Politický problém islamu

Islam je svetové náboženstvo, ktoré má stúpencov po celom svete, nielen v arabských krajinách. Ba čo viac, päť až desať percent Arabov sú kresťania a v minulosti to boli práve kresťanskí Arabi, ktorí mali až nepomerne významnú rolu v oživení arabskej literatúry. Bola by veľká chyba identifikovať islam s arabskou kultúrou alebo veriť, že plné pochopenie islamského myslenia a politiky môže byť dosiahnuté iba zo štúdií o Blízkom východe. Zároveň, viera, zákon a svetonázor moslimskej diaspóry vychádza z textu, ktorého zmysel a emocionálna váha sú obsiahnuté v jeho jazyku, a tým je jazyk arabský. I keď vznikla výnimočná civilizácia vychádzajúca z Koránu a slovesná a umelecká kultúra, ktorá je porovnateľná so súdobou v Európe, principiálnym zdrojom úspechov islamskej kultúry je jediná kniha, z ktorej viera vznikla¹ . Študent moslimského myslenia je prekvapený, ako obmedzene klasickí myslitelia uvažovali o problémoch politického systému, a aké chatrné a teologické sú ich teórie o inštitúciách. Odhliadnuc od kalifátu – úradu "nasledovníka" alebo "náhradníka" Proroka –žiadnou inou ľudskou inštitúciou sa myslitelia ako Al Ghazali, ibn Taymiya alebo Saif ibn ‘Umar al-Asadi dlho nezaoberali. Diskusie o suverenite – sultán, mulk – inklinujú k nabádaniu, inštrukciám pre vládcu, ktorému majú pomôcť viesť jeho ľudí na cestách viery² .Filasafa (t. j. myslitelia ovplyvnení gréckou filozofiou) vytvorili svoj intelektuálny program syntézou Koránu s tým, čo vedeli o Aristotelovi a Platónovi. Ale výsledkom je podivne zmrazená vízia umenia politiky pôvodne vyložená Grékmi.

Al-Farabi napríklad opisuje Platónovho filozofa-kráľa ako proroka, zákonodarcu a imáma v rámci svojej komunity, argumentujúc, že „zmysel imáma, filozofa a zákonodarcu je jeden a ten istý“ ³ . Zdôrazňuje rozdiel medzi rozumom a zjavením, ako to hodnotili v súdobej škole mutazalitských teológov, ktorí verili, že rozum môže doplňovať zjavenie poskytnuté Prorokom. Uznáva možnosť politického systému založeného iba na rozume a upriamenom len na pozemské potreby obyvateľov. Ale skutočný systém je založený na zjavení a usmernený k šťastiu vo svete. Ibn Sina (Avicenna) podobne dáva prednosť zjaveniu a jeho ideál štátu je založený na proroctve a vedený nezameniteľnou šaríjou. Založenie takéhoto štátu je prorocky odhalené a je „našou Sunnou, ktorá bola zaslaná dolu z nebies“ ⁴ .

Právo je základom islamu, keďže náboženstvo vyrástlo z Mohamedovho pokusu zaviesť trvalé pravidlá, ktoré by zaväzovali jeho nasledovníkov. Preto vznikli štyri školy (známe ako madhahib alebo sekty) znalcov práva so svojimi prepracovanými prostriedkami (hila) pre objavovanie tvorivých riešení v rámci ustanovení (avšak nie vždy v duchu) práva⁵ . Tieto štyri školy (Hanafi, Hanbali, Shafi a Maliki) sú medzi sebou akceptované ako legitímne, no v jednotlivých prípadoch môžu vytvárať odporujúce si rozhodnutia. Výsledkom je dnes obrovský systém islamského práva (fiqh). Napriek tomuto poznaniu práva, diskusie o prirodzenosti práva, základoch jeho legitimity a charakteristických znakoch legality ako protikladu k donucovaciemu spoločenskému zriadeniu sú minimálne. Klasická islamská teória práva podobne ako klasická islamská filozofia predpokladá, že právo vychádza z božského príkazu, ktorý je odhalený v Koráne a v Sunne, a je následne vydedukované analógiou (qiyas) alebo konsenzom (ijma'). Okrem týchto štyroch zdrojov (usul) práva, nijaký iný zdroj nie je prípustný. Inými slovami, právo je vôľou Boha a suverenita je legitímna iba do tej miery, pokiaľ je reflektovaná Božou vôľou.

Napriek tomu však poznáme jedného veľkého klasického mysliteľa, ktorý pojednával o vlastnostiach spoločenského poriadku a charaktere moci prejavujúcej sa cez ňu, skôr v sekulárnom, než teologickom zmysle: bol ním ibn Khaldun – všestranne vzdelaný Tunisan žijúci v štrnástom storočí. Jeho Muqaddimah je druhom dlhej historickej štúdie, ktorá ponúka všeobecnú perspektívu na vzostup a rozpad ľudských spoločenstiev. Kľúčovou témou štúdie boli beduínske spoločenstvá severnej Afriky, avšak vychádzal i zo svojich poznatkov moslimskej histórie. Tvrdil, že spoločenstvá sú súdržné vďaka sile, ktorú nazval ‘asabiya (‘asaba – spájať, ‘asab –sila, zväzok alebo svaly – porovnaj s latinským religio). V kmeňových spoločenstvách je ‘asabiyasilná a vytvára odolnosť voči vonkajšej kontrole, k zdaňovaniu a vláde. V mestách je ‘asabiya slabá alebo vôbec neexistuje a spoločnosť je držaná spolu silou vynaloženou vládnucou dynastiou. Ale dynastie tiež potrebujú ‘asabiya, ak si chcú udržať svoju moc. Preto nevyhnutne upadajú, zmäkčení luxusom mestského života a v priebehu štyroch generácií budú podrobení tými, ktorí si želajú dynamickú súdržnosť kmeňa.

Táto časť teórie ibn Khalduna je stále vplyvná: napríklad Malise Ruthven verí, že to osvetľuje stav súčasného moslimského sveta, v ktorom ‘asabiya viac než inštitúcie ostáva principiálnou súdržnou silou⁶ . Ale Ibn Khaldunova sekulárna teória spoločnosti je založená skôr na politickej zhode ako na politickom programe. Jeho aktuálna politická teória je v podstate oveľa viac islamská. Predstavuje rozdiel medzi dvoma druhmi vlády – jedna založená na náboženstve (siyasa diniya) a druhá založená na rozume (siyasa ‘aqliya)⁷ . Druhá forma vlády je viac politická a menej teokratická, keďže jej zákony sa nezakladajú na božskej autorite, ale na racionálnych princípoch, ktoré môžu byť pochopené a akceptované bez výhody poznania viery. Ale sám Ibn Khaldun je neschopný súhlasiť s touto formou politiky. Sekulárne zákony, ako tvrdí, vedú do úpadku ‘asabiya. Ba čo viac, prekážka (wazi‘), ktorá nás obmedzuje uznávať právo, je v racionálnom štáte iba vonkajšou. V štáte založenom na šaríji je táto prekážka vnútorná, zasahujúca priamo vôľu subjektu. Skrátka, vzostup sekulárnej politiky v rámci prorockej komunity nie je znakom civilizovaného pokroku, ale morálneho úpadku.

V skutočnosti je Ibn Khaldun ojedinelým zjavom medzi moslimskými filozofmi v pohľade na politickú časť ako separátnu formu ľudského života, s vlastnými zákonmi (qawanin siyasiya), ašpiráciami a postupmi. Jeho pochmúrny pohľad na politický poriadok je spôsobený ponurým postojom k mestu vo všeobecnosti. Bez predpolitickej‘asabiya, mestá nevyhnutne upadajú. Základným zámerom Ibn Khalduna bolo rozlíšiť kalifát (khilafa), ktorý trval počas panovania štyroch „pravých“ kalifov, od svetskej zvrchovanosti (mulk), ktorá ho postupne nahradila. Iba kalifát mal buď právo alebo moc pretrvať – prežiť kolaps pozemských dynastií a moslimovia musia pracovať neustále na jeho obnovení, čoby vlády Boha na zemi.

Ibn Khaldun svoje myšlienky uzatvára podporou tradičnej, stabilnej predstavy vlády podľa šaríje. Stručne povedané, moslimská koncepcia práva ako svätého práva, poukazujúc na unikátnu cestu k spaseniu, vzťahujúc sa na každú oblasť ľudského života, obsahuje konfiškáciu politiky. Tieto záležitosti, ktoré sú v západných spoločnostiach riešené formou dohody, kompromisu a namáhavou prácou úradov a komisií, sú predmetom večných predpisov, a to buď stanovených explicitne vo svätej knihe alebo rozpoznaných niektorým z náboženských lídrov, autorita ktorého však môže byť spochybňovaná konkurujúcim imámom alebo sudcom, pretože šaríja nerozpoznáva žiadne úrady alebo inštitúcie obdarené akoukoľvek nezávislou zákonodarnou mocou.

Tri črty pôvodného odkazu, zakotveného v Koráne, sa preukázali ako rozhodujúce pre moslimské politické myslenie. Prvou črtou je posol Boha, ktorý sa stretáva s problémom organizácie a vedenia autonómnej komunity nasledovníkov. Na rozdiel od Ježiša nepôsobil ako náboženský vizionár, ale ako politický líder inšpirovaný zjavením Božieho úmyslu a determinovaný presadzovať tento zámer proti okolitému svetu kmeňovej vlády a pohanských povier.

Druhou črtou sú súry Koránu, ktoré nerobia nijaké rozdiely medzi verejnými a súkromnými sférami: čo je prikazované veriacim, je prikazované ako odpoveď na mnohé problémy, veľké či malé, ktoré sa objavili počas priebehu Mohamedovej politickej misie. Zákony týkajúce sa manželstva, majetku, úrokov a obchodu sa nachádzajú bok po boku s pravidlami domácich rituálov, dobrých mravov a osobnej hygieny. Spôsob vedenia vojny a zaobchádzanie s kriminálnikmi sa pojednáva v rovnakom tóne ako potrava a vyprázdňovanie. Celý život komunity je rozvrhnutý v neusporiadanom, ale v konečnom dôsledku v konzistentnom súbore pravidiel. A je nemožné súdiť z textu samotného, či nejaký z týchto zákonov je viac dôležitejší, závažnejší alebo Božiemu srdcu váženejší ako iné. Nikdy sa pri štúdiu Koránu nevyskytne príležitosť rozlíšiť záležitosti, ktoré sú otvorené pre možnosť politického dohadovanie sa od tých, ktoré sú absolútnymi povinnosťami voči Bohu. Výsledkom je, že všetko patrí Bohu a nič nepatrí cisárovi.

Treťou črtou je sociálna vízia Koránu formovaná skrz kmeňový poriadok a obchodné jednania Mohamedovej Arábie. Je to vízia ľudí, ktorí sú spätí navzájom rodinnými putami a kmeňovou vernosťou, ale zodpovedných za svoje skutky iba samotnému Bohu. Neexistuje nijaká zmienka o inštitúciách, právnických osobách, spoločenstvách alebo postupoch s nejakou nezávislou mocou. Život, ako je vykreslený v Koráne, je úplnou, spontánnou konfrontáciou medzi jednotlivcom a jeho Bohom, v ktorom hrozba trestu a vidina odmeny nie sú nikdy ďaleko od ktorejkoľvek strany.

I keď je Korán záznamom politického plánu, nekladie nijaké základy pre neosobný politický poriadok, ale zveruje všetku moc a autoritu do Božieho posla. Neexistujú nijaké ustanovenia pre nasledovníka posla, alebo dokonca pre duchovenstvo. Úloha imáma – toho, ktorý stojí „v popredí“, t. j. ktorý vedie komunitu v modlitbe, bola prijatá Mohamedom až vtedy, keď mu choroba zabránila službu vykonávať, a tak požiadal svojho svokra Abu Bakra, aby ho zastupoval vo funkcii.

Je stále faktom, že imám nemá nijakú inštitucionálnu autoritu v sunnitskej tradícii a je iba človekom, ktorého osobné kvality a náboženské poznatky sa hodia na túto rolu. Titul imám je vyčlenený u šiitov pre Mohamedovho prvého synovca ‘Aliho a jeho potomkov, ktorí sú považovaní za skutočných pokračovateľov Proroka. Ale dokonca i v šiitskej tradícii neexistuje nijaká koncepcia kňazského úradu, ktorý deleguje právomoc na toho, kto ju vlastní: právomoc je udelená priamo z plnej moci Boha. Tento bod je ešte zrejmejší zo skutočnosti, že podľa šiitov sa línia imámov zastavila po dvanástom imámovi, ktorý stále žije a je „ukrytý“, kým sa ako predurčený znovu zjaví v posledných dňoch ako mahdi alebo „režisér“ a podľa Koránu ohlási deň súdu. Preto žiaden žijúci klerik nemôže konať s väčšou právomocou, než je tá, ktorú môže získať svojimi osobnými kvalitami v očiach Boha – iba ak by sa ukázal ako ukrytý imám, konečne zjavený po storočiach v božskej nepriazni, čo sa čiastočne podarilo Ajatolláhovi Chomejnímu.

Úrad kalifa začal ako pokus znovuzískať stratenú personálnu autoritu. Preto kalifovia opätovne zlyhávajú v podaní dôkazu svojej legitímnosti a prví traja z nich začali dlhú tradíciu umierania rukami atentátnikov. Tí, ktorí vládnu v mene Proroka, zriedkakedy dokážu naplniť predmet funkcie, ktorú vykonávajú, keďže autorita, ktorá je hľadaná v islamskom panovníkovi – ak použijeme výraz z Weberovho slovníka – je skôr charizmatická, než majúca legálno-racionálnu formu. Islamské obnovy takmer vždy začínajú kvôli korupcii a bezbožnosti vládnucej moci a túžby znovuobjaviť svätého lídra, ktorý obnoví číru cestu života tak, ako to káže Prorok. Zdá sa, že v islamskom myslení neexistuje nijaký priestor pre myšlienku, ktorá je tak podstatná v histórii západných konštitučných vlád, teda myšlienku úradu, ktorý pracuje pre úžitok komunity, nedbajúc na cnosti a nedostatky toho, kto práve úrad vykonáva.

