Článok Františka Matějky
 |
| Polícia Bratislava |
Z pohľadu súčasného trestného práva bude pravdepodobne všetko jasné. Strelec so samopalom zabil niekoľko ľudí a ďalších zranil. Preskočme pár týždňov vyšetrovaní a vyjdeme z toho, že sa dopustil vraždy. Odborníci sa budú prieť o to, či konal chladnokrvne a vedome si akciu pripravil, alebo či konal v pominutí zmyslov. S ohľadom na skutočnosť, že nakoniec obrátil zbraň proti sebe, skončí vyšetrovanie veľmi skoro. A ja dodávam, že je to obrovská chyba, lebo to, čo sa stalo, má ďaleko hlbšie korene a odloženie tohto prípadu je ani omylom nevyrieši.
Súčasný extrémne humanistický svet, preplnený údajne ľudskými právami, multikulturalizmom a integráciou všetkého so všetkým, nám proste dáva čoraz viac zabrať. Prípad z Bratislavy je ako z ukážkovej čítanky. Každý, kto pozná film Voľný pád, vie, o čom hovorím. Extrémne zložitý systém, ktorý nadradil umelé práva nad sedliacky rozum. Tisíce drobných kvapiek, plniacich nádobu nami vnímanej spravodlivosti sveta, ktorá raz pretečie.
Zabudnime teraz na to, že mŕtvi sú Rómovia (doplnenie autora dňa 3.9.2010 o 16:10 - podľa niektorých správ vraj nie sú). Žiadny rasizmus, žiadna xenofóbia, žiadna neznášanlivosť, ako sa nám budú snažiť vnútiť. V Bratislave išlo podľa mňa o niečo úplne iné, čomu len budú chcieť punc rasizmu prisúdiť. Išlo o medziľudské vzťahy. Dlhodobo zlé susedské vzťahy, o ktorých ale štát a jeho aparát vedel a NIČ pre ich vyriešenie neurobil. Vyjdime z doteraz uverejnených informácií. V jednom byte žije matka, jej syn, jej dcéry a ich druhovia. Susedia si opakovane dlhú dobu sťažujú na ich vnímanie spolužitia s ostatnými ľuďmi. Úrady opakovane prijímajú sťažnosti a obyvatelia bytu si z toho nič nerobia. Konflikty s nimi v minulosti museli riešiť výjazdy polície. V jednom prípade dokonca zásahová jednotka. Obyvatelia bytu si z toho nič nerobia.
Ľudia v okolí, vrátane strelca, teda využili svoje práva a opakovane požiadali svoj štát, spôsobom predpísaným písaným právom, o pomoc. Výsledok nula. Štát sa nedokázal postarať o vyriešenie ich problémov. Jedni účastníci mnohoročného sporu si z toho nič nerobia, zatiaľ čo druhí sú v ešte väčšej depresii, ponížení a trpia odôvodneným pocitom, že ich štát sa ich nedokázal zastať.
U každého človeka existuje bod zlomu. Dodatočne si zrazu všetci spomínajú a hovoria "nohej, s nimi boli vždy problémy", "tu si s nimi nikto nevedel rady", "my sme na to upozorňovali už dávno", alebo "ich sused bol bývalý vojak a zbrane mal legálne". Keď si dáte tieto informácie dohromady, a štát ich, vďaka konfliktom z minulosti, ktoré nevyriešil, mal k dispozícii, vyjde Vám z toho jediné. Je len otázkou času, kedy príde nejaký ten bod zlomu. Nič si nenahovárajme. To, čo sa stalo v Bratislave, nie je nijako výnimočné. Deje sa to po celej Európe každý deň (hoci konce nie sú trebárs tak tragické) a dôvodom nie je primárne neznášanlivosť k nejakému etniku, alebo čistý rasizmus. V prevažnej väčšine sa jedná o prosté susedské vzťahy. Skutočnosť, že na jednej ich strane sú účastníkmi príslušníci niektorých etník, nemá s rasizmom nič spoločné. Je to len a výhradne otázka predispozície kultúr. A to je presne to, čo mám na mysli, keď tvrdím, že za tragédiu v Bratislave môže z veľkej miery štát a jeho súčasná pseudohumanistická a multikulturalistická politika, kvôli ktoré štát prestáva mať prirodzené páky na ochranu svojich občanov pred tými, ktorí sa prisťahovali, nezdieľajú ich hodnoty a dokonca po nich dlhodobo šliapu.
Nielen Slovensko, ale všetky štáty Európy by sa mali chytiť za nos. Môžete si vymyslieť zákony aké chcete. Spolužitie s tými, ktorí nerešpektujú pravidlá spoločnosti, nefungovalo, nefunguje a nikdy fungovať nebude. Sláva a česť výnimkám, pred ktorými vždy skladám klobúk. Na nich však spoločnosť ďalšie kroky postaviť nemôže. Nechcem byť zlým prorokom, ale ak na takomto spolužití budú pseudohumanisti a politici naďalej stavať, bude takých bodov zlomu len pribúdať.
Každý príbeh má niekde začiatok a niekde koniec. Koniec tohto príbehu poznáme. Sedem mŕtvych a trinásť zranených. Začiatok je ale ďaleko pred okamihom, kedy vrah vzal zbrane do rúk a vyrazil. U toho začiatku stál štát, ktorý nedokázal, cez všetky opakované volanie ľudí v minulosti, pomôcť svojim občanom pred šikanovaním. Svojim laxným pseudohumanistickým prístupom, plným slov o ľudských právach na adresu šikanujúcich, preto podľa mňa z veľkej časti môže za túto tragédiu.
Originál:
http://www.frantisekmatejka.cz/za-tragedii-v-bratislave-muze-take-stat-roky-nechranil-sve-obcany/
