlniť sa za hriechy minulosti, pochopiť teroristov a ich motívy, ponúknuť ďalekosiahle ústupky apod.
  .
• A vždy platí: Len biely človek môže byť rasista a správať sa rasisticky, ak sa chová rasisticky nebiely človek, vždy je to len spravodlivá reakcia na rasizmus bieleho človeka.

Myslitelia Frankfurtskej školy teda podporovali v západnom obyvateľstvu životné pocity vykorenenosti, beznádeje, odcudzenia, depresie, neistoty, precitlivenosti, neustále premietanie o vine, utápanie sa v pocitoch hanby, spytovanie svedomia a podobne. Západný človek mal byť zmietaný neustálymi psychickými problémami, trpieť nespavosťou, navštevovať jedného psychológa a psychiatra za druhým, podrobovať sa ďalším a ďalším psychoanalýzám a terapiám a konzumovať veľké množstvo psychofarmák. K tejto kampani výdatne prispel aj Sigmund Freud so svojou psychoanalýzou a teóriou, že za všetkými problémami moderného človeka je rodinnou výchovou potláčaná sexualita.

Naproti tomu sa u ľudí nezápadného pôvodu posilňovalo sebavedomie, asertivita, jasné formulovanie a vyslovovania požiadaviek, jednoduchá a priamočiara rozhodnosť. Ak sa takto prejavil západný človek, bol hneď označený za rasistu a fašistu alebo v lepšom prípade za necitlivého a primitívneho človeka.

Politická korektnosť ako výsledok spoločenských zmien

Vyššie uvedená ideológia a jej stratégie uvedenia do praxe spôsobili, že pôvodná tradičná kultúra stratila na Západe svoje mocenské pozície s tým, ako zradikalizovaná revolučná mládež dospela do veku, v ktorom sa ľudia ujímajú mocenských pozícií v spoločnosti. Ako príklad si môžeme uviesť rozdiel medzi konzervatívnou britskou premiérkou Magaret Thatcher narodenou v roku 1925 a vychovanou podľa tradičných britských hodnôt a dnešným tiež konzervatívnym britským premiérom Davidom Cameronom, narodeným v roku 1966 a vychovaným už plne v duchu filozofie politickej korektnosti. David Cameron, údajný konzervatívec, sa vo svojej práci orientuje najmä na ochranu životného prostredia alebo boj s chudobou v krajinách tretieho sveta. Neviem si predstaviť, že by tento človek zavelil ísť do sediel tak, ako to urobil Winston Churchill v roku 1940 alebo ako to robila Margaret Thatcherová počas svojho pôsobenia vo funkcii premiérky v období vrcholiacej studenej vojny (či konfliktu na Falklandách - poznámka prekladateľa).

Po mocenskom etablovaní sa, toto nové učenie sa stalo politickým príkazom - príkazom politickej korektnosti. Z vysokých škôl a médií sa politická korektnosť rozšírila do doteraz nezasiahnutých mocenských orgánov štátnej správy - do polície, armády, súdnictva. Sú kladené požiadavky na zastúpenie žien, homosexuálov a národnostných menšín v týchto zložkách, presadzuje sa výchova k citlivosti. Vzdor a odpor voči tomuto novému smeru (napríklad odpor proti tzv affirmatice action) sa interpretuje ako prejav nenávisti a môže svojho nositeľa priviesť do značných existenčných, alebo aj právnych problémov.

Týmto sme sa dostali až do súčasnosti, k súčasnému neutešenému obrazu západnej civilizácie.

Príčiny úspechu Frankfurtskej školy

Príčiny úspechu Frankfurtskej školy sú už čiastočne rozobrané v predchádzajúcich odsekoch. Frankfurtská škola zvolila správnu stratégiu uvedenie do praxe a správnu cieľovú skupinu "nového proletariátu." Toto by však nemohlo fungovať s takým úspechom, keby tu ešte nebol ďalší faktor, ktorým je paradoxne kresťanská kultúra.

Hoci myslitelia Frankfurtskej školy odmietali kresťanstvo a kresťanskú spoločnosť, majstrovsky využili základný princíp kresťanskej výchovy, ktorým je vyvolávanie pocitov viny a hanby. Od útleho detstva sa v deťoch tieto emócie vyvolávajú a usmerňuje sa tak ich správanie a myslenie. Účelom je, aby sa normy spoločnosti stali vnútorným príkazom každého jedinca a aby taký jedinec nemusel byť k ich dodržiavaniu donucovaný použitím externej moci. Ďalším bežným princípom kresťanskej výchovy, ktorý neomarxisti využili, je požiadavka, aby za každý medziľudský konflikt alebo nedorozumenie dotyčný jedinec hľadal vinu najskôr sám u seba. Neomarxisti využili takých javov a udalostí v histórii západnej civilizácie, ako boli koloniálne výboje, dve svetové vojny a holokaust v spojení s vyššie spomenutými princípmi kresťanskej výchovy, aby do citlivejších jedincov (ktorými sú prakticky všetci mladí ľudia) zasiali pochybnosti či priamo nenávisť k vlastnej rodine a národu. Túto úlohu mali ďalej uľahčenú tým, že sa im podarilo podľa ich pôvodného plánu postupne obsadiť kultúrne a vzdelávacie inštitúcie od materských až po vysoké školy a tiež veľkú časť masových médií, tlače, rozhlasu, televízie a umenia.

