Vojna proti Putinovi?

Západ - Európska únia, USA a NATO začali ekonomickú vojnu proti Rusku. Obchodná vojna pritom uškodí všetkým. Nemecká burza DAX už padá a niektoré nemecké firmy majú už tiež problémy. A všade v EÚ to bude podobné. A to sme len na začiatku špirály. Ako chcete cez sankcie „skrotiť“ druhú atómovú veľmoc sveta? To je čistá ilúzia. A môže si vobec Európa dovoliť sankcie voči krajine na ktorej je z veľkej časti energeticky závislá? To je v podstate výstrel do „vlastného kolena“.

O čo ide vlastne v Ukrajine? V novembri 2013 predložená asociačná zmluva Ukrajine, túto krajinu prakticky hospodársky mala odrezať od Ruska. Trhy sa majú otvoriť len jedným smerom – na západ. Ale Ukrajina mala doteraz predsa obrovské hospodárske vzťahy s Ruskom. Čo sa s tým má stať? Popri strate ukrajinských trhov sa Rusko navyše obáva aj vojenskej spolupráce medzi Kyjevom a NATO. A to sa bezprostredne týka Ruska. Severoatlantická aliancia oslávila 4. apríla 2014 už 65 rokov svojho trvania. Ale ako aj v deň svojho vzniku hľadá NATO v Rusku stále nepriateľa a v období krízy neuprednostňuje tak potrebný dialóg, ale prerušenie vzťahov s Ruskom.

 

Lídri krajín G7 (G8) sa zišli v Bruseli bez toho, aby pozvali na rokovanie prezidenta Putina. A to práve v dobe, keď je dialog najdôležitejší! A to bolo choré rozhodnutie. Zvykne sa často písať, že Putin je diktátor. Samozrejme nie je “absolútne čistý” demokrat, ako ho nazval nemecký ex-kancelár Schröder. Ale Putina vo voľbách podporilo viac ako šesďesiat percent Rusov. Sú takí politici na Západe? Nemá teda väčšiu legitimitu, ako predseda Európskej komise alebo  prezident EÚ van Rompuy? Volili ich ľudia v Európe?

 

Vo vzťahoch medzi Ruskom a NATO platia určité pravidlá vrátane Rímskej deklarácie a základného dokumentu Rady Rusko-NATO, v súlade s ktorým by nemala byť stála vojenská dodatočná prítomnosť na území východoeurópskych štátov. Toľko teória a aká je prax...

Keď hovoríme o americkej politike, je jasné, že USA presadzujú prostredníctvom NATO najagresívnejšiu a najtvrdšiu politiku na obranu svojich záujmov. Spojené štáty rozhodli stať globálnym hegemónom a začali považovať NATO iba za akúsi servisnú organizáciu svojho impéria. Pozrime sa po svete, kde v podstate nie sú žiadni ruskí vojaci, kým americkí sú prakticky všade (v Európe ich je teraz 67 tisíc). A Rusko nie je v žiadnom vojenskom zoskupení, chvála Bohu, ako hovorí Putin. Americké vojenské základne sú zato po celom svete a vždy sú zapojení do osudov iných krajín, aj keď sú vzdialené tisíce kilometrov od amerických hraníc. Za posledných 30 rokov previedla armáda viac ako 10 veľkých vojenských operácií, samozrejme “v záujme mieru vo svete”. USA pri svojom angažování sa vo svete hovorili o šírení demokracie, ale nedošlo nakoniec len destabilizácii týchto krajín? Stačí sa len pozrieť na Egypt, Sýriu, Afganistan a aktuálne na Irak a Líbyu. Všade sú teraz občianské vojny, chaos a namiesto demokracie sa tam rozširujú islamisti.

