Ako porozumieť islamu
Učenie, jeho odkaz a jeho vplyv na Európu
Srđa Trifković Diagnostika príčiny tohto problémy je kľúčom k jeho riešeniu, a to pre lekárov, vedcov, vojakov i politikov. Na baktérie sa nedalo zaútočiť skôr, než Pasteur vysvetlil ich rolu pri prenose chorôb. Astronómovia museli počkať, kým Koperník odhalí, že Zem sa točí okolo Slnka, a až potom získali dostatočne dlhú základňu, ktorú mohli využiť na výpočet relatívnej vzdialenosti planét pomocou triangulácie. Víťazstvo v studenej vojne bolo možné len preto, lebo sa prijal predpoklad, že komunizmus je vo svojej podstate zlý, a preto nelegitímny systém, ktorý si nezaslúži existovať.
Neexistuje síce jediná ohraničená príčina globálneho terorizmu, jednako je treba uvažovať o koreňoch problému, ak chceme pochopiť jeho hlavné príčiny a vypracovať účinnú obranu. V mnohých krajinách, ktoré si uvedomili, že sú značne ovplyvnené islamom, ako je Dánsko a Holandsko, sa už touto otázkou zaoberajú. V stále globalizovanejšom svete sa tomuto vplyvu nevyhne žiadna časť Európy. Aj v Bratislave, Krakove či Budapešti jedného dňa budú čnieť k oblohe minarety. Otázka nie je „či“, ale „kedy“. Súčasný vzostup islamu ako viery, svetonázoru a programu politických akcií je javom, ktorý, pokiaľ ide o jeho dynamiku, energiu a možné dôsledky, nemožno porovnávať so žiadnou inou vierou ani ideológiou v dnešnom svete. Skôr než dokážeme vymyslieť primeranú reakciu, bude potrebná trvalá analýza. Účelom tohto článku je prispieť do diskusie, ktorá by mala začať na Slovensku a v ostatných častiach Európy, ktoré ešte nie sú ovplyvnené; do diskusie o povahe, dejinách a cieľoch islamu ako učenia a ako hnutia. Táto diskusia je podstatná. Hlavná praktická otázka, ktorú treba vyriešiť, je jasná: sú propagátori násilia, ktorí sa nazývajú „moslimovia“, verní svojej viere, alebo nie? To, že propagátori násilia sú medzi miliardou moslimov na svete menšinou, je nesporné. Otázka však je, či po stránke učenia a morálky patria k hlavnému prúdu svojej viery. Odpoveď sa musí opierať o dejiny a dogmy islamu, nie o nejaký a priori sympatizujúci či odsudzujúci predsudok. Preto treba preskúmať prvotné zdroje, aby sme zistili, či nám posvätné texty islamu a dejiny stykov islamu s inými spoločnosťami ako aj osobnosť zakladateľa islamu Mohameda poskytnú kľúč k motívom, ambíciám a metódam moderných aktivistov.
Mohamedov odkaz O Mohamedovom živote sme informovaní najmä z moslimských zdrojov, ako je Korán, hadísy či zaznamenané tradície (sunna) o tomto prorokovi a konsenzus islamských učencov. Tieto zdroje poskytujú pohľad, ktorý nemusí byť historicky presný, no napriek tomu je veľmi dôležitý, pretože ho považujú za pravdivý všetci skutoční moslimovia a používa sa ako písaná základňa pre vieru a zákonodarstvo. Mohamed sa narodil v Mekke okolo roku 570 po Kr. Mesto Mekka sa nachádza v kraji Hidžaz na západnom okraji veľkej púšte, ktorá pokrýva väčšinu dnešnej Saudskej Arábie. Bol to drsný kraj, v ktorom človek sotva dokázal prežiť bez podpory širokej rodiny a kmeňa, ktorý bol základňou organizácie spoločnosti. Vysoko sa cenili mužské cnosti, odolnosť a absencia prílišného súcitu. Morálka bola funkciou nevyhnutnosti a obyčaje boli obmedzené horizontom kmeňa. Mekka bola miestom pohanských pútí, ktoré smerovali do chrámu Kaaba (kocka), v ktorom sa nachádzal uctievaný čierny kameň. Tento kult, ako aj iné kulty, sa líšil od pohanských civilizácií okolo Stredozemného mora tým, že Arabi nemali vyvinutú mytológiu. Dominantným bohom bol mesačný boh, ktorého titul bol al-ilah – hlavný boh. Častým používaním sa tento titul skrátil na Alah. Tento titul zodpovedá babylonskému Baal, no tento slovný koreň možno nájsť aj v iných semitských jazykoch. Mekka leží neďaleko morského prístavu Jedda, približne na polceste medzi Jemenom a Sýriou. Vďaka tejto polohe sa z nej postupne stalo významné obchodné stredisko, v ktorom sa stretali karavány z Indie a Perzie s karavánami zo západu. Do Mohamedovho kmeňa Kurajš patrilo mnoho úspešných obchodníkov, no jeho rod Hášimovcov bol chudobný. Chlapcovi už v ranom veku zomreli rodičia. Vyrastal na sociálnom okraji spoločnosti, v ktorej bolo postavenie človeka dané mocou a peniazmi. Neskoršia Mohamedova trpkosť voči jeho rodnému mestu a jeho sociálnej a duchovnej štruktúre odrážala pocit bezmocnosti, ktorý prežíval ako nahnevaný a prehliadaný mladík. Keď mal Mohamed 25 rokov, stretol bohatú vdovu Chadídžu, ktorá bola od neho o 15 rokov staršia. Začal jej slúžiť ako pohonič tiav. Čoskoro sa stal jej partnerom a potom manželom. Vďaka svojmu obchodnému nadaniu zbohatol. Vzdelal sa ako samouk, vďaka cestovaniu. Čoskoro získal sebadôveru. Jeho pretrvávajúci odstup voči spoločnosti v Mekke a voči životu kmeňa Kurajš však podnietil aj rozvoj jeho kontemplatívnej stránky. Často vychádzal na kopce v okolí Mekky, aby tam premýšľal a osamote meditoval. Keď sa jedného dňa vrátil zo svojho meditatívneho tranzu, zveril sa svojej žene s čudným zážitkom. Povedal, že ho navštívila majestátna bytosť, v ktorej poznal anjela Gabriela, a prezradila mu proroctvo. Bolo to v roku 610 po Kr. Mohamed mal vtedy 40 rokov. „Si Božím poslom,“ povedal mu. Táto „noc moci“ bola začiatkom jeho kariéry Božieho posla – proroka (rasul Allah). Od roku 610 až do svojej smrti čoraz častejšie mával „zjavenia“, čiže slovné správy, o ktorých veril, že pochádzajú priamo od Alaha. Niektoré si Mohamed a jeho žiaci pamätali, iné zapísali. Okolo roku 650 po Kr. tieto správy zozbierali a zapísali. Tak vznikol Korán, posvätná kniha islamu. Mohamedovo učenie sa tu kodifikovalo vo forme, ktorá prežila dodnes. Moslimovia veria, že Korán je Božím zjavením a že sú v ňom zapísané slová samotného Alaha. Tri roky po prvom údajnom zjavení sa Mohamed rozhodol vystúpiť na verejnosť. Jeho pôvodné učenie bolo jednoduché. Zameriavalo sa na podriadenie jedinému transcendentnému Alahovi, na zmyslové pôžitky raja pre verných a na pekelné muky pre hriešnikov. Spočiatku sa zjavenie nieslo skôr v duchu varovania a apelovania než hrozieb. Jeho úlohou malo byť „napomenúť nespravodlivého a priniesť dobrú správu spravodlivému“.(1) Vodcovia v Mekke sa posmievali odvahe prostého muža s biednym spoločenským postavením a bez prirodzeného nároku na autoritu alebo prestíž. Okrem toho jeho útok na božskosť starých idolov by mohol pripraviť kmeň Kurajš o zisky vyplývajúce z toho, že stráži chrám Kaaba. Považovali to za ďalší dôkaz, že nedbá o záujem spoločenstva a že zanedbáva svoje povinnosti voči kmeňu. Mohamedovo tvrdenie, že je prorokom, sa najprv stretalo s výsmechom, no postupne ho nahradilo pobúrenie. Dav sa obrátil proti „rozkolníkovi“ a malej skupine jeho nasledovníkov. Toto odmietnutie sa Mohameda hlboko dotklo a jeho hnev vniesol do raného zjavenia veľmi násilnícky tón. Jeho hnev bol namierený proti jeho strýkovi Abú Lahabovi a proti jeho žene Umm Džamil: „Horieť bude v ohni plnom plameňov, on i žena jeho, ktorá nosí palivové drevo a ktorej okolo hrdla povraz z vlákien palmových visí!“(2) Takto Alah po prvýkrát odráža Mohamedove rodinné problémy – a určite nie naposledy. Keď sa Mohamedovi nepodarilo presvedčiť svojich spoluobyvateľov a príslušníkov svojho kmeňa, začal sa postupne obracať na cudzincov. Očakával, že ho prijmú ako proroka židia i kresťania, a jeho zjavenia z Mekky sa vyjadrujú o cudzincoch kladne.(3) Až neskôr, v Medine, keď Mohameda odmietli považovať za proroka židia i kresťania, sa jeho stanovisko radikálne zmenilo na nekompromisné nepriateľstvo a ospravedlňovanie smrteľného násilia.