Posledným faktorom, ktorý významne prispel k úspechu Frankfurtskej školy, bola vojna vo Vietname. Vojna vždy znamená útrapy, bolesť, prelievanie krvi a možnú smrť. Generácia Woodstocku sa tomu všetkému chcela vyhnúť a Marcuseove učenie ponúkalo skvelú príležitosť, ako urobiť z núdze cnosť a ako dať svojej neochote ísť do vojny morálne ospravedlnenie.

Záver

Politická korektnosť dnes ovláda a doslova rozožiera celú západnú civilizáciu a predznamenáva jej pád, pretože pod jej diktatúrou nie je západná civilizácia ochotná sa brániť akémukoľvek vonkajšiemu ohrozeniu. Ak chceme našu civilizáciu, našu kultúru a náš spôsob života zachrániť, musíme najprv pochopiť mechanizmy, ktoré západná spoločnosť ovládajú a ochromujú a potom sa začať snažiť tieto mechanizmy postupne meniť. Mnoho ľudí je súčasnou situáciou ťažko frustrovaných (môžeme to pozorovať napríklad na internetových diskusiách), ale len málokto rozumie podstate toho, čo sa okolo nás deje. Ak chceme túto neutešenú situáciu zmeniť, musíme najprv týmto mechanizmom porozumieť. Len tak budeme môcť zvoliť vhodnú stratégiu na ich prekonanie.

Originál :
Blog Václava Janouška - http://janousek.vaclav.sweb.cz/politkorektnost.htm

Výbornú knihu na túto tému si môžete stiahnuť
 http://www.edisk.cz/stahnout-soubor/44136/Browne_Anthony-Uprk_rozumu.zip_1.14MB.html

Zdroj :
http://cs.wikipedia.org/wiki/Gy%C3%B6rgy_Luk%C3%A1cs
http://en.wikipedia.org/wiki/Gramsci
http://en.wikipedia.org/wiki/Frankfurt_School
http://en.wikipedia.org/wiki/Herbert_Marcuse

Enoch Powell, nepochopený a ignorovaný prorok nešťastia multikulturalizmu

Uvádzam článok, který by si mal prečítat každý človek, ktoreho zaujímajú riziká dnešnej benevolencie v oblasti imigračnej a prisťahovaleckej politike, každý, koho zaujímajú dôsledky diskriminácii väčšiny na úkor menšiny. Článok má dnes viac ako 45rokov, napriek tomu jasne predvída to, čo sa deje dnes. Enoch Powell tiež predvídal vyššiu dynamiku spoločenských zmien než sa reálne udiala, nemôžeme si však zatvárať oči pred tým, že sa negatívne javy prejavujú v dnešnej dobe tak ako ich popisoval. 

Podľa časopisu Parlamentní listy, 21.4.2008

Pred štyridsiatimi rokmi, 20. apríla 1968, predniesol vplyvný britský poslanec Enoch Powell prejav, ktorý je mnohými označovaný ako najkontroverznejší prejav v celej histórii britskej demokracie. V prejave, ktorý médiá podľa jedného citátu z rímskych čias okamžite pokrstila na "Rivers of Blood" (Potoky krvi), hovoril Enoch Powell o témach, o ktorých ostatní politici hovoriť nechceli - o dôsledkoch masového prisťahovalectva, o problémoch s prisťahovalcami, o nezmyselnosti " antidiskriminačných "zákonov, o sklone politikov riešiť veci súčasné na úkor vecí budúcich.

Napriek značnému súhlasu medzi obyčajnými Britmi, z ktorých niektorí dokonca začali štrajkovať na Powellovu obranu, bol prejav väčšinou oficiálnych miest prudko odmietnutý ako rozdeľujúci, xenofóbny a rasistický. Enoch Powell bol rýchlo zbavený svojho miesta v tieňovom kabinete a zvyšok svojej politickej kariéry prežil ako radový poslanec bez akéhokoľvek vplyvu na politické dianie. Pre politický establishment nasledujúcich desaťročí sa Enoch Powell stal prototypom rasistov a ľudských monštier, na ktorých sa ukazuje ako na pôvodcov všetkého zla a ktorých názory sú absolútne neprijateľné.

Powellove slová teda neboli vypočutá a problémy spojené s prisťahovalectvom do Británie postupne narástli do rozmerov, že si ich uvedomilo aj mnoho ľudí, ktorých názor v čase Powellovej reči nebol tak vyhranený. Heslo "Enoch Powell was right" (Enoch Powell mal pravdu) sa postupne stalo synonymom odporu k politickej kultúre, ku ktorej žiadna zavedená strana neponúka alternatívu a v ktorej sú témy Powellovej reči odbýváné niekoľkými peknými slovíčkami.

