Perspektívy ukrajinskej krízy vo svetle minulosti.

Pri hodnotení súčasnej politickej situácie vo svete je nutné zahrnúť do hodnotenia historický kontext aspoň pár najbližších rokov a zároveň aj rozšíriť uhol pohľadu. Mnoho z udalostí sa v tomto svetle javí úplne inak a aktéri týchto udalostí len veľmi ťažko môžu poprieť svoju angažovanosť.

Minulosť

Od konca studenej vojny poznáme v Európe víťaza. Nie je nutné pripomínať, že tým kto prehral a stratil bol Sovietsky Zväz a západný svet na čele s Amerikou triumfoval. Spolu s kolapsom ZSSR sa však udiala oveľa závažnejšia vec. Ideológia socializmu, t.j. centralistickej manipulatívnej ideológie, ktorá sa pokúšala získať vplyv na celom svete, preukázala svoju neschopnosť, umrela na tom, že nevyhovovala prirodzenej ľudskej povahe po súťaživosti a snahe získať osobné ohodnotenie svojej činnosti, ľudovo povedané túžbe po zisku. Kapitalizmus sa stal prakticky jedinou možnosťou usporiadania západnej spoločnosti a v rôznych formách je dnes základom väčšiny vyspelých krajín sveta. Toto konštatovanie je dôležité hlavne preto, aby bolo jasné, že z hľadiska základných systémov a princípov štátu sa príliš nelíši usporiadanie USA alebo Ruska, čo sú hlavné veľmoci, ktoré formujú dnešnú medzinárodnú politiku.

Mnoho ľudí si tieto skutočnosti neuvedomuje a nielenže stotožňuje Rusko s bývalým Sovietskym Zväzom (čo zas až taká zásadná chyba nie je, keďže Rusko je právnym nástupcom ZSSR), ale mechanicky aplikuje agresívnu expanzívnu ideológiu komunistickej krajiny na dnešné Rusko. Použitím tejto formálnej logickej chyby potom dostávame počiatok reťaze hodnotenia udalostí, ktoré hovoria o politike neexistujúcej krajiny. Títo kritici politiky Ruska teda kritizujú ako keby politiku Sovietskeho Zväzu, politiku krajiny, ktorá na všetko hľadela cez optiku šírenia socializmu bez ohľadu na reálnej podmienky. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Napriek osobným prepojeniam dnešných vodcov krajiny s bývalou Komunistickou stranou, ich konanie sa neriadi socialistickými princípmi, ale konajú a jednajú podľa hľadísk, ktoré by boli doslova vzorným vysvedčením pre politikov, vyznávajúcich trhové princípy v ľubovoľnej západnej demokracii.

Hlavne Rusko, ale dnes aj Čína netúžia po izolácii, považujú integráciu vlastných krajín do globálnej ekonomiky za určujúci faktor rozvoja vlastných ekonomík a ich konanie sa riadi trhovými zásadami, podľa príručiek západných ekonómov. Tieto vzťahy potom určujú aj spoločenské zriadenie. Aj keď je zrejmé, že liberálna demokracia západného typu nie je to, čo charakterizuje tieto krajiny, nedá sa povedať, že by išlo o totality, kde je zakázaná sloboda slova a kritici režimu končia v guľagoch. V Rusku vládne niečo, čo by sa dalo nazvať ako demokratúra, t.j. formálne prostriedky demokracie sú pomocou propagandy využívané na efektívne centralisticky orientované riadenie štátu, pričom však spoločenský konsenzus takéto spoločenské zriadenia podporuje. Jednoducho sa dá povedať, že v Rusku je veľmi malý dopyt po demokracii západného typu a naopak veľmi výrazná podpora autokratickým metódam riadenia.

Hoci sa nám nemusí páčiť, ako sú tie ktoré krajiny riadené, v zahraničnej politike sú dôležité vonkajšie prejavy takýchto zriadení. Pokiaľ sú tieto prejavy transparentné, predpovedateľné a očakávateľné, medzinárodná politika má zmysel a tieto krajiny sú potom takpovediac úctyhodným prvkom medzinárodného usporiadania.

O medzinárodnej politike dneška

Medzinárodná politika je systémom, kde sa navzájom ovplyvňujú a stretávajú činnosti krajín, ktoré presadzujú na základe svojej moci a vplyvu svoje vlastné partikulárne záujmy. Na to, aby sme lepšie pochopili konanie krajín, v prvom rade musíme zistiť a analyzovať aké sú skutočné záujmy krajín a hlavne veľmocí, ktoré najviac ovplyvňujú okolitý svet.

Roky, ktoré nasledovali po skončení studenej vojny, páde socializmu a triumfe USA presne ukázali, o čom je veľmocenská politika, ktorá stratí vedomie mantinelov a morálnych zábran. Spojené štáty získali postavenie jedinej krajiny na svete, ktorá mohla a aj robila politiku bez ohľadu na záujmy ostatných krajín. Začala presadzovať len svoj vlastný záujem a postupom času sa z neho vykryštalizovala idea permanentnej globálnej hegemónie. Populárnymi sa stali myšlienky pripisované ľuďom, ktorí ich síce nevyslovili, ale presadzovali politiku podľa týchto myšlienok. "Je to možno sukin syn, ale je to náš sukin syn", hovorila o cynickom utilitarizme, kde je podpora ľubovoľnej krajiny, organizácie, či ľudí závislá nie od ich úmyslov, morálky a skutkov, ale výlučne od prospechu pre politiku USA. Wolfowitzova doktrína, ktorá síce nebola publikovaná, ale bola neoficiálne pripravená Paulom Wolfowitzom, námestníkom ministra obrany zas predpokladala politiku unilateralizmu a ospravedlňovala preventívne vojenské akcie voči každej krajine, ktorá by ohrozovala superveľmocenský status USA. Zaujímavou myšlienkou spájanou s M.Albright bola aj často spomínaná úvaha, že Amerika má kontrolovať zdroje surovín na celom svete a preto Sibír, ako územie s najväčšími zdrojmi by malo byť využívané celou planétou, samozrejme pod starostlivým dohľadom USA.

Spojené štáty od konca minulého storočia začali používať metódu organizovaného chaosu, ktorá vytvárala ohniská nepokojov na územiach, ktoré boli objektom záujmu USA aby sa jednak zdôvodnila potreba amerického intervencionizmu a tiež aby sa zabránilo prípadnému rastu vplyvu regionálnych veľmocí. Typickým príkladom bola podpora nepokojov na Balkáne, vyzbrojenie teroristickej organizácie UCK, následná destabilizácia, "humanitárne" bombardovanie Srbska a nakoniec násilné vytvorenie "samostatného štatu" Kosovo ako amerického protektorátu s jednou z najväčších amerických vojenských základní Bondstell.

Prípad odtrhnutia Kosova od Srbska v rozpore s medzinárodným právom, za aktívnej ozbrojenej a diplomatickej podpory USA bol nesmierne dôležitým precedensom, ktorý v mnohom predurčil smerovanie medzinárodnej politiky, vedúcej až k udalostiam na Ukrajine

V prvom rade si Amerika overila, že je schopná tzv. "vrtieť psom", vytvoriť obraz virtuálnej reality (prefarbenie UCK z teroristickej organizácie na bojovníkov za slobodu a certifikovaných mafiánov na demokratických politikov) a na jej základe potom konať bez vážnejšieho odporu sveta. Že je schopná v rozpore s medzinárodným právom rozbíjať a vytvárať celé štátne celky podľa vlastnej ľubovôle. Že je možné, aby takto vzniknutý chaos využila podľa vlastných potrieb a záujmov. Nakoniec bolo dôležitým poznaním aj to, že sa jej nik nemôže vojensky postaviť.

Udalosti z Kosova mali pokračovanie v svojvoľnej agresii v Iraku, podpore teroristickej organizácie Moslimské bratstvo, podpore tzv Arabskej Jari, rozbití Líbye a Sýrie, čo malo následok státisíce (niektoré odhady hovoria až o počtoch presahujúcich milión) mŕtvych a ponorenie severu Afriky a Blízkeho východu do ohňa chaosu a nepokojov. Zaujímavým dôsledkom politického cynizmu bola akceptácia úhlavného nepriateľa Ameriky Al-Kajdy v krajinách, kde bol potrebný fanatizmus jej členov na to, aby sa dospelo k výsledkom, ktoré Amerika potrebuje. Napriek zničenému World Trade Centru, napriek vojne v Afganistane, afilácie Al-Kajdy boli a ešte stále sú Amerikou podporované, financované, cvičené a vyzbrojované v Líbyi či v Sýrii.

Je zrejmé, že spomínaný chaos nie je cieľom USA, nepokoje sú len nástrojom, spôsobom, ako ovládať zdroje surovín a geopoliticky dôležité miesta na svete. Americká geopolitika vychádza z klasickej MacKinderovej teórie, podľa ktorej je USA označená ako morská veľmoc. Hlavným protivníkom podľa MacKindera je krajina, ktorá kontroluje Heartland, územie v Eurázii s prirodzeným vplyvom na všetky krajiny svetového ostrova. A to je Rusko. Podľa tejto teórie majú dominantný vplyv na svet USA a Rusko, každé po svojej linke. USA kontroluje morské obchodné trasy, a Rusko dominuje na "svetovom ostrove".

Samozrejme teória zo začiatku 20.storočia dnes už neplatí presne v rovnakých intenciách ako v minulosti, jadro však zostáva. V čom vidím rozdiel ja, je financovanie aktivít morskej veľmoci a ojedinelá úloha dolára ako rezervnej a obchodnej meny. V skutočnosti je dnes financovanie prosperity a životnej úrovne USA realizované predajom dolára, kde predaj surovín za doláre slúži ako hlavný argument prečo používať dolár v obchodných transakciách (oil money). Preferencia dolára v koši rezervných mien zase úzko súvisí so schopnosťou USA presadzovať svoje globálne záujmy a tým aj stabilitu meny. Na kontrolu kľúčových oblasti sveta a pre operatívnosť zásahov Amerika vytvára sieť základni s čím zase súvisí potreba financovania. Ak by stratili kontrolu nad obchodom a zároveň by nemohli v kľúčových bodoch zemegule presadzovať svoj záujem, ochladol by dopyt po doláre a tým by USA stratili schopnosť spreadovat infláciu do celého sveta. Treba si uvedomiť, že podobné obmedzenie Čína alebo Rusko nemajú. Ich zbrojenie je financované z prebytkov rozpočtu a Čína dnes už je na druhom mieste na svete.

Z toho jasne vyplýva, že ktokoľvek má schopnosť ohroziť zavedený poriadok pri obchodovaní so surovinami, musí počítať s reakciou USA. Čína to zatiaľ nie je, keďže jej armáda sa americkej nemôže rovnať, jej obchodné trasy kontroluje USA a príliš veľká viazanosť rezerv Číny na americké dlhopisy (skoro 2bilióny z celkových rezerv 4bilióny dolárov) jej zväzuje ruky. Dnes je takouto krajinou len Rusko, ktoré má prebytok strategických surovín, jeho unikátna poloha a rozloha mu umožňuje obchodovať s hlavnými zákazníkmi bez akéhokoľvek vplyvu USA a v neposlednom rade má aj armádu, ktorá jediná je schopná odolať aspoň prvému úderu USA.

Stratégovia USA si tieto možnosti a vplyv Ruska uvedomujú a snahy dostať Rusko pod kontrolu začali hneď po skončení studenej vojny. Za čias Jeľcina sa zdalo, že všetko je na dobrej ceste. Krajina vyvážala za nízke ceny v dolároch, ovládali ju oligarchovia a mafia. Z toho obdobia pochádza aj spomenutá myšlienka, že Sibír je príliš veľká a bohatá aby patrila jednej krajine. Ovšem nástup Putina tieto snahy USA spomalil. Amerika však naďalej investuje do procesu kontroly a destabilizácie v Rusku hlavne cez mimovládne organizácie. Časopis Forbes zverejnil, že za štyri mesiace roku 2012 prišlo na účty 654 ruských mimovládok 28,3 miliardy rubľov, čo bola skoro miliarda dolárov v tej dobe.

Vo vonkajšej politike hrá hlavnú úlohu NATO ako geopolitický vojenský nástroj USA. Aliancia bola vytvorená ako hrádza proti komunistickej hrozbe a hlavne ZSSR. Jej protipólom bola Varšavská zmluva. S pádom komunizmu, rozpadom a zánikom Varšavskej zmluvy však úloha NATO ako obranného spoločenstva západných krajín na európskom kontinente skončila. Pretrvávanie Aliancie má potom už len jediné prirodzené opodstatnenie s jediným prirodzeným protivníkom a tým je Rusko.

Pre geopolitikov, dokonca aj z radov neokonzervatívcov USA ako Kagan, Friedman, sú tieto súvislosti známe a bolo im jasné, že pokračujúce približovanie sa NATO k ruským hraniciam a postupne uzatváranie obruče okolo hrdla Ruska nie je možné z hľadiska Ruska vnímať inak ako zvyšovanie hrozby voči vlastnej krajine. Už v roku 2008 chcel G.Bush presadiť prijatie Ukrajiny, Gruzínska a Moldavska do NATO, čím by sa otvorila cesta k pripojeniu aj ďalších stredoázijských krajín a tým by sa dokončilo obkľúčenie Ruska z juhu. Tieto plány však neprešli cez odpor Nemecka a Francúzska, ktoré v tom čase ešte mali schopnosť autonómneho konania.

Ukrajina, v tom čase ešte s Krymom, hrala v týchto plánoch kľúčovú úlohu. Bez Krymu a s americkou armádou na tomto poloostrove, by Rusko čelilo extrémne veľkej hrozbe destabilizácie, či dokonca rozpadu a sú známe kalkulácie, ktoré by viedli k ústupu Ruska do hraníc zo stredoveku. Bolo jasné, že vstup Ukrajiny do NATO by Rusko považovalo za nepriateľský akt. Nakoniec samotná zmluva medzi Ruskom a Ukrajinou o strategickom partnerstve z roku 1997 a ktorá fakticky právne ukotvuje záväzky Budapeštianskeho memoranda o neporušiteľnosti ukrajinských hraníc z roku 1994, explicitne takéto konanie vylučuje.