Čitateľ Koránu bude prekvapený radikálnou zmenou tónu, ktorý obsahujú zjavenia z doby potom, čo bol Prorok nútený odísť do exilu v Medine. Skoré mekkské súry sú krátke, intenzívne lyrické a písané vo voľnom rýme prózy, ktorá sa ozýva v štýle pohanských básnikov Mohamedovej Arábie. Vyvolávajú pocit prirodzeného sveta a prekrásnych symbolov svojho Tvorcu, tvoriace spevy modlitieb jedinému všemohúcemu Bohu, ktorý hovorí priamo k svojim veriacim. Sú to veľkolepé vízie úsvitu rozvášneného monoteistu, z ktorého duše boli vyhnané ťaživé tiene.

Medínske súry sú oveľa dlhšie a často vzdorovité. Týkajú sa zápasov a trápení vodcovstva a zjavenia sú často udelené ako konkrétne odpovede na problémy života komunity. Mohamedov plán je odhaľovaný na každom kroku, a je skutočne obdivuhodný: nahradiť kmeňovú spoločnosť a jej pohanských bohov novým a univerzálnym poriadkom – islamskou ummou – založenou na viere v jediného, skutočného Boha a na prijatí jeho príkazov. Na dosiahnutie tohto výsledku musel Mohamed presvedčiť svojich spoločníkov, že on je poslom božím; musel tiež podať dôkaz božej priazne úspechom vo vojne.

I keď komunita v Medine utiekla od svojich prenasledovateľov, zachovala si silný zmysel príslušnosti k inému miestu. Boli al-muhajiroun, tí v emigrácii či exile (hijrah), a skúsenosť exilu je vyvolávaná opäť a opäť v islamských obnovách v našej dobe. Absolútny tón príkazu medínskych súr preto ide ruka v ruke so silnou nostalgiou a nie je prekvapujúce, že idea putovania do ďalekého domova mala byť zakorenená v Mohamedovej mysli, aby sa stala jedným z piatich „pilierov“ (rukn), ktoré ustanovujú základné povinnosti moslima.

Spomínam to preto, lebo to pomáha vysvetliť, ako je vízii spoločnosti podľa Koránu cudzia akákoľvek myšlienka teritoriálnej jurisdikcie alebo národnej lojality. V očiach Koránu miesto, kde sme, nie je miestom, kam patríme, keďže miesto kam patríme, je v nesprávnych rukách. Naše právo preto nevychádza z nášho súčasného miesta pobytu a dáva špeciálne privilégiá iba k tomu druhému miestu, ktoré môže byť jedného dňa znovu dobyté. Tento postoj vo veľkom uprednostňuje pojem práva ako vzťahu medzi každým človekom a Bohom, s nijakou zvláštnou spojitosťou k teritóriu, zvrchovanosti alebo svetovej autorite. I keď lokality sú enormne dôležité v moslimskom pohľade na svet, nie je to preto, že ony sú zdrojom práva, ale preto, lebo súobjektom práva, deklarované za posvätné Bohom v jeho jednaní s ľudstvom. Sväté miesto je skôr miestom v zmysle presného zahrnutia v rámci božieho poriadku vecí, než len miestom ako Rím, či Paríž – sídla s teritoriálnou jurisdikciou. Toto je veľmi dôležité pre súčasný konflikt v Jeruzaleme, ktorý je pre moslimov miestom mimo svojich pozemských reálií, presne ako je ňou i Mekka. Nie v zmysle geografie aktuálneho sveta, ale existujúc v posvätnom regióne božských príkazov.

Po prvotných zmätkoch, ktoré v konflikte medzi dvoma oprávnenými kalifmi, ‘Uthmanom and ‘Ali-om viedli k rozkolu medzi sunnitmi a šiitmi – moslimské dynastie získavali teritóriá dobývaním. Kalifát sa javil ako prirodzená inštitúcia, i keď s podstatne obmedzenou politickou mocou. Skúsenosť pevnej vlády viedla k serióznym pokusom učených mužov adaptovať vieru potrebám vlády. Toto bola veľká epocha zvykov – tradícií, overených zbožným skúmaním, ktoré zaznamenávali také slová a skutky Proroka, ktoré mohli ponúknuť rady k ustanoveniu komunity. Tieto zvyky sú značne mierumilovné a znášanlivejšie než medínske súry a sú zreteľne formované skúsenosťou spoločnosti, v ktorej charizmatické vodcovské postavenie nie je viac pravidlom. Sú pokusom vrátiť sa k prorockému zdroju islamu, skutočnému výdobytku islamských foriem vlády. Zároveň sa objavujú štyri školy figh-ov, ktoré prinášajú reflexie teoretikov práva počas generácií a ukazujú pokus ijtihádu ustanoviť nefalšované prirodzené právo v miestach, kde je právo napriek tomu považované ako vychádzajúce nezávisle od miesta a času z vôle Boha.

Dokonca i v slávnej dobe právnej vedy, šaríja ostala nedokonalá v zásadných veciach právnej subjektivity. Ako poukázal Ruthven, v islamskom práve neexistuje nijaké ustanovenie ohľadom korporácie čoby právnickej osoby, s vlastnými právami a povinnosťami⁸ . Mesto, rada, mešita samotná nie sú nezávislé subjekty práva a i keď sa moslimské krajiny hmýria charitatívnymi nadáciami – awqaf (singulárwaqf) – nie sú chápané ako majetok v rukách právneho subjektu, ale ako majetok, ktorý bol jednoducho vyňatý z obehu alebo ktorý bol „založený“ (waqafa). Podľa Ruthvena neexistovala nijaká „právnická definícia verejnej sféry“ v klasickej islamskej právnej vede⁹ , čo je fakt, ktorý značne pozdržal formovanie prirodzeného politického poriadku. Preto krádež zo spoločného majetku neobsahovala pre subjekt hadd(Bohom určený trest za krádež), keďže nelegálny akt nebol spáchaný voči právnemu subjektu nezávislému od zlodeja, keďže zlodej sám bol, podobne ako všetci moslimovia, považovaný za čiastočného vlastníkamal Allah, teda za čiastočného vlastníka toho, čo ukradol¹⁰ .

Dve vážne dôsledky vyplývajú z prijatia šaríje. Prvý, pretože je to právo ovládajúce iba moslimov, šaríja nedefinuje status iných neurčených komunít. Tieto ostatné komunity ostávajú striktne „mimo práva“ a musia buď konvertovať, alebo akceptovať status dhimmy (dhimma), čo znamená, že sú chránené zmluvou alebo dohodou. Iba „ľudia knihy“ – t. j. židia, kresťania a (v Perzii) zoroastrovia, boli tradične v zhode s týmto statusom. Dhimma je ponúknutá ako náhrada za odvádzané dane, no neposkytuje jasné a žalovateľné práva, odhliadnuc od všeobecného práva na ochranu¹¹ . I keď slobodné spoločenstvá kresťanov a židov často prekvitali pod islamským právom, neexistoval nijaký formálny alebo legálny súhlas pre ich právo na uctievanie ich vlastným spôsobom a ich majetok bol predmetom konfiškácie na viac či menej ľubovoľných základoch. Turecký systém millet toto naprával, ale závisel od vlastnej autority určenej sekulárnym rozkazom sultána a nemal nijakú autoritu v šaríji.

Po druhé, spôsob života, ktorý vychádza z ochrany šaríje, je úplne domácky, bez akéhokoľvek verejného či ceremoniálneho charakteru, s výnimkou komunitného uctievania. Mešita a jej škola alebo madrasy, spolu so souq – čiže bazárom, sú jediné nefalšované verejné priestory v moslimských mestách. Ulica je pruhom medzi súkromnými obydliami, ktoré ju lemujú a križujú ju v neusporiadanom zmätku dovnútra otočených dvorov. Moslimské mesto je dielom šaríje – úľom súkromných priestorov budovaných ako bunka vedľa bunky. Nad ich strechami minarety ukazujú k Bohu ako vztýčené prsty, ozvučené hlasom muezína, keď volá veriacich k modlitbe.

Spomínam tieto dva znaky, pretože sú často prehliadané, napriek ich enormnej dôležitosti v psychológii a politike islamského sveta. Moslimský svet je explicitne mestom pre moslimov, miestom pre zhromaždenie, v ktorom jednotlivci a ich rodiny žijú bok po boku v poslušnosti k Bohu a kde nemoslimovia jestvujú iba vďaka tichému súhlasu. Mešita je „spojka“ k Bohu a zbožní veria, že nijaká budova nesmie presahovať štíty minaretov. Mnoho moslimov si nesie tento obraz v srdciach a keď naďabia na mesto západného typu so svojím otvoreným priestorom, širokými ulicami, viditeľnými interiérmi, mrakodrapmi prevyšujúcimi tých nemnoho religióznych budov, moslim je schopný cítiť začudovanie a súčasne hnev nad pohŕdaním Bohom a aroganciou, ktorá úplne presahuje život v piete a modlitbe. Nie je to skutočnosť marginálneho významu, že keď teroristický vodca Mohammed Atta vymenil svoj rodný Egypt za Hamburg, aby pokračoval vo svojich štúdiách architektúry, nebolo to preto, aby študoval modernistické budovy, ktoré znetvorili nemecké mestá, ale pre napísanie dizertácie o obnove starovekého mesta Aleppo¹² . Keď viedol útok na World Trade Center, útočil Atta na symbol ekonomického, umeleckého a spirituálneho pohanstva.

Tí, ktorí vidia náboženstvo iba ako súbor doktrín zaoberajúcich sa pôvodom sveta, právom, ktoré ho riadi a osudom ľudstva, budú považovať vieru iba ako náhradu za racionálny argument, odsúdenú na rozpad pred pokrokom vedy alebo zotrvajúcu, ak vôbec, ako zmes povier uprostred sveta, ktorý ich vyvracia. Avšak doktrína je najmenej dôležitou súčasťou náboženstva, čo Mohamed rýchlo pochopil. Spoločenstvá nie sú formované doktrínou, ale poslušnosťou a dva veľké inštrumenty, ktoré zabezpečujú poslušnosť, sú rituály a právo. Moslimská viera zahŕňa konštantné skúšanie veriaceho v podvolení sa Bohu. Opakovanie posvätných slov a formúl, presné vykonávanie gest, ktorých jediné vysvetlenie je, že boli prikázané, povinné časy modlitby, každoročný pôst a všetky povinnosti s tým súvisiace, zákony týkajúce sa stravovania, púť do Mekky s nespočetnými povinnými aktmi – to všetko, čo je nezmyselné skeptickému a nezasvätenému, je spôsobom, ako spokojne žiť¹³ . Rituál kladie jednotlivcov na stupeň absolútnej rovnosti; prekonáva vzdialenosti, zhasína „ja“ v prúde kolektívnej emócie a osviežuje modliaceho sa pocitom znovuzískania priazne od Boha, a tým i svojho miesta v komunite veriacich. Rituál je disciplína tela, ktorá vyjadruje a znovuposilňuje disciplínu duše. Je to vonkajší prejav kolektívneho aktu podrobenia sa (islam), ktorý zjednocuje spoločenstvo veriacich. A je to jeden z nesporných zdrojov mieru a miernosti v starom moslimskom meste.

Stručne povedané, islam ponúka jedinečnú formu členstva, ktorého príťažlivosť je o to väčšia, lebo presahuje čas a priestor, pripája veriaceho k univerzálnej umme, v ktorej jediným vládcom je Boh. Dokonca aj keď sa môže zdať skeptickému modernistovi, že je to stredoveká zaostalosť, islam má bezkonkurenčnú schopnosť kompenzovať to, čo mu chýba v modernej praxi. Racionalizuje a potvrdzuje stav vyhnanstva: stav, v ktorom sa my všetci nachádzame, sťažený hektickým pohybom zmechanizovaného života, stav vychádzajúci z archaickej potreby členstva. Nič to neevokuje jasnejšie, ako kolektívny obrad, v ktorom sa veriaci obracajú k Mekke s modlitbami – plánujúc podvolenie sa a túžbu dostať sa z miesta, kde sa nachádzajú, na sväté miesto, kde nie sú, a ktorého kontúry sú definované nie geograficky, ale náboženskou potrebou.

Islam je, inými slovami, skôr teologickou doktrínou, než systémom zbožnosti. Podrobiť sa, znamená objaviť pravidlá pre nerušený život a ľahké svedomie. Ba čo viac, zakorenený v rituálnej a stálej podpore z neho vychádza systém morálky, ktorý objasňuje tie záležitosti, ktoré musia byť objasnené, aby ľudia mohli žiť jeden s druhým v mieri. Je to systém, ktorý udržiava rodinu ako primárny objekt lojality a dôvery; ktorý objasňuje a kázni sexuálne správanie; ktorý posväcuje obyčajné záväzky priateľstva a príbuzenstva a ktorý určuje právo pre obchod; a ktorý má moc tak oslobodiť, ako i obviniť. Aj keby táto morálka, podobne ako rituály, ktoré ju živia, ohrozovala tie slobody, ktoré ľudia Západu považujú za samozrejmé a z ktorých nová generácia moslimských imigrantov chce vyťažiť, má mimoriadnu výhodu zrozumiteľnosti. Hovorí veriacim, čo musia urobiť, aby boli zadobre s Bohom; a to čo musia urobiť, je celkom vecou súkromného života, rituálu a uctievania. Verejná sféra môže byť zanechaná, aby sa postarala o seba sama¹⁴ .