Že na postoji politických špičiek sa však doteraz zmenilo veľmi málo, sa mohlo presvedčiť veľa ľudí, naposledy v novembri 2007 to bol Nigel Hastilow, výhľadový kandidát do volieb za Konzervatívnu stranu, ktorý bol donútený odstúpiť, keď sa odmietol ospravedlniť za svoje poznámky v zmysle, že "Enoch mal pravdu".

Príbeh tejto Powellovej reči by mal byť poučením pre všetky krajiny, ktoré sa stretávajú s podobnými politickými tabu. Občania takýchto krajín by mali, rovnako ako Enoch Powell, zo všetkých síl trvať na tom, že politici nemajú právo zľahčovať obavy obyčajných ľudí, nech už sa týkajú čohokoľvek. A mali by trvať aj na tom, že politici budú o týchto veciach viesť serióznu diskusiu, v ktorej zaznejú plným hlasom aj veľmi nepríjemné veci a v ktorej nebude žiadny názor označovaný za neprijateľný alebo neetický bez opodstatnenia. Bez takejto diskusie je zastupiteľská demokracia vskutku len vzdušným zámkom, ktorý nevychádza z názorov a potrieb obyčajných ľudí a ktorá sa obyčajným ľuďom neustále vzďaľuje.

Preto dnes predkladám čitateľovi slovenský preklad prejavu Enocha Powella z 20. apríla 1968, aby sám, úplne nezávisle, posúdil tvrdenia Enocha Powella k problému prisťahovalectva, ktoré dnes u nás, podľa autorovho názoru, smeruje k rovnakej tabuizácii ako v Británii a ďalších krajinách.

Originálny prejav v angličtine je k dispozícii napr tu - Rivers of Blood speech.

Kritika neriadenej imigrácia
.

 

Enoch Powell, prejav z 20. apríla 1968

Najvyššou úrovňou štátnického umenie by malo byť, aby bránilo problémom, ktorým sa zabrániť dá. Pritom sa prirodzene stretáva s prekážkami, ktoré sú hlboko zakorenené v ľudskej povahe. Jedna z týchto prekážok spočíva v tom, že mnohé problémy nie sú jasne zreteľné, kým sa plne neprejavia: na začiatku keď vznikajú, je vždy priestor pre pochybnosti a rozdielne názory na to, či sú reálne alebo nie. A z podobných príčin priťahujú ďaleké problémy málo pozornosti v porovnaní s tými aktuálnymi, ktoré sú nepochybné a naliehavé. Z toho všetkého vyplýva pre politikov vtieravé pokušenie zaoberať sa neodkladnou prítomnosťou na úkor vzdialenej budúcnosti.

Ľudia majú niekedy sklon zamieňať predvídanie problémov za ich príčinu alebo dokonca za túžbu po takýchto problémoch. Mnohí radi hovoria: "keby sa o tom nehovorilo, potom by sa to zrejme nestalo". Tento zvyk má koreň zrejme v prastarej viere, že slovo a vec, meno a predmet, sú jedno a to isté.

Či sa jedná o čokoľvek, diskusia o obrovských problémoch v budúcnosti, ktorým by dnes šlo s trochou úsilia predísť, je medzi politikmi nanajvýš nepopulárna. A pritom by malo ísť o najdôležitejšiu činnosť každého politika. Tí z nich, ktorí sa tejto činnosti vyhýbajú, si plne zaslúžia byť preklínaní zo strany politikov, ktorí prídu po nich.

Pred týždňom alebo dvoma som mal rozhovor so jedným celkom obyčajným Angličanom v strednom veku, ktorý býva v mojom volebnom okrsku a pracuje v jednom z našich znárodnených priemyselných odvetví. Po jednej alebo dvoch vetách o počasí, náhle povedal: "Keby som mal peniaze presťahovať sa inam, tak by som v tejto krajine neostal". Namietal som v tom zmysle, že súčasná vláda nepretrvá naveky, ale na to on vôbec nereagoval a pokračoval: "Mám tri deti, všetky už majú po škole a dve z nich už založili rodinu. Nebudem pokojný, kým ich všetky neuvidím, ako sa usadili v zámorí. Za 15 až 20 rokov budú v tejto krajine belochom vládnuť farební ".

Už počujem zborové zatracovanie z vašej strany. Ako si len trúfam vravieť takú strašnú vec? Ako si len trúfam podnecovať problémy a vzbudzovať nepríjemné emócie opakovaním takého rozhovoru?

Moja odpoveď je taká, že nemám právo tak neurobiť. Tu máme slušného, ​​obyčajného občana, ktorý za bieleho dňa v mojom vlastnom meste hovorí mne, svojmu poslancovi, že jeho štát nebude dosť dobrý, aby v ňom žili jeho vlastné deti. Jednoducho nemám právo pokrčiť ramenami a začať myslieť na niečo iné. To čo som počul, si myslí a hovorí tisíce a státisíce iných - možno nie v celej Británii, ale určite v oblastiach, ktoré už teraz prechádzajú úplnou premenou, ku ktorej neexistuje analógia v celej tisícročnej histórii tohto ostrova.