Preto je otázne konanie ukrajinských predstaviteľov od roku 2004, ktorí nabrali niekedy viac a niekedy menej protiruský kurz. Animáciou farebných revolúcií v roku 2004 USA dosiahli zmenu rovnováhy a výsledkom bolo nielen ekonomické, ale hlavne vojensko-politické zbližovanie sa so Západom. Uniknuté depeše amerických diplomatov, ktoré boli súčasťou Wikileaks, hovoria o extrémne negatívnom postoji Ruska a bolo viac ako zrejmé, že tentoraz Rusko neostane nečinné. Jednak kvôli smrteľnej bezpečnostnej hrozbe, ktorú tento proces predstavuje, ale aj kvôli dramatickému zvýšeniu kvalít ruskej armády.

Hoci sa zvrhnutý prezident Viktor Janukovyč označuje za proruského, nie je to pravda. V skutočnosti aj on intenzívne kooperoval so Západom, podpísal pre Ukrajinu síce nevýhodné, ale pre západné firmy mimoriadne lukratívne zmluvy na ťažbu bridlicového plynu a ropy. Podľa odhalení nemeckých novinárov, sa na Ukrajine pripravovali v spolupráci s Úniou detenčné tábory s neznámym účelom a predpokladalo sa umiestňovanie imigrantov z Európy. Dokonca ešte za vlády Janukovyča sa na pobreží Čierneho mora pripravovali vyloďovacie miesta navrhované a stavané americkými špecialistami a v Sevastopole sa začali organizovať práce na rekonštrukcii budov s veľkou pravdepodobnosťou pre potreby armády USA.

Myslím, že pre samotného Janukovyča bol vznik Majdanu a jeho organizácia ambasádou USA a diplomaciou Západu veľkým prekvapením. Dôvod prečo k Majdanu došlo je doteraz nejasný. Janukovyč evidentne smeroval do európskych a transatlantických štruktúr, prevrat voči nemu bol vykopávaním otvorených dverí. Ak teda k Majdanu došlo za masívnej asistencie Západu, nemalo to nič spoločné s Ukrajinou a politikou vlády. Nakoniec tá nekradla o moc viac ako predchádzajúce. Podľa mienky niektorých analytikov treba hľadať súvislosť niekde inde.

V roku 2013 sa v Sýrii odohrala udalosť, ktorá doslova otriasla pozíciou USA ako suverénneho hegemóna. Tak ako počas iných predchádzajúcich kampaní sa USA rozhodli zaútočiť na Sýriu bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. Teda jeden dôvod tu bol, útok sarinom v Damašku, ovšem za jeho pôvodcu sa niekedy označujú samotné Spojené štáty. Rozhodne dodnes nepoznáme vinníka. Napriek tomu, že prípravy útoku USA boli ukončené, naštartované lietadlá nevzlietli. Nevieme prečo, faktom je, že Rusi pohrozili aktívnou účasťom a útok sa neuskutočnil.

Podľa Wolfowitzovej doktríny, ktorá hovorí, že žiadna krajina na svete nesmie stáť v prekážke americkým plánom, bolo nutné okamžite riešiť vojenskú hrozbu a možno to je skutočný dôvod vzniku Majdanu. Bolo treba vytvoriť skutočnú vojnu s Ruskom, vyprovokovať ho k akcii, v ktorej by ho USA porazili a prinútili podriadiť sa americkej hegemónii. Na to bolo treba vybudiť Ukrajinu do stavu protiruského šialenstva s evidentným zámerom okamžite sa pripojiť k západným ekonomickým a vojenským štruktúram. To sa skutočne podarilo. S Janukovyčom by podobná samovražedná politika nebola možná. Resp. jeho naivná snaha o pripojenie sa k Západu výmenou za ekonomickú sanáciu (aj ním) vykradnutého štátu, bola zneužitá na vyvolanie globálneho konfliktu. V skutočnosti stačilo pred podpisom asociačnej dohody kývnuť zo strany Únie na záruky kvôli pôžičke na 17 miliárd dolárov a Janukovyč by podpísal. Avšak "z nejakého záhadného dôvodu" k tomu nedošlo. Jedinou krajinou, ktorá mala z nepodpísania asociačnej zmluvy osoh, bola USA. Lenže tá v celom procese asociačnej dohody nefigurovala. Asistenciu americkým plánom však vtedy, počas Majdanu a aj dnes zabezpečuje Nemecko. Od začiatku je nemecká diplomacia maximálne aktívna a pri spätnom pohľade maximálne kooperatívna voči plánom USA rozvinúť protiruský konflikt. Súčasťou americkej kampane sú podľa všetkého aj medzinárodné inštitúcie financujúce Ukrajinu. Medzinárodný menový fond napríklad zmaril akékoľvek plány na federalizáciu a doslova dotlačil vládu do ozbrojeného riešenia na východe krajiny, keď sa vyjadril, že pôžičku 17 miliárd poskytne len unitárnej Ukrajine, majúcej pod plnou kontrolou celú krajinu.

S Ruskom dnes bojuje celý Západ, zatiaľ "len" formou sankcií. To, že vojna neprebieha s umieraním miliónov ľudí neznamená, že je menej zúrivá. Sankcie sú nástrojom ekonomickej vojny, kde nejde o nejakú Ukrajinu, ale o kobercový nálet na ruské firmy a ekonomiku vo všeobecnosti. V skutočnosti ide o likvidáciu ruského priemyslu a akúsi formu vyvlastňovania ruských firiem. Ratingové agentúry plánovite znižujú bonitu ruských akcií, čím znemožňujú ich existenciu na akciovom trhu. Ďalším nástrojom USA je kontrola finančného a investičného trhu a zákaz financovania ruských firiem

Budúcnosť

Ako vidno ukrajinský konflikt nie je a ani nikdy nebol snahou o "demokratizáciu" Ukrajiny. Dnes je situácia na Ukrajine podstatne horšia ako bola pred rokom a mierové ukončenie je v nedohľadne. Pokusy o dohovor neobsahujú riešenia toho, prečo vlastne konflikt vznikol a dokonca ani neobsahujú stanoviská hlavných aktérov.

Minské dohovory neriešia základnú geopolitickú kruciálnu otázku Ruska a tou je požiadavka neutrality Ukrajiny. Rovnako ako neriešia ani dôvod prečo kríza začala zo strany USA, t.j. podriadenie sa Ruska diktátu USA. Vzhľadom na to, je viac ako zrejmé, že konflikt bude naďalej pretrvávať a bude eskalovať. Očakávam prudké zvýšenie intenzity bojov s dodávkami zbraní pre obe strany konfliktu.

Sankcie a obmedzovanie prístupu Ruska k financiám sú zbraňou, ktorú je možné použiť len raz. Ak to krajina prežije a ukončí angažovanosť na svetovom finančnom trhu, nájde si nové alternatívy, potom končí aj tento vplyv USA a zbraň stráca účinnosť. To sa práve v týchto chvíľach deje. Zdá sa, že Rusko napriek ťažkým úderom sankcií vydrží a cez vytváranie skupiny BRICS s vlastnými finančnými nástrojmi, cez swapové linky Ruska s obchodnými partnermi, cez vytvorenie ekvivalentu SWIFT a vlastných ratingových agentúr apod. sa Rusko skutočne dostáva na paralelný finančný trh nezávislý od amerických manipulácií.

Konflikt skončí vtedy, keď jedna zo strán, t.j. USA alebo Rusko dosiahne svoj strategický cieľ. Buď sa vlády na Ukrajine ujmú politici, ktorí nebudú bábkami USA a zabezpečia neutralitu krajiny voči Rusku, alebo Rusko skolabuje a vláda prizná podriadenosť Ruska záujmom Ameriky.

Pre Európu nevidím žiadnu priaznivú perspektívu. Víťazstvo Ruska spôsobí hlboké geopolitické zemetrasenie, nedôvera v schopnosti Ameriky spôsobí pokles dôvery v dolár. Začne postupný ústup od dolára ako obchodnej a rezervnej meny. Súčasťou ruského víťazstva budú tvrdé podmienky pre Európu, kde bude Rusko požadovať náhrady strát za sankcie, ktoré sú evidentným porušovaním podmienok WTO. Náhrady sa vyšplhajú do stámiliardových čiastok, čo spôsobí zrútenie už aj tak otrasenej Únie. Ak vyhrá Amerika, osoh z otvorenia a exploatácie ruskej truhlice zlata budú mať veľké, v prvom rade americké, korporácie. Počas tejto krízy sa jasne ukázal vzťah USA a Európy. Sme americkou kolóniou a takou ostaneme aj po triumfe USA. Podpisom zmluvy TTIP sa tento vzťah utvrdí, Európu zaplaví americký tovar, zvýši sa nezamestnanosť a zníži životná úroveň. Únia ako taká zrejme pretrvá, ale už len ako prevodná páka plánov Washingtonu.

Písané pre Medzičas

Šialené multikultúrne Nórsko kradne deti

Tento článok z časopisu Newsweek zdanlivo vôbec nie je o politike. Je to o tragédiách zneužitia štátneho sociálneho systému, ktorý deštruuje rodiny a vytvára všemocný štát sociálneho úradu v štáte. Je to o viere vo všemocný systém a naopak o viere, že rodina nič neznamená. Je to o rozpade tradičnej morálky založenej na judeo-kresťanskej tradícii a jej nahradenie bezcitným sociálnym konštruktom. Je to o víťazstve systému a bezmoci jedinca. Je to politické víťazstvo kultúrneho marxizmu v Nórsku.

Pobaltské štáty hovoria, že Nórsko, Veľká Británia a Fínsko ukradli ich deti

Niekoľko krajín východnej Európy vyhlásilo vojnu organizáciám na ochranu dieťaťa v Nórsku, Fínsku a Veľkej Británii, vyhlasujúc, že rozbili rodiny na základe malého množstva alebo žiadnych presvedčivých dôkazov.

Problém sa v Litve dostal až na stôl hlavy štátu potom, čo televízny diskusný programe obvinil nórsku službu v oblasti ochrany detí, Barnevernet, z násilného zadržania sedem ročného syna litovskej matky, Gražiny Lešcinskiene, začiatkom tohto roka, po tom, čo chlapec vykazoval známky "sexualizovaného správania".

Podľa diskusného programu Hodina s Rutou, Barnevernet bežne odoberá litovské deti od ich rodičov, pretože sú "vyhľadávanou komoditou" - čo je tvrdenie ostro poprené Nórskom.

Dopad udalosti v Litve sa stal natoľko toxickým, že nórsky veľvyslanec si najal PR spoločnost na rozptýlenie negatívnych názorov o Nórsku, vysielaných litovskými médiami. "V Litve je to teraz obrovský problém," hovorí Daiva Petkeviciute, Litovka žijúca v Nórsku, ktorý pracuje pre Oslom založenú skupinu Human Rights House Network. "Prvá vec, ktorú Litovci hovoria, keď im vravím, že žijem v Nórsku, je,"Ako to, že máš ešte stále svoje deti? ""

Medzitým, lotyšské dieťa žijúce vo Veľkej Británii bol v roku 2010 odobraté matke po tom, čo 21-mesačné dievčatko bolo údajne nájdené doma samotné. Dieťa potom bolo umiestnená u pestúnov a teraz žije s adoptívnymi britskými rodičmi. Matka popiera, že jej dieťa zostalo samotné a obviňuje miestne orgány z "násilnej adopcie". Začiatkom tohto mesiaca lotyšský parlament podal oficiálnu sťažnosť hovorcovi anglického parlamentu na správanie sa britských sociálnych služieb.

Vedúci oddelenia spolupráce pre detské otázky na lotyšskom ministerstve spravodlivosti, Agris Skudra, povedal, že Británia pochybila, keď neoznámila Lotyšsku, že dieťa bolo odobraté od rodičov a tým zbavila príbuzných šance postarať sa o dieťa.

"Jediná vec, ktorú [sociálne služby] urobili, je ospravedlnenie sa za chýbajúci dôležitý krok v procese adopcie, ale pre matku a lotyšské inštitúcie to nie je útechou. Ospravedlňovanie sa a reči typu - niečo sme nevedeli, nepostačujú," hovorí Skudra.

K nárastu hnevu došlo aj v Českej republike v prípade z roku 2011. Dvaja synovia českej matky boli nórskou agentúrou na ochranu detí odobrané potom, čo boli rodičia podozriví z násilia a sexuálneho zneužívania. Deti boli umiestnené do rôznych pestúnskych rodín. Začiatkom tohto roka, prezident Českej republiky Miloš Zeman obvinil Nórsko, že sa "správa ako nacisti" a petíciu, ktorá podporuje matku, podpísalo takmer 10.000 podpisov. "V očiach Európanov sa Nórsko stalo krajinou, ktorá príliš horlivo odoberá deti od rodičov," hovorí český europoslanec Tomáš Zdechovský.

Na litovských sociálnych sieťach a v médiách obiehajú divoké teórie naznačujúce, že za týmto prejavom nesúhlasu by mohla byť ruská propaganda. Na konci minulého roka ruský komisár pre práva detí obvinil Nórsko a Fínsko, že "terorizuje" ruské rodiny žijúce v škandinávskych krajinách.

Nórsky veľvyslanec v Litve, Dag Halvorsen, hovorí, že príkaz na "starostlivosť" je chápaný len ako posledná možnosť. Z krízy obviňuje kultúrne rozdiely, podobné stanovisko zdieľajú Litovčania aj Nóri, ktorí poukazujú na to, že prijateľná miera umravňovania detí sa líši diametrálne medzi rôznymi krajinami a generáciami.