V kontexte západnej anómie a sebazáľuby moslimskí imigranti lipnú na svojej viere, pretože ju vidia ako niečo nadradené nad okolitým morálnym chaosom, a preto zasluhujúcu si väčšiu poslušnosť než sekulárne právo, ktoré dovoľuje toľko hriechu. Ich deti môžu na chvíľku rebelovať proti striktným sexuálnym kódom a patriarchálnym príkazom moslimskej rodiny, ale i oni sú v akejkoľvek kríze priťahovaní k svojej zdedenej viere, ktorá ponúka víziu morálnej bezpečnosti, ktorú nenašli vo verejnom priestore západných politických systémov.

Príkaz svätého práva preniká skrz všetko, ale to neznamená, že by islamské spoločenstvá riadila iba šaríja. Naopak, v takmer všetkých ohľadoch týkajúcich sa vlády širokej spoločnosti, je šaríja výrazne nepostačujúca. Preto bolo potrebné v každej dobe pre vladára nastoliť vlastné zákony, ktoré mali garantovať jeho moc, umožniť vládu a povoliť výber daní. No tieto zákony nemali žiadnu nezávislú legitimitu v očiach tých, ktorí ich boli nútení uposlúchnuť. Mimo náboženstva nevytvárajú priestor, v ktorom sloboda je norma. Naopak, iba pridávajú k obmedzeniam svätého zákona ďalšie z politického poriadku, ktorý nie je podložený žiadnou de iure autoritou, iba de factomocou. Pri akejkoľvek zmene sú odmietané ako ľubovoľné nariadenia uzurpátora. Preto neexistuje žiadna oblasť v tradičnej islamskej spoločnosti pre typ čisto politického rozvoja, cez trpezlivé budovanie inštitúcií a sekulárneho práva, ktoré poznáme na Západe. Zmena, keď nastane, dostane formu krízy, pri ktorej je moc podrývaná „zdola“ v mene jedinej Pravdy „zhora“.

Ak jediný spôsob, ktorým právo získava svoju legitimitu, je odvodiť ho z príkazu Boha, potom jednoznačne všetky sekulárne práva sú chápané ako účelné prostriedky prijaté vládcom. Za týchto podmienok je nepravdepodobné, aby sa akýkoľvek druh konštitučnej, reprezentatívnej alebo demokratickej vlády vôbec vyskytol. I keď Osmanská ríša prijala reformy, ktoré by legitimizovali jej centralizovanú vládu, tieto reformy, ktoré najprv viedli k deštrukcii ríše a potom k vzniku Turecka pod vládou Mustafaha Kemala Atatürka, boli výlučne „pozápadňovaním“, zahrňujúcim tak premyslený presun od islamských ideí legitimity, ako i nemilosrdnú sekularizáciu spoločnosti, s tým, že ‘ulama’ stratili všetku moc majúcu vo vzdelanostnom, právnom či administratívnom procese.

Pozápadňovanie Turecka sa mohlo uskutočniť vďaka jeho imperiálnej histórii, ktorá uložila povinnosť vládnuť ďalekým provinciám a neposlušným kmeňom systémom práva, ktoré mohlo byť iba tu a tam opodstatňované nejakou božskou genealógiou, a ktorá preto neustále hľadala legitimitu iného druhu. Zmenou Turecka na teritoriálnu, nie imperiálnu mocnosť, a súčasne sekularizovanie a poturečťovanie osmanskej kultúry, Atatürk vytvoril národnú lojalitu, teritoriálnu jurisdikciu a formu ústavnej vlády. Dôsledkom toho sa Turecko stalo jedinou stálou demokraciou v moslimskom svete – i keď demokracia ako taká je udržiavaná častými zásahmi armády lojálnej kemalistického projektu. No táto zmena neprebehla bez ujmy. Moderné Turecko bolo účinne oddelené od vlastnej minulosti. V nasledujúcom hľadaní modernej identity sú mladí ľudia opakovane priťahovaní radikálnymi a destabilizujúcimi ideológiami, buď to islamistickými alebo utopickými.

Toto hľadanie identity dostáva ďalší, ale príbuzný tvar v arabsky hovoriacich krajinách. Al-Káida je organizácia, ktorá by mala byť chápaná ako jeden významný dôsledok tohto hľadania¹⁵ . Samozrejme, terorizmus typu al-Káidy je abnormalitou odmietanou väčšinou moslimov. Bolo by najväčším neprávom zamieňať si islam ako zbožný spôsob života, so súčasným islamizmom, ktorý je príkladom toho, čo Burke, píšuc o Francúzskej revolúcii, nazýval „ozbrojenou doktrínou“ – bojujúcou ideológiou snažiacou sa o vyhubenie všetkej možnej opozície. Jednako však islamizmus nie je náhodný produkt krízy, ktorou dnes islam prechádza, a fundamentálne zásady tejto viery musia mať na pamäti tí, ktorí si majú v úmysle pochopiť teroristické hnutia¹⁶ .

Al-Káida je osobným výtvorom Usámu bin Ladína, ale pôvod má v troch už existujúcich socio-politických silách. Je to wahhábistické hnutie v Saudskej Arábii, Moslimské bratstvo, ktoré vzniklo v Egypte a napokon technické technologické vzdelanie dostupné pre revoltujúcich moslimov všade na Blízkom východe.

Wahhábistické hnutie má korene v sekte (madhhab), ktorú založil Ahmed ibn Hanbal (780 – 855), ktorého zbierka 30 000 hadithov (zásad), vytvorila základ hanbalovského figh–u. Hlavným princípom hanbalovskej právnej vedy je, že právo by nemalo byť formulované v zákonoch alebo zásadách, ale malo by byť stále odvodzované z pôvodných zdrojov v snahe o ijtihád, ktoré obnovuje tak vieru, ako i pochopenie sudcu. Z toho dôvodu sa moslimovia musia stále vracať ku Koránu a k slovám Proroka, autority ktoré nemôžu byť podriadené politickým dekrétom alebo formálnym právnym systémom. Hoci hanbalizmus bol vždy uznávaný ako legitímna škola figh-u, jeho nekompromisné trvanie na základoch moslimskej viery učinilo z neho stály zdroj opozície voči stabilizovaným silám v moslimským krajinám. Od doby, keď Muhammad ibn ’Abd al Wahhad (1691 – 1763), pôvodom zo strednej Arábie, sa snažil obnoviť pravú vieru na posvätnom území, kde žil Prorok, sám sa vyjadroval v hanbalovských pojmoch. Cieľom bolo odvrátiť sa od skorumpovaných praktík Osmanskej ríše a jej zvláštnych zákonov a inštitúcií, k pôvodného učeniu Proroka. Prinútený hľadať azyl v Deraiah, al-Wahhab získal miestneho vládcu Muhammada ibn Sa‘uda na svoju stranu. A bol to ibn Sa‘udov vnuk, ktorý s fanatickými a puritánskymi prívržencami „oslobodil“ Mekku od modlárskych praktík, ktoré tam boli zakorenené a súčasne ustanovil krátko trvajúce kráľovstvo v Arábii zaplatiac za to životom.

Napriek tomuto politickému neúspechu sa wahhábizmus na Arabskom polostrove zakorenil. Wahhábisti hlásali čistotu životného štýlu a absolútnu podriadenosť Koránu bez kompromisov spolu s dar – al – harb. Odvrhli oficiálne školy figh a hanbalský madhab, ktorý inšpiroval ich zakladateľa argumentujúc, že ktokoľvek môže čítať Korán, sám sa môže rozhodovať o podstate doktríny. Po smrti Nasledovníkov nebol preto žiadny nový konsenzus (‘ijma) pripustený.

Na začiatku 20. storočia sa zhromaždila skupina wahhábistov okolo potomka pôvodného Ibn Sa‘uda, aby založila bratstvo (ikhwan), zamerané na znovu ustanovenie očistnej viery cez džihád. Začínajúc s hŕstkou prívržencov v r. 1902 ibn Sa’ud, ako ho dnes svet pozná, postupne zbavil tureckých prívržencov ich vratkých pozícií na Arabskom polostrove. Kým sa Osmanská ríša stihla rozpadnúť, dokázal ibn Sa’ud vyhlásiť kráľovstvo Saudskej Arábie na polostrove a na krátku dobu ikhwan (bratstvo) ovládlo svojim vplyvom posvätné miesta, čím zapríčinilo rozsiahly rozruch v regióne. Avšak ibn Sa’ud, teraz hráč v medzinárodnej politike, prišiel na to, že musí vyjednávať s Britmi, aby zabezpečil svoje kráľovstvo, a že odstavenie jeho prívržencov bude nevyhnutnou cenou.

Hoci ikhwan (bratstvo) bolo odstavené, mnohí z neho prenikli do Saudskej národnej gardy a nezabudli na svoj pôvodný zámer angažovať sa v jihad proti neveriacim. Nezabudli ani, že ich cieľ bol zvrátený v záujme svetskej moci. Namiesto navrátenia svätých miest Bohu, boli tieto dané pod nadvládu pozemského vládcu, ktorý ich navyše bezočivo vyhlásil za svoje vlastníctvo. Na to nikdy nezabudli puritánski ’uláma’ v Saudskej Arábii, že duchovné posolstvo wahhábizmu bolo zradené rodinou, ktorá sa zaviazala zaň bojovať.

Druhé dôležité islamistické hnutie pri formovaní Al-Káidy bolo tiežikhwan. Moslimské bratstvo bolo založené v Egypte v r. 1928 Hasanom al-Bannom, vtedy 22-ročným učiteľom základnej školy v Ismailii, nevýraznom novom meste, ktoré ovládala francúzsko-britská Spoločnosť Suezského kanálu. Obklopený zo všetkých strán symbolmi životného štýlu neveriacich, žijúc pod jurisdikciou, ktorá stratila autoritu v moslimských očiach a nečinne sledovala rozklad moslimského spôsobu života, al-Banna, ktorý mal prísne islamské vzdelanie a získal povesť zbožného muža, reagoval na výzvy súčasníkov založením hnutia, ktoré malo priniesť vieru, nádej a dobročinnosť vidieckym prisťahovalcom, ktorí žili v biede okolo veľkomiest. Pre al-Bannu však dobročinnosť nebola postačujúcim dôkazom viery, potrebný bol tiež džihád, ktorý mal vyhnať nevercov z islamskej pôdy. V tom čase bolo v Egypte mnoho islamských združení a diskusných skupín, ale bratstvo malo byť iné – mal to byť návrat k militantnému islamu Proroka, cieľom ktorého malo byť ustanovenie vlády čistoty a zbožnosti, ktorú Prorok vytvoril v Medine.

Hassan al-Banna bol hlboko ovplyvnený wahhábistickým hnutím. Dobytie svätých miest by bolo triumfálnym dôkazom toho, čo by sa mohlo dosiahnuť vierou a násilím. Za desať rokov sa stalo bratstvo najlepšie organizovanou politickou silou v Egypte. Jeho antibritský postoj vyústil v sympatie s mocnosťami Osi v 2. svetovej vojne, dúfajúc v oslobodenie Egypta a následné získanie vlastnej moci. Po víťazstve spojencov sa zameralo na teroristickú kampaň, ktorou chcelo „priniesť svedectvo“ islamskej pravdy voči nevercom.

Táto kampaň mala pripraviť model pre budúce islamistické hnutia v Iráne a Libanone. Kiná boli vyhadzované do vzduchu spolu s prenasledovaním „neveriacich a kacírov“, kým ženy nosiace „nevhodné oblečenie“ boli napádané nožmi. Bratstvo súdilo prominentné verejné osobnosti in absentia (v neprítomnosti) a odsúdilo ich za „zapríčinenie korupcie na zemi“: ich usmrtenie samozrejme nasledovalo. Dvaja premiéri a mnohé ďalšie osobnosti verejného života boli zavraždení takýmto spôsobom. Mladí moslimovia z iných častí Blízkeho východu boli verbovaní do bratstva, ktoré operovalo tajne. Al-Banna odmietal akékoľvek zapojenie do terorizmu až do svojho uväznenia a popravy v roku 1949. Dovtedy bratstvo vycvičilo vyše 100 teroristov z iných islamských krajín, ktorí odišli do domovských vlastí, aby iniciovali podobný zmätok, aký priniesol chaos do Egypta. Tento nepokoj uľahčil vojenský prevrat, viedol k zániku krehkej monarchie a k získaniu moci Gamalom Abdul – Násirom (alebo Nasserom, ako je známy na Západe).

Moslimské bratstvo bolo postavené mimo zákona a kruto Násirom prenasledované. Prežívalo, ale ako tajná komunita sa prudko rozširovala študujúc listy z väzenia od svojho nového vodcu Sajída Kutba (1906 – 1966), ktorý žil v USA od r. 1949 do r. 1951, a ktorý hlásal nemožnosť kompromisu medzi islamom a svetom nevedomosti (jahiliyya). Kutb bol sebavedomý intelektuál v západnom slova zmysle, ktorý sa pokúšal dať islamu rozhodne modernistický, dokonca „existencialistický“ charakter. Pre Kutba viera pravého moslima bola vyjadrením jeho najvnútornejšieho bytia voči neautentickej inakosti okolitého sveta¹⁷ . Preto bol islam odpoveďou na bezzásadovosť a bezútešnosť modernizmu. Kutb sa nezastavil ani pred schvaľovaním samovrážd a terorizmu ako nástroja sebapresvedčenia proti jahiliyya. Namiesto Tertuliovho Credo quia absurdum (verím, lebo je to absurdné) hlásal facio quia absurdum (robím, lebo je to absurdné) existencialistov, veriac, že táto absurdita bude tiež triumfom ducha nad okolitou pohanskou kultúrou.