Na Mohameda sa usmialo šťastie v júni 622, keď skupina 75 ľudí z úrodnej osady Jatrib, 300 km severne od Mekky, prišla k Mohamedovi, vyznala islam, pozvala ho a sľúbila, že ho bude brániť. Keď Mohamed utekal z Mekky, sprevádzala ho skupinka sedemdesiatich verných nasledovníkov. Toto bola hedžra a Mohamedov príchod do Jatribu dňa 24. septembra 622 je začiatkom histórie islamu. Od tej doby sa Jatrib stal mestom proroka, Medinnet el Nebi, čo sa neskôr skrátilo na Medina. Dôležité je, že tesne pred útekom do Mediny Mohamed prijal prvé zjavenia, ktoré mu dovoľovali bojovať proti obyvateľom Mekky.(4) Po roku a pol a po víťaznom boji Mohamed v plnej miere založil svoju silovú základňu. Ďalšie tri roky mu trvalo, kým sa stal absolútnym vládcom Mediny. Povolil ozbrojené prepady (razzia – gazavat) karaván, ktoré na svojej ceste z Mekky do Sýrie prechádzali neďaleko Mediny. Jedno z prvých prepadnutí, na mieste Nachla, sa uskutočnilo v posvätnom (pohanskom) mesiaci Radžab, keď žiaden Arab nesmel pozdvihnúť svoje ruky v boji. Hrozbe, že by toto porušenie zákona pohoršilo nielen nepriateľov, ale aj niektorých Mohamedových nasledovníkov, včas zabránilo zjavenie od Alaha, že tento útok si zaslúži Božie požehnanie,(5) lebo obyvatelia Mekky odmietli prijať Mohamedovo proroctvo, čo je horším priestupkom než nerešpektovanie posvätného mesiaca. Morálka, ktorá sa opierala o predislamské náboženské koncepty a knihy a o prirodzenú ľudskú citlivosť, sa od tej chvíle zrušila, aby ustúpila tomu, čo je výhodné pre Mohameda a jeho nasledovníkov.
V roku 624 na mieste Badr zabili jeho ľudia pri jedinom útoku vyše štyridsať obyvateľov Mekky. Toto posilnilo jeho prestíž a moc v Medine. Bez ohľadu na Mohamedov hnev voči obyvateľom Mekky tu však bolo potrebné Božie požehnanie pri prepadnutí svojich vlastných príbuzných. Boh toto požehnanie aj náležite udelil.(6) Alahovo posolstvo, ktoré prinášal Mohamed, bolo čoraz agresívnejšie: „Vrhnem do sŕdc tých, ktorí neveria, hrôzu a vy ich bite po šijach a bite ich po všetkých prstoch.“(7) „Posol“ pociťoval pri pohľade na svojich zabitých nepriateľov škodoradosť. Nariadil popravu viacerých väzňov, ktorí mu skrížili cestu pri návrate do Mekky. Od tej chvíle, aby sme citovali ajjatoláha Chomejního, „islam sa šíril krvou“. A zároveň sa legalizovalo lúpenie a vyberanie výkupného, silná to motivácia endemických vojen medzi Arabmi po celé generácie pred Mohamedom. Táto vec bola taká dôležitá, že si zaslúžila v Koráne osobitnú súru (ôsmu). Pri delení koristi môže každý muž obrať tých, ktorých vlastnoručne zabil. Zvyšok bude spoločný. Pätina z lupu patrila z vôle Alaha Mohamedovi.(8) Keď bol lup rozdelený, nastal čas oddychu: „Jedzte z toho, čo ste ukoristili, len dovolené a výborné, a bojte sa Boha.“(9) Tento sľub sa opakuje aj v iných veršoch: „Boh vám prisľúbil, že sa zmocníte hojnej koristi.“(10) Zaslúžite si lákadlá tohto sveta, takže „jedzte z toho, čo ste ukoristili, len dovolené a výborné“.(11) A na padlých okamžite čaká zmyslový raj.(12) Na mieste Badr sa jednoduchý kazateľ z Mekky definitívne zmenil na pomstychtivého vojenského diktátora, ktorý jasavo vyhlasoval, že pohľad na odseknuté hlavy nepriateľov ho teší väčšmi než pohľad na tú najvyberanejšiu ťavu v Arábii. Boh požehnal aj zabíjanie väzňov: „Žiaden prorok nemá mať zajatcov, kým nevyvraždí všetkých v zemi.“(13) Nové zjavenia opisujú neveriacich ako „najhoršie zvery “(14) a „najodpornejšie kreatúry“,(15) ktoré si nezaslúžia zľutovania. Prorok bol „nepriateľom neveriacich“(16) a „hlavy jeho nepriateľov treba odseknúť“.(17) Zabíjanie, zotročovanie a olupovanie nepriateľov Boh nielen povoľoval, ale dokonca prikazoval. Mohamedov návrat do Mediny bol triumfálny. Pokračoval vo svojom boji a porátal sa s tými, ktorí ho ohovárali. Na mesto zostúpila atmosféra strachu. V Mekke Mohamed dúfal, že ho židia prijmú ako božieho posla, no podcenil ich vernosť k ich Písmu. Jeho znalosti Biblie boli len plytké a sprostredkované. Preto nemohol byť v diskusii rovnocenným partnerom učených obchodníkov z Mediny, ktorí pokračovali vo svojej tradícii. Niet divu, že odmietli vzdať sa svojho Písma v prospech nárokov nevzdelaného utečenca. Malo to však za následok, že Mohamedove výroky o židoch, ktoré boli pôvodne priaznivé, sa postupne zmenili na nezmieriteľne nepriateľské. Zjavná miernosť, ktorá ho obvykle charakterizovala, sa zmenila na zúrivú nenávisť. Výsledok opísal súdobý moslimský učenec týmto mrazivo eufemistickým opisom: „Tento boj viedol napokon k tomu, že židovské komunity z arabských krajín zmizli.“(18) Toto „zmiznutie“ nebolo spontánnym javom, ale výsledkom násilnej kampane, ktorá vyvrcholila útokom na posledný židovský kmeň v Medine, Banu Kurajza. Deväťsto mužov bolo obvinených zo zrady. Boli donútení vzdať sa a pred očami ich žien a detí im sťali hlavy. Korán chváli Mohameda za to, ako „zasial do ich sŕdc hrôzu“.(19) Ženy boli potom znásilnené. Mohamed si vybral za konkubínu istú ženu menom Rajhana Bint Amr, ktorej otec a manžel boli zmasakrovaní len pred niekoľkými hodinami. Aj toto správanie už stihlo posvätiť prorokovo zjavenie. Pri upevňovaní svojej moci sa Mohamed uchýlil aj k individuálnym vraždám. V asi dvadsiatich prípadoch ich nielen schválil, ale priamo k nim navádzal. Jeho prvou obeťou bola poetka Asma Bint Marvan, ktorá sa vo svojich veršoch Mohamedovi vysmievala. Ďalším bol starý žid Abú Afak, ktorý sa opovážil spochybňovať Mohamedove metódy. Zavraždiť takého starého človeka len kvôli slovnému nesúhlasu, to bolo pre Arabov pred islamom čosi nepredstaviteľné. Mohamed nasledujúce ráno po tom, ako jeho muži na jeho výslovný príkaz zabili židovského básnika menom Kab Ašraf, prikázal svojim nasledovníkom, aby „zabili každého žida, na ktorého môžu položiť ruky“. Alahove správy týkajúce sa „neveriacich“ boli postupne čoraz tvrdšie: „Chyťte ho, zakujte ho do reťazí a potom ho páľte v pekelnom ohni.“(20) Iní „budú zabití alebo ukrižovaní, alebo im budú useknuté pravé ruky a ľavé nohy“.(21) Podľa jeho slov „pre neveriacich sme pripravili reťaze, okovy a šľahajúci plameň“.(22) Ďalej sa veci ešte zhoršujú: „Bude im vystrihnutý šat z ohňa a ich hlavy budú polievané vriacou vodou. Všetko, čo majú v bruchu, bude rozleptané, aj ich koža bude rozleptaná... a sú pre nich pripravené železné biče.“(23) Obraz víťazného vodcu, rázneho v boji, nemilosrdného k porazeným neveriacim, štedrého k svojim nasledovníkom, ktorého sa jeho nepriatelia boja, robil pre Mohameda zázraky. Dňa 12. januára 630 triumfálne vpochodoval do Mekky, porušiac tak desaťročné prímerie, ktoré bol podpísal pred dvoma rokmi v meste Hudaibija. Toto porušenie Alah prezieravo odpustil. Od tej doby zastávali islamskí právnici stanovisko, že prímerie s neveriacimi môže byť len dočasné a že jeho jediným prípustným cieľom je umožniť moslimskej strane nazbierať sily na nový výpad. Svetskí arabskí vodcovia sa aj formálne dívajú na dohody s nemoslimami rovnako, ako sa Mohamed díval na dohodu z Hudaibija, totiž ako na dočasný trik, ktorým moslimská strana oklame svojho nepriateľa, kým nebude dosť silná na to, aby ho zničila. Kým Mohamed zomrie, posilní sa v arabských srdciach triumf islamu. Prerod z morálneho kazateľa na proroka vojny a úspešného politika bol úplný. Mohamed zomrel na ťažkú horúčku v šesťdesiatom treťom roku svojho života, v jedenástom roku hedžry, v roku 633 po Kr. Zmena Mohamedovej pozície z odstrkovaného outsidera na váženého a obávaného pána života a smrti poznamenala za posledných dvanásť rokov jeho života aj jeho osobnosť. Odvolával sa na Alaha ako na autoritu, ktorá podporuje prorokove každodenné politické ciele a jeho osobné potreby. Najzreteľnejšie sa to prejavilo v jeho prehnanej zmyselnosti. Napriek svojim predpisom mal najmenej pätnásť žien. Najmladšia z nich bola Aiša. Keď sa s ňou Mohamed oženil, on mal 44 rokov a ona 7. Hrala sa ešte s bábikami. Sexuálne sa s ňou začal stýkať o dva roky neskôr. Objavil sa verš Koránu, ktorý schvaľoval jeho nočné schôdzky s príťažlivou egyptskou otrokyňou, na ktoré jeho ženy reagovali zúrivou žiarlivosťou.