Baltimore: Na bielych životoch nezáleží

Na stránkach Instagramu sa zjavilo šokujúce video zo súčasného Baltimoru. Opisuje černocha, ktorý drží v ruke tehlu, pribehne zozadu k belochovi a celou silou ho udrie.

Autor videa hovorí jednoznačne: Na životoch bielych nezáleží

Komentáre bielych k videu nabádajú k opatrnosti. Černosi, ako je ten z videa, vraj vždy útočili náhodne na bielych. Ale dnes sú drzejší, pretože médiá sa týmito udalosťami nezaoberajú a politici to v podstate podporujú.

Ešte v utorok ráno bol odkaz na Instagrame dostupný

https://www.instagram.com/p/CEh9LWZJL4H/

Podľa portálu News Punch, Instagram odmietol video zmazať, pretože vraj "neporušuje normy komunity".

Poobede však situácia vyzerá inak. Video získalo širokú negatívnu publicitu a to viedlo k jeho vymazaniu. Jeho autor"traysavage_" je však stále online 

Perspektívy ukrajinskej krízy vo svetle minulosti.

Pri hodnotení súčasnej politickej situácie vo svete je nutné zahrnúť do hodnotenia historický kontext aspoň pár najbližších rokov a zároveň aj rozšíriť uhol pohľadu. Mnoho z udalostí sa v tomto svetle javí úplne inak a aktéri týchto udalostí len veľmi ťažko môžu poprieť svoju angažovanosť.

Minulosť

Od konca studenej vojny poznáme v Európe víťaza. Nie je nutné pripomínať, že tým kto prehral a stratil bol Sovietsky Zväz a západný svet na čele s Amerikou triumfoval. Spolu s kolapsom ZSSR sa však udiala oveľa závažnejšia vec. Ideológia socializmu, t.j. centralistickej manipulatívnej ideológie, ktorá sa pokúšala získať vplyv na celom svete, preukázala svoju neschopnosť, umrela na tom, že nevyhovovala prirodzenej ľudskej povahe po súťaživosti a snahe získať osobné ohodnotenie svojej činnosti, ľudovo povedané túžbe po zisku. Kapitalizmus sa stal prakticky jedinou možnosťou usporiadania západnej spoločnosti a v rôznych formách je dnes základom väčšiny vyspelých krajín sveta. Toto konštatovanie je dôležité hlavne preto, aby bolo jasné, že z hľadiska základných systémov a princípov štátu sa príliš nelíši usporiadanie USA alebo Ruska, čo sú hlavné veľmoci, ktoré formujú dnešnú medzinárodnú politiku.

Mnoho ľudí si tieto skutočnosti neuvedomuje a nielenže stotožňuje Rusko s bývalým Sovietskym Zväzom (čo zas až taká zásadná chyba nie je, keďže Rusko je právnym nástupcom ZSSR), ale mechanicky aplikuje agresívnu expanzívnu ideológiu komunistickej krajiny na dnešné Rusko. Použitím tejto formálnej logickej chyby potom dostávame počiatok reťaze hodnotenia udalostí, ktoré hovoria o politike neexistujúcej krajiny. Títo kritici politiky Ruska teda kritizujú ako keby politiku Sovietskeho Zväzu, politiku krajiny, ktorá na všetko hľadela cez optiku šírenia socializmu bez ohľadu na reálnej podmienky. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Napriek osobným prepojeniam dnešných vodcov krajiny s bývalou Komunistickou stranou, ich konanie sa neriadi socialistickými princípmi, ale konajú a jednajú podľa hľadísk, ktoré by boli doslova vzorným vysvedčením pre politikov, vyznávajúcich trhové princípy v ľubovoľnej západnej demokracii.

Hlavne Rusko, ale dnes aj Čína netúžia po izolácii, považujú integráciu vlastných krajín do globálnej ekonomiky za určujúci faktor rozvoja vlastných ekonomík a ich konanie sa riadi trhovými zásadami, podľa príručiek západných ekonómov. Tieto vzťahy potom určujú aj spoločenské zriadenie. Aj keď je zrejmé, že liberálna demokracia západného typu nie je to, čo charakterizuje tieto krajiny, nedá sa povedať, že by išlo o totality, kde je zakázaná sloboda slova a kritici režimu končia v guľagoch. V Rusku vládne niečo, čo by sa dalo nazvať ako demokratúra, t.j. formálne prostriedky demokracie sú pomocou propagandy využívané na efektívne centralisticky orientované riadenie štátu, pričom však spoločenský konsenzus takéto spoločenské zriadenia podporuje. Jednoducho sa dá povedať, že v Rusku je veľmi malý dopyt po demokracii západného typu a naopak veľmi výrazná podpora autokratickým metódam riadenia.

Hoci sa nám nemusí páčiť, ako sú tie ktoré krajiny riadené, v zahraničnej politike sú dôležité vonkajšie prejavy takýchto zriadení. Pokiaľ sú tieto prejavy transparentné, predpovedateľné a očakávateľné, medzinárodná politika má zmysel a tieto krajiny sú potom takpovediac úctyhodným prvkom medzinárodného usporiadania.

O medzinárodnej politike dneška

Medzinárodná politika je systémom, kde sa navzájom ovplyvňujú a stretávajú činnosti krajín, ktoré presadzujú na základe svojej moci a vplyvu svoje vlastné partikulárne záujmy. Na to, aby sme lepšie pochopili konanie krajín, v prvom rade musíme zistiť a analyzovať aké sú skutočné záujmy krajín a hlavne veľmocí, ktoré najviac ovplyvňujú okolitý svet.

Roky, ktoré nasledovali po skončení studenej vojny, páde socializmu a triumfe USA presne ukázali, o čom je veľmocenská politika, ktorá stratí vedomie mantinelov a morálnych zábran. Spojené štáty získali postavenie jedinej krajiny na svete, ktorá mohla a aj robila politiku bez ohľadu na záujmy ostatných krajín. Začala presadzovať len svoj vlastný záujem a postupom času sa z neho vykryštalizovala idea permanentnej globálnej hegemónie. Populárnymi sa stali myšlienky pripisované ľuďom, ktorí ich síce nevyslovili, ale presadzovali politiku podľa týchto myšlienok. "Je to možno sukin syn, ale je to náš sukin syn", hovorila o cynickom utilitarizme, kde je podpora ľubovoľnej krajiny, organizácie, či ľudí závislá nie od ich úmyslov, morálky a skutkov, ale výlučne od prospechu pre politiku USA. Wolfowitzova doktrína, ktorá síce nebola publikovaná, ale bola neoficiálne pripravená Paulom Wolfowitzom, námestníkom ministra obrany zas predpokladala politiku unilateralizmu a ospravedlňovala preventívne vojenské akcie voči každej krajine, ktorá by ohrozovala superveľmocenský status USA. Zaujímavou myšlienkou spájanou s M.Albright bola aj často spomínaná úvaha, že Amerika má kontrolovať zdroje surovín na celom svete a preto Sibír, ako územie s najväčšími zdrojmi by malo byť využívané celou planétou, samozrejme pod starostlivým dohľadom USA.

Spojené štáty od konca minulého storočia začali používať metódu organizovaného chaosu, ktorá vytvárala ohniská nepokojov na územiach, ktoré boli objektom záujmu USA aby sa jednak zdôvodnila potreba amerického intervencionizmu a tiež aby sa zabránilo prípadnému rastu vplyvu regionálnych veľmocí. Typickým príkladom bola podpora nepokojov na Balkáne, vyzbrojenie teroristickej organizácie UCK, následná destabilizácia, "humanitárne" bombardovanie Srbska a nakoniec násilné vytvorenie "samostatného štatu" Kosovo ako amerického protektorátu s jednou z najväčších amerických vojenských základní Bondstell.

Prípad odtrhnutia Kosova od Srbska v rozpore s medzinárodným právom, za aktívnej ozbrojenej a diplomatickej podpory USA bol nesmierne dôležitým precedensom, ktorý v mnohom predurčil smerovanie medzinárodnej politiky, vedúcej až k udalostiam na Ukrajine

V prvom rade si Amerika overila, že je schopná tzv. "vrtieť psom", vytvoriť obraz virtuálnej reality (prefarbenie UCK z teroristickej organizácie na bojovníkov za slobodu a certifikovaných mafiánov na demokratických politikov) a na jej základe potom konať bez vážnejšieho odporu sveta. Že je schopná v rozpore s medzinárodným právom rozbíjať a vytvárať celé štátne celky podľa vlastnej ľubovôle. Že je možné, aby takto vzniknutý chaos využila podľa vlastných potrieb a záujmov. Nakoniec bolo dôležitým poznaním aj to, že sa jej nik nemôže vojensky postaviť.

Udalosti z Kosova mali pokračovanie v svojvoľnej agresii v Iraku, podpore teroristickej organizácie Moslimské bratstvo, podpore tzv Arabskej Jari, rozbití Líbye a Sýrie, čo malo následok státisíce (niektoré odhady hovoria až o počtoch presahujúcich milión) mŕtvych a ponorenie severu Afriky a Blízkeho východu do ohňa chaosu a nepokojov. Zaujímavým dôsledkom politického cynizmu bola akceptácia úhlavného nepriateľa Ameriky Al-Kajdy v krajinách, kde bol potrebný fanatizmus jej členov na to, aby sa dospelo k výsledkom, ktoré Amerika potrebuje. Napriek zničenému World Trade Centru, napriek vojne v Afganistane, afilácie Al-Kajdy boli a ešte stále sú Amerikou podporované, financované, cvičené a vyzbrojované v Líbyi či v Sýrii.

Je zrejmé, že spomínaný chaos nie je cieľom USA, nepokoje sú len nástrojom, spôsobom, ako ovládať zdroje surovín a geopoliticky dôležité miesta na svete. Americká geopolitika vychádza z klasickej MacKinderovej teórie, podľa ktorej je USA označená ako morská veľmoc. Hlavným protivníkom podľa MacKindera je krajina, ktorá kontroluje Heartland, územie v Eurázii s prirodzeným vplyvom na všetky krajiny svetového ostrova. A to je Rusko. Podľa tejto teórie majú dominantný vplyv na svet USA a Rusko, každé po svojej linke. USA kontroluje morské obchodné trasy, a Rusko dominuje na "svetovom ostrove".

Samozrejme teória zo začiatku 20.storočia dnes už neplatí presne v rovnakých intenciách ako v minulosti, jadro však zostáva. V čom vidím rozdiel ja, je financovanie aktivít morskej veľmoci a ojedinelá úloha dolára ako rezervnej a obchodnej meny. V skutočnosti je dnes financovanie prosperity a životnej úrovne USA realizované predajom dolára, kde predaj surovín za doláre slúži ako hlavný argument prečo používať dolár v obchodných transakciách (oil money). Preferencia dolára v koši rezervných mien zase úzko súvisí so schopnosťou USA presadzovať svoje globálne záujmy a tým aj stabilitu meny. Na kontrolu kľúčových oblasti sveta a pre operatívnosť zásahov Amerika vytvára sieť základni s čím zase súvisí potreba financovania. Ak by stratili kontrolu nad obchodom a zároveň by nemohli v kľúčových bodoch zemegule presadzovať svoj záujem, ochladol by dopyt po doláre a tým by USA stratili schopnosť spreadovat infláciu do celého sveta. Treba si uvedomiť, že podobné obmedzenie Čína alebo Rusko nemajú. Ich zbrojenie je financované z prebytkov rozpočtu a Čína dnes už je na druhom mieste na svete.

Z toho jasne vyplýva, že ktokoľvek má schopnosť ohroziť zavedený poriadok pri obchodovaní so surovinami, musí počítať s reakciou USA. Čína to zatiaľ nie je, keďže jej armáda sa americkej nemôže rovnať, jej obchodné trasy kontroluje USA a príliš veľká viazanosť rezerv Číny na americké dlhopisy (skoro 2bilióny z celkových rezerv 4bilióny dolárov) jej zväzuje ruky. Dnes je takouto krajinou len Rusko, ktoré má prebytok strategických surovín, jeho unikátna poloha a rozloha mu umožňuje obchodovať s hlavnými zákazníkmi bez akéhokoľvek vplyvu USA a v neposlednom rade má aj armádu, ktorá jediná je schopná odolať aspoň prvému úderu USA.

Stratégovia USA si tieto možnosti a vplyv Ruska uvedomujú a snahy dostať Rusko pod kontrolu začali hneď po skončení studenej vojny. Za čias Jeľcina sa zdalo, že všetko je na dobrej ceste. Krajina vyvážala za nízke ceny v dolároch, ovládali ju oligarchovia a mafia. Z toho obdobia pochádza aj spomenutá myšlienka, že Sibír je príliš veľká a bohatá aby patrila jednej krajine. Ovšem nástup Putina tieto snahy USA spomalil. Amerika však naďalej investuje do procesu kontroly a destabilizácie v Rusku hlavne cez mimovládne organizácie. Časopis Forbes zverejnil, že za štyri mesiace roku 2012 prišlo na účty 654 ruských mimovládok 28,3 miliardy rubľov, čo bola skoro miliarda dolárov v tej dobe.

Vo vonkajšej politike hrá hlavnú úlohu NATO ako geopolitický vojenský nástroj USA. Aliancia bola vytvorená ako hrádza proti komunistickej hrozbe a hlavne ZSSR. Jej protipólom bola Varšavská zmluva. S pádom komunizmu, rozpadom a zánikom Varšavskej zmluvy však úloha NATO ako obranného spoločenstva západných krajín na európskom kontinente skončila. Pretrvávanie Aliancie má potom už len jediné prirodzené opodstatnenie s jediným prirodzeným protivníkom a tým je Rusko.

Pre geopolitikov, dokonca aj z radov neokonzervatívcov USA ako Kagan, Friedman, sú tieto súvislosti známe a bolo im jasné, že pokračujúce približovanie sa NATO k ruským hraniciam a postupne uzatváranie obruče okolo hrdla Ruska nie je možné z hľadiska Ruska vnímať inak ako zvyšovanie hrozby voči vlastnej krajine. Už v roku 2008 chcel G.Bush presadiť prijatie Ukrajiny, Gruzínska a Moldavska do NATO, čím by sa otvorila cesta k pripojeniu aj ďalších stredoázijských krajín a tým by sa dokončilo obkľúčenie Ruska z juhu. Tieto plány však neprešli cez odpor Nemecka a Francúzska, ktoré v tom čase ešte mali schopnosť autonómneho konania.

Ukrajina, v tom čase ešte s Krymom, hrala v týchto plánoch kľúčovú úlohu. Bez Krymu a s americkou armádou na tomto poloostrove, by Rusko čelilo extrémne veľkej hrozbe destabilizácie, či dokonca rozpadu a sú známe kalkulácie, ktoré by viedli k ústupu Ruska do hraníc zo stredoveku. Bolo jasné, že vstup Ukrajiny do NATO by Rusko považovalo za nepriateľský akt. Nakoniec samotná zmluva medzi Ruskom a Ukrajinou o strategickom partnerstve z roku 1997 a ktorá fakticky právne ukotvuje záväzky Budapeštianskeho memoranda o neporušiteľnosti ukrajinských hraníc z roku 1994, explicitne takéto konanie vylučuje.

Preto je otázne konanie ukrajinských predstaviteľov od roku 2004, ktorí nabrali niekedy viac a niekedy menej protiruský kurz. Animáciou farebných revolúcií v roku 2004 USA dosiahli zmenu rovnováhy a výsledkom bolo nielen ekonomické, ale hlavne vojensko-politické zbližovanie sa so Západom. Uniknuté depeše amerických diplomatov, ktoré boli súčasťou Wikileaks, hovoria o extrémne negatívnom postoji Ruska a bolo viac ako zrejmé, že tentoraz Rusko neostane nečinné. Jednak kvôli smrteľnej bezpečnostnej hrozbe, ktorú tento proces predstavuje, ale aj kvôli dramatickému zvýšeniu kvalít ruskej armády.

Hoci sa zvrhnutý prezident Viktor Janukovyč označuje za proruského, nie je to pravda. V skutočnosti aj on intenzívne kooperoval so Západom, podpísal pre Ukrajinu síce nevýhodné, ale pre západné firmy mimoriadne lukratívne zmluvy na ťažbu bridlicového plynu a ropy. Podľa odhalení nemeckých novinárov, sa na Ukrajine pripravovali v spolupráci s Úniou detenčné tábory s neznámym účelom a predpokladalo sa umiestňovanie imigrantov z Európy. Dokonca ešte za vlády Janukovyča sa na pobreží Čierneho mora pripravovali vyloďovacie miesta navrhované a stavané americkými špecialistami a v Sevastopole sa začali organizovať práce na rekonštrukcii budov s veľkou pravdepodobnosťou pre potreby armády USA.

Myslím, že pre samotného Janukovyča bol vznik Majdanu a jeho organizácia ambasádou USA a diplomaciou Západu veľkým prekvapením. Dôvod prečo k Majdanu došlo je doteraz nejasný. Janukovyč evidentne smeroval do európskych a transatlantických štruktúr, prevrat voči nemu bol vykopávaním otvorených dverí. Ak teda k Majdanu došlo za masívnej asistencie Západu, nemalo to nič spoločné s Ukrajinou a politikou vlády. Nakoniec tá nekradla o moc viac ako predchádzajúce. Podľa mienky niektorých analytikov treba hľadať súvislosť niekde inde.

V roku 2013 sa v Sýrii odohrala udalosť, ktorá doslova otriasla pozíciou USA ako suverénneho hegemóna. Tak ako počas iných predchádzajúcich kampaní sa USA rozhodli zaútočiť na Sýriu bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. Teda jeden dôvod tu bol, útok sarinom v Damašku, ovšem za jeho pôvodcu sa niekedy označujú samotné Spojené štáty. Rozhodne dodnes nepoznáme vinníka. Napriek tomu, že prípravy útoku USA boli ukončené, naštartované lietadlá nevzlietli. Nevieme prečo, faktom je, že Rusi pohrozili aktívnou účasťom a útok sa neuskutočnil.

Podľa Wolfowitzovej doktríny, ktorá hovorí, že žiadna krajina na svete nesmie stáť v prekážke americkým plánom, bolo nutné okamžite riešiť vojenskú hrozbu a možno to je skutočný dôvod vzniku Majdanu. Bolo treba vytvoriť skutočnú vojnu s Ruskom, vyprovokovať ho k akcii, v ktorej by ho USA porazili a prinútili podriadiť sa americkej hegemónii. Na to bolo treba vybudiť Ukrajinu do stavu protiruského šialenstva s evidentným zámerom okamžite sa pripojiť k západným ekonomickým a vojenským štruktúram. To sa skutočne podarilo. S Janukovyčom by podobná samovražedná politika nebola možná. Resp. jeho naivná snaha o pripojenie sa k Západu výmenou za ekonomickú sanáciu (aj ním) vykradnutého štátu, bola zneužitá na vyvolanie globálneho konfliktu. V skutočnosti stačilo pred podpisom asociačnej dohody kývnuť zo strany Únie na záruky kvôli pôžičke na 17 miliárd dolárov a Janukovyč by podpísal. Avšak "z nejakého záhadného dôvodu" k tomu nedošlo. Jedinou krajinou, ktorá mala z nepodpísania asociačnej zmluvy osoh, bola USA. Lenže tá v celom procese asociačnej dohody nefigurovala. Asistenciu americkým plánom však vtedy, počas Majdanu a aj dnes zabezpečuje Nemecko. Od začiatku je nemecká diplomacia maximálne aktívna a pri spätnom pohľade maximálne kooperatívna voči plánom USA rozvinúť protiruský konflikt. Súčasťou americkej kampane sú podľa všetkého aj medzinárodné inštitúcie financujúce Ukrajinu. Medzinárodný menový fond napríklad zmaril akékoľvek plány na federalizáciu a doslova dotlačil vládu do ozbrojeného riešenia na východe krajiny, keď sa vyjadril, že pôžičku 17 miliárd poskytne len unitárnej Ukrajine, majúcej pod plnou kontrolou celú krajinu.