Autor s ruským prezidentom v Mníchove (archív autora)

 

Rakety proti Moskve

Strategickým cieľom USA je zjavne snaha o obkľúčenie Ruska a bol to aj plán rozmiestnenia  tzv. protiraketového štítu v nových krajinách NATO na východe. Snáď ani tí najnaivnejší mezi nami nezobrali vážne tvrdenia, že se jedná o ochranu spojencov pred raketami Iránu, Severnej Kórei a ďaľších štátov kvalifikovaných ako „darebácke“.

Treba podotkúť, že preddavok dôvery Ruska voči západu a najmä NATO je už dávno spotrebovaný. Pamätáme si: po rozpustení Varšavskej zmluvy a pred zjednotením Nemecka západ ubezpečil Rusko, konkrétne minister zahraničních věcí USA James Baker Michaila Gorbačova, že sa NATO „ani o piaď“ nebude rozširovať smerom na východ a bude rešpektovať ruské bezpečnostné záujmy. Na to nadviazal aj prejav gen. tajomníka NATO Manfreda Wernera dňa 17.5.1990 v Bruseli, citát: „ už samotný fakt, že sme pripravený nerozmiestňovať vojská NATO za hranice územia NSR dáva Sovietskemu zväzu pevné záruky bezpečnosti“.  Kde sú dnes tieto záruky?

Atrament pod zjednocovacou zmluvou ešte ani poriadne nevyschol a bývalých členov Varšavskej zmluvy, Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko a a trojicu postovietskych pobaltských republík prijali zrazu do NATO! Pomaly ale isto sa teda nielen ich armády včlenili do NATO, ale na ich územiach sa začínajú budovať základne pre americké rakety. Samozrejme nie sú určené proroti Rusku, ale proti Iránu a Severnej Kórei, ako sa tvrdí... Tieto nové členské štáty boli pre USA potrebné, aby sa NATO mohlo priblížiť k hraniciam Ruska. Takéto jednanie je ale podstatný provokačný faktor, znižujúci úroveň vzájomnej dôvery. Obdobie „oteplenia“, kedy sa Rusko a NATO naladili na dialóg a vyhlásili ukončenie studenej vojny bolo len „mediálnym divadlom“.  Pritom zosilnenie vojenského komponentu na východe Európy severoatlantická únia totiž strategicky vôbec nepotrebovala.

Cieľom NATO bola spočiatku obrana Európy pred vpádom Sovietskeho sväzu (ZSSR). Avšak po rozpade ZSSR hrozba vymizla a vtedy bolo vlastne treba túto organizáciu rozpustiť. Washington namiesto toho rozhodol, že rozpad ZSSR dáva Amerike právo na hegemóniu vo svete. NATO bolo zmenené na hlavnú zbraň Spojených štátov. V 21. storočí preto vidíme, ako vedie NATO vojny v Iraku (bez Nemecka), v Juhoslávii, v Afganistane, zvrhlo vládu v Líbyi, ako pohlcuje bývalé časti Sovietskeho zväzu, alebo sa pripravuje ich pohltiť…

Dokonca aj v USA sa mnohí experti domnievajú, že NATO využíva teraz situáciu na Ukrajine, aby sa obnovilo a dosiahlo zvýšenie výdavkov členov bloku na vojenské potreby. Ku kríze na Ukrajine boli všetky tieto rozhodnutia „pritiahnuté“ umelo, myslí si bývalý námestník ministra financií v administrácii Reagana Paul Creig Roberts: „USA potrebujú rotáciu kríz v rôznych regiónoch, aby nezmizol dôvod na investície do kolosálneho komplexu vojenskej sily NATO a Pentagónu“. Táto politika ale poškodzuje ekonomicky krajiny Európskej únie. A ten fakt si v Bruseli nevedia, nechcú alebo nemôžu uvedomiť?