(24) Alahovo zjavenie umožnilo Mohamedovi vziať si za ženu aj Zajnab, ženu svojho adoptívneho syna Zajda, hneď ako po nej začal túžiť.(25) Mnohé z Mohamedových skutkov a slov, ako sú na večnosť zapísané v Koráne a zaznamenané v tradíciách, sú podľa súdobých noriem odporné. Dokonca aj v kontexte Arábie 7. storočia sa považovali za také pochybné, že Mohamed musel použiť na ich ospravedlnenie „zjavenia“, aby tak potlačil prevládajúci morálny kódex svojej vlastnej spoločnosti. Prepadávanie karaván v posvätnom mesiaci, napádanie vlastných príbuzných, zabíjanie väzňov, uzurpovanie veľkého podielu na koristi, nevyprovokované vraždenie ľudí, porušovanie zmlúv a zhýčkaný život so značným povoľovaním zmyslovým vášňam, to všetko boli podľa morálnych noriem jeho vlastných arabských súčasníkov zlé veci. Mohla by ich povoliť len najvyššia autorita – a tu Alah vyhovel. Mohamedova prax a podporovanie krviprelievania je v dejinách náboženstiev čímsi ojedinelým. Alahov príkaz „zabite neveriacich, kdekoľvek ich nájdete“ je jednoznačným vážnym príkazom. Vskutku, „ak si prajeme zahubiť nejaké mesto... zahubíme ho zničením dokonalým“.(26) Neposlušných ľudí „sme vyvrátili, pretože boli nespravodliví“.(27) Životy porazených neobrátených by sa mohli ušetriť, ak vzdajú hold moslimom. „Bojujte proti tým, ktorí neuctievajú náboženstvo pravdy, kým nedajú daň z hlavy (džizija) ponížene vlastnou rukou.“(28)
Islam vidí svet ako otvorený konflikt medzi Krajom mieru (Dar al-Islam) a Krajom vojny (Dar al-Harb), ktorý musí byť porazený vo svätej vojne (džihád) – toto je najdôležitejší Mohamedov odkaz jeho dedičom. Svet islamu bol už za Mohamedovho života neustálou hrozbou všetkým okolitým nemoslimským národom.
Obete, ktoré prežili, mali možnosť obrátiť sa na islam. Spočiatku to nebola príliš náročná požiadavka. Alah odmeňoval všetkých tých, ktorí vyjadrili svoju úctu modlitbou, almužnami a sebaočisťovaním, a predovšetkým slepou poslušnosťou jeho prorokovi Mohamedovi. Slová „Alah je veľký a niet nijakého boha okrem Alaha a Mohamed je jeho prorok“ dokázali nomádske kmene na púšti ľahko pochopiť, najmä keď odmenu v nebi predchádzal hmatateľný lup, posvätený samotným Bohom. Islam sám priznáva, že stojí a padá s osobou svojho proroka. Možno povedať, že problém islamu ako aj problém ostatného sveta spolu s islamom nespočíva sám osebe vo významnom úspechu Mohameda, ktorý bol nepochybne „veľkým človekom“, pokiaľ ide o jeho vplyv na dejiny. Tento problém spočíva skôr v tom, že si nárokuje, že jeho slová a jeho činy sú univerzálne platnou normou morálnosti pre všetky časy a pre všetkých ľudí, predovšetkým pre tých, ktorí sa nazývajú „moslimovia“.
Učenie Učenie islamu sa tradične delí na dogmu, vieru (iman) a prax (din). Najdôležitejší článok viery je vyjadrený formulkou „Niet boha okrem Alaha a Mohamed je jeho prorok“. Okrem uznania jedinečnosti Alaha (tavhíd) a uznania Mohameda za proroka (risalah), ktoré je vyjadrené touto formulkou, patrí medzi povinné dogmy viera v autoritu a dostatočnosť Koránu, viera v anjelov, duchov a diablov, v nesmrteľnosť duše, v zmŕtvychvstanie, v súdny deň a v to, že Boh absolútne a naveky rozhodne medzi dobrom a zlom. Mohamed zaviedol „päť pilierov“ islamu, ktoré sú základom praxe: recitovanie základnej formulky viery (šahada), modlitba s umývaním (salah), pôst (saum), dávanie almužny (zakáh) a púť do Mekky (hadž). Účasť na svätej vojne džihád bola pridaná neskôr v Medine. Nepovažuje sa síce za formálny „pilier“, no čoskoro vo svojich praktických prejavoch nadobudla pre moslimov i pre ostatných väčší význam než všetky ostatné piliere. Moslim bona fide bol povinný rešpektovať všetky tieto piliere. Tieto piliere pochádzajú do značnej miery z myšlienok, viery a praxe predislamských čias, predovšetkým z čisto pohanských rituálov spojených s púťami, ktoré protirečia téze, že islam je „racionálnym“ náboženstvom. Existujú aj záväzné zákazy: zákaz úžerníctva, vína, falošného prisahania v mene Alaha, svätokrádežného nadávania atď. Tieto zákazy sú zapracované do islamského zákonodarstva (šaría). Základom islamu je jeho doktrína, zákon a svetonázor, ako ich prezentuje Korán, „prednášaná tradícia“. Ako pomôcku pre lepšie porozumenie a výklad svojej svätej knihy používajú moslimovia sunnu („dobre prešliapaná cesta“), ktorá sa predkladá ako normatívny spôsob konania, chovania, praxe, zvyklostí, smeru, inštitúcií a správania. „Tradícia“ Mohamedových slov a činov je zaznamenaná v zbierke hadísov, kde sa hovorí o prorokových slovách, činoch a tichých súhlasoch. Sunna je pravidlo takto vyjadreného zákona. Jeden hadís môže obsahovať mnoho súnn. Šesť kníh hadísov sa de facto popri Koráne považuje za sväté knihy. Sú základom, o ktorý sa opiera islamský zákon a islamské zvyky. Výsledkom je idžma, čo je konsenzus islamských učencov, ktorých zastupujú prominentní imámovia, komentátori Koránu, a majstri moslimskej právnej vedy. Metódou je „analógia“, prísne odvodzovanie zo zásad vyjadrených v Koráne a v tradícii. Podľa moslimov je Alah to isté ako Jahve Elohim, Boh Abraháma, Izáka a Jakuba.(29) Absolútna Alahova transcendentnosť znamená, že ho nemožno pochopiť, iba uctievať. Dôkazom jeho milosti je, že stvoril svet a človeka.(30) To, čím ho nemožno oddeliť od stvorenia, je jeho „nekonečnosť“, nie jeho láska.(31) Alah je „súcitný“, „milostivý“ a „odpúšťajúci“, no jeho láska je podmienečná: ak miluješ Alaha, nasleduj mňa, vraví Mohamed, a on ťa za to bude milovať a odpustí ti tvoje hriechy, no „neveriacich nemiluje“.(32) Jeho absolútna zvrchovanosť znamená, že jeho „blízkosť“ k človeku nie je obojstranným vzťahom a že človek nemôže mať „zážitok Alaha“. Každý takýto pokus by bol bludárskym zásahom do jeho absolútnej transcendentnosti. Alah môže do človeka „vdýchnuť ducha“, no tým sa človek nestane božským ani podobným svojmu stvoriteľovi. Toto je fundamentálne iné ponímanie pôvodu človeka než u kresťanov. V islame neexistuje dedičný hriech. Stačí, aby človek sledoval rovnú a úzku cestu pochopenia Alahovej vôle a aby túto vôľu poslúchal. Človek ani „nepadol“, ani nie je „spasený“, a preto pre získanie večného života, ak si to Alah bude želať, nemôže robiť nič iné, len sa vyhýbať nevere. Toto vyústilo do výslovne nominalistického etického systému. Nič z našich myšlienok, slov a skutkov nie je v islame dobré ani zlé „samo osebe“, nič nie je „správne ani nesprávne“ bez špecifického odkazu na zjavenú vôľu Alahovu alebo na tradície jeho proroka. Utrpenie tých, ktorým Alah nepodaroval raj, je živo, ba priam škodoradostne zobrazené v mnohých úsekoch Koránu. Budú sa trápiť uprostred jedovatých vetrov a vo vriacej vode, v tieni čierneho dymu. Budú nútení piť vriacu vodu. Budú ťahaní za vlasy, hodení do ohňa, odetí do plameňov a bití železnými palicami. Keď ich koža zhorí, narastie im nová, aby ich mohli opäť mučiť. Zatratenie neveriacich bude beznádejné a večné. A radosti a sláva raja pre verných je hmotná a neobyčajne zmyslová. Budú v prameňoch a fontánach, v ktorých budú namiesto kamienkov rubíny a smaragdy. Zem bude z gáfru, postele z pižma a okraje zo šafranu. Všetku túto slávu však zatemní nádhera úchvatných žiariacich dievčat, hurisiek. „Ale bohabojní budú medzi záhradami a prameňmi... a ožením ich s dievčatami s veľkými čiernymi očami.“(33) Ich prsia budú naliate a pevné, no aby si ich moslimovia v plnej miere užili, Alah dá každému z nich mužnosť stovky smrteľníkov v tomto nebi večnej mladosti a večnej kopulácie a „budú tam mať všetko, čo si len budú priať“.