S Ruskom dnes bojuje celý Západ, zatiaľ "len" formou sankcií. To, že vojna neprebieha s umieraním miliónov ľudí neznamená, že je menej zúrivá. Sankcie sú nástrojom ekonomickej vojny, kde nejde o nejakú Ukrajinu, ale o kobercový nálet na ruské firmy a ekonomiku vo všeobecnosti. V skutočnosti ide o likvidáciu ruského priemyslu a akúsi formu vyvlastňovania ruských firiem. Ratingové agentúry plánovite znižujú bonitu ruských akcií, čím znemožňujú ich existenciu na akciovom trhu. Ďalším nástrojom USA je kontrola finančného a investičného trhu a zákaz financovania ruských firiem

Budúcnosť

Ako vidno ukrajinský konflikt nie je a ani nikdy nebol snahou o "demokratizáciu" Ukrajiny. Dnes je situácia na Ukrajine podstatne horšia ako bola pred rokom a mierové ukončenie je v nedohľadne. Pokusy o dohovor neobsahujú riešenia toho, prečo vlastne konflikt vznikol a dokonca ani neobsahujú stanoviská hlavných aktérov.

Minské dohovory neriešia základnú geopolitickú kruciálnu otázku Ruska a tou je požiadavka neutrality Ukrajiny. Rovnako ako neriešia ani dôvod prečo kríza začala zo strany USA, t.j. podriadenie sa Ruska diktátu USA. Vzhľadom na to, je viac ako zrejmé, že konflikt bude naďalej pretrvávať a bude eskalovať. Očakávam prudké zvýšenie intenzity bojov s dodávkami zbraní pre obe strany konfliktu.

Sankcie a obmedzovanie prístupu Ruska k financiám sú zbraňou, ktorú je možné použiť len raz. Ak to krajina prežije a ukončí angažovanosť na svetovom finančnom trhu, nájde si nové alternatívy, potom končí aj tento vplyv USA a zbraň stráca účinnosť. To sa práve v týchto chvíľach deje. Zdá sa, že Rusko napriek ťažkým úderom sankcií vydrží a cez vytváranie skupiny BRICS s vlastnými finančnými nástrojmi, cez swapové linky Ruska s obchodnými partnermi, cez vytvorenie ekvivalentu SWIFT a vlastných ratingových agentúr apod. sa Rusko skutočne dostáva na paralelný finančný trh nezávislý od amerických manipulácií.

Konflikt skončí vtedy, keď jedna zo strán, t.j. USA alebo Rusko dosiahne svoj strategický cieľ. Buď sa vlády na Ukrajine ujmú politici, ktorí nebudú bábkami USA a zabezpečia neutralitu krajiny voči Rusku, alebo Rusko skolabuje a vláda prizná podriadenosť Ruska záujmom Ameriky.

Pre Európu nevidím žiadnu priaznivú perspektívu. Víťazstvo Ruska spôsobí hlboké geopolitické zemetrasenie, nedôvera v schopnosti Ameriky spôsobí pokles dôvery v dolár. Začne postupný ústup od dolára ako obchodnej a rezervnej meny. Súčasťou ruského víťazstva budú tvrdé podmienky pre Európu, kde bude Rusko požadovať náhrady strát za sankcie, ktoré sú evidentným porušovaním podmienok WTO. Náhrady sa vyšplhajú do stámiliardových čiastok, čo spôsobí zrútenie už aj tak otrasenej Únie. Ak vyhrá Amerika, osoh z otvorenia a exploatácie ruskej truhlice zlata budú mať veľké, v prvom rade americké, korporácie. Počas tejto krízy sa jasne ukázal vzťah USA a Európy. Sme americkou kolóniou a takou ostaneme aj po triumfe USA. Podpisom zmluvy TTIP sa tento vzťah utvrdí, Európu zaplaví americký tovar, zvýši sa nezamestnanosť a zníži životná úroveň. Únia ako taká zrejme pretrvá, ale už len ako prevodná páka plánov Washingtonu.

Písané pre Medzičas

Jak se česky řekne "Spin doctor"

V politice existuje jedna zajímavá profese. Její anglický název je "spin doctor", v češtině zatím pro ní, pokud vím, nemáme výraz. Definice podle známého amerického slovníku (Merriam-Webster's Collegiate Dictionary) je "a person responsible for ensuring that others interpret an event from a particular point of view", volně česky přeloženo "osoba jejíž úkolem je zajistit, aby událost byla veřejností vykládána z určitého žádaného úhlu pohledu". Ve skutečnosti jde o jakousi kombinaci krizového manažéra a mediálního manipulátora.

"Spin doctor" málokdy vystupuje v přímém spojení s politikem, většinou jde o politického konsultanta anebo komentátora, který je sympatisantem jeho směru, dostatečně nezávislý, tedy "daleko", aby budil důvěru, dostatečně blízko, aby mohl podat bližší "důvěrné" informace, na které tisk rád reaguje, které jdou někdy hodně daleko za oficiální komuniké vydavané tiskovým mluvčím, a které mohou někdy dokonce vypadat zcela v protikladu k oficiálnímu zdroji informací. Nevyhýbá se ani kontroverzním tématům, naopak, právě v nich je jeho činnost centrální. Proto je častým hostem televizních diskusí a panelů, kterých se tiskový mluvčí zpravidla neúčastňuje, jsou vyhrazeny "nezávislým" nebo neoficiálním komentátorům. Proto jsou jeho polem působnosti media obecně, jen zřídka je spojován s jedněmi novinami nebo jednou televizní stanicí.

Pravděpodobně nejznámějším a nejúspěšnějším "spin doctorem" americké politické scény je James Carville. Není spin doctorem z povolání, to je ostatně málo kdo, je politickým konsultantem mnoha amerických demokratických politiků, mezi nimiž je nejžádanějším manažérem jejich volebních kampaní. Jeho nejznámějším klientem je bývalý president Bill Clinton. Jeho působnost ovšem není omezena jen na USA, mezi jeho klienty jsou například britský ministerský předseda Tony Blair, Federální Liberální Strana Kanady a její ministerský předseda Jean Chretien, bývalý řecký ministerský předseda Constantine Mitsotakis a jeho Nová Demokratická Strana, a Carville vedl úspěšnou volební kampaň bývalého izraelského ministerského předsedy Ehuda Baraka. Jiným světově známým klientem Carvillovy firmy , GCC/NOP je bývalý jihoafrický president Nelson Mandela. Není zde místo uvést všechny jeho prezidentské a premiérské klienty v Jižní Americe, snad se jen zmíním o presidentu Brazilie Fernandu Enrique Cardosovi.

Carvillova řada vítězných tažení začala v roce 1986, kdy vedl překvapivě úspěšnou kampaň guvenérského kandidáta Roberta Caseyho. Casey prohrál ve třech předcházejících pokusech o křeslo guvernéra Pennsylvanie, a byl předmětem novinářského humoru, jako věčný "looser". Následující rok Carville dovedl k vítězství stejně "beznadějného" kandidáta o úřad guvernéra Kentucky. Wallace Wilkinson, téměř neznámý politik, který měl v průzkumech na začátku své kampaně 1% hlasů dokázal ve volbách pod Carvillovým vedením přesvědčivě zvítězit.

Následovala řada vítězství v guvernátorských a senátních volbách. Klíčovým vítězstvím byla kampaň Pennsylvánského senátora Harrise Wofforda, který porazil populárního bývalého Generálního Prokurátoa USA, Richarda Thornburgha. V kampani měl Thornburgh náskok 40% hlasů, a měl osobní podporu presidenta Gorge Bushe staršího, který v té době měl důvěru 91% američanů, bylo to v době těsně po vítězné válce v Zálivu. Tímto neočekávaným a šokujícím vítězstvím Carville dokázal, že i nejpopulárnější politik je "zranitelný", a následující rok presidenta Bushe porazil nejznámější Carvillův klient, William Jefferson Clinton.

Největšího úspěchu James Carville ale nedosáhl jako volební manager. Sám řekl, že si nejvíce cení své úlohy v zabránění odsouzení a odvolání Billa Clintona z funkce presidenta USA v aféře Moniky Lewinské. Již to že tento případ je světově známým právě pod tímto jménem je podstatě jeho vítězstvím.

Carville se zhostil úlohy "spin doctora", a to tak úspěšně, že velká část američanů a velká většina evropanů dodnes pokládá tuto aféru za relativně malý sexuální prohřešek populárního amerického presidenta, a téměř nikdo už dnes neví, co bylo ve skutečnosti předmětem obžaloby.

Ožaloba presidenta je samozřejmě už svou povahou věc velmi politická. President USA je proti negativním efektům politizace případného obvinění a obžaloby chráněn imunitou svého úřadu a článkem 1 a 2 ústavy, která specifikuje typy obvinění a proces obžaloby (impeachment) a soudního řízení, které jedině můžou vést k odvolání presidenta Spojených států, soudců federálních soudů a jiných ústavních činitelů.

President USA může být v době kdy zastává svou funkci obviněn z pouze z Ústavou definovaných trestných činů: zrady, braní úplatků, a jiných závažných zločinů a přestupků (treason, bribery, or other high crimes and misdemeanors). Pro jeho odvolání jsou nutné tři ústavní kroky, vyšetření případu Sněmovnou representantů nebo její komisí, "impeachment", žaloba, kterou může vznést jen Sněmovna Representantů, ke které je třeba nadpoloviční většiny hlasů Sněmovny a následný soud, jehož tribunálem se stává pod řízením přesedy Nejvyššího soudu USA Senát, a kde je pro odvolání třeba dvou třetin hlasů všech senátorů. V historii USA byly tři případy stávajících presidentů, proti kterým bylo řízení zahájeno, byly to případy presidenta Andrew Johnsona v roce 1868, který v soudu Senátem vyhrál o jeden hlas, Richada Nixona v roce 1974, který resignoval ze svého úřadu před tím, než Sněmovna hlasovala o jeho obžalobě, a William Clinton, jehož případ je v živé, i když, a to z nemalé části díky úsilí Jamese Carvilla a jeho kolegů, značně skreslené, paměti.

Případ Pauly Jonesové

Případ začal r. 1994, kdy do té doby neznámá zaměstnankyně Arkansaské Komise pro rozvoj průmyslu, vládní agentury Státu Arkansas, podala civilní (občanskou) žalobu na bývalého guvernéra Arkansasu, a v době podání žaloby presidenta USA Williama Clintona. Obsahem žaloby byl incident, který se odehrál v době Clintonova působení v posici guvernéra státu Arkansas. Podle žaloby se Paula Jones 8. května 1991 účastnila konference o kvalitním managementu, jejímž hostem a úvodním řečníkem byl guvernér Clinton. Pracovala jako recepční konference, pořádané v hotelu Excelsior v hlavním městě Arkansasu, Little Rock . K jejímu stolu v recepční místnosti se dostavil příslušník Arkansaské Státní Policie přidělený k osobní ochraně guvernéra Clintona, Danny Ferguson, a sdělil Paule Jonesové že guvernér jí žádá, aby dostavila do jeho hotelového pokoje. Následovala krátká konverzace, mezi Paulou Jones, její kolegyní Pamelou Blackardovou a Clintonovým osobním strážcem, jejímž tématem bylo, co asi guvernér může chtít od prosté pracovnice sekretariátu konference. Paula Jones vyjádřila překvapení a považovala setkání s guvernérem za poctu. "To nic není, to děláme pro guvernéra pořád", řekl před oběma ženami Clintonův osobní strážce.

V Clintonově hotelovém pokoji pak došlo k incidentu, který Paulu Jones překvapil a šokoval. Po krátké konverzaci "o ničem" se Clinton začal Pauly dotýkat, pokusil se jí objímat a nakonec, a nakonec údajně došlo k tomu, co zákon nazývá "sexual assault", česky sexuální napadení, otevřený pokus přimět Paulu Jones k pohlavnímu styku.

Podle výpovědi Pauly Jones bylo důvodem pro její žalobu to, že se její jméno objevilo v článku novináře Davida Brocka v časopise "American Spectator", který popisoval Clintonovy skandály, a jí označil za jednu z mnoha Clintonových milenek. Další v zápětí následující článek jí označoval za "couru z trailer parku". Podle ní a jejích právníků bylo důvodem pozdní želoby po tříletém mlčení očištění jejího jména a její pověsti. President Clinton byl obžalován z "sexuálního harassmentu".

Právníci Pauly Jones se opírali o svědectví Pauly Jones, její přítelkyně Blackardové, osobních strážců guvernéra Clintona Danny Fergusona a Rogera Perryho a svědectví a množství affidavitů a depozic (prohlášení adresovaných soudu a majících platnost svědecké výpovědi pod přísahou) mnoha dalších žen, které svědčily o tom, že byly obětmi sexuálního harrasmentu guvernéra a později presidenta Clintona. Právníci hledali důkazy a výpovědi o Clintonově zvláštním vztahu k ženám, zejména jemu podřízeným, proto, že vzhledem k nepřímým důkazům které jsou v takovýchto případech obvyklé, chtěli dokázat, že podobné jednání nebylo pro Clintona ničím neobvyklým.

Případ Whitewater

Nezávisle na případu Clintonova údajného sexuálního harassmentu vznikl a pracoval úřad Zvláštního žalobce, který je v USA institucí k vyšetřování porušování zákona ústavními činiteli včetně presidenta. Zvláštní žalobce je jmenován od případu k případu, a v tomto případě vznikl proto, aby vyšetřoval tzv. Whitewater aféru, ve které bylo důvodné podezření, že President a paní Clintonová byli účastníky nezákonných transakcí s realitami které prováděla firma Whitewater Development Corp. v Arkansasu, ve které oba Clintonovi byli partnery. Firma byla financována za podezřelých okolností bankou Madison Guaranty Savings and Loan, jejímiž většinovými vlastníky byli přátelé manželů Clintonových, James and Susan McDougellovi, která byla jedním z hlavních finančních podporovatelů Clintonových guvernérských a presidentských kampaní, která Clintonovým poskytla několik neuvěřitelně výhodných osobních půjček, a která zbankrotovala způsobem, který silně připomíná u nás známé případy vytunelování.

V roce 1996 byli v souvislosti s touto aférou a podezřelým bankrotem banky, odsouzeni za podvody k vězenským trestům partneři manželů Clintonových ve firmě Whitewater Development, Clintonův privátní a politický přítel a nástupce ve funkci guvernéra Arkansasu Jim Guy Tucker a již známí Clintonovi bankéři a přátelé James a Susan McDougallovi. Odsouzen k vězeňskému trestu za křivou přísahu byl i svědek v případu a Clintonův blízký přítel, bývalý soudce městského soudu v Little Rock, David Hale. Další Clintonův přítel a partner ve Whitewater Development, Vincent Foster, který po Clintonově zvolení presidentem s ním přešel do Bílého domu jako právní poradce, a který měl, jako jednu ze svých povinností, na starosti správu osobních písemností Williama a Hillary Clintonových, spáchal během vyšetřování aféry za dodnes nevysvětlených okolností 20. června 1993 sebevraždu. Během dopoledne rozepsal několik úředních dokumentů, a domluvil si několik schůzek na pozdější dobu. Krátce po poledni řekl své sekretářce, Deboře Gornhamové, že bude hned zpátky a vyšel z kanceláře. To bylo naposled, kdy byl spatřen živý. Přesto, že Bílý dům je jedním z nejostřeji střežených míst na světě, vede se přísná písemná evidence všech příchodů a odchodů, a všechny příchody a odchody jsou monitorovány televizí, neexistuje ani písemný, ani televizní záznam jeho odchodu z Bílého domu. Několik hodin poté bylo jeho mrtvé tělo nalezeno v parku ve Fort Marcy, předměstí Washingtonu. Podle svědectví zaměstnanců Bílého domu a jeho rodiny a osobních přátel, se několik týdnů před smrtí zmiňoval o tom, že chce resignovat na svou posici a z Bílého domu odejít.

Kromě své osobní propojenosti na případ Whitewater a na události v Bílém domě po začátku Clintonova prvního volebního období ve funkci presidenta, je nebožtík Vincent Foster pro Clintonovo vyšetřování důležitý ještě jednou věcí, i když sám o ní za svého života neměl tušení. Vedle Debory Gornham, měl Vincent Foster ještě jednu sekretářku, a její jméno se po jeho smrti stalo jedním z klíčových jmen Clintonova vyšetřování. Její jméno bylo Linda Tripp. Zapamatujte si jí, bude brzy klíčovou osobností celé aféry.

Willam a Hillary Clintonovi vypovídali, že se sami nedopustili ničeho nezákonného, o žádné z mnoha protizákonných transakcí jejich firmy nevěděli, a všechny dokumenty k případu jsou ztracené. Část písemností firmy Whitewater Development, které dokumentovaly vztah manželů Clintonových k podezřelým transakcím, a byly po jejich výpovědi považovány za ztracené, byly nalezeny r. 1996 v Bílém domě.

Vzhledem k množství nevysvětlených okolností případu, a jejich vztahu k presidentovi a první dámě, byl potom, co někteří úředníci Clintonovy administrace byli obviněni z křivé přísahy, Zvláštní žalobce Kenneth Starr v roce 1998 zmocněn Clintonovou generální prokurátorkou Janet Reno k rozšíření vyšetřování i na jiné další možné přestupku a trestné činy, kromě těch, které se přímo dotýkaly případu Whitewater.

Vraťme se nyní zpět k případu Pauly Jones a Clintonovu obvinění ze sexuálního harassmentu. Jedním z dokumentů, které byly předloženy právními zástupci žalobkyně byl affidavit Kathleen Willey, bývalé dobrovolné (neplacené) pracovnice Bílého domu, která rovněž obvinila presidenta Clintona z téhož přestupku. Díky tomuto případu musel Zvláštní žalobce Kenneth Starr rozšířit vyšetřování i na přípdy údajného sexuálního harassmentu v Bílém domě. O případu Kathleen Willey se právníci Pauly Jonesové dozvěděli od její přítelkyně, Lindy Trippové. Ta byla mezitím přeložena z Bílého domu do Pentagonu, kde se spřátelila s další bývalou zaměstnankyní Clintonova Bílého domu, Monikou Lewinskou. Monika se Lině Trippové pochlubila svou aférou s presidentam. Linda Tripp o případu hovořila s novinářkou Lucienne Goldberg. Ta jí poradila, aby hovory s Monikou Lewinskou nahrávala. Monika byla dost hovorná, Linda Tripp nahrála během jednoho roku celkem 17 hodin rozhovorů.

V prosinci 1997 byli právníci Pauly Jonesové anonymně upozorněni na další ženu v Clintonově životě, Moniku Lewinskou. Lewinská byla předvolána k výpovědi, před svou výpovědí se sešla s Clintonem a jeho právníka a (jak se později ukázalo) na pokyn Clintonova přítele a právního zástupce Vernona Jordana celou aféru pod přísahou popřela.

V prosinci Linda Tripp informuje Úřad Zvláštního žalobce o nahraných konverzacích s Monikou Lewinskou. Tím dochází ke konvergenci všech do té doby na sobě nezávislých afér, aféry Pauly Jones, aféry Whitewater a aféry Moniky Lewinské.

