Ako už dávno nie. Tak úprimne. Od srdca. Až mi slzy tiekli. A smiali sa aj všetci diváci okolo mňa.
Už niekoľko dní sa mi zobrazovali na FB reklamy na nový film českej režisérky Alice Nellis – Revival, alebo dalo by sa tiež povedať, že na nový film s Bolkom Polívkom. Dostala som pozvanie, tak som išla...
Synopsa filmu nesľubovala nič extra veselé. Obstarožní , obtlstlí, vypelichaní, životom unavení chlapíci, členovia kedysi úspešnej „socíkovskej“ rockovej kapely Smoke chystajú na staré kolená po rokoch svoj veľký návrat. Ten nápad sa navyše zrodil na pohrebe manželky jedného z nich. Aj fotografie ošuntelých hlavných predstaviteľov veštili , že to bude skôr tragi ako komédia. Tým skôr , že aj v civile podaktorí predstavitelia hlavných postav v tomto filme sú momentálne československými bulvárno – investigativnými vymývačmi mozgov spomínaní viac ako „bývalé hviezdy“, ktoré sú „na mizine“, „na dne (pohárika)“ , „za zenitom“, „v rukách exekútorov“ a pod. než že by žali nejaké pracovné úspechy na poli kultúrnom. Ešte aj o pripravovanom pokračovaní kultového bolkovho Kurvahošigutentág sa píše skôr ako o prostriedku na vyrovnanie jeho dlhov... ( Bole, aj tak Ťa zbožňujem, nedaj sa...)
Česká režisérka Alica Nellis nie je u nás veľmi známa. Ja som od nej predtým videla len jeden film, Perfekt Days s Ivanou Chýlkovou, ale musím povedať, že aj ten sa mi veľmi páčil. Už pri ňom som si povedala, že táto nenápadná žienka dokáže neuveriteľne vtipným a ľahko stráviteľným spôsobom podať problémy krízy stredného veku tak, že sa zrazu zdajú byť malichernými aj v prípade, že vy osobne ste práve zľahka pár týždnikov po štyridsiatke... Dokonca tam bola aj zápletka, aj prekvapivé rozuzlenie...proste niečo, čo sa dnes vo filmoch len tak nevidí. Žiadna krv, žiadne sci-fi, žiadna politika, žiadne násilie, len vzťahy. Aj vtedy som sa v kine nepochopiteľne rehotala na filme o kríze stredného veku starnúcej, osamelej, ambicióznej ženskej, ktorá zrazu zistila, že ma 40, je bohatá ale nikto ju nemiluje, nikto ju nemá rad, hystericky jej bijú biologické hodiny a nerozumie si s mamou, ktorá si navyše nakoniec ešte aj znenazdajky umrie. No povedzte, čo je vtipné na tejto téme...a predsa. Neviem ako v predchádzajúcich filmoch, nevidela som ich a nechce sa mi tu citovať vygooglené múdrosti, ale v tých dvoch, ktoré som videla boli všetci herci úplne skvelí. Dokonca aj tí v menších rolách. Obsadzuje totiž hercov úplne mimo ich zaškatuľkovania. Nikdy by som neverila, že je Zuzka Krónerová až taká vtipná aká bola v Perfekt Days a pritom hrala mrzutu, ale tiež som si napríklad, úprimne povedané nevedela dosť dobre predstaviť Mariána Geišberga ako rockera a ešte k tomu vedľa Polívku, Heřmánka a Krobota. Tým samozrejme nehovorím, že nie je dobrý herec, aby to nebolo zle pochopené, len že som si to ja nevedela dosť dobre predstaviť. A predsa, dal to. Dyk a ten Dyk... Vojta Dyk :-) Tomu to nielen hrá, ale aj spieva a ešte pri tom aj dobre vyzerá. Muzika je vôbec v tomto filme celkom fajn.
A predstavte si, že dokonca aj Richard Genzer, ten šašo z Tele Tele, bol v Revivale v úlohe managera – podvodníčka úplne skvelý. Cez jeho postavu je vo filme vlastne zosmiešnený celý „šoubiznis“ a umelé vytváranie celebritiek cez rôzne aférky , čo je práve v týchto dňoch mimoriadne aktuálne, keď na nás už aj po otvorení poklopu na wcmise tupo hľadí nadrúľaná nesvojprávna mátoha z Uhřínevsy.
Neviem či to je len réžiou, alebo to robia tí herci , alebo zo všetkého trochu, ale po dlhom čase som vo filme videla to, že aj keď je situácia prvoplánovo skôr smutná,tak úplná drobnosť ...mimika, hláška, záber na nejaký detail ...z nej zrazu spraví vtipnú scénku a šúľa sa celé kino. Som sa prichytila, že sa smejem ako blbec na slepom bubeníkovi, ktorý nevie trafiť na pánske toalety, pritom nás v škole učili, že sa to nepatrí...ale sorry, fakt som musela.
Niektoré partie filmu majú podľa mňa našliapnuté k tomu, aby sa stali kultovkami. Ale čo je dôležitejšie, tento film má hlavu a pätu. Má dej, má zápletku a má aj záver, pretože nemám rada keď film len niečo načrtne a nedopovie, keď je film len nejaká dialógmi prerušovaná psychologicko - obrazová onánia svojich tvorcov a divák si musí odtrpieť v kine 2 hodiny aby si nakoniec pointu musel domyslieť sám.
Keď som sa doma pred zrkadlom chystala do kina, uvažovala som, či má význam dávať si vlastne maskaru, pretože som z tých divákov, ktorí si v kine často poplačú keď je to čo i len trošku smutné. Pri Revivale som fakt netušila do čoho idem. Nakoniec som si tie nalíčené oči aj tak celé rozmazala. Ale od toho, ako mi tiekli slzy od smiechu.
To čo som tu napísala sú len moje súkromné dojmy z filmu Revival. Mne sa páčil. Ja som sa pobavila. Toto nie je ani kritika, ani recenzia, ani reklama. Je to blog. Schválne som vám neprezradila takmer nič z obsahu filmu, len som naznačila dej. Nechcem vás totiž obrať o zážitok, ak si to pôjdete pozrieť. Úplne kľudne choďte do kina. Netreba sa toho báť. Ja si ho za nejaký čas určite pozriem zase.
Laura Kovalová, streda 17. júla 2013 14:26
http://web.archive.org/web/20131015064442/http://laurakovalova.blog.sme.sk/c/333270/Vcera-som-sa-nahlas-smiala-v-kine.html