(34) Na tú najdôležitejšiu otázku, ktorá trápila človeka od nepamäti, totiž aký je zmysel našej existencie, odpovedá islamské učenie jednoducho. Alah poctil človeka tým, že ho stvoril. Jediným zmyslom našej existencie je, aby sme slúžili Alahovi a aby sme ho oslavovali – nie preto, že by to Alaha nejako zmenilo, niečoho takého nie sme zďaleka schopní, ale preto, lebo je to naše povolanie.(35) Tí, ktorí vyznávajú islam, sú „najlepší ľudia, ktorí sa vyvinuli do takého človečenstva, ktoré prikazuje, čo je správne, zakazuje, čo je nesprávne, a verí v Alaha“. Ostatné stvorenia sú na to, aby slúžili ich potrebám. Nakoľko je príroda podriadená človeku, po celý čas je Alah pánom a človek jeho otrokom. Západné pojmy „demokracie“ a „slobody“ sú s týmto vzťahom nezlučiteľné. Akýkoľvek pojem slobody inej ako tá, ktorá vyplýva z úplného podriadenia sa vôli Alaha, nie je ideálom, ale nebezpečnou pascou.(36) Aby sme parafrázovali Marxa, sloboda je „poznaná nevyhnutnosť“ takéhoto podriadenia. V západnom sekulárnom neislamskom zmysle je to celkom nemožné. Len Alah tvorí naše činy a umožňuje nám konať, kým my nie sme nič iné ako prevodové remene s predurčenou rovnováhou „má dať“ a „dal“, ktorá určuje náš budúci osud.(37) Jediným účelom nášho bytia je služba Alahovi.(38) Tento účel nepotrebuje ani našu slobodu, ani naše poznanie Boha, ani našu snahu pripodobniť sa mu. V nemoslimskom svete je rozšírená viera, že islam rešpektuje Starý zákon a evanjeliá ako kroky vedúce k Mohamedovmu zjaveniu. Nie je to pravda, ortodoxný islam ich odmieta.(39) Mohamed tvrdil, že existujú božské proto-knihy a že predchádzajúce „knihy“ sú len skomolené a skazené kópie, ktoré boli poslané predchádzajúcim národom alebo spoločenstvám, totiž židom a kresťanom. No toto jeho tvrdenie znamená, že tieto knihy boli „barbarským Koránom“ – na rozdiel od pravého arabského Koránu.40 Staršie mekkské súry síce hľadeli na židov a kresťanov, čiže „ľudí Knihy“ (ahl al-Kitab) s istou zhovievavosťou (napríklad: „Vy máte svoje náboženstvo a ja mám svoje náboženstvo“(41)), no je dôležité pochopiť, že platné sú len neskoršie, nekonečné kruté verše, pochádzajúce z Mediny, a to preto, lebo týmito neskoršími veršami sa „zrušili“ verše dávnejšie.(42) Námietka, že „nezmení sa slovo Alahovo“,(43) sa vyrieši jednoducho: jediná výnimka sa vzťahuje na zmenu, ktorú urobí samotný Alah.(44) Len moslimovia sú plne ľudskí, len oni sú v Alahovej priazni, len oni si zaslúžia rešpekt iných moslimov a len oni môžu dosiahnuť spásu. Židov a kresťanov možno odlíšiť od pohanov, no to, že odmietajú uznať Mohameda za proroka, ich vrhá do menejcenného a nižšieho stavu v tomto živote a do večného utrpenia po smrti.(45) Kresťania sú smrteľní hriešnici „a oheň bude ich sídlom“.(46) Moslimovia musia byť k neveriacim nemilosrdní. Milí môžu byť len k sebe navzájom.(47) Sociálne vzťahy s neveriacimi sú zakázané, pretože „ktokoľvek z vás si z nich spraví priateľov, je jedným z nich“.(48) Vojna je povinná, nie priateľstvo, a to až dovtedy, kým islam nebude kraľovať nad všetkými.(49) Moslimovia majú prikázané bojovať s neveriacimi a „nech v nich nájdu tvrdosť“.(50) V porovnaní s morálnym učením, jazykom, štýlom a koherentnosťou Starého a Nového zákona vyznieva Korán ako dielo naskrze ľudské pokiaľ ide o pôvod i úmysel. Zrejmé sú jeho pozemské zdroje inšpirácie i jeho úmysel poskytnúť naplnenie každodenných osobných a politických potrieb svojho autora. No podobnými myšlienkami sa nesmie zapodievať žiaden moslim: Korán sa má recitovať, a nie podrobovať analytickej štúdii uvažujúcej mysle. „Ktokoľvek takto vykladá Korán podľa svojho názoru, nech hľadá svoj domov v ohni.“(51) Podľa Mohamedových vlastných slov „diskusie o Koráne sú neverou“. Spomedzi všetkých veľkých náboženstiev, ktoré človek pozná, je učenie islamu najmenej ochotné viesť s inými vierami dialóg. Jeho právny systém šaría nemožno preniknúť rozumom (odhliadnuc od jeho zjavných nekonzistentností). Samotný pokus o čosi také je zakázaným bludárstvom. Tam, kde už existuje výslovný Alahov príkaz alebo precedens jeho proroka, nijaký človek ani nijaká ľudská inštitúcia, ako je zákonodarný zbor alebo neislamský súd, nemôže vyniesť nezávislý rozsudok. Pojem ľudovej zvrchovanosti je bludársky, pretože moc patrí výlučne Alahovi. Nijaký zákon pochádzajúci od človeka nie je sám osebe legitímny. Jediný pravý zákon vyslovil na večnosť Alah a našou úlohou je jednoducho ho interpretovať a uplatňovať. Okrem toho všetky ľudské diela sú vybudované na „rozume“, voči ktorému je islam hlboko podozrievavý. Šaría pod pojmom „odôvodnenie“ myslí hľadanie analógií a dedukcií. Induktívne skoky a akékoľvek odkazy na prirodzenú morálku alebo zákonnosť sú zakázané. Štát musí byť teokraciou, ktorú spravuje kalif ako Alahov vyslanec na zemi. Akýkoľvek iný štát je nelegitímny. Šaría považuje primárnu lojálnosť k sekulárnemu neislamskému štátu a dobrovoľné rešpektovanie jeho príkazov aj vtedy, keď tieto protirečia slovu Alahovmu, ako ho zjavil prorok, za odpadlíctvo, ktoré sa trestá smrťou. Nakoľko je Mohamed posledným prorokom, v tých právnych veciach, v ktorých Korán a sunna poskytuje návod, nie je možný nijaký ďalší vývoj. Tento postoj likviduje možnosť racionálnej občianskej diskusie a obmedzuje schopnosť moslimov v dobrej viere sa zúčastňovať na občianskom živote nemoslimskej spoločnosti. Politika nie je „časťou islamu“, pretože to by znamenalo, že v počiatku by politika bola osobitnou sférou existencie, ktorá sa neskôr prípadne spojila s islamom, ale je inherentným jadrom islamského imperatívu Alahovej zvrchovanosti. Výsledkom je, ako to poznamenal Winston Churchill pred vyše sto rokmi, „ustrašená fatalistická apatia... nerozumné zvyky, lajdácke systémy poľnohospodárstva, zdĺhavé metódy obchodovania a neistota vlastníctva“ všade tam, kde vládnu alebo žijú prorokovi nasledovníci. „Degradovaný senzualizmus oberá takýto život o všetku krásu a jemnosť, a to hneď potom, ako ho obral o všetku dôstojnosť a posvätnosť.“ Tento mýtus o „zlatom veku“ je poľutovaniahodným produktom západnej elity. Po krátkej dobe rozkvetu, najprv v Bagdade, potom v Španielsku a napokon (veľmi krátko) v Bospore za vlády Sulejmana, sa dejiny islamu premenili na dlhý úpadok bez pádu. Tomu, čo začalo ako násilnícke vyznanie útočníkov z púšte, čoskoro došiel dych, no kolektívna pamäť dávnych úspechov pretrvávala. Trvalo až do roku 1683, kým sa podarilo definitívne zničiť pred bránami Viedne hrozbu pre Európu, no islamský svet už dlho predtým nedokázal toho veľa zaujímavého povedať alebo urobiť, prinajmenšom, ak zohľadníme obrovské kultúrne príležitosti medzi Východom a Západom. Pomalú paralýzu tmárstva nedokázalo vyliečiť ani vynikajúce postavenie na križovatkách sveta. Medzi pohľadom na svetovú históriu ako na naplnenie islamu a jeho triumf na jednej strane a realitou zanedbanosti, úpadku a slabosti na strane druhej sa pomaly vyvinulo latentné napätie. Absencia ducha kritického skúmania, ktorý je podstatným predpokladom rastu poznania, bola vždy kľúčom k pochopeniu uzavretých sŕdc a uzavretých myslí. Džihád Džihád, Alahov vojnový chodník s cieľom priviesť „neveriacich“ k viere alebo ich zabiť, alebo si ich inak podrobiť a zdaniť, to je podľa Mohameda tá najdôležitejšia vec, ktorú môže človek robiť (okrem toho, že musí mať vieru a musí robiť bezúhonné púte). Doktrína džihádu je zároveň najvýznamnejším celistvým príspevkom k svetovým dejinám. Táto doktrína definovala islam v jeho začiatkoch, potom definovala vzťahy medzi islamom a ostatnými náboženstvami a kultúrami a naďalej definuje postoj dnešného islamu. Mohamedovi žiaci a nasledovníci boli náchylní bojovať zo zvyku a na základe svojej povahy. Boli zvyknutí živiť sa rabovaním a vykorisťovaním usídlených populácií. Bol pre nich typický „expanzionizmus bez akéhokoľvek konkrétneho cieľa, zrodený z nevyhnutnosti ich minulosti“,(52) no islam poskytol týmto vojnám mocné ideologické ospravedlnenie – ospravedlnenie, ktoré bolo svojím rozsahom globálne a svojou povahou totalitné. Presunul centrum pozornosti príslušníkov kmeňa od ich bratovražedných sporov do vonkajšieho sveta. Obrovská agresívna energia a hlad po rabovaní bolo preto potrebné obrátiť navonok. Názor moderných islamských aktivistov, že „islam musí riadiť svet, a kým islam svet neriadi, budeme pokračovať v obetovaní svojich životov“,(53) má pevné korene v tradičnom islame, a to už od toho dávneho okamihu, kedy Alah posvätil Mohamedovi v Medine násilie: „Ó, prorok! Veď veriacich do boja,“ nariaďuje Korán a sľubuje, že dvadsať moslimov, „trpezlivých a vytrvalých“, premôže dvesto neveriacich a sto takýchto moslimov premôže tisíc neveriacich.