Kutba a stovky jeho nasledovníkov dal Násir popraviť v r. 1966, ale dovtedy sa ich odkaz rozšíril cez mladú generáciu, ktorá sa po prvý raz mohla tešiť z vysokoškolského vzdelania západného štýlu a radosti z globálnej komunikácie. Hoci Sadat a jeho následník Husní Mubarak sa pokúšali prispôsobiť bratstvo povolením k reorganizácii na politickú stranu s podielom na moci, skutočné hnutie pokračovalo nezávisle, nie politicky, ale formou členstva, ktorého „bratia“ raz budú martýrmi.

Mnohí z ideologických vodcov egyptského islamistického hnutia boli, podobne ako Muhammed Atta, vyškolení v technických predmetoch. Niektorí mali výhodu postgraduálneho štúdia na Západe. Ich vedecký výcvik im otvára tajomstvá západných technológií a súčasne odkrýva prázdnotu civilizácie, v ktorej sa zdá byť dôležitou len technika. Hoci Usáma bin Ládin je pôvodom Saud, jeho najaktívnejší nasledovníci sú Egypťania, formovaní západnou technológiou a Kutbovým islamizmom, aby sa stali zbraňami v smrteľnom boji proti technológii. Al-Káida im ponúka nový spôsob života, ktorý je súčasne aj spôsobom umierania – islamský ekvivalent „bytie smerom k smrti“, ktorý vychvaľoval Heidegger, v ktorom všetky vonkajšie vzťahy zaniknú aktom sebazasvätenia.

Al-Káida je príťažlivá pre moslimov v severnej Afrike čiastočne preto, lebo je to arabská organizácia vyjadrujúca sa jazykom a predstavami Koránu a hľadajúca konflikt, ktorý má korene v krajine Proroka. Ona dala sunnitskej a arabskej vetve islamizmu ten istý pocit identity, ktorý šiitská a perzská vetva získala z islamskej republiky Ajatolláha Chomejního. Skutočne, jej vízie sú neoddeliteľné od Chomejního, ktorý raz opísal zabíjanie západných zloduchov ako „chirurgický zákrok“ nariadený samotným Bohom.

Chomejního pocity odrážajú nielen jeho čítanie Koránu. Sú plodom dlhoročného exilu na Západe, kde bol ochraňovaný neveriacimi, ktorých sa zaprisaháva zničiť. Sú živým svedectvom, že pozitíva západných politických systémov sú pre istý druh islamistickej mysle nebadateľné – alebo badateľné, ako boli pre Kutba a Attu, iba ako odporné morálne nedostatky. Dokonca aj keď sa teší z pokoja a slobody vyplývajúcich zo sekulárneho práva osoba, ktorá uznáva šaríju ako jedinú cestu k spaseniu, môže vidieť tieto veci iba ako znaky duchovnej prázdnoty alebo skazy. Pre niekoho ako Chomejní ľudské práva a svetská vláda predstavujú úpadok západnej civilizácie, ktorá zlyhala pri zbrojení proti tým, čo ju chcú zničiť. To naznačuje, že nemôže byť žiaden kompromis a systémy, ktoré robia kompromisy a dohody v rámci zásadných princípov, sú iba výrazom diela diabla.

Islam sa pôvodne šíril svetom na krídlach vojnových úspechov. Dobývanie, víťazstvo a triumf nad nepriateľom sú súvislým refrénom Koránu, ponúkaným ako dôkaz, že Boh je na strane veriacich. Šiiti sú výrazní medzi moslimami tým, že centrálnou epizódou ich kultu, ktorý oslavujú, je vojenská porážka. Vzdialene pripomínajú kresťanskú víziu božskosti získanú nie svetským triumfom, ale cez dobrovoľné prijatie neúspechu. Nachádzajú upokojenie v eschatológii (náuka o posledných veciach človeka vrátane posmrtného života – pozn. preklad.) spasenia, tešiac sa na návrat (skrytého) imáma, tak ako mnohí kresťania očakávajú druhý príchod Krista.

Husajn ibn Ali, ktorého šiiti uznávajú ako ich tretieho imáma, bol zabitý spolu s jeho priaznivcami vojskami Umajáda Kalifa Jazida v boji o Karbalu v r. 680. Husajn bol pre svojich nasledovníkov symbolom všetkého, čo je čisté, nevinné a dobré na islamskom spôsobe života a Jazid dôkazom, že spoločnosť vytvorená Prorokom upadla do rúk skazených a zlých uzurpátorov. Každoročným oplakávaním Husajnovej smrti, ktoré môže vyústiť do excesov sebapoškodzovania, sa šiiti utvrdzujú v presvedčení, že islam sa musí vrátiť k pôvodnej čistote a že sily, ktoré majú vo svete prevahu, sa vždy budú snažiť prekaziť to. Súčasne šiiti rozširujú tvrdenie, že dobrovoľná smrť je konečným dôkazom zásluhovosti. Táto posledná črta sa stala nesmierne dôležitou vo vojne proti Iraku, ktorá nastala po islamskej revolúcii v Iráne. Pokračujúc v tradícii atentátnikov, Chomejní vydal novú výzvu pre mučeníkov, ktorá sa u detí a mladistvých ujala tak, že obetovali svoje životy pri čistení mínových polí.

Príklad daný nasledovníkmi Chomejního sa čoskoro rozšíril po svete. Sunnitskí moslimovia, ktorí veria v autoritu Koránu, že samovražda je kategoricky zakázaná, boli aj tak vtiahnutí do šiitského víru stať sa martýrmi vo vojne proti Satanovi. Kult smrti, zdá sa, má zmysel vo svete, kde zlo má prevahu, navyše dáva nebývalú silu mučeníkovi, ktorý sa už nemá čoho báť. Tento kult je protestom proti modernému nihilizmu a jeho formou zároveň – poslednou šancou o pokus zachrániť islam pred priepasťou ničoty, ukazujúc, že ešte stále môže vyžadovať ultimatívny dôkaz oddanosti.

A tento pokus zdá sa byť úspešný. Nie je priveľkým zveličením povedať, že toto nové splynutie sunnitskej ortodoxie a šiitského extrémizmu položilo základy pre celosvetové islamské oživenie. Prvý raz po mnohých storočiach sa islam javí v očiach svojich nasledovníkov aj v očiach neveriacich ako jediné náboženské hnutie, zjednotené okolo jedného cieľa. Nie je ani zveličené domnievať sa, že významným faktorom pri vytvorení tejto neobvyklej jednoty je západná civilizácia a proces globalizácie, ktorý rozbehla. V dňoch, keď Východ bol Východom a Západ Západom, bolo možné pre moslimov zasvätiť svoje životy zbožnému rozjímaniu a ignorovať zlo, ktoré prevládalo v dar al-harb. Ale keď sa zlo šíri okolo zemegule, smelo ponúkajúc slobodu a uvoľnenie namiesto prísneho dodržiavania náboženských prikázaní do miery, že ovplyvňuje dar al-islam, staré antagonizmy sa prebudili. To je to, čomu Západ teraz čelí.

Autor je anglický filozof. Pôvodne uverejnené v The Intercollegiate Review – Fall 2002. Preložila Lucia Michalková.

Roger Scruton,

Podľa http://www.konzervativizmus.sk/article.php?2735 , 3.7.2009

Poznámky:

[1] Pozri napríklad štúdie Malisea Ruthvena Islam in the world(Harmondsworth, 1984, 2000); recenziu islamskej politiky od Edwarda Mortimera Faith and Power (London, 1982); a vedecký popis od Bernarda Lewisa The Political Language of Islam (Chicago, 1988).

[2] Najdostupnejším prieskumom klasických zdrojov ostáva remains Erwin I. J. Rosenthal, Political Thought in Medieval Islam: An Introductory Outline (Cambridge, 1958).

[3] Citovaný v Rosenthalovi, 131.

[4] tamtiež, 155

[5] Pozri napr. Nabila Saleha – Unlawful Gain and Legitimate Profit in Islamic Law. Riba, gharar a Islamic Banking (Cambridge, 1986).

[6] Ruthven, op. cit., 99.

[7] Pozri sumár Rosenthala, op. cit., 94-102.

[8] Ruthven, op. cit., 178.

[9] tamtiež

[10] G. von Grunebaum, citovaný v Ruthvenovi, 178; mal znamená húf alebo zásoby a mal Allah je tradičné meno pre verejný kapitál.

[11] pozri Antoine Fattala, Le Statut légal des non-Musulmans en pays d’Islam (Beirut: Impr. Catholique, 1958).

[12] Pozri Michaela Mehaffya a Nikosa Salingarosa, The End of the Modern World www.openDemocracy.net, január 2002. Aleppo, ktorého arabské meno Halab znamená mlieko, je stále najvitálnejšie a najchránenejšie mesto na Blízkom východe – prekonalo i škody počas zničujúceho útoku autochtónnej sústavy Moslimského bratstva v r. 1982.

[13] K rituálom a modlitbám ortodoxných islamských sunitov pozri Maurice Gaudefroy-Demombeynesove Moslim Institutions (London, 1950).

[14] Odkedy právo pochádza od Boha a nie od vladára, vzniká komplex problémov pre moslima, predložených vynútením. Pozri Michaela Cooka – Commanding Right and Forbidding Wrong in Islamic Thought (Cambridge 2001).

[15] Pozri Peter L. Bergen, Svätá vojna, Holy War Inc. Inside the Secret World of Osama bin Laden (London, 2001).

[16] Pozri Daniel Pipes, “Islam and Islamism: Faith and Ideology”, The National Interest č. 59, Jar 2000.

[17] Pozri Leonarda Bindera, Islamic Liberalism: A Critique of Development Ideologies (Chicago, 1988).

Možné pozadie faktu, prečo dve tretiny utečencov sú moslimovia

Komentár k nasledujúcemu článku:Čo sa týka konšpirácie posielania moslimov do Európy, neverím tomu. Článok zverejňujem hlavne kvôli málo známemu faktu, že krajiny, ktoré sú nábožensky a kultúrne blízke väčšine imigrantov, sú bohaté, takže pár tisíc ľudí by neznamenalo žiadnu záťaž, nehodlajú prijať ani JEDNÉHO imigranta. Naviac sú títo vystavení drakonickým metódam miestnych úradom a naše média, ktoré sa idú zblázniť keď sa len ozvete napr. na Pussy Riot, sú v tomto prípade poslušne mlčanlivé. Na rozdiel od názoru autora, je logickým vysvetlením totálny egoizmus miestnych krajín...
Iná vec je vytváranie podmienok pre moslimov v európskych krajinách. To, že európske mestá sú plné mešít, postavené za peniaze ropných šejkov, nie je konšpirácia, ale holý fakt. Rovnako je sponzorovaný aj výklad islamu, ktorý vládne v Saudskej Arábii a tak sa polovica európskych moslimov prikláňa k radikalizmu a fundamentalizmu.

---

Neverím v konšpiračné teórie. Ale je vidieť otvorený plán islamizovať Európu pomocou migrácie. Fakty.

Saudská Arábia doteraz neprijala podľa Amnesty International ani jedného utečenca zo Sýrie. Premýšľali ste niekedy, prečo je tomu tak? Odpoveď: veľké utečenecké toky majú byť navedené ako migračný prúd do Európy.

Plán, ktorý stojí za uvedeným faktom, uverejnil renomovaný moslimský profesor sociológie Bassam Tibi už pred rokmi v knihe "Skutočný imám" (1996) na strane 64. Píše sa tam:

"Islamská liga na svojej konferencii v júli 1993 schválila pracovný dokument, podľa ktorého sa migrácia do Európy a výstavba islamských centier majú vnímať ako prostriedok islamizácie Európy."
(Uverejnené v Asharq al-Awsat z 28. júla 1993)

Čo sa stalo dvadsať rokov po prijatí tohto plánu na islamizáciu Európy pomocou migračných tokov? Podľa údajov nemeckého Spolkového úradu pre migráciu bolo v roku 2013 zo všetkých utečencov, ktorých prijalo Nemecko, presne 64,9 percent moslimov. (Zdroj: ?Das Bundesamt in Zahlen 2013?). Na strane 24 dokumentu sa hovorí:

"Posúdenie žiadostí o azyl 2013 z hľadiska náboženstva ukazuje, že vyznavači islamu so svojimi 64,9 percentami, tvoria najväčší podiel prvotných žiadateľov."

To je jedna strana veci. Druhá je, že Saudská Arábia, vlasť islamu, uväznila 50 tisíc imigrantov, ktorí pochádzajú najmä z moslimských krajín. Počuli ste niekedy vôbec výkriky nespokojnosti v našich médiách?

Človek by čakal, že ak niekde v Saudii uväznia 50-tisíc imigrantov, ktorých budú následne deportovať, že sa o tom prinajmenšom naše hlavné médiá neutrálne zmienia.

Saudská Arábia zatkla v posledných týždňoch iba v správnom regióne Medina 52 347 imigrantov, uväznila ich, a ohlásila, že budú deportovaní.

Islamské kráľovstvo už pred mesiacmi ohlásilo, že hodlá deportovať milión cudzincov do krajín ich pôvodu. Každý týždeň možno čítať tlačové správy o raziách na vyhľadávanie imigrantov, ktorí sú následne vyhostení mimo krajinu.

A každý deň pribúdajú stovky nových zatknutí - skutočne každý deň. V našich médiách však o tom nenájdete ani slovo.

Avšak nielen Saudi, ale podobne sa k imigrantom stavajú i ďalšie bohaté krajiny Perzského zálivu, ktoré predovšetkým poľujú na Sýrčanov hľadajúcich útočisko v týchto krajinách. Organizácia Spojených národov márne žiadala štáty v Perzskom zálive aby sa otvorili pre sýrskych utečencov.