Pri súčasnom tempe bude v tejto krajine tri a pol milióna prisťahovalcov z krajín Commonwealthu a ich potomkov. Toto nie je číslo, ktoré by som si vymyslel. Toto číslo bolo oficiálne oznámené parlamentu hovorcom Štatistického úradu. Žiadny podobný oficiálny odhad pre rok 2000 neexistuje, ale musí sa pohybovať v rozmedzí od piatich do siedmich miliónov, približne okolo desiatich percent celkového počtu obyvateľov a bude sa blížiť počtu obyvateľov celej londýnskej aglomerácie. Prisťahovalecká populácie samozrejme nebude rovnomerne rozprestretá po celej Británii, od Margate po Aberystwyth, od Penzance až po Aberdeen. Celé oblasti, mestá a mestské časti naprieč Anglickom budú obývané skupinami prisťahovalcov a ich potomkov.

A ako pobeží čas, výrazne sa v prisťahovaleckej populácii zvýši podiel tých, ktorí sa už - rovnako ako my všetci ostatní - narodili v Anglicku. Už v roku 1985 budú medzi prisťahovalcami prevažovať tí, ktorí sa narodili tu. To je skutočnosť, ktorá volá po naliehavej akcii už dnes a pritom podstata takejto zmeny znamená, že pre politikov je veľmi ťažké ju vykonať, pretože akcie su potrebné v prítomnosti, zatiaľ čo zlo, ktoré má byť odvrátené alebo minimalizované, príde až za niekoľko volebných období.

Národ, pred ktorým leží taký výhľad, sa prirodzene najprv pýta: Ako môže byť tento problém zmenšený? Za predpokladu, že problémom s prisťahovalcami nemôže byť úplne zamedzené, mohli by byť tieto problémy aspoň obmedzené, keď si stále uvedomujeme, že najdôležitejšie sú celkové čísla: význam a dôsledky cudzorodého elementu uprostred krajiny a jej obyvateľstva sa budú významne líšiť podľa toho, či tohto elementu bude 1 percento alebo 10 percent. Odpovede na túto jednoduchú a racionálnu otázku sú rovnako jednoduché a racionálne: zastavením alebo praktickým zastavením ďalšej imigrácie a maximálnou podporou návratu prisťahovalcov do krajiny ich pôvodu. Oba tieto návrhy sú súčasťou oficiálneho programu Konzervatívnej strany.

Je takmer neuveriteľné, že len do prístavu vo Wolverhamptone teraz každý týždeň prichádza 20 až 30 detí zo zámoria - a to znamená 15 až 20 rodín počas desiatich či dvadsiatich rokov. Toho, koho bohovia chcú zničiť, najprv zbaví rozumu. Ako národ musíme byť šialení, doslova šialení, keď dovoľujeme každoročný príchod okolo 50,000 imigrantov, z ktorých väčšina bude predpokladom pre budúci rast populácie prisťahovalcov. To je to isté ako pozorovať, ako národ horlivo buduje svoju pohrebnú hranicu. Dnes sme fakt nepríčetní, keď dovoľujeme, aby prichádzali doteraz slobodné osoby za účelom založenia rodiny s niekým, koho v živote nevideli.

Nikto by nemal predpokladať, že príliv prisťahovalcov automaticky skončí. Naopak, dnešných 5,000 imigračných povolení ročne znamená každoročne vrátane ich rodín ďalších 25,000 osôb, a to neberieme do úvahy obrovský rezervoár príbuzenských vzťahov, ktoré už u nás teraz má mnoho možných budúcich prisťahovalcov a nehovoríme tu ani o nelegálnom prisťahovalectve. Za týchto okolností nepomôže nič ako obmedzenia celkového prílivu osôb, ktorí sa chcú v našej krajine usídliť, na zanedbateľnú úroveň a potrebné zákony a administratívne opatrenia by mali byť urobené bezodkladne.

Zdôrazňujem slovo "usídliť". Toto nemá nič spoločné s tými občanmi britského spoločenstva národov alebo úplnými cudzincami, ktorí sem prichádzajú študovať alebo inak zvyšovať svoju kvalifikáciu, ako napríklad lekári z krajín Commonwealthu, ktorí, v prospech svojich vlastných krajín, zlepšili zároveň úroveň našich nemocníc oveľa rýchlejšie ako by bolo inak možné. Takí nie sú a nikdy neboli prisťahovalci.

Teraz obráťme pozornosť na otázku spätnej emigrácie. Aj keby celé prisťahovalectvo skončilo zajtra, rýchlosť rastu prisťahovaleckej populácie by sa síce podstatne znížila, ale výhľadová veľkosť tohto elementu v celkovej populácii by znamenala, že základné črty budúceho nebezpečenstva by zostali bez väčšej zmeny. Toto nebezpečenstvo môže byť odvrátené, pokiaľ značnú časť celkového počtu prisťahovalcov tvoria osoby, ktoré prišli približne počas minulých desiatich rokov.