NATO na zasadaní v Bukurešti v roku 2008 ponúklo aj Ukrajine členstvo. Ukrajina ho odmietla a v roku 2010 dokonca uzákonila neutralitu. Ale v asociačnej dohode EÚ, ktorá bola vlastne začiatkom dnešného ukrajinského konfliktu, sa pod paragrafom 7.„zahraničná a bezpečnostná polika“ píše, že zmluvné strany musia prehľbiť spoločnú obrannú politiku. A už 5. marca 2014 nový séf vlády Jazenjuk predložil v parlamente požiadavku vstupu krajiny do NATO. Catherina Ashton zodpovedná za zahraničnú politiku EÚ zdôraznila, že podpis Ukrajiny pod asociačnou dohodou predsa nemá „žiadne dôsledky“ pre Rusko. Podpis určite nie, milá pani Ashton, ale americké rakety už áno.

Sankcie

Skrz Krym a konflikt, či lepšie povedané vojnu na Ukrajine sa postupne zvyšuje nátlak na Rusko a uvaľujú sa ekonomické sankcie, aj proti vôli niektorých európskych krajín. Tlak tu robia Spojené štáty, ktoré prípadné odvetné reakcie Ruska až tak nepocítia, ako krajiny EÚ. Odvetné opatrenia oslabia najmä ekonomiku EÚ a tým ju zbavia možnosti konkurovať USA. Vo vojne na Ukrajine Spojené štáty nič nestratia. Veď sa to deje na inom kontinente a ekonomické pozitíva z vojny získa práve ich zbrojársky komplex. Francúzsko tu ale buchlo na stôl a vybavilo si výnimku na dodávku 2 vojenských lodí Mistral Rusku v celkovej hodnote 1,2 miliardy eur. A tak vyzerá potom to jednotné embargo európskych krajín, na úkor tých menších, ako je aj Slovensko, ktoré sa nevedia vzoprieť a kde sa už objavujú prvé negatívne javy v ekonomike firiem, obchodujúcich práve s Ruskom. Štáty združené v BRICS preberú ruské trhy a tie budú pre Európu dlhodobo stratené. Treba si uvedomiť, že sankce nemajú vítaza, len porazených. A posledná hrozba ukrajinského vedenia o pozastavení tranzitu plynu z Ruska do Strednej Európy je vlastne „urážkou svojich nových spojencov v EÚ“. Akékoľvek sankcie treba okamžite zrušiť, sadnúť za rokovací stôl a vstúpiť konečne do dialógu EÚ - Rusko a Ukrajina.

O čo ide v Ukrajine?

Nedávno to vyjadril český ex-prezident Klaus slovami, citát: „Povstání na Majdanu bylo vyvolané, nebyla to žádná revoluce. Ukrajina byla obětí, byla zneužita k vyvolání nové konfrontace mezi Východem a Západem. Protože to byla křehká a zranitelná země, bylo snadné někam ji postrčit a vyvolat konflikt. Vítr foukal ze Západu“.

Bola to teda EÚ ktorá postavila Ukrajinu pred otázku, Západ alebo Východ. Podľa zmluvy krajina nemala byť akýmsi mostom medzi EÚ a Ruskom, ale mala by fungovať ako akási nová „železná opona“ medzi nimi. Bolo by bývalo oveľa dôležitejšie ponúknúť Ukrajine, ako aj iným štátom predtým, asociačnú dohodu s perspektívou stať sa dlhodobo členským štátom EÚ, samozrejme po splnení všetkých podmienok, nie ako to bolo v prípade Rumunska a Bulharska, ktoré prišli do EÚ akýmsi rýchlikom a takým tam prišli potom aj americké vojenské základne. Taká ponuka Ukrajine by nebola bývala žiadna provokácia proti Rusku, ktoré sa tiež považuje za európsku krajinu.

Veď aj samotný Putin to viackrát zdôraznil, v dokonca v nemčine dňa 25.9.2001 v nemeckom parlamente. Putin si vtedy vedel dokonca predstaviť aj členstvo Ruska v NATO, čo ovšem USA nemohli v žiadnom prípade pripustiť, keďže by stratili dominanciu nad NATO a tým aj nad EÚ. Navyše Rusko slúži stále ako „strašiak“ na Východe, čo je vlastne dlhodobo americký strategický záujem.