Keď si pripomenieme plán Islamskej ligy pre islamizácie Európy uverejnený v roku 1993, potom je podozrivé, prečo sa bohaté arabské štáty Perzského zálivu správajú presne podľa neho

A ako reagujú naše médiá? Hovoria sa, že neexistuje žiadny plán islamizácie.

Tvrdenie o islamizácii Nemecka bolo popreté. A ako sme zistili, vyskytuje sa len v Houellebecqovom románe...


Udo Ulfkotte, 1.4.2015 pre Kopp Online

Preložené pre Medzičas


Zdroj:

• http://info.kopp-verlag.de/hintergruende/europa/udo-ulfkotte/hintergrund-warum-zwei-drittel-der-fluechtlinge-muslime-sind.html?hc_location=ufi
• http://www.amnesty.ch/de/laender/naher-osten-nordafrika/syrien/dok/2014/humanitaere-krise-in-syrien-die-welt-sollte-sich-schaemen
• http://www.bamf.de/SharedDocs/Anlagen/DE/Publikationen/Broschueren/bundesamt-in-zahlen-2013.html
• http://m.arabnews.com/content/1427242931162623700
• http://www.ibtimes.co.uk/saudi-arabia-deport-one-million-people-anti-immigration-crackdown-1471035
• http://m.arabnews.com/content/1426462355311528400
• http://m.arabnews.com/item/1427416885803959600
• http://m.arabnews.com/item/1427673881582204500
• http://www.gekaufte-journalisten.de/
• http://www.thenational.ae/uae/government/un-urges-arabian-gulf-to-take-in-syrian-refugees
• http://www.taz.de/!153840/
• http://www.tagesspiegel.de/politik/volker-kauder-im-interview-es-gibt-keine-islamisierung-deutschlands/11244030.html
• http://www.kopp-verlag.de/Unterwerfung.htm?websale8=kopp-verlag&pi=121627&ref=portal%2fmeinungNL01_04_15&subref=udo-ulfkotte/hintergrund-warum-zwei-drittel-der-fluechtlinge-muslime-sind.html

Perspektívy ukrajinskej krízy vo svetle minulosti.

Pri hodnotení súčasnej politickej situácie vo svete je nutné zahrnúť do hodnotenia historický kontext aspoň pár najbližších rokov a zároveň aj rozšíriť uhol pohľadu. Mnoho z udalostí sa v tomto svetle javí úplne inak a aktéri týchto udalostí len veľmi ťažko môžu poprieť svoju angažovanosť.

Minulosť

Od konca studenej vojny poznáme v Európe víťaza. Nie je nutné pripomínať, že tým kto prehral a stratil bol Sovietsky Zväz a západný svet na čele s Amerikou triumfoval. Spolu s kolapsom ZSSR sa však udiala oveľa závažnejšia vec. Ideológia socializmu, t.j. centralistickej manipulatívnej ideológie, ktorá sa pokúšala získať vplyv na celom svete, preukázala svoju neschopnosť, umrela na tom, že nevyhovovala prirodzenej ľudskej povahe po súťaživosti a snahe získať osobné ohodnotenie svojej činnosti, ľudovo povedané túžbe po zisku. Kapitalizmus sa stal prakticky jedinou možnosťou usporiadania západnej spoločnosti a v rôznych formách je dnes základom väčšiny vyspelých krajín sveta. Toto konštatovanie je dôležité hlavne preto, aby bolo jasné, že z hľadiska základných systémov a princípov štátu sa príliš nelíši usporiadanie USA alebo Ruska, čo sú hlavné veľmoci, ktoré formujú dnešnú medzinárodnú politiku.

Mnoho ľudí si tieto skutočnosti neuvedomuje a nielenže stotožňuje Rusko s bývalým Sovietskym Zväzom (čo zas až taká zásadná chyba nie je, keďže Rusko je právnym nástupcom ZSSR), ale mechanicky aplikuje agresívnu expanzívnu ideológiu komunistickej krajiny na dnešné Rusko. Použitím tejto formálnej logickej chyby potom dostávame počiatok reťaze hodnotenia udalostí, ktoré hovoria o politike neexistujúcej krajiny. Títo kritici politiky Ruska teda kritizujú ako keby politiku Sovietskeho Zväzu, politiku krajiny, ktorá na všetko hľadela cez optiku šírenia socializmu bez ohľadu na reálnej podmienky. Nič nie je vzdialenejšie od pravdy. Napriek osobným prepojeniam dnešných vodcov krajiny s bývalou Komunistickou stranou, ich konanie sa neriadi socialistickými princípmi, ale konajú a jednajú podľa hľadísk, ktoré by boli doslova vzorným vysvedčením pre politikov, vyznávajúcich trhové princípy v ľubovoľnej západnej demokracii.

Hlavne Rusko, ale dnes aj Čína netúžia po izolácii, považujú integráciu vlastných krajín do globálnej ekonomiky za určujúci faktor rozvoja vlastných ekonomík a ich konanie sa riadi trhovými zásadami, podľa príručiek západných ekonómov. Tieto vzťahy potom určujú aj spoločenské zriadenie. Aj keď je zrejmé, že liberálna demokracia západného typu nie je to, čo charakterizuje tieto krajiny, nedá sa povedať, že by išlo o totality, kde je zakázaná sloboda slova a kritici režimu končia v guľagoch. V Rusku vládne niečo, čo by sa dalo nazvať ako demokratúra, t.j. formálne prostriedky demokracie sú pomocou propagandy využívané na efektívne centralisticky orientované riadenie štátu, pričom však spoločenský konsenzus takéto spoločenské zriadenia podporuje. Jednoducho sa dá povedať, že v Rusku je veľmi malý dopyt po demokracii západného typu a naopak veľmi výrazná podpora autokratickým metódam riadenia.

Hoci sa nám nemusí páčiť, ako sú tie ktoré krajiny riadené, v zahraničnej politike sú dôležité vonkajšie prejavy takýchto zriadení. Pokiaľ sú tieto prejavy transparentné, predpovedateľné a očakávateľné, medzinárodná politika má zmysel a tieto krajiny sú potom takpovediac úctyhodným prvkom medzinárodného usporiadania.

O medzinárodnej politike dneška

Medzinárodná politika je systémom, kde sa navzájom ovplyvňujú a stretávajú činnosti krajín, ktoré presadzujú na základe svojej moci a vplyvu svoje vlastné partikulárne záujmy. Na to, aby sme lepšie pochopili konanie krajín, v prvom rade musíme zistiť a analyzovať aké sú skutočné záujmy krajín a hlavne veľmocí, ktoré najviac ovplyvňujú okolitý svet.

Roky, ktoré nasledovali po skončení studenej vojny, páde socializmu a triumfe USA presne ukázali, o čom je veľmocenská politika, ktorá stratí vedomie mantinelov a morálnych zábran. Spojené štáty získali postavenie jedinej krajiny na svete, ktorá mohla a aj robila politiku bez ohľadu na záujmy ostatných krajín. Začala presadzovať len svoj vlastný záujem a postupom času sa z neho vykryštalizovala idea permanentnej globálnej hegemónie. Populárnymi sa stali myšlienky pripisované ľuďom, ktorí ich síce nevyslovili, ale presadzovali politiku podľa týchto myšlienok. "Je to možno sukin syn, ale je to náš sukin syn", hovorila o cynickom utilitarizme, kde je podpora ľubovoľnej krajiny, organizácie, či ľudí závislá nie od ich úmyslov, morálky a skutkov, ale výlučne od prospechu pre politiku USA. Wolfowitzova doktrína, ktorá síce nebola publikovaná, ale bola neoficiálne pripravená Paulom Wolfowitzom, námestníkom ministra obrany zas predpokladala politiku unilateralizmu a ospravedlňovala preventívne vojenské akcie voči každej krajine, ktorá by ohrozovala superveľmocenský status USA. Zaujímavou myšlienkou spájanou s M.Albright bola aj často spomínaná úvaha, že Amerika má kontrolovať zdroje surovín na celom svete a preto Sibír, ako územie s najväčšími zdrojmi by malo byť využívané celou planétou, samozrejme pod starostlivým dohľadom USA.

Spojené štáty od konca minulého storočia začali používať metódu organizovaného chaosu, ktorá vytvárala ohniská nepokojov na územiach, ktoré boli objektom záujmu USA aby sa jednak zdôvodnila potreba amerického intervencionizmu a tiež aby sa zabránilo prípadnému rastu vplyvu regionálnych veľmocí. Typickým príkladom bola podpora nepokojov na Balkáne, vyzbrojenie teroristickej organizácie UCK, následná destabilizácia, "humanitárne" bombardovanie Srbska a nakoniec násilné vytvorenie "samostatného štatu" Kosovo ako amerického protektorátu s jednou z najväčších amerických vojenských základní Bondstell.

Prípad odtrhnutia Kosova od Srbska v rozpore s medzinárodným právom, za aktívnej ozbrojenej a diplomatickej podpory USA bol nesmierne dôležitým precedensom, ktorý v mnohom predurčil smerovanie medzinárodnej politiky, vedúcej až k udalostiam na Ukrajine

V prvom rade si Amerika overila, že je schopná tzv. "vrtieť psom", vytvoriť obraz virtuálnej reality (prefarbenie UCK z teroristickej organizácie na bojovníkov za slobodu a certifikovaných mafiánov na demokratických politikov) a na jej základe potom konať bez vážnejšieho odporu sveta. Že je schopná v rozpore s medzinárodným právom rozbíjať a vytvárať celé štátne celky podľa vlastnej ľubovôle. Že je možné, aby takto vzniknutý chaos využila podľa vlastných potrieb a záujmov. Nakoniec bolo dôležitým poznaním aj to, že sa jej nik nemôže vojensky postaviť.

Udalosti z Kosova mali pokračovanie v svojvoľnej agresii v Iraku, podpore teroristickej organizácie Moslimské bratstvo, podpore tzv Arabskej Jari, rozbití Líbye a Sýrie, čo malo následok státisíce (niektoré odhady hovoria až o počtoch presahujúcich milión) mŕtvych a ponorenie severu Afriky a Blízkeho východu do ohňa chaosu a nepokojov. Zaujímavým dôsledkom politického cynizmu bola akceptácia úhlavného nepriateľa Ameriky Al-Kajdy v krajinách, kde bol potrebný fanatizmus jej členov na to, aby sa dospelo k výsledkom, ktoré Amerika potrebuje. Napriek zničenému World Trade Centru, napriek vojne v Afganistane, afilácie Al-Kajdy boli a ešte stále sú Amerikou podporované, financované, cvičené a vyzbrojované v Líbyi či v Sýrii.

Je zrejmé, že spomínaný chaos nie je cieľom USA, nepokoje sú len nástrojom, spôsobom, ako ovládať zdroje surovín a geopoliticky dôležité miesta na svete. Americká geopolitika vychádza z klasickej MacKinderovej teórie, podľa ktorej je USA označená ako morská veľmoc. Hlavným protivníkom podľa MacKindera je krajina, ktorá kontroluje Heartland, územie v Eurázii s prirodzeným vplyvom na všetky krajiny svetového ostrova. A to je Rusko. Podľa tejto teórie majú dominantný vplyv na svet USA a Rusko, každé po svojej linke. USA kontroluje morské obchodné trasy, a Rusko dominuje na "svetovom ostrove".

Samozrejme teória zo začiatku 20.storočia dnes už neplatí presne v rovnakých intenciách ako v minulosti, jadro však zostáva. V čom vidím rozdiel ja, je financovanie aktivít morskej veľmoci a ojedinelá úloha dolára ako rezervnej a obchodnej meny. V skutočnosti je dnes financovanie prosperity a životnej úrovne USA realizované predajom dolára, kde predaj surovín za doláre slúži ako hlavný argument prečo používať dolár v obchodných transakciách (oil money). Preferencia dolára v koši rezervných mien zase úzko súvisí so schopnosťou USA presadzovať svoje globálne záujmy a tým aj stabilitu meny. Na kontrolu kľúčových oblasti sveta a pre operatívnosť zásahov Amerika vytvára sieť základni s čím zase súvisí potreba financovania. Ak by stratili kontrolu nad obchodom a zároveň by nemohli v kľúčových bodoch zemegule presadzovať svoj záujem, ochladol by dopyt po doláre a tým by USA stratili schopnosť spreadovat infláciu do celého sveta. Treba si uvedomiť, že podobné obmedzenie Čína alebo Rusko nemajú. Ich zbrojenie je financované z prebytkov rozpočtu a Čína dnes už je na druhom mieste na svete.

Z toho jasne vyplýva, že ktokoľvek má schopnosť ohroziť zavedený poriadok pri obchodovaní so surovinami, musí počítať s reakciou USA. Čína to zatiaľ nie je, keďže jej armáda sa americkej nemôže rovnať, jej obchodné trasy kontroluje USA a príliš veľká viazanosť rezerv Číny na americké dlhopisy (skoro 2bilióny z celkových rezerv 4bilióny dolárov) jej zväzuje ruky. Dnes je takouto krajinou len Rusko, ktoré má prebytok strategických surovín, jeho unikátna poloha a rozloha mu umožňuje obchodovať s hlavnými zákazníkmi bez akéhokoľvek vplyvu USA a v neposlednom rade má aj armádu, ktorá jediná je schopná odolať aspoň prvému úderu USA.

Stratégovia USA si tieto možnosti a vplyv Ruska uvedomujú a snahy dostať Rusko pod kontrolu začali hneď po skončení studenej vojny. Za čias Jeľcina sa zdalo, že všetko je na dobrej ceste. Krajina vyvážala za nízke ceny v dolároch, ovládali ju oligarchovia a mafia. Z toho obdobia pochádza aj spomenutá myšlienka, že Sibír je príliš veľká a bohatá aby patrila jednej krajine. Ovšem nástup Putina tieto snahy USA spomalil. Amerika však naďalej investuje do procesu kontroly a destabilizácie v Rusku hlavne cez mimovládne organizácie. Časopis Forbes zverejnil, že za štyri mesiace roku 2012 prišlo na účty 654 ruských mimovládok 28,3 miliardy rubľov, čo bola skoro miliarda dolárov v tej dobe.