Z toho je jasne vidieť naliehavosť uskutočnenie druhého opatrenia z programu Konzervatívnej strany: podpora spätnej emigrácie. Nikto asi neurobí odhad, koľko dnešných prisťahovalcov sa za štedrej finančnej pomoci odsťahuje do krajiny svojho pôvodu alebo do iného štátu, ktorý túži po ich schopnostiach a pracovnej sile. Nikto to nevie, pretože o také opatrenia sa doteraz ešte nikto nepokúsil. Môžem povedať iba to, že aj teraz, prisťahovalci z môjho vlastného obvodu čas od času mne prichádzajú a pýtajú sa po možnosti podpory ich návratu domov. Ak by takéto opatrenia boli prijaté a vykonávané s rozhodnosťou, ktorú oprávňuje budúce nebezpečenstvo, výsledný odchod imigrantov by mohol značne zmeniť nepriaznivý výhľad.

Tretím elementom programu Konzervatívnej strany je zásada, že všetci občania tejto krajiny by mali byť rovní pred zákonom a že by nemala byť žiadna forma rozlišovania a diskriminácie zo strany štátnych orgánov. Presne ako vyhlásil pán Heath, nebudú žiadni "občania prvej triedy" a "občania druhej triedy". To ale neznamená, že by prisťahovalci a ich potomkovia mali byť vyzdvihnutí na nejaké privilegované a zvláštne miesto, alebo že by občania mali byť zbavení práva voliť vo svojich vlastných záležitostiach medzi tým či oným svojim spoluobčanom, alebo že by na občanov mala byť uvalená povinnosť vysvetľovať dôvody a motívy toho či onoho svojho rokovania v rámci zákona.

Nepoznám väčšie skreslenie skutočnosti, než to, ktorého sa dopúšťajú tí, ktorí dychtivo volajú po zákonoch, ktoré nazývajú "antidiskriminačné". Títo ľudia sú žurnalisti rovnakého druhu (a niekedy aj z rovnakých novín) ako tí, ktorí sa v 30-tych rokoch snažili rok po roku bagatelizovať rastúce nebezpečenstvo, ktoré našu krajinu ohrozovalo (spomienka na Hitlera a rok 1938, keď Anglicko zbabelo zapredalo Československo a umožnilo Hitlerovi anektovať Sudety a lord Chamberlain sa vrátil do Londýna ako mierotvorca so slovami : "Zachránili sme mier!". Samozrejme bola to prvý krok k hekatombám mŕtvych v druhej svetovej vojne... - poznámka prekladateľa), alebo arcibiskupi, ktorí sú oblečení do krásnych rúch prehodených cez hlavu a žijú bezstarostný život vo svojich palácoch. Musí byť povedané, že títo ľudia sa úplne a diametrálne mýlia. Pocity odstrčenia a ochudobnenia, pocity obáv a nevôle, neležia uprostred prisťahovaleckej populácie, ale uprostred tých, medzi ktorých prisťahovalci prichádzali a stále prichádzajú. Preto schválenie tohto druhu legislatívy pripomína zapálenie zápalky blízkosti hŕbu strelného prachu. To najlepšie, čo môžem povedať o tých, ktorí toto navrhujú alebo podporujú, je, že nevedia, čo robia.

Bolo by krajne zavádzajúce porovnávať prisťahovaleckú populáciu v Británii a americkými černochmi. Černošská populácia Spojených Štátov bola spočiatku úplnými otrokmi, ktorým bola až neskôr daná sloboda a ďalšie občianske práva, ktoré mohli začať využívať postupne a ktoré zatiaľ nie sú celkom úplné. Naproti tomu prisťahovalec z krajín Commonwealthu prichádza do Británie ako plnoprávny občan, prichádza do krajiny, ktorá predtým nepoznala akékoľvek rozlišovanie medzi tým či oným občanom a okamžite dostáva všetky občianske práva - od volebného práva až po bezplatnú zdravotnú starostlivosť.

Kým pre imigrantov je príchod do tejto krajiny vstupenkou k výhodám a príležitostiam, po ktorých dychtivo túžili, dopad na pôvodné obyvateľstvo bol veľmi odlišný. Z dôvodov, ktoré nemohli pochopiť, a pri hľadaní politického rozhodnutia, ktoré k tomu viedlo a na ktoré sa ich nikto nespýtal, zistili, že sa stali cudzincami vo svojej vlastnej krajine.