Od počiatku mala EÚ viac rozmýšľať aj o ruskej ponuke ktorú urobil Putin nedávno na EÚ-Ruskom summite v Bruseli, kde opäť predniesol návrh zriadenia celoeurópskej zóny voľného obchodu. Išlo o ponuku, ktorú svojho času predniesol aj bývalý prezident EÚ komisie Romano Prodi. Medzičasom sa Rusko stalo už členom svetovej obchodnej organizácie (WTO). EÚ mala teda paralelne rokovať o partnerstve aj s Ruskom, nakoľko patričná zmluva vypršala pred ôsmimi rokmi a mala sa teda obnoviť. Ďaľšia alternatíva by bolo bývalo zavedenie bezvýzového styku. Kreativite dohôd z Ruskom sa medze nekladú, bolo len potrebné tu byť aktívny. Putin je aktívny a je vidno, že má jasné ciele (BRICS). Putin je vynikající stratég, de facto politický šachista, ktorý koná rozhodnutia s mnoho ťahmi dopredu. Dúfam, že na sumit G8 v dňoch 4. a 5. júna 2015 v bavorských Alpách, v hoteli Schloss Elmau, bude pozvaný aj prezident Putin. Majiteľ hotela pán Müler-Elmau pripravuje 8 rovnakých prezidentských apartmánov, teda aj pre Putina, ako som sa mohol nedávno osobne presvedčiť. A s Ruskom treba jednať ako s partnerom a nie ako s protivníkom. Ignoráciou a bojkotom sa žiadny problém nedá vyriešiť, len s dialógom!

Poznámka k otrhnutiu Krymu a paralela ku Kosovu

Krym sa stal súčasťou Ruskej federácie na základe referenda zo dňa 16. marca 2014. Zúčastnilo sa ho 82,7% obyvateľov a 95,7% z nich sa vyslovilo za pripojenie k Ruskej federácii. Za možnosť, aby Krym zostal súčasťou Ukrajiny sa vyslovilo 3,2% voličov. Krymská Ústava z roku 1992 jasne hovorila o tom, že Krym môže prehodnotiť svoje ďalšie zotrvanie v štátnom zväzku s Ukrajinou. Toto svoje legitímne právo teda naplnli práve teraz. Z toho nám jasne vyplýva, že tu nejde o porušenie medzinárodného práva, ale o naplnenie vôle väčšiny obyvateľov Krymu, či sa to niekomu páči, alebo nie.

V súlade s ústavou SFRJ z roku 1974 mali na nezávislosť právo všetky subjekty juhoslovanskej federácie, čiže nielen šesť zväzových republík, ale aj autonómne provincie Kosovo a Vojvodina. Jedine Kosovo toto právo využilo a parlament Kosova dňa 22. septembra 1991 vyhlásil nezávislosť, čo voliči v referende 26.-30. septembra 1991 potvrdili - pri účasti 87,0% voličov sa vyslovilo za nezávislosť 99,98% hlasujúcich. Dnes je tam druhá najväčšia americká základňa na cudzom území. Rusko, ktoré bolo spojencom Srbska vtedy nevstúpilo do ozbrojeného konfliktu napriek tomu, že NATO bombardovalo Srbsko, mimochodom proti medzinárodnému právu, lebo bez mandátu OSN.