V skutočnosti, vedúci ochrany práv detí v Litve je presvedčený, že kultúrne rozdiely by mohli mať vplyv na spomínané prípady, ale že "chápe obavy občanov Litovskej republiky v súčasnej situácii". "Bez existencie jasného právneho predpisu platiaceho na vzťah medzi oboma štátmi, litovskí a nórski občania majú rôzne výklady situácie, kedy sa nórske orgány rozhodnú obmedziť rodičovské práva voči vlastným deťom a určiť opatrovníctvo treťou stranou pre maloletých štátnych príslušníkov Litovskej republiky v nórskych rodinách. Informácie o prípadoch, ako sú tieto často publikované spôsobujú sociálnu frustráciu. "

Avšak Úrad pre deti, mládež a rodinu v Nórsku hovorí, že ľutuje "deformácie", ktoré, ako veria, niektoré médiá v Litve vytvorili ohľadom nórskeho systému starostlivosti o deti. "Nórska legislatíva je primárne založená na jednom princípe: Najlepší záujem dieťaťa. Dohovor o právach dieťaťa je najrýchlejšia a najširšie ratifikovaná medzinárodná zmluva v oblasti ľudských práv v histórii a Nórsko ratifikovalo dohovor v roku 1991.

Hlavným účelom nórskeho zákona o starostlivosti o dieťa je zabezpečiť, aby deťom, ktoré žijú v podmienkach, ktoré môžu poškodiť ich zdravie a vývoj, bola podaná potrebná resp. primeraná pomoc a starostlivosť.

Pokiaľ ide o litovskú populáciu (vrátane v Nórsku narodených detí litovských rodičov), menej ako 14 detí z celkového počtu 5906 detí v Nórsku bolo umiestnených mimo domova a 117 detí dostáva dobrovoľnú podporu v domácnosti " .

NEWSWEEK, FELICITY CAPON, 23.4. 2015

Zdroj:
http://www.newsweek.com/2015/05/01/baltic-states-say-norway-uk-and-finland-have-stolen-their-children-324031.html

Prejav Putina z roku 2013 na Valdajskom klube

Valdajská reč Putina:

Dobrý deň, milí priatelia ! Dámy a páni!

Dúfam, že miesto a čas pre vaše rokovania a pre naše stretnutia sú dobre zvolené – je to centrum Ruska, nie zemepisné, ale duchovné, je jednou z kolísok našej štátnosti. Naši vynikajúci vedci – historici vedia a písali vo svojich výskumoch, že práve tu sa zrodili prvky ruskej štátnosti, čím mali na mysli, že veľké rieky, Volchov a Neva, boli prírodnými prostriedkami komunikácie, prirodzenými pre tú dobu. A tu sa postupne začala rodiť ruská štátnosť. V tomto roku sa tu zhromaždil bezprecedentný počet účastníkov – viac ako 200 ruských a zahraničných politikov, verejných, duchovných vodcov, filozofov, umelcov, ľudí s veľmi odlišnými, a niekedy aj protichodnými a veľmi originálnymi názormi. Už ste tu diskutovali niekoľko dní. Budem sa snažiť vás príliš neunavovať. Ale napriek tomu si dovolím vyjadriť svoje názory k témam, ktorých ste sa počas týchto rokovaní nejakým spôsobom dotýkali. Nejde len o analýzu ruskej historickej, kultúrnej a štátnej skúsenosti. Predovšetkým mám na mysli všeobecnú diskusiu, rozhovor o budúcnosti, o stratégii a hodnotách, o hodnotovom základe vývoja našej krajiny, o tom, ako globálne procesy budú ovplyvňovať našu národnú identitu, o tom akým chceme vidieť svet v dvadsiatom prvom storočí, čo môže priniesť do tohto sveta, spolu s našimi partnermi, naša krajina – Rusko. Dnes, s nutnosťou hľadania novej stratégie a zachovania svojej identity v radikálne sa meniacom svete, svete, ktorý sa stal viac otvoreným, transparentným a vzájomne prepojeným, v tej či onej podobe sa stretávajú prakticky všetky krajiny, všetky národy: ako Ruské, tak Európske, Číňania a Američania, a spoločnosti takmer vo všetkých krajinách sveta. A my, samozrejme, tiež tu na Valdaj, sa snažíme lepšie pochopiť, ako sa tej výzve pokúšajú čeliť naši partneri, hoci sa tu stretávame hlavne s odborníkmi na Rusko. Ale my vychádzame z toho, že naši vážení hostia vyjadrujú svoj, názor na vzájomnú interakciu, vzťah medzi Ruskom a krajinami, ktoré zastupujú. Pre Rusov, pre Rusko znejú otázky “Kto sme ?”, “Kým chceme byť ?” v našej spoločnosti stále hlasnejšie. Ustúpili sme od sovietskej ideológie, už nie je možné ju vrátiť. Zástancovia fundamentálneho konzervativizmu, ktorí sa vzhliadal k Rusku pred rokom 1917, ako sa zdá, sú rovnako ďaleko od reality ako zástancovia západného ultraliberalizmu. Je zrejmé, že náš pokrok nie je možný bez duchovného, kultúrneho a národného sebaurčenia, inak nebudeme môcť odolávať vnútorným a vonkajším výzvam, nemôžeme uspieť v globálnej konkurencii. A dnes vidíme nové kolo tejto konkurencie.Hlavnými smermi dnešnej konkurencie sú ekonomicko – technologické a ideologicko-informačné. Vyhrocujú sa tiež vojenskopolitické problémy a vojenskopolitické situácie. Svet sa stáva tvrdším, miestami je odmietané nielen medzinárodné právo, ale dokonca aj základná slušnosť. Je treba byť silným vo vojenskej, technologickej, ekonomickej oblasti, ale hlavnou vecou, ktorá bude rozhodovať o úspechu, je kvalita ľudí, kvalita spoločnosti, duchovnej a mravnej. Veď nakoniec, ako ekonomický rast a prosperita, tak aj geopolitický vplyv sú odvodené od stavu samotnej spoločnosti, od toho, ako občania tej či onej krajiny cítia svoju jednotu, nakoľko sú zakorenení vo svojej histórii, v hodnotách a tradíciách, nakoľko ich spájajú spoločné ciele a zodpovednosť. V tomto zmysle je pre Rusko otázka získania a upevnenia národnej identity naozaj zásadna vec. Medzitým Rusko dnes zažíva nielen objektívny tlak globalizácie na svoju národnú identitu, ale aj dôsledky národných katastrof dvadsiateho storočia, kedy sme dvakrát zažili rozpad našej štátnosti. Výsledkom bol zničujúci úder do kultúrneho a duchovného kódu národa, stretli sme sa s porušením tradícií a jednoty histórie, demoralizácia spoločnosti, deficitom dôvery a zodpovednosti. To má korene v mnohých naliehavých problémoch, ktorým čelíme. Veď otázka zodpovednosti nad sebou samým, spoločnosťou a zákonom je jednou zo základných, a to nielen v práve, ale aj v každodennom živote. Po roku 1991 vznikol dojem, že nová národná ideológia, ideológie rozvoja, sa narodí sama od seba. Štát, moc, intelektuálna a politická trieda sa takmer vyradili z tejto práce, tým skôr, že stará oficiálna ideológia po sebe zanechala nepríjemný pocit. A práve preto sa všetci báli aj len dotýkať sa tejto témy. Okrem toho, absencia národnej idey na základe národnej identity bola výhodná kvazikoloniálna časti elity, ktorá dávala prednosť krádežiam a vývozu kapitálu pred spojením svojej budúcnosti sa krajín, kde tie peniaze získala. Prax ukázala, že nová národná idea sa nerodí a nevyvíja podľa trhových pravidiel. Dištancovanie štátu a spoločností od tohto problému neprináša výsledky, rovnako ako mechanické kopírovanie cudzích skúseností. Takéto hrubé výpožičky, rovnako ako vonkajšie pokusy civilizovať Rusko, neboli prijaté prevažnou väčšinou nášho národa, pretože túžba po nezávislosti, duchovnej, ideologickej a vonkajšej suverenite je neoddeliteľnou súčasťou nášho národného charakteru. Mimochodom, tento prístup nefunguje aj v mnohých ďalších krajinách. Preč sú tie časy, kedy hotový model usporiadania sociálneho zriadenia mohol byť nainštalovaný v inom štáte ako počítačový program. Tiež chápeme, že identita, národná idea nemôže byť vnútená zhora, nemôže byť vybudovaná na základe ideologického monopolu. Takáto konštrukcia je veľmi nestabilná a zraniteľná, vieme to z vlastnej skúsenosti, že v modernom svete nemá žiadnu budúcnosť. Je potrebná historická tvorivosť, syntéza najlepších národných skúseností a ideí, pochopenie našich kultúrnych, duchovných, politických tradícií z rôznych uhlov pohľadu, s tým, že to nie je čosi stuhnuté, dopredu dané, ale že to je živý organizmus. Až potom bude naša identita založená na pevných základoch a bude nasmerovaná do budúcnosti, nie do minulosti. To je hlavný argument v prospech toho, aby otázka ideológie rozvoja bola nutne prejednávaná medzi ľuďmi, ktorí majú rôzne pohľady a rôzne názory na to, ako a čo robiť, pokiaľ ide o riešenie niektorých problémov. Nám všetkým: tzv neo – slovanofilom a neo – západofilom, štátnikom a tzv liberálom – celej spoločnosti bude potrebné pracovať na formovaní spoločných rozvojových cieľov. Je potrebné sa zbaviť zvyku počuť iba ideologických prívržencov a hneď z kraja s hnevom a dokonca aj nenávisťou odmietať akýkoľvek iný názor. Nemožno kopať do budúcnosťou krajiny ako do futbalovej lopty, ponoriť sa do nespútaného nihilizmu, spotreby, kritiky čohokoľvek, alebo do ponurého pesimizmu. Liberáli sa musia naučiť hovoriť so zástupcami ľavicových názorov, a naopak nacionalisti by si mali uvedomiť, že Rusko sa formovalo práve ako mnohonárodný a multi – náboženský štát, z prvých svojich krokov, a spochybňovaním nášho multietnického pôvodu, zneužívaním tém ruského, tatárskeho, kaukazského, sibírskeho a nejakého ďalšieho nacionalizmu a separatizmu, nastupujeme cestu skazy svojho genetického kódu. V skutočnosti, začíname ničiť sami seba. Zvrchovanosť, nezávislosť a územná celistvosť Ruska sú bezpodmienečné. Sú to ” červené línie “, ktoré nesmie nikto prekročiť. Pri všetkej pluralite našich názorov, diskusie o identite, o národnej budúcnosti nie je možná bez vlastenectva jej účastníkov. Vlastenectvo, samozrejme, v najčistejšom slova zmysle tohto slova. Príliš často v histórii krajiny namiesto opozícii vláde, sme konfrontovaní s opozíciou samotnému Rusku. Už som to pripomínal. Puškin o tom tiež hovoril. Vieme, ako to končilo – demoláciou štátu ako takého. U nás prakticky neexistuje žiadna rodina, ktorá by sa vyhla nešťastím minulého storočia. Otázky hodnotenia určitých historických udalostí ešte dnes rozdeľujú našu krajinu a spoločnosť. Musíme tieto rany zahojiť, obnoviť celistvosť historického tkaniva. Nemôžeme klamať seba samého, vyškrtnúť nevzhľadné alebo ideologicky nevhodné stránky, prerušiť spojenie generácií, ísť do extrémov pri vytváraní alebo zavrhovaní idolov. Je na čase prestať si všímať z histórie iba zlého, nadávať si viac, než to robí ktokoľvek z našich nepriateľov. Kritika je nutná. Ale bez sebaúcty, bez lásky k Vlasti táto kritika je ponižujúca a neproduktívna.Mali by sme byť hrdí na svoju históriu, a máme na čo byť hrdí. Celá naša história bez výnimiek by sa mala stať súčasťou ruskej identity. Bez priznania tohto faktu nie je možná vzájomná dôvera a pohyb spoločnosti dopredu.

Ďalšia vážna výzva pre identitu Ruska je spojená s udalosťami, ktoré prebiehajú vo svete.