Po porovnání affidavitu Moniky Lewinské a obsahu nahraných konverzací bylo Starrovým vyšetřovatelům jasné, že Monikia Lewinská se dopustila trestného činu křivé přísahy. Zároveň je tím vrženo podezření ze stejnného trestného činu na samotného presidenta, který ve vlastní písemné výpovědi 16.1.1998 sexuální styky s Lewinskou rovněž popřel.

Tentýž den FBI a úřad státního zástupce ve Washingtonu kontaktuje Moniku Lewinskou, a nabízí jí imunitu před trestním stíháním výměnou za pravdivou výpověď. Kenneth Starr, dostává autorizaci Generální prokurátorky Janet Renové k dalšímu rozšíření vyšetřování o podezřelé presidentovy výpovědi v případě Pauly Jones. Její případ 1. dubna 1998 končí Clintonovým vítězstvím, na základě jeho místopřísežných affiodavitů soudkyně Susan Webberová konstatuje, že vzhledem k nedostaku přímých důkazů a Clintonova popření viny a popření dalších svědeckých výpovědí a affidavitů, není dostatek důkazů pro jeho odsouzení.

"Spin doctor" na scéně

V této fázi na scénu vchází James Carville.

V červnu zahajuje Úřad Zvláštního žalobce řízení tzv. Grand Jury, které v americkém soudním systému určuje, zda byl spáchán trestný čin, a případně nude li někdo "indicted", to je obžalován. President Clinton byl předvolán k výpovědi. Ve své výpovědi překvapivě přiznal, že lhal o svém vztahu s Monikou Lewinskou, a později tentýž den se v televizi objevilo jeho silně emotivní vystoupení, kde žádal americký lid o odpuštění tohoto "sexuálního prohřešku proti dobrým mravům".

Každý den večer se v televizních zpravodajských a diskusních pořadech objeval James Carville.Pečlivě vybíral takové programy, které moderovali Clintonovi podpůrci, v nepopulárnějším, Geraldo Rivera Show byl hostem téměř denně. I další hosté byli vybíráni velmi pečlivě, velmi často byl zván reverend Jerry Falwell, známý konzervativec a křesťanský fundamentalista. Tematicky se pořady zabývaly neposlednějším vývojem aféry, a byly vedeny principem zdůrazňování sexuálních skandálů a ignorováním nebo trivializaci dalších vážných podezření a obvinění, Whitewater aféra a jiná podezření nebyla téměř nikdy zmiňována, a diskuse byly zajímavé tím, jak se Clintonovi nejznámější přívrženci, Carville a Rivera, téměř vyžívali v grafických popisech Clintonových sex skandálů. Jejich protagonistky byly představovány divákům jako v bulvárním magazínu. Pořady se omezovalyí a soustřeďovaly na tento aspekt Clintonova jednání, a téměř vždy končily tím, že se Rivera, nebo moderátor jiného pořadu, ptal reverenda Falwella, či jiného populárního klerika na jeho názor, který byl samozřejmě přísně odsuzující, a zároveň z něho bylo cítit to, co je křesťanským reverendům vlastní, vůle k odpuštění. Clinton je hříšník, ale vzhledem k tomu, že svých hříchů lituje, mělo by mu být jeho chování odpuštěno. Málo kdy dostal reverend šanci se vyjádřit k jinému aspektu případu, panové Carville nebo Rivera byli vždy pohotově připraveni s dalším "odhalením" a další lamentaci nad ubohým hříšníkem Clintonem, doprovázeným povzdechy nad tím, jak se mohl tak populární a dobrý president takto spustit. Při byly denně divákům zdůrazňovány všechny skutečné i imaginární úspěchy Clintonovay administrativy, a jeho protivníci, a ti, kteří se snažily poukázat na další a daleko více závažné prvky Clintonových afér, byli portrétováni jako zkostnatělí, konzervativní a netolerantní sexuální pokrytci, kteří špiní dobrého presidenta pro jeho drobné sexuální prohřešky.

Zvláštní vyšetřovatel Kenneth Starr se stal zvláště oblíbeným tečem Carvillovy kampaně. Jeho vlastní charakter byl zpochybňován, a byl obviňován z toho, že se chce Presidenta Clintona zničit obviněními sexuálního charakteru. Je to samozřejmě nesmysl, Starr vyšetřoval křivou přísahu v soudním případu harassmentu, případ křivé přísahy v případě sexuálního charakteru, a vyčítat mu, že popisuje sexuální situace které v případu nastaly, aby obvinění prokázal, je stejně scestné, jako obviňovat policistu který vyšetřuje případ znásilnění, protože v jeho popisu činu je kladen důraz na zvrhlé a násilné pachatelovo jednání, z úchylné zvrhlosti.

Carvile dosáhl opět neuvěřitelného úspěchu. Veřejnost, která byla na začátku vyšetřování šokována rozsahem podezřelých hospodářských aktivit presidenta Clintona a jeho partnerů a společníků, díky jeho kampani naprosto zapoměla na její podstatu, a rozdělila se na dva přibližně stejné velké tábory podle své ochoty odpustit či neodpustit populárnímu presidentu jeho sexuální aktivitu. James Carville dosáhl toho, že z původních kriminálních a etických podezření proti Clintonovi se stal sexuální skandál.

Vyšetřování presidenta Clintona pro podezření z křivé přísahy a dalších trestných činů mezitím pokračovalo, a v září 1998 byl Zvláštní žalobce Starr dostatečně přesvědčen o jeho průkaznosti, aby o něm,a dalších dostatečně prokázaných důvodných podezřeních podal zprávu Výboru pro spravedlnost (House Judiciary Committee) Sněmovny reprezentantů Kongresu. Zpráva, která měla 445 stran, zdůvodňovala čtyři přestupky a trestné činy, které Starr považoval za dostatečně prokázané a dostatečně vážné, aby Sněmovna reprezentantů zahájila řízení pro impeachment (obžalobu) presidenta Clintona. Ani jeden se netýkal žádného přestupku sexuální povahy, byly to křivá přísaha v soudním procesu, překážení výkonu spravedlnosti, ovlivňování svědků a zneužití autority veřejného činitele. Přesto by se ze zpráv v amerického i světového tisku mohlo zdát, že Clinton byl Zvláštním žalobcem obviněn ze sexuálních prohřešků. Kampaň se povedla, případ se dostal na zcela jinou rovinu, a vyšetřování trestných činů bylo presentováno a velkou částí veřejnosti vnímáno, jako vyšetřování soukromého života guvernéra a presidenta Clintona. Měla vliv i na jednání Sněmovny representantů o impeachmentu (obžalobě) presidenta a na soud v Senátu.

Sněmovna odhlasovala obžalobu pro dva ze čtyř Zvláštním žalobcem Starrem naznačených trestných činů. Prvním byla křivá přísaha, lživá a zavádějící výpověď před Grand Jury v případě případu Pauly Jones. Druhým bylo překážení výkonu spravedlosti, zakrývání skutečností a utajování evidence v témže případě.

Křivá přísaha je jedním z nejváznějších trestných činů ameických trestních zákoníků. Trestní zákoníky stanovují za křivou přísahu ve výpovědi před soudem vice než deset let vězení. Vina Jamese Clintona byla prokázaná a nebyla v soudním řízení před Senátem zpochybněna. Byla ale trivializována, šlo o pouhý "gentlemanský" prohřešek, a Clinton se jen vyhýbal přiznání svých morálních poklesků, nešlo tedy o "křivou přísahu" v pravém slova smyslu, Clintonovi oponenti jen slepě lpí na "liteře" zákona, a ignorují jeho "ducha". Duchem zákona je ale v tomto případě myšlenka, že soudní proces, je zárukou ústavní čistoty a dostupnosti spravedlnosti, a chrání občany před křivým svědectvím, které by zcela zneschopnilo výkon spravedlnosti.

Zcela zapomenut byl fakt, že president svou křivou výpovědí odepřel spravedlnost americké občance Paule Jones, a způsobil jí tím přímou škodu. Dokonce i presidentská přísaha zavazuje presidenta k tomu, aby byl ochráncem a garantem právě těch práv, které tak hrubě porušil.

Demokratičtí poslanci a senátoři, z nichž více než třicet procent mělo na začátku vyšetřování názor, že Clinton by měl pod tíhou a vážností obvinění sám odstoupit, nakonec hlasovali jednomyslně proti jeho obžalobě Sněmovnou reprezentantů, a odsouzení Senátem.

Soud v Senátu Clinton vyhrál. Ze sta senátorů volilo pro Clintona v prvním bodě obžaloby 55 a ve druhém 50. Obžaloba tak ani v jednom bodu nezískala potřebnou většinu. Následkem politizace případu byla další činnost Starrova úřadu zcela paralyzována, a vyšetřování skončilo bez výsledků. Starr resignoval v říjnu 1999, a jeho nástupce, Robert W. Ray, v září 2000 ukončil činnost úřadu a vyšetřování aféry Whitewater pro nedostatek důkazů. Krátce před koncem svého volebního období Clinton omilostnil svou partnerku a přítelkyni Susan McDougallovou (její manžel, James McDougall mezitím zemřel). Případ záhadné smrti Vincenta Fostera nebyl nikdy vyřešen.

Federální soudkyně Susan Webber Wright ukončila řízení v případě Pauly Jones pro nedostatek důkazů. Její právníci se odvolali, a případ byl nakonec řešen mimosoudně, Clinton jí zaplatil 850 000 dolarů..

Zvratem ve vyšetřování byl vstup Jamese Carvilla a jím řízená kampaň. Téměř okamžitě po jejím zahájení došlo ke změně presidentova postoje, tam, kde se dříve tvrdě bránil, a používal ke své obraně všechna presidentská privilegia, náhle změnil taktiku, a tam, kde šlo o jeho sexuální výstřelky se stal kajícím hříšníkem, kromě přiznával vše co přímo nehrozilo trestním stíháním, a spolupracoval se soudem i s komisí Kongresu. To se ovšem týkalo jen případu Pauly Jones a i tam rychle zaplatil, aby případ nebyl znovu otevřen. V ostatních věcech se jeho stanovisko nezměnilo, o ničem nevěděl, ničeho se nedopustil, vše je jen politickým spiknutím pravice.

Jeho spolupráce, a synchronizovaná PR kampaň Jamese Carvilla vedla k tomu, že případ Whitewater nebyl nikdy uspokojivě vyšetřen. Po dokumentaci počátečních čtyř možných bodů obžaloby byl Kenneth Starr nucen podat zprávu výboru Sněmovny pro spravedlnost, a členové výboru nečekali na další vyšetřování v ostatních bodech, a příliš ukvapeně, pod tlakem medií a veřejnosti, a pod silným politickým tlakem svých stran, navrhli Sněmovně zahájení procesu impeachmentu.

James Carville a jeho kritici

O svém politickém stylu James Carville říká: "Politika se dělá nejlépe, když máte viditelného konkrétního nepřítele. Když jeden zmizí, musíte si okamžitě vytvořit nového."

"James žije na hranici mezi genialitou a šílenstvím," řekl o něm poradce Clintonova Bílého domu Paul Begala, jeho bývalý obchodní partner. "Teď, kdy se stal slavným a bohatým, je excentrikem. Já si ho pamatuji ještě když byl jenom bláznem."

Carville je typickým a nejúpěšnějším americkým "spin doctorem". Kromě krátké doby na začátku Clintonova presidentsví (byl členem týmu, který připravoval přechod ke Clintonově administrativě) nebyl zaměstnancem Bílého domu. Jeho blízkost k presidentovi (byl s ním po celou dobu Clintonova prezidentství v kontaktu několikrát týdně) a jeho osobní smysl pro media a politiku jej ale udělaly neoficiálním Clintonovým mluvčím a oblíbeným zdrojem zpravodajských relací a ještě více vyhledávaným hostm diskusních pořadů. Clinton v něm měl nejen skvělého rádce, ale i něco co je pro politika luxusem, skvělého tlumočníka Clintonových názorů, při čemž Clintonovi vždy zůstávala možnost se od svého "hlasu" distancovat, Carville je konec konců jen soukromá osoba, a má právo na vlastní názory.

Carvillovi oponenti považují překvapivé obraty Jamese Carvilla za cílenou a promyšlenou strategii. Jistě nebylo jen náhodou, že hned na počátku slavného Clintonova sexuálního skandálu, který fakticky znemožnil a ukončil vyšetřování ve věci Whitewater, byl článek Jamese Carvilla, který jí vyprovokoval k podání žaloby. Ano byl to ten článek o "couře z trailer parku". James Carville stál v pozadí od začátku do konce procesu, který změnil charakter Clintonových obvinění.

"Sex a nic než sex, to je vše o co tady jde", říkal Carville na začátku aféry Pauly Jones a Moniky Lewinské každému, kdo byl ochoten naslouchat. Lze si jen těžko představit, že takové zjednodušení a zkreslení mohlo mít takový dopad na media a jejich vnímání Clintonova vyšetřování. A přeci právě to se stalo, Carvillova strategie dokázala ovlivnit takzvaná "seriozní" media do takové míry, že původní předmět vyšetřování byl zcela zapomenut.Bylo by škoda, kdyby zapomenut zůstal i autor a přední mediální hvězda této strategie, "spin doctor" číslo jedna, James Carville..

Jen pro zajímavost, James Carville má i české kontakty. V roce 1996 si zahrál ve filmu Miloše Formana "People vs. Larry Flint". Je to jeho jediné spojení s Českou republikou?

Tomáš Haas, thaas@rogers.com

4. května 2003

Vojna proti Putinovi?

Západ - Európska únia, USA a NATO začali ekonomickú vojnu proti Rusku. Obchodná vojna pritom uškodí všetkým. Nemecká burza DAX už padá a niektoré nemecké firmy majú už tiež problémy. A všade v EÚ to bude podobné. A to sme len na začiatku špirály. Ako chcete cez sankcie „skrotiť“ druhú atómovú veľmoc sveta? To je čistá ilúzia. A môže si vobec Európa dovoliť sankcie voči krajine na ktorej je z veľkej časti energeticky závislá? To je v podstate výstrel do „vlastného kolena“.

O čo ide vlastne v Ukrajine? V novembri 2013 predložená asociačná zmluva Ukrajine, túto krajinu prakticky hospodársky mala odrezať od Ruska. Trhy sa majú otvoriť len jedným smerom – na západ. Ale Ukrajina mala doteraz predsa obrovské hospodárske vzťahy s Ruskom. Čo sa s tým má stať? Popri strate ukrajinských trhov sa Rusko navyše obáva aj vojenskej spolupráce medzi Kyjevom a NATO. A to sa bezprostredne týka Ruska. Severoatlantická aliancia oslávila 4. apríla 2014 už 65 rokov svojho trvania. Ale ako aj v deň svojho vzniku hľadá NATO v Rusku stále nepriateľa a v období krízy neuprednostňuje tak potrebný dialóg, ale prerušenie vzťahov s Ruskom.

 

Lídri krajín G7 (G8) sa zišli v Bruseli bez toho, aby pozvali na rokovanie prezidenta Putina. A to práve v dobe, keď je dialog najdôležitejší! A to bolo choré rozhodnutie. Zvykne sa často písať, že Putin je diktátor. Samozrejme nie je “absolútne čistý” demokrat, ako ho nazval nemecký ex-kancelár Schröder. Ale Putina vo voľbách podporilo viac ako šesďesiat percent Rusov. Sú takí politici na Západe? Nemá teda väčšiu legitimitu, ako predseda Európskej komise alebo  prezident EÚ van Rompuy? Volili ich ľudia v Európe?

 

Vo vzťahoch medzi Ruskom a NATO platia určité pravidlá vrátane Rímskej deklarácie a základného dokumentu Rady Rusko-NATO, v súlade s ktorým by nemala byť stála vojenská dodatočná prítomnosť na území východoeurópskych štátov. Toľko teória a aká je prax...

Keď hovoríme o americkej politike, je jasné, že USA presadzujú prostredníctvom NATO najagresívnejšiu a najtvrdšiu politiku na obranu svojich záujmov. Spojené štáty rozhodli stať globálnym hegemónom a začali považovať NATO iba za akúsi servisnú organizáciu svojho impéria. Pozrime sa po svete, kde v podstate nie sú žiadni ruskí vojaci, kým americkí sú prakticky všade (v Európe ich je teraz 67 tisíc). A Rusko nie je v žiadnom vojenskom zoskupení, chvála Bohu, ako hovorí Putin. Americké vojenské základne sú zato po celom svete a vždy sú zapojení do osudov iných krajín, aj keď sú vzdialené tisíce kilometrov od amerických hraníc. Za posledných 30 rokov previedla armáda viac ako 10 veľkých vojenských operácií, samozrejme “v záujme mieru vo svete”. USA pri svojom angažování sa vo svete hovorili o šírení demokracie, ale nedošlo nakoniec len destabilizácii týchto krajín? Stačí sa len pozrieť na Egypt, Sýriu, Afganistan a aktuálne na Irak a Líbyu. Všade sú teraz občianské vojny, chaos a namiesto demokracie sa tam rozširujú islamisti.

Autor s ruským prezidentom v Mníchove (archív autora)

 

Rakety proti Moskve

Strategickým cieľom USA je zjavne snaha o obkľúčenie Ruska a bol to aj plán rozmiestnenia  tzv. protiraketového štítu v nových krajinách NATO na východe. Snáď ani tí najnaivnejší mezi nami nezobrali vážne tvrdenia, že se jedná o ochranu spojencov pred raketami Iránu, Severnej Kórei a ďaľších štátov kvalifikovaných ako „darebácke“.

Treba podotkúť, že preddavok dôvery Ruska voči západu a najmä NATO je už dávno spotrebovaný. Pamätáme si: po rozpustení Varšavskej zmluvy a pred zjednotením Nemecka západ ubezpečil Rusko, konkrétne minister zahraničních věcí USA James Baker Michaila Gorbačova, že sa NATO „ani o piaď“ nebude rozširovať smerom na východ a bude rešpektovať ruské bezpečnostné záujmy. Na to nadviazal aj prejav gen. tajomníka NATO Manfreda Wernera dňa 17.5.1990 v Bruseli, citát: „ už samotný fakt, že sme pripravený nerozmiestňovať vojská NATO za hranice územia NSR dáva Sovietskemu zväzu pevné záruky bezpečnosti“.  Kde sú dnes tieto záruky?

Atrament pod zjednocovacou zmluvou ešte ani poriadne nevyschol a bývalých členov Varšavskej zmluvy, Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko a a trojicu postovietskych pobaltských republík prijali zrazu do NATO! Pomaly ale isto sa teda nielen ich armády včlenili do NATO, ale na ich územiach sa začínajú budovať základne pre americké rakety. Samozrejme nie sú určené proroti Rusku, ale proti Iránu a Severnej Kórei, ako sa tvrdí... Tieto nové členské štáty boli pre USA potrebné, aby sa NATO mohlo priblížiť k hraniciam Ruska. Takéto jednanie je ale podstatný provokačný faktor, znižujúci úroveň vzájomnej dôvery. Obdobie „oteplenia“, kedy sa Rusko a NATO naladili na dialóg a vyhlásili ukončenie studenej vojny bolo len „mediálnym divadlom“.  Pritom zosilnenie vojenského komponentu na východe Európy severoatlantická únia totiž strategicky vôbec nepotrebovala.