Zistili, že ich ženy nemôžu dostať lôžka v pôrodniciach, že ich deti nemôžu dostať miesta v školách, že sa ich okolie zmenilo na nepoznanie, že ich plány a vyhliadky do budúcnosti boli obrátené naruby, že zamestnávatelia váhajú požadovať po prisťahovalcoch rovnakú úroveň disciplíny a schopností, aká sa vyžaduje od rodeného Brita. Postupom času začínali počuť čoraz častejšie hlasy, ktoré im hovorili, že už sú nežiadúci. A teraz sa dozvedajú, že parlament má odhlasovať zákon, ktorý zavedie jednosmerné privilégium - zákon, ktorý nemôže napraviť (a ani ani nie je zamýšľaný k náprave) ich rozhorčenia, ale naopak má dať cudzincom, nespokojencom a agentom-provokatérom právo pranierovať ich za ich činy súkromnej povahy.

Prišli mi stovky a stovky listov za posledné dva alebo tri mesiace, kedy som naposledy o tejto téme hovoril. V tých listoch bol jeden nápadný rys, ktorý je do veľkej miery novinkou, a ktorý pokladám za príznačný. Všetci poslanci sú zvyknutí na typické anonymy; čo ma ale prekvapilo a znepokojilo, bol vysoký podiel obyčajných, slušných, rozumných ľudí, ktorí mi napísali racionálne listy, ktoré často svedčili o dobrom vzdelaní, a ktorí si mysleli, že musia vynechať svoju adresu, pretože bolo nebezpečné vyjadriť písomne ​​súhlas s mojimi názormi, a pretože by riskovali trest alebo odvetu, keby sa vedelo, že tak urobili. V oblastiach zasiahnutých prisťahovalectvom rastie medzi obyčajnými Angličanmi pocit, že sú prenasledovanou menšinou, čo je niečo, čo si niekto bez priamej skúsenosti ťažko predstaví. Ukážem tu len jeden príklad z tých stoviek:

Pred ôsmimi rokmi bol jeden dom v slušnej ulici vo Wolverhamptone predaný černochovi. Teraz má ulica jediného bieleho obyvateľa (starú pani na dôchodku). Toto je jej príbeh. Vo vojne stratila manžela aj oboch synov. Preto do svojho domu so siedmimi izbami - jediného majetku, ktorý mala - začala brať podnájomníkov. Pracovala tvrdo a darilo sa jej, splatila celú hypotéku a začala šetriť, aby mala niečo na svoju starobu. Potom sa objavili prisťahovalci. S narastajúcou hrôzou videla, ako jeden dom po druhom preberajú prisťahovalci. Predtým pokojná ulica sa stala miestom, kde zavládol hluk a zmätok. Jej bieli podnájomníci sa bohužiaľ odsťahovali.

Deň potom, čo sa odsťahoval posledný, bola o 7 hodine ráno prebudená dvoma černochmi, ktorí chceli použiť jej telefón, aby zavolali svojmu zamestnávateľovi. Keď odmietla, rovnako ako by odmietla kohokoľvek neznámeho v takú hodinu, začali jej nadávať tak, že sa začala báť, že by ju fyzicky napadli, keby na dverách nemala poriadnu reťaz. Rodiny prisťahovalcov sa tiež pokúšali prenajať si izbu v jej dome, ale vždy odmietla. Jej úspory postupne zmizli a nakoniec mala, po zaplatení všetkých poplatkov a daní, menej ako 2 libry na týždeň. Zašla požiadať o úľavu na daniach a hovorila s mladou dievčinou, ktorá, keď počula, že má dom so siedmimi izbami, navrhla, nech časť prenajme. Keď povedala, že jediní nájomníci, ktorí majú záujem, sú černosi, tak dievča povedala: "S rasovými predsudkami sa v tejto krajine nikam nedostanete". Tak išla domov.

Telefón je to, čo ju drží pri živote. Platí ho jej rodina, ktorá jej aj inak pomáha ako najlepšie vie. Prisťahovalci ponúkali, že jej dom kúpia - za cenu, ktorú by nový pán domáci mohol dostať od svojich nájomníkov naspäť za niekoľko týždňov, najviac niekoľko mesiacov. Začína sa obávať vychádzať von. Okná sú rozbité. Vo svojej poštovej schránke občas nachádza výkaly. Keď ide na nákup, sprevádza ju húf okúzľujúcich, doširoka sa šklebiacich černoškov, ktorí nevedia anglicky, ale jedno slovo predsa poznajú. "Rasistka", kričia na ňu. Naša stará pani je presvedčená, že pôjde do väzenia, ak bude nový Race Relations Bill schválený. Naozaj sa tak moc mýli? Začínam mať pochybnosti.

Ďalší klam, ktorému podliehajú tí, ktorí sú vedome alebo nevedome slepí k dnešnej skutočnosti, sa dá zhrnúť do slova "integrácia". Byť integrovaný do spoločnosti znamená, že vo všetkých praktických ohľadoch situácia je jedinec nerozpoznateľný od ostatných. Za terajšej situácie, keď existujú jasné fyzické rozdiely rasovej povahy, je integrácia obtiažna, hoci v dlhšom období nie nemožná. Mnoho z tých, ktorí sa tu za posledných 15 rokov usadili, si iste želá byť súčasťou britskej spoločnosti a všetky ich myšlienky a činy sú namierené v tomto smere. Myslieť si však, že sa takto chová veľká a rastúca väčšina prisťahovalcov a ich potomkov, je absurdná a nebezpečná predstava.