(54) Alah ďalej nariaďuje svojim verným, aby bojovali proti neveriacim a aby boli voči nim pevní(55) „a aby ich zabíjali, kdekoľvek ich chytia“.56 Koniec tohto boja je možný až potom, keď bude „vládnuť spravodlivosť a viera v Alaha“ – všade.57
Tento základ v písme odlišuje islam od judaizmu a kresťanstva v tom, že vytvára základy univerzálneho teokratického štátu s neobmedzenými ašpiráciami. Islam, počnúc od druhého roku Mohamedovho pobytu v Medine, kombinuje dualizmus univerzálneho náboženstva a univerzálneho štátu ako „nástroja islamu na dosiahnutie svojho konečného cieľa obrátením všetkých ľudí na veriacich“.(58) Dokonca aj tam, kde sa momentálne nevedie nijaká aktívna militaristická kampaň proti svetu Dar al-Harb, aj tam islam postuluje zásadnú nelegitímnosť jeho existencie a ukladá každému vernému moslimovi božskú povinnosť trvalého „odmietania poriadku“. Džihád neznamenal nevyhnutne neustály boj, no znamenal neustály vojnový stav. Okrem veršov Koránu existuje množstvo hadísov, v ktorých Mohamed uisťuje, že Alah zaručuje všetkým bojovníkom v džiháde v prípade mučeníctva okamžitý raj alebo „odmenu alebo korisť, ktorú si zaslúžil“. Kto bol moslimom, ten musel vyhrať v každom prípade, uisťoval Mohamed svoje oddiely, pretože keď padne, bude odmenený, a keď prežije boj ako víťaz, získa v tomto živote. Džihád je ten najlepší spôsob, ako získať, či už duchovne, alebo dočasne. V prípade víťazstva je tu obrovská korisť a porazenie krajiny, čo nemožno porovnať so žiadnym iným spôsobom zárobku. V prípade porážky alebo smrti je tu večný raj a veľký duchovný zisk. Tento druh džihádu závisí od čistoty motívu, ktorým má byť zavedenie Alahovho kráľovstva na zemi.(59) Až po zavedení univerzálnej islamskej ríše môže získať význam pojem „vnútorného“ džihádu, ktorým je osobný boj proti egu a hriešnym túžbam, no tento závisí na predpoklade, že vonkajší „skutočný“ džihád sa bude blížiť ku koncu. Koncept duchovného boja nikdy nemal nahradiť či dokonca zrušiť pôvodný vojnový zmysel. Okrem toho, všetok džihád je „obranný“ džihád od chvíle, odkedy sa prijme zásada, že právna formuláciu vzťahov moslimov k ostatným sa zakladá na tom, že islam je univerzálne posolstvo, ktoré musí celé ľudstvo prijať alebo sa mu musí inak podriadiť. Nakoľko nijaký politický systém ani hmotná sila nesmie klásť prekážky hlásaniu islamu, takáto „prekážka“ je činom agresie a islam nemá inú možnosť, len odstrániť túto prekážku silou.(60) Mohamed nemusel počas svojho života robiť nijaké zázraky, no jeho nasledovníci víťazne rozširovali islam inváziou arabských armád, počnúc od miesta Badr, ako istý znak božej priazne. Po prvých štyroch kalifoch sa porazené krajiny zmenili na arabskú ríšu, ktorej vládli moslimskí bojovníci, ktorí žili výlučne z vojnovej koristi, čiže z vyberania daní, ktoré platili podmanené národy. „Moje živobytie je v tieni môjho oštepu,“ čiže z koristi a daní z hlavy, tvrdil Mohamed a jeho verní nasledovali jeho príklad.(61) Všetky podmanené krajiny boli náležite transformované na dom islamu, v ktorom bola zavedená univerzálna komunita verných (umma), zatiaľ čo zvyšok sveta patril k svetu vojny, ktorý obývali habris. Dom islamu je v stave trvalej vojny s okolitými krajinami. Túto vojnu môže prerušiť dočasné prímerie, no „mier“ príde až po globálnom dobytí. Existuje medzifáza známa ako Dar al-Sulh – keď moslimovia tvoria menšinovú komunitu a potrebujú dočasne prijať mierumilovný prístup, aby svojich susedov oklamali. Modelom je tu Mekka predtým, ako Mohamed odišiel do Mediny, a moslimské diaspory v západnom svete sú súčasným príkladom tohto modelu. Tento model poskytol Mohamed, ktorý prijal prímerie s Mekkou, keď bol v nevýhodnej pozícii, no porušil toto prímerie vo chvíli, keď nazbieral dosť sily. Vtedy ponúkol svojim pohanským spoluobčanom voľbu medzi obrátením a smrťou. Konečným cieľom je Dar al-Islam, kde moslimovia vládnu a neveriaci boli obrátení alebo vyvraždení: „Bojujte proti pohanom a zabíjajte ich, kdekoľvek ich nájdete, chytajte ich a mučte, klamte ich a použite proti nim každú vojnovú lesť, no ak budú ľutovať a budú sa modliť riadne modlitby a budú sa pravidelne venovať dobročinnosti, potom pre nich otvorte cestu: pretože Alah je často odpúšťajúci, najmilostivejší.“(62) Tento „verš meča“ dáva pohanom len jedinú cestu, ako sa vyhnúť smrti: stať sa moslimom. Islamskí učenci sa zhodujú v tom, že tento jediný verš odvoláva 124 skorších veršov, práve tých, ktoré najčastejšie citujú obhajcovia islamu ako dôkaz tolerantnosti a benevolentnosti islamu. „Ľudia knihy“ mali tretiu možnosť, totiž trasúcou sa rukou platiť daň z hlavy, ktorá bola pre mnohých z nich likvidačná: „Vyhláste vojnu tým, ktorým boli odhalené Písma, no neveria ani v Alaha, ani v Posledný deň, a ktorí nezakázali to, čo zakázal Alah a jeho apoštol, a ktorí odmietajú uznať pravé náboženstvo, kým nebudú pokornou rukou platiť daň z hlavy a kým nebudú celkom podmanení.“(63) Celá súra 9 sa podľa toho aj volá „kapitola vyhlásení vojny“. Potom boli moslimovia „povinní“ vyhlásiť vojnu proti „všetkým“ neveriacim. Mohli uvažovať o taktickom prímerí, no nikdy o úplnom ukončení vojny, kým neboli neveriaci ponížení a potlačení. Toto je pravý význam džihádu. Jeho význam ako povinnej a trvalej vojny proti nemoslimom sa od Mohamedových čias nezmenil: „Tí, ktorí veria, bojujú v božej veci.“(64) Pre padlých i pre víťazov je pripravená okamžitá a hojná odmena: „Nech teda bojujú na ceste božej tí, ktorí kupujú za život pozemský život budúci! A tých, ktorí bojujú na božej ceste a budú zabití alebo zvíťazia, tým dáme odmenu nesmiernu.“(65) Pevný prísľub okamžitej blaženosti je dodnes silným motívom stať sa mučeníkom. Porazení boli „chránení“, len ak sa podrobili islamskému panstvu „zmluvou“ (dhimma) a ak platili svojim pánom daň z hlavy a daň z pozemku (haradž). Ak to neurobili, znamenalo to porušenie zmluvy, čo umožňovalo moslimom ich zabiť alebo zotročiť a skonfiškovať ich majetok. Kríž sa nesmel vystavovať na verejnosti, „ľudia Knihy“ museli nosiť osobitný odev a nesmeli nosiť zbrane. Museli prijímať moslimských pocestných, predovšetkým vojakov vo vojnovom ťažení.