Vo vonkajšej politike hrá hlavnú úlohu NATO ako geopolitický vojenský nástroj USA. Aliancia bola vytvorená ako hrádza proti komunistickej hrozbe a hlavne ZSSR. Jej protipólom bola Varšavská zmluva. S pádom komunizmu, rozpadom a zánikom Varšavskej zmluvy však úloha NATO ako obranného spoločenstva západných krajín na európskom kontinente skončila. Pretrvávanie Aliancie má potom už len jediné prirodzené opodstatnenie s jediným prirodzeným protivníkom a tým je Rusko.

Pre geopolitikov, dokonca aj z radov neokonzervatívcov USA ako Kagan, Friedman, sú tieto súvislosti známe a bolo im jasné, že pokračujúce približovanie sa NATO k ruským hraniciam a postupne uzatváranie obruče okolo hrdla Ruska nie je možné z hľadiska Ruska vnímať inak ako zvyšovanie hrozby voči vlastnej krajine. Už v roku 2008 chcel G.Bush presadiť prijatie Ukrajiny, Gruzínska a Moldavska do NATO, čím by sa otvorila cesta k pripojeniu aj ďalších stredoázijských krajín a tým by sa dokončilo obkľúčenie Ruska z juhu. Tieto plány však neprešli cez odpor Nemecka a Francúzska, ktoré v tom čase ešte mali schopnosť autonómneho konania.

Ukrajina, v tom čase ešte s Krymom, hrala v týchto plánoch kľúčovú úlohu. Bez Krymu a s americkou armádou na tomto poloostrove, by Rusko čelilo extrémne veľkej hrozbe destabilizácie, či dokonca rozpadu a sú známe kalkulácie, ktoré by viedli k ústupu Ruska do hraníc zo stredoveku. Bolo jasné, že vstup Ukrajiny do NATO by Rusko považovalo za nepriateľský akt. Nakoniec samotná zmluva medzi Ruskom a Ukrajinou o strategickom partnerstve z roku 1997 a ktorá fakticky právne ukotvuje záväzky Budapeštianskeho memoranda o neporušiteľnosti ukrajinských hraníc z roku 1994, explicitne takéto konanie vylučuje.

Preto je otázne konanie ukrajinských predstaviteľov od roku 2004, ktorí nabrali niekedy viac a niekedy menej protiruský kurz. Animáciou farebných revolúcií v roku 2004 USA dosiahli zmenu rovnováhy a výsledkom bolo nielen ekonomické, ale hlavne vojensko-politické zbližovanie sa so Západom. Uniknuté depeše amerických diplomatov, ktoré boli súčasťou Wikileaks, hovoria o extrémne negatívnom postoji Ruska a bolo viac ako zrejmé, že tentoraz Rusko neostane nečinné. Jednak kvôli smrteľnej bezpečnostnej hrozbe, ktorú tento proces predstavuje, ale aj kvôli dramatickému zvýšeniu kvalít ruskej armády.

Hoci sa zvrhnutý prezident Viktor Janukovyč označuje za proruského, nie je to pravda. V skutočnosti aj on intenzívne kooperoval so Západom, podpísal pre Ukrajinu síce nevýhodné, ale pre západné firmy mimoriadne lukratívne zmluvy na ťažbu bridlicového plynu a ropy. Podľa odhalení nemeckých novinárov, sa na Ukrajine pripravovali v spolupráci s Úniou detenčné tábory s neznámym účelom a predpokladalo sa umiestňovanie imigrantov z Európy. Dokonca ešte za vlády Janukovyča sa na pobreží Čierneho mora pripravovali vyloďovacie miesta navrhované a stavané americkými špecialistami a v Sevastopole sa začali organizovať práce na rekonštrukcii budov s veľkou pravdepodobnosťou pre potreby armády USA.

Myslím, že pre samotného Janukovyča bol vznik Majdanu a jeho organizácia ambasádou USA a diplomaciou Západu veľkým prekvapením. Dôvod prečo k Majdanu došlo je doteraz nejasný. Janukovyč evidentne smeroval do európskych a transatlantických štruktúr, prevrat voči nemu bol vykopávaním otvorených dverí. Ak teda k Majdanu došlo za masívnej asistencie Západu, nemalo to nič spoločné s Ukrajinou a politikou vlády. Nakoniec tá nekradla o moc viac ako predchádzajúce. Podľa mienky niektorých analytikov treba hľadať súvislosť niekde inde.

V roku 2013 sa v Sýrii odohrala udalosť, ktorá doslova otriasla pozíciou USA ako suverénneho hegemóna. Tak ako počas iných predchádzajúcich kampaní sa USA rozhodli zaútočiť na Sýriu bez akéhokoľvek relevantného dôvodu. Teda jeden dôvod tu bol, útok sarinom v Damašku, ovšem za jeho pôvodcu sa niekedy označujú samotné Spojené štáty. Rozhodne dodnes nepoznáme vinníka. Napriek tomu, že prípravy útoku USA boli ukončené, naštartované lietadlá nevzlietli. Nevieme prečo, faktom je, že Rusi pohrozili aktívnou účasťom a útok sa neuskutočnil.

Podľa Wolfowitzovej doktríny, ktorá hovorí, že žiadna krajina na svete nesmie stáť v prekážke americkým plánom, bolo nutné okamžite riešiť vojenskú hrozbu a možno to je skutočný dôvod vzniku Majdanu. Bolo treba vytvoriť skutočnú vojnu s Ruskom, vyprovokovať ho k akcii, v ktorej by ho USA porazili a prinútili podriadiť sa americkej hegemónii. Na to bolo treba vybudiť Ukrajinu do stavu protiruského šialenstva s evidentným zámerom okamžite sa pripojiť k západným ekonomickým a vojenským štruktúram. To sa skutočne podarilo. S Janukovyčom by podobná samovražedná politika nebola možná. Resp. jeho naivná snaha o pripojenie sa k Západu výmenou za ekonomickú sanáciu (aj ním) vykradnutého štátu, bola zneužitá na vyvolanie globálneho konfliktu. V skutočnosti stačilo pred podpisom asociačnej dohody kývnuť zo strany Únie na záruky kvôli pôžičke na 17 miliárd dolárov a Janukovyč by podpísal. Avšak "z nejakého záhadného dôvodu" k tomu nedošlo. Jedinou krajinou, ktorá mala z nepodpísania asociačnej zmluvy osoh, bola USA. Lenže tá v celom procese asociačnej dohody nefigurovala. Asistenciu americkým plánom však vtedy, počas Majdanu a aj dnes zabezpečuje Nemecko. Od začiatku je nemecká diplomacia maximálne aktívna a pri spätnom pohľade maximálne kooperatívna voči plánom USA rozvinúť protiruský konflikt. Súčasťou americkej kampane sú podľa všetkého aj medzinárodné inštitúcie financujúce Ukrajinu. Medzinárodný menový fond napríklad zmaril akékoľvek plány na federalizáciu a doslova dotlačil vládu do ozbrojeného riešenia na východe krajiny, keď sa vyjadril, že pôžičku 17 miliárd poskytne len unitárnej Ukrajine, majúcej pod plnou kontrolou celú krajinu.

S Ruskom dnes bojuje celý Západ, zatiaľ "len" formou sankcií. To, že vojna neprebieha s umieraním miliónov ľudí neznamená, že je menej zúrivá. Sankcie sú nástrojom ekonomickej vojny, kde nejde o nejakú Ukrajinu, ale o kobercový nálet na ruské firmy a ekonomiku vo všeobecnosti. V skutočnosti ide o likvidáciu ruského priemyslu a akúsi formu vyvlastňovania ruských firiem. Ratingové agentúry plánovite znižujú bonitu ruských akcií, čím znemožňujú ich existenciu na akciovom trhu. Ďalším nástrojom USA je kontrola finančného a investičného trhu a zákaz financovania ruských firiem

Budúcnosť

Ako vidno ukrajinský konflikt nie je a ani nikdy nebol snahou o "demokratizáciu" Ukrajiny. Dnes je situácia na Ukrajine podstatne horšia ako bola pred rokom a mierové ukončenie je v nedohľadne. Pokusy o dohovor neobsahujú riešenia toho, prečo vlastne konflikt vznikol a dokonca ani neobsahujú stanoviská hlavných aktérov.

Minské dohovory neriešia základnú geopolitickú kruciálnu otázku Ruska a tou je požiadavka neutrality Ukrajiny. Rovnako ako neriešia ani dôvod prečo kríza začala zo strany USA, t.j. podriadenie sa Ruska diktátu USA. Vzhľadom na to, je viac ako zrejmé, že konflikt bude naďalej pretrvávať a bude eskalovať. Očakávam prudké zvýšenie intenzity bojov s dodávkami zbraní pre obe strany konfliktu.

Sankcie a obmedzovanie prístupu Ruska k financiám sú zbraňou, ktorú je možné použiť len raz. Ak to krajina prežije a ukončí angažovanosť na svetovom finančnom trhu, nájde si nové alternatívy, potom končí aj tento vplyv USA a zbraň stráca účinnosť. To sa práve v týchto chvíľach deje. Zdá sa, že Rusko napriek ťažkým úderom sankcií vydrží a cez vytváranie skupiny BRICS s vlastnými finančnými nástrojmi, cez swapové linky Ruska s obchodnými partnermi, cez vytvorenie ekvivalentu SWIFT a vlastných ratingových agentúr apod. sa Rusko skutočne dostáva na paralelný finančný trh nezávislý od amerických manipulácií.

Konflikt skončí vtedy, keď jedna zo strán, t.j. USA alebo Rusko dosiahne svoj strategický cieľ. Buď sa vlády na Ukrajine ujmú politici, ktorí nebudú bábkami USA a zabezpečia neutralitu krajiny voči Rusku, alebo Rusko skolabuje a vláda prizná podriadenosť Ruska záujmom Ameriky.

Pre Európu nevidím žiadnu priaznivú perspektívu. Víťazstvo Ruska spôsobí hlboké geopolitické zemetrasenie, nedôvera v schopnosti Ameriky spôsobí pokles dôvery v dolár. Začne postupný ústup od dolára ako obchodnej a rezervnej meny. Súčasťou ruského víťazstva budú tvrdé podmienky pre Európu, kde bude Rusko požadovať náhrady strát za sankcie, ktoré sú evidentným porušovaním podmienok WTO. Náhrady sa vyšplhajú do stámiliardových čiastok, čo spôsobí zrútenie už aj tak otrasenej Únie. Ak vyhrá Amerika, osoh z otvorenia a exploatácie ruskej truhlice zlata budú mať veľké, v prvom rade americké, korporácie. Počas tejto krízy sa jasne ukázal vzťah USA a Európy. Sme americkou kolóniou a takou ostaneme aj po triumfe USA. Podpisom zmluvy TTIP sa tento vzťah utvrdí, Európu zaplaví americký tovar, zvýši sa nezamestnanosť a zníži životná úroveň. Únia ako taká zrejme pretrvá, ale už len ako prevodná páka plánov Washingtonu.

Písané pre Medzičas

Šialené multikultúrne Nórsko kradne deti

Tento článok z časopisu Newsweek zdanlivo vôbec nie je o politike. Je to o tragédiách zneužitia štátneho sociálneho systému, ktorý deštruuje rodiny a vytvára všemocný štát sociálneho úradu v štáte. Je to o viere vo všemocný systém a naopak o viere, že rodina nič neznamená. Je to o rozpade tradičnej morálky založenej na judeo-kresťanskej tradícii a jej nahradenie bezcitným sociálnym konštruktom. Je to o víťazstve systému a bezmoci jedinca. Je to politické víťazstvo kultúrneho marxizmu v Nórsku.

Pobaltské štáty hovoria, že Nórsko, Veľká Británia a Fínsko ukradli ich deti

Niekoľko krajín východnej Európy vyhlásilo vojnu organizáciám na ochranu dieťaťa v Nórsku, Fínsku a Veľkej Británii, vyhlasujúc, že rozbili rodiny na základe malého množstva alebo žiadnych presvedčivých dôkazov.

Problém sa v Litve dostal až na stôl hlavy štátu potom, čo televízny diskusný programe obvinil nórsku službu v oblasti ochrany detí, Barnevernet, z násilného zadržania sedem ročného syna litovskej matky, Gražiny Lešcinskiene, začiatkom tohto roka, po tom, čo chlapec vykazoval známky "sexualizovaného správania".

Podľa diskusného programu Hodina s Rutou, Barnevernet bežne odoberá litovské deti od ich rodičov, pretože sú "vyhľadávanou komoditou" - čo je tvrdenie ostro poprené Nórskom.

Dopad udalosti v Litve sa stal natoľko toxickým, že nórsky veľvyslanec si najal PR spoločnost na rozptýlenie negatívnych názorov o Nórsku, vysielaných litovskými médiami. "V Litve je to teraz obrovský problém," hovorí Daiva Petkeviciute, Litovka žijúca v Nórsku, ktorý pracuje pre Oslom založenú skupinu Human Rights House Network. "Prvá vec, ktorú Litovci hovoria, keď im vravím, že žijem v Nórsku, je,"Ako to, že máš ešte stále svoje deti? ""

Medzitým, lotyšské dieťa žijúce vo Veľkej Británii bol v roku 2010 odobraté matke po tom, čo 21-mesačné dievčatko bolo údajne nájdené doma samotné. Dieťa potom bolo umiestnená u pestúnov a teraz žije s adoptívnymi britskými rodičmi. Matka popiera, že jej dieťa zostalo samotné a obviňuje miestne orgány z "násilnej adopcie". Začiatkom tohto mesiaca lotyšský parlament podal oficiálnu sťažnosť hovorcovi anglického parlamentu na správanie sa britských sociálnych služieb.