Cieľom NATO bola spočiatku obrana Európy pred vpádom Sovietskeho sväzu (ZSSR). Avšak po rozpade ZSSR hrozba vymizla a vtedy bolo vlastne treba túto organizáciu rozpustiť. Washington namiesto toho rozhodol, že rozpad ZSSR dáva Amerike právo na hegemóniu vo svete. NATO bolo zmenené na hlavnú zbraň Spojených štátov. V 21. storočí preto vidíme, ako vedie NATO vojny v Iraku (bez Nemecka), v Juhoslávii, v Afganistane, zvrhlo vládu v Líbyi, ako pohlcuje bývalé časti Sovietskeho zväzu, alebo sa pripravuje ich pohltiť…

Dokonca aj v USA sa mnohí experti domnievajú, že NATO využíva teraz situáciu na Ukrajine, aby sa obnovilo a dosiahlo zvýšenie výdavkov členov bloku na vojenské potreby. Ku kríze na Ukrajine boli všetky tieto rozhodnutia „pritiahnuté“ umelo, myslí si bývalý námestník ministra financií v administrácii Reagana Paul Creig Roberts: „USA potrebujú rotáciu kríz v rôznych regiónoch, aby nezmizol dôvod na investície do kolosálneho komplexu vojenskej sily NATO a Pentagónu“. Táto politika ale poškodzuje ekonomicky krajiny Európskej únie. A ten fakt si v Bruseli nevedia, nechcú alebo nemôžu uvedomiť?

NATO na zasadaní v Bukurešti v roku 2008 ponúklo aj Ukrajine členstvo. Ukrajina ho odmietla a v roku 2010 dokonca uzákonila neutralitu. Ale v asociačnej dohode EÚ, ktorá bola vlastne začiatkom dnešného ukrajinského konfliktu, sa pod paragrafom 7.„zahraničná a bezpečnostná polika“ píše, že zmluvné strany musia prehľbiť spoločnú obrannú politiku. A už 5. marca 2014 nový séf vlády Jazenjuk predložil v parlamente požiadavku vstupu krajiny do NATO. Catherina Ashton zodpovedná za zahraničnú politiku EÚ zdôraznila, že podpis Ukrajiny pod asociačnou dohodou predsa nemá „žiadne dôsledky“ pre Rusko. Podpis určite nie, milá pani Ashton, ale americké rakety už áno.

Sankcie

Skrz Krym a konflikt, či lepšie povedané vojnu na Ukrajine sa postupne zvyšuje nátlak na Rusko a uvaľujú sa ekonomické sankcie, aj proti vôli niektorých európskych krajín. Tlak tu robia Spojené štáty, ktoré prípadné odvetné reakcie Ruska až tak nepocítia, ako krajiny EÚ. Odvetné opatrenia oslabia najmä ekonomiku EÚ a tým ju zbavia možnosti konkurovať USA. Vo vojne na Ukrajine Spojené štáty nič nestratia. Veď sa to deje na inom kontinente a ekonomické pozitíva z vojny získa práve ich zbrojársky komplex. Francúzsko tu ale buchlo na stôl a vybavilo si výnimku na dodávku 2 vojenských lodí Mistral Rusku v celkovej hodnote 1,2 miliardy eur. A tak vyzerá potom to jednotné embargo európskych krajín, na úkor tých menších, ako je aj Slovensko, ktoré sa nevedia vzoprieť a kde sa už objavujú prvé negatívne javy v ekonomike firiem, obchodujúcich práve s Ruskom. Štáty združené v BRICS preberú ruské trhy a tie budú pre Európu dlhodobo stratené. Treba si uvedomiť, že sankce nemajú vítaza, len porazených. A posledná hrozba ukrajinského vedenia o pozastavení tranzitu plynu z Ruska do Strednej Európy je vlastne „urážkou svojich nových spojencov v EÚ“. Akékoľvek sankcie treba okamžite zrušiť, sadnúť za rokovací stôl a vstúpiť konečne do dialógu EÚ - Rusko a Ukrajina.

O čo ide v Ukrajine?

Nedávno to vyjadril český ex-prezident Klaus slovami, citát: „Povstání na Majdanu bylo vyvolané, nebyla to žádná revoluce. Ukrajina byla obětí, byla zneužita k vyvolání nové konfrontace mezi Východem a Západem. Protože to byla křehká a zranitelná země, bylo snadné někam ji postrčit a vyvolat konflikt. Vítr foukal ze Západu“.

Bola to teda EÚ ktorá postavila Ukrajinu pred otázku, Západ alebo Východ. Podľa zmluvy krajina nemala byť akýmsi mostom medzi EÚ a Ruskom, ale mala by fungovať ako akási nová „železná opona“ medzi nimi. Bolo by bývalo oveľa dôležitejšie ponúknúť Ukrajine, ako aj iným štátom predtým, asociačnú dohodu s perspektívou stať sa dlhodobo členským štátom EÚ, samozrejme po splnení všetkých podmienok, nie ako to bolo v prípade Rumunska a Bulharska, ktoré prišli do EÚ akýmsi rýchlikom a takým tam prišli potom aj americké vojenské základne. Taká ponuka Ukrajine by nebola bývala žiadna provokácia proti Rusku, ktoré sa tiež považuje za európsku krajinu.

Veď aj samotný Putin to viackrát zdôraznil, v dokonca v nemčine dňa 25.9.2001 v nemeckom parlamente. Putin si vtedy vedel dokonca predstaviť aj členstvo Ruska v NATO, čo ovšem USA nemohli v žiadnom prípade pripustiť, keďže by stratili dominanciu nad NATO a tým aj nad EÚ. Navyše Rusko slúži stále ako „strašiak“ na Východe, čo je vlastne dlhodobo americký strategický záujem.

Od počiatku mala EÚ viac rozmýšľať aj o ruskej ponuke ktorú urobil Putin nedávno na EÚ-Ruskom summite v Bruseli, kde opäť predniesol návrh zriadenia celoeurópskej zóny voľného obchodu. Išlo o ponuku, ktorú svojho času predniesol aj bývalý prezident EÚ komisie Romano Prodi. Medzičasom sa Rusko stalo už členom svetovej obchodnej organizácie (WTO). EÚ mala teda paralelne rokovať o partnerstve aj s Ruskom, nakoľko patričná zmluva vypršala pred ôsmimi rokmi a mala sa teda obnoviť. Ďaľšia alternatíva by bolo bývalo zavedenie bezvýzového styku. Kreativite dohôd z Ruskom sa medze nekladú, bolo len potrebné tu byť aktívny. Putin je aktívny a je vidno, že má jasné ciele (BRICS). Putin je vynikající stratég, de facto politický šachista, ktorý koná rozhodnutia s mnoho ťahmi dopredu. Dúfam, že na sumit G8 v dňoch 4. a 5. júna 2015 v bavorských Alpách, v hoteli Schloss Elmau, bude pozvaný aj prezident Putin. Majiteľ hotela pán Müler-Elmau pripravuje 8 rovnakých prezidentských apartmánov, teda aj pre Putina, ako som sa mohol nedávno osobne presvedčiť. A s Ruskom treba jednať ako s partnerom a nie ako s protivníkom. Ignoráciou a bojkotom sa žiadny problém nedá vyriešiť, len s dialógom!

Poznámka k otrhnutiu Krymu a paralela ku Kosovu

Krym sa stal súčasťou Ruskej federácie na základe referenda zo dňa 16. marca 2014. Zúčastnilo sa ho 82,7% obyvateľov a 95,7% z nich sa vyslovilo za pripojenie k Ruskej federácii. Za možnosť, aby Krym zostal súčasťou Ukrajiny sa vyslovilo 3,2% voličov. Krymská Ústava z roku 1992 jasne hovorila o tom, že Krym môže prehodnotiť svoje ďalšie zotrvanie v štátnom zväzku s Ukrajinou. Toto svoje legitímne právo teda naplnli práve teraz. Z toho nám jasne vyplýva, že tu nejde o porušenie medzinárodného práva, ale o naplnenie vôle väčšiny obyvateľov Krymu, či sa to niekomu páči, alebo nie.

V súlade s ústavou SFRJ z roku 1974 mali na nezávislosť právo všetky subjekty juhoslovanskej federácie, čiže nielen šesť zväzových republík, ale aj autonómne provincie Kosovo a Vojvodina. Jedine Kosovo toto právo využilo a parlament Kosova dňa 22. septembra 1991 vyhlásil nezávislosť, čo voliči v referende 26.-30. septembra 1991 potvrdili - pri účasti 87,0% voličov sa vyslovilo za nezávislosť 99,98% hlasujúcich. Dnes je tam druhá najväčšia americká základňa na cudzom území. Rusko, ktoré bolo spojencom Srbska vtedy nevstúpilo do ozbrojeného konfliktu napriek tomu, že NATO bombardovalo Srbsko, mimochodom proti medzinárodnému právu, lebo bez mandátu OSN.

K lietadlu MH17 Malaysia Airlines

Na východnej Ukrajine je zjavne vojnový chaos, ktorý si už vyžiadal aj nevinné medzinárodné civilné obete v lietadle Boeing 777, ktoré bolo zostrelené. O viníkoch sa toho popísalo už dosť a konšpiratívnych teórií je tiež niekoľko, ale pravdu sa tak skoro nedozvieme. V dokumentoch Mezinárodnej  organizácie pre civilné letectvo (ICAO), kde je aj Ukrajina členom je uvedené:  že štát, kde prebiehajú otvorené boje, má povinnosť uzavrieť vzdušný priestor pre civilné letadlá. A to Ukrajina neurobila!? Prelet vzdušného priestoru totiž prináša príjmy. Kyjev je vinný už z dôvodu, že je zodpovedný za bezpečný prelet lietadiel vo svojom vzdušnom priestore, ktorý kontroluje (asi len teoreticky). A lietadlo tam naviedol práve Kyjev. Zatiaľ čo americká Federálná správa letovej prevádzky (FAA) prehlásila ukrajinský vzdušný priestor za zakázanú zónu pre všetky lietadlá ktoré spadajú pod jej jurisdikciu, ostatné aerolinky naďalej lietali nad touto vojnovou zónou! Komu to zostrelenie prospelo, alebo lepšie malo mediálne prospieť je na zváženie. Určite nie Putinovi. Bolo by teraz na čase, aby bojujúce strany pod dojmom tejto tragédie konečne prišli k rozumu a zastavili boje.

Aké je riešenie krízy na Ukrajine?

Riešenie je možné len diplomaticky a nie vojensky, ako to robí súčasný prezident Ukrajiny, ktorý necháva bombardovať vlastné (!) obyvateľstvo v mestách na východe Ukrajiny rergulérnou armádou. Občianska vojna na juhovýchode Ukrajiny stojí denne životy najmä civilistov. O utečencoch a škodách na infraštruktúre ani nehovoriac. Je to aj hanbou civilizovanej a kultúrnej Európy, že k tomu stále mlčí.

Bez účasti Moskvy ale nebude existovať žiadne seriózne riešenie konfliktu, to je neodškriepiteľný  fakt. Putin vyzval proruských separatistov, aby upustili od referednda o nezávislosti východnej Ukrajiny a otvorili tým cestu k dialógu. Povedal to aj švajčiarskemu prezidentovi a súčasnému predsedovi OSZE Didierovi Burkhalterovi pri jeho nedávnej návšteve Kremľa. Ukrajina sa musí stať neutrálnou federáciou s hospodárskou orientáciu ako na Európsku úniu, tak samozrejme aj na Rusko. K pokoju prispeje, keď EÚ v tomto konflikte opustí politiku sekundovania Spojeným štátom. Ľudia v Európe sú určite za to. V Anglicku, Českej republike a v Maďarsku sa začalo hovoriť dokonca o možnom vystúpení z EÚ. Hlasy sa ozývajú aj s Francúzska.

Európsky politický mainstream, reprezentovaný bruselskými elitami teraz kalkuluje ale s tým, že  ukrajinskú krízu využije k posilneniu európskej centralizácie a unifikácie, najmä k dlho zamýšľanému zjednocovaniu európskej zahraničnej politiky a aj vytvoreniu európskej armády, čomu sa väčšina členských krajín doteraz úspešne bránila.

Celú katastrofu, ktorú EÚ spôsobila touto diletanskou asociačnou dohodou na Ukrajine má jednoduchého menovateľa. Západ jednoducho nepozná ani Ukrajinu ani Rusko a nechá sa bezhlavo zapriahať do amerického mocenského boja. V tejto súvislosti sa natíska jedna cynická, ale dôležitá otázka. Naozaj chceme takýchto Ukrajincov a takúto Ukrajinu v EÚ a v NATO? Naozaj táto Ukrajina posilní stabilitu, prosperitu a bezpečnosť v EÚ? Ukrajina je vlastne hospodársky bankrot. Problémom bude aj budúci ekonomický vývoj Ukrajiny. Doteraz bola hopodársky plne závislá na Rusku. Ich výrobky nie sú v štátoch EÚ konkurencieschopné a čo sa stane, keď stratia ruský trh? Navyše im Gazprom od apríla zrušil 30 % zľavu na dodávky plynu, ktoré Ukrajina ani zľavnené nebola v stave uhradiť a stále dlhuje Rusku. Bude teda EÚ popri Grécku „živiť" ešte aj Ukrajinu? Tá EÚ, ktorá je zadľžená až po uši? Ukrajina bude potrebovať v priebehu budúcich 10 rokov asi 165 miliárd eur. Alebo ju budú držať „nad vodou" enormne zadľžené Spojené štáty? Reálne videné, ani jedno ani druhé neprichádza do úvahy. Zamýšlajú sa vôbec politici v EÚ aj nad týmto problémom? Asi sotva, veď ekonomika nikdy nebola ich silnou stránkou.

Ukrajinský minister financií priznal zaujímavú vec – boje s proruskými separatistami stoja vládu Ukrajiny každý mesiac 130 miliónov dolárov. V tejto súvislosti sa natíska otázka, kto vlastne financuje vojnu ukrajinskej armády proti separatistom. Odpoveď je jednoduchá, predsa ten, kto ju vymyslel a presadil.

Vojenské základne na Slovensku?

Premiér Fico sa 4. júna 2014 vyjadril proti prípadnému umiestneniu cudzích, rozumej amerických, vojsk na území Slovenska. Aj keď zdôraznil, že hovorí za seba. Premiér tak reagoval na nedávne oznámenie prezidenta Spojených štátov Baracka Obamu v Poľsku, že USA posilnia svoju vojenskú prítomnosť v Európe. Tu mu treba dať v podstate za pravdu, aj keď vraj nehovoril za slovenskú vládu, ktorej je premiérom. Slovensko by sa tým totiž dostalo do úplného jadra prípadného konfliktu medzi veľmocami. A to je to posledné, čo krajina teraz potrebuje. Ale to prirovnanie premiéra s augustom 1968 bolo nehorázne a len dokazuje, že v zahranično-politických otázkach nie je “vôbec doma”.

Bezpochyby bolo teda v záujme Európy, aby nebola vťahovaná do amerických imperiálnych ambícií a finančnej hegemónie amerických bánk. Brusel na začiatku krízy úplne nezmyselne odmietol rokovania medzi EÚ, Ukrajinou a Ruskom. Práve tie mali šancu na diplomatické vyriešenie sporu. EÚ mala stopnúť pokusy zatiahnuť do krízy NATO. Americkí vojaci či už v Poľsku, alebo aj na Slovensku sú preto Danajským darom pre Európu. A to si treba uvedomiť, kým ešte nie je neskoro.

V článku som sa pokúsil zhodnotiť celú situáciu a na základe toho posúdiť celkové dianie okolo tohto konfliktu v Európe a navyše v susednej krajine Slovenska. Aj tento medzinárodný problém treba totiž vidieť v oveľa širšom kontexte. V žiadnom prípade sa týmto článkom neprikláňam na stranu Rusov, zažil som totiž na vlastnej koži inváziu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa a okúsil aj hlaveň ruského kalašnikova medzi rebrami. Nie som a nikdy som nebol rusofil, ale vidím veci vcelku reálne. Nemám nič proti Spojeným štátom, ale tá pôvodne slobodná a demokratická krajina sa totálne zmenila. Guantanámo, tajné väznice CIA, mučenie zatknutých hovoria jasnou rečou. A ich prezident dostal ešte aj Nobeovu cenu mieru! Tváriť sa preto, že v ukrajinskej kríze sú Rusi tí zlí a Američania tí dobrí, je viac ako scestné. Pravda ostáva v takýchto konfliktoch vždy niekde na ceste a veľmoci idú žiaľ za svojimi strategickými cieľmi, bez ohľadu na obete. A tu im netreba ešte aj sekundovať.

Pavol Podolay, 12.8.2014

Poznámka.

Všetko čo tu píšem je môj osobný názor. Nie som členom žiadnej strany na Slovensku (ani som nikdy nebol) a moje názory teda nie sú ani postoje žiadnej slovenskej politickej strany.

Zdroj:
http://podolay.blog.sme.sk/c/362745/vojna-proti-putinovi.html

Poľské eskadry smrti bojujú na Ukrajine. Tajná operácia CIA?

11. mája dorazilo na kyjevské letisko v úplnom utajení lietadlo; namiesto civilistov ho obsluhoval letiskový vojenský personál. Z lietadla boli vyložené  vojenské uniformy NATO, 500 balíkov amfetamínov a kontajnery označené značkou pre jedovaté látky. Na príkaz kyjevského direktoriátu SBU neboli vojaci, náklad a kontajnery prehliadnuté a všetko opustilo letisko v autách s nepriehľadnými sklami. Náklad bol sprevádzaný agentom CIA Richardom Michaelom. Na palube lietadla boli aj bojovníci Pravého sektora a poľskej súkromnej vojenskej spoločnosti ASBS (Analizy Systemów Bartlomiej Sienkiewicz) Othago, vytvorenej pred niekoľkými rokmi súčasným poľským ministrom vnútra B. Sienkiewiczom.

Podľa dostupných údajov prišla táto poľská jednotka počas trestných operácií na východnej Ukrajine o 6 mužov (zvyšné obete z radov zahraničných žoldnierov pracujúcich pre juntu pochádzali z radov americkej súkromnej vojenskej spoločnosti (PMC) ACAD a jej dcéry, PMC Greystone Limited, ktoré prišli o 50, resp. 14 bojovníkov, a tiež CIA a FBI mali 25 obetí, z ktorých 13 bolo zabitých.

Poliaci sa aktívne zúčastnili vytváranie eskadier smrti na Ukrajine od septembra 2013, kedy minister zahraničia R. Sikorski pozval 86 členov Pravého sektora na výcvik v policajnom výcvikovom stredisku v Legionowo, 23 km od Varšavy. Títo bojovníci, ktorí prišli pod zámienkou výmenného univerzitného programu, boli väčšinou muži okolo 40; dostali mesačný výcvik v organizovaní masových protestov, budovaní barikád, obsadzovaní vládnych budov, pouličných bojových taktikách, streleckých technikách, vrátane streľby z odstreĺovacích pušiek, atď Poľský týždenník Nie zverejnil fotografiu z Legionowo, na ktorom boli ukrajinskí fašisti oblečení v nacistických uniformách, spolu s poľskými inštruktormi v civilnom oblečení.