Sú tu vonkajšie politické a morálne aspekty. Vidíme, ako väčšina euroatlantických krajín fakticky ide cestou odmietania svojich koreňov, vrátane kresťanských hodnôt, ktoré tvoria základ západnej civilizácie. Popierajú sa morálne zásady a akákoľvek tradičná identita: národné, kultúrne, náboženské, alebo dokonca pohlavné. Vykonáva sa politika, ktorá radí na rovnakú úroveň veľkú mnohodetnú rodinu a partnerstvo osôb rovnakého pohlavia, vieru v Boha a vieru v Satana. Výstrelky politickej korektnosti idú tak ďaleko, že už sa vážne hovorí o registrácii strán, ktorých cieľom je podpora pedofílie. Ľudia v mnohých európskych krajinách sa boja alebo hanbia hovoriť o svojej náboženskej príslušnosti. Rušia sa a premenovávajú sviatky, aby hanblivo schovali podstatu týchto sviatkov – ich morálny základ. A tento model sa agresívne snažia vnútiť celému svetu. Som presvedčený, že to je priama cesta k degradácii a primitivizmu, k hlbokej demografickej a morálnej krízy. Čo iné by mohlo byť väčším svedectvom o morálnej kríze ľudskej spoločnosti, ako strata schopnosti sebereprodukcie. Dnes takmer všetky vyspelé krajiny už nie sú schopné sa reprodukovať, dokonca s pomocou migrácie. Bez hodnôt založených v kresťanstve a iných svetových náboženstiev, bez štandardov morálky, ktoré sa formovali tisíce rokov, ľudia nevyhnutne stratia svoju ľudskú dôstojnosť. My považujeme za prirodzené a správne obhajovať tieto hodnoty. Je potrebné rešpektovať právo akejkoľvek menšiny na odlišnosť, ale aj práva väčšiny by nemali byť spochybňované. Zároveň vidíme pokusy nejakým spôsobom oživiť zjednodušený model unipolárneho sveta, zničiť inštitút medzinárodného práva a národnej suverenity. Taký unipolárny, zjednodušený svet nepotrebuje suverénny štát, potrebuje vazalov. V historickom zmysle, je to odmietnutie svojej tváre, odmietnutie rozmanitosti sveta daného Bohom a prírodou. Rusko je s tými, ktorí sa domnievajú, že kľúčové rozhodnutia by mali byť spracované na kolektívnom základe, nie podľa uváženia a v záujme jednotlivých krajín alebo skupín štátov, že by malo pôsobiť medzinárodné právo, nie právo silnejšieho, nie pästné právo, že žiadna krajina, žiadny národ nie je výnimočný, ale každý je jedinečný, samozrejme svojbytný, a má rovnaké práva, vrátane práva samostatne si zvoliť cestu vlastného rozvoja. Toto je náš koncepčný pohľad, ktorý vychádza z nášho vlastného historického osudu, z úlohy Ruska vo svetovej politike. Naša súčasná pozícia má hlboké historické korene. Samotné Rusko sa vyvíjalo na základe rozmanitosti, harmónie a rovnováhy, a túto rovnováhu prinášalo do sveta. Chcem vám pripomenúť, že Viedenský kongres v roku 1815, a dohody v Jalte z roku 1945, ktoré boli prijaté s veľmi aktívnou účasťou Ruska, zabezpečili dlhodobý mier. Sila Ruska, sila víťaza v týchto kľúčových okamihoch sa prejavila v šľachetnosti a spravodlivosti. A nezabúdajme na Versailles, uzavretý bez účasti Ruska. Mnohí odborníci, a ja s nimi úplne súhlasím, veria, že práve vo Versailles boli založené korene budúcej svetovej vojny. Pretože Versaillská zmluva bola nespravodlivá k nemeckému ľudu a uložila na neho také obmedzenia, s ktorými sa pri normálnom fungovaní nemohol vyrovnať, na stáročia dopredu.Chcem vás upozorniť ešte na jeden základný aspekt. V Európe a v mnohých ďalších krajinách je tzv. multikulturismus, ktorý je cudzorodým prvkom umelo presadzovaným zhora, teraz spochybňovaný, čo je pochopiteľné. Pretože v jeho osnove ležia svojho druhu úroky za koloniálnu minulosť. Nie náhodou dnes politici a verejní činitelia v samotnej Európe stále častejšie hovoria o zlyhaní multikulturismu, o tom, že nie sú schopní zabezpečiť integráciu odlišných jazykových a kultúrnych elementov do spoločnosti. V Rusku, na ktoré sa vo svojej dobe snažili dať nálepku “väzenie národov”, za celé stáročia nezmizol jediný, dokonca aj najmenší národ. Všetky si zachovali nielen svojou vnútornú autonómiu a kultúrnu identitu, ale zároveň aj svoj historický priestor. Viete, so záujmom som sa dozvedel, že v sovietskych časoch mal takmer každý malý národ svoju tlač, podporovali sa jazyky, podporovala sa národná literatúra. Mimochodom, veľa z vecí, ktoré sa robili v tejto oblasti predtým, musíme vrátiť a poučiť sa z toho. V tomto prípade máme jedinečnú skúsenosť vzájomného vplyvu, vzájomného obohacovania, a vzájomného rešpektovania kultúr. Táto politická kultúra a politická etika žije v našom historickej vedomí v našom duchu, v našom historickom kóde. Na tomto sa prirodzeným spôsobom tisíc rokov budovala naša štátnosť. Rusko – ako sa obrazne vyjadril filozof Konstantin LEONTIEV – sa vždy vyvíjalo ako “kvitnúca zložitosť”, ako štát-civilizácia, spevnený ruským ľudom, ruským jazykom, ruskou kultúrou, Ruskou pravoslávnou cirkvou a ďalšími tradičnými religiami Ruska. Práve z modelu štátu-civilizácie vychádzajú zvláštnosťi nášho štátneho zriadenia, ktoré sa vždy snažili pružne prispôsobovať národným, náboženským špecifikám rôznych oblastí, a zabezpečovať rozmanitosť v jednote. Kresťanstvo, islam, budhizmus, judaizmus a iné náboženstvá sú neoddeliteľnou súčasťou identity a historického dedičstva Ruska v súčasnom živote jeho občanov. Hlavnou úlohou štátu, zakotvenom v ústave je zabezpečenie rovnakých práv pre predstaviteľov tradičných náboženstiev a ateistov, právo na slobodu svedomia pre všetkých občanov.Avšak, identifikácia výhradne podľa etnického pôvodu a náboženstva v najväčšom štáte s multietnickým zložením obyvateľstva, je samozrejme nemožné. Práve formovanie občianskej identity založenej na spoločných hodnotách, vlasteneckom povedomí, občianskej zodpovednosti a solidarity, úcty k právu, účasti na osude vlasti bez straty kontaktu so svojimi etnickými, náboženskými koreňmi je nevyhnutnou podmienkou pre zachovanie jednoty krajiny. Ako politicky a ideologicky, koncepčne bude sformovaná ideológia národného rozvoja je otázkou mnohých diskusií, aj s vašou účasťou, vážení kolegovia. Ale som hlboko presvedčený, že v srdci našej filozofie musí byť rozvoj človeka, rozvoj morálny, intelektuálny a fyzický. Ešte na začiatku 90. rokov Solženicyn hovoril o tom, že zachovanie národa po najhoršom dvadsiatom storočí by malo byť hlavným národným cieľom. Dnes si musíme priznať, že sa nám nepodarilo úplne zvrátiť negatívne demografické trendy, sme len na krok ustúpili od nebezpečnej čiary, ktorá by znamenala stratu národného potenciálu.Bohužiaľ, v histórii našej krajiny bola hodnota jednotlivého ľudského života často nízka. Príliš často boli ľudia len prostriedkom, nie cieľom a poslaním rozvoja. Nemáme už nielen právo, ale ani možnosti pre to, aby sme mohli hodiť do pece rozvoja milióny ľudí. Je treba chrániť každého. Práve vzdelaní, kreatívni, fyzicky aj duchovne zdraví ľudia, a nie prírodné zdroje alebo jadrové zbrane, budú hlavnou silou Ruska v tomto a nasledujúcich storočiach.Úloha vzdelania je tým dôležitejšia, že pre vzdelanie jednotlivca a vlastenca musíme obnoviť úlohu veľké ruskej kultúry a literatúry. Mali by byť základom pre sebaurčenie občanov, ktorý je zdrojom identity a základom pre pochopenie národnej idei. Tu veľa záleží na učiteľskom a pedagogickom spoločenstve, ktoré bolo a zostáva najdôležitejším strážcom národných hodnôt, myšlienok a postojov. Toto spoločenstvo hovorí rovnakým jazykom – jazykom vedy, vedomostí a vzdelania. A to na obrovskom teritóriu – od Kaliningradu až do Vladivostoku. A už len tým, toto spoločenstvo, mám na mysli učiteľské pedagogické spoločenstvo ako celok, v najširšom slova zmysle, spevňuje našu krajinu. A podpora tohto spoločenstva je jedným z najdôležitejších krokov na ceste k silnému a prosperujúcemu Rusku.Ešte raz podotknem, že ak nesústredíme naše úsilie na vzdelávanie a zdravie ľudí, na formovanie vzájomnej zodpovednosti moci a každého občana, a nakoniec, na obnovenie dôvery v spoločnosť, prehráme v historickej súťaži. Občania Ruska by sa mali cítiť ako zodpovední hospodári a páni svojej krajiny, svojho regiónu, svojej vlasti, svojho majetku a svojich životov. Občanom je ten, kto je schopný samostatne riadiť vlastné záležitosti a slobodne spolupracovať so seberovnými. Najlepšou školou občianstva sú miestne samosprávy a občianske organizácie, založené z vlastnej iniciatívy. Samozrejme, v tomto prípade mám na mysli mimovládne organizácie. Mimochodom, jednou z najlepších ruských politických tradícií je zemská tradícia, ktorá tiež bola postavená na princípoch samosprávy. Iba z účinného mechanizmu samosprávy môže vyrásť skutočná občianska spoločnosť a skutočná národno orientovaná elita vrátane, samozrejme, aj opozícia s vlastnou ideológiou, hodnotami a mierou pre dobré a zlé, s vlastnými a nie určovanými z médií, nieto zo zahraničia. Štát je pripravený a bude veriť iniciatívnym a samosprávnym štruktúram, ale musíme vedieť, komu dôverujeme. A toto je úplne normálna medzinárodná prax a práve preto sme prijali novú legislatívu, ktorá zvýši transparentnosť mimovládnych organizácií.Ak hovoríme o prípadných reformách, je dôležité nezabúdať, že naša krajina nie je len Moskva a Petrohrad. Pri rozvoji ruského federalizmu sa musíme spoliehať na svoje vlastné historické skúsenosti, použiť flexibilné a rozmanité modely. Do konštrukcie ruského federalizmu je založený veľmi veľký potenciál. Musíme sa naučiť ho múdro využívať, a nezabúdať na to hlavné: rozvoj regiónov a ich samostatnosti, musíme pracovať na vytváraní rovnakých príležitostí pre všetkých občanov krajiny, bez ohľadu na miesto jej bydliska, na odstránenie nerovnováhy v ekonomickom a sociálnom rozvoji regiónov Ruska, čo znamená na posilnenie jednoty krajiny. Samozrejme, je to veľmi náročná úloha, pretože tieto oblasti sa vyvíjali po celé desaťročia, ak nie stáročia, nerovnomerne.

Chcel by som sa dotknúť jednej témy.

Dvadsiate prvé storočie sľubuje, že bude storočím veľkých zmien, érou formovania geopolitických kontinentov, finančne – ekonomických, kultúrnych, civilizačných, a vojensko – politických. A preto našou absolútnou prioritou je tesná integrácia so susedmi. Budúca Eurázijská hospodárska únia, o ktorej sme hovorili v poslednej dobe, nie je len súborom vzájomne výhodných dohôd.Euroázijská únia je projekt zachovania identity národov, historického eurázijského priestoru v novom storočí a novom svete. Euroázijská integrácia je šancou pre krajiny bývalého Sovietskeho zväzu stať sa nezávislým centrom celosvetového vývoja a nie perifériou pre Európu alebo pre Áziu. Chcem zdôrazniť, že euroázijská integrácia bude tiež budovaná na princípe rozmanitosti. To je združenie, v ktorom každý si zachová svoju tvár, svoju identitu a politickú subjektivitu. Spolu s našimi partnermi budeme dôsledne, krok za krokom realizovať tento projekt. A dúfame, že bude naším spoločným príspevkom k zachovaniu rozmanitosti a udržateľnosti globálneho rozvoja.

Vážené kolegyne a kolegovia !

Doba po roku 1991 je nazývaná postsovietskou fázou. Prežili sme ju, prekonali toto dramatické obdobie. Rusko, ako už sa to stalo v histórii mnohokrát, prešlo cez utrpenie, ťažké skúšky, a vracia sa späť k sebe, do svojej vlastnej histórie.Upevnili sme svoju národnú identitu, posilnili svoje korene, napriek tomu zostali otvorení a vnímavý k najlepším myšlienkam a praktikám Východu i Západu, my musíme a my pôjdeme dopredu.
Veľmi vám ďakujem za vašu pozornosť.

Jak se česky řekne "Spin doctor"

V politice existuje jedna zajímavá profese. Její anglický název je "spin doctor", v češtině zatím pro ní, pokud vím, nemáme výraz. Definice podle známého amerického slovníku (Merriam-Webster's Collegiate Dictionary) je "a person responsible for ensuring that others interpret an event from a particular point of view", volně česky přeloženo "osoba jejíž úkolem je zajistit, aby událost byla veřejností vykládána z určitého žádaného úhlu pohledu". Ve skutečnosti jde o jakousi kombinaci krizového manažéra a mediálního manipulátora.

"Spin doctor" málokdy vystupuje v přímém spojení s politikem, většinou jde o politického konsultanta anebo komentátora, který je sympatisantem jeho směru, dostatečně nezávislý, tedy "daleko", aby budil důvěru, dostatečně blízko, aby mohl podat bližší "důvěrné" informace, na které tisk rád reaguje, které jdou někdy hodně daleko za oficiální komuniké vydavané tiskovým mluvčím, a které mohou někdy dokonce vypadat zcela v protikladu k oficiálnímu zdroji informací. Nevyhýbá se ani kontroverzním tématům, naopak, právě v nich je jeho činnost centrální. Proto je častým hostem televizních diskusí a panelů, kterých se tiskový mluvčí zpravidla neúčastňuje, jsou vyhrazeny "nezávislým" nebo neoficiálním komentátorům. Proto jsou jeho polem působnosti media obecně, jen zřídka je spojován s jedněmi novinami nebo jednou televizní stanicí.

Pravděpodobně nejznámějším a nejúspěšnějším "spin doctorem" americké politické scény je James Carville. Není spin doctorem z povolání, to je ostatně málo kdo, je politickým konsultantem mnoha amerických demokratických politiků, mezi nimiž je nejžádanějším manažérem jejich volebních kampaní. Jeho nejznámějším klientem je bývalý president Bill Clinton. Jeho působnost ovšem není omezena jen na USA, mezi jeho klienty jsou například britský ministerský předseda Tony Blair, Federální Liberální Strana Kanady a její ministerský předseda Jean Chretien, bývalý řecký ministerský předseda Constantine Mitsotakis a jeho Nová Demokratická Strana, a Carville vedl úspěšnou volební kampaň bývalého izraelského ministerského předsedy Ehuda Baraka. Jiným světově známým klientem Carvillovy firmy , GCC/NOP je bývalý jihoafrický president Nelson Mandela. Není zde místo uvést všechny jeho prezidentské a premiérské klienty v Jižní Americe, snad se jen zmíním o presidentu Brazilie Fernandu Enrique Cardosovi.