Vedúci oddelenia spolupráce pre detské otázky na lotyšskom ministerstve spravodlivosti, Agris Skudra, povedal, že Británia pochybila, keď neoznámila Lotyšsku, že dieťa bolo odobraté od rodičov a tým zbavila príbuzných šance postarať sa o dieťa.

"Jediná vec, ktorú [sociálne služby] urobili, je ospravedlnenie sa za chýbajúci dôležitý krok v procese adopcie, ale pre matku a lotyšské inštitúcie to nie je útechou. Ospravedlňovanie sa a reči typu - niečo sme nevedeli, nepostačujú," hovorí Skudra.

K nárastu hnevu došlo aj v Českej republike v prípade z roku 2011. Dvaja synovia českej matky boli nórskou agentúrou na ochranu detí odobrané potom, čo boli rodičia podozriví z násilia a sexuálneho zneužívania. Deti boli umiestnené do rôznych pestúnskych rodín. Začiatkom tohto roka, prezident Českej republiky Miloš Zeman obvinil Nórsko, že sa "správa ako nacisti" a petíciu, ktorá podporuje matku, podpísalo takmer 10.000 podpisov. "V očiach Európanov sa Nórsko stalo krajinou, ktorá príliš horlivo odoberá deti od rodičov," hovorí český europoslanec Tomáš Zdechovský.

Na litovských sociálnych sieťach a v médiách obiehajú divoké teórie naznačujúce, že za týmto prejavom nesúhlasu by mohla byť ruská propaganda. Na konci minulého roka ruský komisár pre práva detí obvinil Nórsko a Fínsko, že "terorizuje" ruské rodiny žijúce v škandinávskych krajinách.

Nórsky veľvyslanec v Litve, Dag Halvorsen, hovorí, že príkaz na "starostlivosť" je chápaný len ako posledná možnosť. Z krízy obviňuje kultúrne rozdiely, podobné stanovisko zdieľajú Litovčania aj Nóri, ktorí poukazujú na to, že prijateľná miera umravňovania detí sa líši diametrálne medzi rôznymi krajinami a generáciami.

V skutočnosti, vedúci ochrany práv detí v Litve je presvedčený, že kultúrne rozdiely by mohli mať vplyv na spomínané prípady, ale že "chápe obavy občanov Litovskej republiky v súčasnej situácii". "Bez existencie jasného právneho predpisu platiaceho na vzťah medzi oboma štátmi, litovskí a nórski občania majú rôzne výklady situácie, kedy sa nórske orgány rozhodnú obmedziť rodičovské práva voči vlastným deťom a určiť opatrovníctvo treťou stranou pre maloletých štátnych príslušníkov Litovskej republiky v nórskych rodinách. Informácie o prípadoch, ako sú tieto často publikované spôsobujú sociálnu frustráciu. "

Avšak Úrad pre deti, mládež a rodinu v Nórsku hovorí, že ľutuje "deformácie", ktoré, ako veria, niektoré médiá v Litve vytvorili ohľadom nórskeho systému starostlivosti o deti. "Nórska legislatíva je primárne založená na jednom princípe: Najlepší záujem dieťaťa. Dohovor o právach dieťaťa je najrýchlejšia a najširšie ratifikovaná medzinárodná zmluva v oblasti ľudských práv v histórii a Nórsko ratifikovalo dohovor v roku 1991.

Hlavným účelom nórskeho zákona o starostlivosti o dieťa je zabezpečiť, aby deťom, ktoré žijú v podmienkach, ktoré môžu poškodiť ich zdravie a vývoj, bola podaná potrebná resp. primeraná pomoc a starostlivosť.

Pokiaľ ide o litovskú populáciu (vrátane v Nórsku narodených detí litovských rodičov), menej ako 14 detí z celkového počtu 5906 detí v Nórsku bolo umiestnených mimo domova a 117 detí dostáva dobrovoľnú podporu v domácnosti " .

NEWSWEEK, FELICITY CAPON, 23.4. 2015

Zdroj:
http://www.newsweek.com/2015/05/01/baltic-states-say-norway-uk-and-finland-have-stolen-their-children-324031.html

Prejav Putina z roku 2013 na Valdajskom klube

Valdajská reč Putina:

Dobrý deň, milí priatelia ! Dámy a páni!

Dúfam, že miesto a čas pre vaše rokovania a pre naše stretnutia sú dobre zvolené – je to centrum Ruska, nie zemepisné, ale duchovné, je jednou z kolísok našej štátnosti. Naši vynikajúci vedci – historici vedia a písali vo svojich výskumoch, že práve tu sa zrodili prvky ruskej štátnosti, čím mali na mysli, že veľké rieky, Volchov a Neva, boli prírodnými prostriedkami komunikácie, prirodzenými pre tú dobu. A tu sa postupne začala rodiť ruská štátnosť. V tomto roku sa tu zhromaždil bezprecedentný počet účastníkov – viac ako 200 ruských a zahraničných politikov, verejných, duchovných vodcov, filozofov, umelcov, ľudí s veľmi odlišnými, a niekedy aj protichodnými a veľmi originálnymi názormi. Už ste tu diskutovali niekoľko dní. Budem sa snažiť vás príliš neunavovať. Ale napriek tomu si dovolím vyjadriť svoje názory k témam, ktorých ste sa počas týchto rokovaní nejakým spôsobom dotýkali. Nejde len o analýzu ruskej historickej, kultúrnej a štátnej skúsenosti. Predovšetkým mám na mysli všeobecnú diskusiu, rozhovor o budúcnosti, o stratégii a hodnotách, o hodnotovom základe vývoja našej krajiny, o tom, ako globálne procesy budú ovplyvňovať našu národnú identitu, o tom akým chceme vidieť svet v dvadsiatom prvom storočí, čo môže priniesť do tohto sveta, spolu s našimi partnermi, naša krajina – Rusko. Dnes, s nutnosťou hľadania novej stratégie a zachovania svojej identity v radikálne sa meniacom svete, svete, ktorý sa stal viac otvoreným, transparentným a vzájomne prepojeným, v tej či onej podobe sa stretávajú prakticky všetky krajiny, všetky národy: ako Ruské, tak Európske, Číňania a Američania, a spoločnosti takmer vo všetkých krajinách sveta. A my, samozrejme, tiež tu na Valdaj, sa snažíme lepšie pochopiť, ako sa tej výzve pokúšajú čeliť naši partneri, hoci sa tu stretávame hlavne s odborníkmi na Rusko. Ale my vychádzame z toho, že naši vážení hostia vyjadrujú svoj, názor na vzájomnú interakciu, vzťah medzi Ruskom a krajinami, ktoré zastupujú. Pre Rusov, pre Rusko znejú otázky “Kto sme ?”, “Kým chceme byť ?” v našej spoločnosti stále hlasnejšie. Ustúpili sme od sovietskej ideológie, už nie je možné ju vrátiť. Zástancovia fundamentálneho konzervativizmu, ktorí sa vzhliadal k Rusku pred rokom 1917, ako sa zdá, sú rovnako ďaleko od reality ako zástancovia západného ultraliberalizmu. Je zrejmé, že náš pokrok nie je možný bez duchovného, kultúrneho a národného sebaurčenia, inak nebudeme môcť odolávať vnútorným a vonkajším výzvam, nemôžeme uspieť v globálnej konkurencii. A dnes vidíme nové kolo tejto konkurencie.Hlavnými smermi dnešnej konkurencie sú ekonomicko – technologické a ideologicko-informačné. Vyhrocujú sa tiež vojenskopolitické problémy a vojenskopolitické situácie. Svet sa stáva tvrdším, miestami je odmietané nielen medzinárodné právo, ale dokonca aj základná slušnosť. Je treba byť silným vo vojenskej, technologickej, ekonomickej oblasti, ale hlavnou vecou, ktorá bude rozhodovať o úspechu, je kvalita ľudí, kvalita spoločnosti, duchovnej a mravnej. Veď nakoniec, ako ekonomický rast a prosperita, tak aj geopolitický vplyv sú odvodené od stavu samotnej spoločnosti, od toho, ako občania tej či onej krajiny cítia svoju jednotu, nakoľko sú zakorenení vo svojej histórii, v hodnotách a tradíciách, nakoľko ich spájajú spoločné ciele a zodpovednosť. V tomto zmysle je pre Rusko otázka získania a upevnenia národnej identity naozaj zásadna vec. Medzitým Rusko dnes zažíva nielen objektívny tlak globalizácie na svoju národnú identitu, ale aj dôsledky národných katastrof dvadsiateho storočia, kedy sme dvakrát zažili rozpad našej štátnosti. Výsledkom bol zničujúci úder do kultúrneho a duchovného kódu národa, stretli sme sa s porušením tradícií a jednoty histórie, demoralizácia spoločnosti, deficitom dôvery a zodpovednosti. To má korene v mnohých naliehavých problémoch, ktorým čelíme. Veď otázka zodpovednosti nad sebou samým, spoločnosťou a zákonom je jednou zo základných, a to nielen v práve, ale aj v každodennom živote. Po roku 1991 vznikol dojem, že nová národná ideológia, ideológie rozvoja, sa narodí sama od seba. Štát, moc, intelektuálna a politická trieda sa takmer vyradili z tejto práce, tým skôr, že stará oficiálna ideológia po sebe zanechala nepríjemný pocit. A práve preto sa všetci báli aj len dotýkať sa tejto témy. Okrem toho, absencia národnej idey na základe národnej identity bola výhodná kvazikoloniálna časti elity, ktorá dávala prednosť krádežiam a vývozu kapitálu pred spojením svojej budúcnosti sa krajín, kde tie peniaze získala. Prax ukázala, že nová národná idea sa nerodí a nevyvíja podľa trhových pravidiel. Dištancovanie štátu a spoločností od tohto problému neprináša výsledky, rovnako ako mechanické kopírovanie cudzích skúseností. Takéto hrubé výpožičky, rovnako ako vonkajšie pokusy civilizovať Rusko, neboli prijaté prevažnou väčšinou nášho národa, pretože túžba po nezávislosti, duchovnej, ideologickej a vonkajšej suverenite je neoddeliteľnou súčasťou nášho národného charakteru. Mimochodom, tento prístup nefunguje aj v mnohých ďalších krajinách. Preč sú tie časy, kedy hotový model usporiadania sociálneho zriadenia mohol byť nainštalovaný v inom štáte ako počítačový program. Tiež chápeme, že identita, národná idea nemôže byť vnútená zhora, nemôže byť vybudovaná na základe ideologického monopolu. Takáto konštrukcia je veľmi nestabilná a zraniteľná, vieme to z vlastnej skúsenosti, že v modernom svete nemá žiadnu budúcnosť. Je potrebná historická tvorivosť, syntéza najlepších národných skúseností a ideí, pochopenie našich kultúrnych, duchovných, politických tradícií z rôznych uhlov pohľadu, s tým, že to nie je čosi stuhnuté, dopredu dané, ale že to je živý organizmus. Až potom bude naša identita založená na pevných základoch a bude nasmerovaná do budúcnosti, nie do minulosti. To je hlavný argument v prospech toho, aby otázka ideológie rozvoja bola nutne prejednávaná medzi ľuďmi, ktorí majú rôzne pohľady a rôzne názory na to, ako a čo robiť, pokiaľ ide o riešenie niektorých problémov. Nám všetkým: tzv neo – slovanofilom a neo – západofilom, štátnikom a tzv liberálom – celej spoločnosti bude potrebné pracovať na formovaní spoločných rozvojových cieľov. Je potrebné sa zbaviť zvyku počuť iba ideologických prívržencov a hneď z kraja s hnevom a dokonca aj nenávisťou odmietať akýkoľvek iný názor. Nemožno kopať do budúcnosťou krajiny ako do futbalovej lopty, ponoriť sa do nespútaného nihilizmu, spotreby, kritiky čohokoľvek, alebo do ponurého pesimizmu. Liberáli sa musia naučiť hovoriť so zástupcami ľavicových názorov, a naopak nacionalisti by si mali uvedomiť, že Rusko sa formovalo práve ako mnohonárodný a multi – náboženský štát, z prvých svojich krokov, a spochybňovaním nášho multietnického pôvodu, zneužívaním tém ruského, tatárskeho, kaukazského, sibírskeho a nejakého ďalšieho nacionalizmu a separatizmu, nastupujeme cestu skazy svojho genetického kódu. V skutočnosti, začíname ničiť sami seba. Zvrchovanosť, nezávislosť a územná celistvosť Ruska sú bezpodmienečné. Sú to ” červené línie “, ktoré nesmie nikto prekročiť. Pri všetkej pluralite našich názorov, diskusie o identite, o národnej budúcnosti nie je možná bez vlastenectva jej účastníkov. Vlastenectvo, samozrejme, v najčistejšom slova zmysle tohto slova. Príliš často v histórii krajiny namiesto opozícii vláde, sme konfrontovaní s opozíciou samotnému Rusku. Už som to pripomínal. Puškin o tom tiež hovoril. Vieme, ako to končilo – demoláciou štátu ako takého. U nás prakticky neexistuje žiadna rodina, ktorá by sa vyhla nešťastím minulého storočia. Otázky hodnotenia určitých historických udalostí ešte dnes rozdeľujú našu krajinu a spoločnosť. Musíme tieto rany zahojiť, obnoviť celistvosť historického tkaniva. Nemôžeme klamať seba samého, vyškrtnúť nevzhľadné alebo ideologicky nevhodné stránky, prerušiť spojenie generácií, ísť do extrémov pri vytváraní alebo zavrhovaní idolov. Je na čase prestať si všímať z histórie iba zlého, nadávať si viac, než to robí ktokoľvek z našich nepriateľov. Kritika je nutná. Ale bez sebaúcty, bez lásky k Vlasti táto kritika je ponižujúca a neproduktívna.Mali by sme byť hrdí na svoju históriu, a máme na čo byť hrdí. Celá naša história bez výnimiek by sa mala stať súčasťou ruskej identity. Bez priznania tohto faktu nie je možná vzájomná dôvera a pohyb spoločnosti dopredu.