(66) Výsledná nerovnosť práv medzi moslimami a týmito dhimmis mala za následok neustále znižovanie ich počtu – či už postupným vyhladzovaním, alebo konverziou. Kresťania sa stali menšinou vo svojich vlastných krajinách, ktoré predtým, ako ich dobyli moslimovia, nijaké iné náboženstvo nepoznali. Stáročia žili životom tichého zúfalstva, s podrytou životaschopnosťou a schopnosťou obnovy. Je zaujímavé, že v tomto čase nespútanej viktimológie sa prenasledovanie kresťanov moslimami stalo na Západe tabuizovanou témou. Tomuto svetu vládne zložitá pavučina mýtov, vyslovených lží a násilne vynúteného ticha. Trinásť storočí náboženskej diskriminácie, ktorá spôsobila utrpenie a smrť nespočetných miliónov, bolo pokrytých mýtom islamskej „tolerancie“, ktorý je jednak škodlivý pre hŕstku potomkov obetí, jednak neužitočný ako prostriedok zmierenia s neskoršími bojovníkmi džihádu. Arthur Jeffery pred viac ako šesťdesiatimi rokmi odmietal tendenciu snažiť sa vysvetľovať Mohamedove vojnové výpady ako „obranné vojny“ či vykladať džihád ako výlučne nekrvavú snahu o rozširovanie islamu v misionárskom zápale. Táto tendencia bola zjavná už vtedy a Arthur Jeffery ju považoval za „najčistejšiu sofistiku“. „Rané arabské zdroje celkom zreteľne a nezakryte opisujú expedície ako vojenské expedície a v tých časoch by nikomu nenapadlo interpretovať ich akokoľvek inak.“(67) Súčasní apologéti islamu sa rutinne odvolávajú na veci, ktoré by sa ešte v minulej generácii považovali za výstrednosť, ak nie priam podvod. Ich mantra „islam je mier“ sa odvoláva na údajný citát z Koránu „ak zabijete jednu dušu, je to akoby ste zabili celé ľudstvo“, no nedodávajú Alahovu dôležitú podmienku „ak to len neurobíte... za rozširovanie nenáležitého správania“, pričom nenáležité správanie znamená odporovanie islamskej vláde. Tvrdia, že obvyklý spôsob konania raných moslimov je potrebné posudzovať „v kontexte“ a že také správanie bolo vtedy normálne. Toto chápanie však neuplatňujú na tých Európanov (neraz hrubé a jednoznačne nepríjemné indivíduá, ktoré sa pripojili ku križiakom), ktorí sa pokúsili situáciu otočiť a vrátiť boj späť do nepriateľského tábora – ich správanie títo západní priatelia islamu ostro odsudzujú.(68) Ich uisťovanie, že väčšina moslimov chápe džihád len duchovne, sa rovná prekrucovaniu dejín a ignorovaniu stáročí veľmi fyzického „úsilia“ celých generácií moslimských bojovníkov. Realita militantného džihádu ako zákonná inštitúcia islamu, trvajúca stáročia, má pevný základ v knihách, tradícii i v práve.(69) Jeden z najprominentnejších islamských právnikov a filozofov Ibn Chaldun spísal prehľad dodnes platného konsenzu, keď definoval svätú vojnu ako náboženskú povinnosť zakladajúcu sa na univerzálnosti moslimského poslania a na povinnosti priviesť všetkých ľudí na svete k islamu či už presviedčaním, alebo silou. Pohotovo priznáva, že vojna nie je náboženskou povinnosťou pre iné náboženstvá, „iba ak na účely obrany“, no vysvetľuje, že „islam je povinný získať moc nad inými národmi“. Apologéti tvrdia, že Korán žiada od moslimov, aby sa snažili o mier, no „mier“ je nemožný, ak len nie je zavedený v rámci všeobecnej vlády islamu. Takýto „mier“ má nielen negatívny význam absencie vojny, no je zároveň pozitívnym stavom bezpečnosti, ktorú bude možno dosiahnuť, keď islam porazí všetkých neveriacich a zabije ich, obráti alebo si ich zotročí a bude vládnuť v ich zemi. Svet bude žiť v skutočnom mieri až potom, keď bude celý Dar al-Islam. Je to presne to isté ponímanie „mieru“, aké používala sovietska ríša v období svojej externej expanzie (1944 – 1979), totiž mier, ktorý možno v plnej miere dosiahnuť až po porážke „imperializmu ako konečného štádia kapitalizmu“ a po víťazstve predvoja proletariátu na celom svete.(70)
Ospravedlnenie terorizmu? Rozdiel medzi islamským terorizmom počas stáročí a jeho totalitnými protikladmi dvadsiateho storočia, ako bol praktikovaný na pracoviskách Definitívneho riešenia a Gulagu, nie je rozdielom v druhu, ale len v stupni. Islam sa síce líši od iných utopistických ideológií v detailoch, no silne ich pripomína v rozsahu a v ambíciách. Rovnako ako komunizmus a fašizmus aj islam ponúka avantgardnú ideológiu, úplný program zlepšenia človeka a vytvorenia novej spoločnosti, úplné ovládnutie tejto spoločnosti, no ponúka i kádre, ochotné, ba priam nedočkavé pustiť sa do krviprelievania. A rovnako ako totalitné ideológie dvadsiateho storočia aj islam ospravedlňuje sklon k agresívnosti ideológiou, ktorá prevracia význam slov a tlmí význam morálnych odlišností. Pestuje gnostickú paradigmu, v rámci ktorej hlavnou reakciou na výzvu reprezentovanú západnou technológiou a ekonomikou môže byť volanie po „islamskejších riešeniach“. Spočiatku sa elita moslimského sveta, ktorá sa začala objavovať v medzivojnovom období, snažila definovať volanie po národnej a kultúrnej identite a politickej moci v termínoch nacionalizmu s výslovne sekulárnym tónom, inšpirovaným Západom. Moslimské bratstvo (Al-Ikwan), ktoré založil Hasan Al-Bana v roku 1928, kázalo oslobodenie moslimov od akejkoľvek cudzej vlády a propagovalo výhody islamského štátu, no toto hnutie bolo dlho len okrajové. V Káhire, Damašku a Bagdade obsadzovali po dlhé desaťročia tradičný slovník politických zoskupení a politických akcií Arabi, a nie islam. Sekulárni intelektuáli snažiaci sa modernizovať svoju spoločnosť boli vedení k istej forme kolektívnej identity na základe nacionalizmu, a nie na základe náboženstva. Konzervatívne religiózne masy by sa však mohli identifikovať aj s panarabským nacionalizmom, pretože tento si ponechal mnoho z islamského sémantického odkazu: slovo umma, univerzálna komunita verných, sa zmenilo tak, že označuje arabský národ. Pred rokom 1967 mal nacionalizmus v najtradičnejších moslimských spoločnostiach, najmä v arabskom svete a v Indonézii, sklony k sekularizmu, socializmu a odmietaniu Západu. Následkom zdrvujúcej porážky v Šesťdňovej vojne však boli do arabského sveta zasiate semená pochybností. Ako dokázal trojmiliónový židovský národ tak pokorujúco poraziť dvesto miliónov Arabov? Azda preto, lebo dôverovali svojmu Bohu, kým Arabi pod vedením sekulárnych režimov boli neverní Alahovi? Trvalo roky, kým vyklíčilo toto ponímanie. Čerstvý stimul mu dali také udalosti, ako porážka vo vojne Jom Kippur v roku 1973 a iránska revolúcia v roku 1979. Línia, ktorá spája porážku Arabov v júni 1967 a obrodenie politického islamu o generáciu neskôr po páde komunizmu vo východnej Európe, nie je priamočiara, no možno ju jasne rozoznať. Sústreďuje sa okolo pôvodnej myšlienky, že predchádzajúce neúspechy moslimov boli spôsobené ich jediným vážnym zlyhaním, totiž že neboli skutočne islamskí. „Riešenie“ si vyžiadalo vymazanie histórie a v podstate mýtický kognitívny systém.(71) Obnovenie modelu raného islamu v modernej forme ospravedlnilo opakované upevňovanie nekompromisného nepriateľstva voči neveriacim a návrat k násiliu ako prostriedku dosahovania politických cieľov. Terorizmus ponúkol definitívnu úľavu od napätia formou demokratizácie džihádu tým, že džihád individualizoval a ospravedlnil charizmatickými náboženskými postavami, operujúcimi nezávisle od tradičných islamských autorít. Jadro aktivistov odmietlo pohľad na džihád ako na duchovný boj so zlými impulzmi duše, ktorý donekonečna presadzujú apologéti islamu v západnom svete, a to ako pohľad, ktorý je nielen teologicky nesprávnou (čo je), ale aj škodlivou kvietistickou odchýlkou od úlohy dňa. Kult mučeníctva, ktorý vždy prezentoval šiítsky islam, obnovili moslimské bratstvá a ich dediči po celom islamskom svete i v moslimskej diaspore na Západe. Teoretický základ mu pôvodne poskytol Sajíd Kutb (1906 – 1966), ideológ Egyptského moslimského bratstva, ktorého popravil Násirov režim. Kutb prešiel v mladosti kariérou štátneho zamestnanca. Neskôr ho skúsenosti, ktoré získal počas dvoch rokov v Spojených štátoch po Druhej svetovej vojne, motivovali odmietnuť západné hodnoty. Vzdal sa svojho miesta a začal tvrdiť, že súdobé moslimské spoločnosti upadli do stavu nevedomosti (džahilija), ktorý prevládal pred Mohamedovým zjavením. Nakoľko sú všetky neislamské štáty nelegitímne, uzatvára Kutb, je potrebné, aby samodefinujúci islamský „predvoj“ (zjavne inšpirovaný raným boľševickým modelom) viedol proti nim vojnu. Vo svojom hlavnom diele V tieni Koránu ospravedlňuje násilie proti neveriacim, a to lokálne i globálne.