K lietadlu MH17 Malaysia Airlines

Na východnej Ukrajine je zjavne vojnový chaos, ktorý si už vyžiadal aj nevinné medzinárodné civilné obete v lietadle Boeing 777, ktoré bolo zostrelené. O viníkoch sa toho popísalo už dosť a konšpiratívnych teórií je tiež niekoľko, ale pravdu sa tak skoro nedozvieme. V dokumentoch Mezinárodnej  organizácie pre civilné letectvo (ICAO), kde je aj Ukrajina členom je uvedené:  že štát, kde prebiehajú otvorené boje, má povinnosť uzavrieť vzdušný priestor pre civilné letadlá. A to Ukrajina neurobila!? Prelet vzdušného priestoru totiž prináša príjmy. Kyjev je vinný už z dôvodu, že je zodpovedný za bezpečný prelet lietadiel vo svojom vzdušnom priestore, ktorý kontroluje (asi len teoreticky). A lietadlo tam naviedol práve Kyjev. Zatiaľ čo americká Federálná správa letovej prevádzky (FAA) prehlásila ukrajinský vzdušný priestor za zakázanú zónu pre všetky lietadlá ktoré spadajú pod jej jurisdikciu, ostatné aerolinky naďalej lietali nad touto vojnovou zónou! Komu to zostrelenie prospelo, alebo lepšie malo mediálne prospieť je na zváženie. Určite nie Putinovi. Bolo by teraz na čase, aby bojujúce strany pod dojmom tejto tragédie konečne prišli k rozumu a zastavili boje.

Aké je riešenie krízy na Ukrajine?

Riešenie je možné len diplomaticky a nie vojensky, ako to robí súčasný prezident Ukrajiny, ktorý necháva bombardovať vlastné (!) obyvateľstvo v mestách na východe Ukrajiny rergulérnou armádou. Občianska vojna na juhovýchode Ukrajiny stojí denne životy najmä civilistov. O utečencoch a škodách na infraštruktúre ani nehovoriac. Je to aj hanbou civilizovanej a kultúrnej Európy, že k tomu stále mlčí.

Bez účasti Moskvy ale nebude existovať žiadne seriózne riešenie konfliktu, to je neodškriepiteľný  fakt. Putin vyzval proruských separatistov, aby upustili od referednda o nezávislosti východnej Ukrajiny a otvorili tým cestu k dialógu. Povedal to aj švajčiarskemu prezidentovi a súčasnému predsedovi OSZE Didierovi Burkhalterovi pri jeho nedávnej návšteve Kremľa. Ukrajina sa musí stať neutrálnou federáciou s hospodárskou orientáciu ako na Európsku úniu, tak samozrejme aj na Rusko. K pokoju prispeje, keď EÚ v tomto konflikte opustí politiku sekundovania Spojeným štátom. Ľudia v Európe sú určite za to. V Anglicku, Českej republike a v Maďarsku sa začalo hovoriť dokonca o možnom vystúpení z EÚ. Hlasy sa ozývajú aj s Francúzska.

Európsky politický mainstream, reprezentovaný bruselskými elitami teraz kalkuluje ale s tým, že  ukrajinskú krízu využije k posilneniu európskej centralizácie a unifikácie, najmä k dlho zamýšľanému zjednocovaniu európskej zahraničnej politiky a aj vytvoreniu európskej armády, čomu sa väčšina členských krajín doteraz úspešne bránila.

Celú katastrofu, ktorú EÚ spôsobila touto diletanskou asociačnou dohodou na Ukrajine má jednoduchého menovateľa. Západ jednoducho nepozná ani Ukrajinu ani Rusko a nechá sa bezhlavo zapriahať do amerického mocenského boja. V tejto súvislosti sa natíska jedna cynická, ale dôležitá otázka. Naozaj chceme takýchto Ukrajincov a takúto Ukrajinu v EÚ a v NATO? Naozaj táto Ukrajina posilní stabilitu, prosperitu a bezpečnosť v EÚ? Ukrajina je vlastne hospodársky bankrot. Problémom bude aj budúci ekonomický vývoj Ukrajiny. Doteraz bola hopodársky plne závislá na Rusku. Ich výrobky nie sú v štátoch EÚ konkurencieschopné a čo sa stane, keď stratia ruský trh? Navyše im Gazprom od apríla zrušil 30 % zľavu na dodávky plynu, ktoré Ukrajina ani zľavnené nebola v stave uhradiť a stále dlhuje Rusku. Bude teda EÚ popri Grécku „živiť" ešte aj Ukrajinu? Tá EÚ, ktorá je zadľžená až po uši? Ukrajina bude potrebovať v priebehu budúcich 10 rokov asi 165 miliárd eur. Alebo ju budú držať „nad vodou" enormne zadľžené Spojené štáty? Reálne videné, ani jedno ani druhé neprichádza do úvahy. Zamýšlajú sa vôbec politici v EÚ aj nad týmto problémom? Asi sotva, veď ekonomika nikdy nebola ich silnou stránkou.