Ďalšia vážna výzva pre identitu Ruska je spojená s udalosťami, ktoré prebiehajú vo svete.

Sú tu vonkajšie politické a morálne aspekty. Vidíme, ako väčšina euroatlantických krajín fakticky ide cestou odmietania svojich koreňov, vrátane kresťanských hodnôt, ktoré tvoria základ západnej civilizácie. Popierajú sa morálne zásady a akákoľvek tradičná identita: národné, kultúrne, náboženské, alebo dokonca pohlavné. Vykonáva sa politika, ktorá radí na rovnakú úroveň veľkú mnohodetnú rodinu a partnerstvo osôb rovnakého pohlavia, vieru v Boha a vieru v Satana. Výstrelky politickej korektnosti idú tak ďaleko, že už sa vážne hovorí o registrácii strán, ktorých cieľom je podpora pedofílie. Ľudia v mnohých európskych krajinách sa boja alebo hanbia hovoriť o svojej náboženskej príslušnosti. Rušia sa a premenovávajú sviatky, aby hanblivo schovali podstatu týchto sviatkov – ich morálny základ. A tento model sa agresívne snažia vnútiť celému svetu. Som presvedčený, že to je priama cesta k degradácii a primitivizmu, k hlbokej demografickej a morálnej krízy. Čo iné by mohlo byť väčším svedectvom o morálnej kríze ľudskej spoločnosti, ako strata schopnosti sebereprodukcie. Dnes takmer všetky vyspelé krajiny už nie sú schopné sa reprodukovať, dokonca s pomocou migrácie. Bez hodnôt založených v kresťanstve a iných svetových náboženstiev, bez štandardov morálky, ktoré sa formovali tisíce rokov, ľudia nevyhnutne stratia svoju ľudskú dôstojnosť. My považujeme za prirodzené a správne obhajovať tieto hodnoty. Je potrebné rešpektovať právo akejkoľvek menšiny na odlišnosť, ale aj práva väčšiny by nemali byť spochybňované. Zároveň vidíme pokusy nejakým spôsobom oživiť zjednodušený model unipolárneho sveta, zničiť inštitút medzinárodného práva a národnej suverenity. Taký unipolárny, zjednodušený svet nepotrebuje suverénny štát, potrebuje vazalov. V historickom zmysle, je to odmietnutie svojej tváre, odmietnutie rozmanitosti sveta daného Bohom a prírodou. Rusko je s tými, ktorí sa domnievajú, že kľúčové rozhodnutia by mali byť spracované na kolektívnom základe, nie podľa uváženia a v záujme jednotlivých krajín alebo skupín štátov, že by malo pôsobiť medzinárodné právo, nie právo silnejšieho, nie pästné právo, že žiadna krajina, žiadny národ nie je výnimočný, ale každý je jedinečný, samozrejme svojbytný, a má rovnaké práva, vrátane práva samostatne si zvoliť cestu vlastného rozvoja. Toto je náš koncepčný pohľad, ktorý vychádza z nášho vlastného historického osudu, z úlohy Ruska vo svetovej politike. Naša súčasná pozícia má hlboké historické korene. Samotné Rusko sa vyvíjalo na základe rozmanitosti, harmónie a rovnováhy, a túto rovnováhu prinášalo do sveta. Chcem vám pripomenúť, že Viedenský kongres v roku 1815, a dohody v Jalte z roku 1945, ktoré boli prijaté s veľmi aktívnou účasťou Ruska, zabezpečili dlhodobý mier. Sila Ruska, sila víťaza v týchto kľúčových okamihoch sa prejavila v šľachetnosti a spravodlivosti. A nezabúdajme na Versailles, uzavretý bez účasti Ruska. Mnohí odborníci, a ja s nimi úplne súhlasím, veria, že práve vo Versailles boli založené korene budúcej svetovej vojny. Pretože Versaillská zmluva bola nespravodlivá k nemeckému ľudu a uložila na neho také obmedzenia, s ktorými sa pri normálnom fungovaní nemohol vyrovnať, na stáročia dopredu.Chcem vás upozorniť ešte na jeden základný aspekt. V Európe a v mnohých ďalších krajinách je tzv. multikulturismus, ktorý je cudzorodým prvkom umelo presadzovaným zhora, teraz spochybňovaný, čo je pochopiteľné. Pretože v jeho osnove ležia svojho druhu úroky za koloniálnu minulosť. Nie náhodou dnes politici a verejní činitelia v samotnej Európe stále častejšie hovoria o zlyhaní multikulturismu, o tom, že nie sú schopní zabezpečiť integráciu odlišných jazykových a kultúrnych elementov do spoločnosti. V Rusku, na ktoré sa vo svojej dobe snažili dať nálepku “väzenie národov”, za celé stáročia nezmizol jediný, dokonca aj najmenší národ. Všetky si zachovali nielen svojou vnútornú autonómiu a kultúrnu identitu, ale zároveň aj svoj historický priestor. Viete, so záujmom som sa dozvedel, že v sovietskych časoch mal takmer každý malý národ svoju tlač, podporovali sa jazyky, podporovala sa národná literatúra. Mimochodom, veľa z vecí, ktoré sa robili v tejto oblasti predtým, musíme vrátiť a poučiť sa z toho. V tomto prípade máme jedinečnú skúsenosť vzájomného vplyvu, vzájomného obohacovania, a vzájomného rešpektovania kultúr. Táto politická kultúra a politická etika žije v našom historickej vedomí v našom duchu, v našom historickom kóde. Na tomto sa prirodzeným spôsobom tisíc rokov budovala naša štátnosť. Rusko – ako sa obrazne vyjadril filozof Konstantin LEONTIEV – sa vždy vyvíjalo ako “kvitnúca zložitosť”, ako štát-civilizácia, spevnený ruským ľudom, ruským jazykom, ruskou kultúrou, Ruskou pravoslávnou cirkvou a ďalšími tradičnými religiami Ruska. Práve z modelu štátu-civilizácie vychádzajú zvláštnosťi nášho štátneho zriadenia, ktoré sa vždy snažili pružne prispôsobovať národným, náboženským špecifikám rôznych oblastí, a zabezpečovať rozmanitosť v jednote. Kresťanstvo, islam, budhizmus, judaizmus a iné náboženstvá sú neoddeliteľnou súčasťou identity a historického dedičstva Ruska v súčasnom živote jeho občanov. Hlavnou úlohou štátu, zakotvenom v ústave je zabezpečenie rovnakých práv pre predstaviteľov tradičných náboženstiev a ateistov, právo na slobodu svedomia pre všetkých občanov.Avšak, identifikácia výhradne podľa etnického pôvodu a náboženstva v najväčšom štáte s multietnickým zložením obyvateľstva, je samozrejme nemožné. Práve formovanie občianskej identity založenej na spoločných hodnotách, vlasteneckom povedomí, občianskej zodpovednosti a solidarity, úcty k právu, účasti na osude vlasti bez straty kontaktu so svojimi etnickými, náboženskými koreňmi je nevyhnutnou podmienkou pre zachovanie jednoty krajiny. Ako politicky a ideologicky, koncepčne bude sformovaná ideológia národného rozvoja je otázkou mnohých diskusií, aj s vašou účasťou, vážení kolegovia. Ale som hlboko presvedčený, že v srdci našej filozofie musí byť rozvoj človeka, rozvoj morálny, intelektuálny a fyzický. Ešte na začiatku 90. rokov Solženicyn hovoril o tom, že zachovanie národa po najhoršom dvadsiatom storočí by malo byť hlavným národným cieľom. Dnes si musíme priznať, že sa nám nepodarilo úplne zvrátiť negatívne demografické trendy, sme len na krok ustúpili od nebezpečnej čiary, ktorá by znamenala stratu národného potenciálu.Bohužiaľ, v histórii našej krajiny bola hodnota jednotlivého ľudského života často nízka. Príliš často boli ľudia len prostriedkom, nie cieľom a poslaním rozvoja. Nemáme už nielen právo, ale ani možnosti pre to, aby sme mohli hodiť do pece rozvoja milióny ľudí. Je treba chrániť každého. Práve vzdelaní, kreatívni, fyzicky aj duchovne zdraví ľudia, a nie prírodné zdroje alebo jadrové zbrane, budú hlavnou silou Ruska v tomto a nasledujúcich storočiach.Úloha vzdelania je tým dôležitejšia, že pre vzdelanie jednotlivca a vlastenca musíme obnoviť úlohu veľké ruskej kultúry a literatúry. Mali by byť základom pre sebaurčenie občanov, ktorý je zdrojom identity a základom pre pochopenie národnej idei. Tu veľa záleží na učiteľskom a pedagogickom spoločenstve, ktoré bolo a zostáva najdôležitejším strážcom národných hodnôt, myšlienok a postojov. Toto spoločenstvo hovorí rovnakým jazykom – jazykom vedy, vedomostí a vzdelania. A to na obrovskom teritóriu – od Kaliningradu až do Vladivostoku. A už len tým, toto spoločenstvo, mám na mysli učiteľské pedagogické spoločenstvo ako celok, v najširšom slova zmysle, spevňuje našu krajinu. A podpora tohto spoločenstva je jedným z najdôležitejších krokov na ceste k silnému a prosperujúcemu Rusku.Ešte raz podotknem, že ak nesústredíme naše úsilie na vzdelávanie a zdravie ľudí, na formovanie vzájomnej zodpovednosti moci a každého občana, a nakoniec, na obnovenie dôvery v spoločnosť, prehráme v historickej súťaži. Občania Ruska by sa mali cítiť ako zodpovední hospodári a páni svojej krajiny, svojho regiónu, svojej vlasti, svojho majetku a svojich životov. Občanom je ten, kto je schopný samostatne riadiť vlastné záležitosti a slobodne spolupracovať so seberovnými. Najlepšou školou občianstva sú miestne samosprávy a občianske organizácie, založené z vlastnej iniciatívy. Samozrejme, v tomto prípade mám na mysli mimovládne organizácie. Mimochodom, jednou z najlepších ruských politických tradícií je zemská tradícia, ktorá tiež bola postavená na princípoch samosprávy. Iba z účinného mechanizmu samosprávy môže vyrásť skutočná občianska spoločnosť a skutočná národno orientovaná elita vrátane, samozrejme, aj opozícia s vlastnou ideológiou, hodnotami a mierou pre dobré a zlé, s vlastnými a nie určovanými z médií, nieto zo zahraničia. Štát je pripravený a bude veriť iniciatívnym a samosprávnym štruktúram, ale musíme vedieť, komu dôverujeme. A toto je úplne normálna medzinárodná prax a práve preto sme prijali novú legislatívu, ktorá zvýši transparentnosť mimovládnych organizácií.Ak hovoríme o prípadných reformách, je dôležité nezabúdať, že naša krajina nie je len Moskva a Petrohrad. Pri rozvoji ruského federalizmu sa musíme spoliehať na svoje vlastné historické skúsenosti, použiť flexibilné a rozmanité modely. Do konštrukcie ruského federalizmu je založený veľmi veľký potenciál. Musíme sa naučiť ho múdro využívať, a nezabúdať na to hlavné: rozvoj regiónov a ich samostatnosti, musíme pracovať na vytváraní rovnakých príležitostí pre všetkých občanov krajiny, bez ohľadu na miesto jej bydliska, na odstránenie nerovnováhy v ekonomickom a sociálnom rozvoji regiónov Ruska, čo znamená na posilnenie jednoty krajiny. Samozrejme, je to veľmi náročná úloha, pretože tieto oblasti sa vyvíjali po celé desaťročia, ak nie stáročia, nerovnomerne.

Chcel by som sa dotknúť jednej témy.

Dvadsiate prvé storočie sľubuje, že bude storočím veľkých zmien, érou formovania geopolitických kontinentov, finančne – ekonomických, kultúrnych, civilizačných, a vojensko – politických. A preto našou absolútnou prioritou je tesná integrácia so susedmi. Budúca Eurázijská hospodárska únia, o ktorej sme hovorili v poslednej dobe, nie je len súborom vzájomne výhodných dohôd.Euroázijská únia je projekt zachovania identity národov, historického eurázijského priestoru v novom storočí a novom svete. Euroázijská integrácia je šancou pre krajiny bývalého Sovietskeho zväzu stať sa nezávislým centrom celosvetového vývoja a nie perifériou pre Európu alebo pre Áziu. Chcem zdôrazniť, že euroázijská integrácia bude tiež budovaná na princípe rozmanitosti. To je združenie, v ktorom každý si zachová svoju tvár, svoju identitu a politickú subjektivitu. Spolu s našimi partnermi budeme dôsledne, krok za krokom realizovať tento projekt. A dúfame, že bude naším spoločným príspevkom k zachovaniu rozmanitosti a udržateľnosti globálneho rozvoja.

Vážené kolegyne a kolegovia !

Doba po roku 1991 je nazývaná postsovietskou fázou. Prežili sme ju, prekonali toto dramatické obdobie. Rusko, ako už sa to stalo v histórii mnohokrát, prešlo cez utrpenie, ťažké skúšky, a vracia sa späť k sebe, do svojej vlastnej histórie.Upevnili sme svoju národnú identitu, posilnili svoje korene, napriek tomu zostali otvorení a vnímavý k najlepším myšlienkam a praktikám Východu i Západu, my musíme a my pôjdeme dopredu.
Veľmi vám ďakujem za vašu pozornosť.