Pojem forma mentis, ktorý používal Kutb, sa odráža vo vlastnom teologickom ospravedlňovaní činov Al-Káidy. Trestajú tých moslimov, ktorí odmietajú reagovať na americké akcie násilím, no ospravedlňujú palestínske „mučenícke operácie“ proti Izraelu. Opisujú ich ako korupčné, ignorantské a pokrytecké. „Ako možno dovoliť zabitie vetvy, a nedovoliť zabitie kmeňa, ktorý túto vetvu vyživuje?“ V dokumente sa ďalej tvrdí, že Spojené štáty vedú voči islamu útočnú vojnu, a operácie Al-Káidy sú preto obrannými opatreniami, ktoré predpisuje Korán, zameranými na ochranu moslimskej komunity pred vonkajšou agresiou.(72) Pre nemoslimský svet je oveľa významnejšie, že dokument zdôrazňuje, že v islame neexistuje pevný zákaz zabíjania civilov, žien a detí. Dokument uvádza sedem podmienok, kedy moslimovia podľa islamského práva môžu zabíjať tých, čo nebojujú:
1. Nakoľko Amerika zaútočila na moslimských civilov, buď sama, alebo cez svojho zástupcu (Izrael), je zákonné zareagovať rovnako: „Ktokoľvek proti vám vystúpi nepriateľsky, i vy proti nemu tak vystúpte, podobne ako on vystupoval proti vám.“(73) Ak neveriaci útočili proti moslimským ženám, deťom a starcom, moslimovia smú reagovať podobne. 2. Mohamed dovolil zabíjať civilov, ak je ťažké rozlíšiť bojujúcich od nebojujúcich. Keď sa ho pýtali na neveriace deti a ženy, ktoré zostali za nepriateľskými bojovníkmi a boli zabité, odpovedal: „Aj ony k nim patria.“ Tým, že zostali s bojovníkmi, stratili svoju nevinnosť. 3. Nebojujúcich možno zabiť, ak pomáhali boju úmyslom, slovom, názorom alebo inak.“ Ospravedlnil to Mohamedov príkaz zabiť starého vetchého básnika menom Duraid Ibn al-Simma, ktorý radil jeho nepriateľom. Tento generalizujúci postoj voči tým, ktorí pomáhali v boji, zahŕňa aj nepriame formy podpory, ktorou sa teoreticky previnil každý zamestnaný Američan.(74) 4. Ženy a deti možno zabiť vtedy, keď je to potrebné na podkopanie sily nepriateľa zničením jeho majetku („nepriateľove pevnosti alebo polia, aby sa oslabila jeho sila, zbúrali hradby alebo aby padla krajina“), ako to urobil prorok, keď napadol Banu Al-Nadir. 5. Mohamed toleroval použitie dobových zbraní hromadného ničenia (konkrétne katapultu) v boji proti mestu Taif. Bola to zbraň, ktorá hádzala do opevneného mesta ťažké skaly, čím mohla zabiť alebo zmrzačiť civilov. 6. „Nedotknuteľných neveriacich“ bolo možno zabiť, ak sa použili ako ľudské štíty. Zaujímavé je, že Al-Káida tvrdí, že pomáhaním a podporou „križiakov a sionistov“ sa v skutočnosti previnili všetci Američania, a to tým, že sa zúčastňujú na politickom procese, ktorý vedie k protimoslimskej politike. Preto si nezaslúžia nijakú „ochranu“. „Ak by tieto po sebe idúce križiacko-sionistické vlády nemali podporu svojich obyvateľov, ich vojna proti islamu a moslimom by nemala takú zrejmú a nápadnú formu. Je to čosi, čo by sa nestalo legitímnym, keby to svojimi hlasmi nepodporili ľudia.“
Prítomnosť veľkej moslimskej diaspory v západnom svete je nehmotná. Podľa islamskej právnej vedy sa na všetky moslimské obete nevyberavých útokov na „neveriace“ ciele má hľadieť výlučne ako na civilné škody: útok na neveriacich „lieči všeobecné zlo, ktoré spočíva v ich odpore voči celému moslimskému spoločenstvu, zatiaľ čo zabitie moslima... je len čiastočné zlo a na odrazenie všeobecného zla sa musí podstúpiť čiastkové zlo“.(75)
Pakistanského brigádneho generála S. K. Malika by sme nepovažovali za teroristu. Bol členom vojenského establišmentu „strategického spojenca“ Spojených štátov. A predsa, vo svojej knihe Pojem sily v Koráne, ktorá sa široko používa ako školiaca príručka armád viacerých moslimských krajín, používa to isté odôvodňovanie ako Al-Káida: „V islame sa vojna vedie preto, aby sa nastolilo panstvo Alahovo, ale to až potom, ako zlyhali všetky ostatné argumenty v snahe presvedčiť tých, ktorí odmietajú jeho vôľu.“(76) V tom prípade „je potrebné odstrániť takýto rakovinový nádor, aj keby to malo byť chirurgickými prostriedkami, aby sa zachránil zvyšok človečenstva. Keď však už vojna prebieha, pripúšťa autor s dokonalou úprimnosťou: „... aby sme takýto útok začali, musíme držať strach ďaleko od svojich sŕdc“ a musíme ho zasiať do sŕdc neveriacich: „Zasiať strach do sŕdc nepriateľov je nielen prostriedok, je to sám cieľ. Keď sa do protivníkovho srdca zaseje strach, sotva tu zostáva ešte niečo, čo by sa malo urobiť. V tomto bode sa stretajú a miešajú prostriedky s cieľom.“ Ospravedlnenie terorizmu, ktoré uvádza Al-Káida i Malik, sa opierajú o nezvratne platné islamské zdroje, precedensy a metódy dedukcie. Islam síce nie je v niektorých detailoch monolitický a neexistuje jediný „správny islam“, no apologéti terorizmu sa odvolávajú na zdroje a zásady, ktoré nezávisia na nijakých svojvoľných ani pochybných výkladoch Koránu ani hadísov. Oslavujúce davy, valiace sa po uliciach celého moslimského sveta – a na mnohých západných miestach, ako je napríklad Paterson, New Jersey –, aby oslavovali útoky z 11. septembra, možno nevedia veľa o teológii a právnej vede, no ich imámovia a učitelia madrasy to vedia. Aj keby títo imámovia a učitelia úprimne nesúhlasili s metódami Al-Káidy (a niektorí z nich pravdepodobne naozaj nesúhlasia), len ťažko by mohli odmietnuť zásadný argument teoretikov a praktikov terorizmu: ich správanie ako aj ich metódy sú zakorenené v pravoverných islamských zdrojoch a praktikách. Teroristi sa môžu od ostatných moslimov líšiť v tom, aký presný popud na konanie si vyvodili z Koránu a z hadísov, ale všetci hovoria tým istým jazykom, či už ide o literatúru, právo, alebo teológiu.