Teraz sme na pokraji zmeny. Doteraz to bola sila okolností a okolia, ktorá spôsobila, že samotná myšlienka integrácie zostávala na okraji záujmu väčšej časti prisťahovaleckej komunity - to jest, že si takú vec nikdy nepredstavili ani aktívne nezamýšľali a že ich početnosť a fyzická koncentrácia znamenali, že sa nedosiahol tlak na integráciu , ktorý normálne pôsobí na každú malú menšinu.

Teraz vidíme, ako rastú sily aktívne pôsobiace proti integrácii, v ktorých záujme je zachovanie a vyostreniu rasových a náboženských odlišností a ktorých konečným úmyslom nie je nič menšieho než dominantné postavenie - najskôr nad vlastnou prisťahovaleckú komunitou a potom aj nad zvyškom obyvateľstva. Malý obláčik, ktorý ale môže veľmi rýchlo zakryť celú oblohu, sa nedávno ukázal vo Wolverhamptone a zdá sa, že sa rýchlo rozšíri. Slová, ktoré teraz použijem, nie sú moje, ale predniesol je jeden poslanec za Labour Party, ktorý je zároveň ministrom v terajšej vláde:

"Kampaň komunity sikhov za zachovanie svojich zvykov, ktoré sú v Británii úplne cudzie, je hodná poľutovanie. Keď niekto pracuje v Británii a predovšetkým vo verejných službách, mal by byť pripravený prijať záväzky a podmienky svojho zamestnania. Požiadavky na zvláštne komunitné práva (alebo by sme skôr mali hovoriť rituály?) [EP naráža na to, že v angličtine sa slová "rights" (práva) a "rites" (rituály) vyslovujú rovnako] vedie k nebezpečnej fragmentácii vnútri spoločnosti. Tento komunalismus je spoločenským jedom a mal by byť jasne odsudzovaný, nech už ho praktizuje ktokoľvek. "

Ďakujem svojmu kolegovi Johnovi Stonehouseovi, že týmto veciam porozumel a mal odvahu ich vysloviť nahlas.

Pre tieto nebezpečné a rozdeľujúce elementy je úprava navrhovaná v zákone o vzťahoch medzi rasami (Race Relations Bill) živným roztokom, ktorý potrebujú k svojmu životu. Zákon poskytuje spôsob, ako sa prisťahovalecké komunity môžu uzavrieť viac do seba, ako agitovať proti svojim spoluobčanom, ako zastrašovať a ovládať ostatných prostredníctvom právnych nástrojov, ktoré im poskytli neznalí a neinformormovaní. Keď sa zadívam do budúcnosti, napĺňa ma neblahé tušenie a rovnako ako jeden Riman mám pocit, že "vidím rieku Tiber, ako sa pení krvou (the River Tiber foaming with much blood) ".

Tento tragický a neľahko uchopiteľný jav, ktorý s hrôzou pozorujeme na druhej strane Atlantiku [EP tu zrejme naráža na občianske nepokoje a rasovej búrky spojené s hnutím za občianske práva černochov v druhej polovici šesťdesiatych rokov], k nám prišiel z našej vôle a zároveň aj kvôli našej nedbanlivosti. Už teraz je tu naplno a veľkosť problému dosiahne amerických proporcií dlho pred koncom storočia.

Iba rozhodná a okamžitá akcia môže toto nebezpečenstvo odvrátiť. Neviem, či bude verejná vôľa takúto akciu požadovať a tiež ju skutočne vykonať. Všetko čo viem, je, že vidieť a pritom o tom nehovoriť, by bolo veľkou zradou.

Parlamentní listy, 21.4.2008

http://www.telegraph.co.uk/comment/3643823/Enoch-Powells-Rivers-of-Blood-speech.html

Nevidím zlo, nepočujem zlo

Jozef Tiso

V roku 1936 boli noviny sveta plné oslavných ód na nacistov - ako dokázali urobiť poriadok a zatočiť s boľševikmi. Nasledujúce roky si nacisti získali mnoho obdivovateľov a aj na území Slovenska si našli ich zvrátené myšlienky dosť priaznivcov. Obsadením sudetského pohraničia v roku 1938 po Mníchovskom diktáte začal rozpad 1.ČSR.

Vznik Slovenskej republiky

Rok 1939 bol začiatkom zmien. 14.3.1939 došlo k slávnostnému vyhláseniu Slovenskej republiky, budúceho verného spojenca Veľkonemeckej ríše, 15.3.1939 Nemci vtrhli do Česka a vyhlásili Protektorát Čechy a Morava. 1.ČSR, napriek všetkým možným výhradám ojedinelý projekt v Strednej Európe, krajina ktorá pomohla zachrániť slovenský národ pred hrozbou odnárodňovania a pomohla založiť základy slovenskej inteligencie a kultúry, zanikla.