Carvillova řada vítězných tažení začala v roce 1986, kdy vedl překvapivě úspěšnou kampaň guvenérského kandidáta Roberta Caseyho. Casey prohrál ve třech předcházejících pokusech o křeslo guvernéra Pennsylvanie, a byl předmětem novinářského humoru, jako věčný "looser". Následující rok Carville dovedl k vítězství stejně "beznadějného" kandidáta o úřad guvernéra Kentucky. Wallace Wilkinson, téměř neznámý politik, který měl v průzkumech na začátku své kampaně 1% hlasů dokázal ve volbách pod Carvillovým vedením přesvědčivě zvítězit.

Následovala řada vítězství v guvernátorských a senátních volbách. Klíčovým vítězstvím byla kampaň Pennsylvánského senátora Harrise Wofforda, který porazil populárního bývalého Generálního Prokurátoa USA, Richarda Thornburgha. V kampani měl Thornburgh náskok 40% hlasů, a měl osobní podporu presidenta Gorge Bushe staršího, který v té době měl důvěru 91% američanů, bylo to v době těsně po vítězné válce v Zálivu. Tímto neočekávaným a šokujícím vítězstvím Carville dokázal, že i nejpopulárnější politik je "zranitelný", a následující rok presidenta Bushe porazil nejznámější Carvillův klient, William Jefferson Clinton.

Největšího úspěchu James Carville ale nedosáhl jako volební manager. Sám řekl, že si nejvíce cení své úlohy v zabránění odsouzení a odvolání Billa Clintona z funkce presidenta USA v aféře Moniky Lewinské. Již to že tento případ je světově známým právě pod tímto jménem je podstatě jeho vítězstvím.

Carville se zhostil úlohy "spin doctora", a to tak úspěšně, že velká část američanů a velká většina evropanů dodnes pokládá tuto aféru za relativně malý sexuální prohřešek populárního amerického presidenta, a téměř nikdo už dnes neví, co bylo ve skutečnosti předmětem obžaloby.

Ožaloba presidenta je samozřejmě už svou povahou věc velmi politická. President USA je proti negativním efektům politizace případného obvinění a obžaloby chráněn imunitou svého úřadu a článkem 1 a 2 ústavy, která specifikuje typy obvinění a proces obžaloby (impeachment) a soudního řízení, které jedině můžou vést k odvolání presidenta Spojených států, soudců federálních soudů a jiných ústavních činitelů.

President USA může být v době kdy zastává svou funkci obviněn z pouze z Ústavou definovaných trestných činů: zrady, braní úplatků, a jiných závažných zločinů a přestupků (treason, bribery, or other high crimes and misdemeanors). Pro jeho odvolání jsou nutné tři ústavní kroky, vyšetření případu Sněmovnou representantů nebo její komisí, "impeachment", žaloba, kterou může vznést jen Sněmovna Representantů, ke které je třeba nadpoloviční většiny hlasů Sněmovny a následný soud, jehož tribunálem se stává pod řízením přesedy Nejvyššího soudu USA Senát, a kde je pro odvolání třeba dvou třetin hlasů všech senátorů. V historii USA byly tři případy stávajících presidentů, proti kterým bylo řízení zahájeno, byly to případy presidenta Andrew Johnsona v roce 1868, který v soudu Senátem vyhrál o jeden hlas, Richada Nixona v roce 1974, který resignoval ze svého úřadu před tím, než Sněmovna hlasovala o jeho obžalobě, a William Clinton, jehož případ je v živé, i když, a to z nemalé části díky úsilí Jamese Carvilla a jeho kolegů, značně skreslené, paměti.

Případ Pauly Jonesové

Případ začal r. 1994, kdy do té doby neznámá zaměstnankyně Arkansaské Komise pro rozvoj průmyslu, vládní agentury Státu Arkansas, podala civilní (občanskou) žalobu na bývalého guvernéra Arkansasu, a v době podání žaloby presidenta USA Williama Clintona. Obsahem žaloby byl incident, který se odehrál v době Clintonova působení v posici guvernéra státu Arkansas. Podle žaloby se Paula Jones 8. května 1991 účastnila konference o kvalitním managementu, jejímž hostem a úvodním řečníkem byl guvernér Clinton. Pracovala jako recepční konference, pořádané v hotelu Excelsior v hlavním městě Arkansasu, Little Rock . K jejímu stolu v recepční místnosti se dostavil příslušník Arkansaské Státní Policie přidělený k osobní ochraně guvernéra Clintona, Danny Ferguson, a sdělil Paule Jonesové že guvernér jí žádá, aby dostavila do jeho hotelového pokoje. Následovala krátká konverzace, mezi Paulou Jones, její kolegyní Pamelou Blackardovou a Clintonovým osobním strážcem, jejímž tématem bylo, co asi guvernér může chtít od prosté pracovnice sekretariátu konference. Paula Jones vyjádřila překvapení a považovala setkání s guvernérem za poctu. "To nic není, to děláme pro guvernéra pořád", řekl před oběma ženami Clintonův osobní strážce.

V Clintonově hotelovém pokoji pak došlo k incidentu, který Paulu Jones překvapil a šokoval. Po krátké konverzaci "o ničem" se Clinton začal Pauly dotýkat, pokusil se jí objímat a nakonec, a nakonec údajně došlo k tomu, co zákon nazývá "sexual assault", česky sexuální napadení, otevřený pokus přimět Paulu Jones k pohlavnímu styku.

Podle výpovědi Pauly Jones bylo důvodem pro její žalobu to, že se její jméno objevilo v článku novináře Davida Brocka v časopise "American Spectator", který popisoval Clintonovy skandály, a jí označil za jednu z mnoha Clintonových milenek. Další v zápětí následující článek jí označoval za "couru z trailer parku". Podle ní a jejích právníků bylo důvodem pozdní želoby po tříletém mlčení očištění jejího jména a její pověsti. President Clinton byl obžalován z "sexuálního harassmentu".

Právníci Pauly Jones se opírali o svědectví Pauly Jones, její přítelkyně Blackardové, osobních strážců guvernéra Clintona Danny Fergusona a Rogera Perryho a svědectví a množství affidavitů a depozic (prohlášení adresovaných soudu a majících platnost svědecké výpovědi pod přísahou) mnoha dalších žen, které svědčily o tom, že byly obětmi sexuálního harrasmentu guvernéra a později presidenta Clintona. Právníci hledali důkazy a výpovědi o Clintonově zvláštním vztahu k ženám, zejména jemu podřízeným, proto, že vzhledem k nepřímým důkazům které jsou v takovýchto případech obvyklé, chtěli dokázat, že podobné jednání nebylo pro Clintona ničím neobvyklým.

Případ Whitewater

Nezávisle na případu Clintonova údajného sexuálního harassmentu vznikl a pracoval úřad Zvláštního žalobce, který je v USA institucí k vyšetřování porušování zákona ústavními činiteli včetně presidenta. Zvláštní žalobce je jmenován od případu k případu, a v tomto případě vznikl proto, aby vyšetřoval tzv. Whitewater aféru, ve které bylo důvodné podezření, že President a paní Clintonová byli účastníky nezákonných transakcí s realitami které prováděla firma Whitewater Development Corp. v Arkansasu, ve které oba Clintonovi byli partnery. Firma byla financována za podezřelých okolností bankou Madison Guaranty Savings and Loan, jejímiž většinovými vlastníky byli přátelé manželů Clintonových, James and Susan McDougellovi, která byla jedním z hlavních finančních podporovatelů Clintonových guvernérských a presidentských kampaní, která Clintonovým poskytla několik neuvěřitelně výhodných osobních půjček, a která zbankrotovala způsobem, který silně připomíná u nás známé případy vytunelování.

V roce 1996 byli v souvislosti s touto aférou a podezřelým bankrotem banky, odsouzeni za podvody k vězenským trestům partneři manželů Clintonových ve firmě Whitewater Development, Clintonův privátní a politický přítel a nástupce ve funkci guvernéra Arkansasu Jim Guy Tucker a již známí Clintonovi bankéři a přátelé James a Susan McDougallovi. Odsouzen k vězeňskému trestu za křivou přísahu byl i svědek v případu a Clintonův blízký přítel, bývalý soudce městského soudu v Little Rock, David Hale. Další Clintonův přítel a partner ve Whitewater Development, Vincent Foster, který po Clintonově zvolení presidentem s ním přešel do Bílého domu jako právní poradce, a který měl, jako jednu ze svých povinností, na starosti správu osobních písemností Williama a Hillary Clintonových, spáchal během vyšetřování aféry za dodnes nevysvětlených okolností 20. června 1993 sebevraždu. Během dopoledne rozepsal několik úředních dokumentů, a domluvil si několik schůzek na pozdější dobu. Krátce po poledni řekl své sekretářce, Deboře Gornhamové, že bude hned zpátky a vyšel z kanceláře. To bylo naposled, kdy byl spatřen živý. Přesto, že Bílý dům je jedním z nejostřeji střežených míst na světě, vede se přísná písemná evidence všech příchodů a odchodů, a všechny příchody a odchody jsou monitorovány televizí, neexistuje ani písemný, ani televizní záznam jeho odchodu z Bílého domu. Několik hodin poté bylo jeho mrtvé tělo nalezeno v parku ve Fort Marcy, předměstí Washingtonu. Podle svědectví zaměstnanců Bílého domu a jeho rodiny a osobních přátel, se několik týdnů před smrtí zmiňoval o tom, že chce resignovat na svou posici a z Bílého domu odejít.

Kromě své osobní propojenosti na případ Whitewater a na události v Bílém domě po začátku Clintonova prvního volebního období ve funkci presidenta, je nebožtík Vincent Foster pro Clintonovo vyšetřování důležitý ještě jednou věcí, i když sám o ní za svého života neměl tušení. Vedle Debory Gornham, měl Vincent Foster ještě jednu sekretářku, a její jméno se po jeho smrti stalo jedním z klíčových jmen Clintonova vyšetřování. Její jméno bylo Linda Tripp. Zapamatujte si jí, bude brzy klíčovou osobností celé aféry.

Willam a Hillary Clintonovi vypovídali, že se sami nedopustili ničeho nezákonného, o žádné z mnoha protizákonných transakcí jejich firmy nevěděli, a všechny dokumenty k případu jsou ztracené. Část písemností firmy Whitewater Development, které dokumentovaly vztah manželů Clintonových k podezřelým transakcím, a byly po jejich výpovědi považovány za ztracené, byly nalezeny r. 1996 v Bílém domě.

Vzhledem k množství nevysvětlených okolností případu, a jejich vztahu k presidentovi a první dámě, byl potom, co někteří úředníci Clintonovy administrace byli obviněni z křivé přísahy, Zvláštní žalobce Kenneth Starr v roce 1998 zmocněn Clintonovou generální prokurátorkou Janet Reno k rozšíření vyšetřování i na jiné další možné přestupku a trestné činy, kromě těch, které se přímo dotýkaly případu Whitewater.

Vraťme se nyní zpět k případu Pauly Jones a Clintonovu obvinění ze sexuálního harassmentu. Jedním z dokumentů, které byly předloženy právními zástupci žalobkyně byl affidavit Kathleen Willey, bývalé dobrovolné (neplacené) pracovnice Bílého domu, která rovněž obvinila presidenta Clintona z téhož přestupku. Díky tomuto případu musel Zvláštní žalobce Kenneth Starr rozšířit vyšetřování i na přípdy údajného sexuálního harassmentu v Bílém domě. O případu Kathleen Willey se právníci Pauly Jonesové dozvěděli od její přítelkyně, Lindy Trippové. Ta byla mezitím přeložena z Bílého domu do Pentagonu, kde se spřátelila s další bývalou zaměstnankyní Clintonova Bílého domu, Monikou Lewinskou. Monika se Lině Trippové pochlubila svou aférou s presidentam. Linda Tripp o případu hovořila s novinářkou Lucienne Goldberg. Ta jí poradila, aby hovory s Monikou Lewinskou nahrávala. Monika byla dost hovorná, Linda Tripp nahrála během jednoho roku celkem 17 hodin rozhovorů.

V prosinci 1997 byli právníci Pauly Jonesové anonymně upozorněni na další ženu v Clintonově životě, Moniku Lewinskou. Lewinská byla předvolána k výpovědi, před svou výpovědí se sešla s Clintonem a jeho právníka a (jak se později ukázalo) na pokyn Clintonova přítele a právního zástupce Vernona Jordana celou aféru pod přísahou popřela.

V prosinci Linda Tripp informuje Úřad Zvláštního žalobce o nahraných konverzacích s Monikou Lewinskou. Tím dochází ke konvergenci všech do té doby na sobě nezávislých afér, aféry Pauly Jones, aféry Whitewater a aféry Moniky Lewinské.

Po porovnání affidavitu Moniky Lewinské a obsahu nahraných konverzací bylo Starrovým vyšetřovatelům jasné, že Monikia Lewinská se dopustila trestného činu křivé přísahy. Zároveň je tím vrženo podezření ze stejnného trestného činu na samotného presidenta, který ve vlastní písemné výpovědi 16.1.1998 sexuální styky s Lewinskou rovněž popřel.

Tentýž den FBI a úřad státního zástupce ve Washingtonu kontaktuje Moniku Lewinskou, a nabízí jí imunitu před trestním stíháním výměnou za pravdivou výpověď. Kenneth Starr, dostává autorizaci Generální prokurátorky Janet Renové k dalšímu rozšíření vyšetřování o podezřelé presidentovy výpovědi v případě Pauly Jones. Její případ 1. dubna 1998 končí Clintonovým vítězstvím, na základě jeho místopřísežných affiodavitů soudkyně Susan Webberová konstatuje, že vzhledem k nedostaku přímých důkazů a Clintonova popření viny a popření dalších svědeckých výpovědí a affidavitů, není dostatek důkazů pro jeho odsouzení.