Kým poľskej špeciálne služby cvičili budúcich účastníkov trestných operácií, poľské ministerstvo zahraničia prišlo s týmto oficiálnym vyhlásením (2.2.2014) :

"Podporujeme tvrdú líniu zaujatú Pravým sektorom ... Radikálne akcie Pravého sektora a ďalších militantných skupín demonštrantov a používania sily protestujúcimi sú ospravedlniteľné ... Pravý sektor prevzal úplnú zodpovednosť za všetky akty násilia počas súčasných protestov. Je to úprimný postoj a rešpektujeme ho. Politici vo svojej mierotvornej funkcii zlyhali. To znamená, že jedinou prijateľnou možnosťou sú radikálne akcie Pravého sektoru. Žiadna iná alternatíva neexistuje. "

Zároveň poľský premiér Donald Tusk varoval prezidenta Janukoviča pred "neproporcionálnym použitím sily" proti Majdanu. Dnes Donald Tusk, ktorého dedko, Josef Tusk, slúžil v Hitlerovom Wehrmachtu, požaduje, aby kyjevská vláda rokovala s "východnými rebelmi" tvrdo, "ako s teroristami".

V polovici mája Tusk požadoval, aby sa maďarský premiér Orbán, ktorý považuje fašistickú Ukrajinu za "výzvu Európskej únii", takých výrokov zdržal, aby neodvádzal pozornosť od boja proti hlavnému nepriateľovi - Rusku. Ale o niekoľko týždňov skôr (2.4.2014) poľský premiér uviedol, že Európa sa musí pripraviť na rozpad Ukrajiny.

"Problémom je, že východná politika Varšavy je z veľkej časti riadená poľskou tajnou službou, ktorá kolaboruje s americkými a britskými tajnými službami," tvrdí Leszek Sykulski, šéf Czestochowského geopolitického inštitútu.

Začiatkom apríla riaditeľ CIA John Brennan navštívil Kyjev. Deň po jeho návšteve šéf kyjevského režime, Turčinov, oznámil začatie "rozsiahlych protiteroristických operácií v súvislosti s udalosťami na juhovýchode". V tejto operácii sa objavili nielen americkí, ale aj poľskí žoldnieri.

Po šéfovi CIA navštívil Kyjev, 21-22. apríla, viceprezident Joseph Biden. V prejave vo Verchovnej rade Biden uviedol, že Washington podporuje ukrajinskú vládu stojaci tvárou v tvár "ponižujúcim hrozbám", kedy mal evidentne na mysli Rusko. Mestá, ktorá sa vláda zúfalo si snaží podrobiť, sa nachádzajú v oblasti Dnepra-Donecka, kde sú obrovská ložiská bridlicového plynu. Royal Dutch Shell si už nárokoval pozemky v tomto kraji.

"Povedal by som, že ekonomické záujmy v tomto prípade sú tým, čo poháňa prevratový režim v Kyjeve k začatiu vojenských akcií proti vlastným občanom, pretože sa snažia zarobiť na týchto kontraktoch podpísaných predošlou vládou," tvrdí americký expert na zahraničné záležitosti Nebojsa Malic.

Robert Hunter Biden, syn amerického viceprezidenta, ktorý sa stal častým návštevníkom Kyjeva, bol tajne menovaný do predstavenstva najväčšieho súkromného producenta plynu na Ukrajine, Burisma Holdings, ktorý je registrovaný na Cypre a má licenciu na rozvoj plynových polí v oblasti Dnepra-Donecka. V apríli Devon Archer, rodinný priateľ amerického ministra zahraničia, ktorý bol na univerzite spolubývajúcim Kerryho nevlastného syna a hlavným poradcom počas prezidentskej volebnej kampane Johna Kerryho v r 2004, takisto dostal miesto v tejto spoločnosti.

Americkí vrcholoví predstavitelia a ich blízki príbuzní majú veľký osobný záujem vo všetkých krajinách, napadnutých americkými okupačnými jednotkami, už od dní vojen proti Juhoslávii a Iraku. Napríklad Kerryho predchodkyňa vo funkcii ministerky zahraničia, Madeleine Albright, mala firmy v "nezávislom Kosove", a Bidenov predchodca vo funkcii viceprezidenta, Richard Cheney a jeho rodina, ako aj ďalšia americká ministerka zahraničia Condoleezza Rice, mali podiely na irackých energetických zdrojoch prostredníctvom firiem Halliburton a Chevron. Rovnaké záujmy sa objavujú u tých, ktorí slúžia záujmom Američanov vo východnej Európe. Napríklad bývalý ukrajinský minister životného prostredia Mykola Zločevsky a bývalý poľský prezident Aleksander Kwasniewski sú v predstavenstve Burisma Holdings.

Jedno z potenciálnych polí bridlicového plynu, na ktoré Burisma Holdings dostala práva na prieskum, je pole Juzivska. Ďalšia firma Shell dostala právo na ťažbu z pozemkov, kde sa nachádza Slaviansk, niektoré častí Kramatorska, mesta so 160,000 obyvateľmi, mestá Krasny Luč a Svjatogorsk v Doneckej oblasti, ako aj Balakeja a Izyum v susednom Charkovskom regióne. A kontrakt na ťažbu bridlicového plynu je napísaný tak, že ukrajinská vláda je povinná násilne vyvlastniť pozemky zákonných vlastníkov, ak Shell uvedie, že plánuje na týchto pozemkoch vŕtať. Okolie Slavianska bolo vybrané ako miesto pre vŕtanie prvých plynových studní ...

Miesto, kde je sústredená ukrajinská armáda podporovaná Pravým sektorom, súkromnými trestnými oddiely oligarchu Igora Kolomojského a žoldnierov z amerických a poľských PMC, tak ukazuje priamo na jeden z hlavných dôvodov trestných operácií: na to, že kyjevský režim slúži obchodným záujmom vedúceji elity USA a Poľska. Práve v okolí Slavianska a Kramatorska došlo k najnásilnejším stretom medzi trestnými jednotkami a ľuďmi z Doneckej oblasti, zatiaľ čo Izyum je hlavnou základňou ukrajinských síl zúčastnených trestných operácií.

Z nasledujúceho je zrejmé aké metódy sú používané v trestných operáciách:

• Straty útočníkov, ku ktorým patrí aj útočné a dopravné vrtuľníky, obrnené vozidlá, 122 mm húfnice a raketové systémy Grad, z ktorých je salva schopná zničiť všetok život v oblasti 14,5 hektárov; 
• bombardovanie miest mínometmi, v dôsledku ktorých je zabitých viac civilistov, ako bojovníkov sebaobrany; 
• odstrelovačské aktivity, vraždiace dokonca aj deti;
• používanie helikoptér sa symbolmi OSN k útokom na Kramatorsk. Tieto vrtuľníky boli pilotované poľskými žoldniermi, pretože ich ukrajinskí kolegovia odmietli porušiť medzinárodné normy tým, že by použili vojenské vybavenie so znakmi OSN.

Toto všetko možno považovať za odpoveď na otázku, aký druh nákladu je náhlivo dopravovaný na Ukrajinu poľskými žoldniermi, pod dohľadom americkej tajnej služby, a prečo je Poliak Kwasniewski v predstavenstve spoločnosti, pre ktorej aktivity je teraz čistená cesta ozbrojenými skupinami ukrajinských fašistov ("národnej gardy ") a americkými a poľskými žoldniermi, vraždiacim ozbrojencov a civilistov. Zdá sa, že kyjevská junta a jej západní páničkovia sú pripravení uchýliť sa k akejkoľvek provokácii, až po použitie chemických zbraní proti miestnej populácii, ako sa stalo nedávno v Sýrii, a predtým v Iraku, kde to boli práve Poliaci, ktorí sa na také záležitosti špecializovali.

http://www.globalresearch.ca/polish-death-squads-fighting-in-ukraine-cia-covert-operation/5384210
Nikolai Malishevski
28.5.2014

Zdroje:

http://www.newsbomb.gr/global/news/story/440920/are-mercenaries-from-poland-fighting-in-eastern-ukraine

http://www.liveleak.com/view?i=2a4_1401550480&comments=1

voltairenet.org/article183316

http://www.thetruthseeker.co.uk/?p=95522

pch24.pl/putin–polska-szkolila-ukraincow-z-majdanu,21486,i.html

nie.com.pl/13-2014/tajemnica-stanu-tajemnica-majdanu

glavcom.ua/news/184582.html

http://www.themoscowtimes.com/news/article/state-tv-runs-report-on-foreign-mercenaries-in-kiev/495527.html

Pravda o Líbyi sa Vám možno nebude páčiť...

Vedúci predstaviteľ Líbyjskej revolúcie priznal, že Kaddáfi do demonštrantov nestrieľal

(Poznámka - nepripomína Vám to Sýriu a Ukrajinu...?)

Mustafa Abdul Jalil, šéf tzv. Prechodnej národnej rady v Benghází v roku 2011, priznáva:

Kaddáfí nenariadil streľbu, ktorý začala tzv. revolúciu v Líbyi. Dnes, keď je Líbya zničená, Jalil vo vysielaní líbyjskej TV Channel One oznamuje svetu, že demonštranti, ktorí boli zabití v Bengházi a ktorí boli príčinou útoku OSN a NATO na Líbyu, boli zabití skupinou špiónov a žoldnierov, ktorí nepochádzali z Líbye.

Zničená Syrta

Priznal, že o pravde v tej dobe vedel, ale išlo o to, aby sa vytvorila zámienka pre zvrhnutie líbyjskej vlády. Priznáva tiež, že o akcii bol dopredu informovaný a že ľudia z Líbye nikoho z mŕtvych demonštrantov nerozpoznali, pretože mali na sebe civilné oblečenie. Na ich pohreb nikto neprišiel, pretože nemaliv Líbyi žiadnych príbuzných alebo priateľov.
http://disquietreservations.blogspot.mx/2014/05/video-head-of-false-libyan-revolution.html

K Sýrii a začiatkom tzv. revolúcie existujú pochybnosti popísané tu
http://jurajpolacek.blogspot.sk/2013/09/kontrarevolucia-na-blizkom-vychode.html

Veľký podvodník - Federálny rezervný systém

 

Skutočne FED "redukuje"? Naozaj Fed znížil počas trojmesačného obdobia november 2013 až január 2014 svoje nákupy dlhopisov? Evidentne nie, ak sa ich zahraniční držitelia týchto amerických štátnych dlhopisov zbavujú.

Od novembra 2013 do januára 2014 Belgicko s HDP vo výške 480 miliárd dolárov nakúpilo americké štátne dlhopisy za 141,2 miliárd dolárov. Nejakým spôsobom Belgicko kdesi zohnala dostatok peňazí, aby umiestnila počas 3-mesačného obdobia 29% svojho ročného HDP do amerických štátnych dlhopisov.

Belgicko určite nemalo prebytok rozpočtu 141,2 miliárd dolárov. Malo Belgicko obchodný prebytok počas tohto trojmesačného obdobia rovnajúci sa 29% belgického HDP?

Nie, obchodný a bežný účet Belgicka sú v deficite.

Vytlačila centrálna banka Belgicka eurá v hodnote 141,2 miliárd dolárov, aby mohla tento nákup vykonať?

Nie, Belgicko je členom eurosystému a jej centrálna banka nemá právo navyšovať zásobu peňazí.

Takže odkiaľ sa vzalo tých 141,2 miliárd dolárov?

Existuje iba jediný zdroj. Tieto peniaze prišli od amerických Federálnych rezerv a nákupy boli vypraté cez Belgicko, aby sa zakryl fakt, že skutočné nákupy dlhopisov Federálnymi rezervami počas obdobia november 2013 až január 2014 predstavovali 112 miliárd dolárov mesačne.

Inými slovami, počas týchto troch mesiacov došlo k prudkému nárastu pri nákupe dlhopisov FEDom. Skutočné nákupy dlhopisov FEDom počas týchto troch mesiacov sú 27 miliárd dolárov mesačne nad pôvodnými mesačnými nákupmi vo výške 85 miliárd dolárov, a 47 miliárd dolárov nad oficiálnymi mesačnými nákupmi vo výške 65 miliárd dolárov v tej dobe. (V marci 2014 bolo oficiálne QE=kvantitatívne uvolňovanie zredukované na 55 miliárd dolárov mesačne a na 45 miliárd dolárov počas mája).

Prečo museli Federálne rezervy nakupovať toľko dlhopisov nad oficiálne oznámené množstvo a prečo musel FED tieto nákupy prať a zakrývať?

Niektorá krajina, alebo viacero krajín, v túto chvíľu neznámych, z dôvodov, ktoré nevieme, sa zbavila amerických štátnych dlhopisov za 104 miliárd dolárov v priebehu jedného týždňa.

Ďalším podivným aspektom predajov a nákupov vypraných cez Belgicko je, že predaje neboli vykonané a vysporiadané cez vlastný systém FEDu - Národný bookovací systém (NBES), ktorý bol navrhnutý tak, aby uľahčoval predaje a prevody vlastníctva cenných papierov pre správcovských zákazníkov FEDu. Namiesto toho ich zahraničný vlastník (vlastníci) amerických štátnych dlhopisov presunuli zo správcovských účtov Federálnych rezerv a predali ich cez systém zúčtovania cenných papierov Euroclear, ktorý má ústredie v Bruseli v Belgicku.

Nevieme prečo, alebo kto. Vieme, že došlo k stiahnutiu, predaji a poklesu "cenných papierov držaných v správe pre zahraničných predstaviteľov a medzinárodné účty " u Federálnych rezerv, k nevysvetliteľnému nárastu ich držby Belgickom, a potom sa tieto dlhopisy znovu objavili na správcovských účtoch Federálnych rezerv.

Aké sú dôvody tohto podvádzanie Federálnymi rezervami?

Fed pochopil, že jeho politika kvantitatívneho uvoľňovania, začatá s cieľom podporiť bilancie "bánk príliš veľkých na krach" a znížiť výpožičné náklady amerických štátnych dlhopisov, tlačila na hodnotu amerického dolára. Redukcia bola spôsob, ako držiteľov dolárov a v dolároch denominovaných finančných nástrojov uistiť, že FED sa chystá znížiť, a nakoniec ukončiť tlačenie nových dolárov, ktorými podporuje finančné trhy. Predstava situácie, kedy cudzie vlády núdzovo vyplácajú americké štátne dlhopisy, by mohol trhy, ktoré sa FED pokúšal redukciou uspať, znepokojiť.

Predaj amerických štátnych dlhopisov v ráde stoviek miliárd dolárov je veľká transakcia. Ak bol predávajúci veľkým držiteľom amerických štátnych papierov, mohol by tento predaj signalizovať dlhopisovému trhu, že veľký držiteľ začal predávať americké štátne dlhopisy po veľkých balíkoch. FED by mohol chcieť  udržať tento fakt a identitu takéhoto predajcu v tajnosti, aby sa vyhol panickému úteku od amerických štátnych dlhopisov. Takýto útek by zvýšil úrokové sadzby, skolaboval by americký finančný trh a zvýšil by náklady na financovanie amerického dlhu. Aby sa vyhol nárastu úrokových sadzieb, musel by FED akceptovať ohrozenie dolára a nakúpiť všetky ponúkané dlhopisy. To by bola pre Fed bezvýchodisková situácia, pretože veľký nárast QE by znepokojil trhy obchodujúce v amerických dolároch.

Moc Washingtonu stojí na dolári ako svetovej rezervnej mene. Toto privilégium, vyplývajúce z Bretton-Woodských dohôd po druhej svetovej vojne, umožňuje USA platiť svoje účty tým, že vydajú nový dlh. Role svetovej meny poskytuje USA tiež moc odstrihávať krajiny od medzinárodných platobných systémov a ukladať sankcie.

Akokoľvek nútený je FED chrániť veľké banky, ktorých zástupcovia sedia v predstavenstve newyorského FEdu, musí FED chrániť aj dolár. To, že FED veril, že nemôže kupovať dlhopisy priamo, ale musí svoje nákupy maskovať tým, že ich vyperie cez Belgicko, naznačuje, že FED sa obáva, že svet stráca dôveru v dolár.

Ak svet stráca dôveru v dolár, životné náklady v USA prudko porastú, ako bude dolár strácať na hodnote. Ekonomické problémy a chudoba sa zhorší. Politická nestabilita vzrastie.

Ak dolár stratí hodnotu výrazne, stratí svoj štatút rezervnej meny. Washington by potom nebol schopný vydávať nové dlhy alebo nové doláre, aby mohol zaplatiť svoje účty.

Jeho vojny a stovky vojenských základní v zahraničí by nemohli byť financované.

Ústup od neudržateľnej a nefinancovateľnej ríše by začal. Zvyšok sveta by to videl ako blýskanie sa na časy, keď dôjde k zrúteniu medzinárodného menového systému, ktoré bolo spôsobené nadmerným sebavedomím a aroganciou Washingtonu.

Paul Craig Roberts a Dave Kranzler

12.5.2014

Ak sa Vám článok páčil, podporte ho na VYBRALI SME

Zdroj:http://www.paulcraigroberts.org/2014/05/12/fed-great-deceiver-paul-craig-roberts/

Nebudeš mať bohov predo mnou

Willi Wimmer je zaraďovaný k pravicovému krídlu nemeckej CDU a k zástancom tzv. tvrdej línie. Medzi rokmi 1988 až 1992 bol štátnym sekretárom na nemeckom ministerstve obrany a do roku 2009 poslancom Bundestagu. Významne sa podieľal na rokovaniach o znovuzjednotení Nemecka. Ken Jebsen s ním viedol rozhovor pre nezávislý spravodajský server KenFM o Ukrajine , Európe a USA.



Willi Wimmer, člen CSU..... Deudschlandfunk.de

Ken: Pán Wimmer, patríte k najstarším členom CDU, viac ako tridsaťtri rokov ste sedeli v nemeckom Bundestagu, ste právnik, pracovali ste na ministerstve obrany, boli ste členom OBSE a duchom ste ním stále, ste bojovníkom za ľudské práva, hoci vás mnohí považujú za jastraba. Aktuálnym dôvodom nášho dnešného rozhovoru je Krym a Ukrajina. Pred sto rokmi, v roku 1914 sa začala prvá svetová vojna. Mohlo by byť, že sa vojna do Európy vrátila?

Wimmer: Myslím, že áno. K takejto otázke prichádzame na výročie prvej svetovej vojny. Pýtame sa odkiaľ sa berie súčasný vývoj a kde sú jeho predchodcovia. Musíme ísť ešte pred rok 1914, do roku 1814. Vtedy vypracoval rakúsky kancelár Metternich spolu s ruským cárom koncept, aby sa neopakovali hrôzy napoleonských vojen. Spočíval v kooperácii, v spoločných rozhovoroch. Jediný, kto sa toho vtedy nezúčastnili boli Briti, pretože kooperácie odporovala ich princípom. A to isté sme videli v Európe po konci studenej vojny. Mohla skončiť jedine vďaka tomu, že existovala kooperácia.
Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe je len synonymum pre vtedajší vývoj.
Tento koncept spolupráce, kooperácie, mierového porovnania a vyváženie záujmov skončil v 90. rokoch v okamihu, keď sa Američania rozhodli nekooperovat a namiesto toho využiť svoju vojenskú silu a moc na presadzovanie vlastných záujmov. A tak stav, ktorý existoval pred prvou vojnou prežívame znova. Pohybujeme sa k stavu, v ktorom kooperácie nehrá žiadnu rolu, pretože sa veci riešia konfrontáciou.

Ken: Hovoríte, že sa Američania rozhodli. Dá sa to tak paušálne povedať? Kto sú títo Američania?
Wimmer: Dá sa to povedať tak paušálne, pretože sme to v polovici 90. rokov v OBSE zažili, keď bolo americkým reprezentantom zakázané sa rokovania zúčastniť. Došlo k prehodnoteniu postoja. Najprv boli blokované určité kľúčové agendy OBSE a postupne si americká politika našla nový koncept, ktorý vyvrcholil v juhoslovanskej vojne. Dá rekonštruovať, čo sa v 90. rokoch odohralo. Američania sa obrátili od kooperácie ku konfrontácii a výsledky vidíme dodnes.