Dôsledky Islam vytvoril džihád a islam zostáva definovaný džihádom. Je to jediná veľká náboženská doktrína v histórii ľudstva s vyvinutou teológiou a právnym systémom povinného násilia voči neveriacim. V dôsledku tejto skutočnosti je islam prvou politickou ideológiou, ktorá prijala terorizmus ako systematický politický nástroj, a nie ako nevítaný dočasný prostriedok. Ako sa uvádza v Starom zákone, starí Židia hubili Nežidov v mene svojho Boha, no robili to na základe konkrétneho príkazu a voči konkrétnemu nepriateľovi, zatiaľ čo príkaz islamu je otvorený a nepriateľmi sú všetci ostatní. Na rozdiel od civilizácie postavenej na kresťanstve, pre ktorú vojnový stav znamená odchýlku od normálnosti, islam nemá nijakú odôvodnenú zásadu spravodlivosti alebo miernosti. Na rozdiel od teórie „spravodlivej vojny“, ktorá má korene v kresťanskom myslení, ktorá sa vyvinula do sekulárneho konceptu, spočívajúceho na medzinárodných zákonoch a domácich predpisoch, islamský džihád je inštitúcia i náboženský a politický postoj, ktorý zo svojej podstaty vedie k terorizmu. Islam vytvára medzi svojimi prívržencami paradigmu permanentnej kozmickej vojny, z ktorej sa rodí teroristický Weltanschauung. Antagonizmus voči démonizovaným „neveriacim“ je zakorenený v presvedčení, že islam je nielen pravou vierou, ale aj jedinou vierou, ktorá má vôbec nejakú pravdu. Ľudstvo sa delí na moslimov a kafirov. Bez ohľadu na to, nakoľko bol veriaci vystavený západnému alebo sekulárnemu mysleniu, bez ohľadu na to, aký má pas a ako sa oblieka, pri stretnutí s cudzincom sa bude inštinktívne snažiť predovšetkým zistiť, na ktorú stranu tejto deliacej čiary tento cudzinec patrí. Dokonca aj základné vyznanie „niet boha okrem Alaha a Mohamed je jeho prorok“ presahuje deklaráciu monoteizmu a nesie so sebou radikálne rozdelenie sveta do týchto dvoch táborov.(77) Antagonizmus voči nemoslimským náboženstvám, spoločnostiam a kultúram isto nezdieľajú všetci moslimovia, no je to postoj, ktorý bol prikázaný všetkým pravým moslimom a ktorý prevláda u mnohých z nich. Islam vytvoril morálnu filozofiu a právny poriadok, ktorý v zásade dovoľuje teroristické činy, vrátane masového vraždenia nevinných žien a detí. Likviduje individuálne posudzovanie na základe prirodzenej morálky a na základe vernosti k akémukoľvek inému zdroju autority okrem seba a prikazuje podriadenie písmu zjaveného zákona alebo Mohamedovmu precedensu. Takto odvodené analógie stoja nad rozumom, vedomím i prírodou. Mohamed potláčal u svojich nasledovníkov inštinktívnu tendenciu rešpektovať prirodzené právo, „túto vysokú a neraz nadľudskú motiváciu“ pozdvihnutú vzdelaním a kultivovaním: „Neznalosť pripravuje primitívne národy o takúto motiváciu. No v zázračnej ekonomike prírody je práve táto neznalosť zdrojom väčšej sily. Dáva im mocné stimuly fanatizmu.“(78) Správny moslim má takýto mocný stimul, lebo vie, že vec je správna jednoducho preto, lebo to tak povedal Alah, alebo preto, lebo to tak povedal alebo urobil prorok. Neexistencia akéhokoľvek odkazu na morálny základ je pre šaríu výslovná: v islame neexistuje „duch zákona“, neexistuje tu nijaká racionálnosť, ktorú by ľudská myseľ mohla objaviť. Neuvažuje sa tu o následkoch myšlienok a zjavenie a tradícia sa nesmú spochybňovať. Nemožno sa odvolávať na nijaký iný štandard dobra a už vôbec nie na „prirodzenú“ spravodlivosť, aká sa predpokladá v prípade zakladajúcich dokumentov európskych štátov a Spojených štátov. Islam neuznáva individuálne svedomie. V dôsledku toho padajú akékoľvek zábrany voči teroristickým skutkom, zábrany, ktoré iné náboženstvá, iné právne poriadky a iné svetonázory posilňujú. Učenie džihádu je v súlade s požiadavkou na zdisciplinovanie poslušného služobníka pred vrtošivým pánom, ktorého príkazy nemajú racionálny základ. Pre tie spoločnosti, ktoré odvodzujú svoj pojem autority z tohto pohľadu, to má významné politické dôsledky. Akýkoľvek pojem slobody, ktorý sa líši od úplného podriadenia, je zakázaný a hriešny. Niet tu nijakého zlepšovania ľudskej nedokonalosti pod Božím vedením. Politický pokrok toho druhu, ktorý definoval Ameriku v roku 1776, je nielen nemožný, ale je priam irelevantný. Islam poskytuje silný prostriedok sociálnej a politickej mobilizácie pri aktívnom presadzovaní a pri tichom podporovaní terorizmu. Toto svojrázne učenie takto ovplyvňuje ľudí, ktorých by inak čisto sekulárna ideológia (napríklad triedny boj, chudoba, odpor voči americkej zahraničnej politike, arabský nacionalizmus, nedostatok demokracie atď.) nedonútila, aby si osvojili teroristický postoj. Dokonca aj tí moslimovia, ktorí sa nechcú viazať putami odkazu džihádu, majú problém s tým, akú širokú podporu má pravoverná odroda džihádu podporujúca terorizmus u ich spriatelených tradičných moslimov (najmä u mladej druhej generácie imigrantov na Západe). Nie je ťažké predpovedať, aké smutné následky bude mať odmietanie prirodzenej morálky islamu pre moslimov a pre ich obete: aj jedni, aj druhí budú zotročení, stýraní a dehumanizovaní. Ako poznamenal Bernard Lewis, charakteristickým znakom moslimského sveta je všeobecná nesloboda. Chýba tu sloboda myslenia od obmedzení a indoktrinácie, sloboda klásť otázky a skúmať, sloboda od korupcie a všadeprítomného zlého hospodárenia, sloboda žien pred útlakom zo strany mužov, sloboda občanov pred tyraniou. Aj v iných kultúrach a érach možno nájsť, či už jednotlivo, alebo v rôznych kombináciách, diskrimináciu menšín a žien, rasizmus, otroctvo a antisemitizmus, no islam sám ich má všetky naraz a po celý čas a s božím požehnaním. Ovocím Mohamedovej poučky, že „len moslimská krv je rovnocenná“, je prekliatím, ktoré sa nedá vykoreniť inak než smelou reformou, ktorá sa však dnes nezdá byť pravdepodobnejšia než kedykoľvek za uplynulých štrnásť storočí.
Náš prehľad islamského problému je nevyhnutne povrchný. Je však pravdivejší a čestnejší než politicky korektná mantra, ktorou je denne kŕmený západný svet, podľa ktorého „my“ sme hlavnými vinníkmi všetkého toho zlého, čo nastalo medzi Západom a zvyškom sveta po celé stáročia. „Výsledkom bolo obmedzenie histórie na melodrámu, v ktorej noblesný, tolerantný a kultúrny islamský svet bol nespravodlivo napadnutý netolerantným nenásytným Západom, popleteným kresťanskou bigotnosťou a rasistickými stereotypmi.“(79) Nie je zrejmé, či vôbec niekedy vznikne odnož islamu, ktorá by bola schopná reformy. Pokusy nanovo formulovať najmä doktrínu džihádu nie sú nové, no neuspeli, pretože proti nim stáli stáročia pravej viery. Ako poznamenal Clement Huart už v roku 1907: „Kým sa nerozšíria nové koncepcie toho, čo učí Korán, a kým tieto koncepcie nepreniknú v širšej miere do moslimskej viery a moslimských názorov, musia nemoslimovia považovať za vyjadrenie mohamedánskeho učenia a za princíp, ktorým sa riadi činnosť mohamedánov, toto staršie a ortodoxné stanovisko k tejto otázke.“(80) Akýkoľvek pokus vyhnať z Koránu základy pre terorizmus, hadísy a šaríu znamená osobné riziko. Sudánsky učenec Mahmúd Muhammad Tahá tvrdil, že treba rozlišovať medzi súrami z Mekky a súrami z Mediny a nabádal k návratu k mierumilovnému islamu z Mekky. Bol odsúdený za hriech odpadlíctva a sudánska vláda ho v roku 1985 obesila. Egyptský učenec Násir Hamid Abú-Zaid, ktorý nabádal, aby sa Korán a hadísy vykladali v kontexte, v ktorom vznikli, bol v roku 1995 odsúdený za odpadlíctvo a nariadili mu, aby sa odlúčil od svojej ženy. A toto sa stalo v štáte, ktorého vláda vraj patrí medzi tie vlády Stredného východu, ktoré sú islamom ovplyvnené najmenej. Takmer sto rokov po Huartovi je situácia taká, že ochota niekoľkých jedincov odmietnuť diskriminačné a ofenzívne zásady historického islamu môže byť z ľudského hľadiska chvályhodná, no nijako nezmení samotné učenie. Ako poznamenal významný britský islamológ sir William Muir, ktorý bol takmer Huartovým vrstovníkom, reformovaná viera, ktorá by spochybnila božskú autoritu, o ktorú sa opierajú islamské inštitúcie, ani pokus o racionálny výber či obmedzenie, ktoré by viedlo k zmene, by už neboli islamom. Pre väčšinu moslimov by akýkoľvek takýto pokus smrdel kacírstvom. Nie džihádisti sú tí, ktorí rozvracajú islam, islam by rozvracali jeho prípadní reformátori. Islam, ako je vyjadrený v Mohamedovom zjavení, tradíciách a ich kodifikácii, ohrozuje zvyšok sveta. Rozsieva špecifický prístup, pred ktorým varoval Burke, keď napísal, že „nedisciplinované mysle nikdy nemôžu byť slobodné, pretože im prekážajú ich vášne“. Kým doláre za ropu nezačnú podporovať rozsiahlu a výslovnú revíziu Koránu, ktorá by bola schopná zakoreniť sa v ľude, Európa a zvyšok sveta by mali hľadať spôsob, ako sa brániť tak, že sa oddelia od sveta islamu, fyzicky i obrazne, že sa naučia mať odstup od moslimského sveta a že budú držať moslimský svet ďaleko od krajín neveriacich, od „sveta vojny“, ktorý chcú poraziť a zničiť.
Autor je zahranično-politický editor amerického magazínu Chronicles, je autorom knihy o histórii a teológii islamu The Sword of Profet. |
Copyright © 2005-2015 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.