"Spin doctor" na scéně

V této fázi na scénu vchází James Carville.

V červnu zahajuje Úřad Zvláštního žalobce řízení tzv. Grand Jury, které v americkém soudním systému určuje, zda byl spáchán trestný čin, a případně nude li někdo "indicted", to je obžalován. President Clinton byl předvolán k výpovědi. Ve své výpovědi překvapivě přiznal, že lhal o svém vztahu s Monikou Lewinskou, a později tentýž den se v televizi objevilo jeho silně emotivní vystoupení, kde žádal americký lid o odpuštění tohoto "sexuálního prohřešku proti dobrým mravům".

Každý den večer se v televizních zpravodajských a diskusních pořadech objeval James Carville.Pečlivě vybíral takové programy, které moderovali Clintonovi podpůrci, v nepopulárnějším, Geraldo Rivera Show byl hostem téměř denně. I další hosté byli vybíráni velmi pečlivě, velmi často byl zván reverend Jerry Falwell, známý konzervativec a křesťanský fundamentalista. Tematicky se pořady zabývaly neposlednějším vývojem aféry, a byly vedeny principem zdůrazňování sexuálních skandálů a ignorováním nebo trivializaci dalších vážných podezření a obvinění, Whitewater aféra a jiná podezření nebyla téměř nikdy zmiňována, a diskuse byly zajímavé tím, jak se Clintonovi nejznámější přívrženci, Carville a Rivera, téměř vyžívali v grafických popisech Clintonových sex skandálů. Jejich protagonistky byly představovány divákům jako v bulvárním magazínu. Pořady se omezovalyí a soustřeďovaly na tento aspekt Clintonova jednání, a téměř vždy končily tím, že se Rivera, nebo moderátor jiného pořadu, ptal reverenda Falwella, či jiného populárního klerika na jeho názor, který byl samozřejmě přísně odsuzující, a zároveň z něho bylo cítit to, co je křesťanským reverendům vlastní, vůle k odpuštění. Clinton je hříšník, ale vzhledem k tomu, že svých hříchů lituje, mělo by mu být jeho chování odpuštěno. Málo kdy dostal reverend šanci se vyjádřit k jinému aspektu případu, panové Carville nebo Rivera byli vždy pohotově připraveni s dalším "odhalením" a další lamentaci nad ubohým hříšníkem Clintonem, doprovázeným povzdechy nad tím, jak se mohl tak populární a dobrý president takto spustit. Při byly denně divákům zdůrazňovány všechny skutečné i imaginární úspěchy Clintonovay administrativy, a jeho protivníci, a ti, kteří se snažily poukázat na další a daleko více závažné prvky Clintonových afér, byli portrétováni jako zkostnatělí, konzervativní a netolerantní sexuální pokrytci, kteří špiní dobrého presidenta pro jeho drobné sexuální prohřešky.

Zvláštní vyšetřovatel Kenneth Starr se stal zvláště oblíbeným tečem Carvillovy kampaně. Jeho vlastní charakter byl zpochybňován, a byl obviňován z toho, že se chce Presidenta Clintona zničit obviněními sexuálního charakteru. Je to samozřejmě nesmysl, Starr vyšetřoval křivou přísahu v soudním případu harassmentu, případ křivé přísahy v případě sexuálního charakteru, a vyčítat mu, že popisuje sexuální situace které v případu nastaly, aby obvinění prokázal, je stejně scestné, jako obviňovat policistu který vyšetřuje případ znásilnění, protože v jeho popisu činu je kladen důraz na zvrhlé a násilné pachatelovo jednání, z úchylné zvrhlosti.

Carvile dosáhl opět neuvěřitelného úspěchu. Veřejnost, která byla na začátku vyšetřování šokována rozsahem podezřelých hospodářských aktivit presidenta Clintona a jeho partnerů a společníků, díky jeho kampani naprosto zapoměla na její podstatu, a rozdělila se na dva přibližně stejné velké tábory podle své ochoty odpustit či neodpustit populárnímu presidentu jeho sexuální aktivitu. James Carville dosáhl toho, že z původních kriminálních a etických podezření proti Clintonovi se stal sexuální skandál.

Vyšetřování presidenta Clintona pro podezření z křivé přísahy a dalších trestných činů mezitím pokračovalo, a v září 1998 byl Zvláštní žalobce Starr dostatečně přesvědčen o jeho průkaznosti, aby o něm,a dalších dostatečně prokázaných důvodných podezřeních podal zprávu Výboru pro spravedlnost (House Judiciary Committee) Sněmovny reprezentantů Kongresu. Zpráva, která měla 445 stran, zdůvodňovala čtyři přestupky a trestné činy, které Starr považoval za dostatečně prokázané a dostatečně vážné, aby Sněmovna reprezentantů zahájila řízení pro impeachment (obžalobu) presidenta Clintona. Ani jeden se netýkal žádného přestupku sexuální povahy, byly to křivá přísaha v soudním procesu, překážení výkonu spravedlnosti, ovlivňování svědků a zneužití autority veřejného činitele. Přesto by se ze zpráv v amerického i světového tisku mohlo zdát, že Clinton byl Zvláštním žalobcem obviněn ze sexuálních prohřešků. Kampaň se povedla, případ se dostal na zcela jinou rovinu, a vyšetřování trestných činů bylo presentováno a velkou částí veřejnosti vnímáno, jako vyšetřování soukromého života guvernéra a presidenta Clintona. Měla vliv i na jednání Sněmovny representantů o impeachmentu (obžalobě) presidenta a na soud v Senátu.

Sněmovna odhlasovala obžalobu pro dva ze čtyř Zvláštním žalobcem Starrem naznačených trestných činů. Prvním byla křivá přísaha, lživá a zavádějící výpověď před Grand Jury v případě případu Pauly Jones. Druhým bylo překážení výkonu spravedlosti, zakrývání skutečností a utajování evidence v témže případě.

Křivá přísaha je jedním z nejváznějších trestných činů ameických trestních zákoníků. Trestní zákoníky stanovují za křivou přísahu ve výpovědi před soudem vice než deset let vězení. Vina Jamese Clintona byla prokázaná a nebyla v soudním řízení před Senátem zpochybněna. Byla ale trivializována, šlo o pouhý "gentlemanský" prohřešek, a Clinton se jen vyhýbal přiznání svých morálních poklesků, nešlo tedy o "křivou přísahu" v pravém slova smyslu, Clintonovi oponenti jen slepě lpí na "liteře" zákona, a ignorují jeho "ducha". Duchem zákona je ale v tomto případě myšlenka, že soudní proces, je zárukou ústavní čistoty a dostupnosti spravedlnosti, a chrání občany před křivým svědectvím, které by zcela zneschopnilo výkon spravedlnosti.

Zcela zapomenut byl fakt, že president svou křivou výpovědí odepřel spravedlnost americké občance Paule Jones, a způsobil jí tím přímou škodu. Dokonce i presidentská přísaha zavazuje presidenta k tomu, aby byl ochráncem a garantem právě těch práv, které tak hrubě porušil.

Demokratičtí poslanci a senátoři, z nichž více než třicet procent mělo na začátku vyšetřování názor, že Clinton by měl pod tíhou a vážností obvinění sám odstoupit, nakonec hlasovali jednomyslně proti jeho obžalobě Sněmovnou reprezentantů, a odsouzení Senátem.

Soud v Senátu Clinton vyhrál. Ze sta senátorů volilo pro Clintona v prvním bodě obžaloby 55 a ve druhém 50. Obžaloba tak ani v jednom bodu nezískala potřebnou většinu. Následkem politizace případu byla další činnost Starrova úřadu zcela paralyzována, a vyšetřování skončilo bez výsledků. Starr resignoval v říjnu 1999, a jeho nástupce, Robert W. Ray, v září 2000 ukončil činnost úřadu a vyšetřování aféry Whitewater pro nedostatek důkazů. Krátce před koncem svého volebního období Clinton omilostnil svou partnerku a přítelkyni Susan McDougallovou (její manžel, James McDougall mezitím zemřel). Případ záhadné smrti Vincenta Fostera nebyl nikdy vyřešen.

Federální soudkyně Susan Webber Wright ukončila řízení v případě Pauly Jones pro nedostatek důkazů. Její právníci se odvolali, a případ byl nakonec řešen mimosoudně, Clinton jí zaplatil 850 000 dolarů..

Zvratem ve vyšetřování byl vstup Jamese Carvilla a jím řízená kampaň. Téměř okamžitě po jejím zahájení došlo ke změně presidentova postoje, tam, kde se dříve tvrdě bránil, a používal ke své obraně všechna presidentská privilegia, náhle změnil taktiku, a tam, kde šlo o jeho sexuální výstřelky se stal kajícím hříšníkem, kromě přiznával vše co přímo nehrozilo trestním stíháním, a spolupracoval se soudem i s komisí Kongresu. To se ovšem týkalo jen případu Pauly Jones a i tam rychle zaplatil, aby případ nebyl znovu otevřen. V ostatních věcech se jeho stanovisko nezměnilo, o ničem nevěděl, ničeho se nedopustil, vše je jen politickým spiknutím pravice.

Jeho spolupráce, a synchronizovaná PR kampaň Jamese Carvilla vedla k tomu, že případ Whitewater nebyl nikdy uspokojivě vyšetřen. Po dokumentaci počátečních čtyř možných bodů obžaloby byl Kenneth Starr nucen podat zprávu výboru Sněmovny pro spravedlnost, a členové výboru nečekali na další vyšetřování v ostatních bodech, a příliš ukvapeně, pod tlakem medií a veřejnosti, a pod silným politickým tlakem svých stran, navrhli Sněmovně zahájení procesu impeachmentu.

James Carville a jeho kritici

O svém politickém stylu James Carville říká: "Politika se dělá nejlépe, když máte viditelného konkrétního nepřítele. Když jeden zmizí, musíte si okamžitě vytvořit nového."

"James žije na hranici mezi genialitou a šílenstvím," řekl o něm poradce Clintonova Bílého domu Paul Begala, jeho bývalý obchodní partner. "Teď, kdy se stal slavným a bohatým, je excentrikem. Já si ho pamatuji ještě když byl jenom bláznem."

Carville je typickým a nejúpěšnějším americkým "spin doctorem". Kromě krátké doby na začátku Clintonova presidentsví (byl členem týmu, který připravoval přechod ke Clintonově administrativě) nebyl zaměstnancem Bílého domu. Jeho blízkost k presidentovi (byl s ním po celou dobu Clintonova prezidentství v kontaktu několikrát týdně) a jeho osobní smysl pro media a politiku jej ale udělaly neoficiálním Clintonovým mluvčím a oblíbeným zdrojem zpravodajských relací a ještě více vyhledávaným hostm diskusních pořadů. Clinton v něm měl nejen skvělého rádce, ale i něco co je pro politika luxusem, skvělého tlumočníka Clintonových názorů, při čemž Clintonovi vždy zůstávala možnost se od svého "hlasu" distancovat, Carville je konec konců jen soukromá osoba, a má právo na vlastní názory.

Carvillovi oponenti považují překvapivé obraty Jamese Carvilla za cílenou a promyšlenou strategii. Jistě nebylo jen náhodou, že hned na počátku slavného Clintonova sexuálního skandálu, který fakticky znemožnil a ukončil vyšetřování ve věci Whitewater, byl článek Jamese Carvilla, který jí vyprovokoval k podání žaloby. Ano byl to ten článek o "couře z trailer parku". James Carville stál v pozadí od začátku do konce procesu, který změnil charakter Clintonových obvinění.

"Sex a nic než sex, to je vše o co tady jde", říkal Carville na začátku aféry Pauly Jones a Moniky Lewinské každému, kdo byl ochoten naslouchat. Lze si jen těžko představit, že takové zjednodušení a zkreslení mohlo mít takový dopad na media a jejich vnímání Clintonova vyšetřování. A přeci právě to se stalo, Carvillova strategie dokázala ovlivnit takzvaná "seriozní" media do takové míry, že původní předmět vyšetřování byl zcela zapomenut.Bylo by škoda, kdyby zapomenut zůstal i autor a přední mediální hvězda této strategie, "spin doctor" číslo jedna, James Carville..

Jen pro zajímavost, James Carville má i české kontakty. V roce 1996 si zahrál ve filmu Miloše Formana "People vs. Larry Flint". Je to jeho jediné spojení s Českou republikou?

Tomáš Haas, thaas@rogers.com

4. května 2003

Vojna proti Putinovi?

Západ - Európska únia, USA a NATO začali ekonomickú vojnu proti Rusku. Obchodná vojna pritom uškodí všetkým. Nemecká burza DAX už padá a niektoré nemecké firmy majú už tiež problémy. A všade v EÚ to bude podobné. A to sme len na začiatku špirály. Ako chcete cez sankcie „skrotiť“ druhú atómovú veľmoc sveta? To je čistá ilúzia. A môže si vobec Európa dovoliť sankcie voči krajine na ktorej je z veľkej časti energeticky závislá? To je v podstate výstrel do „vlastného kolena“.

O čo ide vlastne v Ukrajine? V novembri 2013 predložená asociačná zmluva Ukrajine, túto krajinu prakticky hospodársky mala odrezať od Ruska. Trhy sa majú otvoriť len jedným smerom – na západ. Ale Ukrajina mala doteraz predsa obrovské hospodárske vzťahy s Ruskom. Čo sa s tým má stať? Popri strate ukrajinských trhov sa Rusko navyše obáva aj vojenskej spolupráce medzi Kyjevom a NATO. A to sa bezprostredne týka Ruska. Severoatlantická aliancia oslávila 4. apríla 2014 už 65 rokov svojho trvania. Ale ako aj v deň svojho vzniku hľadá NATO v Rusku stále nepriateľa a v období krízy neuprednostňuje tak potrebný dialóg, ale prerušenie vzťahov s Ruskom.