Ukrajinský minister financií priznal zaujímavú vec – boje s proruskými separatistami stoja vládu Ukrajiny každý mesiac 130 miliónov dolárov. V tejto súvislosti sa natíska otázka, kto vlastne financuje vojnu ukrajinskej armády proti separatistom. Odpoveď je jednoduchá, predsa ten, kto ju vymyslel a presadil.

Vojenské základne na Slovensku?

Premiér Fico sa 4. júna 2014 vyjadril proti prípadnému umiestneniu cudzích, rozumej amerických, vojsk na území Slovenska. Aj keď zdôraznil, že hovorí za seba. Premiér tak reagoval na nedávne oznámenie prezidenta Spojených štátov Baracka Obamu v Poľsku, že USA posilnia svoju vojenskú prítomnosť v Európe. Tu mu treba dať v podstate za pravdu, aj keď vraj nehovoril za slovenskú vládu, ktorej je premiérom. Slovensko by sa tým totiž dostalo do úplného jadra prípadného konfliktu medzi veľmocami. A to je to posledné, čo krajina teraz potrebuje. Ale to prirovnanie premiéra s augustom 1968 bolo nehorázne a len dokazuje, že v zahranično-politických otázkach nie je “vôbec doma”.

Bezpochyby bolo teda v záujme Európy, aby nebola vťahovaná do amerických imperiálnych ambícií a finančnej hegemónie amerických bánk. Brusel na začiatku krízy úplne nezmyselne odmietol rokovania medzi EÚ, Ukrajinou a Ruskom. Práve tie mali šancu na diplomatické vyriešenie sporu. EÚ mala stopnúť pokusy zatiahnuť do krízy NATO. Americkí vojaci či už v Poľsku, alebo aj na Slovensku sú preto Danajským darom pre Európu. A to si treba uvedomiť, kým ešte nie je neskoro.

V článku som sa pokúsil zhodnotiť celú situáciu a na základe toho posúdiť celkové dianie okolo tohto konfliktu v Európe a navyše v susednej krajine Slovenska. Aj tento medzinárodný problém treba totiž vidieť v oveľa širšom kontexte. V žiadnom prípade sa týmto článkom neprikláňam na stranu Rusov, zažil som totiž na vlastnej koži inváziu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa a okúsil aj hlaveň ruského kalašnikova medzi rebrami. Nie som a nikdy som nebol rusofil, ale vidím veci vcelku reálne. Nemám nič proti Spojeným štátom, ale tá pôvodne slobodná a demokratická krajina sa totálne zmenila. Guantanámo, tajné väznice CIA, mučenie zatknutých hovoria jasnou rečou. A ich prezident dostal ešte aj Nobeovu cenu mieru! Tváriť sa preto, že v ukrajinskej kríze sú Rusi tí zlí a Američania tí dobrí, je viac ako scestné. Pravda ostáva v takýchto konfliktoch vždy niekde na ceste a veľmoci idú žiaľ za svojimi strategickými cieľmi, bez ohľadu na obete. A tu im netreba ešte aj sekundovať.

Pavol Podolay, 12.8.2014

Poznámka.

Všetko čo tu píšem je môj osobný názor. Nie som členom žiadnej strany na Slovensku (ani som nikdy nebol) a moje názory teda nie sú ani postoje žiadnej slovenskej politickej strany.

Zdroj:
http://podolay.blog.sme.sk/c/362745/vojna-proti-putinovi.html