Ken: Mohlo to súvisieť s rozpadom Varšavskej zmluvy, že si to teraz môžeme dovoliť?
Wimmer: Takýto vývoj tu máme a ja si dobre spomínam, že keď sa Helmuth Kohl vracal z návštev vo Washingtone, Bielom dome, Kapitole, vždy sa sťažoval. Tretia svetová vojna sa skončila a my sme ju vyhrali, bol americký postoj. A Helmuth Kohl vždy vo frakcii zdôrazňoval, možno ho nie všetci chápali, že takto sa s veľkým národom ako sú Rusi, jednať nedá.

Ken: Vy ste boli vtedy v Kohlovom parlamente a čítal som, že sa na neho odvolávate, pretože vtedy varoval, že sa vojna do Európy môže kedykoľvek znovu vrátiť. Dobre vedel o čom hovorí, sám vo vojne stratil brata. Brali ste ho vtedy vážne? Mal pravdu? Ako to vidíte dnes?
Wimmer: Vo výsledku bol jeho odhad viac ako správny, ale vtedy ho vo frakcii všetci nechápali. Opakovane upozorňoval, že sa vojna do Európy môže vrátiť a jeho politika bola veľmi opatrná. Ľudia sa nad tým vtedy čudovali, čo to má byť, práve sme získali znovuzjednotenie, studená vojna skončila, prečo hovorí o návrate vojny? Ale išlo to rýchlejšie, než by si vtedy kto pomyslel. V marci 1999 sme tu mali juhoslovanskú vojnu.

Ken: Z vášho pohľadu, čo to bolo za vojnu, prečo vznikla? Dalo by sa povedať, že bola v rozpore s medzinárodným právom?
Wimmer: Z môjho pohľadu to bola - a tiež som to vtedy tak prezentoval - celkom sprostá útočná vojna. Ako dôsledok druhej svetovej vojny sme si vytvorili Chartu OSN. Nikto nechcel opakovanie katastrof ako bola prvá a druhá svetová vojna. Vtedy sa dohodlo, že monopol na použitie sily má len OSN. Vojnu smú štáty viesť iba v sebaobrane v prípade napadnutia a so súhlasom Bezpečnostnej rady. A presne toto vtedy USA zaobišli. Odsunuli OSN aj OBSE stranou do bezvýznamnosti a domnievali sa, že v novej situácii možno bez následkov viesť vojnu proti členovi OSN a zakladajúcemu členovi OBSE, čo Juhoslávie bola. Nechcem tým ospravedlňovať nič z toho, čo sa na Balkáne dialo, ale ak na použitie sily existuje monopol, boli USA tým, kto ho ignoroval.

Ken: To sa ľahko povie, že USA ignorovali OSN a OBSE, ale je to silný tabak. Priebežne zažívame, že USA sú kedykoľvek ochotné vojnu začať, pokiaľ to ide, s podporou OSN, keď nie, tak bez nej. Akú úlohu majú ešte dnes organizácie ako OSN a OBSE?
Wimmer: Ja myslím, že sa USA v priebehu 90. rokov rozhodli spoliehať sa len na vlastné možnosti pokiaľ ide o presadenie vlastných záujmov na celej zemeguli. A nešlo len o politické záujmy. Paralelne s nimi sa cez Atlantik valila vlna hospodárskej politiky, zvaná shareholder value. V priebehu 1993, 1994 a nasledujúcich rokoch sme v parlamente OBSE zažívali, že nám čoby zástancom sociálneho trhového hospodárstva Anglosasi nadávali do komunistov.

Ken: Vám?
Wimmer: Rite Süsmuth, Willi Wimmerovi a ako sa len všetci vymenovali. Pretože sme boli toho názoru, že táto forma má perspektívu a zasadzovali sa o rozvinutie hospodársko komponenty Komisie a OBSE. Američania, Kanaďania a Austrálčania to ochromili. Namiesto toho sme dostali shareholder value a nástup kapitalizmu. V dôsledku toho sme po lipskom zjazde CSU začali byť vo verejnosti považovaní za akúsi Turbo-FDP a pôvodný charakter strany sa úplne vytratil. To je vývoj, o ktorom môžem povedať, že prišiel cez Atlantik a nás ako stranu tvrdo postihol.

Ken: Briti vás označili za komunistu, ako by ste sa označil sám?
Wimmer: Ako rýnsky kresťanský demokrat.

Ken: Čo je rýnsky kresťanský demokrat?
Wimmer: Sociálne vnímavý, ekonomicky výkonný.

Ken: Ktorý berie aj slabších?
Wimmer: Ktorý berie aj slabších. Keď uvážite túto časť Nemecka, možno si ju predstaviť jedine v úzkej spolupráci s Francúzskou republikou. To čo máme, komory, hospodársku komoru, obchodnú komoru a všetko ďalšie, to všetko máme v dôsledku Francúzskej revolúcie. To znamená, že sme tomuto hospodárskemu vývoju vždy otvorení. Neodložili sme to s odchodom okupačných mocností, ponechali sme si to. A preto je to oblasť, ktorá má vysokú politickú hodnotu. Pokúšame sa robiť veci tak, aby nikto nezostal ležať na okraji spoločnosti. Ale chceme pritom byť výkonní. Čo je vidieť na priemysle Nordrhein - Westfalen - sme efektívni.

Ken: Moja generácia videla CDU vždy ako stranu propagujúce všetko, čo pochádza z USA. Vy tu teraz prezentujete celkom iný obrázok. Neboli ste vždy proamerickí?
Wimmer: To nemá s proamerikanismem alebo protiamerikanismem nič spoločného. Po roku 1990 sa vytvorila situácia, ktorú môžeme posúdiť. Videli sme globálny vývoj, zaznamenali sme ho v parlamente OBSE a KBSE možno skôr, než ostatní, videli sme ako sa odchyľuje a vzhľadom k USA sme vždy boli nastavený na spoluprácu. Inak sme to ani nevedeli, USA pre nás boli superveľmocou medzinárodného práva.

Ken: To je dôležité, veľmoc medzinárodného práva.
Wimmer: Veľmoc medzinárodného práva. A z tejto perspektívy bolo všetko, čo sme videli od polovice 90. rokov, počnúc protiprávny vojnou proti Juhoslávii, jeho záverečnou slohou. Vojnu proti Iraku možno vidieť jedine v perspektíve Gliwíc a vojny proti Poľsku. To bol opak akéhokoľvek práva.

Ken: Vy ste vždy mali a doteraz máte bohaté medzinárodné kontakty, ktoré ste neprerušili. Existujú vaše fotografie nielen s Gorbačovom, ale aj s Ronaldom Reaganom. Ste sklamaný?
Wimmer: Nie, veci sa vyvíjali inak, než sme predpokladali.

Ken: Podviedli vás?
Wimmer: Takto by som to nepovedal. Sú to americké rozhodnutia prijaté v Amerike. A v posledných tridsiatich rokoch sme v Amerike videli výrazné vzostupy a poklesy. Po studenej vojne nebolo znovuzjednotenia Nemecka len výsledkom americkej, ale aj ruskej politiky či politiky spolupráce.

Ken: A Ostpolitiky vtedajšej SPD.
Wimmer: A Ostpolitiky vtedajšej SPD, pričom nie všetko v CDU/CSU sa v tej súvislosti vyvíjalo pozitívne, to je treba vidieť triezvo. Ale v roku 1988 som viedol rozhovory v Bielom dome, spoločne so všetkými politikmi CDU/CSU s agendou obrany. A ľudia z CIA nám vysvetľovali, že všetko, čo sovietska politika vojensky robí a sleduje je len obrana matičky Rusi proti skúsenostiam, ktoré urobili s Hitlerom a skúsenostiam, ktoré urobili s Napoleonom. Celé desaťročia nám to hovorili takto a zrazu sa ich hodnotenie úplne obrátilo. To nové hodnotenie v závislosti na záujmoch USA ma rozladilo. S našimi vlastnými záujmami sa zhodovalo len čiastočne a čím ďalej tým menej.

Ken: S rozpadom ZSSR vzniklo mocenské vákuum, bolo by naivné to nevidieť. A to postupne zapĺňajú nielen prozápadné štáty. Ruská federácia sa spamätáva, silne kooperuje so šanghajským blokom. Nie je to tak, že keď to Američania ako vodcovia kapitalistického sveta vidia, hovoria si, že ak si nedajú pozor, mohli by z tejto časti sveta byť vytlačení, že sa tu musia za každú cenu udržať, treba aj vojenskými prostriedkami?
Wimmer: Ja som premenu americkej politiky po prvýkrát skutočne spoznal v súvislosti s predchodcom šanghajskej kooperačnej skupiny. Kazašský prezident Nazarbajev sa snažil preniesť myšlienky OBSE na zložité podmienky Ázie a pozýval na rad konferencií do Alma Aty. Boli tam Američania, Japonci a všetci ďalší, ja ostatne tiež. A Američania na týchto prípravných konferenciách podnikali všetko čo bolo v ich silách, aby prenesenie OBSE na ázijský kontinent zabránili. Pretože taká politika spolupráce je v rozpore s americkými záujmami. Je veľkou zásluhou Nazarbajeva, že šanghajská kooperačné skupina vôbec vznikla. A ako sme zistili, bolo jej výsledkom, že sa všetky problémy nevyjasnených hraníc medzi ZSSR a Čínou vyriešili. Kooperácia má zmysel.

Ken: Kooperácia má zmysel, ak nie ste impérium. Pre impérium platí rozdeľuj a panuj. Nevyplýva zo všetkého, čo hovoríte, že Amerika má záujem na rozdelení sveta, aby mohla plne využiť svoju prevahu?
Wimmer: Už som to spomínal, máme tu čo robiť s britskou politikou po Napoleonovi. Spolupráca na kontinente Británii nesmierne rušila. Nielen, že sa nepodieľali na Svätej aliancii, ale na Balkáne uplatňovala protitureckú politiku, ktorá nakoniec viedla k úplnému rozdeleniu kontinentu. To, čo sme neskôr počuli v prípade Juhoslávie, humanitárna intervencia, war to protect, to sú všetko bojové heslá britského imperializmu z rokov 1830-1850. Američania si ani nevymysleli nové, jednoducho prevzali tie britské a uplatňujú ich v globálnom rozsahu rovnako, ako predtým Briti.

Ken: Ako veľmi sú dnes Briti spolu s USA v Európe a na Ukrajine aktívni s ohľadom na to, že sa nielen NSA, ale aj britská GCHQ podieľajú na sledovaní a priemyselnej špionáži proti Nemecku? Pôsobí Briti aj na Ukrajine a na Kryme?
Wimmer: Ako výsledok druhej svetovej vojny máme anglosaský sledovací systém, ktorý bol neskôr nazvaný Echolon. Novozélanďania, Briti, Kanaďania, Američania, celá anglosaská komponenta na Zemi spolupracuje spravodajsky tak úzko, že ani nie je možné vyjsť z domu bez toho, aby sa to nedozvedeli v Londýne, Washingtone alebo v Austrálii. To znamená, že tento kontrolný mechanizmus je imanentný a je výsledkom druhej svetovej vojny. Briti to ani nepopierajú. Pokiaľ ide o Ukrajinu, existujú veľmi aktuálne výroky britskej politiky. Briti toho robia veľa a robia to v Kyjeve, nie u nás. Chcú Ukrajinu ako súčasť EÚ. Briti majú záujem rozpustiť európsku integráciu, aby sa nemohla prehlbovať. Čím viac členov má, tým lepšie pre britské záujmy. Preto sa Británia snaží nielen o prijatie Ukrajiny, ale aj Turecka.

Ken: Hovoríte teda, že Briti majú záujem na čo najväčšom počte členov, čo najviac vody do polievky, aby nakoniec už neexistoval žiadny spoločný menovateľ?
Wimmer. Žiadny spoločný menovateľ. Má z toho byť jedna predimenzovaná zóna voľného obchodu, iný záujem Británia nemá. Z toho dôvodu robia s Ukrajinou to isté, čo predtým s Tureckom.

Ken: Ale čo znamená žiadny spoločný menovateľ? Je možné celý kontinent, ktorý spolupracuje rozdeliť, rozoštvať?
Wimmer: Pokiaľ bude spolupráca spoločným európskym záujmom, sú britské možnosti minimálne. A práve na tom záujem nemajú.

Ken: Prečo? Prečo by nemali mať záujem na spoločnej silnej Európe? Mali by zrušiť libru a zaviesť euro?
Wimmer: To by som im snáď ani neodporúčal. Ale je to kontinuita britskej politiky od roku 1840, nepripustiť na kontinente žiadnu formu spolupráce. Pretože inak by sa museli pýtať ako vyzerá európska politika. A to nechcú. Chcú si vypĺňať svoje check and balances ako vždy a konflikty pritom nevylučujú.

Ken: Konflikty pritom nevylučujú, znamená to, že by Briti pokojne pripustili vojnu v Európe, hlavne, že sa nikdy nedohodne?
Wimmer: Či je niečo také pred dverami neviem teraz odpovedať. Iba vidím, že Briti v spolupráci s USA robia všetko, aby to dosiahli. Boli v Juhoslávii, v Afganistane, v Iraku, boli v Lýbii, boli v Sýrii, vždy na strane pôvodcov. Vždy. Zdá sa, že je to britský národný šport.

Ken: Čo je momentálnym národným športom Angely Merkelovej?
Wimmer: Ohľadom pani doktorky Merkel musím povedať, že to, čo pri posledných voľbách viedlo k takému nárastu hlasov pre CDU / CSU súvisí s jej snahou udržať euro. Možno je to zásluha pani Merkel, ktorá obstojí v čase. Ten proces ešte nie je uzavretý, ale v týchto dňoch už vidíme, že dokonca aj Gréci hospodária s prebytkom štátneho rozpočtu a že im trojka poskytuje kredity. To možno odvodiť od pozície pani Merkelovej a najmä ministra financií Schäubleho, nepripustiť americký koncept, ktorý by euro premenil v neforemnú masu na voľné použitie v New Yorku a Washingtone. Pani doktorka Merkelová pritom vyvinula vlastný európsky, nemecko-francúzsky a luxemburský rukopis, ktorý je pozoruhodný. A to je možno niečo, čo bude mať veľké politické účinky. Možno je to aj dôvod, prečo sa dnes hovorí o silnej nemeckej politike.

Ken: Keď hovoríte o eure: vyvinulo sa podľa vás v silnú konkurenčnú menu, s ktorou spočiatku nikto nepočítal? Preto ho americké ratingové agentúry, pretože európske neexistujú, ohodnocujú ako cudziu menu? Súvisí to všetko spolu?
Wimmer: To myslím nie je žiadne tajomstvo, že to všetko spolu súvisí. Situácia je v horizonte pätnástich rokov prehľadná. Spočiatku Washington v euro neveril a nepočítal s ním. Potom sa ale rýchlo vyvinulo v rezervnú menu pokiaľ ide o Japonsko, Čínu, o Irak a Lýbiu.

Ken: A Rusov.
Wimmer: Rusov tiež. Potom došlo k zrúteniu Lehman Brothers a USA viedli rad vojen, ktoré bolo treba financovať. A financovali ich európskymi peniazmi. Zrútenie Leman Brothers postihlo Európu veľmi tvrdo, nehovoriac o následkoch v samotných USA. Takže možno oprávnene predpokladať, že tieto aktivity smerovali tiež k tomu, aby euro z globálneho povrchu zeme zmizlo.

Ken: To sa nepodarilo, alebo sa domnievate, že sa na tom ďalej pracuje?
Wimmer: Pracuje sa na tom ďalej, ale vyhliadky sa zmenšujú. A v tom budú spočívať zásluhy Schäubleho a pani Merkel. V nemeckom aj európskom záujme.

Ken: Angela Merkelová v posledných dňoch vyhlásila, aby sme sa vrátili k Ukrajine a Krymu, že Putin porušil medzinárodné právo. Ruské jednotky síce na Ukrajine už boli, ale nie tak očividne, nie tanky na uliciach ako v Prahe, aj keď je to niečo iné. Ale použila výraz "medzinárodné právo" práve keď sa spolu s ďalšími ministrami vracala z Izraela. Prekvapuje vás, že hovorí o medzinárodnom práve v súvislosti s Ukrajinou, ale nikdy nie v súvislosti s Palestínou?
Wimmer: Nechcem hovoriť o Palestíne, ale videli sme, ako pani doktorka Merkelová zaujala silovú pozíciu pre irackú vojnu. A to bola, rovnako ako juhoslovanská, celkom sprostá útočná vojna.

Ken: Prečo to urobila?
Wimmer: To sú úvahy, z ktorých sa možno pani doktorka Merkelová bude ešte musieť zodpovedať. Vtedy by bolo bývalo na mieste nájsť silné slová o medzinárodnom práve. Môže byť veľká hanba, že ich nenašla, keď boli na mieste. A pokiaľ ide o udalosti na Ukrajine, považujem za európsku katastrofu, že po masakre na Majdan nebolo z nemeckej strany požadované a uplatnené okamžité vyšetrenia OBSE či Radou Európy. Nie je predsa možné, aby sme o katastrofách takéhoto rozsahu hovorili a lamentovali, len keď sa stanú v Číne. Ak hovoríme o medzinárodnom práve, bolo by bývalo potrebné, aby nemecká kancelárka požadovala vyšetrenie masakry.

Ken: Tým sme opäť pri zákulisnej roli nemeckej politiky. Kličko hovorí lepšie po nemecky, ako ukrajinsky, je podporovaný CDU a Adenauerovou nadáciou blízkou CDU a nijako sa tým netají, uvádza to na svojej homepage. Jaceňjuk uvádza priamo NATO, až si človek hovorí, či je to vôbec politicky múdre. Vy ste spomenul OBSE. Čo tá vlastne v takejto situácii robí? Vysiela tam pozorovateľa? Je to nejaká forma modrých prilieb?
Wimmer: Nie, žiadne modré prilby. Síce obsahuje tiež vojenské komponenty, ale nie v mierotvornom zmysle. OBSE vie mier sprostredkovať tým, že päťdesiatsedem štátov po celej severnej pologuli privedie obe strany k rokovaciemu stolu, že na mieste zisťuje fakty, že ich predloží zodpovedným politikom. Má k dispozícii celé zástupy spolupracovníkov, to sú diplomati, vojaci, odborníci, pozorovatelia.
Lenže po skúsenosti s Juhosláviou vieme, že musíme dávať pekelný pozor, keď hovoríme o OBSE v súvislosti s Ukrajinou. Za publicistický príspevok k agresii NATO v Juhoslávii vďačíme OBSE. Jej pozorovatelia boli pod velením Američana a prax je taká, že ak vedú misiu Američania, je úplne ľahostajné čo zistia pozorovatelia, pretože sa nakoniec aj tak napíše to, čo Američania chcú a potrebujú. V Juhoslávii sme videli, že nemeckí vojaci z tamojších vyslanectiev referovali úplne objektívne. Ale to, čo nakoniec publikovala OBSE bolo niečo celkom iné a Fischerovi, Scharpingovi a Schröderovi to poskytlo plnú legitimitu pre útok.
Takže to všetko beží úplne inak, než ako sa OBSE etablovala. A vieme tiež z mnohých misií, že jej pozorovatelia sú využívaní na vyhľadávanie cieľov.