 

Lídri krajín G7 (G8) sa zišli v Bruseli bez toho, aby pozvali na rokovanie prezidenta Putina. A to práve v dobe, keď je dialog najdôležitejší! A to bolo choré rozhodnutie. Zvykne sa často písať, že Putin je diktátor. Samozrejme nie je “absolútne čistý” demokrat, ako ho nazval nemecký ex-kancelár Schröder. Ale Putina vo voľbách podporilo viac ako šesďesiat percent Rusov. Sú takí politici na Západe? Nemá teda väčšiu legitimitu, ako predseda Európskej komise alebo  prezident EÚ van Rompuy? Volili ich ľudia v Európe?

 

Vo vzťahoch medzi Ruskom a NATO platia určité pravidlá vrátane Rímskej deklarácie a základného dokumentu Rady Rusko-NATO, v súlade s ktorým by nemala byť stála vojenská dodatočná prítomnosť na území východoeurópskych štátov. Toľko teória a aká je prax...

Keď hovoríme o americkej politike, je jasné, že USA presadzujú prostredníctvom NATO najagresívnejšiu a najtvrdšiu politiku na obranu svojich záujmov. Spojené štáty rozhodli stať globálnym hegemónom a začali považovať NATO iba za akúsi servisnú organizáciu svojho impéria. Pozrime sa po svete, kde v podstate nie sú žiadni ruskí vojaci, kým americkí sú prakticky všade (v Európe ich je teraz 67 tisíc). A Rusko nie je v žiadnom vojenskom zoskupení, chvála Bohu, ako hovorí Putin. Americké vojenské základne sú zato po celom svete a vždy sú zapojení do osudov iných krajín, aj keď sú vzdialené tisíce kilometrov od amerických hraníc. Za posledných 30 rokov previedla armáda viac ako 10 veľkých vojenských operácií, samozrejme “v záujme mieru vo svete”. USA pri svojom angažování sa vo svete hovorili o šírení demokracie, ale nedošlo nakoniec len destabilizácii týchto krajín? Stačí sa len pozrieť na Egypt, Sýriu, Afganistan a aktuálne na Irak a Líbyu. Všade sú teraz občianské vojny, chaos a namiesto demokracie sa tam rozširujú islamisti.

Autor s ruským prezidentom v Mníchove (archív autora)

 

Rakety proti Moskve

Strategickým cieľom USA je zjavne snaha o obkľúčenie Ruska a bol to aj plán rozmiestnenia  tzv. protiraketového štítu v nových krajinách NATO na východe. Snáď ani tí najnaivnejší mezi nami nezobrali vážne tvrdenia, že se jedná o ochranu spojencov pred raketami Iránu, Severnej Kórei a ďaľších štátov kvalifikovaných ako „darebácke“.

Treba podotkúť, že preddavok dôvery Ruska voči západu a najmä NATO je už dávno spotrebovaný. Pamätáme si: po rozpustení Varšavskej zmluvy a pred zjednotením Nemecka západ ubezpečil Rusko, konkrétne minister zahraničních věcí USA James Baker Michaila Gorbačova, že sa NATO „ani o piaď“ nebude rozširovať smerom na východ a bude rešpektovať ruské bezpečnostné záujmy. Na to nadviazal aj prejav gen. tajomníka NATO Manfreda Wernera dňa 17.5.1990 v Bruseli, citát: „ už samotný fakt, že sme pripravený nerozmiestňovať vojská NATO za hranice územia NSR dáva Sovietskemu zväzu pevné záruky bezpečnosti“.  Kde sú dnes tieto záruky?

Atrament pod zjednocovacou zmluvou ešte ani poriadne nevyschol a bývalých členov Varšavskej zmluvy, Poľsko, Česko, Slovensko, Maďarsko, Bulharsko, Rumunsko a a trojicu postovietskych pobaltských republík prijali zrazu do NATO! Pomaly ale isto sa teda nielen ich armády včlenili do NATO, ale na ich územiach sa začínajú budovať základne pre americké rakety. Samozrejme nie sú určené proroti Rusku, ale proti Iránu a Severnej Kórei, ako sa tvrdí... Tieto nové členské štáty boli pre USA potrebné, aby sa NATO mohlo priblížiť k hraniciam Ruska. Takéto jednanie je ale podstatný provokačný faktor, znižujúci úroveň vzájomnej dôvery. Obdobie „oteplenia“, kedy sa Rusko a NATO naladili na dialóg a vyhlásili ukončenie studenej vojny bolo len „mediálnym divadlom“.  Pritom zosilnenie vojenského komponentu na východe Európy severoatlantická únia totiž strategicky vôbec nepotrebovala.

Cieľom NATO bola spočiatku obrana Európy pred vpádom Sovietskeho sväzu (ZSSR). Avšak po rozpade ZSSR hrozba vymizla a vtedy bolo vlastne treba túto organizáciu rozpustiť. Washington namiesto toho rozhodol, že rozpad ZSSR dáva Amerike právo na hegemóniu vo svete. NATO bolo zmenené na hlavnú zbraň Spojených štátov. V 21. storočí preto vidíme, ako vedie NATO vojny v Iraku (bez Nemecka), v Juhoslávii, v Afganistane, zvrhlo vládu v Líbyi, ako pohlcuje bývalé časti Sovietskeho zväzu, alebo sa pripravuje ich pohltiť…

Dokonca aj v USA sa mnohí experti domnievajú, že NATO využíva teraz situáciu na Ukrajine, aby sa obnovilo a dosiahlo zvýšenie výdavkov členov bloku na vojenské potreby. Ku kríze na Ukrajine boli všetky tieto rozhodnutia „pritiahnuté“ umelo, myslí si bývalý námestník ministra financií v administrácii Reagana Paul Creig Roberts: „USA potrebujú rotáciu kríz v rôznych regiónoch, aby nezmizol dôvod na investície do kolosálneho komplexu vojenskej sily NATO a Pentagónu“. Táto politika ale poškodzuje ekonomicky krajiny Európskej únie. A ten fakt si v Bruseli nevedia, nechcú alebo nemôžu uvedomiť?

NATO na zasadaní v Bukurešti v roku 2008 ponúklo aj Ukrajine členstvo. Ukrajina ho odmietla a v roku 2010 dokonca uzákonila neutralitu. Ale v asociačnej dohode EÚ, ktorá bola vlastne začiatkom dnešného ukrajinského konfliktu, sa pod paragrafom 7.„zahraničná a bezpečnostná polika“ píše, že zmluvné strany musia prehľbiť spoločnú obrannú politiku. A už 5. marca 2014 nový séf vlády Jazenjuk predložil v parlamente požiadavku vstupu krajiny do NATO. Catherina Ashton zodpovedná za zahraničnú politiku EÚ zdôraznila, že podpis Ukrajiny pod asociačnou dohodou predsa nemá „žiadne dôsledky“ pre Rusko. Podpis určite nie, milá pani Ashton, ale americké rakety už áno.

Sankcie

Skrz Krym a konflikt, či lepšie povedané vojnu na Ukrajine sa postupne zvyšuje nátlak na Rusko a uvaľujú sa ekonomické sankcie, aj proti vôli niektorých európskych krajín. Tlak tu robia Spojené štáty, ktoré prípadné odvetné reakcie Ruska až tak nepocítia, ako krajiny EÚ. Odvetné opatrenia oslabia najmä ekonomiku EÚ a tým ju zbavia možnosti konkurovať USA. Vo vojne na Ukrajine Spojené štáty nič nestratia. Veď sa to deje na inom kontinente a ekonomické pozitíva z vojny získa práve ich zbrojársky komplex. Francúzsko tu ale buchlo na stôl a vybavilo si výnimku na dodávku 2 vojenských lodí Mistral Rusku v celkovej hodnote 1,2 miliardy eur. A tak vyzerá potom to jednotné embargo európskych krajín, na úkor tých menších, ako je aj Slovensko, ktoré sa nevedia vzoprieť a kde sa už objavujú prvé negatívne javy v ekonomike firiem, obchodujúcich práve s Ruskom. Štáty združené v BRICS preberú ruské trhy a tie budú pre Európu dlhodobo stratené. Treba si uvedomiť, že sankce nemajú vítaza, len porazených. A posledná hrozba ukrajinského vedenia o pozastavení tranzitu plynu z Ruska do Strednej Európy je vlastne „urážkou svojich nových spojencov v EÚ“. Akékoľvek sankcie treba okamžite zrušiť, sadnúť za rokovací stôl a vstúpiť konečne do dialógu EÚ - Rusko a Ukrajina.

O čo ide v Ukrajine?

Nedávno to vyjadril český ex-prezident Klaus slovami, citát: „Povstání na Majdanu bylo vyvolané, nebyla to žádná revoluce. Ukrajina byla obětí, byla zneužita k vyvolání nové konfrontace mezi Východem a Západem. Protože to byla křehká a zranitelná země, bylo snadné někam ji postrčit a vyvolat konflikt. Vítr foukal ze Západu“.

Bola to teda EÚ ktorá postavila Ukrajinu pred otázku, Západ alebo Východ. Podľa zmluvy krajina nemala byť akýmsi mostom medzi EÚ a Ruskom, ale mala by fungovať ako akási nová „železná opona“ medzi nimi. Bolo by bývalo oveľa dôležitejšie ponúknúť Ukrajine, ako aj iným štátom predtým, asociačnú dohodu s perspektívou stať sa dlhodobo členským štátom EÚ, samozrejme po splnení všetkých podmienok, nie ako to bolo v prípade Rumunska a Bulharska, ktoré prišli do EÚ akýmsi rýchlikom a takým tam prišli potom aj americké vojenské základne. Taká ponuka Ukrajine by nebola bývala žiadna provokácia proti Rusku, ktoré sa tiež považuje za európsku krajinu.

Veď aj samotný Putin to viackrát zdôraznil, v dokonca v nemčine dňa 25.9.2001 v nemeckom parlamente. Putin si vtedy vedel dokonca predstaviť aj členstvo Ruska v NATO, čo ovšem USA nemohli v žiadnom prípade pripustiť, keďže by stratili dominanciu nad NATO a tým aj nad EÚ. Navyše Rusko slúži stále ako „strašiak“ na Východe, čo je vlastne dlhodobo americký strategický záujem.

Od počiatku mala EÚ viac rozmýšľať aj o ruskej ponuke ktorú urobil Putin nedávno na EÚ-Ruskom summite v Bruseli, kde opäť predniesol návrh zriadenia celoeurópskej zóny voľného obchodu. Išlo o ponuku, ktorú svojho času predniesol aj bývalý prezident EÚ komisie Romano Prodi. Medzičasom sa Rusko stalo už členom svetovej obchodnej organizácie (WTO). EÚ mala teda paralelne rokovať o partnerstve aj s Ruskom, nakoľko patričná zmluva vypršala pred ôsmimi rokmi a mala sa teda obnoviť. Ďaľšia alternatíva by bolo bývalo zavedenie bezvýzového styku. Kreativite dohôd z Ruskom sa medze nekladú, bolo len potrebné tu byť aktívny. Putin je aktívny a je vidno, že má jasné ciele (BRICS). Putin je vynikající stratég, de facto politický šachista, ktorý koná rozhodnutia s mnoho ťahmi dopredu. Dúfam, že na sumit G8 v dňoch 4. a 5. júna 2015 v bavorských Alpách, v hoteli Schloss Elmau, bude pozvaný aj prezident Putin. Majiteľ hotela pán Müler-Elmau pripravuje 8 rovnakých prezidentských apartmánov, teda aj pre Putina, ako som sa mohol nedávno osobne presvedčiť. A s Ruskom treba jednať ako s partnerom a nie ako s protivníkom. Ignoráciou a bojkotom sa žiadny problém nedá vyriešiť, len s dialógom!

Poznámka k otrhnutiu Krymu a paralela ku Kosovu

Krym sa stal súčasťou Ruskej federácie na základe referenda zo dňa 16. marca 2014. Zúčastnilo sa ho 82,7% obyvateľov a 95,7% z nich sa vyslovilo za pripojenie k Ruskej federácii. Za možnosť, aby Krym zostal súčasťou Ukrajiny sa vyslovilo 3,2% voličov. Krymská Ústava z roku 1992 jasne hovorila o tom, že Krym môže prehodnotiť svoje ďalšie zotrvanie v štátnom zväzku s Ukrajinou. Toto svoje legitímne právo teda naplnli práve teraz. Z toho nám jasne vyplýva, že tu nejde o porušenie medzinárodného práva, ale o naplnenie vôle väčšiny obyvateľov Krymu, či sa to niekomu páči, alebo nie.

V súlade s ústavou SFRJ z roku 1974 mali na nezávislosť právo všetky subjekty juhoslovanskej federácie, čiže nielen šesť zväzových republík, ale aj autonómne provincie Kosovo a Vojvodina. Jedine Kosovo toto právo využilo a parlament Kosova dňa 22. septembra 1991 vyhlásil nezávislosť, čo voliči v referende 26.-30. septembra 1991 potvrdili - pri účasti 87,0% voličov sa vyslovilo za nezávislosť 99,98% hlasujúcich. Dnes je tam druhá najväčšia americká základňa na cudzom území. Rusko, ktoré bolo spojencom Srbska vtedy nevstúpilo do ozbrojeného konfliktu napriek tomu, že NATO bombardovalo Srbsko, mimochodom proti medzinárodnému právu, lebo bez mandátu OSN.