Historik Zemko, sa vyslovil pre agentúru SITA "Sám vznik Slovenského štátu 14. marca 1939 bol za daných mocensko-politických okolností v strednej Európe, ktoré nezáviseli od Slovákov, najlepším z vtedajších možných rozhodnutí. Iná vec je, ako tento štát vnútropoliticky fungoval a či mohol inak fungovať."

A skutočná tvár tohto režimu sa prejavila o pár mesiacov, keď Nemci začali svoju vojnovú púť v druhej svetovej vojne a  Slováci sa ako jediný štát pripojili k Nemecku a Rusku pri likvidácii Poľska. Na Slovensku bolo dosť ľudí ktorí s porozumením pozerali na na nemecký "Drang nach Osten" - túžba po východe, keďže to bolo leitmotívom nemeckej politiky od čias teutónskych rytierov.Preto bolo len prirodzené, keď Slovenská republika vyhlásila 22.6.1941 vojnu Sovietskemu zväzu a pripojila sa ku "krížovej výprave proti boľševickému diablovi".

Židovská genocída - začiatok šoa na Slovensku

Okrem nadšenia z toho, ako krásne sa bratáme s fašistami, začala sa prejavovať aj dlhoročná zášť voči židovskej časti obyvateľstva. Táto sa v súlade s fašistickou ideológiou o rase, zodpovednej za utrpenie kresťanstva, pretavila do systému rôznych nariadení, ktoré viedli k ustanoveniu Židovského kódexu 9.9.1941, ktorým sa Židia prehlásili za menejcennú rasu.


Rozhovor s historikom Zemkom pre časopis .týždeň
Židom boli upreté občianske práva, boli ukradnuté majetky, boli zbavení zdrojov živobytia, boli vylúčení z ekonomického procesu, koncentrovaní do pracovných táborov (Sereď, Oremov Laz, Nováky),  nesmeli študovať a boli v podstate na obtiaž Slovenskému štátu.

Keďže Nemcom sa nepáčila ani fyzická existencia Židov na Slovensku, slovenská vláda schválila 17.marca 1942 návrh  o odsune slovenských občanov do zahraničia, do tzv. Generálneho gubernátu (územie porazeného Poľska). Začali transporty židovských občanov trvajúce až do októbra 1942, počas ktorých bolo na popravu odsunutých viac ako 57000 ľudí. Ironické bolo, že za každého z nich Slovenský štát dokonca musel zaplatiť Nemecku 500 ríšskych mariek...

Hrôzostrašné odhalenie

Keď prišli prvé správy o vyvražďovaní Židov, nik im neveril. V roku 1944 sa ešte stále našli politici, ktorí II.svetovú vojnu chápali v prvom rade ako boj kultúrnej Európy voči barbarským hordám východu. To by predsa tí kultúrni Nemci reprezentujúci moralitu a kultúrnu vyspelosť Európy nikdy neurobili. Bolo nemysliteľné aby jeden kultúrny národ, za aký boli Nemci považovaní, vôbec prišiel na myšlienku plánovite zdecimovať celú populáciu židovstva v Európe a to dokonca priemyselným spôsobom v továrňach na smrť.

Až keď Alfred Wetzler s Rudolfom Vrbom ušli 7. apríla 1944 na tretí pokus z Osvienčimu odhalili pravdu o utajovanom „konečnom riešení židovskej otázky“. Po dlhých strastiplných dňoch úteku obaja väzni prekročili poľsko-slovenské hranice a objavili sa v Žiline. Následne na to svoje desivé tajomstvo odhalili na stretnutí s predsedom "Ústredne Židov" v Bratislave a spísali 28-strán čistej hrôzy o zverstvách, aké svet ešte nevidel. Tento dokument bol rozoslaný koncom apríla do celého sveta a úplné znenie správy bolo publikované v novembri 1944.

Memento

Je dobré si podobné udalosti pripomínať. Hovoria nám, že zlo aj dobro sú univerzálne kategórie, že nemôžeme abstrahovať blaho jedných na úkor druhých. Takisto zatváranie očí pred utrpením ľudí ako to bolo počas holokaustu, je zločinom. Dnes sa v Európe ľudia nezabíjajú kvôli rase, či náboženstvu, ale v jemnejšej forme je tento princíp ubližovania jedným na úkor druhých prítomný stále. Čo iné sú sociálne experimenty, čo iné je vláda jednej strany, ktorá kvôli percentám verejnej mienky vytvára dojem, že problémy s nezamestnanosťou sú len kvôli "evidencii" jednej skupiny obyvateľstva?

Študovať minulosť je užitočné. Ten kto ju nepozná, je totiž nútený si ju zopakovať...

Video :
http://www.youtube.com/watch?v=7qOTdSJpU3E
http://www.youtube.com/watch?v=bEj36KakJjE

KLIKNITE! : Politici - Účel nesvätí prostriedky!
.