Ken: Ako špióni?
Wimmer: Ako špióni prostredníctvom role pozorovateľov OBSE. A to môžu byť aj na Ukrajine. Verejnosť o tom nehovorí.

Ken: Ale pán Wimmer, to čo naznačujete teda znamená, že tejto organizácii, ktorej zmyslom sú ľudské práva, objektivita, predchádzanie konfliktom, paušálne nedá dôverovať?
Wimmer: To by som to hrubým rámčekom podčiarkol. To sa tiahne až k Červenému krížu, k Spojeným národom... Američania sa od polovice 90. rokov zmocnili medzinárodných organizácií a tie v mnohých ohľadoch robia iba to, čo slúži americkým záujmom. To môžem dokázať.

Ken: V prípade Iraku je to zjavné, keď boli nemecké zdroje využívané, potom náhle zmizli, potom sa zase objavili. Samotný BND tvrdil, že ten človek klame a tiež sa ukázalo, že klamal. Medzitým ale už bolo sto tisíc Iračanov zabitých bombami. Otázka, ktorú si kladiem je: keď sa dodatočne zistí, že došlo k omylu, prečo sa ten štát alebo tá vláda nemusí zodpovedať? Ako to, že sa pokojne prejde k dennému programu?
Wimmer: To je možno priebežný fenomén anglosaskej politiky. Vidíme to opakovane - ten, kto prehral sa musí zodpovedať pred súdom.

Ken: Napríklad Miloševič.
Wimmer: Ktokoľvek, môžeme uviesť aj nemecké príklady. Tieto procesy majú všeobecne preventívny charakter, majú odstrašiť pred novými konfliktmi. Lenže americkí a britskí páchatelia nie sú pred súd postavení nikdy. A ak uvážime vojny posledných pätnástich rokov, čo vlastne hovorí proti tomu, aby boli americkí vodcovia útočnej vojny proti Juhoslávii postavení pred súd v Haagu?

Ken: Neuznávajú jeho právomoc.
Wimmer: A to je práve tá realita, s ktorou sme konfrontovaní. Nemáme žiadny objektívny právny poriadok, ktorý by konfliktom zabránil.

Ken: Teraz hovoríte ako právnik?
Wimmer: Áno. Nemáme žiadny právny poriadok, iba Amerikou oktrojované právo. A preto tiež neexistuje žiadna všeobecná prevencia budúcich konfliktov.

Ken: Teda, pán Wimmer, povesť, ktorá vás predchádza vás radí niekam na pravý okraj CDU, ale to čo hovoríte by mohol kedykoľvek vytlačiť Junge Welt.
Wimmer: Myslím, že nepotrebujem vysvetľovať, do ktorého šuplíka mám byť uložený. Tie veci sú overiteľné a z môjho pohľadu majú objektívny charakter. Každý si svoj ​​súd môže urobiť sám.

Ken: Vy máte dobré kontakty a politicky analytický prehľad. Môžete povedať čo je podľa vás momentálnej status quo na Ukrajine a Kryme, ako hodnotíte politiku Putina, či to, čo zažívame nejako súvisí s východným rozšírením NATO a juhoslovanskou vojnou?
Wimmer: S juhoslovanskou vojnou v každom prípade, to je pre mňa mimo akúkoľvek diskusiu. Ja som bol v rámci nemeckého znovuzjednotenia v špeciálnej situáciu. V mojej kancelárii, od mojich spolupracovníkov a s mojím podpisom vznikol koncept nemeckého členstvo v NATO. Kancelár Helmuth Kohl ho nielen akceptoval, ale stal sa aj základom riešenia pre zmluvu 2 +4. Chceli sme zjednotené Nemecko udržať v NATO, ale nechceli sme žiadne spojenecké jednotky na území bývalej NDR. Aby sme ešte zostávajúcim štátom Varšavskej zmluvy signalizovali mier, nechceli sme vyvolať žiadnu konfrontačný situáciu. Z tejto perspektívy som samozrejme veľmi pozorne sledoval vývoj okolo členstva východoeurópskych krajín v EÚ a v NATO. Nie je žiadnym tajomstvom, že vtedajší generálny tajomník NATO Manfred Wörner, a môžete vziať kohokoľvek ďalšieho, Rusom signalizoval aj otvorene hovoril, že neexistuje žiadne ďalšie predsunuté členstvo v NATO nad rámec znovuzjednoteného Nemecka.

Ken: Deal s Gorbačovom.
Wimmer: Deal s Gorbačovom. Všetko čo sa od tej doby odohralo pre Rusov znamená, že tie slová nemali žiadnu hodnotu. Dostali sa im na kobylku a posledným dejstvom je Ukrajina, dnes Kyjev, zajtra Moskva. Tí v Moskve nemusia byť hlúpejší, než milý Pánboh požaduje. Presne videli ako sa veci vyvíjajú a vyvodili si z toho závery. Zarazili to.

Ken: Prečo nepočujeme v našich médiách a od svojej kancelárky ako dlho by to trvalo, keby takto konala Moskva, či by sme čakali až Varšavský pakt odláka sedem, osem štátov, ako by sme reagovali my?
Wimmer: Pretože, a môžem sa opäť odvolať na Helmutha Kohla, keď sa vrátil z Washingtonu, to bol od začiatku americký prístup vyjadrený tým slávnym výrokom, že my sme vyhrali tretiu svetovú vojnu, Rusi ju prehrali. My ich za partnerov nepovažujeme a teraz sa do nich pustíme.
Ten posledný, pre koho to bolo signifikantné bol Chodorkovskij. Nesmieme zabudnúť, že to nebol len americký supervědec Jeffrey Sachs, ktorý svojimi revolučnými predstavami o hospodárení priviedol v deväťdesiatych rokoch ruskú ekonomiku na dno, ale že v rokoch 2005, 2006, 2007 mal byť ruský potenciál nafty a zemného plynu vydaný do New Yorku. A to je spojené s menom, ktoré som práve spomenul.

Ken: S Jeľcinom samozrejme tiež.
Wimmer: Nakoniec to ale bol Chodorkovskij a zmluvy, ktoré podpísal. Z môjho pohľadu Rusi dlho len vyčkávali, ale museli vedieť, že zo Západu im nič dobrého nekvitne. Rozhodne žiadna kooperácia.

Ken: Čo mi pripadá zaujímavé, tu sa desať rokov predával ruský plyn do Ameriky a často za to Rusi ešte platili, pretože im koncerny tvrdili, že je ťažba tak drahá, že plyn, ktorý si berieme ani nestačí a že k tomu chcú ešte peniaze. Putin s tým skoncoval, keď ťažbu previedol pod národnú kontrolu. Nemecko robí to isté, a kto by to neurobil by bol idiot, prenechať zásobovanie energiou krajiny v rozvojovej fáze nejakej cudzej krajine, to by sme boli ako na heroíne.
Wimmer: Áno, to môžeme na ruskom hospodárstve dobre vidieť. Nikto by to neurobil, v tom s vami plne súhlasím. Rusi žijú zo svojich exportov nafty a plynu, ako ostatne aj Austrálčania žijú z exportov svojho prírodného bohatstva.

Ken: Alebo Nóri.
Wimmer: Nemajú žiadny produkčné priemysel, nástrojárstvo, strojárstvo, žijú z predaja prírodného bohatstva. Keď im ho niekto vezme, čo bol vtedy vykonávaný zámer, zostáva Rusom živiť sa trávou. Že o to nestoja je jasné, tiež by sme nestáli.

Ken: Máme záujem na tom, aby nám veľký brat zo zámoria hovoril, že je na čase na našich susedov zasa pritlačiť? Na Rusov?
Wimmer: Nemyslím, že by nám niekto hovoril, že je na čase. Oni na nich tlačia a to sa prejavuje v NATO aj v EÚ, v tematike a v tom, ako za nimi my poskakujeme. To sme videli v súvislosti so všetkými krízami. Svojho času som z poverenia kancelára Kohla viedol rokovania s Juhosláviou, aby sa konfliktu zabránilo. S Helmuthom Kohlom by žiadna vojna s Juhosláviou nebola.

Ken: Joschka Fischer ju umožnil.
Wimmer: Joschka Fischer, ale nie Helmuth Kohl. A z tejto pozície prirodzene viem, čo mohol napokon sledovať každý, že sa dá vernosť zväzku vykladať tak, aby sa nikto neodvážil zísť zo správnej cesty. Vernosť zväzkom je pre nemeckých politikov zjavne to najvyššie a tak teda do toho ideme tiež. Dá sa to označiť aj ako poslušnosť.

Ken: Ako vidíte Putinovu politiku, ako hodnotíte z hľadiska medzinárodného práva to, čo sa stalo na Kryme?
Wimmer: Povedal by som, že najprv hodnotím našu vlastnú politiku. Nenechám sa strhnúť k tomu, aby som povedal, že odsudzujem ruskú, pretože na to som bol v Rusku len zriedka. Môžete ho prejsť celé, ale rovnako nepochopíte prečo niečo robia alebo nerobia. Mne nesedí naša cesta. Naša nemecká a naša západná cesta. Povedal by som, že sme hodnotové spoločenstvo. NATO sa vždy považovalo za hodnotové spoločenstvo. Keby ste to povedal dnes, celý svet sa vám vysmeje. Robíme všetko iné, než sa hlásime k nejakým hodnotám. Hovorím teraz o medzinárodnom práve. Studenú vojnu nebolo možné ukončiť bez medzinárodného práva.
To bolo vidieť aj v nemeckej politike a administratíve. Oddelenie medzinárodného práva na Ministerstve zahraničia. Na celom svete malo povesť ako hrom. To boli ľudia, ktorí následne urobili veľké kariéry v rámci OSN. Z dobrých dôvodov. Jednak to boli špičkoví odborníci a jednak k vývoju medzinárodného práva sami masívne prispeli. Dnes by ste to oddelenie márne hľadali. Ako USA. Hovoril som, že to bola veľmoc medzinárodného práva a čo je z nich dnes? Atómové ponorky.

Ken: Dá sa povedať, že dnešné USA majú niečo spoločné so svojimi otcami zakladateľmi a ich princípmi? Že politika má niečo spoločné so skromnosťou? že doteraz majú v záhlaví "Nebudeš mať bohov predo mnou"?
Wimmer: Ak ich posudzujeme za obdobie od 1995, potom je to určite práve toto.

Ken: Ako posudzujete situáciu dnes? Hrozí skutočne nebezpečenstvo konfliktu alebo sa to v tlači zveličuje?
Wimmer: Pokiaľ ide o Krym, ako ste sa pýtali, tak to sú naozaj hotové skutočnosti. Referendom, vyhláseniami, ktoré na to boli podpísané v Moskve. Ale celé je to napadnuteľné. Lenže ak niečo napádam, musím na to ísť veľmi opatrne. To môžem odporučiť aj Moskve, pretože na Kryme máme veľmi nejasnú situáciu. Ruské jednotky, ukrajinské jednotky, zásobovacia situácie aká je a tak ďalej. Musíme k tomu pristupovať veľmi opatrne, aby výsledkom nakoniec nebolo to, čomu sa po Majdane podarilo zabrániť, teda eskalácii. Ak odporúčam opatrný postup, potom je to kvôli tomu, že sankcie sú z mojej skúsenosti cestou ku konfliktu.

Ken: Takže sú sankcie žiadúce?
Wimmer: Sankcie sú žiadúce k tomu, aby sa vyvolal konflikt. Sankcie nie sú monokauzálne. Máme celé spektrum úvah prečo sú sankcie ukladané. V anglosaskom chápanie sa podniká jeden krok za druhým, aby nakoniec vznikla na papieri situácia, zmluvná situácia, ktorá umožní ten posledný krok k vojne, ako nakoniec uvidíte v súvislosti s Iránom.

Ken: Že je vojenský konflikt vyhľadávaný?
Wimmer: Že je vojenský konflikt vyhľadávaný. A to cestou cez sankcie, stanovením jedného kritéria za druhým, aby vznikol legitimačný podklad. Sankcie sú tiež vhodným prostriedkom ako dostať z hry konkurenciu. To vidíme na Ruskej federácii. Kto tu na Západe požaduje sankcie má záujem na vyhrotení konfliktu. A bez ohľadu na to čo k tomu hovorí kancelárka, tiež ho chce vyvolať.

Ken: Tým otvárate pole, ktoré by som rád trochu rozryl. Totiž že konflikty, ktoré majú čo spoločného s USA sa okamžite môžu stať medzinárodnými. V každom prípade ak sa týkajú Ruska alebo Blízkeho východu. Číny tak ako tak. USA a Európa majú možno problém s tým, že v multipolárnom svete sú síce ďalej dôležití, ale už nie tak moc. Možno je to poranená pýcha. Ale k sankciám a zbavovanie sa konkurencie, to vidíme na Iránu. USA povedia OK, do tejto krajiny sa nesmie investovať, najmä nie do olejárskeho sektoru. Nemci sa toho držia, ale Američania potom sami investujú 107 miliárd špeciálne do iránskeho ropného sektora, pretože povedia OK, teraz už je Irán opäť zrelý pre medzinárodné spoločenstvo. Niečo podobné môžeme vidieť v Rusku. Nemci majú s
Rusmi asi 6000 firiem, ale medzitým už existujú kooperácie trebárs medzi Exxonom a ruským koncernom a založili dokonca spoločnú firmu pre ťažbu v Antarktíde. Keď hovoríte o konflikte, je samozrejme ľahšie bombardovať krajiny ako Irak alebo Líbyu. Predsa nie je možné predpokladať, že keď zatiahneme Rusko do konfliktu, že z toho nebude svetová vojna? To predsa nie je žiadny konflikt, pri ktorom je po piatich dňoch jasno.
Wimmer: Otázkou je aké dimenzie taký obrat naberie. V posledných rokoch sme videli, že sa všetko vsádza na rozoštvanie ruskej spoločnosti. Museli sme sa v Nemecku pýtať prečo boli v predvečer olympijských hier v Soči prezentované Pussy Riot práve takto. To sú veci, o ktorých by sme aj my povedali, že to sa predsa nerobí. Keby to urobili v kolínskom chráme, stretli by sa s prudkým odporom. Keď sa s tým ide do hlavných večerných správ, chce sa tým Rusom niečo povedať.
Keď vezmem celú tú oblasť NGOs (mimovládne organizácie) v Rusku, musím povedať, že som získal vlastnú skúsenosť. Bol som volebný pozorovateľ v Chabarovsku, úplne vzadu v Rusku. Vyhľadal som tam ľudí z národnostných menšín a hovorili sme o ich problémoch. A keď som sa ich pýtal, prečo o nich nehovoria so svojou vládou, všetci mi odpovedali, že oni so svojou vládou nehovoria, že hovoria so svojimi partnermi z Washingtonu. Ak je tomu tak, môže Moskva robiť čo chce, ale má vždy čo do činenia s piatou kolónou.

Ken: Len keď uvážime hustotu NGOs v Rusku, Putin sa raz pre ARD vyjadril, že Rusko prevádzkuje dve zahraničné kancelárie, jednu v Paríži a jednu vo Washingtone, ale Američania majú na území Ruska myslím okolo 600 NGOs. Čo tam celé dni robia?
Wimmer: To neviem posúdiť, môžem len povedať, že je to nápadné. Môže byť, že aj my v Berlíne máme taký počet amerických zariadení. Že majú mnohopolárne zadanie už skutočne nie je žiadnym tajomstvom. Je pozoruhodné, že keď chceme počuť nejaký hlas z Moskvy, vypočujeme si vždy názor niekoho z moskovského Carnegie Institute. To môžem rovno zavolať do Washingtonu.

Ken: Je to podľa vás plošná propaganda?
Wimmer: Nechcem povedať, že je to plošná propaganda, ale ako vláda musím vziať do úvahy, že to v mojom teritóriu už tak je. Vieme z medzinárodného a tiež nemeckého pôsobenie v Portugalsku po Salazarovi čo dokážu NGOs. To nedokáže tanková divízia.

Ken: Pán Wimmer, rád by som sa vrátil k tomu, že sankcie sú mäkkým nástrojom na dosiahnutie tvrdej vojny. Ak som to dobre pochopil, sú sankcie taký stále sa zatahující škrtiacej chmat, až už zemi nezostane než buďto skolabovať alebo bojovať, pretože iné východisko nezostáva. Je to cieľom sankcií?
Wimmer: Prinajmenšom to bol najmenej raz ich dôsledok. Vstup Japonska do druhej svetovej vojny nemožno chápať inak. Západ vtedy Japonsko dusil takým spôsobom, že vedelo, že je to koniec. A keď sme v dejinách opakovane zaznamenali k čomu sankcie a bojkot vedú, potom predsa ten, kto po nich dnes volá musí vedieť čo sa stalo s Japonskom. On tú vojnu chce.

Ken: Ako by takáto vojna v Európe s Ruskom podľa vás mohla vyzerať?
Wimmer: O tom si žiadne predstavy nerobím. Posledné veľké cvičenie NATO počas studenej vojny, kedy sa skúšala konvenčné a jadrová vojna, bolo dvojtýždňové cvičenie nie s jednotkami, tankami a delostrelectvom, ale iba v štábnom rámci. A jeho priebeh bol taký, že som kancelárovi Kohlovi odporučil ho opustiť, pretože som nechcel podpísať nič, čo by s tým malo niečo spoločné. Nukleárne útoky proti Drážďanom a Postupimu pre mňa boli vylúčené. Aj keď to po nás NATO požadovalo, odmietli sme to podpísať. Kancelár Kohl to cvičenie opustil.

Ken: Kde stojíme dnes na Ukrajine?
Wimmer: Rozhodne vo veľmi zložitej situácii a to na jej začiatku.

Ken: Hovoríte, že to ešte nie je zmietnuté zo stola, ale že sa to ešte len rozbieha?
Wimmer: To je nevyhnutné, že sa to rozbehne. Nielen kvôli tým komponentom, ktoré sa teraz rad týždňov diskutujú. Ktorí ľudia zrušili platnosť ústavy. A ktorí ľudia vyhnali zvoleného prezidenta. Hospodárske problémy Ukrajiny ešte len prídu. Teraz sa o tom s ľahkosťou rozpráva a odsúva sa to. Ale až sa tá dramatika dostaví, budú to problémy, ktoré nás samotných môžu ľahko úplne zmiesť.

Ken: Politika často znamená, že nejde o vec samú, ale o samoľúbosť politikov. Taký Barack Obama. Nemusí teraz viesť v Iráne vojnu, aby nevyzeral ako slaboch? Nemusí teraz ukázať tvrdosť?
Wimmer: U Obamu by som o tom osobne dokonca pochyboval. Videli sme ako prišiel s celým radom dobrých úmyslov, napríklad uzavrieť Quantanamo, ale v americkej spoločnosti narazil. Musíme sa pýtať koľko možností, koľko vplyvu a koľko moci má vlastne tento prezident. Koľko moci má vôbec americký prezident pri danom stave americkej spoločnosti. Takže by som sa zdráhal Obamovi podsúvať, že chce viesť vojnu, pretože urobil všetko, aby sa stiahol z Afganistanu a Iraku. To sú veci, ktoré sa nedajú prehliadnuť. Ani že musí viesť vojnu. Otázkou však je čo sú úmysly tých, kto skutočne Ameriku riadia.