K lietadlu MH17 Malaysia Airlines

Na východnej Ukrajine je zjavne vojnový chaos, ktorý si už vyžiadal aj nevinné medzinárodné civilné obete v lietadle Boeing 777, ktoré bolo zostrelené. O viníkoch sa toho popísalo už dosť a konšpiratívnych teórií je tiež niekoľko, ale pravdu sa tak skoro nedozvieme. V dokumentoch Mezinárodnej  organizácie pre civilné letectvo (ICAO), kde je aj Ukrajina členom je uvedené:  že štát, kde prebiehajú otvorené boje, má povinnosť uzavrieť vzdušný priestor pre civilné letadlá. A to Ukrajina neurobila!? Prelet vzdušného priestoru totiž prináša príjmy. Kyjev je vinný už z dôvodu, že je zodpovedný za bezpečný prelet lietadiel vo svojom vzdušnom priestore, ktorý kontroluje (asi len teoreticky). A lietadlo tam naviedol práve Kyjev. Zatiaľ čo americká Federálná správa letovej prevádzky (FAA) prehlásila ukrajinský vzdušný priestor za zakázanú zónu pre všetky lietadlá ktoré spadajú pod jej jurisdikciu, ostatné aerolinky naďalej lietali nad touto vojnovou zónou! Komu to zostrelenie prospelo, alebo lepšie malo mediálne prospieť je na zváženie. Určite nie Putinovi. Bolo by teraz na čase, aby bojujúce strany pod dojmom tejto tragédie konečne prišli k rozumu a zastavili boje.

Aké je riešenie krízy na Ukrajine?

Riešenie je možné len diplomaticky a nie vojensky, ako to robí súčasný prezident Ukrajiny, ktorý necháva bombardovať vlastné (!) obyvateľstvo v mestách na východe Ukrajiny rergulérnou armádou. Občianska vojna na juhovýchode Ukrajiny stojí denne životy najmä civilistov. O utečencoch a škodách na infraštruktúre ani nehovoriac. Je to aj hanbou civilizovanej a kultúrnej Európy, že k tomu stále mlčí.

Bez účasti Moskvy ale nebude existovať žiadne seriózne riešenie konfliktu, to je neodškriepiteľný  fakt. Putin vyzval proruských separatistov, aby upustili od referednda o nezávislosti východnej Ukrajiny a otvorili tým cestu k dialógu. Povedal to aj švajčiarskemu prezidentovi a súčasnému predsedovi OSZE Didierovi Burkhalterovi pri jeho nedávnej návšteve Kremľa. Ukrajina sa musí stať neutrálnou federáciou s hospodárskou orientáciu ako na Európsku úniu, tak samozrejme aj na Rusko. K pokoju prispeje, keď EÚ v tomto konflikte opustí politiku sekundovania Spojeným štátom. Ľudia v Európe sú určite za to. V Anglicku, Českej republike a v Maďarsku sa začalo hovoriť dokonca o možnom vystúpení z EÚ. Hlasy sa ozývajú aj s Francúzska.

Európsky politický mainstream, reprezentovaný bruselskými elitami teraz kalkuluje ale s tým, že  ukrajinskú krízu využije k posilneniu európskej centralizácie a unifikácie, najmä k dlho zamýšľanému zjednocovaniu európskej zahraničnej politiky a aj vytvoreniu európskej armády, čomu sa väčšina členských krajín doteraz úspešne bránila.

Celú katastrofu, ktorú EÚ spôsobila touto diletanskou asociačnou dohodou na Ukrajine má jednoduchého menovateľa. Západ jednoducho nepozná ani Ukrajinu ani Rusko a nechá sa bezhlavo zapriahať do amerického mocenského boja. V tejto súvislosti sa natíska jedna cynická, ale dôležitá otázka. Naozaj chceme takýchto Ukrajincov a takúto Ukrajinu v EÚ a v NATO? Naozaj táto Ukrajina posilní stabilitu, prosperitu a bezpečnosť v EÚ? Ukrajina je vlastne hospodársky bankrot. Problémom bude aj budúci ekonomický vývoj Ukrajiny. Doteraz bola hopodársky plne závislá na Rusku. Ich výrobky nie sú v štátoch EÚ konkurencieschopné a čo sa stane, keď stratia ruský trh? Navyše im Gazprom od apríla zrušil 30 % zľavu na dodávky plynu, ktoré Ukrajina ani zľavnené nebola v stave uhradiť a stále dlhuje Rusku. Bude teda EÚ popri Grécku „živiť" ešte aj Ukrajinu? Tá EÚ, ktorá je zadľžená až po uši? Ukrajina bude potrebovať v priebehu budúcich 10 rokov asi 165 miliárd eur. Alebo ju budú držať „nad vodou" enormne zadľžené Spojené štáty? Reálne videné, ani jedno ani druhé neprichádza do úvahy. Zamýšlajú sa vôbec politici v EÚ aj nad týmto problémom? Asi sotva, veď ekonomika nikdy nebola ich silnou stránkou.

Ukrajinský minister financií priznal zaujímavú vec – boje s proruskými separatistami stoja vládu Ukrajiny každý mesiac 130 miliónov dolárov. V tejto súvislosti sa natíska otázka, kto vlastne financuje vojnu ukrajinskej armády proti separatistom. Odpoveď je jednoduchá, predsa ten, kto ju vymyslel a presadil.

Vojenské základne na Slovensku?

Premiér Fico sa 4. júna 2014 vyjadril proti prípadnému umiestneniu cudzích, rozumej amerických, vojsk na území Slovenska. Aj keď zdôraznil, že hovorí za seba. Premiér tak reagoval na nedávne oznámenie prezidenta Spojených štátov Baracka Obamu v Poľsku, že USA posilnia svoju vojenskú prítomnosť v Európe. Tu mu treba dať v podstate za pravdu, aj keď vraj nehovoril za slovenskú vládu, ktorej je premiérom. Slovensko by sa tým totiž dostalo do úplného jadra prípadného konfliktu medzi veľmocami. A to je to posledné, čo krajina teraz potrebuje. Ale to prirovnanie premiéra s augustom 1968 bolo nehorázne a len dokazuje, že v zahranično-politických otázkach nie je “vôbec doma”.

Bezpochyby bolo teda v záujme Európy, aby nebola vťahovaná do amerických imperiálnych ambícií a finančnej hegemónie amerických bánk. Brusel na začiatku krízy úplne nezmyselne odmietol rokovania medzi EÚ, Ukrajinou a Ruskom. Práve tie mali šancu na diplomatické vyriešenie sporu. EÚ mala stopnúť pokusy zatiahnuť do krízy NATO. Americkí vojaci či už v Poľsku, alebo aj na Slovensku sú preto Danajským darom pre Európu. A to si treba uvedomiť, kým ešte nie je neskoro.

V článku som sa pokúsil zhodnotiť celú situáciu a na základe toho posúdiť celkové dianie okolo tohto konfliktu v Európe a navyše v susednej krajine Slovenska. Aj tento medzinárodný problém treba totiž vidieť v oveľa širšom kontexte. V žiadnom prípade sa týmto článkom neprikláňam na stranu Rusov, zažil som totiž na vlastnej koži inváziu spojeneckých vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 do Československa a okúsil aj hlaveň ruského kalašnikova medzi rebrami. Nie som a nikdy som nebol rusofil, ale vidím veci vcelku reálne. Nemám nič proti Spojeným štátom, ale tá pôvodne slobodná a demokratická krajina sa totálne zmenila. Guantanámo, tajné väznice CIA, mučenie zatknutých hovoria jasnou rečou. A ich prezident dostal ešte aj Nobeovu cenu mieru! Tváriť sa preto, že v ukrajinskej kríze sú Rusi tí zlí a Američania tí dobrí, je viac ako scestné. Pravda ostáva v takýchto konfliktoch vždy niekde na ceste a veľmoci idú žiaľ za svojimi strategickými cieľmi, bez ohľadu na obete. A tu im netreba ešte aj sekundovať.

Pavol Podolay, 12.8.2014

Poznámka.

Všetko čo tu píšem je môj osobný názor. Nie som členom žiadnej strany na Slovensku (ani som nikdy nebol) a moje názory teda nie sú ani postoje žiadnej slovenskej politickej strany.

Zdroj:
http://podolay.blog.sme.sk/c/362745/vojna-proti-putinovi.html

Dokonale vymyslená mapa

Objavuje sa už druhý rok znova a znova. Každý, kto si rád vo svojej malosti chce do Izraela kopnúť, ju pozná. Časť z takýchto jedincov ju rada aktívne používa. Ide však len o manipuláciu a trápnu lož. Mapa zobrazuje Izrael, Západný breh Jordánu a Gazu v priebehu cca 100 rokov. Má dokladovať, ako Izraeliti nehanebne ukradli úplne všetko a tiež má dokladovať, čo v rôznych obdobiach kto mal. Vyzerá takto.

Zoberme si však jeden dielik obrázku po druhom.



Ako vidíte, na prvom obrázku v roku 1897, ba ani v roku 1917 zrejme na onom území nežije ani jeden Žid a zdá sa, že celé územie je doslova narvané palestínskymi Arabi. Opak je pravdou. Územie patrilo v týchto rokoch tureckej Osmanskej ríši, žilo tu dosť Židov v mestách, čiastočne aj mimo mesta a okrem toho aj Arabi, napospol obrábajúcich pôdu tureckých majiteľov.

V roku 1917 už časť z nej bola od Turkov vykúpená židovskými osídlencami. Avšak prevažná väčšina územia bola ľudoprázdna, púštneho a bažinatého charakteru. Palestínčania ako národ neexistovali, týmto slovom sa označovali obyvatelia tohto územia, je jedno akého pôvodu.

Na druhom obrázku z roku 1946 je územie stále narvané "Palestínčanmi" a objavuje sa pár ostrovčekov, na ktorých údajne (a zrejme len tam) žijú Židia. V skutočnosti tieto zelené políčka sú územia, ktoré Židia vykúpili od ich vlastníkov v priebehu uplynulých päťdesiatich rokov. Okrem toho ich mnoho žije v mestách, ktoré však zelené nie sú. Zvyšok územia bol sporadicky osídlený Arabmi, ktorí, rovnako ako Židia, do oblasti prišli v posledných päťdesiatich rokoch. Zvyšok pôdy (väčšina) nemal de iure vlastníka. "Palestínčania" stále neexistujú.
 



Tretí obrázok ukazuje, aký bol plán nedávno vzniknutého OSN na riešenie dvoch štátov. Zelené oblasti v podstate zohľadňujú najhustejšie osídlenia židovskou populáciou a tiež územie, o ktoré Arabi nemali záujem (Negevská púšť). Aj napriek popiskám pri žltom koliesku je nutné povedať, že "Palestínčania" stále neexistujú.




 
Tento obrázok je opäť ukážkou bohorovnej manipulácie. Aspoň však pravdivo zmieňuje útok okolitých arabských štátov po vyhlásení nezávislosti Izraela. No ale k obsahu - nejedná sa o opis osídlenia, ale o stav hraníc Izraela po spomínanej vojne. Začalo ju päť štátov, ktoré tiež prehrali. A to aj napriek značnej pomoc Britov, ktorí oblasť historickej Palestíny po WWI spravovali. A dodajme tiež, že aj napriek účasti ešte nedávno nacistických vojakov (často SS) na strane Arabov. Na mape však chýba žlté označenie arabského osídlenia v rámci Izraela, čo je prekvapujúce, pretože inde sa to žltou vždy hemžilo. V Izraeli tvorí arabské obyvateľstvo cca 25%. Žlté oblasti však sú zbavené zelených políčok židovských osád, ktoré tu boli a odkiaľ museli Židia utiecť.

Okrem toho nie sú žlté územia palestínske, ale patria Jordánskemu kráľovstvo, resp. Egyptu a samozrejme nie sú osídlené tak intenzívne, čo napokon platí aj o strane zelenej. "Palestínčania" stále neexistujú.

Vzhľadom k tomu, že autor piatej mapy akosi nepripojil v Šesťdňovej vojne obsadené Golanské výšiny, je mapa stále rovnaká. Zelená Židia (všade, ako inak), žltá "Palestínčania", teraz nie jordánski občania, ale Arabi pod kontrolou Izraela (A opäť úplne všade). "Palestínčania" už začínajú byť pomaly známi, Jásir Arafat sa totiž rozhodol, že ad hoc vytvorenie "Palestínskeho národa" (síce bez akýchkoľvek historických súvislostí a napriek realite) mu môže pomôcť v získavaní podpory a prostriedkov od hlúpych cudzincov. "Palestínčanov" masívne podporuje ZSSR a jeho satelity, stupňuje sa teror zo strany Arafatovej OOP.


Súčasnosť (2012) je opäť zobrazená viac než zaujímavo. Všimnime si, že na území Izraela žiadni "Palestínčania" neexistujú (v skutočnosti teraz cca 1,8 milióna). Na území Západného brehu sa objavilo veľa zelenej, čo označuje fakticky nie Židov osídlené oblasti, ale miesta pod správou armády Izraela. Skutočné miesta so židovským osídlením sú lokality, na ktorých sa nachádzajú židovské osady (nazývané "nelegálne", pretože aj keď boli postavené na legálne zakúpenej pôde, "Palestínčania" s nimi nesúhlasia). Žlté oblasti potom sú pod správou tzv Palestínskej autonómnej vlády a opäť zďaleka nezobrazujú skutočne osídlené územie. Fakticky však pod správou hnutia Fatah (Západný breh) a Hamas (Gaza). Prekvapivý je zelený kúsok na juhozápade Gazy. Podľa toho by tam mali byť Izraelčania, ktorí ale na celom území Gazy už 9 rokov nežijú. No a "Palestínčania" sú uznávaní po celom svete, aj keď asi málokto presne vie, kde sa vzali a prečo že by si zaslúžili toto uznanie.


Zdroj:
http://jakubroth.blog.idnes.cz/c/417649/Dokonale-vylhana-mapa.html