Ken: Obama, najmocnejší muž sveta, aké vlastne má možnosti? U Georgea W. Busha sme si boli istí, že nejaké možnosti má. Vy hovoríte, že nemôže konať vo vzduchoprázdne, že sú sily, ľudia, ktorým tá krajina patrí. Rozdelenie majetku, kde sú peniaze, tam je aj moc. Kto má teoreticky záujem na vojne v Európe proti Rusku?
Wimmer: No to sú tie sily, ktoré rozpútali aj tie doterajšie vojny, či už proti Juhoslávii, proti Afganistanu, proti Iraku, proti Sýrii alebo proti Líbyi. nie je mojou úlohou identifikovať ktorí ľudia to sú. V každom prípade to sú skupiny, ktoré sú v USA dostatočne mocné na to, aby zapriahli štát do svojich záujmov. To možno vidieť úplne triezvo.
Ale tá otázka ako ju kladiete ide podľa môjho ešte ďalej. V Spojených štátoch si vždy musíme pýtať kto komu financuje volebnú kampaň. A pri volebnej podpore demokratov, Obama je demokrat, to sú v prvom rade veľké advokátskej kancelárie. A keď sa pýtame aké dôsledky to má pre nás, spomenul by som vedľa vojny tiež dohodu o voľnom trhu aj v Európe intenzívne diskutovanej úvahy, či to pre nás neznamená, že sa musíme vzdať demokracie.

Ken: Tak to ale vyzerá.
Wimmer: Preto o tom hovorím. Ak budú v budúcnosti rozhodovať advokátskej kancelárie o tom, ako sa smie vyvíjať Nemecko, Európska únia alebo Francúzska republika, potom sa tu môžeme s demokraciou rozlúčiť. Aj keď to, čo dnes máme sú v mnohých smeroch už len jej zvyšky. To je to, čo k nám od tých mocných skupín cez Atlantik prichádza. V súvislosti s volebným financovaním amerických demokratov to vidíme celkom zreteľne.

Ken: Už ste to spomenul, TAFTA sa aj v Bruseli prerokúva za zatvorenými dverami a týka sa nielen potravín, aké osivo sa smie používať alebo aká kurčatá smú Nemci jesť, ale oveľa rozsiahlejších tém, ako sú odbory, ako sa bude pracovať, kde začína a končí pracovná ochrana. To všetko s tým súvisí.
Môžete pri vašom vzťahu k dejinám povedať kam sa vlastne rútime?
Wimmer: Američania karty na stôl vyložili. Bol som v máji 2000 pozvaný na jednu konferenciu, zjavne vďaka môjmu odmietavému postoju k juhoslovanskej vojne, do Bratislavy. Organizovalo ju americké ministerstvo zahraničia a zúčastnili sa jej prezidenti, premiéri​​, ministri zahraničia a obrany stredoeurópskych a východoeurópskych krajín. Napísal som o tom vtedy Gerhardovi Schröderovi a svojej straníckej predsedníčke Angele Merkelovej dlhý list.
Na konferencii bol predstavený americký koncept, ktorý sa podľa mňa uplatňuje dodnes. Vytyčuje líniu od Rigy naprieč kontinentom až po Odesu na Ukrajine a z Odesy do Diyarbakire. Všetko západne od tejto línie je americké územie. To znamená, že my by sme boli předpolím. Východne od tejto línie môže existovať Ruská federácia alebo niečo iné, to nás nezaujíma. Ten koncept tam bol predstavený s jasnou výpoveďou, že jediné, čo z medzinárodného práva ešte platí je právo na sebaurčenie národov. To je však úplne pikantné v súvislosti so súčasným americkým postojom ohľadom Kryme a jeho ruského obyvateľstva.
Spojené štáty majú zjavne starosť, že ak by na kontinente fungovala spolupráca medzi Francúzmi, Nemcami, Rusmi a Číňanmi, nedá sa tento koncept uplatniť. To nastoľuje otázku o budúcom vývoji USA samotných. Nemožno nespomenúť, že Američania viedli dvakrát vojnu z obavy, že stratia protiľahle pobrežie. Proti nám a proti Japonsku. Či to bola oprávnená obava je iná vec, najmä ak uvážime, že to bol americký priemysel, z ktorého bol Hitler masívne podporovaný. Všetko len úvahy, či to slúži americkým záujmom.

Ken: Ale aj európske koncerny ako Dutch Shell mu poskytovali obrovskú podporu, vtedy mu poskytli 40 miliárd ríšskych mariek, aby sa dostali k sovietskym ropným poliam.
Wimmer: Lenže Dutch Shell nikdy nemal význam Spojených štátov.

Ken: Ale boli to priemyselníci, kto si vtedy povedal, že vojna by mohla byť obrovský obchod a že keď sa Adolf Hitler tejto krajiny zmocní, môžu byť tými, kto tam bude smieť ťažiť. Vy ste tiež hovorili napríklad o Standard Oil, ktorý prelomil blokádu, Hollerit, IBM a holokaust a všetky tie veci, ktoré dnes vieme.
Wimmer: Môžeme treba tiež povedať, že by Adolf Hitler vôbec nebol mysliteľný bez Henryho Forda.

Ken: Bol mu vzorom.
Wimmer: No iste.

Ken: Ten obrázok, ktorý tu maľujete je dosť pochmúrny. Namietol by som, že to, čo by Amerika chcela presadiť možno nakoniec neklapne. Vďaka afére s NSA stratila u širokého obyvateľstva image. Aj krajiny ako Afganistan hovoria otvorene, že budú spolupracovať s Talibanom. To sú nové tóny, ktoré sme doteraz nepoznali, všade sa to tak trochu drobí. Myslíte, že ešte môže mať Amerika s týmito starými koncepty úspech?
Wimmer: Jedine silou. A utláčaním svojich priateľov.

Ken: Čo to konkrétne znamená, len silou a utláčaním priateľov? Akú formu sily? Kto má byť utláčaný?
Wimmer: My.

Ken: Nemecko?
Wimmer: Áno, Nemecko, Európa, my všetci. Občania Európy. Keď sa stanete predmetom kontroly, ako sa to odpočúvacím opatreniami Spojených štátov a Británie deje, prestávate byť slobodnou krajinou. Človek to zisťuje aj na kontaktoch, ktoré má, ľudia začínajú byť opatrní, už sa nevyjadrujú. táto forma plazivej kontroly našu spoločnosť zničí. Preto to podľa môjho názoru bez násilia a kontroly nepôjde.

Ken: A ako by ste sa teraz bránil? Ako sa vôbec dá brániť? To, čo tu hovoríte znamená návrat k právu silnejšieho. Silnejší mocnosť jednoducho svoje právo alebo bezprávie presadí. Európa predsa nepovedie vojnu proti Amerike, ako chcete postupovať?
Wimmer: To sa takto narýchlo nedá odpovedať. To predpokladá rad vecí, napríklad že ak chceme byť občania svojich krajín, niečo robiť musíme. Zaujímavé je, že svojim rodičom a starým rodičom predhadzuje, že sa nebránili včas. Ale oni vtedy nemohli, dnes je úplne možné svoj ​​názor uplatniť. Ľudia na to už nepristupujú. To sú všetko trendy a vývoja, ktoré musíme vziať triezvo na vedomie. Existuje staré, asi nielen Rýnskej príslovie, že stromy nerastú do neba. Snáď do neba skutočne nerastú. Ale toto je otvorený proces, v ktorom sme my podľa môjho pocitu na strane porazených.

Ken: To môže viesť k tomu, že sa krajiny stanú nacionalistickejšie.
Wimmer: To vidíme všade. Možno to uvidíme budúcu nedeľu pri komunálnych voľbách vo Francúzsku, kde posilnia skupiny, u ktorých si hovoríme Pánboh s nami, s tými nechceme mať nič spoločné. To vidíme na Ukrajine, kde sa v nacionalistickom, dokonca nacistickom posune artikulujú rôzne sily a nie je to vylúčené ani v ďalších spoločnostiach. Keď sú spoločnosti vystavené takému tlaku a sankciám, ukázali sme si to na príklade Japonska, až im nezostáva než sa z toho prebojovať, čím sa prirodzene rútia do biedy, potom je jasné s akou situáciou musíme počítať pri súčasnom vývoji.

Ken: Pán Wimmer, viete si predstaviť titulky "Vladimír Putin desať rokov odpočúva nemeckú kancelárku"?
Wimmer: To by v Nemecku viedlo k revolučnej situácii.

Ken: A keby tam stálo "Čína prevádzkuje v Nemecku plošnú špionáž"?
Wimmer: Tým sa to rovnako podsúva.

Ken: Ale prečo sa nič nedeje po afére NSA? Najskôr nám hovorili "nič také nerobíme", potom "robíme to a budeme to robiť ďalej".
Wimmer: To je otázka národnej dôstojnosti.

Ken: Máme ju ešte?
Wimmer: Na to ste už odpovedal.

Ken: Ja?
Wimmer: Tým, že ste tú otázku položili. Keby sa to stalo inde, rozhodne by sa prerušili kontakty. Ale skutočnosť je taká, ako ste ju práve popísal. Business as usual.

Ken: Vy sám ste v jednom rozhovore uviedol porovnanie plošné kontroly NSA, ktorá ide ďalej, než to čo bolo možné predtým. Pokrýva všetky digitálnej oblasti, čo sú všetky, pretože kto dnes napíše list, telefonáty, GPS, každý email, YouTube, sociálne siete, dokonca píšu špeciálny software ktorý zaznamená, že som zapol computer do siete. Kde je ten veľký rozdiel medzi tým, čo je možné dnes, čo robila Stasi a čo robilo Gestapo? Existuje vôbec nejaký rozdiel?
Wimmer: V dôsledkoch. Pokiaľ ide o kontrolu, môžem povedať len, že oni vtedy neboli tak ďaleko, ako my dnes.

Ken: Nachádzame sa podľa vás dnes v totalitnom štáte [ Überwachungsstaat ], alebo zachádza takáto formulácia príliš ďaleko?
Wimmer: V každom prípade si musí byť tí, ktorí konajú, v hospodárstve i v politike, vedomí toho, že už nie sú pánmi svojich vecí.

Ken: To, čo sa tu odohráva, nie je to tiež forma hospodárskej špionáže?
Wimmer: Celkovej špionáže. To je kompletné sledovanie.

Ken: Ale nešlo pôvodne oficiálne o vojnu proti teroru?
Wimmer: No áno, tu vidíme, ako sa taký systém dá postupne infiltrovať a použiť na účely, ktoré zahŕňajú čokoľvek. A keď potom vidíte, ako je každý pokus o vysvetlenie torpédovaný, ako postupne preváži pocit, že sa s tým aj tak nedá nič robiť, potom vieme, kde sa nachádzame.

Ken: Chcel by som sa ešte dostať k typu politika, ktorý sa vyskytoval nielen v klasickej politike, ale aj v službách. Ktorý si hovorí "nemusím byť práve priateľom Helmutha Kohla, nemusím byť priateľom Willi Brandta, ale sú veci, ktoré by oni neurobili". Ako je to s dnešnými politikmi? Existuje ešte niečo ako ethos, krédo? Všetci sú tak nejako lační po moci, všetci radi stoja vo svetle rámp, ale pri tom nezabúdajú, že existujú určité hranice, ktoré by z etických dôvodov nikdy neprekročili.
Wimmer: Sám som to v súvislosti s Helmuthom Kohlom opísal. Pre neho to bol odkaz k nemeckým dejinám a jeho vzťah k právu to, čo by mu znemožnilo účasť na juhoslovanskej vojne. Tým zodpovedám aj všetky ďalšie otázky, Afganistan, Irak a ďalšie, pre neho by to možné nebolo.

Ken: Proti Rusku v žiadnom prípade.
Wimmer: S úplnou istotou nie. A vzhľadom k mojim dlhým rozhovorom s Helmutom Schmidtom môžem povedať, že aj on si kladie otázku ako dlho ešte bude existovať NATO, ale nie otázku ako dlho ešte budeme susedia s Ruskom.

Ken: Ako by ste dnes označil NATO? Je to ešte obranné spoločenstvo?
Wimmer: Ústavný súd sa tým musel zaoberať vo veci žaloby proti nasadeniu lietadiel Tornado v Afganistane, podanej Petrom Gauleiterem a Willi Wimmerom. Spolkový ústavný súd nám síce nevyhovel, ale obmedzenia, ktoré uložil spolkovej armáde boli tak prísne, že sa armáda sa ich nasadenie v Afganistanu musela zriecť. Rovnako tak uložil Spolkový ústavný súd obmedzenia NATO, ktorá sa nedá obísť. Takže kým máme nezávislý ústavný súd, predpokladám, že nás od najhoršieho uchráni. Politický aparát v Berlíne to nemôže a nechce.

Ken: Súhlasili by ste so švajčiarskou historičkou Danielou Ganser, podľa ktorej NATO vzniklo ako obranné spoločenstvo, ale od tej doby operuje po celom svete a stalo sa útočným spoločenstvom?
Wimmer: Tá formulácia pochádza ešte odo mňa. Je to agresívne spoločenstvo.

Ken: Ako sa dá argumentovať agresívnym spoločenstvom, keď niekto iný tiež koná agresívne?
Wimmer: Musíte verejnej mienky dostať do laty ​​. To môžete tak, že máte veľké médiá na háku a že užasnutým občanom vysvetlia, že agresívne spoločenstvo má napriek tomu obranný charakter.

Ken: Tým sa dostávame k mojej brandži, ktorú by som si chcel vziať na mušku, ale ešte jednu otázku k tým službám. Nemecká BND vždy mala povesť, že jej úradníci vždy chceli mať všetko úplne korektné. Tá korektnosť, ktorá sa prejavovala už v tretej ríši, existuje aj dnes. Nesmie to mať žiadne politické zafarbenie, všetko musí byť korektné. Ako to vyzerá dnes, sú tie služby dnes už zafarbené americky? Je to už tak, že správy, ktoré nevyhovujú zámerom sú rovno vyraďované? Majú už tento filter v hlave? Je z toho už nejaká forma CIA?
Wimmer: Tá spolupráca je skutočne úzka. Ale aj na základe osobných skúseností môžem povedať, že mám najvyšší rešpekt pred prácou mne známych vojenských atašé, vyslancov aj rezidentov BND v zahraničí. Ak som bol v kontakte s týmito troma skupinami, boli to vždy skúsenosti najvyššej kvality.
Vysoko objektívne a nezávislé závery. Čo z toho potom urobia politicky zodpovední je iná vec. Ale keby nemecké médiá referovali tak korektne, ako tieto tri profesijné skupiny, cítil by som sa značne lepšie, než dnes.

Ken: Spomenuli ste vedúce médiá, FAZ, Süddeutsche Zeitung, Die Welt, Die Zeit. Existuje dokonca jedna doktorská práca, ktorá sa týmto žurnalizmom zaoberá a popisuje postavy v redakcii, ktoré zadávajú témy a predpisujú ich aj vnútornej redakcii, ani vnútorná sloboda tlače už neexistuje naozaj, ktoré vytvárajú takú klímu, že sa ti zostávajúci prispôsobia a nepíšu proti Süddeutsche Zeitung, proti Spiegelu. Kto číta tie malé časopisy, kto číta Junge Welt, kto číta digitálne publikácie, kto číta journal21.ch, skvelý portál, ale kto to vôbec číta? Zmenil sa podľa vás nemecký žurnalismus? Ako by ste ho označil, je to propagandistický kanál?
Wimmer: Ja asi nechcem argumentovať tak plakatívne. Oblasť žurnalistiky som spoznal ešte v starej bonskej republike a spoznal som ju aj v berlínskej republike. V Bone, bez toho aby som chcel nejako vychvaľovať staré časy, existovala celá rada žurnalistov, ktorí mali tak vysokú prestíž, že pôsobila už sama o sebe. Kompetencie na druhú.

Ken: O kom hovoríte?
Wimmer: Nechcem uvádzať mená, bola celá rada takých. Berlín žurnalistiku zmenil a to má prirodzene svoje dôsledky. Až budete zajtra čítať svoju FAZ alebo Süddeutsche, je to otázkou hladiny adrenalínu, nie toho, čo dobrého čítate.

Ken: Keď sa pozriete koľko vašich kolegov nepozná zo školy druhú svetovú vojnu, koľko z nich už je v penzii, hoci v penzii ešte nie sú, ale svet okolo ich už nevzrušuje, dokázali by ste si predstaviť, že požiadate niektorých z tých starých žurnalistov o radu?
Wimmer: Myslím, že skutočnosť vyzerá inak. Nehovorím o tom, čo teraz čaká v penzii mňa, človek sa môže vyjadriť. Ale len preto, že má niečo za sebou. Len tak bez ničoho by sa dnes mohol sotva prihlásiť o slovo. Ja som len zaznamenal, že od môjho odmietnutia juhoslovanskej vojny sa vo vedúcich nemeckých médiách, snáď s výnimkou Deutscher Funk a WDR5, nevyskytujú. Georg Gysi, ku ktorému žiadne osobné kontakty nepestuje, v jednej svojej knihe písal ako bol prekvapený, že som bol ja proti juhoslovanskej vojne dávno pred ním.

Ken: Možno ste mu bližšie, než si myslíte?
Wimmer: V téhle otázkach jeho názory poznám a myslím, že viem, ako v súvislosti s vojnami NATO skutočne uvažuje. Asi u tejto strany môžeme vždy predpokladať, že vedia presne čo je potrebné, aby sa dostali k podielu na vláde. Jediná otázka, ktorá na strane PDS zostala je práve táto. Ja nevylučujem, že sa raz do spolkovej vlády dostanú, a síce so zadaním vojny viesť.

Ken: Hovoríme stále ešte o PDS?
Wimmer: Áno, alebo Die Linke, to je jedno, už toľkokrát sa premenovali. Obaja vieme koho mám na mysli. Ale vo svojej knihe písal, že ARD a ZDF zjavne čakali tak dlho, až tú pozíciu prevezme on, aby ho potom v talkshows mohli znemožniť.

Ken: Pán Wimmer, posledná záverečná otázka, pretože tu sedíme vo vašej obývačke. Ako sa vy, starý profík, ktorý sa nielen ako politik naučil ako sa dostávať k informáciám, ako sa informujete dnes? Aké média konzumujete, aby ste mal pocit, že máte akúsi predstavu o realite a nie o tom, čo vám médiá podstrkujú?
Wimmer: Helmuth Kohl, na ktorého sa v tejto súvislosti ešte raz odvolávam mal veľmi kritický postoj k správam spravodajských služieb a BND. Hovoril, že 70 % z toho si prečítame v novinách. Nechcem to komentovať, ale čítanie novín, bez ohľadu na hladinu adrenalínu, je podstatnou súčasťou toho byť v obraze. A cez káblové systémy, ktoré máme, predsa len dostaneme čínske spravodajské servery, Al Jadzira, Russia Today, BBC a CNN a francúzske vysielače a keď si ich všetky porovnáme, vieme čo máme robiť. ARD a ZDF nepotrebujem sledovať.

Ken: Je pre vás ARD a ZDF pokiaľ ide o spravodajstvo okolo NATO niečo ako "a dokážte nám teraz, že nemáme pravdu"?
Wimmer: Ani nie, jednoducho kvalita tých ostatných je o toľko vyššia, že človek nemecké stanice v týchto súvislostiach nepotrebuje počúvať. A vidieť už vôbec nie.

Ken: Pán Wimmer, veľmi pekne Vám ďakujem za tento rozhovor.

Britské listy, 27.3.2014
Preložil Přemysl Janýr , Viedeň , marec 2014

Zdroj :
http://www.blisty.cz/art/72695.html
https://www.youtube.com/watch?v=faL4zRUdQTA